ÚZKA CESTA

Tento pamflet nie je na predaj, ale je určený na bezplatnú distribúciu. Srdce, ktoré si naozaj želá dať Pánovi milodar (2Kor. 9:7), môže tak urobiť na doluuvedenú objednávaciu adresu v Bratislave.

Tento pamflet je vydaný bez imprimátur (viď Predslov) a všetky náklady sú hradené bratmi Tela Kristovho, združených v Misií :

MONTREAL REMNANT MINISTRIES

379 Wickham, St.Lambert, Quebec

Canada, J4R 2B5

Korešpondenciu možno zaslať na horeuvedenú adresu.

Objednávky na pamflet zasielajte výlučne na doluuvedenú adresu:

Ing. Peter Hančinský

P.O. Box 86

974 05 BANSKÁ BYSTRICA 5

S L O V E N S K O

Akékoľvek Biblické citáty sú slovenským prekladom z anglickej Biblie verzie Kráľa Jakuba (Authorized King James Bible). Žiadna iná verzia nebola použitá.

Printed in Montreal, Quebec, Canada.

PRIATEĽU

Toto je dar od Pána Ježiša Krista, Pána Neba a Zeme, Hlavy Svojej Cirkvi a každého kresťana vo všetkých veciach.

Pán si želá, aby si prijal(a) Jeho dar a voľne z neho čerpal(a). Ak máš priateľa, brata, alebo sestru, ktorí milujú Pána z čistého srdca, podieľaj sa s nimi s týmto darom. Pán vie, do čích rúk Jeho dar patrí a On ťa povedie.

V Jeho Mene ti ďakujem za tvoju pozornosť voči Jeho daru podľa Jeho želania a potešenia. V požehnanom Mene nášho Spasiteľa a Pána a skoro prichádzajúceho Kráľa, zostávam so srdečným pozdravom:

brat H a n o l a

P.S.

Korešpondenciu budem rád udržiavať a vďačne poslúžim každému smädnému srdcu podľa milosti a časových možností, ktoré Pán láskavo poskytne. Teologické debaty na ukojenie mysle nebudem udržiavať, ani rozvíjať lebo sú oni mrákavy bez dažďa často s hojnosťou hromov-bleskov, no žiadnu úrodu neprinášajú. Debaty plodia nové debaty, ale smädné srdce bude uspokojené a prinesie úrodu.

Amen.

PREDSLOV

Toto svedectvo napísané Erlom Stegenom sa nám dostalo do rúk 27. septembra 1996 počas služby brata Hanolu vo Važci, rázovitej dedinke pod Tatrami na Slovensku. Svedectvo bolo prevzaté vo forme strojom písaného pamfletu v jazyku slovenskom. Po prečítaní svedectva sme my, v Misií MRM, jednomyseľne usúdili a rozoznali, že sa jedná o svedectvo pravdivé a súčasne o akési "načasované varovanie" od Pána Ježiša Krista pred Svojim Príchodom. Boli sme vedení, ba doslovne pohnutí Duchom Krista to svedectvo slovne a gramaticky upraviť a publikovať ho týmto pamfletom, aby mohlo byť dostupné všetkým srdciam, ktoré v pravde hľadajú Pána a ktoré v pravde túžia byť pripravené pre Jeho Príchod.

Do dnešného dňa sa nám nepodarilo osobne sa spojiť s pisateľom svedectva (v Južnej Afrike) za účelom zistenia, či je potrebný jeho súhlas (imprimátur) na toto vydanie ako aj na vydanie anglického prekladu, ktorý sme tiež pripravili. Keďže originálny slovenský pamflet neobsahoval žiadny imprimátur, preto sme si my v MRM, súc vedení Duchom Krista, dovolili vydať toto nevšedné svedectvo tak ako sme ho cez Ducha obdržali. Súčasne sa modlíme, aby ono donieslo ovocie Kristovi a všetkým tým, ktorí kráčajú na "úzkej ceste", alebo ktorí ju hľadajú.

Amen.

MRM

ÚZKA CESTA K VEČNÉMU ŽIVOTU

V evanjeliu Matúša 7,13-14 čítame nasledujúce slová: "Vojdite tesnou bránou, lebo je priestranná brána a široká cesta, ktorá vedie do zahynutia a mnoho je tých, ktorí ňou vchádzajú; lebo je tesná brána a úzka cesta, ktorá vedie do života, a málo je tých, ktorí ju nachádzajú."

V roku 1973, šesť rokov po začatí duchovného prebudenia ťažko ochorela najmladšia spolupracovníčka z plemena Zulu Lýdia Dube. Bola v malej nemocnici pri misijnej stanici v Kwa Sizabantu (Južná Afrika), kde sme sa za ňu mnoho modlili. Predsa však naše modlitby nepomáhali. Chorej bolo stále horšie a horšie. Vidiac, že takto ďalej pokračovať nebolo možné, pozval som jej rodičov a poradil im, aby sa obrátili k lekárom keďže naše modlitby nepomáhali. (Neskôr sme sa mohli presvedčiť, že v tomto prípade sme mali do činenia s naplnením slov Písma potvrdzujúcich, že Boh nekoná podľa našich želaní, prosieb a rozumu.)

To, že som navrhol rodičom Lýdie prekonzultovať jej prípad s lekármi tiež znamená, že my vôbec nie sme proti lekárskej pomoci. Naopak, ďakujeme Bohu, že dáva lekárom schopnosti a vedomosti pomáhať ľuďom v ich telesných utrpeniach. Ako odpoveď na môj návrh, otec a matka chorej ma poprosili, aby som šiel s nimi. Neodkladajúc, šli sme s Lýdiou k jednému dobrému špecialistovi, ktorý ju od základu prezrel a určil diagnózu, že má prudko narušenú funkciu ľadvín. Boli jej nasadené lieky, ktoré ovšem nepriniesli žiadne výsledky.

Opäť sme sa vrátili k tomu špecialistovi. Znovu ju vyšetril a vyhlásil, že má ťažkú, v Južnej Afrike veľmi rozšírenú nemoc pomenovanú "belchia". Navrhol okamžitú hospitalizáciu, čo aj bolo urobené. Stav sa jej zlepšil len na krátky čas. Potom prišlo prudké zhoršenie, ktoré nás prinútilo, aby sme sa obrátili na vyššie lekárske inštitúcie. Tam diagnózu doplnili prehlásením, že má ťažko postihnutú pečeň. Dali jej potrebné lieky, ktoré takisto nepriniesli žiadny úspech.

V tom čase, keď sme chodili od jedného lekára ku druhému, nevedeli sme pochopiť, čo sa dialo. Až neskôr, potom čo Boh uskutočnil svoj zámer sme pochopili, čo znamenalo všetko to, čo Lýdia prežila. Žiaľ, my ľudia sme natoľko slepí a krátkozrakí, že často sme neschopní zpoznať Vôľu Božiu v okolnostiach, v ktorých sa nachádzame. Pritom sa nám zdá, že všetko ide akosi nakrivo a nesprávne, všetko sa zdá byť urážajúce, nespravodlivé a nezmyselné a je akýmsi hlúpym spojením náhodných okolností. V takýchto minútach trápenia, zúfalstva a nešťastia, ktoré nás postihujú, my žiaľ často nemôžeme vidieť mohutnú riadiacu ruku Toho, Kto vie a predvída všetko dopredu.

Dodržujúc nariadenia lekárov a presne dávajúc Lýdií všetky lieky, s horkosťou sme badali, že tie lieky nielen, že jej nepomáhali, ale akoby ešte viac zhoršovali jej ťažké položenie. Vidiac hrozbu približujúcej sa smrti, znovu sme ju odviezli do nemocnice. Tamojší špecialisti neskrývali pred nami jej nebezpečný stav a tvrdili, že sa u nej vyvíjajú príznaky ťažkého postihnutia srdca, ľadvín a pečene. Jej rodičia boli dotazovaní, v akej nemocnici by si želali mať svoju dcéru. Otec odpovedal, že by si želal, aby Lydia sama rozhodla o tejto otázke. Lýdia sa rozhodla, že by si želala ostať v Kwa Sizabantu. A keď si Pán želá, aby zomrela, chcela by zomrieť uprostred svojich príbuzných a blízkych.

Pripomenul som, že to nebude ľahké uskutočniť, keďže v misijnom dome je vždy veľa ľudí a všetky miestnosti sú preplnené. V tom som si ale spomenul na náš starý domček, ktorý bol vzdialený od ostatných stavieb a kde sa naši spolupracovníci schádzali na modlitby a tiché meditácie s Pánom. Táto otázka bola teda takto vyriešená a smrteľne choré dievča bolo umiestnené do nášho modlitebného domčeka. Čoskoro potom sme začali chápať, že všetko to, čo sa dialo s Lýdiou nebolo náhodné, ale že Boh, ak tak možno povedať, mal zámer v tom, aby nám cez jej nemoc dal drahocenné svedectvo Jeho zjavení.

V tom domčeku boli pri Lýdií niektorí jej príbuzní a tiež niektorí zo spolupracovníkov misie. Títo prichádzali ku nej snažiac sa svojou láskou a starostlivosťou uľahčiť jej mučivé predsmrtné utrpenia. Počas niekoľkých týždňov ona nemohla nič jesť, skoro nič nepila a znášala hrozné bolesti. No čo bolo pre nás zvláštnym a neobyčajným bolo to, že čím ťažšie jej bolo v tele a čím nevydržateľnejšia bola jej bolesť, tým viac sa prejavoval jej vnútorný duchovný život; tým bližší a výraznejší bol jej kontakt s Bohom. Toto všetko bolo pre mňa veľkým Božím zjavením pretože v mojej praxi som sa stretával s faktom, že čím horšie to bolo s nejakým chorým, tým bol on nervóznejší a neznesiteľnejší pre tých okolo neho. To samozrejme prinášalo radosť diablovi a smútok Bohu.

Čo sa týka Lýdie, tu to bolo naopak. Keď sme na jej tvári zbadali odraz zvlášť silných bolestivých utrpení, ticho sme šeptali jeden druhému: "Teraz musíme byť veľmi pozorní, čo bude ona hovoriť! Teraz nás bude učiť zvlášť hlbokým duchovným pravdám, ktoré jej zjavil Pán." Potom tí sediaci blízko postele začali zapisovať všetko, čo vyslovovali jej popraskané pery. Počas mnohých dní a nocí nachádzajúc sa v akomsi zabudnutí, ona často opakovala: "Ó áno... cesta do neba - to nie je ľahká cesta...!" Čas od času nám tichým šelestivým šepotom vyprávala to, čo videla. A my, zastaviac dych, vpočúvali sme sa do jej ledva rozoznateľných slov: "Boh mi ukázal cestu viery, cestu Božiu."

Drahí priatelia. Podieľam sa teraz s vami o túto neobyčajnú históriu o čiernom dievčati, ktorej Pán v jej predsmrtných hodinách ukázal dve cesty a ktorá podľa Jeho Vôle prešla cez smrť a bola navrátená zpäť do života. Týmto podielaním vôbec nesledujem cieľ ukázať vám u nás uskutočnený div Boží, hoci je to naozaj div Boží, ale zjavenie Pána Lýdií o tých dvoch cestách. Súdiac ľudsky, tento div je ťažké si čo len predstaviť, a ja tým menej. Znova chcem opakovať, že pre mňa a všetkých nás tuná, ktorí sme zakúsili duchovné prebudenie, je tento div veľmi významný keď do nového života v Kristu vstáva z mŕtvych duchovne mŕtvy človek, ten, koho Boh vyťahuje z duchovného hrobu a zo strašnej priepasti hriechu a prekliatia.

Nebudem opisovať podrobnosti predsmrtných hodín a smrti Lýdie hoci predvídam z vašej strany tie isté otázky, aké mi dávali ľudia v západnej Európe. Napríklad: "Ako ona zomierala? Bola to skutočná smrť? Možno, že sa to len zdalo byť smrťou, ale možno to bol len akýsi letargický sen? Či bol pri tom lekár, ktorý ako špecialista mohol konštatovať jej smrť? Či aj v našej dobe môže existovať vzkriesenie z mŕtvych?"

Poukazujúc na takéto otázky, nesnažím sa nikoho presvedčovať a dokazovať pravdu toho, čo sa vlastne stalo. Každý si môže o tom urobiť vlastnú mienku. Ja som živým svedkom toho príbehu a chcem sa iba podeliť s vami s tým, čo moje vlastné oči videli a čo moje uši počuli! Veriť, alebo neveriť mojim slovám - to je vaša vec.

To, čo sme od Lýdie počuli v predsmrtné dni jej mučivej bolesti mi pripomínalo slová 24. Žalmu a tiež tie príkazy nástojčivosti a potreby chápania v 7. kapitole evanjelia Matúša. Tiež mi to pripomínalo známe state z knihy Johna Bunyana "Cesta kresťana do nebeskej vlasti", hoci Lýdia túto knihu nikdy nečítala a nič o nej nevedela.

Pán Boh jej ukázal dve cesty: širokú a úzku. Obe cesty ukázal v tak jasných obrazoch s tak charakteristickými črtami, že nám všetkým umožňujú pozrieť sa na vlastný život Božími očami. Môžeme jasne uvidieť naše vlastné pozemské chodenie vo svetle Večnosti a určiť, na akej ceste sa nachádzame my sami.

Široká cesta, ktorú videla zomierajúca dievčina bola tak široká a priestranná, že po nej mohli súčasne ísť celé skupiny ľudí. Miesta na nej bolo toľko, že každý človek mohol slobodne ísť s celým svojim majetkom. Takého cestovateľa mohla sprevádzať jeho žena, deti, príbuzní, priatelia a známi. Dotyčný mohol zobrať so sebou na cestu všetko svoje bohatstvo a všetko, čo počas svojho života na zemi nahromadil. Po takej ceste nebolo ťažko ísť. Bolo to ľahké a príjemné chodenie. Tu sa prijímali všetky mienky, všetky ľudské pocity, vnemy a okolnosti. Keď máš napríklad chuť ísť na bohoslužby, tak môžeš tam ísť. Keď sa cítiš príliš ustatý, môžeš zostať doma. Keď zrazu pocítiš nejakú bolesť hlavy, to môžeš pohŕdnuť zhromaždením a príjemne sa rozložiť na gauči, prezerať si noviny, počúvať rádio, alebo pozerať televízor. (Pri takýchto aktivitách tá bolesť hlavy vždy akosi rýchlo zmizne).

Na širokej ceste sa každý mohol slobodne prechádzať a obzerať sa dookola. Nie, nikto nemusí byť ostražitým a bdieť pozorujúc kde šlape. V takejto spoločnosti sa človek cíti natoľko voľným, že môže aj skákať a tancovať ako chce. Na tejto ceste je možné modliť sa podľa želania, zobrať do rúk Bibliu a prečítať si pár veršíkov alebo kapitol na uspokojenie svedomia a potom ju odložiť nabol a zaoberať sa prezeraním časopisov alebo novín. Je to tiež cesta zodpovedajúca akejkoľvek požiadavke, akémukoľvek vkusu a želaniu. Keď sa človek idúci po tejto ceste vráti domov môže sa nazlostiť na ženu, ktorá nepripravila na obed to, čo si on želal. Potom jej odpovedať na jej ospravedlnenia pár "láskavých slov" a pre lepší dojem nazlostene odísť z domu tresknúc pritom dvermi. Potom v ten istý deň pred spaním blahosklonne pokľaknúť na kolená a predniesť "svätú" modlitbu (veď pred spaním sa treba pomodliť, nie?). Napokon nevenujúc pozornosť žene kľačiacej na kolenách, zvaliť sa hrmotne do postele demonštratívne sa od nej odvrátiac. No a na nasledujúce ráno - znova na kolená a potom do práce - odnášajúc v srdci zlosť na svoju neinteligentnú ženu.

Áno, áno! Na širokej ceste možno do svojho srdca voľne pripustiť urážku, zlo a hnev. Na nej možno pokojne ohovárať a klebetiť, na nej nie je potrebné odpúšťať! V srdci možno držať všetko, čo je len možné a všetko v sebe nosiť a sa toho nezbavovať! Na tejto ceste je možné pokojne sa pohádať a pourážať s blížnym a ako sa hovorí, "povedať mu všetko, čo si o ňom myslíš" a potom s pokojným svedomím ísť na bohoslužby, samozrejme, ani nepomysliac na zmierenie!

Takže, ako vidíte, tá široká cesta ukázaná Lýdií bola skutočne veľmi široká. Možností na nej bolo koľko človek len chcel a to rovnako aj pre tých, ktorí sa nazývajú "deťmi Božími". Bolo by zaujímavé vidieť aká je široká tá cesta po ktorej ideš ty, môj drahý priateľu.

Lýdia videla ako po tejto ceste šiel človek, ktorý vyzeral veľmi veselý a šťastný. Dal si len trochu červeného vínka, tak povediac "pre dušu", a teraz od radosti spieval a tancoval súc v tej najlepšej nálade. Na otázku, kde on ide, nerozmýšľajúc odpovedal: "Ako kde? Či nevidíš? Do neba, pravdaže. Jednoducho, ja nie som natoľko fanatický a úzkoprsý vo svojich náhľadoch ako bývajú poniektorí." Keď sa potom tento človek obzrel a uvidel ďalšieho, ktorý sa v duchovných bojoch pokúšal nájsť inú cestu, začal ho hneď poučovať: "Povedz, z akého článku Písma si si namyslel znepokojovať sa? Prečo si všetko berieš tak blízko srdcu? Uver mi, že zveličuješ a tvoj strach a starosti sa budú zdať priam smiešne. My všetci sme slabí ľudia a všetci do jedného hriešnici! Boh nás miluje aj takých akí sme. On preto prišiel na zem, aby nám odpustil naše hriechy".

Hľa, takto on uisťoval toho idúceho poveďla neho rozhadzujúc rukami a dokazujúc svoju pravdu. Zrazu, priamo pri jeho nohách, sa neočakávane otvorila úžasná priepasť a on sa do nej zrútil so strašným srdcervúcim výkrikom: "Beda mi! Premárnil som celý svoj život. Kde teraz najdem Ježiša?" A v tom hroznom výkriku bolo počuť volanie zúfalstva a pokánia, no beda, bolo neskoro čokoľvek napraviť. Tak skončila jeho nádej v priepasti a tak on prešiel do večnosti.

Mnohí z tých, ktorí šli touto širokou cestou si mysleli, že idúc po nej dôjdu do neba hoci robili vo svojom živote to, čo sa im hodilo. Bolo tiež mnoho takých, ktorí sa modlili a navonok ukazovali svoje požehnania. Iní zase demonštrovali svoju ľudskú šľachetnosť a morálnu bezúhonnosť a to s pocitom vlastnej dôstojnosti, akoby sa len prechádzali po tej ceste pomaly napredujúc. Na tejto ceste bol vskutku kto len chceš. Ľudia všetkých národností a farieb pleti. Predstavitelia rôznych skupín a stavov. Šli na nej lekári a sudcovia, kazatelia a učitelia, predavači a zlodeji, filozofovia a bohoslovci, ministri i nekvalifikovaní robotníci. Každý bol spokojný sám so sebou počítajúc s tým, že v jeho živote je všetko v poriadku.

Niektorí z týchto ľudí občas hodili pohľad bokom a v diaľke uzreli inú cestu, no vždy pritom hovorili: "Nie! Tamtá cesta je príliš úzka, je nadmieru ťažká, krutá a kamenistá. Treba veľmi veľa úsilia, aby sa dala prekonať. Prečo by sme nemohli zostať na našej ceste, keď tak či tak dosiahneme svoj cieľ?"

Trochu stranou od tejto masy ľudu idúcej širokou cestou sa nachádzala iná skupina ľudí, ktorí nechceli ísť spolu s tými druhými pretože nesúhlasili so svetskými prejavmi, ktoré videli v ich živote. Tí patriaci k tej skupine hľadali inú cestu, no nenachádzali ju. Obracajúc sa sem i tam, blúdili povedľa úzkej cesty, no nevideli ju, lebo boli postihnutí duchovnou slepotou. Príčinu tej slepoty ale nebolo dané vedieť zomierajúcemu dievčaťu.

Tak bola ukázaná Lýdií široká cesta. No akou inou v porovnaní s ňou bola úzka cesta! Táto bola natoľko úzka, že iba dvaja mohli ísť súčasne po nej. Iba dvaja - nie viac a nie menej! A títo dvaja boli - človek idúci po tejto ceste a Pán Ježiš. Na úzkej ceste muž nemohol ísť vedľa svojej ženy, ani žena spolu s mužom. Rodičia nemohli ísť so svojimi deťmi a deti s rodičmi. Každý sa musel sám rozhodnúť, či pôjde touto cestou. A keď sa tak rozhodol, musel ísť po nej iba s Pánom Ježišom. Táto cesta bola podobná úzkej horskej cestičke, ktorá sa príkro dvíha k najvyššiemu horskému končiaru. Bola nielen nadmieru úzka, ale i kamenistá a tŕnistá. Mnoho hôr existuje na tejto zemi, no ako nám hovorila Lydia, takej vysokej a tak ťažko dostupnej hory, ako je hora Božia na tejto zemi niet! Je natoľko ťažká pre výstup, že ani jeden človek nie je schopný vystúpiť na ňu spoliehajúc sa na svoje vlastné sily! Výstup je možný jedine s podporou Pánovou a s pomocou Jeho sily. Inak je to nemožné.

Opisujúc túto cestu, Lýdia zdôrazňovala, že človek, ktorý má rozdvojené srdce a ktorý vlastne slúži aj Bohu aj diablovi nemôže ani snívať o prekonaní tejto cesty a o vystúpení na horu Božiu. Tento výstup nie je možný ani pre toho, kto vo svojom kresťanstve nie je vážny, teda kto je ľahkomyseľný a povrchný, pre koho služba Bohu je iba zvykom, zákonom, alebo tradíciou. Pre takých niet nijakých šancí vystúpiť na horu Božiu a tam na tom svätom mieste predstúpiť pred Svätou Vznešenosťou Božou a obdržať požehnanie a milosť.

Úzka cesta viedla od širokej cesty a začínala sa tesnou bránou cez ktorú bolo potrebné prejsť. Táto brána bola tak nebadateľná a úzka, že keď človek prechádzajúci okolo nej nebdel a nemodlil sa (nemal styk s Pánom), ľahko prešiel mimo nej a nezbadal ju! Preto uprostred masy idúcich ľudí bolo veľmi málo takých, ktorí ju nachádzali. Takže ako vidíte, úzku cestu ku spaseniu treba pozorne hľadať (Mat. 7,14). Hľa, každý, kto v otázkach viery je povrchný a ľahostajný prechádza mimo úzkej brány, dokonca ju ani nezbadá. Len tí, ktorí ju vskutku vytrvalo hľadajú, bdejú a modlia sa sú schopní tú tesnú bránu nájsť, cez ňu prejsť a postaviť sa na úzku cestu. Ťažko je dokonca opisovať aká úzka je táto cesta, resp. chodníček - je doslova ako tenká šnúrka. ísť po nej je možné iba s veľkou ostražitosťou, krok za krokom stúpajúc do stôp Pánových. Na mnohých miestach je zprava i zľava strmina, hlboká priepasť.

Čo mám povedať, je to veľmi, preveľmi ťažká cesta spojená s mnohými nebezpečenstvami. Keď človek pozdvihol zrak smerom hore, tam na jej konci, na samotnom vrchole hory bolo možné vidieť niekoho stáť. To bol Ten kedysi Ukrižovaný! Vystieral ruky naproti idúcim pútnikom a láskavo ich pozýval: "Vyjdite sem, príďte ku mne." Iba ten, kto sa nevzdával, ale šiel celou cestou do konca, bojoval a víťazil, ten mohol vystúpiť na horu Božiu a postaviť sa pred Majestátom Božím. Ako som už povedal, po úzkej ceste nebolo možné ísť samému, iba s Pánom Ježišom (Jeho Duchom). Ani jeden krok bez Neho! Bez Neho nebolo možné nič podniknúť ani urobiť (Jn. 15,5).

Na tejto úzkej ceste tu a tam behali levy, ktorí sa živili iba ľudským mäsom. Ich jedinou snahou bolo pohltiť čo najviac ľudí idúcich po tejto ceste. Jedinou záchranou pred nimi bola tesná blízkosť Ježiša a prebývanie v ňom. Iba vtedy levy nemali možnosť uškodiť (1.Pet.5,8).

Pred očami umierajúcej Lýdie sa objavovali rôzne scény. V jednom momente, napríklad, videla pred sebou dve ženy oblečené v bielych šatách pripomínajúcich kláštorné odevy. Na úzkej ceste stretli Pána, ktorý sa ich spýtal: "Povedzte, kde vy idete?" "Do neba" hneď Mu jednohlasne odpovedali. Ježiš držal v rukách Knihu a keď z nej čítal, každý, kto sa na tejto ceste nachádzal mohol jasne rozpoznať svoj stav, ako a kam ide a aký koniec ho očakáva. Obrátiac sa k ženám, Pán povedal: "Vidím, že ste umyli svoje rúcha v Mojej krvi. Prečo ste to však neurobili dôkladne? Pozrite sem - vidíte tieto škvrny, ktoré zostali na vašich šatách?" Kvôli tým tmavým škvrnám ženy nemohli pokračovať na tejto ceste a boli prinútené vrátiť sa zpäť.

Touto cestou vystupoval na horu tiež jeden mladý muž. Podíduc k nemu, Ježiš povedal: "Spomínam na deň, keď som ťa prvý krát pozval a ty si odpovedal na Moje pozvanie a obrátil si sa a prijal si Ma do svojho srdca. No pozri sa na svoju nohu, čo vidíš na nej?" Mladý človek sa obzrel a iba teraz zbadal, že od jeho členku sa tiahne tenká a veľmi dlhá niť, ktorá ho spájala s iným človekom, ktorého predtým poznal. "Či pamätáš?" pokračoval Ježiš, "keď si činil pokánie, nepovedal si svojmu priateľovi o tom, že si Ma zpoznal a chcel očistiť svoj život. A veď kedysi ty si hrešil spolu s ním! Spolu s ním si bol na nečistých cestách a miestach robiac to i hento. Prijmúc Mňa, nešiel si za ním a nedal všetko do poriadku roztrhnúc s ním vaše hriešne spojenie. On aj teraz ťa pozná takého, akým si bol predtým". Pre toto spojenie teda mladý muž nemohol ísť ďalej robiac vo svojom duchovnom živote nové kroky a bol prinútený zanechať úzku cestu.

Za týmto bol očiam Lýdie ukázaný iný obraz, ktorý bol priam tak isto srdcervúci. Po úzkej ceste šiel človek nesúci na pleciach vrece múky. Nebola to však čistá múka, ale zmiešaná s cukrom. Zrazu ho zastavil Pán a hovorí mu: "A teraz oddeľ múku od cukru! Vo svojom kresťanstve si spájal spolu to i ono, čo Ja nestrpím, preto rozdeľ to teraz"! Vidiac, že to nie je možné uskutočniť, človek v strachu zakričal: "Ó Pane, akože to teraz môžem urobiť?" Na to mu Pán odpovedal: "Nie Ja, ale ty sám si to urobil, preto tak ako si zmiešal, tak aj rozdeľ!"

Určite sa spýtate, milí priatelia, aký toto má význam. Či nevidíte, keď my, nazývajúc sa deťmi Božími, začíname spájať kresťanstvo so svetom? To Boh nemôže strpieť. Pokiaľ žijeme tu na zemi a nejako sa snažíme miešať kresťanský život so skutkami skorumpovaného sveta, nesmieme zabúdať, že príde deň, keď sa Pán presne tak isto obráti k nám a povie: "A teraz oddeľ jedno od druhého!" Vtedy budeme musieť s oneskorením priznať, že sme robili neprípustné chyby, ktoré už nie je možné viac napraviť.

Časom hlas zomierajúcej tak zoslabol, že sme museli priblížiť uši k jej perám, aby sme zachytili tichý, pretrhávaný a ledva počuteľný šepot. Na jej tvári sa odrážal výraz trpiaceho úsilia a my sme chápali, že v tých chvíľach duchovných zjavení ona s ťažkosťou vystupuje hore po úzkej ceste. "Pane Ježišu", šepkala, "prosím Ťa, pomôž mi teraz! Ó, neodchádzaj odo mňa ... buď vedľa mňa, lebo mi je tak ťažko ísť."

Neskôr, vo chvíľach úľavy nám rozprávala ako idúc úzkou cestou vošla do ohromného a veľmi tmavého lesa. Hrôza, aký tmavý mrak tam vládol. Nemohla pochopiť ako mohlo v takom tmavom lese žiť tak mnoho ľudí. Zaujímavé bolo, že každý obyvateľ toho lesa mal pri sebe akúsi vec alebo nástroj, ktorým bol celkom zaujatý. Jeden držal v rukách rádio a neprestajne ho zapínal na takú hlasitosť, že doslovne rachotilo. Druhý hral na magnetofóne. Tretí sedel pred televízorom pohltený tým, čo tam ukazovali. ďalší mal v rukách gitaru na ktorej stále vyhrával. Takto boli všetci zaujatí nejakou vecou pričom každý sa snažil svojím aparátom alebo nástrojom urobiť čo najviac hluku. Takto prehlušovali jeden druhého obracajúc pozornosť na seba a snažiac sa, aby tí ostatní počúvali len jeho. Uvidiac dievča, ktoré sa zastavilo v nerozhodnosti, jeden pred druhým ju začali volať k sebe.

"Poď sem na minútku", kričal jeden. "Pozri, čo ukazujú v televízií. Ach, netreba byť takou fanatickou a tak vážne pristupovať k takýmto veciam." "Nie!", Lýdia kategoricky odmietla, "ja som na ceste do nebeského mesta." "Veď aj ja sa snažím", nenechal sa odbiť človek s televízorom, "Ty si skutočne myslíš, že ja mám iný cieľ? Aj ja som, ako ty, na ceste do neba. Poď sem a pozri, čo tu ukazujú. To sú skutočné veci, bez urážok. Je to veľmi dobrý film a dokonca užitočný! Pozri. Nebuď taká úzkoprsá a ohraničená vo svojom chápaní." "Nie, nechcem", Lýdia odvrhla náväzné pokušenie s ešte väčšou rozhodnosťou.

V tom tmavom lese bolo tiež mnoho mladých ľudí, ktorí boli tak nehanebne oblečení, ako si to môže iba svet dovoliť. Boli tam aj vydaté ženy, ktorých odev bol natoľko neprístojný, že vznikla otázka, akí sú ich manželia, že také niečo vôbec trpia. Bolo jasné, že sú takí istí ako aj ich ženy. Uprostred týchto takzvaných "kresťanov" boli aj takí, ktorí konali hriechy podobné tým, ktoré páchala Lýdia ešte pred tým, než uverila. Všetci na ňu kričali, že to všetko nebolo až také strašné, že ani v očiach Božích to vlastne nebolo celkom hriechom. Množstvo týchto krikov a duniaca hudba tak ohlušili dievča, že nevedela, čo má ďalej robiť. Preto pozdvihnúc svoje oči k nebu, zúfalo volala: "Pane! Pomôž mi. Povedz mi, čo mám teraz robiť." "Jedno ti pomôže", počula odpoveď, "zakri si uši rukami a v tejto temnote pozeraj len na Mňa."

Nasledujúc túto radu, dievča zrazu uvidelo v diaľke jasne sa blysnúť lúč svetla. Šla za ním celou svojou bytosťou pociťujúc pomoc a blízkosť Božiu. Takto ona prešla ten les nevenujúc viac pozornosti tým, ktorí ho obývali.

Ešte ani nestačila poriadne vyjsť odtiaľ, keď pred sebou uvidela skupinu mladých chlapcov. Tí keď ju zbadali, začali ju volať k sebe mávaním rúk. Niektorí sa k nej priblížili a začali jej predvádzať rôzne pozornosti a uchádzať sa o ňu snažiac sa predstihnúť jeden druhého. "Nie!", rozhodne povedala Lýdia zavrhnúc ich pohrávanie sa. "Ja idem za Pánom a preto nemôžem pozerať ani napravo ani naľavo. Zaoberať sa s vami a stratiť z dohľadu Krista, to je pre mňa veľké nebezpečenstvo. Cesta je príliš úzka a tesná a ja sa nechcem od nej odvracať." Keď títo chlapci pochopili, že ona im nechce venovať pozornosť, začali za ňou bežať nechtiac sa jej vzdať. Za každú cenu sa snažili dosiahnuť svoje. Keď Lýdia uvidela nebezpečenstvo svojho položenia, modlila sa a volala k Bohu: "Pane Ježišu, modlím sa k Tebe, daj mi silu utiecť od nich! Daj, aby ma nemohli chytiť".

V tom momente, keď chcela začať bežať so všetkých síl, kŕdeľ sliepok s malými kurčiatkami sa jej objavil pri nohách. "Čo mám teraz robiť?", v strachu si pomyslela. Keď pobežím, tak ich určite nohami rozdlávim. A tu, akoby odpoveď na jej myšlienky, zaznel hlas Boží: "Bež, neobzeraj sa, kurčatám nevenuj pozornosť. Len vpred, nech by sa čokoľvek dialo... inak stratíš svoj život."

Počujúc takýto rozkaz, Lýdia zaťala zuby a vyrútila sa dopredu. No chlapci nezaostávali ďaleko za ňou. V tom momente uvidela vedľa seba veľkého verného psa. (Tu chcem poznamenať, že pre členov plemena Zulu, obrazný jazyk s použitím množstva podobenstiev je veľmi charakteristický. Ich reč je v tomto smere podobná reči Pána Ježiša Krista, ktorý keď hovoril, tiež často používal prirovnania, podobenstvá a príslovia. Keď je človek schopný pochopiť takúto reč, poukazuje to jednak na aktívnu činnosť mysle a tiež na pohotovosť jemného ucha srdca.)

Hľa, keď Lýdia nasmerovala psa na chlapcov, prestali ju prenasledovať lebo boli prinútení zachrániť sa pred ním útekom. Keď sme sa neskôr pýtali Lýdie, čo znamenal ten pes, bez rozmýšľania odpovedala: "Či ste zabudli, že Ježiš odrážal útoky satana s pomocou verného Slova Božieho? Proti tomu satan nemôže obstáť." Takže, milí priatelia, keď sa chcete zbaviť ľudí, ktorí sú pre vás pokušením, tak použite Slovo Božie. Povedzte im: "Takto hovorí Slovo Božie"!

Zbaviac sa prenasledovania chlapcov, dievča pokračovalo ďalej. Zrazu sa pred ňou objavil neobyčajný obraz: mnoho domčekov vybudovaných okolo úzkej cesty tými, ktorí kedysi tiež šli po nej. Bolo zaujímavým, že títo ľudia nielen že bývali v tých domoch, ale okolo nich chovali množstvo dobytka a domácej hydiny, čo bolo prekážkou idúcim tou úzkou cestou. Stačilo, aby pútnici boli neostražití a nebdelí a narážali na tieto zvieratá a to ich privádzalo ku pádu. A na dôvažok, obyvatelia domov stavali aj iné rozličné priehrady a prekážky na úzkej ceste. Sledovali tým jeden cieľ, akýmkoľvek spôsobom prekážať tým, ktorí rozhodne a neodvolateľne pokračovali v tejto ceste až do jej konca.

Boli časy, keď aj títo ľudia sami šli tou úzkou cestou, no potom ustali, zastavili sa a uspokojovali sa, že to, čo už dosiahli stačí. Tak si oni povedľa úzkej cesty postavali domy, aby trávili v nich pokojný a príjemný život. Pritom si uvedomovali, že sú prekážkou tým, ktorí majú pevné rozhodnutie prejsť tú cestu až do konca, do úplného víťazstva, dokonca aj keby ich to stálo ich život!

Pokračujúc ďalej, Lýdia opäť vošla do lesa, ktorý bol ešte väčší a tmavší, než ten prvý. Mrak bol taký hustý a tmavý, že nevidela ani svoju ruku. Zrazu sa jej ukázalo, že cesta, ktorou šla, akoby sa pretrhla. S utrpením pozerala do tmy a zistila, že naozaj stojí na rázcestí mnohých ciest. Musela sa rozhodnúť, po ktorej ceste pokračovať. Znovu pocítila svoju bezmocnosť a volala k Bohu: "Pane, pomôž mi! Povedz, čo mám teraz robiť?". Tu si spomenula, že Pán jej už predtým povedal: "Dieťa moje, choď len dopredu, neotáčaj sa ani napravo, ani naľavo. Tam vpredu ťa očakávam." Potešiac sa týmito slovami, začala prosiť: "Ó, Nebeský Otče! Veď ma teraz pri výbere správnej cesty. Prosím Ťa v Tvojom Mene, pomôž mi v tom podľa Tvojej velikej milosti".

Nasmerovaná neviditeľnou vymodlenou rukou, nastúpila na jednu z ciest a pokračujúc po nej videla, ako mnoho pútnikov ide po iných cestách. Tu zbadala, že z počiatku všetky cesty išli priamo akoby jedným smerom, ale keď pokračovali ďalej do hľbky lesa, začali sa zatáčať, postupne vytvárajúc veľký kruh. Pútnici idúci po týchto cestách dostávali sa do uzatvoreného kruhu a chodiac po ňom, nemohli sa už viac vytrhnúť z temnoty toho lesa. (Týmto boli Lýdií ukázaní tí kresťania, ktorí vo svojom živote a v službe Pánovi ostávajú stále na tom istom mieste. Duchovne nerastú a z roka na rok, obrazne povedané, akoby sa "varili v tej istej vlastnej šťave". Zdá sa im, že stále idú, ale v skutočnosti chodia iba v kruhu a nenapredujú ani o krok.) Zostávajúc v temnom mraku, títo ľudia hovorili medzi sebou: "My máme všetko, čo potrebujeme, preto musíme byť spokojní s tým, čo máme!".

Zaujímavé bolo aj to, že ľudia idúci týmito cestami veľmi veľa hovorili. Každý chcel vyrozprávať svoje mienky, každý sa ponáhľal so svojou radou snažiac sa tým komusi pomôcť, podobne ako tej matke s chorým dieťaťom boli dávané rady zo všetkých strán. Pritom každý sa snažil prekonať tých druhých až tá úboha mamička bola zmätená a nevedela, čo robiť.

Z tých mnohorakých hlasov, chápaní, mienok, rád a debát, Lýdia prišla do rozpakov a naľakajúc sa začala vzývať Pána: "Pane, nauč ma ako mám postupovať". A tu počula odpoveď: "Zakri si uši rukami, aby si nič nepočula. Urob sa hluchou ku všetkým tým rečiam a neodvádzaj pohľad od svojho hlavného cieľa!" Ó, aká bola šťastná, keď poslúchla tú radu a znova sa ocitla v blízkosti Pánovej, ktorý ju potom za krátku chvíľu vyviedol z mraku toho tmavého lesa.

Nasledujúcou prekážkou pred Lýdiou bol neuveriteľne strmý a kamenistý výstup. ísť priamo hore nebolo možné, musela sa zohnúť a zachytávajúc sa rukami o kamene, na kolenách pomaly a opatrne sa škriabať hore. Cesta sa stávala strmšou a strmšou. Vyžadovalo si to stále viac a viac úsilia takže po čase zostala úplne vyčerpaná a ostala ležať tvárou na kameňoch. Keď si trochu oddýchla, znova pokračovala zachytávaním sa rukami i nohami a so stonaním priťahujúc sa vyššie a vyššie ten zráz prekonala.

V tých momentoch sa na tvári umierajúcej odrážala neuveriteľne ťažká námaha dosahujúca takmer najvyššieho vrcholu ľudského úsilia. V tom sa z jej popraskaných pier vyrval výkrik plný úžasu: "Veď je to kazateľ!" - a znova nasledoval akýsi mučivý boj. Mali sme pocit, že o chvíľu ju všetky jej sily natrvalo opustia. Tieto okamihy sa nám, sediacim pri jej posteli, zdali večnosťou. Zrazu sa jej tvár rozžiarila a do našich uší sa doniesli tiché výkriky: "Ó Pane! ďakujem Ti! Ty si ma vyrval z priepasti zahynutia... keď sa zdalo, že už nebolo žiadnej nádeje. Ježišu! Ty si ma zachránil. Tvoja ruka ma zadržala pri samej priepasti! Ja som nemala viac síl. Stratila som všetkú statočnosť a nádej. Ale teraz som od šťastia hotová aj letieť. Ó, aké prekrásne je teraz všetko dookola, koľko svetla. Ako nádherne všetko kvitne a zelená sa..."

To, čo Lýdia prežila bolo pre ňu velkým zázrakom. Stála tvárou v tvár pred nemožným, ale v poslednej zúfalej minúte prišiel jej na pomoc Pán Ježiš a stal sa zázrak.

No toto ešte napriek všetkému nebol koniec. Zjavenia pokračovali. Trošku si oddýchnuc, ocitla sa na veľmi nebezpečnom úseku cesty, ktorý bol hladký a klzký ako ľad. Neopatrný krok ju mohol priviesť k pádu do strminy a záhuby. Tu nebolo možné prejsť inak iba nasledujúc Pána Ježiša vkladajúc nohu do šľapaje zanechanej Jeho nohou! A hľa, keď Lýdia stúpala presne do šľapají Pána Ježiša - nekľzala sa, ale mohla pevne stáť. No len čo jej noha dopadla bokom, strácala rovnováhu a začínala sa kľzať a padať. Okrem toho, na tomto úseku cesty ležali kýmsi nabrúsené ostré kamene. Pri stúpaní po nich, rezali nohy do krvi ako nôž. Aj tu bola len jedna možnosť ako prejsť - stúpať presne do šľapají Pána Ježiša pretože tam, kde stúpila Jeho noha, kamene sa rozpadávali.

Táto cesta bola tiež posiata tŕňami, ktoré sa nemilosrdne zapichovali do tela. Keď však noha Ježišova prechádzala cez ne, strácali sa. Hľa, ako dobre a ľahko bolo kráčať po stopách Pánových a tým sa vyhnúť mnohým nepotrebným zraneniam a útrapám. Pri takomto chodení, samozrejme, človek nemohol ísť ani pomalšie, ani rýchlejšie ako Pán Ježiš. Boli chvíle, keď sa Kristus zastavoval a dlho stál na jednom mieste. Vtedy sa ten idúci za Ním tiež musel zastaviť a ostať stáť. Aj keby sa človek ponáhľal a chcel snáď ísť rýchlo dopredu, no musel trpezlivo čakať až kým Pán neurobil ďalší krok.

Po oboch stranách cesty okolo samého okraja boli sem-tam veľké hladké balvany. Tieto boli veľkým nebezpečím pre ustatých pútnikov. Utrápení prežitými ťažkosťami, ktoré nasledovali takmer jedna za druhou, túžili po odpočinku. "Nie, to už je nad moje schopnosti! Ja už jednoducho nemôžem ísť ďalej... nemám viac síl! Nevyhnutne potrebujem odpočinok", šeptali ich ústa a oči hľadali vhodné miesto pre odpočinok. Hľa, ich pohľad sa zastavil na jednom z hladkých balvanov na ktorom bolo možné tak dobre sa natiahnuť celým telom a spokojne zaspať. No beda tomu cestovateľovi, ktorý sa poddával tomu pokušeniu a podídúc k balvanu, pokúšal sa naň ľahnúť. Hladký balvan, neupevnený v zemi, sa pohol zo svojho miesta a začal sa zosypávať po strmom svahu. Pritom strhol so sebou nešťastnú obeť do tej istej strašnej priepasti, do ktorej padol aj ten veselý muž, ktorý tancoval po širokej ceste. Bola iba jedna Skala schopná priniesť pútnikovi pokoj a odpočinok - a tou Skalou bol Ježiš Kristus! (1Kor. 10,4) Všetky ostatné aj keď sa zdali pevnými základmi boli iba nebezpečenstvom pre pútnikov na tejto úzkej ceste.

Napokon Lýdia vyšla na veľkú rovinu. ďaleko vpredu, skoro na samom horizonte, stálo na vyvýšenom mieste prekrásne mesto. Očarená jeho krásou, dievča sa zastavilo ako prikované. V tom momente, priamo pred ňou, sa úplne neočakávane postavil anjel vo svetlom odeve. Ukážúc rukou na vzdialené mesto, spýtal sa jej: "Či vidíš to mesto?" "Áno", odpovedala Lýdia. Anjel pokračoval: "Chcem ti teraz ukázať s akou minulosťou tam nemožno vojsť."

V nasledovnom okamihu, akýmsi neobyčajným spôsobom dostala Lýdia vidieť život najrôznejších ľudí. Najprv sa pred jej zrakom objavil pekný dom v ktorom žila jeho gazdiná. Dievčaťu bolo dané vidieť, ako tá žena prišla k oknu a pozrúc cez záclonu, uvidela inú ženu približujúcu sa k jej domu. "Ach, zase ide ku mne", so zlosťou si pomyslela, "už sa mi zunovala so všetkými svojimi žalobami, potrebami a problémami. Priam mi ide na nervy!" Zazvonil zvonček a gazdiná, oblečúc si masku prívetivosti a dobrosrdečnosti, poponáhľala sa k dverám. Keď ich otvorila, láskavo zaštebotala: "Dobré ráno, drahá sestra! Ako dobre, že si prišla. Ako sa máš? Nech sa ti páči, poď do izby. Teším sa, že si prišla..."

"Či to vidíš?", opýtal sa anjel, obrátiac sa k Lýdií. Vedz, že s takýmto životom nie je možné vojsť do Nebeského Mesta, pretože pre pokrytcov tam miesta niet!

Potom sa pred očami dievčaťa objavil iný obraz. Videla čiernu rakvu a okolo nej tri osoby, ktoré sa pokúšali iných, im podobných, položiť do tej rakvy a zavrieť nad nimi veko. Objasňujúc videné, anjel povedal Lýdií: "Pozri a zapamätaj si raz navždy - nikdy sa neodvažuj uložiť predčasne do rakvy nejakú dušu pretože medzi kresťanmi, k ich veľkej hanbe, sa toto často deje. Keď niekto zhrešil, ponáhľajú sa >odpísať ho< a čím skôr ho pochovať lebo vraj pre neho niet viac nádeje, upadol celkom nízko a už mu nemôže byť odpustené. Niektorí z týchto sudcov sa iba tým zaoberajú, že >odpisujú< z účtov iných určujúc ich osud. Ty sa toho boj, pretože hnev Boží je na takých zapálený. Pán Boh je Všemohúci a silný aj mŕtveho vzkriesiť k novému životu! Keď niekto hreší, boj sa byť škodoradostný. Chráň sa tiež toho, aby si bol jeho sudcom. Ani nechoď k druhým a nehovor im o cudzom hriechu. Radšej sa skloň v príhovornej modlitbe za dušu, ktorá zhrešila. Postav sa za ňu do prelomu a bojuj s diablom, pros Nebeského Pastiera, aby našiel a k Sebe prinavrátil stratenú ovcu. Kto si ty, aby si rozhodoval o cudzom údele? Ježiš Kristus prelial svoju krv ako za teba, tak aj za toho hriešnika. Ktože si ty, aby si drzo povedal, že s ním je všetko skončené?, že on je voči Bohu mŕtvy a pre neho niet nijakej nádeje? Kto sa môže tak osmeliť a hádzať také slová do tváre Tomu, Kto je mocný vzkriesiť mŕtvych? Radšej sa modli, aby ho Pán priviedol k pokániu a veľmi sa teš spolu s nebeským zborom anjelov ak dotyčný učinil pokánie a vrátil sa k nohám svojho Spasiteľa. Ak ty toto nebudeš robiť, buď na pozore, aby si sa sám nevystavil tomu strašnému údelu, ktorý si určil tomu druhému a tak niesol zaslúženú odmenu za svoju surovosť. Alebo si azda zabudla, čo pre takých hovorí Slovo Božie: Lebo súd bude nemilosrdný tomu, kto neučinil milosrdenstva." (Jak. 2,13)."

V nasledujúcom videní Lýdií bol ukázaný muž idúci po úzkej ceste, ktorý stratil svoju Bibliu. Ktosi ho zastavil a poslal nazpäť povediac, že bez sprievodcu, ktorým je Sväté Písmo, nemôže ísť ďalej. Lýdií bolo jasné, že tento obraz je výstraha každému kresťanovi, ktorý pohŕda čítaním a učením sa z Písma a v očiach Pánových je ľahkomyseľným a duchovne lenivým, čo vedie ku strate celej zbrane Božej.

Po stretnutí s anjelom, Lýdia pokračovala svojou cestou a čoskoro narazila na novú prekážku. Priamo pred ňou prehradzujúc jej cestu boli natiahnuté dva paralelné pásy drôteného pletiva. Pre pútnika neostalo inej možnosti iba sa zohnúť na kolená, potom si ľahnúť na zem, tesne sa k nej pritlačiť a potom sa preplaziť pod spodným drôteným pletivom. Tento úkon bol neuveriteľne ťažkým pre mnohých idúcich úzkou cestou. Jedni neboli schopní sa ani len zohnúť, iní mali bolesti kľbov pripomínajúcich sklerózu, preto pri najmenšom pokuse sa zohnúť začali kričať od bolesti. Vieme, ako je to s niektorými chorými ľuďmi. Niekedy začínajú kričať ešte skôr, než sa ich dotknete! Sú jednoducho veľmi citliví. (Dúfam, milí priatelia, že chápete aká chorobná "citlivosť" v duchovnej sfére sa tu myslí. Určite ste stretli takých kresťanov, ktorým nie je možné nič povedať. Len čosi sa povie a už sú urazení! Už im bola spôsobená veľká bolesť, už boli biedne poranení!)

Niektorí pútnici boli tak vysokí alebo tuční, že sa nemohli zohnúť. Keď sa pokúšali to urobiť, akoby sa prelamovali v krížoch, padali na zem a nemohli sa viac zdvihnúť. Príčina bola v tom, že boli príliš veľkými alebo nadmieru vysokými. (Často sa predsa stáva, že niektorí kresťania vyrastajú vo vlastných očiach veľmi rýchlo súc podporovaní mienkami iných.) Uprostred tých, ktorí sa ocitli pred danou prekážkou boli aj takí, ktorí hovorili: "Aby sa prekážka dala prekonať, je potrebné byť v dobrej forme, takže je nevyhnutné cvičiť!" (Žiaľ oni nechápali, že cvičiť bolo treba predtým a nie teraz, keď už bolo príliš neskoro.)

Mnohí z nich sa stále pokúšali preliezť popod natiahnuté pletivo, no nanajvýš sa im podarilo presunúť na druhú stranu iba hlavu, telo akosi neprechádzalo. Takže hlava bola vpredu, ale trup uviazol a človek akoby zahlobený do zeme zostával na tom istom mieste. Spolu s hlavou pravdaže prešiel aj jazyk, ale beda, ďalej to nešlo. A tak existovala len jedna možnosť ako prejsť tento úsek cesty - skloniť sa čo najhlbšie, pritlačiť sa k zemi celou tvárou a celým telom a preplaziť sa popod prekážkou. Práve tým spôsobom prešla aj Lýdia.

O niečo neskôr prišla ku neobyčajnej kontrolnej stanici, kde pútnici prechádzali akoby cez posledné rozhodujúce previerky pred vojdením do Nebeského obydlia. Stanica bola obkolesená dosť vysokou stenou a jediným vchodom boli dvere veľkého domu spojeného so stenou. Prichádzajúci pútnici vytvárali pri dverách dlhý rad. Niektorým z nich nebolo po vôli dlho čakať a tak sa pokúšali preliezť cez tú stenu alebo nájsť v nej nejaké iné dvere, či vchod. Samozrejme, že sa im to nedarilo, takže sa nakoniec museli postaviť do radu, aby mohli prejsť cez dvere kontrolnej stanice.

Tie dvere do kontrolnej stanice boli tiež zvláštne. Mali určitú výšku a keď do nich vchádzal príliš vysoký človek a pokúšal sa zohnúť, aby cez ne prešiel, nemohol, lebo jeho krk sa neohýbal. Práve tak, keď prichádzal ku dverám človek príliš malý, nezodpovedajúci výške dverí, tiež nemohol cez dvere prejsť, aby sa dostal dovnútra. (Drahí priatelia, mám nádej, že ste schopní pochopiť duchovnú pravdu, ktorá sa týmto rozumie. Ak nie, vezmite si Bibliu a prečítajte Zjavenie Jána 22,18-19: "Ak niekto priloží niečo, alebo ak odoberie niečo od slov proroctva tejto knihy, tomu Boh odoberie účasť vo svätom meste ..". ) Pre každého kresťana existuje určitá výška a určitý duchovný štandard určený Slovom Božím a to je možné ľahko pochopiť keď si prečítame, napríklad, list Pavla Efežským.

Keď sa niekomu predsa len podarilo vojsť cez tie dvere, ocitol sa vo vnútri domu, kde na svoje prekvapenie našiel lekárov, zdravotné sestry a sudcov, ktorí veľmi vážne a dôsledne plnili svoje povinnosti. Pristupovali ku každému rovnako, teda bez predsudkov, a nepozerali sa na ničiu tvár. Do účtu nebrali ani vedomosti, ani podľžnosti, ani predchádzajúci stav, ani nijaké bývalé zásluhy. Pre nich nebolo významné, či mal človek kedysi bohatstvo (či hmotné, či duchovné), alebo či bol úplne chudobný. Či bol kazateľom, pastierom zboru, alebo obyčajným radovým členom zboru. Každý bez výnimky musel prejsť touto prísnou lekárskou prehliadkou pri ktorej sa nevynechala ani jedna maličkosť.

Ako prvá bola dôsledná prehliadka očí. Určovalo sa, či sú zdravé alebo postihnuté nejakou chorobou, napríklad: závistlivé oko, chlípne oko, duchovná slepota, atď. (Marek 7, 22; Ján 12,40; 1.Ján 2,16). Potom sa preveroval jazyk a ústa vo svetle Písma Svätého (Prísl. 6,16-17; Jakub 1,26; 1.Ján 3, 17-18; 1.Peter 3,10). Beda tomu človeku, ktorého stav bol chorobný.

Potom sa prezerali ruky, či sú čisté, či nemajú nejaké špinavé odtlačky (1.Timotej 2,8; Izaiáš 1,15 a 59,3). ďalej prišiel rad na srdce a tu boli lekári obzvlášť príčinliví a pozorní (Prísl. 6,14 a 16,5; Mat. 5,8; Luk. 21,34; Jakub 4,8; Rim. 1,21 a 24). Súčasne s previerkou srdca sa brala na vyšetrenie krv. Vieme predsa, že existuje mnoho chorôb krvi. Mám, samozrejme, na mysli tie duchovné choroby, ktoré sa nachádzajú priamo v krvi, napríklad, žiadostivosť tela a už od narodenia prejavujúci sa hnev (Žid. 12,4).

Po krvi sa začala prehliadka ľadvín a iných vnútorných orgánov (Zjav. 2,23). Keď výsledok prehliadky naznačoval nejakú chorobu, bolo vynesené rozhodnutie, že dotyčný nemôže vystúpiť na vrchol hory Božej, aby obdržal milosť a požehnanie. Ten, kto bol po previerke uznaný za zdravého a hodného pre výstup bol poslaný na veľké športové pole, kde sa nachádzali dlhé bežecké dráhy. Lýdia úspešne prešla cez previerky a na športovom poli jej bolo povedané: "A teraz bež! Ale nie tak, aby si len dobehla docieľa, ale aby si prišla prvá a dostala odmenu." (1.Kor. 9,24; 2.Tim. 2,5). Kto nebol schopný bežať dávajúc do behu všetky svoje sily, ten nemohol pokračovať v ceste. Tí, ktorí dostali odmenu mohli vystúpiť na vrchol hory Pánovej a tam na svätom mieste predstúpiť pred Majestát Boží a obdržať požehnanie a milosť. Iba takí mohli byť pripočítaní do rodu "hľadajúcich Jeho, hľadajúcich tvár Boha Jakubovho." (Žalm 24,3-6)

Z milosti Božej sa Lýdií podarilo vydržať aj túto skúšku. No previerky hlavného preverovacieho bodu sa tým ešte neskončili. Pred kontrolnú komisiu, predsedom ktorej bol Niekto oblečený v dlhom bielom rúchu a prepásaný zlatým pásom (Zjav. 1,13), predstúpili ľudia najrozličnejších povolaní: náboženskí dejatelia, bohoslovci, učitelia, lekári, sudcovia, príslušníci armády, predavači, vedúci úradov i jednoduchí robotníci. Všetky ich skutky vykonané v práci, alebo v službe, boli odkryté vo svetle Večnosti a vo svetle Súdnictva Božieho.

Ako prvý bol pozvaný kazateľ jedného zboru. V tom momente sa pred ním ukázal jeho zbor v plnej zostave a tiež všetci tí, ktorým počas svojho života na zemi kázal niečo o Bohu. A hľa, tomuto kazateľovi bolo povedané: "A teraz káž!" Keď on poslúchnuc začal kázať, otvorená bola Kniha podľa ktorej sa porovnávalo všetko, čo on kázal. Keď kazateľ hovoril niečo, čo v Knihe nebolo, alebo čo s Knihou nesúhlasilo, hneď bolo niekym poznamenané: "Nesprávne!". Ba čo viac, robila sa súčasne aj previerka toho, či jeho život súhlasil s tým, čo on kázal. Tiež sa porovnávali jeho slová, ktoré hovorieval iným s jeho vlastným životom a správaním sa doma v rodine a aj v práci.

Potom, keď bol kazateľ preverený, svetlo Božie prešlo a osvietilo členov jeho zboru tak, že bolo jasne vidieť všetko tajné a skryté u každého člena kongregácie. Odhalené boli schovávané hriechy, odkryté tajné myšlienky a úmysly a odhalené boli tiež reakcie kresťanov na to, či ono. Myšlienky človeka a všetko, čo je skryté telesným očiam bolo teraz možné čítať na hrudi každého jedinca ako v otvorenej knihe. Napríklad, jeden muž sedel v zhromaždení a jeho myseľ blúdila kade-tade ďaleko od miesta zhromaždenia. Druhý zase nervózne pozeral na hodinky a s hnevom hovoril sám sebe: "A kedyže už skončí tú kázeň? Veď už je dávno čas skončiť zhromaždenie!". Tretí, počujúc obviňujúce slová kazateľa, rozhorčoval sa vo svojom srdci a protestoval: "Nie! Ja toto nemôžem počúvať. Čo on od nás chce? To už je naozaj príliš veľa!" Štvrtý, sediac v zadných laviciach, si počas kázne "šprtal v nose" a spúšťajúc hlavu nižšie a nižšie doslovne zaspával. Všetko čo sa tam dialo bolo zaznamenané do Knihy, ktorá sa stane rozhodujúcim dokumentom v deň Súdu, kedy každý bude musieť vydať za seba počet.

Potom pred komisiu začali prichádzať ľudia rozličných zamestnaní. Učitelia sa museli preukázať, že nepoužívali svoju autoritu na zlo, že nepôsobili negatívne na duše žiakov. Lekárov sa pýtali, či boli vskutku milosrdní, súcitní, láskaví a šľachetní vo svojej práci. Či robili všetko, čo bolo v ich silách vo vzťahu ku svojim pacientom. Všetky rozsudky a závery sudcov boli dané pod lupu, aby sa zistilo, či neprekračovali svoje práva a či nesúdili ľudí nespravodlivo. Keď rozsudok niektorého zo sudcov nebol spravodlivý vo svetle Večnosti, odviedli ho nabok.

Keď prišiel rad na predavačov, obchodníkov a rozličných robotníkov, bolo odkrytých neuveriteľne mnoho lží, nečestností, veľkého i "malého" klamstva! Na svetlo vyšla nesvedomitosť, lenivosť, veľa prípadov veľkého i "malého" zlodejstva a tiež najrôznejších špekulácií. Utiecť pred svetlom Večnosti nebolo možné!

Čo sa stalo s tými, ktorí neprešli cez kontrolnú previerku nebolo Lýdií dané vidieť. Možno až na večnosti sa to dozvieme. Najúžasnejšie bolo to, že toto všetko boli ľudia, ktorí už prešli hodný kus na úzkej ceste a tak ako Lýdia prekonali mnohé ťažkosti a prekážky. Či nie je naozaj potrebné sa nad týmto zamyslieť a niečo od základu zrevidovať?

Ťažkosti, skúšky a posledné previerky hlavnej kontrolnej stanice ostali za nami a Lýdia sa približovala k cieľu. Zrazu sa pred ňou objavila skupina ľudí oblečených v bielych šatách a držiac sa za ruky, približovali sa k nej. Ich vodca vynikal nad ostatných svojim neobyčajne sa lesknúcim a jasným oblečením. V jednej ruke držal Knihu a všetci ostatní ho smelo a rozhodne naslededovali ako vojaci. Úlohou tejto skupiny ľudí bolo zhromaždiť tých, ktorí úspešne prešli cez všetky skúšky. Tieto v bielom oblečené bytosti potom hlasno pozývali zhromaždených volajúc: "Kto chce ísť spolu s nami?"

Lýdia sa zaradila ako posledná do radu tých, čo boli pripravení ich nasledovať. Prejdúc krátku vzdialenosť, všetci sa zastavili na prekrásnom mieste a vodca zvolal všetkých ku modlitbe. Každý mal priniesť pred Pána svoje želania a prosby. Lýdia si povšimla, že vo svojich modlitbách nikto z prítomných nemyslel viac na pozemské veci, ale modlitby boli viac smerované na vyplnenie Vôle Pána. Vzývajúc Otca neneského, Lýdia sa modlila: "Pane, daj, aby som bola vernou v tom, čo si pre mňa predurčil a aby som mohla vykonať všetko, slovo od slova, čo mi Ty prikážeš!" Lýdia vlastne sama nechápala za čo sa modlila, uvedomovala si iba to, že slová jej modlitby boli odrazom Vyššej Vôle, ktorú ona ešte nepoznala.

Počas modlitieb, vodca zapisoval všetko do Knihy, ktorú niesol. Uprostred toho zástupu ľudí Lýdia zpoznala dvoch ľudí, ktorí patrili k jej plemenu. To zpoznanie bolo však pre ňu neobyčajné v tom, že hoci vedela, že sú jej známi a že patria do toho istého plemena Zulu ako ona, predsa ich tváre (výzor) boli natoľko zmenené, že nemohla určiť, kto je kto. Je to ťažké vysvetliť slovami hoci všetko to, čo Lýdia prežila ukazuje jasne na fakt, že okrem bežného pozemského spôsobu života, existuje aj iný, skutočne nový spôsob existencie a vzájomného styku.

Ako sa Lýdia blížila k Nebeskému Mestu, boli jej odkrývané drahocenné pravdy, ktoré by sa pre nás mali stať cennými lekciami. Bolo jej napríklad povedané:

Teraz vstúpiš do Mesta do ktorého nie je schopný vojsť ani jeden človek s neodpustenými hriechami. V tomto Meste všetci žijú v skutočnej harmónií vyvyšujúc a sláviac jedine Pána Ježiša. Môžu tu žiť iba tí, ktorí boli verní Ježišovi a nikdy sa Ho v ničom nezriekali.

Nemôže byť do Mesta vpustený ten, ktorý žijúc na zemi hovoril o hriechoch iného odsudzujúc (zatracujúc) ho a nečiniac z toho pokánie.

Kto chce vôjsť do Nebeského Mesta, ten vo svojom pozemskom živote musí žiť podľa Božieho určenia.

Kto chce prekročiť prah Raja, ten musí vo svojom pozemskom živote uznať nad sebou Vôľu Božiu. Keď Pán z nejakej príčiny zavrhne jeho želania, túžby, tak on musí byť tiež hotový ich zavrhnúť; a keď Pán niečo požehná, vtedy aj on musí žehnať.

Nijaký pokrytec ani nijaký pyšný človek nemôže vojsť do Nebeského Mesta Kráľa a Boha.

Hoci Lýdia počula ešťe mnoho ďalších vecí, nemohla si na všetko spomenúť. No aj to, čo počula a o čom nám hovorila postačuje, aby sme si dali otázku zo Zjavenia 6,17: "Kto obstojí, keď príde ten veliký Deň Božieho hnevu?"

Medzitým Lýdia došla k cieľu a anjel v lesknúcom sa odeve stál pri vchode do Raja a vystieral naproti nej svoje ruky. Vtedy priatelia, ktorí boli zoskupení okolo postele zomierajúcej, počuli jej výkrik: "Tam stojí anjel! Volá ma, aby som vošla! Vy ho nevidíte? ... No on predsa tam stojí ..." - to boli jej posledné slová za ktorými zavrela oči a zmľkla. Dych sa jej zastavil a pulz tiež prestal, končeky prstov a pery začali modrieť. Lýdia bola mŕtva.

Čas a dátum jej smrti bol - 3:00 popoludní, 8. apríla 1973. Prítomní si pokľakli a modlili sa. Za jej vzkriesenie sa, samozrejme, nemodlili, to nikomu ani na um neprišlo. V modlitbách sa vyjadrovali takto: "Ó Pane, bola pre nás veľkou pomocou! Kto teraz vyplní túto medzeru?"

Jedna z príbuzných Lýdie doniesla pohrebné oblečenie a telo zomrelej bolo umyté a pripravené k pohrebu. Pohreb sa mal uskutočniť na druhý deň ráno. Keď prišiel večer všetci sa rozišli ale v izbe, kde Lýdia ležala, nechali svietiť malé svetlo pretože jedna z našich spolupracovníčiek si želala zostať pri nebohej až do rána.

Bola hlboká noc keď sa stal ten zázrak. Lýdia sa zrazu pomrvila v posteli a potom sa zdvihla a sadla na posteľ! "Ako je tu temno!" - povedala a v rozpakoch sa obzerala dookola - "aké je tu všetko nečisté a pochmúrne; a tie špinavé steny!" (Neskôr, po návrate na zem, nám vysvetlila ako sa jej všetko zdalo byť špinavé a temné v porovnaní s tým, čo videla v Raji.) Obrátiac sa ku spolupracovníčke, Lýdia ju požiadala, aby jej dala niečo jesť a piť (... to po tom, keď počas posledných 10-15 dní nemohla už nič vziať do úst). Keď zjedla podané jedlo a napila sa čaju, vstala z postele a prešla sa po izbe. Ó, aký to bol pre ňu radostný pocit, keď po dlhom ležaní v posteli mohla zase chodiť. Sily sa jej skoro navrátili a v tele ju nič netrápilo, cítila sa úplne zdravou.

A teraz sa chcem vrátiť trochu zpäť a slovami Lýdie vám povedať to, čo nám ona neskôr rozprávala. V tom momente keď anjel vystrel oproti nej svoje ruky a prijal ju, pocítila vo svojom tele akýsi náraz. To duša opustila zemské telo. V Raji ako prvého uvidela Pána Ježiša, ktorý ju privítal. Tiež videla množstvo iných ľudí v jasných a lesklých šatách. Ona tiež dostala presne také isté šaty.

Nebeské Mesto bolo naplnené nádherným a neopísateľným svetlom hoci ani slnka, ani žiadneho iného prameňa svetla tam nebolo. Ježiš Sám bol svetlom, ktoré všetko prenikalo a odkrývalo to, čo pre obyčajné ľudské oči bolo skryté. To svetlo vychádzajúce od Ježiša nemalo tieňov a nestrácalo sa do šera, alebo tmy, preto tam nebolo viac noci. Nebolo ani horúčavy, ani chladu.

Ľudia obkľučujúci Lýdiu boli zídení zo všetkých krajín Zeme a z najrozličnejších jazykov. Napriek tomu jeden druhého mohol veľmi dobre rozumieť, lebo všetci hovorili v jednom krásne znejúcom nárečí, ktoré každý kto vstúpil do toho Mesta rozumel. Rasy a farby kože tu viac neexistovali a nebolo tiež mnohorakých názorov a mienok, ale všetci boli jednotní. Harmónia, ktorú ťažko opísať, panovala všade dookola a nebeský mier spájal všetkých v jeden celok.

Uprostred nebeských obyvateľov nebolo ani rozdelenia na mužov a ženy, ale všetci boli jedného pohlavia. Bol to nový, skutočne nepoznaný spôsob života, ktorý Lýdia nevedela opísať slovami a o ktorom aj Pán Ježiš, keď bol na Zemi, hovoril: "Lebo pri zmŕtvychvstaní sa nebudú ani ženiť, ani vydávať, ale budú ako anjeli Boží v nebi" (Mat.22,30).

Obyvateľstvo Nebeského Mesta prebývalo v prekrásnych domoch a príbytkoch, ktoré sa nedajú opísať; a to nám tiež pripomína slová Ježiša: "V dome môjho Otca je mnoho príbytkov ..." (Jn. 14,2). V centre Mesta sa nachádzala veliká sála s nádherným Trónom. Na ňom, v celej veľkolepej Sláve a v majestátnej vznešenosti sedel Baránok Boží - Ježiš Kristus. Jeho tvár žiarila vraj tak oslepujúco, rozprávala nám Lýdia, že nebolo možné pozerať na Neho priamo! Všetci, nízko spustiac oči, sa skláňali pred Ním volajúc: Svätý, svätý, svätý, Pán Zástupov! Celá Zem je plná Jeho Slávy! (Iz. 6,3). Celý priestor bol naplnený nádherným spevom nebeského zboru. Na zemi niet takých slov, ktorými by bolo možné opísať to nebeské. Po piesni Pán Ježiš začal pozývať k Sebe každého obyvateľa Mesta a dával mu tri plody pripomínajúce bobule hrozna. Aj Lýdia dostala tieto tri plody. Keď ich zjedla, pocítila v sebe neobyčajný prítok síl.

Medzi obyvateľmi Mesta panovala skutočná láska a každý sa správal voči iným s veľkou úctou. K deťom bol taký istý postoj ako ku dospelým. Nebolo tam ani hurhaju ani zhonu, ľudia nehovorili súčasne a naraz a preto všade panoval mier a božský pokoj. Myšlienky a túžby všetkých boli nasmerované k Trónu. Každý sa snažil vnímať to, čo hovoril Pán Ježiš. Nikto nešiel svojou vlastnou cestou, ale oči všetkých boli obrátené k Sediacemu na Tróne. Jeho Sláva bola taká veľká, že všetko čo sa kedysi s nimi dialo na Zemi bolo zabudnuté. Slzy, smútok, žiaľ, utrpenia a urážky nemali tam viac miesta.

Zrazu Pán Ježiš pozval k Sebe Lýdiu a povedal jej: "Tvoji priatelia na Zemi za tebou plačú. Ja ťa chcem k nim vrátiť". Lýdia sa ani najmenej nebránila Vôli Božej hoci jej v Raji bolo veľmi dobre. Ako predtým, aj teraz bola pripravená splniť všetko, čo si Pán Ježiš želal. Aj v tom momente povedala len jedno: "Pane, ak mám opäť byť na zemi, prosím Ťa, nedopusť, aby medzi Teba a mňa sa postavilo hocičo rozdeľujúce. Ak by čo len najmenší hriech vošiel do môjho srdca, hneď mi to ukáž, aby som to urýchlene mohla vyznať a dať do poriadku. Daj, aby aj na zemi som bola s Tebou tak spojená ako som aj tu na nebi."

Predtým, než Lýdia opustila Nebeské Mesto, Pán Ježiš jej ukázal veľkú guľu a povedal: "Ľudia žijúci na zemi si myslia, že môžu predomnou niečo zatajiť, alebo skryť. Nože sa pozri do tejto gule"! Keď sa Lýdia pozrela, uvidela pred sebou celú Zem. Zástupy ľudí podobných maličkým mravcom behali sem a tam, hrýzli priateľ priateľa, rúhali sa, hádali a bili sa, závideli si, nenávideli sa, klebetili a klamali jeden druhého. Ó, a ako sa len snažili všetko schovať. Pred očami Nebeského pozorovateľa sa však nedalo nič schovať, čo len potvrdzovalo slová Písma: "Ale je na nebesiach Boh, ktorý odkrýva tajomstvá ... On zjavuje skryté a hlboké veci a vie o tom, čo je vo tme; a svetlo prebýva s Ním." (Dan.2,28,22) a tiež: "... nič nie je zakryté, čo nebude odokryté; a nič schované, čo nebude zverejnené." (Mat.10,26).

Keď som počul toto rozprávanie Lýdie po prvý krát, mimovoľne som sa jej spýtal: "Povedz, nebola si rozčarovaná a smutná keď si počula, že ťa Pán Ježiš chce opäť poslať na zem?" "Rozčarovaná?", udivene sa ma spýtala, "smutná?... akože by to mohlo byť? Veď poznať Vôľu Božiu a splniť ju - to je samotné nebo. To je najväčšia radosť!"

Drahí priatelia. Pán Ježiš hovorí ku nám všetkým a tieto Jeho Slová znejú pre nás ako rozkaz: "Vojdite tesnou bránou! Choďte úzkou cestou!" Zachrániť nás a darovať nám večný život - taká je pre nás Vôľa Božia a keď my ju neplníme, odsudzujeme sami seba do večného zahynutia a nikdy neprestávajúceho utrpenia. Poďte teda a vyberte si raz navždy úzku cestu! Nesmieme totiž zabúdať, že úzka cesta je cesta očistenia! Je to cesta boja a víťazstva nad hriechom! Na tejto ceste sa stáva nemožným miešať kresťanstvo so svetom, lebo sa s nami môže stať to, čo bolo ukázané Lýdií (muž, ktorý šiel po tejto ceste a miešal múku s cukrom bol zastavený Pánom a keď mu Pán prikázal oddeliť múku od cukru - nemohol to urobiť).

My ľudia máme náklonnosť spájať kresťanstvo s mnohým, čo sa nám páči, ale Boh toto nestrpí. Cesta nasledovania za Pánom - to je úzka cesta a skôr než chceme na ňu nastúpiť, je nevyhnutné prejsť cez tesnú bránu nechajúc za ňou všetko, čo by nás mohlo spájať so svetom.

Slovo Božie nám hovorí, že tesná je brána a úzka je cesta, ktorá vedie do života večného, a málo je tých, ktorí ju nachádzajú (Mat.7,14). Áno, je vskutku málo tých, ktorí ju nachádzajú. Rozdvojené duše a polovičaté srdcia ju nemôžu nájsť. Tí ľahkomyseľní a povrchní vo svojom kresťanskom živote sú tiež neschopní ju nájsť! Iba tí, ktorí celým srdcom hľadajú túto cestu Pravdy - tí ju nájdu!

Ach, ako ľahko je povedať: "My sme deti Božie. Jedného dňa sa všetci stretneme pri nohách Kristových." Áno, tak si to asi predstavujeme a myslíme a o pravdivosti takých predstáv sme uistení. Poďme však a pozrime sa čo o tom hovorí Pán. V Žalme 24,3-4 nám všetkým Pán dáva otázku, ktorá znie našim ušiam veľmi nezvyklo: "Kto vystúpi na vrch Pánov, a kto bude stáť na mieste Jeho svätosti? Ten, kto má čisté ruky a nepoškvrnené srdce...." Je to práve to krátke slovo "kto", použité v jednotnom čísle, ktoré nám umožňuje pochopiť, že takými budú len nemnohí.

Ó, kiežby nám Pán daroval to privilégium, aby sme v našom kresťanskom živote našli tú tesnú bránu a úzku cestu vedúcu do života večného a aby sme zostali na nej až do konca! "Ten, kto premôže (zvíťazí), bude odiaty bielym rúchom a Ja nevytriem jeho meno z Knihy Života, ale vyznám jeho meno pred mojím Otcom a pred Jeho anjelmi ...tomu, kto premôže, dám sedieť so Mnou na Mojom tróne tak ako aj Ja som premohol and som sa posadil s mojím Otcom na Jeho tróne." - hovorí Pán v Zjavení 3,5 a 21.

Drahí priatelia! Keď vám hovorím tieto slová, je mi jasné, že raz budem musieť vydať počet za každé slovo, ktoré vám hovorím. Opierajúc sa o tento fakt, môžete ľahko chápať, prečo hovorím tak ako hovorím. Pravdu vám musím povedať, nech je akokoľvek ťažká, alebo horká. Musím to robiť aj keby ste sa ku mne chrbtom obrátili a povedali: "Ja ho nechcem viac počúvať. Nie som na takéto veci zvyknutý. To je naozaj tvrdé! Takéto kázne sú pre nás neprijateľné". A či ste vy slobodní vo svojich rozhodnutiach? Ja tiež musím byť verní v tom, do čoho ma Pán pozval, alebo zaviedol. Viem, že príde deň, keď sa budem musieť postaviť pred Sudcu všetkých sudcov a On mi povie: "Erlo, či si bol verný? Či si hovoril ľuďom, čo som od teba očakával? Alebo si chcel mať od nich pochvalu a hovoril si im to, čo bolo podľa ich srdca?" Či si naozaj myslíte, že keď budem vyhovovať ľuďom, že získam milosť v očiach Božích? V nijakom prípade! Preto ja nemôžem inak konať, inak hovoriť.

A vy, priatelia, či vy nechcete byť spolu s tými, ktorí vo večnosti budú v prítomnosti Ježiša? Aby ste naozaj získali Krista, či sa kvôli tomu nemôžete zrieknuť všetkého, čo je pre vás v tomto živote cenné a drahé? Apoštol Pavol kedysi napísal: "Ale všetko to, čo bolo pre mňa ziskom, to som pokladal za stratu pre Krista. A veru niet pochýb, že pokladám všetko za stratu v porovnaní s úžasnosťou poznania Krista Ježiša, môjho Pána; kvôli Nemu som pretrpel stratu všetkých vecí a považujem ich za hnoj, len aby som získal Krista a aby som bol v ňom nájdený nemajúc vlastnej spravodlivosti ... Aby som mohol Jeho zpoznať a tak aj moc Jeho vzkriesenia a spoluúčasť na Jeho utrpeniach súc tak prispôsobený Jeho smrti, aby som takto dosiahol vzkriesenie z mŕtvych. Nie, že by som už bol dosiahol, alebo bol už dokonalý, ale snažne nasledujem, ak by som mohol uchopiť k čomu som aj uchopený Ježišom Kristom. Bratia, nepokladám sa za takého, ktorý už uchopil, ale jedno robím, zabúdam na všetko, čo je za mnou a načahujem sa za tým, čo je predomnou. Borím sa smerom k cieľu, ktorý je cenou vysokého povolania Božieho v Kristu Ježišovi." (Fil.3,7-14).

V závere by som chcel dodať, že to čo Lýdia prežila pred a po svojej smrti, je pre mnohých drahocennou perlou pravdy. Pre niektorých je to zase kameň úrazu a predmet mnohých sporov. Takíto sa pokúšajú presvedčovať iných, že toto všetko nie je pravda, ale plod výmyslu ľudskej fantázie. Ja chápem prečo sa toto satanovi nepáči. Veď vo všetkom tom, čo jej bol ukázané je jasný obraz nasledovania za Pánom Ježišom a chodenia s Ním. Iba takým spôsobom je možné dôjsť k duchovnému prebudeniu, ktoré je prirodzeným dôsledkom pravdivého života v Ježišovi Kristovi.

AMEN

* * *

(Na nasledujúcej stránke je Záverečné Slovo od brata Hanolu)

ZÁVEREČNÉ SLOVO

(od brata Hanolu)

Po niekoľkonásobnom prečítaní tohoto svedectva bol som pohnutý Duchom Pána, aby som dodal niekoľko dôležitých vysvetlení, aby čitateľ mohol správne pochopiť a interpretovať fakty uvedené vo svedectve. Táto pohnútka od Pánovho Ducha bola tiež potvrdená potom, čo toto svedectvo bolo diskutované a rôzne otázky zpytované v našom Tele Krista. Pán Ježiš nám láskavo poskytol odpovede, ktoré, ako veríme, sú nepostrádateľné ku správnemu pochopeniu a tým ku čerpaniu bohatého požehnania z tohto svedectva.

Svedectvo zobrazuje úzku cestu ako veľmi tvrdú a nemilosrdnú. Jeden chybný krok a "už ťa neni"; jedno tenučké vlákno s neveriacimi ľuďmi žijúcimi v temnote, a je ti odopreté pokračovať na úzkej ceste. O jeden centimeter viac na tvojej "postave", a nikdy neprejdeš popod drôt natiahnutý naprieč úzkej cesty. Jedna minútka oddychu na hladkom balvane, a on sa skľzne do priepasti zoberúc teba i tých, čo by mohli byť s tebou. Jeden nesprávny záujem v tvojom živote, alebo jedno nesprávne odbočenie z cesty, a už si v hlbokom a tmavom lese odkiaľ niet návratu, atď.

Nebol som sám, čo dostal takýto dojem po prvom prečítaní svedectva a úprimní veriaci mi kládli otázky, čo sa stalo s takými ľuďmi? Všetky ich otázky boli legitímne a ja som žiadal Pána o správne odpovede. Správne odpovede sú, samozrejme, vždy v Písme len ich treba nájsť. A naviac, Pán mi pripomenul moje vlastné skúsenosti so sebou samým ako aj s mnohými inými bratmi, ktorí sú alebo kedysi boli členmi nášho Tela.

Hľa, tu je niekoľko odpovedí o úzkej ceste, ktoré som obdržal od Pána a ktoré môžu osvetliť tieto záležitosti.

A. Úzka cesta je tvrdá ako je hore uvedené a opísané vo svedectve! Je tvrdá tiež preto, lebo vedie priamo cez peklo a my všetci, kráčajúc po nej, sme v stálom kontakte s mocnosťami temna a tým aj s podvodom! (Toto je naozajstný šok a prekvapenie pre väčšinu kresťanstva).

1) Nikto nekráča po úzkej ceste pretože "má to rád". Svojich učeníkov sa Pán nepýtal: "Či vy by ste radi veslovať na druhú stranu Galilejského mora?" Nie, v Matúšovi 14,22 Pán ich "prinútil" ísť a ich plavba (verš 24) sa dá prirovnať k úzkej ceste. Takže Pán "prinucuje" tých, ktorí Ho milujú, aby našli úzku cestu a činí ich schopných po nej kráčať pretože sú oni ochotní "pozdvihnúť svoj kríž a nasledovať Ho" (Mat.16,24). Oni sú Jeho budúcou Snúbenkou a Manželkou. Sú očisťovaní a zdokonaľovaní pri kráčaní úzkou cestou a pri šplhaní sa po strminách.

Táto Snúbenka je "dievkou" z Piesne Šalamúnovej. V kapitole 4, verši 8, Pán ju volá, aby s Ním vyliezla na tri končiare, kde sú "brlohy levov a leopardov", ktorí reprezentujú diablov a mocnosti temna (1Pet.5,8). Čím vyššie sa šplháme s Pánom, tým viac diablov stretávame, viac zla a podvodu vidíme a chápeme - ale tiež viac slávy, moci a krásy Pánovej vidíme a skusujeme, a to nám dáva radosť a silu na ďaľší pochod, na ďaľší výstup (Neh.8,10; Hab.3,18; Filemon 20, atď.)

2) Odkedy Sám Pán otvoril svoje ústa počas svojej krátkej misie na zemi, bolo to pre Neho "peklom na zemi". Pán Ježiš bol vlastne prvým, kto prešiel úzkou cestou. Po svojej smrti na kríži On zostúpil do pekla, čo je žalár, a kázal tam tri dni a 3 noci (1Pet.3,19; Mat.12,40). Potom vstal z mŕtvych, dostal oslávené telo a vystúpil na nebesia. Tak isto musia aj všetci Premožitelia prejsť peklom (kážúc, učiac, karhajúc, napomínajúc, potešujúc, povzbudzujúc, modliac sa, prihovárajúc sa, odporujúc diablom, atď.) predtým, než sú vzkriesení, než obdržia oslávené telá a vystúpia na nebesia.

B. Napriek tomu, že úzka cesta je naozaj tvrdá a ťažká, je tu stála prítomnosť Pánovej Milosti voči všetkým veriacim vo všetkých ich okolnostiach, čo v tomto svedectve nie je zjavné (Mat.28,20; Žid.13,5 + bezpočetné ďaľšie časti v Žalmoch a inde v Písme).

Čo sa teda stalo s tými, ktorí sa museli vrátiť z ich pochodu, lezenia, šplhania, alebo nemohli prejsť popod drôt, alebo zabočili na zlú odbočku, alebo boli zastavení inými, alebo prišli pred mnohoraké iné ťažkosti a prekážky? Nuž, ich kráčanie nemuselo byť absolútne ukončené! Všetko záviselo na ich srdciach. My všetci sme sa potkli na tej ceste, my všetci sme zabočili na nesprávne odbočky na rôznych miestach nášho kráčania, my všetci sme mali "vlákna" na svojom oblečení, my všetci sme miešali cukor s múkou, my všetci sme stavali "stany alebo domy" popri úzkej ceste, aby sme si aspoň trochu odpočinuli, všetci sme boli podvedení inými konať "to či ono", alebo ísť "sem či tam"! Takže sa môžeme tiež opýtať, čo sa stalo s nami?

Áno - my všetci sme sa museli vrátiť - do bodu, kde sme odmietli Pánovo varovanie a chceli sme pokračovať ďalej ako keby sa nič nebolo stalo! Niektorí z nás sa museli vrátiť hodný kus, iní možno len niekoľko metrov. Mnoho ďaľších Pán zase nemusel ani tak posielať zpäť ako skôr pošťuchávať, aby sa opäť pohli potom čo si postavili stany a "táborili" tam niekoľko rokov!

Bol som svedkom ako dve rodiny stúpili na "hladký balvan" podvodu, ktorý sa spolu s nimi skĺzol do hlbokej priepasti! A predsa, jedna rodina bola z priepasti vyslobodená pretože ich srdcia si želali poznať pravdu. Pán im ukázal pravdu a oni ju akceptovali a "tá pravda ich vyslobodila" (Jn. 8,32+36). Tá druhá rodina, ktorá s nami predtým "kráčala" po úzkej ceste 16 rokov, alebo tak sa to aspoň zdalo, odmietla čo i len počuť pravdu a tak tí všetci sú dnes na dne tej priepasti očakávajúc súd Pánov! (Toto svedectvo je opísané viac detailnejšie v kapitole VI. knižky "Tajomstvo Skutočnosti" publikovanej cez MRM). Predsa, Pán nám ukázal, že On ani tých totálne neopustil (na večnosť nezatratil), čo sa zrútili do priepasti, ale si želá, aby boli odtiaľ vyslobodení.

Lýdia zrejme kráčala po tejto ceste dokonalým spôsobom; nikdy sa nepokĺzla, nikdy zle nezabočila a nikdy sa nemusela vrátiť. Ja verím, že žiadny človek nie je toho schopný! Pán jej ukázal úzku cestu so všetkými jej hazardmi, nebezpečenstvami a vážnosťou takého kráčania skôr preto, aby tú úzku cestu "živo ilustroval" každému veriacemu, ktorý po nej kráča a zakusuje tie veliké ťažkosti a zakusuje potrebu spoliehať sa vo všetkom na Pána.

Preto posolstvo tohoto svedectva je veľkým poučením, dáva pravdivý obraz a je od Ducha Pánovho - ale od nikoho sa neočakáva, že bude kráčať po úzkej ceste tak dokonalo, ako svedectvo ukazuje Lýdiu kráčať! Je skôr faktom, že my sa učíme po nej kráčať, že my všetci musíme zakúsiť našu vlastnú neschopnosť urobiť na nej čo len jeden krok bez Pána! A aby sme sa to naozaj učili - Pán nám dovoľuje stúpať mimo a skľznuť sa, zabočiť na zlú cestu a neskôr to zistiť, pokúsiť sa podliezať popod ten drôt s našou pýchou a aroganciou a potom vidieť a zakúsiť nemožnosť takých pokusov, stratiť smer v tmavom lese a zakúsiť potrebu volať na Neho. A kedykoľvek voláme na Neho, počuje a odpovedá a pomáha a oslobodzuje nás! (Žm. 34,17, atď.)

Modlím sa za každého veriaceho, ktorý je na úzkej ceste, ktorý bojuje a borí sa, ktorý sa učí po nej kráčať s Pánom, ktorý miluje Pána a je rozhodnutý pokračovať a boriť sa až do konca, až do cieľovej pásky, až do víťazstva, až do požehnaného určenia v Kristu, Pánovi a Kráľovi všetkej Slávy. Modlím sa za neho, prihováram sa za neho pred Trónom Milosti, povzbudzujem a posiľňujem ho v Duchu Pána. Amen.

brat Hanola