ZÁKLADNÉ DUCHOVNÉ FAKTY

POZEMSKÉ A NEBESKÉ – TATRY 2017

                                                                                            Strana

Časť  1   – ÚVOD                                                              2

Časť  2   – Počiatok nášho Kresťanstva                              5

Časť  3   – Pokračovanie nášho Kresťanstva                      7

Časť  3a – Kríž a jeho ovocie                                             10

Časť  3b – Oheň a jeho súdy                                              15

Časť  4   – Čo je človek?                                                    18

Časť  4a – Poznanie seba samého                                       21

Časť  5   – Živí a mŕtvi kresťania                                       24

Časť  6   – Trpezlivosť, sila, oko, ucho                               30

Časť  7   – Naša vojna                                                        34

Časť  8   – Naša organická jednota                                     39

Časť  9   – Naše pomazanie a služba                                  40

Časť 10  – Naše skutky                                                       47

Časť 11  – Náš prirodzený a duchovný život                      53

Časť 12  – Návrat Pána Ježiša Krista                        61                                                                                                         

 

 

 

 

 

 

 

 

 

V našom kresťanskom živote, teória je brilantná, prax je mizerná! Naše túžby sú brilantné, skutočnosť je mizerná. Je možné, že niekedy budeme tú brilantnú teóriu žiť? Že naše brilantné túžby sa niekedy uskutočnia? Odpoveď od Pána je: 

„ÁNO... keď Ma budete nasledovať“.

Časť 1 – ÚVOD

Predtým, než nám Pán dá Svoje dalšie Svetlo na tomto spoločenstve 2017, chce nás On opäť priviesť ku „Svetlu o Nás“, ktoré nám dal 15. augusta 2016 a ktoré sa dotýkalo nášho duchovného stavu ako aj  náš­ho prístupu, nášho privilégia a našej zodpovednosti voči Svetlu Pána z r. 2013 a 2015. Tento článok som poslal každému, kto bol prítomný na spoločenstve v roku 2015, aby v tom Pánovom „Svetle o Nás“ mo­hol vidieť sám seba, aby mohol uvážiť svoju vlastnú situá­ciu, svoje duchovné potreby a cestu, ako to Pá­novo Svetlo zo spoločenstva roku 2015 začať privádzať do vlastného života. Lebo toto je ten najdô­le­ži­tej­ší krok v našom terajšom pozemskom živote bez ktorého by naše súčasné kresťanstvo stratilo svoju hodnotu, svoj cieľ ako i schopnosť vyplniť Vôľu Nášho Spasiteľa a Pána a tým aj naše vysoké privilé­gium a povolanie v Kristovi.

 

ČASŤ BODOV Z LISTU „SVETLO O NÁS“   (15. august 2016)

1) Ako sa blížime ku jednoročnému „výročiu“ Lomnice 2015, Pán mi začal ukazovať Svoj pohľad na nás ako nás On vidí, prečo nás zhromaždil do Lomnice a aké má na nás povolanie a Svoj zámer. On nás do Lomnice zhromaždiť nemusel, ani nám nemusel nič dať a teda ani nič od nás požadovať. V tom prí­pade by sme sa dnes navzájom vôbec nepoznali (okrem Sendeckých) a každý by mohol pokračovať po svojej starej ceste. Pán si je ale vedo­mý čo robí, prečo nás zhromaždil, prečo nám dal také bo­haté i vzác­ne Svetlo, kto­­ré On nedáva „len-tak hoci­ko­mu, hocikedy“. On to Svetlo vlast­ne nedal niko­mu iné­mu na celom svete! To je úžasné privilé­gium, ktoré On nedal nikomu, koho my po­známe z celej Cirkvi a to nielen na Sloven­sku, ale ani po celom svete, kde sme rozposielali našu lite­ra­tú­ru do 70 krajín sveta a kde som aj osobne alebo koreš­pondenčne slúžil. Toto po­ukazuje na naše vy­so­ké povolanie v Kristu Ježišovi. Tým Svetlom nám On dal nevšednú a jedinečnú príležitosť byť pri­pravení pre Jeho Príchod i na vstup do Kráľovstva Bo­žieho do ktorého väčšina dnešnej Cirkvi nevstú­pi! Ste si tohoto privilégia vedomí? Aj rok po Lomnici 2015? Aj v ťažších situáciách vášho kresťanského ži­vo­ta? Pýtam sa, lebo človek si ťaž­ko dokáže uve­do­miť takúto až nadprirodzenú príležitosť i takú úžasnú Milosť Pánovu voči nám i našim rodinám.

2) Pán nám dáva aj toto „Svetlo o nás“, aby sme začali vidieť to, čo sme v našom živote nikdy pred­tým nevideli – samých seba na úzkej ceste! Tam vidíme, čo milujeme, čo nenávidíme, čo nás teší, čo hnevá, čo prijí­ma­me a čo­ho sa stránime, čo je po našej vôli a čo proti nej, čo sme ochotní voči Bohu u­robiť a čo nie, kde Bohu dôverujeme, kde nie, či sme pyšní, ustrašení, leniví, sebec­kí, uza­vretí, skromní alebo pre­sa­dzu­jú­­ci vlast­né názory, či rozozná­va­me naše srdce od našej hlavy a nášho ducha od našej duše, teda, či sme telesní, karnálni, alebo duchovní a do akej miery sme karnálni, či duchovní, atď, atď. Podob­­nými črtami charakteru by sa dala pokryť aj celá táto stránka. Totiž, bez zna­losti seba samých ne­urobíme ani krok! Ja tento fakt opakujem: Bez znalosti seba samých neurobí­me ani krok! Keď vi­dí­me seba samé­ho potom ro­zu­mieme a sme i ochotní dať Pánovi náš súhlas na prácu, ktorú nám On na každom kroku tejto úzkej ces­ty ukazuje o každej neprijateľnej črte nášho charakteru, ktorú On musí z nás odstrá­niť! Kaž­dá črta nášho charakteru, ktorú na úzkej ceste ukazuje je duchovná, pramení z nášho ducha. Preto nám Pán aj pripomenul, že príprava na Jeho Príchod a na vstup do Kráľovstva je duchovná. Prí­prava Jeho Nevesty je duchovná, Ona bude s Kristom pri Jeho Príchode Jedného Ducha (i keď nie na 100%).

3) Ak by nám Pán neukázal vo Svojom Svetle samých seba my by sme nevedeli, čo je v našom srdci, akí duchovia v ňom vládnu. A keď je ono stále podvedené, ono nás môže viesť opačným sme­rom, než čo si my v hlave želáme a my si toho nemusíme byť vedomí (Jer. 17: 9). Pre­to nás v tých istých Prísloviach Pán va­ruje, aby sme pozorovali na Jeho Múdrosť a nakláňali svoje ucho na Jeho Umnosť (Pr. 5:1), aby sa nám nesta­lo, že jedného dňa povieme: „Ej, ako som len nenávidel kázne, a moje srdce pohŕdalo kára­ním! A ne­počúval som na hlas svojich učiteľov a nena­klo­nil som svojho ucha k tým ktorí ma učili. Málo chý­ba­lo a bol  by som skončil v kaž­dom zle aj uprostred môjho zhromaždenia a obce“ (Pr. 5:12-14). Preto viďme, že toto Svetlo je veľmi dôležité! Bez tohoto „Svetla o nás“ i nášho pochopu a viery, Svetlo Pána z Lomnice by bolo neefektívne a živé Telo, kto­ré On chce budovať by sa neuskutočnilo.

4) Pán hovorí, že vy nie ste schopní to Svetlo z Lomnice uvádzať do vášho života a začať krá­čať po úzkej ceste bez problémov. Prečo? Aj preto, lebo z toho Svetla ste duchovne rozumeli veľmi málo. Prečo je to tak? Sú dve príčiny:

Prvá príčina je: Lebo ste ešte nezačali žiť Život Krista v merateľnej miere. Prečo? Lebo po úzkej ces­te, ktorá jediná vedie do Života Krista a ktorú len málo veriacich nachádza (Mt. 7:14), ešte nikto z vás v mi­nu­­losti nekrá­čal, nemá žiadne praktické skúsenosti a všetko sa mu môže zdať aj hrôzostrašné. Pán vám na úzku cestu mohol dať nejaké Svetlo už v 2013, no po­stavil vás na ňu prakticky až v 2015, kde vám dal Svetlo „AKO“ sme spasení. Jedine na tejto úzkej ceste my strácame svoj starý život a tak, ako ho stráca­me, tak získavame Nový Život Krista. Žiadna iná cesta a žiadny iný spôsob neexistuje!

Druhá príčina je: „Keď kto­koľ­vek počuje Slovo o Kráľov­stve a (duchovne) mu nerozumie, potom pri­chá­dza ten bezbož­ník (diabol) a vy­berie to, čo bolo zasiate do jeho srdca. To je ten, čo prijal seme­no povedľa cesty“ (Mt. 13:19). Preto, naprí­klad, Ivan Szabo Pánovi za to Svetlo ani neza­ďakoval, lebo vo svojom srdci on nemal ZA ČO ďakovať! Čo mu bolo Pánom dané, to mu bolo diablom zobrané, takže po Lom­­nici sa on oci­tol v podobnej duchovnej tem­note ako bol pred Lomnicou. Tí ostatní z vás dostali v Lomnici podľa toho, čie srdce bolo úrodnej­šie, než kraj cesty, či bolo plné duchovnej buriny, či kame­nia alebo nie (Mt. 13:3-9). Toto ja nemô­žem vi­dieť, lebo to sa ukazu­je ne­skôr podľa nášho kráčania a pod­ľa našich skut­kov a reakcii na úzkej ceste, kde sa ukazuje „ovocie duchov“, ktorí sú v nás.

5) Pán vám hneď na začiatku úzkej cesty začal ukazovať vaše pravdivé charaktery žijúce vo vašej duši. Napríklad, dvaja bratia z tohoto spoločenstva ukázali svoje charaktery a niektoré neprijateľné črty dosť rýchlo, lebo prešli po úzkej ceste iba pár krokov a pa­dli. Dnes vieme, že padnúť na tejto úzkej ceste nie je tragédia, je to norma pre každé­ho veriaceho, ktorý po nej kráča! (ani ja som nebol výnimkou, preto viem). Tragédia je zostať ležať a od­mietať ruku Pána, ktorú nám podáva... aj sa na nás usmieva! (ako otec na svoje malé deti) Každý z vás začí­nal dostá­vať nejaké prvé lekcie praktického kráča­nia po úzkej ceste a nikto nebol na to pripravený. Aj dnes „veselo padáte“ a Pán nie je nervózny, ani rozčúlený, ani nijako prekvapený, On to očakáva. Žiadny člo­vek na svete sa nenaučil chodiť bez pa­da­­nia... a bez vstávania! A v duchovnom svete je to presne to isté! V Lomni­ci ste ne­dostali všetko, ani kaž­dý detail. Detaily sa obyčajne učíme na úzkej ceste. (príklady: súd Lacha a Gawela, príchod M. a D. do Kanady)

6) Každý veriaci, ktorého Pán povoláva, začína z karnality, z humanizmu, z in­te­lektualizmu, z dušev­nos­ti a nie z duchovnosti! Toto je princíp, ktorý nikto nezmení. Žiadny karnálny kresťan nemôže po­cho­­piť, ani veriť duchovnému kresťanovi i keď obidvaja veria, že „kráčajú s Pánom smerom ku Krá­ľov­stvu“! Pán predzvedel všetko, čo sa bude s nami po Lomnici 2015 diať a nie je nad ničím prekvapený! Pán nás nezhromaždil v Lomni­ci, lebo sme boli schopní, ale preto, lebo sme boli ochotní. Boli sme ochot­ní dať Mu aj svoje životy a teda začať konať Jeho Vôľu, spozná­vať Ho, milovať Ho a byť schopní prijímať Jeho Lásku, Múdrosť, Silu, Milosť a teda Jeho Život. Pamä­táme si to? Či to bola pre vás len taká „náboženská formalita“ dať Mu svoj život? Pán má pre vás aj vážnu vec, ktorá zatiaľ nemusela preniknúť do vášho vedomia. Pán nepozná formality, On naše slová aj sľu­by BERIE VÁŽNE (Mt. 12:37) i keď my ich vážne neberieme! Inak by naše staré životy nebol od nás žiadal.

7) Preto On všetkých nás, ktorých zhromaždil pred Sebou v Lomnici, posudzuje úplne inak, než ostat­ných veria­cich! Prečo? Pán vám v Lomnici dal Svetlo, ktoré je Svedectvom o SAMOM SEBE – ON JE SLOVO, Ces­ta, Prav­da aj Život (Jn. 1:1// Jn. 14:6), On vám jasne ukázal Cestu do Krá­ľov­stva aj do Života Več­ného. A tá Jeho Cesta nie je vaša cesta! Tým vám všetkým prítomným otvoril dvere do Svoj­ho Tela, ktoré je živé a kde aj vy musíte začať duchovne žiť. Tým vám dal príležitosť stať sa Jeho Ne­­­ves­tou, byť pri­pra­ve­ní pre Jeho Príchod! Toto neplatí pre celú Cirkev, ktorá toto Svetlo nemá  a Jeho Nevestou sa nestane! My sme Pá­­novi veľmi cenní, On sa nikdy nebude dívať na naše ne­schop­­­nosti a mizériu, ale či sme v našom srdci ochot­ní Ho nasledovať, alebo nie (Fil. 2:13// Mt. 16:24).

8) Je napísané: „...človek sa díva na vonkajší vzhľad, ale PÁN sa díva na naše SRDCE“ (1Sam. 16:7b). Prečo je to tak? Význam tohoto Slova Božieho je pre nás životne dôležitý. Našim nebezpečenstvom nie je diabol, ani ten­­to hriešny svet, ani žiadny človek na tejto zemi, našim najväčším nebezpečenstvom v našom po­zem­skom živote je NAŠE SRDCE, ono nás mô­že priviesť buď do Neba alebo do Pekla (Jer. 17: 9). Ono rozhoduje o našej budúcnosti podľa toho, čo ono dostáva (alebo nedostáva) od Ježiša Krista cez naše vedomie v našom duchu (viď „Pravda o Spáse“ – diagramy), lebo naša hlava nedostáva nič a Pán nikdy ne­­ko­munikuje s našou hlavou. Preto nám Pán radí, aby sme nadovšetko strážili svoje SRDCE, nie hlavu, lebo z neho pochádzajú pod­staty života (Pr. 4:23).

9) Nuž, tak je to, moji milovaní. Ale ako je to možné, že niekoľkým veria­cim v Tatranskej Lomnici na Slo­vensku Boh dá, čo nedal niko­mu inému na svete, koho my poznáme? Poviem vám, čo mi Pán uka­zuje aj tu. Za prvé, sme na konci dejín a nie na začiatku, čiže, väčšina Ne­vesty zosnula a dnes On k Nej pri­dá­va len veľmi, veľmi, veľmi máličko žijúcich jednotlivcov. Za druhé, keď si Pán vy­bral za Svojho slu­žobníka Slováka, nepošle ho do Nórska alebo do Ugandy, aby im dal takýto veľký Dar Jeho Svetla, ale ho privie­dol na Slovensko. Je to logické? Priviedol ho aj do Čiech, ale tam to Svetlo nikto neprijal. A na Slovensku ho prijalo len veľmi málo duší. Za tretie, Slovo Božie hovorí, že Cirkev je Jeho Telo a On je Jej Hlavou (Ef. 1:22, 23 +4: 15// Kol. 1:18). Hlava žije Životom Krista, ona nie je mŕtva, preto aj Telo, na ktoré je Ona napojená, musí byť živé tým istým Životom Krista a nie mŕtve! Keď žiť nezačne­me, nezačneme ani plodiť ovocie, ktoré rastie zo života, a keď nebudeme plodiť žiadne ovocie, potom po čase nás Boh Otec vyreže z Tela Kristovho (Jn. 15:2,6)! A vyhodí nás von, kde zoschneme a ľudia nás pozbierajú a hodia na oheň a tam zhoríme! Naša neobnovená myseľ nemôže toto živo registrovať, tomu ro­zumieť, ani si to predstaviť, ani uvedomiť, ani toto veriť, to dokáže jedine naše srdce a vedomie.

 

Takto nás Pán vidí po Lomnici 2015 a želá si, aby sme Jeho Dar a Milosť a privilégium nebrali na ľah­kú váhu, ako to vždy robil Izrael a dnes to robí aj Cirkev. On si želá, aby sme videli, verili a chápali aj sa tešili a s nevýslovnou radosťou Mu ďakovali za všetko, čo pre nás už urobil a čo túži aj dokončiť pre nás aj v nás pre Svoju i našu slávu (Fil. 1:6). A Pán má pre nás pripravené ďalšie Svetlo, ktoré nebude o nič menšie ani o nič menej cennejšie, než to, čo nám dal pred dvomi rokmi. Fakticky, čo Pán pre nás má nie je len Svetlo, ale Jeho ŽIVOT. Lebo niektoré Jeho Slová prinášajú „len“ Svetlo, alebo „len“ Pravdu, ale iné Jeho Slová prinášajú ŽIVOT, oni sú Duchom a Životom (Jn. 6:63). Preto snažte sa rozoznávať, čo je Svetlo a čo je Život, ktoré Jeho Slová prinášajú Svetlo a ktoré Život.

Nech je požehnané Meno Nášho Spasiteľa a Pána a prichádzajúceho Kráľa Ježiša Krista. Amen.

 

 

 

PS.

Najlepším „duchovným chlebom z Neba“ sú zvukové nahrávky, ktoré máme z r. 2013 (17 nahrávok) a z r. 2015 (68 nahrávok; 67 od Andreja a 1 od Jána). Dajte si ich do pravidelného „Jedálnička“ a nedržte ich dlho v „špajzi“, aby tam hnili a zbierali prach, lebo Pán takýmto veriacim nedá nič viac! A ak ich niekto nechce počúvať, nech nezadr­žuje toho, kto chce, lebo aj Farizeji zatvárali dvere do Kráľovstva a bránili tým, ktorí tam chceli vôjsť (Mt. 23:13// Jn. 10:9). Napokon, v nahrávkách je obyčajne vždy viac Života, než v písanom texte. Musím ešte pri­­pomenúť, že v nijakom prípade nemôžem deklarovať, pre­hlá­siť celý Zámer Boží akémukoľvek kres­ťan­skému združeniu, ktoré nie je na to Duchom Božím pri­pravené. Preto ak niektoré pasáže Jeho Svetla nie sú vašim duchom „stráviteľné“, pokračujte ďalej a žiadajte Pána, aby vás uschopnil obsiahnuť celé Svetlo, ktoré vám dáva v Jeho časovom rozmedzí. My vieme, že postupné, progresívne víťazstvo spočí­va na postupnom, progresívnom duchovnom vývoji a raste. Miera prijímania Jeho Svetla a Života je zase otázkou našej duchovnej kapacity. A naša kapacita je otázkou nášho prichá­dzania k Pánovi.

Časť 2 – POČIATOK NÁŠHO KRESŤANSTVA

Mnohí z tých, ktorí sa nazývajú „veriaci“ nemusia vedieť, kedy srdce uverilo, ako uverilo, ani prečo uve­rilo a teda, čo sa vlastne s nimi udialo, keďže ich myseľ tomu nemusela vôbec rozumieť. Jedného dňa sa objavili v nejakom zbore medzi ľudmi, ktorí sa tiež nazývali „veriaci“ a ktorí tiež nemuseli ve­dieť, ako sa k tomu dostali. Čo sa teda s nami deje, keď sa stávame tzv. „kresťanmi“?

Musím byť veľmi stručný, lebo toto je téma na osobitnú knižku, ale existujú dôležité základné fakty, kto­­ré si mu­síme osvetliť a vysvetliť. Vysvetlenia kresťanského života by mali  byť podložené, potvrdené skúsenos­ťami, a skúsenosti by mali byť podložené, potvrdené vysvetleniami. Prirodzený človek majúci pozem­­skú náturu nemá s Bohom NIČ spoločného, žiadny vzťah a teda ani žiadne skúsenosti. Takýto človek je v stave anta­gonizmu, nepriateľstva voči Bohu a to v celej svojej náture, v celej svojej duši, v mysli, srdci a vôli i v celom svojom duchu. Nemá ani vysvetlenie pre svoju vlastnú existenciu, nevie prečo bol narodený, aký je zmysel jeho života a akú má budúcnosť. Toto platí až do jeho vykú­penia, kedy on prijme Milosť Božiu, ktorá prináša Spásu a ktorú Boh ukázal celému ľudstvu (Tit. 2:11) a vyzná vieru svojho srdca svo­jim jazykom (Rim. 10:9,10). Po krste vodou dostane tento nový veriaci dar Ducha Svätého (Sk. 2:38), čo je jeho Nový Človek, nebeský Človek, ktorý žije Životom Krista. Odvtedy si tento novoveriaci má začať „vyzliekať svojho starého naturálneho hriešneho človeka“ a začať si „obliekať Nového Nebeského Človeka“ stvoreného v spravodlivosti a pravdivej svätosti (Ef. 4:22-24). Vyzlie­kanie starého a obliekanie Nového je vlastne proces našej Spásy – ZMENY! Život Krista v Novom Člo­ve­ku, ktorý žije v duchu veriaceho, začne pomaly vplývať na vedomie jeho ducha a on začne pozvoľna dostá­vať povedomie o Bohu, o vlast­nej existencii ako aj o jej význame. Jeho duchovné zmysly, ktoré sa v podsta­te zhodujú s jeho fyzickými zmyslami a ktoré predtým nefungovali, sa začínajú prebú­dzať a on ich má začať použí­vať, cvičiť, trénovať, aby boli schopné rozoznávať dobro a zlo (Žid. 5:12-14).

Keď sa stávame kresťania, náš predošlý stav smrti má byť vymieňaný stavom ŽIVOTA. A tu sa nejedná len o nejaké „oživenie“ niečoho, čo bolo predtým mŕtve, ale o udelenie Nového Živo­ta, ktorý v nás nik­dy predtým nebol a ktorý pri­ná­leží nášmu novému nebeskému Človeku. Tento Nový Život má svoj účel, poslanie, aj nový osud. On prináša nové vedomie, nové vzťahy, nové spoločenstvá, nové túžby i záujmy. Nikto nedokáže tomu­to porozumieť alebo si to oceniť, jedine znovuzrodený kresťan to pozná a má také skúsenosti. A nielen to, ale tento nový kresťan dostáva aj nové duchovné a duševné schopnosti aj funk­cie, ktoré on predtým nikdy nemal včítane múdrosti, znalosti, chápania a inteligencie, ktoré ďaleko pre­sahujú jeho mentálne kapacity. Toto sa dá pomerne ľahko pozorovať, keď chceme diskutovať o Páno­vých pravdách a záleži­tostiach s aka­demicky vzdelanými ľuďmi, ktorí by tomu mali rozumieť, ale vý­raz ich tváre nasved­ču­je, že oni nemajú ani potuchy o čom hovoríme. Keď taký kresťan pokračuje s Pánom a prijíma Jeho Život, dostáva silu konať veci, ktoré iní ľudia nie sú schopní konať – silu vytr­va­losti, trpez­li­vosti, pre­máhania a všestrannej aktivity.

Napokon taký kresťan obdrží aj Novú Nádej! Čo to bolo, čo uschopňovalo kresťanov pokračovať aj na­vzdo­ry nevysloviteľným ťažkostiam a utrpeniam a opozícii? Iní kapitulovali, vzdali sa, padli do zúfal­stva, no kresťania pokračovali... nie preto, lebo boli supermani plní húževnatosti či tvrdošíjnosti, vôbec nie. Ale kresťania, hoci mnohí boli aj fyzicky slabí, ale mali NÁDEJ od „Boha nádeje“ (Rim. 15:13// 1Tim. 1:1// Tit. 2:13// Žid. 7:19// 1Pet. 1:21// Žid. 11:1 etc.) Nádej je Sila! Čo je teda všetko zahrňujúce tajomstvo tohoto všetkého? Pretože tu nejde o to, že kresťan obdrží nejaké abstraktné veci, ktoré môžete nazvať trebárs aj „životom“ alebo chápaním, môžete to nazvať nádejou alebo mocou, ale toto nie sú abstraktné veci. Ten pravdivý znovuzrodený kresťan neobdržal abstraktné veci, ale obdržal OSOBU... Osobu Ducha Svätého, ktorú Boh dáva tým, ktorí Ho poslúchajú. Dar Ducha Svätého (Sk. 2:38) je ako všezahrňujúce vysvetlenie toho všet­kého, pretože, Duch Svätý je BOH! Duch Svätý sa tiež nazýva „Duch Života“. A On má všetkú inteli­gen­ciu a znalosti Boha, všetkú moc Boha i všetky elementy večnosti a bezčasovosti Boha. Všetko, čo je pravdou o Bohu je pravdou o Duchu Svätom. Preto, ak Boh dá Ducha Svätého, aby prebýval vo vnútri človeka a ten človek sa od samého začiatku učí ako die­ťa, deň za dňom, mesiac za mesiacom, rok za rokom kráčať v spoločenstve s tým Duchom Svätým, potom ten človek musí nutne rásť vo všetkom, čo som hore opísal. Musí tiež nutne poznať a žiť Božský Život vo svojom vnúri a ten Život sa musí v ňom nutne prejavovať! Preto, ak ten Duch Svätý má všetkú Božskú inteligenciu a my sme v Jeho ško­le, žijeme s Ním, udržuje­me s Ním spoločenstvo deň čo deň, potom budeme rásť v inteligencii, ktorú žiad­ny naturálny človek na tomto svete nemá – rásť v poznaní, v chápaní, v schopnosti uchopiť i porozumieť veciam Božím, ktoré žiadny prirodzený človek na tejto zemi nemôže chápať.

Ja nachádzam medzi kresťanmi poľutovaniahodný nedostatok porozumenia, čo to vlastne znamená mať Ducha Svätého naozaj prebývajúceho v našom vnútri. A v celých zástupoch kresťanov sa toto preukazu­je jednoduchým faktom, že oni sú schopní hovoriť i konať v takom príšernom rozpore voči Duchu Svä­tému bez toho, aby boli Ním akokoľvek kontrolovaní, opravovaní, vedení. Je to až prekvapujúce, koľkí kresťania môžu hovoriť o veciach a to aj spôsobom s ktorým Duch Svätý nemá absolútne nič spoločné­ho, ani s ním absolútne nesúhlasí. Je tu jed­no­du­cho nie­čo drasticky zlého, hriešneho, karnálneho, Bohu neprijateľného a odsúdeniahodného. Neu­ve­riteľ­ne mnoho kresťanov je schopných i ochotných veriť lži o iných aj ich opakovať iným a nikdy nebyť opravovaní Duchom Svätým v ich vnútornom človeku, nik­­­­dy schopní registrovať totálnu opozícu a ne­súhlas od Ducha Svätého, ktorý je Duchom Pravdy! Je to sa­motné ZLO, ktoré sa prejavuje nielen cez jednotlivcov, ale platí to na samotnú Cirkev Ježiša Krista!

Lebo ak sme my naozaj pravdiví kresťania, potom kdekoľvek Duch Svätý nesúhlasí, má spor s niečim, čo my hovoríme alebo konáme, alebo aj so spôsobom ako hovoríme a konáme, my by sme mali o tom vedieť, registrovať to a podľa toho sa zariadiť. Duch Svätý nám môže jasne dávať na javo, že On s nami nesúhlasí, že to, čo hovoríme alebo konáme je nesprávne, je neprávosť, hriech, zlo, krivda, ublíženie, lož či utlačovanie. A nielen to, ale aj spôsob akým hovoríme, či konáme môže byť Duchu totálne neprijateľ­ný. Preto je veľmi potrebné vnímať v sebe realitu v nás prebývajúceho Ducha Svätého, aby sa On v nás slobodne vyja­droval a viedol nás do každej pravdy – lebo za tým účelom nám On bol daný! (Jn. 14:16,17 + 16:13a). Ja tým nehovorím, že keď zlyhávame spoznávať, vnímať, rozoznávať Du­cha Svätého, že to musí znamenať, že On v nás neprebýva, neexistuje a že teda nie sme ani znovuzrodení kresťania, hoci to tak môže mnohokrát vyzerať s mnohými veriacimi. Znamená to ale, že zaručene ne­krá­čame v Duchu, že sme sa Ho nikdy nesnažili hľadať, ani si Ho všímať, ani vnímať či zpoznávať Jeho „hlas“ pretože sme mož­no nikdy nepo­­­­užívali a necvi­čili naše duchovné ucho i ďalšie duchovné zmysly na kontaktovanie Ducha Božieho v nás (Žid. 5:12-14).

Je tiež viac, než len pravdepodobné, že po celý náš kresťanský život nám nikto nepovedal, že v našej by­tosti prebýva a žije Osoba Ducha Svätého a čaká, kedy sa my „zobudíme“ a začneme Ho v sebe hľadať, venovať Mu pozornosť, načúvať na Jeho hlas. Toto fakticky platí na celú Cirkev Ježiša Krista, lebo som tam doteraz stretol len málo veria­cich, ktorí by kráčali s Duchom a preukazovali Jeho inteligenciu, mú­drosť, Život a uvádzanie do každej pravdy. Kresťanský život má byť taký, že kedykoľvek hovoríme ale­bo konáme čokoľvek s čím Duch Svätý ne­sú­hlasí, my by sme to mali okamžite zpoznať, vidieť aj rozu­mieť tomu pretože budeme mať o tom „zlý pocit v samom strede našej bytosti“. A my sa toho pocitu ne­zbavíme dokiaľ neprídeme ku Pánovi a pri­zná­me, že „zjavne sme nehovorili alebo nekonali správne, spra­­­­vodlivo alebo pravdivo alebo v pri­jateľnom duchu“. A ak sme niekomu i ublížili, zachovali sa gro­biansky, potom by sme sa mali aj ospravedlniť a žiadať Pána, aby to napravil. Toto je život v Duchu a je to veľmi jasná a praktická vec, ktorú musíme začať v našom kresťanskom živote praktizovať.

Toto teda je, čo sa s nami deje, keď sa staneme kresťanmi. Takto to začína a začiatky môžu byť veľmi jednoduché hoci môžu byť často aj chaotické. Ak ste v skutočnom kresťanskom živote len krát­ky čas, určite máte aspoň nie­ktoré z týchto horeuvedených skúseností. Možno sa chystáte urobiť niečo, čo ste kedysi robievali a niečo vo vašom vnútri povie: „Nie, nie – ten starý zvyk patrí do minulos­ti.“ Nuž, to je možno ten najjednoduchší príklad zo začiat­kov vášho kresťanského života. Keď sme znovuzrodení, to nie je koniec – to je vlastne len začiatok! Čiže, keď po 10-20-30-ich alebo i viac rokoch zostávate tí istí ako ste boli po krste vodou, teda, na začiatku – TO JE tragédia veriacich!

Časť 3 – POKRAČOVANIE NÁŠHO KRESŤANSTVA    

Zanedlho po našich začiatkoch, a hlavne po našom krste, kde sme dostali dar Ducha Svätého – Nového Nebeského Človeka – Duch Boží nás začne viesť do začiatkov reality duchovného sveta, ktorý sme my predtým nikdy nevnímali, nevideli, nepočuli a nerozumeli... hoci každý človek do tohoto duchovného sveta smeruje po svojej fyzickej smrti, či už je pohan alebo veriaci. Pohanom sa venovať nebudeme, ani tzv. „papierovým veriacim“, budeme sa venovať jedine skutočným veriacim, pokrsteným a znovuzro­de­ným, lebo len títo majú možnosť pokračovať do ich Spásy, čiže, zdokonalenia. Čo je v tomto počiatoč­nom štádiu ži­vo­­­ta veriacich tra­gic­ké je fakt, že väčšina z nich do ich Spásy–zdokonalenia nepokračuje! Prečo? Sú DVE hlavné príčiny! Jedna je tá, že mnohým sa možno na túto cestu nechce vykročiť, alebo sú podvede­ní svojimi vlastnými pastormi, kazateľmi či inými vedúcimi, ktorí sami do zdokonalenia ne­po­kračujú, alebo pravdu im nikto nepovie. Pravda je v Slove Božom veľmi jasná: „Preto, zane­chaj­­me princípy učenia o Kristovi a poďme ku dokonalosti...“, čiže, poďme ku Spáse! (Žid. 6:1a). Ignorovanie tohoto Slova Božieho pre veriacich môže byť tragické! Lebo pre tých, čo už raz boli osvie­te­ní, a chutnali nebeský dar, a boli účastníkmi Ducha Svätého i chut­nali dobré Slovo Božie a moci pri­chádzajúceho sve­­ta, ak ta­kíto odpadnú (nepôjdu k dokonalosti), nebude možné ich obnoviť znova na pokánie (Spásu) vidiac, že oni znova ukrižová­vajú Syna Božieho sebe samým a vystavujú Ho otvorenej hanbe (Žid. 6:4-6). A Slovo Božie pokračuje hovoriac: „Lebo keď oni unikli nečistotám tohto sveta cez poznanie Pána a Spa­siteľa Ježiša Krista a potom sú opäť do nich zapletení, a nimi premožení, potom tento druhý ko­niec je s nimi horší, než začiatok. Lebo by bývalo lepšie pre nich, keby neboli poznali cestu spravodli­vosti... Ale sa im prihodilo podľa pravdivého prí­slovia: Pes sa znova navrátil k tomu, čo on vydávil, a sviňa, ktorá bola umytá, do svojho váľania sa v blate.“ (2Pet. 2:20-22) Či toto nie je tragické a hrozné?

Môžeme sa opýtať: Ako môžu takí, čo už raz boli osvietení a chutnali nebeský dar, a boli účastníkmi Ducha Svätého a chutnali dobré Slovo Božie a moci prichádzajúceho sveta, ako takíto môžu odpadnúť? Možno je to neuveriteľné, ale dosť ľahko (Ivan Szabo a jeho žena sú toho typickým príkladom). Pán nám vo Svojom Slove hovorí o dvoch cestách: širokej, ktorá vedie do záhuby, a úzkej, ktorá vedie do Života večného (Mt. 7:13,14). Keď sa máme vydať na cestu k dokonalosti (Žid. 6:4-6), potom sa vydávame na úzku cestu, lebo jedine tá vedie k dokonalosti. Ale po tejto ceste my sami podľa našich myšlienok, pocitov, nápadov a rozhodnutí kráčať nemôžeme! Duch Boží musí byť s nami pri každom kroku, lebo len Jeho múdrosťou a silou môžeme po tejto úzkej ceste kráčať. Ale i keď kráčame s Duchom Svätým, padáme! Aj malé dieťa, ktoré sa učí chodiť, padá... či sú rodičia prítomní alebo nie. Keďže táto úzka ces­ta je duchovná a nie fyzická, a my sme duchovné batoliatka, to učenie sa kráčať po nej je presne také isté ako pre fyzické batoliatka kráčať po ceste fyzickej. A keď sa na tej úzkej ceste stretávame s ťaž­kosťami, bolesťami, ne­vy­svetliteľnými prekážkami, nepríjemnými zá­žitkami, atď., po čase sa nám to môže sprotiviť a mô­že­me začať špekulovať, či máme pokračovať, a keď padneme, či máme vôbec vstať. Okrem toho, každý veria­ci je iný, čo do jeho charakteru, jeho minulosti, veľkosti síl zla a temna v jeho duši, čo do jeho myšlie­nok, predstáv, plánov, túžob, atď. To tiež zname­ná, že každý kráča po tej úzkej ceste inak, podľa svoj­ho charakteru, a preto je hlúpe porovnávať sa jeden s druhým.

Keď mám nasledovať niekoho, koho milujem, potom tá sila lásky mi umožňuje prekonávať ťažkosti aj pre­kážky aj utrpenia rôzneho druhu. Ak mám nasledovať niekoho, o koho nemám ani záujem, potom to kráčanie si asi viete predstaviť, bude na nule. Čiže, k tým horeuvedeným ľudským vlastnostiam a fak­to­rom charakteru musíme pridať ďalšie faktory na ktorých naše kráčanie po úzkej ceste bude záležať. Tie dva najdôležitejšie faktory sú naša láska voči Bohu a tiež naša viera. Keď Boha nemilujeme, potom po žiad­nej úzkej ceste nikdy nepôjdeme. Keď máme vieru ako zrnko maku, potom po úzkej ceste pôjde­me ako slimák na barlách. Keď sme ľudia neposlušní, neochotní nikoho počúvať, nenechať sa nikým viesť, nepripúšťať si žiadnu chybu, žiadnu neschopnosť, potom na úzku cestu nikdy nevykročíme. Takých­to príkladov rôznych situácii sú stovky. Tá najkritickejšia situácia je, keď sme boli osvietení Svetlom Pána, chut­­nali nebeský dar, boli účastníkmi Ducha Svätého i chutnali dobré Slovo Božie i moci prichá­dza­­jú­ce­ho sveta a sme si mysleli, alebo boli i presvedčení, že kráčame po úzkej ceste ale sme po nej nekrá­­čali! Je to možné? JE! Prečo? Lebo kráčanie po úzkej ceste sa neposudzuje podľa týchto znakov, kráča­nie po úzkej ceste nepro­du­kuje znaky, ale Život a z tohoto Života rastie ovocie Ducha! (Gal. 5: 22,23) A podľa tohoto ovocia Ducha my poznáme tých, ktorí kráčajú po úzkej ceste a tých, ktorí si len myslia, že po nej krá­ča­jú (Mt. 7:14,20). Život MENÍ charakter človeka a podľa tejto zmeny my poznáme, kto kráča po úzkej ceste a kto nekráča. V r. 2015 som na našom spoločenstve prízvukoval, že Spása je ZMENA. Z horeu­ve­deného by malo byť jas­né prečo takíto veriaci, ktorí boli osvietení Svetlom Pána, chut­­nali nebeský dar, boli účastníkmi Ducha Svätého, chutnali dobré Slovo Božie a tiež moci prichá­dzajúceho sveta, môžu vypadnúť zo Spásy!

Hneď na počiatku tejto Časti 3 je uvedený dôležitý fakt, a síce, že „Duch Boží nás začne viesť do začiat­kov reality duchovného sveta, ktorý sme my predtým nikdy nevnímali, nevideli, nepočuli a nero­zumeli. Súčasne existuje Slovo Božie, kde nám Pán Ježiš sľubuje, že dostaneme „Tešiteľa, ktorý bude prebývať s vami na veky vekov. Ducha Pravdy... lebo On prebýva s vami a bude vo vás.“ (Jn. 14:16,17) Avšak, keď On, Duch Pravdy príde, „On vás privedie do každej pravdy.“ (Jn. 16:13). Inými slovami, Duch Boží nás začne viesť do začiatkov reality duchovného sveta, ktorý sme predtým nikdy nevnímali, nevideli, nepo­čuli a nerozumeli – a uvedie nás aj do každej pravdy toho sveta! Čo je základom celej duchovnej reality a duchovnej prav­dy? Vyjadrím to dvomi slovami, je to – ŽIVOT KRISTA!

A teraz vám vyjavím ten NAJDÔLEŽITEJŠÍ VERŠ Z CELEJ BIBLIE týkajúci sa spásy-zdokonalenia každého veriaceho, či prichádza z Izraela alebo z pohanstva. Ten verš je – Ján 5:40!!! Pán tu veriacim hovorí vlastnými ústami: „A vy nechcete prísť ku Mne, aby ste mohli mať Život.“ Pán nehovorí, že my nemôžeme prísť k Nemu, ale my nechceme prísť k Nemu! Bez Života Kristovho nikto ale nemôže byť spasený, lebo taký človek je duchovne mŕtvy! Duchovne mŕtvy človek môže byť vykúpený, ale nikdy nemôže byť zdokonalený. A za druhé, my nezískavame Život večný len chodením k Pánovi, ale hlavne „bojovaním dobrého boja viery a takto uchopením večného Života, na čo sme tiež povolaní“ (1Tim. 6: 12). Toto je síce veľmi stručný odstavec, kde spomínam Život Krista, to najdôležitejšie, čo človek môže mať v tom­to celom Vesmíre. Ale tohoto Jeho Života sa budeme priebežne dotýkať a Ho spomínať aj v iných častiach tohoto posolstva.  

My začneme napredovať v našom duchovnom raste a vývoji tým, že začneme zis­ťovať, kto my vlastne sme, že začneme vidieť v akom duchovnom stave my sme, čo v našom pozemskom živote chceme, čo sledujeme, po čom túžime, aké sú naše priority a aký máme naozajstný vzťah ku Kristovi. Ako to zisťu­jeme, ako to začíname vidieť? Rozhodnutiami našej ľudskej vôle, našimi chybami a pádmi na úzkej ces­te, našimi hriechmi voči Bohu i voči jeden druhému, našimi postojmi a zámermi nášho srdca, ktoré zá­mery pou­kazujú na duchov akí oni sú v našej duši a akú majú nad nami moc (Pr. 16:2). Otázka nášho du­chovného pokroku a rastu teda nie je v tom, že sa pokúšame byť „dobrými kresťanmi“, že žijeme aj ko­ná­me všetko v našej humánnej dobrote, chápaní i súcite s inými, že sa snažíme konať dobro i pomáhať pričom nemusíme si vôbec byť vedomí, že zlo je s nami vždy prítomné (Rim. 7:21) a že zlo nikdy nepri­nieslo dobré ovocie. My nie sme nikdy pripravení začať konať, čo vieme, že je od Pána, keď veríme, že nie sme toho schopní. Pán nám ale nikdy nedá úkol na ktorý nás On neuschopní, aby sme ho vykonali. „Ja dokážem všetko cez Krista, ktorý má po­silňuje (uschopňuje)“ (Fil. 4:13) Ja to dokážem TERAZ, ak som pripravený začať, nie za 20 rokov! Či toto nie je pravda? Potom prečo my nedokážeme TERAZ, čo sa zdá byť nemožné? Lebo nie sme nikdy pripravení začať, môžeme byť aj leniví niečo konať, chodiť ku Kristovi s ovoreným srdcom a dušou, aby sme dostávali Jeho Život a aby nás On mohol uschopňovať. Alebo nemáme na seba ani na iných čas, nemáme ani chuť, nemáme ani vieru, že toto môžeme konať ak chceme! Na­še priority sú tiež iné, než Pánove. My chceme, aby Pán pre nás všetko urobil bez toho, aby sme my pohli prstom! Neverí­me, že Pán nám vždy dá, čo potrebujeme, lebo On nám to dáva inou ces­tou než to my očakávame. Mô­že­me byť aj nespokojní, keď Pán nerieši našu situ­áciu v potrebnom čase alebo spôso­bom ktorý my uprednostňujeme, atď. Potom celé kresťanstvo je sna­žením sa kresťanov, aby boli tým, čo nie sú a aby robili to, čo robiť nemôžu. Toto sú skúsenosti tzv. kar­nálneho kresťana, ale to nie sú skúse­nosti duchov­ného kres­ťana, to znamená, Premo­žiteľa. Nebesia nie sú miesto ktoré Premožitelia jedné­ho dňa dosiah­nu. Vo Vôli Božej, oni tam sú od počiatku, a nikdy ne­bo­­li inde! (Rim. 8:29) Ja sám sa borím za svojou dokonalosťou v Nebesiach, ktorú dokonalosť už aj mám a kde už aj som podľa Vôle Môjho Otca. Teda, borím sa za tým, čo už mám a idem tam, kde už som! Ak Kristus mohol  byť ukri­žovaný, zmŕtvych­vstaný i vzatý do Nebies pred založením sveta (Zj. 13:8// 1Pet. 1:20), teda, predtým, než sa narodil v Betle­heme a začal existovať ako Kristus-Pomazaný, potom aj ja som mohol byť ukrižovaný, aj zmŕtvychvstaný spolu s Ním, mohol som byť v Ňom zdokonalený aj vzatý ku Trónu Môj­ho Otca spolu s Ním predtým, než som sa narodil, lebo Môj Otec si ma vybral v Kristovi pred zalo­žením sveta (Ef. 1:4// Rim. 8:29). Dú­fam, že je vám jasné, že tu miešam fyzický svet s duchovným, a fy­zický čas s bezčasovos­ťou Boha. Ale sú to fakty, ktoré keď nevidíme sme duchovní chudáci.

Jeden z najväčších problémov Cirkvi je duchovná chudoba. Ona je následkom a nie dôvodom. Následok chudoby je nedostatkom disci­plí­ny Ducha. Tí, čo sú duchovne bohatí, zväčšení a zosilnení sú tí, a len tí, ktorí okusovali disciplínu Ducha, šli cez „hlboké vo­dy“ a majú du­chovnú históriu s Bohom pretože oni trpeli kvôli Jeho Telu. Ich utrpenia, súkromné aj rodin­né problémy, ich protivenstvá a nepriazne osudu, všetky boli pre rast Krista v Jeho ľude. My si môžeme myslieť, že kázanie je len kázanie, učenie je len učenie, služba je len služba. Nuž, nie je to tak. Slúžiť Bo­hu nie je len otázka slov a činov, ale cez čo ste v živote s Ním prešli. Ak Duchu Božiemu nie je nikdy „dovolené, aby vás obťažoval“, budete odsúdení do chudoby vášho života. Nikdy sa nenaučíte, aké je to požehnané čerpať plnosť z Krista, nielen pre se­ba, ale aj pre iných. Lebo TO JE služba! Zjavenie Svet­la Božieho tiež čaká na disciplínu Ducha. Naša otvorenosť a ochota prijímať disciplínu Ducha Božieho otvára nám cestu, aby nám On mohol zjaviť du­chovné skutočnosti v Kristovi a aj nás priviesť do nich.

Vyhýbanie sa Jeho disci­plí­ne odopiera Pánovi možnosť toto konať. Boh sa každý deň díva na možnosti, ako nás zväčšiť i zosilniť, ale keď povstanú ťažkosti, konflikty, my sa ich obyčajne stránime, keď prídu skúšky aj sužovania, naširoko ich obchá­dza­me, lebo to je pre nás to najjednoduchšie a najkomfortnejšie. Napokon, to je aj náš zvyk, ktorý sme si za roky nášho komfortného kresťanského života v nás vyfor­mo­vali. hoci si  nevie­me ani predsta­viť, aké bo­hat­stvá Ducha týmto strácame. Keď hrešíme alebo konáme mimo Vôle Boha a On nás musí poza­sta­viť, karhať aj naprávať, to je iná záležitosť, Jeho karhaniu a na­právaniu sa nijako nevyhneme. Ale my sa mô­žeme vyh­núť disciplíne Ducha Božieho, ktorá je projekt­ovaná na pretváranie našej osobnosti, aby bola užitoč­ná Bohu a Jeho cieľom nielen pre nás, ale aj pre druhých. Keď sme chudobní, nemáme iným čo dať. To je typická črta aj mnohých vedúcich v dnešnej Cirkvi, aj mimo nej.

Otec naprojektoval úžasnú Spásu človeka; Syn ju realizoval a Duch teraz komunikuje s nami ukazujúc nám, čo Syn pre nás uskutočnil. Celá práca našej Spásy je zakončená prácou Syna, keď On prehlásil: „Doko­na­né je“ a posadil sa po pravici Otca Nebeského. Ak my dnes nepochybujeme, že Syn kompletne ukončil na­šu Spásu, ktorú Mu Otec zveril, potom prečo pochybujeme, že Duch skompletuje prácu, ktorú Mu zveril Syn? Tak, ako je Otcov projekt Spásy úžasný práve tak je úžasná aj Synova realizácia tej Spá­sy, a práve tak je úžasná aj práca Ducha, ktorý tú Spásu teraz realizuje v nás. Niet ani jednej omrvinky práce, ktorú pre nás uskutočnil Syn, ktorá nebude skompleto­vaná Duchom v nás. Celá plnosť duchovnej reali­ty, kto­rá je v Kristovi, bude vštepená do nás Jeho Duchom. Otázka nášho vstupu do plnosti duchov­­nej reality teda nespočíva celkom na nás, ale na Duchu Božom. Ani to nie je otázka našej kapacity alebo schop­nos­ti, ale otázka absolútnej vernosti Ducha Božieho. Či my Mu môžeme dôverovať, že On vykoná všet­kú prácu zverenú do Jeho rúk Synom? My sa musíme učiť dôverovať Duchu. Musíme sa spoliehať na Jeho prácu, ktorá je vlastne dvojitá: za prvé, že nám zjaví celý Charakter aj všetky dimenzie Božej duchovnej reality, za druhé, že nás uvedie do každej omrvinky reality, ktorú nám On takto zjavil.

V začiatkoch nášho kresťanstva si mnohé veci neuvedomujeme a Pán nám ani nechce dávať príliš veľa úkolov a zodpovednosti, lebo v Jeho očiach sme ako deti, ktoré musia viac dospieť, aby začali vnímať a uvedomovať si, čo oni teraz sú, čo majú robiť, ako žiť, atď. Ale keď pokračujeme v našej viere a do­spie­vaní a Pán nás začne viesť do väčších hĺbok nášho kresťanského života, potom nám začne ukazovať aj nebezpečenstvá, ktoré na nás budú číhať a brzdiť nás a prekážať nám v našom raste a pokroku. Pán nám dá na­javo, že naša spása je výlučne na základe Jeho Milosti a nie na našej výkonnosti. Na druhej strane, na­ša pomoc iným v ich spáse bude musieť tiež obsahovať element milosti, ktorý sídli v našom vedomí. Na­­ša spása plynie z Kríža Krista, odkiaľ plynie Božia Láska, Milosť a Život (viď Časť 3a). Toto isté platí na každého veriace­ho, teda, ak chceme niekomu efektívne pomôcť v jeho procese spásy, potom aj z nás musí plynúť láska, milosť a život. Ak z tých troch nemáme nič, potom sme sami nula a nikomu nemôže­me pomôcť absolútne v ničom.

Na akúkoľvek duchovnú pomoc potrebujeme tiež víziu, alebo zjavenie o stave a potrebách inej osoby. Zjavenie je práve tak otázkou milosti, ako je aj celá naša spása. Zjavenie nie je niečo, k čomu môžeme dospieť sami v sebe, ono nie je čosi, čo prináleží nášmu akémusi nadradenému porozumeniu. Zjavenie teda nie je čosi, čo si my sami môžeme nadobudnúť, ale je ono čiste Milosťou Božou. V prípade apoš­tola Pavla sa tiež ukázalo, že to nebola jeho extra inteligencia, ktorá vyprodukovala tie veľké zjavenia, ale bola to Milosť Božia (2Kor. 12:7-9). Cez Pavla sa táto Milosť Božia dostala aj k nám, kde z jeho listov môžeme dnes čerpať tie veľké duchovné bohatstvá. A nielen to, ale potom, keď sa táto Milosť dostala do našej bytosti, kde ona vypracováva Život Boží, túto Milosť v našich životoch môžu sledovať a skú­mať aj vyššie duchov­né inteli­gencie z ponebeských oblastí, ktoré sú takto privedené do obdivu Milosti Božej, ako je ona v nás preukazovaná. Je napísané, že „anjeli túžia pozrieť sa do týchto vecí“ (1Pet. 1:9-12), lebo tým oni tiež zpoznávajú charakter Božej Milosti a našu novú hodnotu po jej obdržaní. Lebo Boh berie do Svojich rúk ničotu, vecí, ktoré nie sú, veci slabé aj hlúpe a v týchto On vystavuje a zobra­zuje Svoju Milosť a Moc pretvárania (1Kor. 1:27,28). I v budúcich vekoch budú kniežatstvám a nebeským mocnos­tiam preuká­zané nesmier­ne bohatstvá Jeho Milosti a Milosrdenstva cez nás.

 

Časť 3a – KRÍŽ A JEHO OVOCIE

Kríž nám vo všeobecnosti spôsobuje negatívne myšlienky, nepríjemné pocity, strach, neochotu sa o tejto veci čo len zmieňovať. Ak sa niekto niečoho veľmi bojí, povieme: On sa toho bojí ako čert Kríža! Pre­to­že náš starý človek má s čertom veľa spoločného, preto aj náš starý človek sa bojí Kríža. Čo teda bude­me my, znovu­zro­dení kresťania robiť? Aký postoj zaujmeme? Aké Svetlo nám Pán dá? Budeme ochotní ho prijať? Je to krásne a veľmi mocné Svetlo. Hľa... 

To najznámejšie a najpoužívanejšie Slovo Nového Zákona, ktoré deklaruje Lásku Božiu je Ján 3:16. Je to tak? Ale toto Slovo obsahuje v sebe nielen Lásku, ale aj Kríž, hlavne keď si všimneme predošlé dva verše (Jn. 3:14,15). Boh dal Svojho jednorodeného Syna, aby bol ukrižovaný! My vždy vidí­me Kríž ako niečo negatívne, ne­­príjemné, neatraktívne, bolestné, nežiadúce – takto Kríž vidí náš starý človek.

Prvá základ­ná pravda o Kríži je tá, že Kríž je Láska Božia! Že Kríž je akoby duchovná medecína, ktorá v nás zabíja korene všetkých duchovných chorôb, ktoré ohrozujú náš samot­ný život, ktorá z nás vypaľuje všetkú duchovnú špinu, lieči duchovnú rakovinu. Kríž nás zbavuje všetkého zlého, aby nás uviedol do všet­kého dobré­ho. Kríž nás zbavuje všetkej našej karnality – telesnosti a tým aj smrti, ktorá je s nimi spojená, aby nám otvoril cestu do duchovnej reality a do života večného. Takto vidí Kríž aj náš Nový Človek. My si vždy radi kúpime medecínu, ktorá nás lieči z našich fy­zických aj duševných chorôb a neduhov a bolestí, ak je ona pre nás k dostaniu. Ale na duchovné cho­ro­by a nedu­hy a bolesti nemáme nič! A tieto duchovné sú príčinou našich fyzických aj duševných chorôb a nedu­hov a bolestí.

Druhá základ­ná pravda o Kríži je tá, že Kríž je Moc Božia! Kríž musíme tiež vidieť ako jedinú moc, cez ktorú Ježiš Kristus zničil Satana a všetko zlo jeho diablov a démonov, zničil Smrť nad ktorou Satan mal moc (Žid. 2:14) a zničil aj všetky diela diablove (1Jn. 3:8b). Preto, Kríž sa stal jedinými dverami do na­šej Spásy a Života Večného. Bez Kríža by sme nemali žiadnu nádej na žiadnu budúcnosť. Napokon, Kríž sa nedá obísť žiadnym veriacim. Ktokoľvek sa snaží obísť Kríž, či už je to pohan, alebo znovu­zro­dený a pokrstený veriaci, skončí v jazere ohňa a síry, čo je večné zatratenie.

Tretia základ­ná pravda o Kríži je tá, že Ježišov Kríž bol aj fyzický aj duchovný, On na ňom zomrel naj­prv duchovne (Mt. 27:46) a potom aj fyzicky. Náš kríž je len duchovný a my na ňom umierame nášmu starému ži­vo­tu našou vôľou tak ako nasledujeme Krista (Mt. 16:24). Tak sme v Kristovi umreli nášmu sta­rému životu aj Vôľou Nášho Otca Nebeského, nie našou vôľou, lebo sme vtedy ešte neexistovali.

Štvrtá základ­ná pravda o Kríži je tá, že on je Absolútnou Devastáciou samotného koreňa zla a všetkej hriešnos­ti, ktorá z toho koreňa zla vyrastá. Preto Kristus, keď pil z kalicha, ktorý Mu Otec pripravil (Lk. 22:42) nepil z kalicha len našu hriešnosť a zkazenosť a všetky zlé skutky, ale on bol Svojim Otcom pria­mo učinený hriechom (2Kor. 5:21), učinený koreňom zla! Keby teda Kríž jednal len s našimi hriechami ako skutkami, nemal by svoju hodnotu a moc, ktorú má, lebo Kríž jedná s našou podstatou ZLA, ktorá plodí naše hriechy. Pretože Satan je stelesnené zlo, Kríž nás mení z bytostí Satanových na bytosti Božie! Či toto nie je úžasná moc a hodnota a prejav Lásky Božej voči nám?

Piata základ­ná pravda o Kríži je tá, že on je vlastne Zdrojom nášho Života Večného! Keď som písal knižku „Život zo Smrti“ bolo mi jasné, že to bola Smrť Krista na Kríži, z ktorej akoby vytryskol Nový Život Večný. Bez Jeho Smrti, Kristus by nikdy nebol býval vzkriesený a neobdržal Nový Život Večný, ktorý On teraz môže dávať nám všetký, ktorí k Nemu prichádzame s vierou aj prosbou o Jeho Život. Náš Život plynie z Kríža Krista aj z nášho kríža (Mt. 16:24,25)!

Keď teda začneme realisticky uvažovať o Kríži, všetky naše doterajšie myšlienky, názory, predstavi­vosť aj pochop aj vzťahy ku Krížu by sa mali radikálne zmeniť, lebo sú nespravodlivé aj hlúpe, a mali by byť vymenené za spravodlivé a múdre. Kríž nás vybral z moci Satana a z jeho večnej Smrti a priviedol nás do moci Boha a do Jeho večného Života. Je niečo cennejšieho a mocnejšieho na svete? Nič!

Ako Kríž začal pracovať v ľudských  bytostiach je možné dosť jasne vidieť už na jeho prvých efektoch. Akonáhle Ježiš začal hovoriť o Svojej smrti (o Kríži) všetko sa začalo „rúcať“. Pán prorokoval Svojim učeníkom, že všetci budú urazení, podráždení, poranení, ustrašení (Mt. 26:31) a opustia Ho! To sa potvr­di­lo, keď bol Ježiš zajatý na Olivetskej hore a odvádzaný ku Kaifášovi, všetci Jeho učeníci Ho zanechali a utiekli! (Mt. 26:56) Po Jeho zmŕtvychvstaní to nebolo o nič lepšie, lebo Jeho Kríž zdevastoval každého, kto bol nasle­dovateľom Ježiša za Jeho života. Keď niektoré ženy priniesli zprávu o Jeho prázdnom hro­be, že Jeho telo tam ne­bolo, ich slová sa Jeho učeníkom zdali ako rozprávky a oni neverili (Lk. 24:1-11). Práve tak dvaja na ceste do Emmausu boli devastovaní udalosťami v Jeruzaleme a stratili všetkú nádej do tej miery, že Pán im povedal: „O hlupáci, a pomalí v srdci veriť všetko, čo proroci hovorili.“ (Lk. 24:25) Keď sa dívame na tých 40 dní po Jeho zmŕtvychvstaní, nachádzame Pána ako ich karhá a vytýka im ich neveru (Mk. 16:11, 13,14), ba niektorí pochybovali o Ňom aj keď Ho videli (Mt. 28:17).

Hlavná pointa týchto horeuvedených príkladov je tá, že všetci títo chodili a žili so živým Kristom 3˝ roka a mali s Ním skúsenosti na vlastnej koži. Mali o Ňom všetky FAKTY počnúc Jeho narodením v Be­tleheme podľa Písma a proroctiev a pokračujúc Jeho Osob­nosťou, Jeho rečou, Jeho zázrakmi, Jeho učením a napo­kon i Jeho smr­ťou a mŕtvychvstaním podľa Písma a proroctiev. Oni všetko toto mali a predsa, všetci sú po Jeho Kríži a zmŕtvychvstaní v najhlbšom zúfalstve a v strate nádeje. Čo je najdô­le­žitejšie je, že táto hlavná pointa platí aj dnes NA NÁS! Hoci sme v tom čase nežili a nemali s Kristom živý fyzický kon­takt, ale aj my dnes máme všetky FAKTY o Ňom, ktoré mali aj oni plus celý Nový Zá­kon od Skutkov až po Zjavenie, čo oni nemali. No keď Kríž na nás „zapracuje“ alebo nám niečo ne­vyj­de, tiež môžeme končiť v zúfal­stve a v strate nádeje! Prečo oni boli po Kríži v takej mizérii hoci pred­tým mali pred sebou živého Krista aj moc nad diabla­mi? (Lk. 10:17) Pretože mali Krista pred sebou a NIE V SEBE! Preto ich zúfalstvo, stra­ta nádeje aj ich mizéria trvali až do Letníc, kedy Duch Svätý zostúpil do ich ducha! Potom sa zrazu všet­ko zme­nilo a z beznádejných učeníkov sa stali nové osobnosti plné života, viery a horli­vosti a moci. Čo máme z týchto faktov uplatniť na seba?

Hoci vy aj máte Ducha Svätého v sebe a nielen pred sebou alebo okolo seba, predsa moja najdôležitej­šia otázka je táto: „Máte s vašim Duchom Svätým nejaký živý styk? Poznáte Ho? Vnímate Ho? Kráčate po­d­­ľa Jeho vedenia? Naozaj? Ja sa nepýtam, či sa modlíte alebo nie, či máte dostatočnú vieru alebo nie, či máte snahu niečo vo vašom živote zmeniť, vylepšiť, alebo nie. Ja sa pýtam, či ste si vedomí Ducha Svä­tého, ktorý vo vás prebýva a ktorý vás chce nielen voviesť do každej pravdy, ale i posiňovať vášho vnú­­torné­ho človeka, aby bol schopný konať na čo bol Kristom povolaný? (Ef. 3:16) Ak s Ním nemáte žiadny živý styk, potom je tu ďalšia otázka: Prečo nie? Odpoveď je pomerne jednoduchá: Nepoz­ná­te sily, ktoré vám stoja v ceste, ktoré vás od akéhokoľvek styku s Du­chom Svä­tým držia, ktoré vy nie ste ochotní ani kon­­­fron­tovať ani premáhať! Keďže tieto sily sú časťou vášho charakteru, tvoria vášho starého človeka, vašu telesnosť, potom nie ste ochotní konfrontovať a premáhať nepriateľa Boha v sebe-samom! Fakt pre­máhania seba samého je ale životne dôleži­tý, pretože jedine Premožiteľ bude uznaný hodný Spásy (Zj. 3:5 + 21:7,8). Tieto horné odstavce teda neob­sa­­hu­­jú len zaujímavé poznámky a fakty, ale rozhodujú o našom Živote Večnom a teda o našom osude, či ho dosiahneme alebo nie. Podľa Slova Božieho, pre­máhanie je našou časťou spásy, to Pán za nás robiť nebude, ani nemôže robiť.

Tento dôležitý fakt sa dá vyjadriť aj z iného Slova Božieho, aby bol naozaj jasný ako Slnko. Naša ná­­­dej na Život Večný je vlastne naša nádej na Slávu, lebo naša Sláva bez Života Večného nemôže exis­to­vať. Keď chápeme tento jednoduchý fakt, potom by sme mali pochopiť aj tajomstvo, ktoré bolo utaje­né od predošlých vekov i generácii, ale teraz je odhalené Jeho svätým a sláva tohoto tajomstva je: „Kristus VO VÁS, nádej na Slávu“ (Kol. 1:26-28). Čo toto znamená? Toto znamená, že „Kristus v Biblii NIE JE vašou nádejou na Slávu a Život Večný“!! Kristus VO VÁS JE vašou nádejou na Slávu a Život Večný!! Vzhľa­dom na túto skutočnosť, musíme si zopakovať, že Ján 5:40 je to najdôle­ži­tej­šie Slo­vo Božie pre kres­ťa­nov v celej Biblii, ktoré vysvetľuje VŠETKY naše problémy, konflikty, neschop­nosti, slabosti a duchov­nú smrť cez celý náš pozemský život! Prečo je to tak? Lebo keď dostávam Život Krista, potom Krista do­­stávam DO SEBA! A keď k Nemu nechodím, potom Jeho Život ne­dostávam a „Kristus VO MNE, nádej na Slávu,“ nemôže byť skutočnosťou! Pravda? Napokon, Duch Boží NA člo­ve­ku, a Duch Boží V človeku reprezentuje dva odlišné Zákony. V Starom Zákone Duch Boží prichádzal NA človeka, nikdy nie do neho, kdežto v Novom Zákone Duch Boží prišiel DO človeka a nie NA neho – a to je tiež zá­sad­ný rozdiel medzi týmito dvomi Zákonmi.

Pán nám chce dať Svetlo ešte ohľadne jedného zásadného rozdielu hlavne čo sa týka služobníkov Boha. Vráťme sa na chvíľu ku Jeho učeníkom a ostatným povolaným. Pán ustanovil dvanásť učeníkov, aby boli s Ním a ktorých by mohol poslať kázať (Mk. 3:14). Potom Pán povolal ďalších sedemdesiatich a po­slal ich dvoch po dvoch do každého mesta, kde On sám chcel prísť. Dal im moc na liečenie aj nad kaž­dou mocou nepriateľa, diabla, aby sa im nič zlého nemohlo stať (Lk. 10:1,9,19). Títo sedemdesiati sa vrá­tili s radosťou hovoriac, Pane, aj diabli sú nám podriadení skrze Tvoje Meno (Lk. 10:17). Ale po Kríži Krista, títo istí ľudia boli zdevastovaní! Môžete sa opýtať: Či toto je možné? Nuž, ak poznáte vlastné srdce, tak potom je to možné. Čo toto ale znamená? My môžeme pracovať pre Pána a konať mnoho divo­tvorných skutkov, aj vyháňať diablov a liečiť chorých, a potom byť zavrhnutí! (Mt. 7:22,23) Čiže, na konci služby my sami sa môžeme zrútiť, kolapsovať. Pointa je tá, že títo dvanásti a tí sedemdesiati vyšli von súc splno­mocnení delegovanou autoritou, ktorú aj úspešne vykonávali. A potom títo istí ľudia sú po Kríži náj­de­ní s ich vierou roztrieštenou, rozbitou, bez nádeje, bez budúcnosti, devastovaní. Čo sa stalo?

Prvý fakt je, že toto všetko sa odohralo pred Letnicami, teda predtým, než bol Duch Svätý zoslaní do ve­riacich. Preto, Kristus nebol v ich VNÚTRI, ani Jeho Autorita nebola v nich, ale im bola prepožičaná, delegovaná! Všetky udalosti tesne pred a po Kríži museli prežívať a prekonávať svojimi vlastnými sila­mi a tie im spô­sobovali ich mizériu.

Druhý fakt je, že aj znovuzrodení a pokrstení kresťania, ktorí mali Ducha Svätého v sebe a podobne ko­nali divotvorné skutky, ale nekonali Vôľu Otca Nebeského, nebudú pripustení do Kráľovstva Nebeské­ho. Oni boli nazvaní „činitelia ne­prá­vosti", ktorých dom padne a veľký bude jeho pád (Mt. 7:21-27).

Tretí fakt je nám daný v Knihe Skutkov, kde je situácia objasnená tým, že tu nachádzame nový faktor, a síce: Kristus, ktorý delegoval Svoju Autoritu teraz prebýva vo vnútri človeka ako Autorita Samotná. A skutky, konané v Knihe Skutkov, sú tiež divotvorné skutky víťaziace nad všetkými mocami zla a temna. Ale tieto nie sú iba skutky ľudí PRE Pána, ale sú skutkami Samotného Pána CEZ Svojich ľudí! Toto po­tom potvr­dzuje ten istý dôležitý fakt, že „Kristus VO vás“ je nepostrádateľnou nutnosťou pre náš život pozemský aj našu prácu a naše úspechy.

Uzáver je, že pokiaľ Kristus nie je VO vás, niet pre vás nádeje, ani ako kresťanské indivíduá, ani zbory, ani cirkve, ani kongregácie; niet nádeje ani pre Kresťanstvo samotné. Všetko ostatné tam môže byť a to aj v hojnosti, napr. doktríny, viera, úprimnosť, poctivosť, čestnosť, horlivosť, pracovitosť, túžby aj mod­litby aj ná­­dej, ale ak Krista v nás niet, končí to mizériou aj tragédiou!

Štvrtý a posledný fakt je ten, že nestačí, aby Kristus bol VO vás, len vo vašom duchu v Osobe Ducha Svä­té­ho, teda ako ste Ho prijali po vašom krste vodou, lebo vo vašom duchu ON môže zostať nečinný! On musí byť VO vás aj VO VAŠEJ DUŠI a tam vás meniť a uschop­ňovať konať Jeho Vôľu.

Teraz sa venujme chvíľu našim svedectvám a spoločenstvám. Je napísané: „Ale vy dostanete moc potom čo Duch Svätý zostúpi na vás; a budete Moji svedkovia...“ (Sk. 1:8a) Princíp svedectva je vždy pozitívny, nikdy nie negatívny, lebo pravé svedectvo sa vždy dotýka buď priamo Pána Ježiša Krista, alebo jeho prá­ce v nás alebo v niekom inom. Okrem toho, také pozitívne svedectvo je vždy živé a mocné a je podá­vané nielen na Slávu Pána, ale aj na posilňovanie tých, ktorí ho prijímajú. Životy mnohých kresťanov sú ako­by zviazané do uzlov pretože oni nesvedčia o ničom, nie sú žiadnymi svedkami, žiadne fakty neove­rujú; oni nenechajú, aby ich svetlo žiarilo a osvetľovalo aj iných, ich životy sú negatívne. Stále iba pre­mý­š­ľajú, čo budú na to ľudia hovoriť, čo si budú o tom iní myslieť, aké budú reakcie od ostatných. Aké chu­dobné exempláre takíto veriaci vskutku sú pred Pánom? A nielen tí negatívny, lebo mnohí môžu byť tiež neutrálni, im je jedno, čo sa deje a čo z toho Pán má, aký osoh alebo akú hanbu. Preto v takýchto ži­vo­toch Duch Boží sa nehýbe, hoci je to v protiklade s Jeho Charakterom, kde On je v neu­stá­­lom pohybe. Čiže, takíto veriaci Pána limitujú a nedovolia Mu slobodný pohyb a prácu. Akonáhle zač­ne­­me byť pozi­tívni zistíme, že Duch Svätý, ktorý je vždy pozitívny, je s nami a začneme stáť zoči-voči prekvapeniam. Príklad? Skutky 10:19 a pokračovanie, alebo 13:2 a pokračovanie. Aké úžasné a nepred­staviteľné pokra­čovanie nasledovalo. Predstavte si, že ani Peter ani Barnabáš, ani Šavel (budúci apoštol Pavol) by sa ne­boli pohli, ale by sedeli v kúte a špekulovali, či sa majú pohnúť? Ak by to tak bolo býva­lo, potom dnes ani my by sme tu neboli prítomní! Pravda?

Čo sa týka spoločenstiev, tie sú tak isto dôležité, ako svedectvá. Tak ako svedectvá aj spoločenstvá majú vždy byť pozitívne a aktívne. Ak existuje niečo proti čomu peklo stojí celou svojou silou, potom to je spoločenstvo ľudu Božieho s Duchom Svätým! Mocnosti zla sa vždy budú pokúšať také spoločenstvá zničiť a to akýmkoľvek spôsobom. Prečo? Pretože také spoločenstvo má moc, a pre sily zla a temna ono znamená ich konečnú záhubu. Preto spoločenstvo s Duchom Svätým nemôže nikdy byť neutrálne, pasív­ne, či „neplodné“. Preto my sa musíme usilovať byť pozitívnymi, aby naše spoločenstvá dosiahli tento svoj cieľ. Nech len nejaká trhlina, nejaká praskli­na či nejaký rozpor nastane v spoločenstve, a my bude­me schopní uvidieť, aký chaos, aký zmätok, aká pohroma, aké pustošenie môže nastať a aké úsilie môže byť nutné na jeho obnovenie, nie fyzické, ale duchovné obnovenie.

Ja verím, že každý tu prítomný má v sebe Ducha Svätého, či Ho vnímate, alebo nie alebo len do určitej miery. V každom prípade by ste ale mali vedieť, vidieť a rozumieť, že ak ste „vykĺbený, vytknutý“ od nejakého iného člena tohoto Tela Kristovho do ktorého sami patríte, je to podobné, ako s vykĺbením vo vašom naturálnom fyzickom tele; je v ňom bolesť a vaša mobilita je obmedzená, potrebujete barly alebo palicu alebo aj in­validný vozík, aby ste sa hýbali. Pravda? Práva tak Duch Svätý zariadi, ustanoví túto duchov­nú bolesť v duchovnom Tele, kde to vykĺbenie nastalo. My vieme, čo sa v našom tele stane, ak sa takéto zranenie ponechá dlhý čas bez ošetrenia, lebo čím dlhšie to tak ponecháte, tým ťažšie bude to na­praviť a vyliečiť. To isté je ale pravdou aj v duchovnom tele. Ak to tak necháte, stane sa to omnoho ťaž­ším a komplikova­nej­ším to na­praviť aj vyliečiť. Zápal tam stále je a bolesť pokračuje. Týmto „zápalom a bo­lesťou“ Duch Svätý nám dáva pozitívne svedectvo proti tejto veci. Ale ak takto pokračujete príliš dlho, Duch Svätý vás v tom ponechá, lebo to nie je Jeho Charakter, aby sedel pri vás nečinne a dí­val sa na vás, ako vy sedíte nečinne. On sa hýbe dopredu a týmto môže pre nás nastať vážna situácia. Duch Boží hovorí: „Nevzdávajme sa, neopúšťajme naše spoločné zhro­ma­ž­­denia...“ (Žid. 10:25) do kto­rých nás Pán privie­dol. Môžeme sa opýtať, prečo?

Nuž, nie preto, lebo sa musíme stretávať alebo je to povinné zúčastňovať sa spoločenstiev, ale preto lebo oni sú našim Životom, to je cesta Ducha Svätého. Ak sa ktokoľvek odpojí a žije si svoj samostatný, ne­zá­vislý, slobodný typ života, on zneucťuje, znesväcuje, znásilňuje, uráža, porušuje samotný mechaniz­mus, aktivitu, proces, ústrojenstvo, pohyb, zámer a cieľ Ducha Božieho! Existuje sloboda, ktorá nie je slobodou Ducha Božieho. Ak je Duch neaktívny, nič ne­ko­ná, nehýbe sa, ak sú jasné znaky, že Duch ne­pracuje, to je abnormálna situácia a to znamená, že nie­kde je niečo veľmi zlého. Ak sa On poza­stavil, to znamená, že On od nás na niečo čaká, pretože to nie je Jeho Charakter stáť a nič nerobiť, to je cha­rakter lenivého človeka. To je vždy čas pozrieť sa na seba a zistiť, čo je medzi nami a Duchom Svä­tým. Ako­ná­hle my urobíme krok a Duch urobí ten istý krok s nami, vieme, že pokračujeme správnym sme­rom. A ak nevieme, aký krok máme urobiť, On nám ho ukáže. Či rozumieme aj tomuto odstavcu?

Teraz sa pozrime na fyzický dôkaz, že jedine Kríž nám otvoril cestu do Života Večného, teda, do Života Božieho! Ten dôkaz by síce mal byť dostatočne známy, ale málokto vidí, rozumie alebo si aj uvedomuje duchovnú hĺbku toho dôka­zu. Hovorím tu samozrejme o opone, ktorá oddeľovala Svätyňu Svätých od Najsvätejšej Svä­ty­ne, kde bola Archa Zmluvy, ktorá Archa reprezentovala Ježiša Krista Osobne. A keď sa Jej niekto dotkol hoci len jedným prstom telesnosti, teda svojho prirodzeného stvorenia, umrel, Boh ho postihol okamži­tou smrťou (2Sam. 6:6,7// Žid. kap. 9 a 10). Do Najsvätejšej Svätyne mohol vstúpiť jedine Hlavný Kňaz, raz za rok, vo svä­tom oblečení urobenom z plátna pre tento účel, a musel vykonať obrady s kadidlom a krvou zvie­rat pod­ľa inštrukcii, ktoré Boh dal Mojžišovi. Keby bol do tejto Najsvätejšej Svä­­tyne za opo­nou vstúpil kto­koľvek iný, bol by býval postihnutý okamžitou smrťou. Keby Hlavný Kňaz, ktorý v tom čase bol Aaron, nebol dodržal všetky inštrukcie toho obradu dané Bohom Mojžišovi, bol by tiež umrel, tak ako umreli aj jeho dvaja syno­via, keď nedovolene obetovali pred Pánom! (3M. 16:1-34) Aj keď tieto obra­dy boli konané v sláve a pre Slávu Božiu, predsa nikto z ľudu Božieho nebol trans­formovaný vo svojom živote a charaktere, ich srdcia zostávali zavreté a ich bytosti nezmenené. Všetky tieto obrady Starého Zákona dané Mojžišovi boli vonkajšie a preto sa pomi­nuli smr­ťou a zmŕtvych­vsta­ním Krista. Služba Nového Zákona je výsledkom vnútorného zjavenia a transformácie ľudskej bytosti a teda nie je výsledkom vonkajších obradov, ktoré človeka nemenia. Ten rozdiel je podobný rozdielu medzi literou a Duchom – litera zabíja, ale Duch prináša Život.

Teraz sa pozrime, ako nám ten Kríž otvoril cestu do Života. Kristus zomrel na Krí­ži najprv duchov­ne  (Mt. 27:46), ale v momente, keď On zomrel aj fyzicky, Boh roztrhol oponu rozdelujúcu Svätyňu Svätých od Naj­svä­­tej­šej Svätyne, kde bola Archa Zmluvy! TÝMTO ČINOM Boh otvoril našu cestu do Života, kto­rý Život tá Archa reprezentovala. Odvtedy každý, kto uveril mal voľný prístup ku Arche na základe Krvi Ježiša – Baránka Božieho a nemusel sa obávať, že zomrie! (Žid. 10:19,20) Tá opona vo svojej existen­cii reprezentovala ľudský život a službu, ktoré boli v otroctve a v smrti. Odstránenie opony reprezentuje ľudský život a služ­bu v slobode, v moci a živote. Keď veriaci príde vierou do prítomnosti Pána, nepotre­buje mať žiadnu opo­nu. Avšak kedykoľvek zostávame sami v sebe, vo svojej prirodzenej náture, zostá­va­me akoby za oponou, ktorá je na nás akoby uložená, lebo naša telesnosť, súc duchovne mŕtva, nemá prístup k Pánovi. Pán nepočúva na jej modlitby, príhovory, petície, ignoruje jej skutky a ani sa jej nedo­týka, jedine keď ju ničí! Je mnoho veriacich, ktorí žijú a pracujú pod ťarchou opony pretože dívajú sa na seba samých aj žijú sami v sebe. Ale akonáhle sa odvrátia od seba samých a obrátia sa na Pána vierou aj srdcom na základe toho, Kto On je, opona je odstránená, limitácia, otroctvo a smrť sú odstránené a svet­lo Slávy Pána Ježiša má voľnú cestu. Odstránenie opony tiež znamená, že Kristus stanúc sa prirodzeným človekom (ale bezhriešnym) a potom zomrúc na Kríži ju „roztrhol a odstránil“, čiže, teraz to už nie je otázka čo som ja sám v sebe, ale ČO JE ON... a ja v Ňom! To je pre každého z nás začiatok víťazného ži­vo­ta pretože my nemôžeme prinášať humánne limitácie do prítomnosti Božej. To je nemožné! Vo svo­jej humanite nemôžeme nikomu ani pomôcť, ani poradiť, ani ukázať smer, ani nedať nič živého, ani ne­jakú živú pomoc nájsť v nejakej knižnici. My musíme mať vo vlastnom srdci Život Krista so všetkou po­trebnou znalosťou Jeho, aby sme boli schopní pomôcť komukoľvek, kto pomoc hľadá. A nielen ko­mu­koľvek, ale aj kdekoľvek, lebo budeme schopní pomôcť aj v prostriedku pustatiny, kde niet vonkajšej pomoci ani na sto kilometrov.

Neviem, či si dokážeme predstaviť Farizejov a kňazov, keď vošli do chrámu a opona bola roztrhnutá a cez tú veľkú dieru oni zrazu mohli vidieť Archu Zmluvy! Určite sa „triasli v čižmách“, či tam oni zrazu nepadnú mŕtvi, aj keď sa tej Archy nedotýkali! Ani si nedokážeme predstaviť ich šok, keď uvideli, že takú oponu nemohol roztrhnúť žiadny človek, a to už vôbec nie zhora nadol. Že nevedeli, čo sa deje a čo robiť v takej šokujúcej situácii, je samo­zrej­mé. Čo by sme tiež mali chápať je fakt, že oni sa rozhodli tú oponu nechať znova zašiť (alebo vymeniť novou, neviem) a teda zavrieť cestu do Života, ktorú Boh otvo­ril, a znova sa navrátiť do Smrti, ktorá bola pre nich celkom prirodzená. Samozrejme, keď neverili v Mesiáša a nechali Ho ukrižovať, potom nemohli veriť ani vo fakt, že cesta ku Arche bola zrazu voľná. Hoci si toto nedokážeme predstaviť, ale mali by sme vidieť aj veriť, že v princípe toto je presne, čo celé zástupy kresťanov robia vo svojom tzv. kresťanskom živote – zatvárajú cestu do Života, ktorú im Boh Otec otvoril a radšej zostávajú v Smrti ktorá je pre nich celkom prirodzená a sú na ňu zvyknutí. Preto je dnes naozaj zriedkavou vecou nájsť medzi kresťanmi takých, čo naozaj poznajú Krista nezávisle od ná­bo­ženského systému a ktorí takto „nežijú za oponou“. Je tiež nezvyklé nájsť kresťa­nov, kdekoľvek na svete oni môžu byť, ktorí pozna­jú Pána dostatočne dobre, kráčajú s Ním v dostatoč­nej sile Jeho Ducha a teda, ktorí môžu byť považovaní za Jeho reprezentantov a služobníkov na zemi. Dnešní kresťania sa radšej vyžívajú vo vonkajších obra­doch a v litere Písma, ale Život Krista nechcú, preto oni k Nemu ani nechodia za tým účelom (Jn. 5:40).

 

Časť  3b   – OHEŇ A JEHO SÚDY

Samozrejme, že tento oheň, o ktorom budeme hovoriť, je symbolický, on niečo symbolizuje, reprezentu­je a má v kresťanstve veľmi dôležitú úlohu. Najprv začneme Slovom Božím, ktoré je málokedy kázané, ak vôbec, pretože je aj málo chápané, hlavne niektoré slová, kde Pán hovorí: „Prišiel som, aby som pri­niesol oheň na zem;“  (Lk. 12:49) A Pán pokračuje: „Nemyslite si, že som prišiel, aby som priniesol na zem pokoj; neprišiel som, aby som priniesol pokoj, ale meč.“ (Mt. 10:34-39) Naozaj neviem, či slová ako „oheň“ a „meč“ sú veriacimi správ­ne chápané a akú hĺbku pochopu pre tieto vý­razy majú. Určite oni nie sú dostatočne „príjemné“ na to, aby boli často kázané a vysvetľované. Tu sa totiž Pán díva do budúcnos­ti, čo sa bude na zemi diať odkedy On toto pove­dal až do príchodu Kráľovstva Nebeského, čiže, zhruba 2.000 rokov. Dnes by sme ten „oheň“ aj ten „meč“ mali vidieť dosť jasne, no stále nemusíme chápať ich duchovný význam pretože ich vidíme fyzicky, nie duchovne. Pán nám tu chce ukázať nasledovné.

V celom Písme „oheň“ symbolizuje „súd“ a „meč“ symbolizuje „rozsudok-rozdelenie“. To ale nie je všetko, lebo „oheň“ môže byť oheň, ktorý naozaj spaľuje na popol (Dan. 3:22-27), tiež to môže byť oheň, ktorý nespa­ľu­je na popol (2M. 3:2,3// Mt. 13:42,50// Lk. 16:24// Zj. 14:10// Zj. 20:10,15), napokon to môže byť oheň, ktorý vôbec nie je ohňom, ale sym­bolizuje súd (1Kor. 3:13,15). Keď hovoríme o súde, musíme si uvedo­miť, že tu nejde o konečné odsúdenie alebo prekliatie jednotlivca. Súd totiž vždy začína preskúšavaním vecí, záležitostí, stavu vecí, preverovaním faktov, zisťovaním, čo je čo, čo je pravdou a čo lžou, atď. Oheň symbolizuje súd pretože oheň tiež skúša, testuje, nachádza stav veci, čo je čo, čo je horľavé a čo nehorľavé. To je prvotný efekt ohňa a to je tiež prvotný efekt súdu a posudzovania aj samotného súdne­ho procesu. Potom nastáva pro­ces diskri­minácie, rozlišovania, separácie rôznych vecí a faktov, čiže, tak ako oheň oddeľuje, čo môže zhorieť a čo nie a za akých okolností, práve tak aj súd oddeľuje čo patrí do akej ka­tegórie, čo má evi­den­ciu a čo nemá. Napokon súd zaraďuje, určuje, prisudzuje či odsudzuje veci, evi­den­ciu, fakty do určitých kategó­rii, než sa vynesie konečný rozsudok. Práve tak oheň testuje, čo mô­že pohltiť a spáliť až na popol, čo je konečný výsledok ohňa. Napríklad, kus suchého dreva môže zho­rieť až na popol, čiže, to drevo zmizne z existencie (drevo symbolizuje ľudskú telesnosť-hriešnosť; v Pís­me je človek reprezentovaný stromami), no drahé kovy alebo drahé kamene nemô­žu nikdy zhorieť na popol, sú večné. Toto je aspoň stručné pojednanie o duchovnom ohni a súde.

Čo sa týka „meča“ a rozdelenia, to sa dá predstaviť dosť jasne hlavne vo fyzickom zmys­le. Vo zmysle duchovnom sa to dá predstaviť, keď si uvedomíme, že „meč“ tiež symbolizuje „Slovo Božie“, ktoré je ostrejšie, než na obe strany nabrúsený meč a preniká až do rozdelenia ducha a duše, kĺbov a špiku a ro­zoznáva myšlienky a zámery srdca (Žid. 4:12). Podobne je to so symbolizmom, kde sa píše, že ústa sú uči­nené akoby „ostrým mečom“, alebo že „ostrý meč“ vychádza z Pánových úst (Iz. 49:2// Zj. 1:16 + 19:15). V každom takom prípade sa jedná o Slovo Božie, a to Slovo rozdeľuje nielen pohanov od veria­cich, ale aj veriacich od veriacich a to nielen, čo sa týka rôznych denominácii alebo domácich zborov, ale i rôznych  členov domácností a rodín. Tuná meč (aj oheň) pracuje v oblasti ľudských vzťahov a celé takéto rozde­ľo­vanie sa deje v podstate na duchovnej báze.

Typickým príkladom takéhoto duchovného rozdeľovania sú Leviti, ktorých Pán oddelil od ostatných Izraelitov, keď Mojžiš zostúpil z hory a videl Izrael tancovať okolo zlatého teľata. Iba Leviti sa pridali ku Mojžišovi, lebo ich srdcia boli za Pánom a nie za uspoko­jo­va­nie vlastných rozkoší. Meč vošiel do oblasti ľudských vzťahov zisťujúc, kde boli ich srdcia, zkúšajúc srdcia a ich motívy, myšlienky a záme­ry a dávajú každého do kategórie, do ktorej patril. Tento istý prin­cíp možno vidieť aj v Matúšovi 10:35-40 a Lukášovi 12:51-53, kde sa jedná o rodinné vzťahy, kde meč, oheň a súd konajú tú istú prácu a kde tieto rozdelenia osôb sú konané Duchom Svätým na základe vzťa­hov a motívov ich srdca. Podobný prí­pad sa deje s Izraelom v pustatine, kde Duch Boží testoval ich srd­cia, ktoré neboli za Pánom, ale túžili za Egyptom, preto tá generácia nikdy nevošla do Zasľúbenej Zeme.

V určitom zmysle, Duch Boží je vždy príčinou rozdeľovania, oddeľovania a to od samého počiatku sve­ta. On oddelil svetlo od temnoty (Gen. 1:1-4), neskôr oddelil vody, ktoré boli pod oblohou od vôd, ktoré boli nad oblohou (Gen. 1:7), potom odelil od vôd suchú zem (Gen. 1:10), atď. Hlavným úkolom Ducha Svä­tého v Novom Zákone je oddeľovanie svetla od temnoty, čiže, pravdy od lži, pretože tieto dve oblasti nemôžu nikdy existovať pospolu. Každý, kto má v sebe Ducha a On ho vedie, je senzitívny nielen na tem­notu (lži) ale aj na svetlo (pravdu). Všade, kde existuje pravé svetlo – pravda, duchovný veriaci sa tomu dokorán otvorí. Prečo? Lebo toto svetlo nie je studené svetlo, ale je to svetlo ohňa je to živé svetlo, ono má v sebe energiu. Možno poznáte imitáciu ohňa, tzv. umelý krb, to je studené svetlo, ktoré sa dá zapnúť a vypnúť, to nie je teplé svetlo horiaceho dreva, ktoré má v sebe energiu. Môžeme tiež povedať, že to je falošný oheň a hoci môžeme ním byť fascinovaní, ale nedáva nám žiadne teplo, žiadnu energiu. Práve tak môže existovať imitovaná pravda, ktorá sa občas nazýva „polopravda“ alebo tiež prefíkaný podvod, kde tú lož na prvý pohľad nevidno.

Toto je úkol Ducha Svätého v nás a to sú znaky Jeho práce, posudzovať čo je čo, čo patrí do ktorej ob­lasti, či kategórie, oddeľovať svetlo od temnoty, vždy a všade. Vy môžete zakusovať tieto rozdiely aj v oblasti vlast­nej rodiny, vlastnej domácnosti, a preto tam nemusí byť žiadne pravdivé, teplé spoločen­stvo, lebo takto to Duch Svätý rozdelil a proti tomu sa nedá nič robiť. Nemôžete sa tomu vyhnúť, pre­niesť sa cez to, či to nejako preklenúť. Môže to byť aj bolestivé, ale je to znak, že Duch Svätý niečo vy­konal. Pán si želá, aby veriaci boli viac senzitívny voči tým rozdielnym oblastiam, kategóriám, faktom, ktoré sú rozdelené Duchom Božím. To je tiež známka nášho duchovného rastu vo svetle Ducha, aby sme boli viac senzitívny, čo kde patrí alebo nepatrí a ne­bojovali proti tomu našimi intelektuálnymi alebo emo­­cio­nálnymi silami, keď sa nám niečo oso­b­ne nepáči. My musíme rozpoznať, že Život Ducha Božie­ho je Životom duchovného rozdeľovania, posudzovania, rozoznávania vecí, ktoré sú si odlišné.

Keď sa vrátime ku ohňu, zistíme, že práca každého človeka bude preskúšaná a dokázaná ohňom, akého druhu tá práca bola, v akom duchu bola vykonávaná. Ak práca kohokoľvek súc skúšaná zhorí, on utrpí škodu, ale on sám bude spasený, avšak tiež ohňom (1Kor. 3:13-15). Tu sa jedná o oheň symbolický pretože je reprezentovaný súdom. Pavol tu samozrejme hovorí ku kresťanom a ich upozorňuje, že existuje jedna oblasť, kategória práce, ktorá pretrvá oheň, a existuje iná oblasť, kategória v práci kresťana, ktorá zhorí a zostane z nej iba popol a dym [J]. Toto bude dôkaz, že celá tá práca bola k ničomu, nezostalo po nej nič, ani žiadne ovocie. Pretože len to, čo bolo konané Duchom Svätým a pravou vierou zostane, pretrvá ten test ohňom, a bude „nájdené na chválu a úctu a slávu pri zjavení sa Ježiša Krista.“ (1Pet. 1:7b) Môže existovať celá hora aktivít a energie a práce, ktorú kresťania konajú „pre Krista“, hoci aj len v zámere, ktorá spadá do tejto kategórie, ale je určená do ohňa na spálenie a takto nenecháva pracovníkom za celú ich prácu a lopotenie absolútne nič.

Ten horný odstavec sa zdá  byť hodne nevinný hlavne pre veriacich, čo nikdy v živote nič nevykonali „pre Krista“, lebo veria, že nič nestratili. Ale tu nejde len o prácu a o odmenu, tu ide aj o ľudské osudy a životy. Ten horný odstavec je úžasne dôležitý a siaha ďaleko za naše predstavy a posudky majúc nedo­zerné následky. Predtým, než spomeniem konkrétne možné následky pre Cirkev a ich vedúcich, musím aspoň z časti opísať situáciu s apoštolom Pavlom a Judaistami, ktorý obraz je dosť jasne podaný v Knihe Skut­kov. V tom obraze vidíme Judaistov, ktorý boli sami v sebe úprimne presvedčení, že konajú veľmi žiadúcu prácu, určite Bohom oceňovanú (!), keď prekážali apoštolovi Pavlovi na každom kroku v jeho misii a kázaní, kde on doslovne „ničil Judaismus“ a všetko, čo bolo Izraelu sväté. Chodili z kajiny do kra­ji­ny a sprevádzali ho na jeho dlhých misijných cestách čo ich muselo stáť nielen veľa času, ale aj veľa peňa­­zí. Na druhej strane, a možno si to neuvedomujeme, medzi nimi a Šavlom z Tarsu, (ktorý sa stal apoštolom Pavlom) niet takmer žiadneho rozdielu! Toto je presne, čo Šavel z Tarsu robil, on bol jeden z Judaistov! Pavol sám svedčí a priznáva hovoriac: „Ja som úprimne myslel sám v sebe, že ja musím konať mno­ho vecí proti menu Ježiša z Nazaretu.“ (Sk. 26:9) To je spoveď úprimného a pocti­vého človeka, ktorý si my­slel, bol presvedčený, že musel niečo konať. To bola otázka jeho vedomého presvedčenia, že toto bolo, čo on musel konať, že to bolo správne, že on bol povolaný toto konať! Nuž, nie je to tiež určitá kontroverzia a duchovné tajomstvo?

Hoci by sme týmto faktom mali veriť, ale pýtam sa, ako je to vôbec možné pre kohokoľvek, byť takto úplne, absolútne, celkom úprimný, a práve tak úplne, absolútne a celkom pomýlený, podvedený? Nuž, aj z Písma je to jasné, Judaisti boli takíto istí! Avšak... ich práca netrvala dlho práve tak, ako práca Šavla z Tarsu netrvala dlho, lebo Duch Boží u neho zakročil. Tento obraz nám ale ukazuje tú navyššiu a tiež  zvrchova­nú dôležitosť základu celej tejto veci – nestačí byť úprimný, ani nadšený, ani jednajúci na zá­kla­de vedo­mého presvedčenia – ale byť riadený Duchom Božím! TO JE dôležitá vec a to je jediné, čo pretrvá a prejde aj ohňom! Napokon, Judaisti neboli proti Kresťanstvu ako takému, oni iba chceli Židov­ské Kres­ťan­stvo, Kresťanstvo prispôsobené Židovskému vzoru, podobne, ako to do určitej miery chceli a stále chcú aj prakti­zujú Galaťania aj moderní, tzv. „Mesiánski Židia“! Ale apoštol Pavol v liste Gala­ťa­nom jasne ukázal, že to nebola prá­ca, ani cieľ Ducha Božieho! Preto všetká práca a lopotenie Judais­tov aj Galaťanov aj ostatných veriacich ktorí vo svojej ľudskej úprimnosti a presvedčení takto pracovali „pre Krista“, zhorela alebo v budúcnosti zhorí na popol a nezostane im nič. Toto sa týka aj tých pastorov a kazateľov, ktorí tiež pracujú v zboroch i za ka­zateľ­nicami vo svojej úprimnosti a vo svojom ľudskom presvedčení, že konajú správne a sú povo­­laní takto konať. Veriť, že toto konajú cez Ducha Božieho je síce komfortné, ale nemajú na to žiadne dô­ka­zy! Prečo ich nemajú? Pretože nemajú žiadne ovocie Du­cha (Gal. 5:22,23), ani žiadne svedectvo Ducha! Lebo oheň pracuje aj v oblasti kresťanských svedectiev. Ich reči a ich skutky sa veľmi líšia! Mnohí do­kážu kázať Slovo Božie aj kvetnato aj v nadšení, ale oni nič z toho, čo kážu, sami nežijú, teda, mlátia prázdnu slamu!

Tí, ktorí odmietajú Svetlo Ducha Božieho, ktorí zotrvávajú v boji proti Duchu Svätému sú privádzaní do odsúdenia, zavrhnutia, čiže, sú privedení do kategórie do ktorej patria – do prekliatia. Na druhej strane, tí, čo veria a prijímajú Svetlo sú tým istým Duchom Božím privádzaní do slobody. Oni prejdú tým skú­šobným ohňom a pokračujú do Života večného. Inými slovami, Duch Svätý nikdy nenechá veci také ako boli. Prítomnosť Ducha Svätého vždy prináša so sebou nejakú formu krízy a potom príde Jeho rozhod­nu­tie, Jeho verdikt. Kedy­koľvek Duch Svätý je prítomný, hovorí k nám a my Jeho slová vnímame, my nemôžeme zostať tí istí ako sme boli pred­tým, lebo nie­čo sa prihodilo, a my sme buď viac zatvrdnutí alebo viac zmäknutí, zjemnení; buď sme viac pre­klia­­ti, alebo viac spasení. Pretože v prítomosti Ducha  Svätého oheň vždy vykonáva prácu súdenia. Toto je, čo Pán Ježiš mienil, keď hovoril o „pri­nášaní ohňa na zem“  (Lk. 12:49). Čo bude oheň robiť? Bude sú­diť, bude roz­­deľovať, ustanoví veci a ľudí a ich osudy. To tiež znamená, že keď sme my ovládaní, ria­de­ní a naplnení Duchom Svätým, potom účinok, následok našej prítomnosti a nášho precho­du touto cestou bude, že zanecháme za sebou veci aj ľudí v inom stave, než boli predtým. Rozsudky večnosti bu­dú posúdené a možno aj do­siahnuté tým, že sme tadeto prešli. A to je, samozrejme, cieľ duchovnej služ­by. A následok je buď jed­na vec, alebo druhá vec, pretože veci potom nezostanú také, aké boli predtým. Služba a úkol Ducha Svä­tého musia byť takéto, oni musia produkovať niečo nového, musia zanechať za sebou rozdiel.

Záver tejto témy je ten, že keď my sme ovládaní Duchom Svätým, my všetci budeme patriť do jednej kategórie; tu nebude existovať mnoho kategórii v ktorých budeme žiť, fakticky, nebudú ani dve – bude tu len jedna. Duch Svätý hľadá, aby dosiahol a zabezpečil len jednu kategóriu ľudí a to sú tí úplne ovlá­daní a riadení Ním Samotným. A ak niekto musí povedať: „Ja zásadne nesúhlasím s tebou o niečom (o čomkoľvek)“, potom jeden z nás nie je v Duchu Božom. Potom je na nás, aby sme našli, kde je chyba, pretože Duch nemá zásadne dve rozdielne mysle. Teda, byť naozaj v Duchu znamená, byť jednej kate­górie, jednej mysle. Preto aj apoštol Pavol toľko písal o jednote mysle, srdca a vôle, kde náš duch pod vedením Ducha Svätého nám radí: „aby ste hovorili to isté, aby nebolo medzi vami rozdelenia, ale aby ste boli dokonale spojení jeden s druhým v jednej mysli a v jednom súde“ (1Kor. 1:10). Či je toto možné? Určite, inak by Pavol o tom ani nepísal. Duch Boží nemá s nami žiadne problémy, my máme problémy s Duchom Božím, pretože mnohí veriaci Ho ani nevnímajú, že On v nich žije. Ako Ho potom oni môžu nasledovať, alebo sa nechať Ním viesť do každej pravdy? A ako im On môže ukázať budúce veci, ktoré majú prísť? (Jn. 16:13-14) Napokon, ja verím, že Duch Svätý v nás sa snaží dostať sa do nášho vedomia nejakým spôsobom (napríklad aj tým, že zrazu je nám ťažko a vieme, že by sme niečo nemali urobiť, alebo niekam ísť, atď.), ale ak máme „hrošiu kožu“, tak tento spôsob zrejme nestačí.

 

Časť  4 – ČO JE ČLOVEK?

My všetci sme ľudia, ale my nevieme čo je človek, takže my nevieme, čo my sme! Pravda? Prvý človek – Adam – bol stvorený Bohom keď sformoval jeho telo z prachu zeme; potom Boh vdýchol do jeho noz­dier dych života a on sa stal živou dušou (1M. 2:7). Odvtedy my stále používame naše nozdry na dýchanie a tak si udržiavame náš naturálny život. Ale zem reprezentuje Ježiša Krista, Syna Božieho, ktorý sa stal telom! (Jn. 1:1,14) Toto je dôležitý fakt, ktorý si uvedomuje len málo ľudí. Keď Boh povedal: „Nech vo­dy pod nebesiami sa zhromaždia na jedno miesto (moria) a nech sa vynorí suchá zem...“ (1M. 1:9,10) to tiež znamená, že suchá zem bola potrebná, aby umožnila a podporovala podmienky pre každý život, ktorý Boh stvoril na zemi, včítane človeka. Človek a všetky zvieratá a rastliny, aké len existujú, môžu žiť aj sa mno­žiť len na zemi a nie v moriach. Ďalší fakt je, že moria reprezentujú hriešne ľudstvo a keď sa suchá zem vynorila z morí, to duchovne znamená, že zpomedzi hriešneho ľudstva sa akoby „vynoril“ Človek, ktorý je zdrojom života pre ľudstvo i zvieratá i rastlinstvo, a to fyzického živo­ta, a pre človeka i duchov­­ného života.

O človeku a jeho konštitúcii sme sa zmienili počas nášho spoločenstva v r. 2015 a to hlavne v Časti 2a (Kristus a človek) a Časti 2b (Satan a človek). O človeku a jeho Vykúpení a procese jeho Spásy sme sa tiež zmienili dosť podrobne. Dnes si povieme niektoré základné fakty hlavne o ľudskej duši i duchu lebo tie nerozumieme tak, ako rozumieme naše telo. Boh je Duch (Jn. 4:24) a my sme Jeho deti, potomci (Sk. 17:28,29) a teda On je Otec našich duchov (Žid. 12:9). Boh nie je duša, preto On nemôže byť Otcom na­šich duší, ani nie je telo, preto nemôže byť Otcom nášho tela. Tu platí aj Slovo Božie v Jánovi 3:6. Preto člo­vek, znovuzrodený veriaci, je potomkom Boha jedine vo svojom duchu. A jedine v našom duchu sme my schopní poznať Boha Otca a veci, ktoré nám On dáva (1Kor. 2:9-12) pretože Boh nám ich zjavil cez Svojho Ducha. Keďže iba náš duch je schopný poznať Ducha preto učeníci Krista Ho v pravde nepoz­na­­li dokiaľ Jeho Otec tento fakt nezjavil po prvý krát Petrovi. Z toho tiež vyplýva, že je to len náš duch, čo je schopný prijať zjavenie od Boha Ducha (Zj. 1:10). Napokon, je to iba náš duch, ktorý môže uctie­vať Boha Otca (Jn. 4:23,24// Fil. 3:3), teda, nie naša duša! Z týchto faktov tiež vyplýva, že náš duch musí byť udržiavaný v živej jednote s Bohom a nikdy neporušovať zákony tejto Božskej jednoty prekračovaním do vlastnej duše súc ňou ovplyvňovaný, alebo prijímaním rád a pokynov zo svojho rozumovania, svojej žia­dos­­­ti­vosti alebo zo svojej vôle. Tento fakt je základom pre pokúšanie Nášho Pána aj Adama v Raji. V prípade Adama, on s duchom nekonzultoval, ale sa rozhodoval na základe žiadostivosti svojej duše, preto smrť vkročila do jeho ducha i duše. To znamená prerušenie jednoty jeho ducha s Bohom, kde Boh bol zdroj jeho Života. Toto však neznamená, že Adam viac nemal ducha, ale dominantná pozícia jeho ducha sa poddala duši, ktorá týmto zhrešila a stratila život z ducha. Toto je dnes aj náš stav, kde vedúcu rolu v na­šom živote hrá naša duša, ktorá je hriešna, a ducha si takmer nikto nevšíma. Keď ale nášho du­cha ne­po­známe, alebo ho nevnímame, potom nemôžeme ani uctievať Nášho Otca v Nebesiach.

Musíme sa teraz vrátiť ku Adamovi a jeho pokušeniu pretože pochopením jeho situácie a pádu budeme schopní poznať viac aj seba samého a našu situáciu v tomto systéme sveta a kresťanstva. Dúfajme, že budeme schopní vidieť do hĺbky a šírky a výšky tento problém ľudskej duše a ducha. Absolútny základ pokušenia Adama bol v tom, aby on mal všetko v samom-sebe, aby sa on mohol stať seba-riadiacim, seba-vlastneným, sebestačným a samostatným, nezávislým tvorom! Satan vedel, že napadnúť Adamov­ho ducha by bolo márne a zbytočné, lebo jeho duch bol napojený na Boha a teda Boh by bol rozhodoval o pokušeniach Satana. Preto Satan zaútočil na Adamovu dušu, orgán seba-vedomia, na logický úsudok, odôvodňovanie, na túžbu a želanie a na jeho vôľu. V takomto prípade, Boh bol „odstavený“ z akcie a Adam sa rozhodoval samostatne. Satan dosiahol svoje miesto v Adamovej duši a stal sa „bohom tohto sveta“. Duch človeka prestal byť živou linkou medzi ním a Bohom. Spoločenstvo s Bohom, ktoré je vždy duch­ov­né, bolo zničené, a duch klesol do poddanstva duši! Čiže, čo sa týka človeka, on zomrel Bohu a duša začala dominovať duchu! Človek sa stal „duševným – karnálnym“, čiže, iným druhom člo­veka, než ako bol on stvorený Bohom. Preto sa človek vo svojom prirodzenom stave pozemského života stal Bohu neprijateľným.

Človek nemusí byť vysokovzdelaný, aby videl i rozumel, ako je celý dnešný systém riadiaci tento svet psychologický, kde všetko je založené na žiadostiach, emóciách, pocitoch, rozumovaní, argumentovaní, výberoch a rozhodnutiach vôle človeka, čo sú všetko aktivity duše človeka! V jednom smere máme ľú­tosť, strach, smútok, pýchu, aroganciu, zvedavosť, radosť, obdiv, hanbu, prekvapenie, lásku, nenávisť, žiaľ, výčitky, rozčúlenie, vzrušenie, atď. V druhom smere máme predstavivosť, obávanie sa, fantázie, pochybnosti, poverčivosť, analýzy, rozumovanie, vyšetrovanie, atď. V treťom smere máme túžby po vlastníctve, znalosti, moci, vplyvu, pozícii, chvále, spoločnosti, slobode, atď. A v ďalšom smere máme  rozhodovanie, spoľahlivosť, dôveru, odvahu, nezávislosť, vytrvalosť, impulz, podnet, rozmar, nálado­vosť, nerozhodnosť, tvrdohlavosť, neústupnosť, atď. Niečo z toho, čo je spomenuté, nemusí byť samo o sebe zlé, ale to všetko sú formy duševného života človeka a potvrdzujú, že teda žijeme vo svete, ktorý je celkom duševným svetom. Teraz si ale predstavme, koľko z toho má svoje trvalé miesto v kresťan­skom živote a službe, počnúc základným evanjeliom až do všetkých oblastí kresťanskej aktivity? Vieme si to predstaviť? Vieme is tiež predstaviť, že hodnota takejto kresťanskej aktivity obsahujúcej tieto duševné prejavy sa v konečnej fáze rovná nule? TOTO je ovocie Adamovho pádu!

Možno teraz mnohí veriaci uveria, že DUŠA ČLOVEKA je nebezpečná vec a je schopná neuveriteľných vecí. Ona nás dokáže podviesť, oklamať, pomýliť, nastaviť nám pasce, formovať v nás zvláštne návyky, le­nivosť, tvrdohlavosť, neochotu, plánovať intrigy, machinácie, a má naporúdzi mnoho ďalších trikov. Takže, človek je teraz porušená, neusporiadaná a deformovaná kreatúra neschopná uskutočniť pô­vodne Bohom určený zámer, osud a cieľ. Preto pre neobnoveného človeka jeho život je vlastne fraška, paródia, imitá­cia a tiež korupcia pretože nikdy nemôže vo svojom prirodzenom stave dosiahnuť jeho určený cieľ (Rim. 8:19-23). Keď aj budujeme a vzdelávame našu dušu cez znalosti, cez umenie a podobne, nekonáme nič zlého, ale keď toto nekonáme aj v duchu, potom naša duševná práca vyjde navnivoč.

Keď už sme zašli takto ďaleko, môžeme sa spýtať Pána, prečo dovolil, aby Adam a Eva padli, keď On dopredu vedel, že padnú a že ovocím ich pádu bude takáto tragédia? Nuž, Pán mi aj tu ukázal čosi, čo nie je veľmi známe v Cirkvi, lebo sa o tom ani nehovorí, ani nekáže, ani nevysvetľuje. Ten hodne hlbo­ký duchovný fakt je, že ani čistota ľudského ducha, ani bezhriešnosť ľudskej duše nie sú dostatočné, aby boli prijateľné Bohom a aby takýto človek mohol s Ním spolunažívať vo Večnosti a Jemu slúžiť! Prečo? Lebo aj takýto človek môže byť veľmi naivný a teda hlúpy, nezodpovedný, nespoľahlivý, neochotný, s nedostatoč­ný­­mi znalosťami, múdrosťou, vierou, láskou, ktoré Pán od človeka vyžaduje, aby Mu mohol slúžiť a byť Jeho spoloč­níkom vo Večnosti.

Keď teda Pán stvoril Adama a vdýchol do neho dych života a on sa stal živou dušou a bol bezhriešny a čistý v duchu i duši, Pán predsa len videl tie jeho nedostatky (aj Evy) a preto musel „niečo“ pod­­niknúť, aby ich zdokonalil pre Seba. Na to potreboval Satana so stro­mom poznania dobra a zla i celý plán Spásy so stromom Života! A tá Spása obsahuje v sebe podmienku, že človek bude ochotný zavrhnúť strom po­znania s jeho ovocím, teda s pomocou Božou premôcť seba sa­mého, a vrátiť sa ku stromu Života, aby mohol začať jesť jeho ovocie! A keď človek nie je ochotný a nepremôže, potom jeho meno bude vytreté z Knihy Života Kristom, ktorý je reprezentovaný stromom Života, a takýto človek nikdy ne­dostane prís­tup ku stromu Života (1M. 3:22-24// Zj. 3:5,6), ale skončí v ja­zere ohňa a síry, čo je druhá, večná Smrť! (Zj. 20:15 + 21:7,8)

Ešte niekoľko dôležitých slov ohľadne ducha a duše človeka. Duch človeka nebol stvorený, ako bolo jeho telo, ale on bol v človeku vyformovaný (Zach. 12:1). Duša človeka povstala medzi telom a duchom človeka, čo sú dve časti človeka s absolútne protichodnou náturou a charakteristikami a nemajú medzi sebou nič spoločného, lebo telo patrí cele do fyzického sveta a duch patrí cele do duchovného sveta. Teda v prvom Adamovi jeho duša bola akoby „spojovacia a konečná stanica“ tela a ducha, tiež môžeme povedať, že bola akýmsi pojivom, vzťahom, zväzkom medzi vyššou a nižšou náturou človeka, kde duch sa spojil s telom v tom, že dal duši život do krvi tela. Avšak v poslednom Adamovi, teda, v Kristovi, je to Jeho Duch, ktorý je „konečnou stanicou“ a vládnucim faktorom a to aj pred and po Jeho zmŕtvych­vstaní (1Kor. 15:45).

Ducha a dušu je možné navzájom oddeliť (Žid. 4:12) bez toho, aby niektorý z nich zahynul, alebo stratil svoju exis­tenciu. Každému z nich je zverená jeho vlastná zodpovednosť, súbor schopností, spôsobilostí ako aj ich osudy, ktoré môžu byť rozdielne, lebo duch sa vracia k Bohu, ktorý ho dal (Kaz. 12:7), ale duša môže skončiť na inom mieste. Preto aj pri telesnej smrti, človek má zveriť svojho ducha do rúk Božích, ako to učinil aj Pán Ježiš (Žm. 31:5// Lk. 23:46). Takéto oddelenie nie je ale možné medzi telom a dušou, čo nastáva jedine pri telesnej smrti. Náš duch sa nachádza hlbšie v našej bytosti, než naša duša. Je omnoho jedno­duch­šie dosiahnuť dušu cez naše telo, ako je dosiahnuť ducha cez našu dušu. Mnoho prepicho­va­­nia, lá­ma­­nia a štiepania duše je potrebné, aby sme dosiahli nášho ducha a mohli s nim jednať. Zatiaľ­čo fyzické zmysly sú pomerne ľahkou cestou k duši, vyžaduje to veľkú moc Ducha Božieho, aby dosia­hol nášho ducha. Z horeuvedeného Slova Božieho je napokon jasné (Žid. 4:12), že rozdiel medzi du­šou a duchom sa dá preukázať, či odhaliť, len keď Slovo Božie je do nás vovedené mocou a energiou Ducha Bo­žieho.

Kedykoľvek nás Duch Boží vedie ku takémuto úkonu, dotyčný veriaci musí zistiť, že jeho duša bola otrá­vená sebeckosťou, túžbou riadiť jeho vlastný život, a takto bola napojená na sily zla a temna, ktoré sú nepriateľmi Boha. Preto naozaj duchovní veriaci po čase zistia, že ich hlavný nepriateľ je ich vlastná duša a že Boh nachádza Svojho hlavného nepriateľa v duši človeka! Keď sa teda naša duša poddá telu, všetko je stratené! Keď sa poddá Duchu, všetko je veľmi dobré. Teda, Adam sa stal živou dušou majúc svoje telo a ducha, ktorý bol ovládaný Duchom Božím. Tým, že sám seba presadil na stranu svojho tela a nie na stranu svojho ducha, on sa stal hriešnou dušou. A to je, čo on je doteraz, nielen čo je v ňom, ale čo ON JE sám v sebe! To znamená, že on musí byť spasený sám zo seba – z tej bytosti, ktorá bola stvo­rená z prachu zeme a do ktorej Boh vdýchol dych života a ona sa stala živou dušou. Lebo aj ten „život jeho duše“ bol Satanom sprznený a my ho stratíme, preto ho musíme nahradiť Životom Krista (Mt. 16:25)

Každý človek, ktorý sa narodil na svet môže žiť, ako sa mu zachce, má od Boha slobodnú vôľu, teda mô­­že žiť ako samostatný tvor, do nikoho sa nestarať a tiež o nikoho sa nemusí starať ak sa tak rozhodne, ale žiť individuálne, s nikým sa nemusí spolčovať, nemusí byť členom žiadnej organizácie, spolku, ani žiadnej cirkve. Na druhej strane, môže sa spolčovať a byť členom organizácii, spolkov alebo ktorej­koľ­vek cirkve, môže veriť čo chce, ísť kam chce, robiť čo chce, rozhodovať sa ako chce, či je to múdre či hlúpe. Teraz sa pozrime, ako si nás, ako veriacich, predstavuje Boh. Možno bu­deme šoko­vaní, možno nám to nikdy v živote neprišlo ani na um, ale keď hovoríme o človeku a chceme vedieť, čo človek je, potom aj táto téma do tejto otázky perfektne zapadá. Boh chce, aby sme sa my kresťania zača­li vidieť nie ako zástupy ľudí, ale ako Jeden Človek! Myšlienka Božia od samého počiat­ku bola – Jeden Nebeský Človek, nie zástup maličkých ľudí. Prečo? Lebo na Tróne Božom tiež sedí len Jeden Nebeský Človek – a to je Syn Človeka – Ježiš Kristus. Na Tróne nesedí Syn Boží, ale Človek. A ten Človek má Hlavu a Telo, a My sme Jeho Telo! V jeho Tele sme Jedno a nie zástupy individuálnych člo­vie­­čikov! Keď sme uverili v Pána a stali sme sa Jeho účastníkmi, stali sme sa členovia Jeho Tela. Či my hľadáme duchovné znalosti a skúsenosti pre seba samých? Alebo hľadáme nových veriacich pre našu de­no­mi­náciu? Áno, to robí väčšina veriacich (Fil. 2:21)! Všetko, čo robíme, máme ale robiť pre Krista a Jeho Telo. V prvom od­stavci Časti 8 ho­voríme o organickej jednote nášho tela. Rozumeli sme tomu? Je to jasné aj pre našu lo­gi­ku? Ak áno, potom to isté platí pre Telo Krista.

Keď už hovoríme o Tele Kristovom, je viac, než potrebné osvetliť niektoré dôležité fakty. Ani 30 rokov medzi kresťanmi, ani celoživotné štúdium a znalosti a cvičenia v teológii nás neprinesú, ani nevbudujú do Kristo­vej Cirkvi, teda, do Jeho Tela! Prečo? Pretože to nie sú vonkajšie znalosti, ani vonkajšie skúse­nosti s kresťanmi, ale je to vnútorná-duchovná znalosť a sú to vnútorné-duchovné skúsenosti s Duchom Božím, ktoré nás tam pri­vedú a ustanovia nás členmi Jeho Tela. Preto nie každý veriaci, čo sedí v kon­­gregácii je členom Tela Kristovho! Je napísané: „...nikto nevie, kto je Syn, jedine Otec,“ (Lk. 10:22) To ale neznamená, že my Syna nikdy nebudeme poznať ani nič o Ňom duchovne vedieť. On musí byť nami poznaný pretože základ Cirkvi-Jeho Tela nie je len Kristus ako Spasiteľ, ale je to naša osobná známosť Krista, my musíme poznať jeden-druhého! (Mt. 25:12) Inte­lektuálne znalosti v hlave, inštrukcie, naria­ďo­vanie, znalosti, pri­kázania, atď. môžu dávať vzhľad či zdanie duchovného života. Ale keď „brány pe­kelné“ prídu proti nám, veľmi rýchlo odhalia náš mizerný duchov­ný stav. Veľmi veľa ľudí vi­de­lo Je­žiša, nasledovalo Ho, tlačilo sa k Nemu, bolo dotknutých ba aj uzdra­vených Ježišom, ale nikto z nich Ho ne­poznal. Práve tak to bolo, a dnes stále je, s tými pannami, čo ne­majú olej. Cirkev nie je za­lo­žená len na duchovných zjaveniach Jeho Svetla, ale aj na našich vyznaniach a sve­dec­tvách, ako pozná­me Krista, Kto On je, či máme s Ním živé skúsenosti, či žijeme Jeho Život.

 

Časť  4a   –  POZNANIE SEBA SAMÉHO

Ako môžeme poznať seba samého a prečo je to doslovne životne dôležité pre nás, pre náš terajší po­zem­ský život AJ pre náš osud a Život Večný? My stále veríme, že keď sme uverili v Nášho Spasiteľa Krista Ježiša vo svojom srdci a vyznali sme Mu našu vieru našimi ústami, aj sme sa pokrstili, že náš Život Več­ný máme zaistený – pretože sme vykúpení! (Rim. 10:9-10) Vykúpení sme, ale vykúpenie NIE JE SPÁSA! Vykúpenie je otvorenie dverí do spásy, čiže, na úzku cestu, ktorá jedine vedie do Života (Mt. 7:14). Toto tiež znamená, že vykúpený veriaci ešte NEMÁ Život večný vo svojej duši, má ho iba vo svojom Novom duchovnom Človeku, ktorý je v jeho duchu, ktorý mu bol daný ako dar po jeho krste vodou (Sk. 2:38// Jn. 3:6) Ak náš starý duchovný človek, ktorý vládne našej duši aj po vykúpení nie nie je premožený našou vôľou, našimi roz­hod­nutiami (ak si ho nevyzlečieme) a nahradený tým Novým duchovným Človekom, potom nikdy nemôžeme byť spasení! Spá­sa sa tiež dá vyjadriť ako naše ZDOKONALENIE, kedy sme pretvorení na Podobu Krista, ktorý je Sám v Sebe Dokonalý, čo je Vôľa Nášho Otca Nebeského (Rim. 8:29). Ak sa po našom vykúpení nevydá­me na cestu dokonalosti a nepremôžeme nášho starého „seba“, naše meno bude vymazané z Knihy Živo­ta Kristom a budeme zatratení (Zj. 3:5 + 21:7-8). Tento nadovšet­ko dôležitý odsta­vec môžeme teda zakon­čiť vyhlásením, že ak po našom vykúpení chceme obdržať spásu našej duše, my sa MUSÍME vydať na cestu ku dokonalosti (Žid. 6:1). Tu niet alternatív!

Ako sa ale chceme vydať na cestu k našej dokonalosti, keď samých seba nepoznáme, teda ani nevidí­me, čo máme zdokonaľovať, ako a kedy? Nikdy v histórii ľudstva neexistoval kresťan, ktorý napredoval vo svojom kresťanskom živote, teda, duchovne rástol a sa zdokonaľoval bez toho, aby videl a poznal sám seba! Nikto nemôže spraviť ani krok vo svojom duchovnom živote bez toho, aby na to obdržal Svetlo od Pána, nikto. Pretože jedna podstatná a absolútne nevyhnutná časť nášho kresťanského života je súdiť sa­mého seba, posudzovať a považovať svoju telesnosť za absolútne nespoľahlivú, neužitočnú, neschop­nú, nepo­treb­nú aj nepoužiteľnú. Lebo len potom ten veriaci bude uschopnený ignorovať svoju telesnosť a nedôverovať jej, neriadiť sa podľa nej, ale dôverovať Bohu a začať sa učiť kráčať v Duchu, čiže, podľa Ducha. Bez tohoto seba-posudzovania duchovný život je nemožný! A ak sa nevidíme a nepoznáme, ako sa potom môžeme spravodlivo posudzovať? Nemôžeme, práve naopak, budeme naplnení sebadôverou a sebavedomím a sebaistotou, že „my všetko, čo pred nami stojí dokážeme vyriešiť a prekonať“. Takto my tiež kompletne zlyháme chápať Slovo Pána, ktoré nám jasne hovorí: „bezo Mňa nič nevykonáte.“ (Jn. 15:5b) Je to len také malilinké slovíčko v Biblii, ale ono dokáže „vytvoriť-alebo-zničiť náš život“. Koľ­ko ve­ria­­cich poznáte, čo sa vlastným rozumom snažili žiť celé desiatky rokov, ale v duchovnom živote nič nedosiahli? Pána nikdy nepoznali, ani k Nemu nechodili, ani nič od Neho nedostali? Či to nie je tra­gédia kresťana, hlavne keď takto premrhá celý svoj pozemský život? Čo má s ním Pán urobiť po jeho telesnej smrti? Slovo v Zjavení 3:16-17 prichádza do pamäti.

Hoci Duch Boží je nám daný k dispozícii, a On aj prebýva v nás, aby nám pomáhal a viedol nás cez pre­kážky, problémy, konflikty, neriešiteľné situácie, no my si Ho nevšímame, nechodíme k Nemu, nie sme si Ho ani vedomí, preto nevidíme ani naše slabosti ani hlúposť, preto v nich zostávame a nie sme si toho ani vedomí. V dôsledku takýchto situácii my zostávame seba-domýšľaví a ľahko sa považujeme za seba­­nadradených, namyslených, povýšeneckých, schopných, čo spôsobuje, že sme ľahko naplnení pýchou a ani týchto faktov nie sme si vedomí! Pýcha je pred Bohom tá najohavnejšia, najodpornejšia vec, preto také­ho človeka sa Boh stráni a mu odporuje (Jak. 4:6). Pýcha tiež spôsobuje nedostatok lásky, čo sa oby­čajne prejavuje častými prejavmi urážlivosti, popudlivosti, hrubosti, drsnosti, nevľúdnosti, úzkosti ba i nepria­teľstva. Ale ani tu si takýchto prejavov duše nemusíme byť vôbec vedomí. Je nemožné odhadovať koľko duchovných požehnaní sme mohli v živote stratiť pretože sme nikdy nechápali aká dokonalá a úžasne vzácna je Spása cez Nášho Pána Ježiša Krista.

Preto seba-poznanie vo Svetle Pánovom je tou najzákladnejšou i najdôležitejšou podmienkou pre pokrok a duchovný rast. Tí, čo nevidia samých seba nebudú ani naplnení Duchom Božím, lebo vo svojom srdci oni nie sú ani hladní, ani smädní za pravdou a za spravodlivosťou, a to aj ohľadne seba (Mt. 5:6). Svojho No­­­­­vého človeka síce vo svojom duchu majú v dôsledku svojho znovuzrodenia, ale si ho neobliekajú, ne­majú zá­ujem si ho obliekať a starého vyzliekať. Záujem starého človeka si vyzliekať a nového oblie­kať je prá­ve ten hlad a smäd za pravdou a spravodlivosťou z Matúša 5:6. Keď ten hlad a smäd, čiže, ten zá­ujem nemáme, potom naša duša sa nemení – nezdokonaľuje! Keď sa naša duša nemení, potom sa neme­ní ani naše srdce. Podľa Pána, naše prirodzené, naturálne srdce je „nadovšetko podvodné, úskočné, lsti­vé, zá­kerné, zrád­ne, a desperátne bezbožné; kto ho môže poznať?“ (Jer. 17:9) Čo toto tiež znamená? My sa môžeme mýliť, môžeme hovoriť nepravdu alebo nespravodlivo posudzovať, ale naše srdce nás môže ospravedlňovať, dať nám za pravdu, odmietať akékoľvek námietky, čiže nás podvádzať a my ani o tom nemá­me potuchy, lebo buď kráčame podľa pocitov nášho srdca, alebo dôvodov nášho rozumu. Môžeme tiež povedať, že zložitosť, komplexnosť i nestabilnosť našej bytosti spôsobuje naše chybné a nespoľa­hli­vé súdy a presvedčenia a vedie nás do chybných rozhodnutí. Máte o tom skúsenosti?

Pán samozrejme toto všetko vie a nás pozná v každom smere a v každej slabosti a hriešnosti. Pretože Dávid bol Jeho verný služobník a mal voči Pánovi otvorené srdce, On mu mohol dať Svoje Svetlo aj v tomto smere, preto Dávid sa obracia na Pána hovoriac: „Kto môže rozumieť svojim chybám? Očisti ma od skrytých hriechov (priestupkov, pokleskov, omylov, nedostatkov, chýb, previnení).  Zachovaj Svoj­ho služobníka aj od hriechov neprimeraného i bezočivého domnievania sa, predpokladania; nech ne­majú nadomnou vládu; len potom budem bezúhonný a budem nevinný z veľkého hriechu a prestú­pe­nia." (Žm. 19:12-13) Čiže, nikto nemôže rozumieť svojim chybám. A nielen to, ale nemôžeme si byť ve­domí ani našich skrytých hriechov, priestupkov z nášho domnievania sa, predpoklada­nia a rozmýšľa­nia a uvažovania a špekulovania a predstavovania si vecí. Naše zlyhanie v tomto smere spočíva hlavne v tom, že si myslíme o sebe príliš moc, lebo sa nepoznáme a mnohí iní ľudia nás v duchu tiež nepoznajú, ani nás nemôžu poznať dokiaľ im Pán nedá o nás Svoje Svetlo.

Kresťanstvo nie je „hlnená nádoba“, ani to nie je „poklad“, ono je „pokladom v hlinenej nádobe“. Ľudia väčšinou vidia len hlinenú nádobu, ktorá sa chová a žije inak než iné hlinené nádoby, ale poklad nevidia, respektíve, vidia len jeho mizivú časť. Každý má v živote nejaký ideál, každý má svoju predstavu alebo normu, ako má ako vyzerať, konať a žiť ako. „dobrý človek“, resp. „dobrý kresťan“. Taký ideál má nie­len kresťan, ale aj pohan. Keď je neskôr ten pohan vykúpený a obdrží aspoň nejaké Svetlo od Pána, ten jeho ideál sa zrazu zmení; čím viac Svetla Božieho dostane, tým viac sa jeho ideál zmení. Toto napokon platí aj na kresťana, ktorý pokračuje vo svojom duchovnom raste. Náš rozsah posudzovania a merania takého „dobrého človeka, dobrého kresťana“ sa rapídne mení. Aj náš koncept tzv. „svätosti kresťana“ môže byť „hore nohami“.

Môžeme sa domnievať, že dôkazom našej duchovnosti je zapierať naše pocity, aby sme boli necitliví vo­či trápeniam, či bolestiam, alebo neovplyvnení prirodzenými medziľudskými vzťahmi. Teda, môžeme si aj myslieť, že byť „duchovný“ znamená prestať byť humánnym! Preto mnohí sa po­kú­šajú zakrývať svo­ju hlinenú nádobu, aby nebola viditeľná, a tým sa stávajú „svätými – dobrými kresťan­mi“! Ale to je ab­so­­lútne neprirodzené a absolútne pokrytecké, lebo taký veriaci sa bojí uvoľniť sa, neod­važuje sa slo­bod­ne hovoriť a vyja­drovať sa ani o sebe ani o druhých, aby sa jeho hlinená nádoba nejako neukázala. On sa takto stáva „umelým človekom“ a používa svoju umelosť, aby zakrýval svoj skutočný duchovný stav. Takýto veriaci nemá ani potuchy, čo pravé kresťanstvo vlastne je.

Celé zástupy veriacich majú svoje vlastné koncepcie ohľadne ktoréhokoľvek kresťana, no všetky takéto koncepcie sú buď jedno­­stranné, alebo totálne chybné pretože sú výtvory ľudskej mysle, nie sú výtvory Mysle Boha. Napríklad, v Apoštolovi Pavlovi my stretávame jeho „poklad“, ale stretávame aj jeho „hli­nenú nádobu". Ak teda v nejakom služobníkovi Božom je evidentná aj jeho hlinená nádoba, mnohí si myslia, že taký služobník je beznádejný prípad. Koncept Boží je ale ten, že v tej istej hlinenej nádo­be sa má nájsť Jeho Poklad! Skutočné kresťanstvo teda nie je iba „samý poklad a žiadna nádoba“! Preto tiež sku­­točný kresťan je osobnosťou v ktorej spoločne existujú zdanlivé nesúlady, nezhody, nezrovnalosti, ale v ktorom Moc Božia opakovane a priebežne triumfuje! Kresťanstvo nespočíva v odstránení všetkých slabostí, ani to nie je jedine manifestácia Božskej moci. Je to teda manifestácia Božskej moci v prítom­nosti ľudských slabostí! Svojou prítomnosťou, hlinená nádoba neanuluje svoj poklad.

Môžeme smelo pokračovať deklarovaním ďalších dôležitých duchovných faktov, ktoré v horeuve­de­nom Svetle Pána by už aj mali byť jasné a pokračujú. Napríklad, kresťanstvo nie je iba vecou viery ako takej, ale je vecou viery, ktorá triumfuje v prítomnosti pochybností! Kresťan je tiež prirodzene náchylný veriť, že tam, kde existuje smútok, radosť nemôže existovať; že tam, kde sú slzy, tam chválenie alebo velebe­nie Pá­na nemôže existovať; že tam, kde je slabosť, tam zrejme musí chýbať akákoľvek moc; že tam, kde sme ob­ko­lesení nepriateľmi, tam musíme byť nutne obkľúčení bez úniku; že kdekoľvek je pochybova­nie tam nemôže byť žiadna viera, atď. Čo na to Náš Pán?

Pán sa usiluje doviesť nás do bodu a pochopu, kde všetko humánne je plánované, zamýšľané, určené za­obstarať a pripraviť hlinenú nádobu, aby bola napl­ne­ná Božím Po­kladom! Preto, kedykoľvek sme si v nás vedomí depresie, ťažoby, krízy, sties­ne­nosti, ne­poddávajme sa im, ale poddajme sa Pánovi; keď po­chybosť alebo strach povstanú v našom srdci, nepod­dávajme sa im, poddajme sa Pánovi, premôžme sa, a ten poklad v našej hlinenej nádobe zažiari ešte slávnostnejšie, než keby sa nič nedialo. Svetlo je predsa naj­jas­nejšie vidieť v prítomnosti tmy! Pravda?

Túto tému môžeme zakončiť deklarovaním nasledovných faktov. Kresťanstvo je paradox a tak ako my žijeme tento paradoxný život, tak začíname zpoznávať Nášho Boha. Fakticky, čím viac a viac pokraču­jeme v našom kresťanskom živote, tým viac paradoxným sa on stáva. Náš poklad sa stále viac a viac pre­­javuje a stáva sa žiarivejším, hoci na druhej strane, naša hlinená nádoba sa scvrkáva a chradne viac a viac. Všimnite si božskú trpezlivosť v človekovi, ktorý bol predtým prirodzene veľmi netrpezlivý, ba porovnajte ho s človekom, ktorého kedysi „nič nepohlo“. Všimnite si božskú skromnosť a poddajnosť v človeku, ktorý bolo predtým prirodzene pyšný, tvrdý, neoblomný, arogantný, či to nie je krása pokla­du? Kedykoľvek si teda začnete všímať zmeny v človeku, začnete si všímať pokladu a nie jeho hlinenej ná­doby. Nech teda zopakujem ten najdôležitejší fakt: Celá otázka procesu našej spásy spočíva v kvalite „pokladu“ a NIE v nedostatkoch nádoby, ktorá ten poklad obsahuje!

 

Časť  5   –  ŽIVÍ A MŔTVI KRESŤANIA

Prečo sú kresťania “mŕtvi” a duchovne Bohu neprijateľní? Pretože niet v nich Kráľovstvo Božie, ktoré by vládlo a riadilo ich bytosť. To Kráľovstvo v nich nie je pretože ho nikdy nehľadali (Mt. 6:33). Preto môžeme uviesť nasledovné fakty:

1) Oni nemajú kapacitu prijať a udržať si, čo by im Pán chcel dávať (Mt. 13:3-23 + Mk. 4:3-20 + Lk. 8:5-15)

2) Nemajú žiadnu schopnosť niečo konať s mocnosťami duchov, ktoré ovplyvňujú aj vládnu ich dušiam.

3) Nemajú múdrosť konať alebo čo len podniknúť to, čo je potrebné na započatie alebo aj pokračovanie procesu ich spásy

4) Nemajú iniciatívu, ani usilovnosť pokračovať v ich procese spásy

5) Jedine Duch Svätý je Nositeľom Života Večného, preto, čokoľvek sa udieva bez Ducha Svätého, tam je vždy chaos, únava, utrpenie, bezútešnosť, nuda, beznádejnosť a smrť, (spodok str.38 – Tatry 2015)

7) Zvukový záznam č.32, Tatry 2015 (dotýka sa aj Petra)

 

Vo veriacich Pán môže mať rôzne prekážky, aby nás počul, prišiel k nám a konal v nás duchovnú prácu.  Napríklad, Pán počuje a môže aj pomôcť hlúpemu ale pokornému veriacemu; na druhej strane, On nevy­počuje, ani nepomôže hlúpemu no pyšnému veriacemu pretože On odporuje pýche v akejkoľvek forme a v akomkoľvek človeku. On musí najprv zničiť jeho pýchu , učiniť ho pokorným než ho vypočuje a mu po­mô­že v jeho hlúposti. Keď my prídeme k Pánovi úprimne, možno aj v slzách, ale cítime sa v sebe sa­mých „mŕtvy”, to znamená, že Pán nám ukazuje nášho „starého človeka”, našu prirodzenú bytosť, kto­rá je duchovne mŕtva keďže nemá Život Krista. Pán nebude odpovedať na modlitby nášho „starého člo­ve­ka”, On ho ani nevypočuje, On počúva na nášho Nového Človeka.

Keď sa nás Pán dotkol aj  nás požehnal v nejakom čase, ale my nepokračujeme v tom požehnaní my ho stratíme, avšak nie vo zmysle, že ono prestane existovať, ale vo zmysle, že my sme stratili jeho dotyk v našom vedomí a živote pretože sme ho my opustili a pokračovali sme v našich starých cestách a starom živote. Predsa však je možné opatovne získať to požehnanie, ak sa navrátime k Pánovi a učiníme poká­nie z našej hlúposti, že sme ignorovali alebo si necenili Jeho požehnania a dar Jeho Milosti nám (Iz. 55:7). V bode 1) hore sú uvedené citáty z Biblie o rozsievačovi, čo je Pán Ježiš, ktorý seje Svoje Slovo na pôdu náš­ho srdca. A naše srdce buď neprináša žiadnu úrodu, alebo len 30 násobnú, 60 násobnú a len niektoré pri­nášajú 100 násobnú. Teda, Pán je tu prítomný so Svojim Slovom a seje do sŕdc znovuzrode­ných a po­krs­­te­ných kres­ťanov, nie pohanov. Zo štyroch typov srdca kresťanov, tri sú neúrodné, len jedno z nich má úrod­nú pôdu. Ale ani tieto srdcia s úrodnou pôdou neprinášajú všetky 100 násobnú úrodu, niektoré len 60, niek­toré len 30 násobnú. Pán seje s očakávaním na úrodu, ale Jeho očakávanie sa často stretáva so sklama­ním kedykoľ­vek srdce neodpovedá na sejbu naozajstným ovocím. Toto je vlastne jadro tohoto podo­ben­stva. On túži, aby srdce odpovedalo nielen emóciami, ale ovocím, ktoré sa stáva stelesnením Života, kto­rý Život to Pánovo seme­no ob­sahuje. Apoštol Pavol prikazuje Timotejovi, aby nezanedbával ten dar, kto­rý je teraz v ňom a ktorý mu bol daný skrze proroctvo, ale aby sa cele oddal meditácii nad tými veca­mi, aby jeho úžitok a výnos sa stal viditeľný pre všetkých. (1Tim. 4:14,15)

Kedykoľvek Pán prichádza so Svojim Slovom, takmer vždy tu číha nebezpečie, že sa nejako dostáva do mysli veriaceho „odložiť“ tú záležitosť. To nemusí byť zámerný odklad, ale je to odklad tak, či tak. Kaž­dé zlyhanie chopiť sa toho Slova a venovať sa Mu aspoň v určitej potrebnej miere je odklad­om! Ak my naozaj máme túžbu rásť duchovne, dospievať, zdokonalovať sa, pripravovať sa na Príchod Pána, potom je užitočné praktizovať jednoduchý krok v našom živote. Akonáhle sa niektoré Slovo Pána aspoň nejako dotklo nášho srdca, bez veľkého meškania by sme sa mali vrátiť k tej veci a pred­niesť ju pred Pána vo zmysle jej dôležitosti a praktickej aplikácie pre našu bytosť. Ak budeme čakať až do zajtra, môže sa aj stať, že sa dostanete do cyklu ďalších posolstiev a tie posledné Slová Pána, ktoré sa dotkli vášho srdca budú preč... a takto môžete pokračovať pomaly strácajúc úžitok zo všetkého, čo ste počuli. A keď sa k tomu aj vrátite za týždeň, za mesiac, za dva... zistíte, že v srdci nemáte nič! To bude výsledok akumu­lá­cie posolstiev na ktoré ste v ich priebehu nevenovali Pánovi ani 2-3 minúty na meditá­ciu a na odpoveď vášho srdca. A potom nám Pán môže pripomenúť, že „slová, ktoré som vám hovoril, oni vás budú sú­diť v posledný deň“ (Jn. 12:48). Teda, pre nejakú príčinu, nie schválnu, nie nutne úmyselnú, nie zámernú, hromadíme si zodpovednosť za nečinnosť voči Slovám Pána a ani si toho nie sme vedomí. Tu nehovo­rí­me o kostoloch a kongregáciách, ku ktorým Pán vlastne priamo nehovorí, keď k nim hovoria karnálni kazatelia; tu hovoríme o tých ku ktorým Pán hovorí priamo cez ústa tých, ktorých povolal.

Pán nám preto pripomína, že On si vyžaduje od nášho srdca odozvu, lebo také srdce On požehnáva a z takého srdca je priam nemožné, aby diabol Jeho Slovo vytrhol, lebo ono tam neleží ako na „kraji cesty“ (Mt. 13:4). Lebo keď je Slovo vytrhnuté, nastane situácia, ako keby Jeho Slovo nebolo nikdy vyslove­né. Od­kla­danie môže spôsobovať stratu a Pánov posudok pre tých najlenivejších a najnepozornejších veria­cich bude: „pretože keď som volal (hovoril), vy ste neodpovedali...“ (Iz. 65:12 + 66:4) Preto nestačí sa iba zú­častňovať spoločenstiev, konferencii, kurzov, kázní a počúvať príhovory, učenia a kázne, ale sna­žiť sa vidieť i rozumieť, čo nám Pán vlastne dáva a aký to má pre nás (osobne) význam a dôležitosť. Slo­vo, ktoré sa dotklo srdca je potrebné v srdci zachovávať a nestratiť ho. Dôležitosť tohto horeuve­de­né­ho nám musí byť jasná aj z faktu, že Boh nič neustanovil tak, že to nemôže odložiť na stranu ak to pre­stáva klad­ne reagovať na Jeho Vôľu a Zámery. Boh ustanovil tie zbory v Ázii, tie svietniky, ktoré sú opísané v Knihe Zjavenia. On ich požehnal a pou­žíval ich lebo boli nádoby pre Jeho svedectvá. Potom prišla krí­za, kde Boh povedal, že to, čo zasa­dil, čo ustanovil, čo požehnal, čo bolo prácou Jeho Ducha, to od­stráni z ich miesta a z Jeho prítomnosti, lebo oni prestali plniť Jeho Vôľu a Zámery a očakávania. Ta­ká­to situá­cia je jasne opísaná, kde Pán hovorí zboru v Efeze „...Ja odstránim tvoj svietnik zo svoj­ho miesta ibaže učiníš pokánie.“ (Zj. 2:5) Pán nepotrebuje svietnik, ktorý nemá svetla, čiže, živé svedectvo o Kristovi. Praví svedkovia Ježišovi nie sú tí, ktorí o Ňom len hovoria pravdu, ale sú svedko­via Jeho zmŕtvych­vsta­nia, čiže, preukazujú vo svojich bytostiach Jeho Život i Autoritu Toto svedectvo sa tiež my­slí v Zjavení 12:11. Inými slovami, toto nie je len svedectvo pravdy, ale svedectvo Života i Autority.                 

Je to Duch Svätý, ktorý v nás privedie do života všetko, čo je z Boha. A ak to nie je privedené do života v nás, potom sme naozaj v mizernom duchovnom stave... sme vskutku mŕtvi! Samozrejme, že môžeme byť aj čiastočne mŕtvi, ak to je pravda, potom stojíme pred náročným problémom veľmi POMALÉHO duchovného rastu vo všetkých tých, ktorí v pravde prijali Krista! Že duchovné dospievanie je doživotný proces o tom niet pochybností, ale my teraz zvažujeme príliš opozdený rast s dlhotrvajúcim duchovným detstvom, alebo aj s úplnou detinskosťou a naivitou! Táto vec je veľmi odsudzovaná v listoch Nového Zá­ko­na. Jad­­rom tohoto problému je fakt, že my sme počas nášho kresťanského života až doteraz mohli obdržať od Pána doslovne hory pravdy a svetla. A hoci nikdy by sa možno nedalo povedať, že sme tomu inte­lekt­uál­ne nerozumeli alebo neverili, predsa, naše srdce tomu nemuselo veriť vo zmysle uvedomenia si v prav­divej viere úžasnú dôležitosť tej hory pravdy a svetla; a tiež, že naša spása, teda premena našej bytosti, doslovne visí na tej hore pravdy a svetla. Zdá sa, že v našom srdci niet pochopu ani iniciatívy v našej vôli živiť sa na tej hore a neignorovať ju. Preto my nemusíme vidieť takých veriacich pokračovať, hýbať sa dopredu pretože také túžby v ich srdciach nemusia vôbec existovať. A také túžby v srdciach ani ne­mô­žu existovať ak tam nie je opravdivá viera ohľadne tej hory pravdy a svetla, ktorá viera je jedi­ným zdrojom iniciatívy i hnacej sily v ľudskom srdci. Neberme vieru len ako nejaký súhlas našej mysle, ako pri­jatie našim intelek­tom, len ako nejaký opak slov: „Ja tomu neverím“. Viera je vždy aktívny a po­zitívny prin­cíp v nás. Ona vždy volá po akcii a privlastnení si vecí, ktoré môžu byť v našom čase nevi­di­teľné ba aj mimo nášho chá­pa­nia. Predsa však, oni nám prinesú Život, a Život je čosi, čo nás mení; smrť nemení nič a nikoho nija­kým spô­sobom! Kde my stojíme v tomto svetle?

Mali by sme chápať, že existuje mnoho ďalších prekážok pre náš duchovný rast, ktoré Satan hádže pod naše nohy. Napríklad, hlavne v týchto posledných dňoch, propagácia prosperity a pozemských úspechov sú úžasne škodlivé duchovnému postupu. K tomu môžeme pridať všeobecný problém hlbokých podvo­dov, ktoré prenikajú do mnohých oblastí duchovného života a kráčania a vykoľajujú Boží ľud v ich pro­cese spásy. Snáď tá najzávažnejšia a najnebezpečnejšia oblasť Satanovho podvodu je nerozoznávanie a ignorovanie obrovského rozdielu medzi duchom a dušou! Duch v človeku je jedinou časťou ľudskej by­tosti ktorou je človek priamo napojený na Božie veci a ktorý je jediným pojivom s našou spásou. „Lebo kto pozná veci človeka okrem DUCHA človeka, ktorý je v ňom? Práve tak veci Božie nepozná nikto, jedine DUCH Boží. Teraz sme obdržali... Ducha, ktorý je z Boha; aby sme mohli vedieť veci, ktoré sú nám voľne dané Bohom.“ (1Kor. 2:11-12) Kedykoľvek nám Pán udelí Svoju pravdu a my k nej nezauj­me­me správny postoj, nie sme k nej otvorení ani k jej dosahu a dôsledkom, alebo jej ani neve­rí­me, potom sme vystavení odsúdeniu na totálnu neschopnosť duchovne ju chápať a tým aj rásť v duchu. Napríklad, ak zraníte člena Kristovho Tela, či ste aj vy vnútri zranení? Ak nie ste, alebo nie ste si ani vedomí, že ste zranili člena Kristovho Tela, potom ste v duchu mŕtvi! Neviem, či je potrebné k tomuto faktu pridávať aj ďalšie vysvetlenia, ale tieto duchovné záležitosti majú svoje princípy a cesty.

Aj vysoká duchovná pozícia s veľkými duchovnými požehnaniami sa bude pomaly zhoršovať, kĺzať sa „dolu kopcom“ ak nie je chránená, udržiavaná, zachovávaná, ak v tých požehnaniach nenapre­dujeme a nepokra­čujeme v budovaní, zväčšovaní a raste tej pozície a jej požehnaní. My sme neboli povolaní byť kresťanmi, byť pokrstení, čítať Bibliu, zúčastňovať sa zaujímavých stretnutí, konferencii, spoločenstiev či náboženských rituálov a duchovne stagnovať. Choďte do svojej knižnice a pozrite sa na všetky vaše knihy a možno zistíte, že tam niet ničoho veľkolepého, ničoho atraktívneho, ničoho, čo by bolo zahodno znova preštudo­vať, ba v niektorých knihách nenájdete absolútne nič! Prečo? Lebo Pán stále napreduje, pokra­­ču­je aj vo vás, a ak ste aj vy napredovali spolu s Ním ku stále hlbším a vyšším veciam Jeho Ducha potom veci ktoré nájdete vo vašej knihovni môžu byť pre vás, ako sa hovorí, „zastaralé“, alebo primitív­ne, alebo ich dnes pozudzujete a rozumiete inak, než keď ste ich čítali po prvý krát. My by sme nik­dy nemali dôjsť na miesto, kde by sme boli spokojní sami so sebou a verili, že teraz už vieme všetko, už sme všetko dôležité dosiahli, môžeme si dať nohy na stôl a zaspať na 20-30 rokov. A keď sme nijako duchovne ne­­rástli, potom sa nám aj naše staré knihy budú zdať atraktívne novosti.

Povedzme si teraz niektoré fakty o našich modlitbách. Modlitba, ktorá nehýbe srdcom modliaceho sa, nemôže pohnúť srdcom Boha. Ak sme Pána nepočúvali v nejakej veci, On nebude počúvať na našu modlitbu. Takto zistíme, že my musíme poslúchať Boha ak od Neho niečo očakávame, pretože Boh po­čú­va iba na modlitby tých, ktorí Ho poslúchajú. My musíme mať srdce, ktoré hľadá a skúma a ktoré bu­de tiež schopné rozoznávať akékoľvek prekážky a zábrany v našej duši a duchu. Tieto potom musia byť z nás odstránené predtým, než Boh odpovie na našu modlitbu. Je preto zjavné, že vedomosti, ktoré ob­držíme od Boha niekedy pri­chádzajú cez tvrdé skúsenosti s Bohom a nielen cez počúvanie alebo čítanie. Keď v každej takej veci musíte spo­lu­pracovať s Bohom, alebo keď sa Boh zaoberá s vami – potom bu­de­te vedieť, čo On od vás požaduje, čo si želá, aby bolo z vás odstránené; čo to je, čo si On želá vo vás dosiahnuť. Potom Ho budete zpoznávať.

Počas takéhoto jednania Boha s vami On vám môže ukázať, že vám chýba viera, alebo že ste príliš usta­rostený, úzkostlivý, znepokojený, ustrašený a táto prehnaná ustarostenosť a strach odkrýva nedostatok vašej viery, trpezli­vosti alebo pokory alebo iných potrebných cností. Môžete sa modliť horlivo alebo aj ned­balo, dlhé modlit­by alebo krátke modlitby, predsa však, počas takej vašej modlitby nikdy nemusíte myslieť na zpoznávanie Boha, alebo vôbec brať do úvahy takú myšlienku. Napokon môže vám to byť aj jedno, či Boh odpovie ale­bo neodpovie na vašu modlitbu. My ani nemusíme čakať na Jeho odpoveď. Ale ak my nepoznáme Jeho Charakter a ako s Ním komunikovať, nie sme schopní pokračovať a rásť du­chovne. Mnohí veriaci si myslia, že po skončení štúdii Biblie na teologickom seminári sú kvalifiko­va­ní kázať. Ale aj keď niektoré semináre môžu byť dobré, oni môžu pomôcť veriacim jedine intelektuálne chápať Bibliu, ale nikdy nikomu nemôžu pomôcť poznať Boha.

Preto existuje len jedna cesta pre pokročenie v raste duchovného života a tá je cez prijímanie Božieho jednania s nami. Ak odmietame prijímať Jeho jednanie s nami v našom praktickom živote, nikdy ne­po­stúpime v našom procese spásy. Ak hrešíte alebo robíte chyby alebo padáte, Boh vám tým môže uka­zo­vať, že On to dovolil pretože vy nepoznáte zkazenosť svojej telesnosti a ani neviete čo potrebujete, aby vás On z tej zkazenosti očistil. Príliš moc závisíte sami na sebe a nie na Ňom. Tak ako postupne zpozná­vate Boží Charakter, budete tiež zisťovať, že slová použí­vané v modlitbe spôsobujú, či modlitba bude alebo nebude zodpovedaná. Niekedy sa napríklad budete modliť s 2-3 iný­mi a budete schopní vnímať čia modlitba bude zodpovedaná a čia nebude. Jeden zo znakov skutočného duchovného rastu v Milosti Božej je strata našej seba-istoty a nadobudnutie hlbokej pokory a skromnosti ako aj zmyslu závislosti na Pánovi a tým aj túžbe po realite, aby sa veriaci dostal zo všetkých falošných pozícii a snov.

Mnoho veriacich dnes robí chybu, že nerozoznávajú mentálnu znalosť Biblie od duchovnej znalosti ne­vediac, že pravdivá duchovná znalosť sa dá jedine získať od Pána Jeho zjavením a nie intelektuálnym štúdiom. Ak nepoznáte Božie cesty, ani Jeho vedomosti, ani Jeho Charakter, potom čo vás robí rozdiel­nymi od iných ľudí? Aj pohani dokážu študovať Bibliu alebo iné náboženské spisy, písať o nich svoje posudky aj ich diskutovať s ktorýmkoľvek veriacim teológom. Vy nemôžete viesť iných ľudí ani ku pravdám Božím, ani ku duchovnej prosperite, ani k ničomu duchovnému ak nemáte nič iného, len men­tálne znalosti Biblie. Toto by tiež malo dosta­toč­ne vysvetľovať hlavne dnešný stav Cirkve, kde všetko je mentálne a nič duchovného.

Nikdy neexistoval kresťan, ktorý vykonal akýkoľvek pokrok v jeho duchovnom živote bez toho, aby on poznal sám seba! Práve tak, žiadny kresťan nedokáže pokročiť vo svojom duchovnom živote ďalej, než do miery do ktorej pozná samého seba! A čo on vie o samom sebe, závisí jednoznačne od Svetla prijaté­ho od Pána a nie od jeho mentálnych znalostí, alebo dokonca od svojho seba-skúmania, seba analýzy. Nikto nedo­ká­že pokročiť ďalej za Svetlo, ktoré mu Boh dal. Ak mu Boh dal Svetlo o sebe samom, on je len potom schopný spravodlivo posudzovať sám seba pretože bez tohoto seba-posudzovania duchovný život je nemožný! V dôsledku nedostatku nášho seba-poznania, budeme nevedome naplnení seba-istotou a tak zlyháme chápať Pána keď povedal: „Bezomňa nič nedokážete“ (Jn. 15:5b). A ďalej, nepoznajúc sa­mých seba, my sa staneme domýšľavými, namyslenými, budeme sa považovať za nadradených (J) súc nafúk­nutí pýchou – čiže tým, čo je Bohu najodpornejšou vecou. U takýchto veriacich budeme svedkami častých zjavov prch­kosti, popudlivosti, úzkosti a nepriateľstva ako aj nedostatku lásky. Seba-poznanie je preto prvou pod­mienkou pre akýkoľvek duchovný pokrok. Práve tak tí, čo seba nepoznajú nemôžu byť naplnení Du­chom Svätým keďže v ich srdciach niet ani hladu, ani smädu po veciach Ducha (Mt. 5:6).

Či vy viete, čo si Boh o vás myslí? Vy sa môžete považovať za celkom skvelú osobu; ale či veríte, že aj Boh si toto myslí? Alebo sa môžete považovať za zlú osobu; či veríte, že Boh s vami súhlasí? Preto je dosť hlúpe považovať sa za dobrého, či zlého podľa toho, ako sa cítite a ako myslíte. Len Boh vie, či ste naozaj dobrí alebo zlí. Žalm 36:9(10) hovorí: „v Tvojom Svetle uvidíme svetlo“. My sa môžeme pova­žo­vať za lepších, než ktokoľvek iný; ale jedného dňa, keď Božie Svetlo zasvieti, nielen že naše zlo bude vyze­rať zlom, aj naše dobro sa bude zdať zlom. Fakticky, pokiaľ Svetlo Božie nezasvieti, nikto sa nemôže vi­dieť ako hriešnik! Dosť často považujeme aj naše motívy za perfektné, ale Svetlo Božie nám ukáže akí sebeckí, vypočítaví, rafinovaní a nespravodliví my naozaj sme. Čokoľvek viete o sebe je bez Svetla Bo­žie­ho falošné! Seba-poznanie získané zo seba-analýzy reprezentuje jedine to, čo si sami myslí­te o sebe; zatiaľčo seba-poznanie získané cez Svetlo Božie reprezentuje to, čo si Boh myslí o vás. Naše znalosti ukazujú, čo my vieme, čo naša myseľ chápe. Božie Svetlo ukazuje, čo ON vie a chápe. Jeho Svetlo je nám zjavované Jeho Duchom. Ešte jeden fakt, ktorý by sme mali uvážiť je, že to Svetlo NIE JE znalosť ako taká. Slovo Božie hovorí: „Znalosti nafukujú“ (1Kor. 8:1), ale keď Božie Svetlo svieti do srdca ve­ria­ceho, namiesto aby ho nafukovalo, učiní ho ľutostivého, pokorného, hotového činiť pokánie. 

Pre nás existujú tri zdroje Svetla: (1) Ježiš Kristus (Jn. 8:12); (2) Slovo Božie (Ps. 119;105, 130); a (3) Kres­ťania (Mt. 5:14) – zvlášť pravdiví služobníci Pána. Keď pravý veriaci žije vo Svetle Božom, iní sa ho oby­čajne veľmi boja pretože kedykoľvek ho vidia cítia sa zahanbení i odsúdení. Slabému, mdlému, strachu­plnému ve­ria­­cemu nevadí stretnúť veriaceho podobného sebe, ale keď on príde blízko niekoho, ktorý ži­je vo Svetle Božom, on sa cíti zahanbený. Preto veriaci musí byť Svetlom, aby konal Vôľu Božiu a vy­pl­ňoval Božiu prácu. Svetlo, ktoré prijímate a ktorým sa sami stávate (žijúc Ho vo svojom pozemskom živote) pochá­dza zo zjavenia Duchom Svätým bez ohľadu na to, či Ono prichádza, keď my prichádzame ku Kristovi alebo štu­dujeme Slovo Božie alebo sa zhromažďujeme s inými veriacimi.

Sila toho Svetla je dať ľuďom seba-poznanie! Keď niekto počuje alebo vôjde do toho Svetla, jeho sku­toč­ný stav je mu vyjavený, lebo žiadne množstvo logiky, rozumovania, varovania alebo debatovania ne­uschopní hriešnika, aby videl svoj hriech alebo aby videl Pána Ježiša ako svojho Spasiteľa. Každý hrieš­nik je slepý, hluchý a ničomu nerozumie! Preto nikto nemôže presvedčiť ľudí, aby prijali Kresťanstvo, aby uverili v Pána Ježiša stali sa kresťania napríklad cez krásne myšlienky, dôvody, cez nadšenú atmo­sféru, cez emócie, príjemnú hudbu, slzy alebo akúkoľvek argumentáciu. Toto dosiahnuť potrebuje Svet­lo Boha a nikto nemôže vidieť Jeho Svetlo bez padnutia na kolená alebo aj na tvár. Ten, kto prijíma viac Božieho Svetla uvidí viac svojej zkazenosti. Pyšní a seba-spravodliví nikdy nevideli Svetla Pánov­ho. Napokon, Svetlo Božie, ktoré my dnes prijmeme na vypracovávanie svojej spásy (Fil. 2:12) je to isté Svet­lo, ktorým nás Boh bude súdiť v budúcnosti. Božie Svetlo sa nikdy nemení keďže je Ono Svetlom Súdu pred Stolicou Krista! (Rim. 14:10b) Duch Svätý prichádza, aby v nás prebýval, uvádzal nás do každej prav­dy, čiže, zjavil nám Svetlo Božie, preto sme bez výhovoriek, či sme Ho prijali, alebo odmietli, či sme Ho žili alebo ignorovali.

My môžeme veriť v našej duši, že chceme konať Voľu Božiu a byť Mu poslušní, ale nemusíme vidieť, ani vypátrať v hlbokých záhyboch nášho srdca (Jer. 17:9), že sme plní vlastných názorov a vlast­ných pre­svedčení a seba-vôle. Preto musíme najprv volať na Pána, ako Dávid volal v Žalme 26:2 a 139:23-24. Iba keď Boh preskúma naše myšlienky, vtedy zpoznáme svoje myšlienky, iba keď Boh pre­skúma našu myseľ, vtedy zpoznáme svoju myseľ. Len potom budeme schopní začať vidieť bezbožnú cestu v nás a volať na Boha, aby ju odstránil. Tento problém sa môže preukázať tiež cez fakt, že mnohí kresťania číta­jú svoju Bibliu buď ako noviny, alebo ako advokáti študujú zákonník. Ich cieľ je chrániť vlastné záuj­my a v takom prípade ich srdcia už aj sú diabolsky naklonené. A my vieme, že predpojaté srdce, alebo tiež „avokátske srd­ce“, znehodnocuje myseľ takže taká myseľ nemôže rozumieť Písmu, ako by mala. Slovo Božie nám ho­vorí: „Potom im On otvoril chápanie, aby rozumeli Písmam“ (Lk. 24:45). Teda naša myseľ môže byť nie­len poškodená, ale aj zatvorená voči správnemu pochopu Písma. Mali by sme tiež pozna­me­nať, že pre Boha nie je potrebné, aby nás uschopnil chápať, či prijať pravdu v čase čítania Písma. On nám môže zjaviť pravdu toho, čo sme čítali neskôr a to viac praktickou cestou, napríklad, počas akej­koľ­vek našej budúcej činnosti ktorou sa budeme zaobe­rať a ktorá nám môže po­­môcť uvidieť tú pravdu v na­šom kaž­dodennom živote. Naopkon, Boh nám nikdy nezjaví žiadnu pravdu naraz, v celej svojej plno­s­ti; môže nám ju vyjaviť po častiach, aby sme jej lepšie porozumeli.

Tak ako je možné pre naše vedomie byť očisteným a obnoveným a potom následne stratiť svoju čistotu, senzitivitu, vnímavosť, práve tak je to možné pre našu myseľ aj srdce, ktoré prijíma duchovné veci cez vedomie. Ak ktorýkoľvek veriaci ponižuje hodnotu iných, jeho duša je defektívna. My vieme, že ľudia tohoto sveta, ale aj cirkvi, vždy zle zmýšľajú o iných a pozdvihujú samých seba, svoju múdrosť, svoje vedo­mos­ti, vieru, presvedčenia, atď. Ktokoľvek toto koná má totálne neobnovenú dušu. Satan môže po­tajomky pracovať v ich mysli pretože neobnovená duša a myseľ môžu byť veľmi ľahko učinené operač­ným strediskom pre jeho plány a intrigy zla. Neobnovená myseľ produkuje pošpinené alebo poškodené my­šlienky. Ak duch kresťana je defektívny, jeho myseľ bude tiež defektívna pretože je to náš duch, kto­rý produkuje naše myšlienky. Naše myšlienky by mali byť dobré a múdre keďže hlúpa myšlienka je už aj hriechom v očiach Božích (Pr. 24:9). Ak nezvíťazíme v našich myšlienkach, zostaneme kompletne po­ra­zení! Ani dobré zámery nepostačujú, mnohí kresťania premárnili ich silu myslenia. Ten, kto je schop­ný počúvať bez prerušovania alebo skákania do úst hovoriaceho má neporušenú myseľ. Na druhej strane kto­koľ­vek, kto má vo zvyku prerušovať konverzáciu a slová iných ľudí, má dušu plnú problémov. Pre­to my musíme mať našu dušu obnovenú a nielen raz, ale obnovovanú priebežne – to je proces spásy. Tiež nebudeme úspešní, ak máme iba vieru, ale nie vôľu obnoviť našu dušu odstránením nášho starého člove­ka. Naša vôľa je práve tak dôležitá, ako naša viera, lebo bez rozhodnutia vôle, tú vieru nemôžeme konať.

O vízii sme hovorili v minulom spoločenstve (2015), ale Pán chce pridať niektoré ďalšie dôležité fakty. Nie je ťažké počúvať, rozumieť aj si pamätať a zdielať sa s inými o Svetle, ktoré nám Pán dáva. Hoci to Svetlo môžeme často aj ignorovať, ale nie je ťažké si ho znova vypočuť a pripomenúť. Čo je ale veľmi ťažké, je to Svetlo UVIDIEŤ našim duchovným okom! Pretože všetká duchovná práca je založená na VIDENÍ. Čo je teda vízia? Vizia je preniknutie Božieho Svetla do nášho ducha a srdca! Vo videní je Ži­vot a Spása, v temno­te je Smrť a Prekliatie. Svetlo ktoré preniká do vnútra bytosti a osvetlí lož ju súčas­ne zničí! Môžeme  pove­dať, že SVETLO BOŽIE, ktoré do nás vpravde preniká, v nás ZABÍJA VŠET­KO, ČO NIE JE Z BOHA! Keď nám teda Boh dáva Svoje Svetlo, to nie je ani tak otázka, či mu rozu­mie­me, či sme ho po­chopili alebo nie, je to otázka, či sme ho prijali do ducha a srdca a teda uvideli ale­bo neuvideli! Jeho Svetlo môžeme počuť aj mentálne rozumieť a stále zostá­vať v temnotách! Nie je nut­né uchopiť sa vízie, držať sa jej, sna­žiť sa chápať ju a nezabúdať na ňu... pretože tá vízia uchopí nás, ona bude držať nás lebo ona je živá. Ak je Svetlo Božie prijaté nielen do hlavy, ale do srdca a ducha, Ono sa stáva živou víziou, ktorú si človek nemusí opakovať dvakrát týždenne, aby si ju pamätal. Tá z neho nik­dy nezmizne tak, ako môže zmiznúť a byť zabudnutý náš intelektuálny plán do budúcnosti.

Ďalší dôležitý fakt je, že AK my chceme Svetlo, môžeme ho mať. Aby sme ho nemali, musíme ho vedo­me zaclo­niť. Samozrejme, aj to sa dá urobiť; niekto raz povedal, že aj ten najmenší lístok stromu dokáže zacloniť aj tú najväčšiu hviezdu na nebi. Čiže, človek môže dovoliť aj triviálnej prekážke v sebe aby pre neho za­clonila Večnú Slávu Božiu a tým aj jeho budúcnosť. Všetko, čo je v Bohu je Svetlo a Láska, ale keď to výchádza z Boha ku človeku, stáva sa to Pravdou a Milosťou. Pravda bude vždy robiť na človeka požiadavky, ale Milosť bude vždy prítomná, aby ich pomohla vyplniť.

Ešte pár slov ku živým a mŕtvym kresťanom. Duchovne mŕtvi, čiže, karnálni kresťania, sú zvyk­nutí po­užívať doktrinálne vyhlásenia na potvrdenie pravdy aj svojej viery. To je síce pekné, ale to nič nedoka­zu­je. Napríklad, fakt, že Kristus vstal zmŕtvych a žije, alebo že On je Pánom Neba a Zeme sa nikdy nedá dokázať doktrinálnymi prehláseniami, či tvrdeniami. Vyhlásenie vašej viery môže obsahovať fakt, že vy veríte, že Ježiš zomrel, vstal z mŕtvych, vystúpil na nebesia a je posadený po Pravici Boha Otca, ale ako chcete toto vyhlásenie dokázať? Čo Boh dal ako evidenciu tohoto faktu? Vy to môžete veriť, môžete za túto vieru dať aj svoj život, môžete to prehlásiť s úžasným dôrazom a presvedčením, a predsa to týmto nedokazujete. Nikdy nič nedokážete prehlásením veci, že tomu absolútne veríte. Nikdy nedokážete nič prehlásením, že veríte vo všetky základné zásady, princípy či dogmy kresťanskej viery! Ani tým, že sa nazývate menom, ako „kresťan“, ktoré indikuje že veríte v inšpiráciu Biblie. Nič nie je dokázané touto cestou. Ak tvrdíte, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych a je Pánom Neba a Zeme, stále potrebujete dokázať prehlásenie, ktoré ste urobili. Ak sa odvolávate na fakt, že Slovo Božie toto hovorí, ani  vtedy ste ešte nič nedokázali!

Váš dôkaz nikdy nemôže byť argumentáciou, lebo čo argument vybuduje, to argument mô­­že zboriť, čo logika skonštruuje, logika môže zničiť. Potom ako chcete dokázať tieto veci? Je len jed­na cesta: vyja­drením a preukázaním Jeho zmŕtvychvstaného Života – to je všetko – ale to je aj mohutné „všetko“. Pretože toto znamená a jasne naznačuje, že vy ste STELESNENIE veci, ktorú prehlasujete; že okrem doktrinálneho prehlásenia tu existuje aj živé vyjadrenie, živá reprezentácia a manifestácia. Táto živá ma­nifestácia, tento živý prejav sa tiež nazýva „svedectvo“! Lebo svedectvo nie je len súhrn pravdy ale je to tiež extra faktor, ktorý obsahuje moc života, ktorý poráža smrť. Ako teda dokážeme, že Ježiš naozaj po­ra­zil smrť? Dôkazom toho bude smrť-porážajúci život, ktorý je manifestovaný v nás!

 

Časť  6   –  TRPEZLIVOSŤ, SILA, UCHO, OKO

Povedzme si niekoľko dôležitých slov ohľadne trpezlivosti. My všetci si môžeme myslieť, že vieme, čo trpezlivosť je, no nemusíme mať žiadne predstavy o jej hĺbke, výške alebo naozajstnej dôležitosti. Prvý fakt je, že je to utrpenie, ktoré prináša trpezlivosť (Rim. 5:3b). A trpezlivosť prináša skúsenosť, a skúse­nosť prináša nádej (Rim. 5:4). Preto „my sa tiež oslavujeme v utrpeniach“ (Rim. 5:3a). Či naozaj? Nuž, ja neviem, ale ja viem, že nádej, ktorá je konečným produktom utrpenia, je pre človeka snáď to najcen­nej­šie, lebo bez nádeje ľudia končia v zúfalstve ba aj umierajú. Druhý fakt je, v našej trpezlivosti si máme udržiavať naše duše (Lk. 21:19). Toto tiež znamená, že bez trpezlivosti my nebudeme schopní udržiavať si svoje duše zvlášť ku koncu časov, ktoré budú plné súženia a ktoré sú opísané v tej istej kapitole 21 Lu­ká­ša. Tretí fakt je, že slovo „trpezlivosť“ môže byť tiež vyjadrené slovami neochvejná vytrvalosť. Je potom veľmi dôležité uvedomiť si, že je to jedine „ten, ktorý vytrvá (je trpezlivý) až do KONCA, ten bude spasený“ (Mt. 10:22). Teda, bez trpezlivosti niet spásy! A štvrtý fakt je, že aby sme boli uchránení od 7-ročného Obdobia Utrpenia, ktoré Pán tiež nazýva „hodi­nou pokušenia, ktoré prichádza na celý svet“, my musíme dodržiavať Slovo Jeho trpezlivosti (Zj. 3:10). Taký veriaci už má korunu (čo znamená vstup do Kráľovstva Nebeského) a on ju má pevne držať, aby mu ju nikto nezobral. A potom Pán opisu­je Premožiteľa, ktorý je Jeho Nevestou (Zj. 3:11-12). Teda, bez trpezlivosti, žiadny veriaci sa nemôže stať  ani Nevestou Krista! Toto je tá dôležitosť a skutočná hodnota trpe­zlivosti.

My tiež vieme, že v ľudskej telesnosti niet trpezlivosti, lebo pravá trpezlivosť je jedným z ovocí Ducha (Gal. 5:22-23). Dnes sme ale trénovaní pre vládnutie a rozhodovanie pozdĺž línie trpezlivosti. Impulzívny, neuvážený človek nikdy nebude vládnuť, nikdy nebude daný do pozície zodpovednosti v duchovnej vlá­de. Triumfálna osobnosť je taká, ktorá dokáže trpezlivo čakať. V trpezlivosti je veľká sila. Kde by sme dnes boli, keby Boh nebol uplatňoval voči  nám veľkú trpezlivosť? Jeho trpezlivosť nás spasila, stále nás zachováva a udržuje nás v spáse aj dnes.

Ďalším ovocím Ducha je radosť. A ako je ona dôležitá? Viac, než si  myslíme. „Radosť Pána je našou silou“ (Neh. 8:10). Nový Zákon nie je len Knihou o Kríži a utrpení, ale je aj romantická a radostná Kniha. Tí, čo boli udržiavaní Mocou Božou sa preveľmi radovali hoci niekedy mohli byť pod ťarchou bre­­mien a tlakov súc v rôznych pokušeniach, šikanovaniach, perzekúciach, nenávisti a utrpeniach rôzneho druhu. Predsa však, tešiac sa na zjavenie sa Ježiša Krista, ktorého nevideli ale verili a „radovali sa ne­vý­slov­nou radosťou plnou slávy“ (1Pet. 1:5-8). Takže, je to radosť zo Života Krista; je to tiež spoločenstvo s Jeho RADOSŤOU v prostriedku spoločenstva s Jeho UTRPENIAMI. Bez tohoto, kresťanský život a služba sú nemožné. Táto radosť Pánova prichádza ku nám okamžite, aby čelila tlakom našich vonkajších žiaľov a zármut­kov spojených s našimi bojmi a utrpeniami. Preto ten pravý základ našej spásy je zjave­ný, keď apoštol Pavol hovorí, že my sa radujeme v nádeji Slávy Božej, a pokračuje: „A nielen to, ale my sa ra­du­jeme aj v utr­pe­­niach...“ (Rim. 5:2,3). My, samozrejme, vieme, že pre naturálneho človeka toto je abso­lútne nemožné, čo tiež platí na karnálnych kresťanov keďže v našej telesnosti neexistujú žiadne pra­mene pravdivej ra­dos­ti. Táto radosť pramení jedine z Ducha Svätého a je tiež Jeho ovocím.

 

Veriaci túžia ísť do Kráľovstva Božieho, ale mnohí si neuvedomujú, že „Kráľovstvo Božie nie je jedlom a nápojom, ale spravodlivosťou, a pokojom, a radosťou v Duchu Svätom“ (Rim. 14:17) . Ja tiež verím, že Krá­ľovstvo Božie bude tiež miestom ďaleko za našimi predstavami zvlášť, čo sa týka Slávy i Radosti. Napokon, nikdy by sme nemali zabudnúť, čo apoštol Pavol povedal Filipänom: „Radujte sa v Pánovi“ (Phil. 3:1), a opäť: „Radujte sa v Pánovi, a opäť vám hovorím, Radujte sa“ (Phil. 4:4). Keď ale veriaci na­ozaj túžia ísť do Kráľovstva, potom by ho mali začať aj hľadať (Mt. 6:33), lebo keď ho nenájdu, ani jeho spravodlivosť, potom čo tam budú robiť? Bude teda otázne, či tam vstúpia.

Naša spása je reprezentovaná vyslobodením Izraela z Egypta a jeho privedením do Zasľúbenej Zeme. Prechod Červeným Morom je našim vykúpením, skúsenosť pustatiny je našim duchovným rastom ako je on reprezentovaný našou spásou; a náš vstup do Zasľúbenej Zeme je náš vstup do Kráľovstva Božieho. Uvážme teraz trojakú službu, ktorá bola potrebná na realizovanie tohoto procesu ukázaného v Slove Bo­žom, ktoré hovorí: „Lebo som ťa vyviedol zo zeme Egypta, a vyslobodil ťa z domu otroctva; a poslal som pred tebou Mojžiša, Aarona a Miriam“ (Mich. 6:4). Mojžiš reprezentuje autoritu. Aaron repre­zen­tu­je kňazskú službu v láske, a Miriam reprezentuje prorockú službu s oslavovaním. Dôležitý fakt, ktorý by sme mali tiež uvážiť je ten, že všetky tri služby sú skoncentrované v Osobe Pána Ježiša. Keďže my všet­ci sme zdokonaľovaní kráčajúc cez duchovnú pustatinu ku Kráľovstvu, uvedomme si čo tá pusta­ti­na vlastne je a čo je jej účel a dôležitosť vo Vôli Božej.

Keď poznáme akúkoľvek pravdu, my veríme, že to postačuje, keď ju chápeme aj jej veríme. Keď Pán učí Svojich ľudí akúkoľvek pravdu, On im nedá len informácie ohľadne tej pravdy, On ich privedie do osobného vzťahu s pravdou, ktorú učí – a to je zmysel „našej pustatiny“. Pustatina je disciplína od Pána priviesť nás do života pravdy, ktorú mentálne poznáme! Či my takto pokračujeme v našej pustatine, v Jeho disciplíne? Lebo v Jeho disciplíne, čo je pravdou v Ňom musí byť učinené pravdou i v nás – a to v definitívnej miere. Inými slovami, jedine v našej pustatine, čiže, v Jeho disciplíne, je možné, aby sme boli zmenení na Jeho Podobu, čo je VÔĽA Nášho Otca! (Rim. 8:29) Ak sedíme v našej pustatine a nič nerobíme – nekonáme Vôľu Nášho Otca! A ak nekonáme Vôľu Nášho Otca, nevôjdeme do Kráľovstva Nebeského! (Mt. 7:21-23), Čiže, bez pustatiny nevôjdeme do Kráľovstva! Či to je naozaj pre nás dôležité? Lebo ak nevôjdeme do Kráľovstva, budeme vo vonkajšej temnote, kde bude plač a škrípanie zubov.

V našej pustatine Pán Ježiš dáva Duchu Svätému Svoje veci, aby sme ich my videli, im porozumeli, im uverili, ich konali a žili. Či my ich dostávame? Či môžeme povedať: Duch Svätý mi špecificky ukázal toto alebo hento? Či On ma naozaj vedie, som voči Nemu senzitívny, vnímam Ho, alebo Ho ignorujem, nemám o Ňom potuchy, som voči Nemu mŕtvy? Náš duchovný vývoj a rast spočíva na tom 100%. Lebo pre nás je veľmi jednoduché a pre nášho starého človeka komfortné postaviť si na úzkej ceste stan, se­dieť v ňom celé roky a nehýbať sa. Lebo akonáhle sa pohneme, vyjdeme zo stanu, vkročíme do problé­­mov, konfliktov, bo­jov, ktoré nenávidíme a najradšej by sme sa tomu všetkému vyhli. Ale bez nich my nemôžeme byť spasení! A vchádzať do nich v duchu strachu a potencionálneho sklamania (nedostatku viery) by nemalo zmyslu. My môžeme cez ne prejsť efektívne a víťazne jedine ak si uvedomujeme, že my bojujeme VO víťazstve a nie PRE víťazstvo. My máme okúsiť víťazstvo v každej veci, ktoré nám už aj Kristus vydobil, ktoré sme si my nevydobili, čiže, my iba premáhame sily v nás, ktoré nás od nášho víťazstva držia a nechcú, aby sme ho objavili a v sebe vychutnali. My nemôžeme oslavovať Pána v našej telesnosti; aj toto nám musí byť dané cez Ducha Svätého. Akonáhle Duch Svätý vloží do nás oslavo­va­nie Pána a Jeho víťaz­stva, to znamená, že On nás nielen uvedie do boja, ale nám dáva ducha víťazstva ešte predtým, než do boja vstúpime! My ale mnohokrát toto nevnímame lebo sa sústreďujeme na boj, na konflikt, na problém a skôr sa zaoberáme myšlienkami strachu, ktoré nám dáva diabol.

Keď píšeme o problémoch, konfliktoch, bojoch musíme vedieť a rozumieť, že potrebujeme byť silní. Preto apoštol Pavol hovorí: „Buďte silní v Pánovi a v sile Jeho Moci“ (Ef. 6:10). Ale veľmi málo veria­cich si uvedomuje, že tá sila nebude nikdy v nás pre našu osobnú dispozíciu! Nikdy nebude ona na­šou časťou, naším vlastníctvom, aby sme ju mohli použiť ako chceme a kedy chceme. Tá sila bude vždy vlast­nená a zachovaná v Pánovi, bude nám k dispozícii v Ňom a nie mimo Neho. Prečo? Na tejto planéte niet člove­ka v ktorom by Moc Božia mohla prebývať bez akéhokoľvek nebezpečia. Dôvodom je naša ľudská te­lesnosť. Jeden typický príklad je tŕň, ktorý bol daný do tela apoštola Pavla, ktorý ho mal učiniť „slabým“ a tak schopným prijať hojnosť zjavení od Boha (2Kor. 12:7-9). Jediným človekom, ktorý by túto Moc Božiu nezneužil je Muž Ježiš Kristus na Tróne Božom, ktorý má všetkú Božiu Moc pretože v Ňom neexistuje ten tajomný i rafinovaný vplyv Jeho „Sebectva“, ktoré, hoci aj nevedome, je schopné použiť Božskú Moc a Požehnania pre seba samého! Toto nebezpečie nie je v Jeho Náture, ono je v našej. Fakt­icky, aj ten najsvätejší človek na zemi ho má v sebe. Takže, my môžeme použiť Moc Božiu kedy­koľ­vek máme konať Jeho Vôľu a nie našu vôľu, ak je naša vôľa  rozdielna od Jeho Vôle (príklad: mať moc prísť k Nemu je Jeho Vôľa – Jn. 5:40). My uzavrieme tento fakt, keď prídeme k tomu zjavnému protikladu, kde Pavol hovorí: „lebo keď ja som slabý, vtedy som silný“ (2Kor. 12:10b). Vysvetlenie je nasledovné: Keď ma kríž oslabí, potom môže Pán preukázať vo mne Svoju Moc. Toto tiež znamená, že neukrižovaný ve­riaci nikdy ne­môže mať, ani používať Silu Pána pre­tože Jeho Sila nemôže byť „miešaná so silou“, resp. „slabosťou“ jeho telesnosti. Zábrana pre Pánovu Silu v nás je naša vlastná sila v našej telesnosti. Avšak, naša slabosť dáva miesto pre silu Krista.

Keď hovoríme o tom, aby sme boli silní musím tu spomenúť dva dôležité fakty. Ten prvý je nasledovný. Byť silným v Pánovi má v nás prekážky, lebo Jeho Sila stojí u mnohých veriacich proti ich duchovnej pasivite! V živote veriacich je len niekoľko väčších nebezpečenstiev než duchovná pasivita a len niekoľko väčších možností pre nášho nepriateľa urobiť z takýchto veriacich „kresťanské mŕtvoly“! Tá zna­me­ná nečin­ný, lenivý stav, kde oni sedia a očakávajú, že Pán príde a postaví ich na nohy! To je najne­bez­pečnejšia pozícia v akej sa môžeme nájsť, v pravde katastrofálny stav otvárajúci ich duše diablovi a jeho sile, plá­nom a zámerom. Ak máte v tomto smere nejaké skúsenosti, potom musíte vedieť, že jedna z dôležitých taktík diabla je ovplyvniť veriacich, aby prestali bojovať, prestali byť aktívnymi v du­chu a vrátili sa do svojej lenivosti a to buď cez zastrašovanie, tlaky alebo utrpenie. Takíto veriaci potom zauj­mú fatálny postoj voči všetkému okolo seba, sú vyradení z duchov­ného boja, duchovnej práce modliaci sa dokonca negatívne alebo pasívne modlitby, kde nežiadajú Pána, aby im pomohol vykonať, čo je po­trebné, ale aby On Sám urobil pre nich všetko potrebné. Ale On nepríde k nám v takom stave a ne­pod­vih­ne nás Svojou rukou. On nikdy neprichádza, aby nás zdvihol z našej fotele pasivity a postavil nás na nohy! Keď Eliáš sedel pod stromom vo svojom súžení a zúfalstve, Pán mu riekol: „Čo tu robíš Eliáš?“ (1Kr. 19:9), čiže, vstaň, postav sa na nohy. Diabol ustavične vyvíja činnosť, aby vás zastavil v duchovnom po­hy­be, v kráčaní a prekonávaní problémov a konfliktov (mocou a mú­dros­ťou Krista), aby vás posta­vil do kúta, aby ste nemohli byť viac počítaný za živého kresťana, za positívny faktor, za efektívnu pomoc, za služobníka Boha alebo bra­tov. Stále zosta­ne­te schopný diskuto­vať Bibliu i vyzerať navonok živo, ale nie ste schopný VYKONAŤ ABSOLÚTNE NIČ PRE NIKOHO, ba ani pre seba samého. Vlečiete sa cez váš pozem­ský život ako malomocný na barlách... a vy nie ste si toho vedomý! Pretože diabol zakrýva aj túto svoju činnosť za záclonu podvo­dov, takže nevi­díte sami seba ako duchovne malomocného na barlách, skôr sa vidíte, ako že ste „báječný kres­ťan“. Keď nie ste schopný nájsť vo svojom živote žiadne duchovné ovo­cie, ak nemôžete nájsť žiadnu známku Života Krista vo vašom duchu a duši, vo vašom živote, potom horeopísaná situácia to môže vysvetľovať veľmi dobre, priliehavo a korektne.

Či existuje nejaká cesta von z toho? Samozrejme. Vy musíte začať prosiť Pána Ježiša, aby vás posilnil, aby ste vy SAMI mohli vstať na vaše nohy a SAMI konať, čo Pán od vás chce, aby ste konali! POTOM a len potom Pán príde so Svojou Silou a Mocou a pomôže vám to konať! TOTO JE ZÁKON PREMÁ­HA­NIA!... byť posilnený Jeho Silou vo vašom vnútornom človeku (Ef. 3:16), ktorý je ochotný konať!

Ten druhý fakt, ktorý nie je o nič menej dôležitý, je nasledovný. Existuje veľmi definitívny a dôležitý rozdiel medzi duševnou silou a duchovnou silou! My sme schopní mať veľkú silu zrodenú z duše a po­háňanú dušou, naša duša môže byť veľmi aktívna, silná, ba až ohromujúca, neznesiteľná – a to je viac nebezpečné, než duchovná pasivita! Aj toto nás exponuje, odkrýva našu dušu diablovej činnosti, plánom a výsledok môže byť podobný tomu opísanému hore pod prvým faktom. To väčšie nebezpečenstvo spo­číva vo fakte, že s dušou, ktorá je sama v sebe silná skôr než pasívna, my môžeme ovplyvňovať iných silami, ktoré prinášajú zlo a smrť, a nie dobro a život. V mojej knihe „Život zo Smrti“ je celá kapito­la opisujúca Nepriateľa č.1, čo je naša tzv. „dobrá telesnosť“, naša dobrá humanita, ktorá je v našej duši a produkuje zlo a smrť (Rim. 7:18-21). Miera, ktorou žijeme Život Krista, je tá istá miera, ktorou Satan stra­til svoju moc v nás aj vplyv na nás.

Duchovné videnie bolo už opísané v Časti 7, Tatry 2015. Chcem tu dodať niekoľko veľmi dôležitých doda­točných faktov. Prvý je nasledovný: Duchovné videnie je najdôležitejšia a určujúca vec v celom našom živote ako veriacich. Aj malé zhromaždenie, ako toto spoločenstvo, reprezentuje rôzne stupne duchovného videnia. Už či to je počiatočné videnie (ako novorodenci vidia) alebo je to pokročilé vide­nie, ktoré prichádza až po niekoľkých rokoch kráčania s Pánom a cvičenia duchovných zmyslov (Heb. 5:14b). Je to naše „znovu-zrodenie“, ktoré nám dáva fakultu duchovného videnia, najprv v „miere novo­rodenca“ a potom ono rastie. Novorodenec nevie, čo vidí aj keď vidí, ale on vie, keď niekto vstúpi do miestnosti hoci nemusí rozoznať, kto to je. Toto novorodenecké videnie je nanešťastie všetko, čo mnoho kresťanov má až do ich staroby a ono nikdy nerastie, nikdy sa nevyvíja, nedospieva. Títo sa tiež nazýva­jú „karnálni kresťania“. Či už sú mladí alebo starí, ale človek dokáže vidieť, aký oni vedú život, aký ma­jú spôsob chovania, odevu, obu­vi, účesu, výzoru, hovorovej reči, atď., lebo všetko toto je podľa tohoto sve­ta a nie podľa Pána. Aké je to dobré, keď aj po kratšom čase vo svojom kresťanskom živote, veriaci povie: „Pán ma viedol, aby som zmenil  moje chovanie, moje staré zvyky, ba aj moje oblečenie, obutie, účes, aj nevhodné vyjadrovanie sa.“ Takto on bude schopný vidieť svojimi duchov­nými očami, čo Pán chce v ňom mať a čo nie. To je jasný duchovný pokrok a rast! 

Či ste doteraz videli len svojou hlavou alebo aj svojim srdcom? Videli ste svojou dušou, svojimi rozu­mo­vými dôvodmi, svojimi emóciami, alebo aj vašim duchom? Ako ste videli? Toto spoločenstvo bude tragédiou a totálnym neúspechom, ak nebudeme môcť ísť domov a povedať: „Videl som Pána, naozaj som Ho videl; možno som videl len niektoré veci, čo mi On ukázal, ale odteraz nemôžem zostať tým istým. To videnie ma zmenilo a teraz sa musím tomu podriaďovať.“ TOTO JE normálny kresťanský život! Takto by to malo byť s každým veriacim, ktorého zrak sa vyvíja a stáva sa koordinovaný, schopný duchovné­ho po­rozumenia. Takto budeme ovládaní svojim duchovným videním v našom sprá­vaní sa, ho­vorení, rozho­do­va­ní sa, v našich mod­­litbách, vo výberoch našich možností, atď. Diabol sa zmoc­nil fa­kul­ty videnia, keď žena „videla, že strom bol dobrý“ (Gen. 3:6), hoci sa dívala na zlý strom a odvrá­tila sa od Stromu Života. Výsledok toho bola Smrť slepotou. Diabol sa vždy snaží zmocniť sa fakulty zraku, nie vždy pre­zentovaním škaredých, odporných alebo satanských vecí, ale zmenou nebezpečných vecí na príťaž­livé, tiež imitovaním Krista, imitovaním pravdy, imitovaním anje­lov svetla (2Kor. 11:13-15).

Ako my teda unikneme a budeme v bezpečí? Ako budeme vedieť, kto je Kristus a kto sú antikristovia alebo služobníci Satana medzi toľkými imitátormi? „Pomazanie, ktoré ste prijali... zostáva vo vás... a učí vás všetky veci“ (1Jn. 2:26-27). Pravda a jej zmysel je v nás ukazujúc nám, že tá vec, nech je skvelá ako chce a nech má v sebe aj pravdu, že tá vec je nebezpečná a povedie nás ku katastrofe! Teda, my má­me v sebe varovné svetlo. Vidíme ho? Všímame si ho? Lebo keď zostávame hlupáci od samého začiatku nášho vykúpenia, o Páno­vi nevieme absolútne nič, o Duchu Svätom nemáme žiadny zmysel, žiadne po­ve­domie, potom sme veľmi ľahko privádzaní do vlastného hrobu. Ale keď vidíme, to je báječné. Potom môžete čítať, ale vaše číta­nie nekončí s tým, čo čítate – vy vidíte ďaleko a hlboko za tým, čo čítate, lebo naše duchovné videnie nie je ovládané žiadnymi zmyslami našej duše! Duch Boží, ktorý prebýva v nás je tým najistejším Stráž­com pre naše kráčanie.

Keď hovoríme o duchovnom videní, musíme tiež hovoriť o duchovnom počutí! Ale než pôjdeme ďalej, musíme spomenúť a zdôrazniť veľmi dôležitý fakt a ten je nasledovný: Všetky duchovné zmysly, ako zrak, sluch, hmat, čuch a chuť nikdy nie sú vnímané našou dušou ani telom. My nie sme si vedomí v samých sebe, či „vidíme, počujeme, chutnáme, voniame alebo hmatáme niečo v duchu“, my môžeme odhaliť tieto zmysly jedine v našom duchu, menovite, v našom vedomí, ktoré je časťou nášho ducha. Ja si môžem uvedomovať, že počujem, alebo vidím, alebo voniam nejakého ducha, ale nemôžem to defino­vať slovne alebo vyjadriť to racionálne. Fakticky, mnohokrát my si ani nemusíme byť vedomí, že sme „počuli hlas Pána našim vnútorným-duchovným uchom“, ale neskôr budeme schopní vidieť toho ovocie. Možno ten najlepší príklad je, keď Pán hovorí: „Hľa, stojím pri dverách a klopem; ak ktokoľvek poču­je Môj hlas a otvorí dvere, Ja vôjdem k nemu a budem s ním večerať, a on so Mnou“ (Zj. 3:20). Každé­mu zboru a každému veriacemu v kapitolách 2 a 3 Zjavenia, Pán jasne hovorí: „Ten, kto má ucho nech počuje čo Duch hovorí zborom“ (Zj. 2:7,11,17,29+3:6,13,22). Čo toto znamená? Pán tu, samozrejme, mienil vnú­tor­né-duchovné ucho, nie naše telesné uši, ktoré každý mal, ale s tým telesným uchom nikto nemo­hol počuť Ducha (Jn. 8:43). Pán mal Svoje ucho zasvätené počúvať Otca, a čo On počul to aj hovoril (Jn. 12:50). My by sme mali mať obrátené naše ucho na Ducha Božieho hlavne keď ideme cez problémy.

Opäť je tu rozdiel medzi Starým a Novým Zákonom. Hoci v mnohých pasážach Starého Zákona je napí­sané: „Takto hovorí Pán...“, no v Novom Zákone nenájdete tento výraz ani raz. Prečo? Lebo v Novom Zákone Pán nehovorí k nám slovami, ako hovoril ku Svojim Starozákonným prorokom, ale Svoju Vôľu a Myseľ On „zjavuje“ Svojim Novozákonným prorokom cez Svojho Ducha, ktorý v nás žije. On nám dáva Svetlo v ktorom nám nemusí slovami opisovať o čo ide, čo On chce od nás alebo aj od iných. Ale práve tak, ako v Starom Zákone Jeho ľud nepočúval na Jeho Slovo, ani Mu neodpovedal, keď sa On k nemu obracal (Jer. 7:23-28 + 9:2-6), práve tak aj dnes Jeho ľud neberie do úvahy Jeho Svetlo, ani Mu naň neodpovedá! Preto Pán roztrúsil Svoj ľud Izraela medzi pohanov a poslal za nimi meč, aby ich zahubil, aby boli zničení tými, čo sú neobrezaní, po­han­mi! (Jer. 9:16,25) V Novom Zákone je toto „roztrúsenie“ pre Cirkev reprezentované  „vypľutím“ z Jeho úst (Zj. 3:16), lebo Cirkev podobne zavrhuje Jeho Svetlo (Jeho Hlas) ako to robil Izrael.

Ja verím, že málokto z nás, ak vôbec niekto, si naozaj pamätá, že bol vôbec schopný „počuť hlas Pána“, keď On k nám hovoril „klopajúc na dvere nášho srdca Svojim Slovom“. A predsa, naše vnútorné-du­chovné ucho, ktoré sme my v tom čase už mali v našom duchu, bolo schopné počuť Jeho hlas a začať proces otvárania nášho srdca Jemu. U nie­ktorých z nás sa to mohlo odohrať krátko po našom krste, u mnohých iných to mohlo zabrať dlhý čas. Avšak, čo sme boli naozaj schopní vnímať v našom vedomí z tohoto „procesu“ počutia a otvárania dverí srdca je otázne. Tu je potrebné poznamenať, že „Jeho klo­panie“ nie je vlastne klopanie rukou ako ho my chá­pe­me, ale je to „klopanie Jeho Slovom“, ktoré nám pri­náša. Pán hovorí: „Moje klopanie je Môj Hlas, a Môj Hlas je to, čo Môj Duch hovorí“. Kedykoľvek Pán k nám príde Slovom Svojho Ducha, On príde oča­ká­va­­júc našu odozvu, odpoveď, naše vyjadrenie sa ku Jeho Slovu... a málokedy ho dostáva.

Ďalšia pravda je, že naše ucho nie je o nič menej dôležité, než naše oko. Fakticky, náš vnútorný-duchov­ný človek je ovplyvnený oboma, našim vonkajším fyzickým uchom aj okom. Adam a Eva mali ich vnú­tor­ného-duchovného človeka napojeného na Život Boží, predsa však, bolo to ich fyzické oko, ktoré „vi­delo ten strom ako dobrý", a ich fyzické ucho, ktoré počulo slová Satana. Bola to neprávosť ich oka aj ucha ktorá priviedla ľudstvo do tejto tragédie. Teda, my môžeme byť znovuzrodení majúci nášho vnú­tor­­­­ného človeka napojeného na Život Boží, ale keď dáme naše oko a nachýlime naše ucho Satanovi, sme práve tak schopní vyprodukovať podobnú tragédiu v živote mnohých ľudí! Satanov cieľ je zmocniť sa nielen nášho oka, ale aj ucha bez ohľadu na to, ako duchovne dospelými my sme. Satan by rád hovoril s nami stále keďže jeho možnosti sa tým znásobujú. Veriaci si to možno ani neuvedomujú, ale práva tak, ako má Pán problémy s našou slobodnou vôľou, práve tak ich má aj Satan! Pán hovorí len k tým, ktorí si oceňujú hodnotu Jeho hlasu. Ak Pán vskutku má naše ucho, potom sme my schopní slúžiť Jemu a Jeho deťom – a to nie pod nátlakom, pod zmyslom pre povinnosť alebo pod nejakým zmyslom svedomia. My by sme nikdy nemali stonať a vzdychať a sťažovať sa, lebo Mu musíme slúžiť, lebo je to naša povin­­nosť či naše bremeno, ale to by malo byť našim potešením, radosťou, pôžitkom i rozkošou konať Jeho Vôľu. Ak naozaj milujeme Pána, ak si Ho naozaj vážime a oceňujeme si Jeho hodnotu pre nás, potom Mu veľ­mi vďač­ne dáme naše ucho aj oko a budeme Mu slúžiť na veky vekov (Ex. 21:2-6).

 

Časť  7   –  NAŠA VOJNA

Teraz sa pozrime na našu vojnu. My všetci sme vo vojne, či sa nám to páči, alebo nie, či sme pripra­ve­ní bojovať, alebo nie, či túžime zvíťaziť a zachrániť si život alebo prehrať a zomrieť. My všetci sme v tej­to vojne pretože sme boli narodení na túto zem, do tohoto hriešneho a zkazeného sveta kde vládnu krá­ľov­stvá Satana. Nikto nemá rád vojnu, bolesť a utrpenie, ktoré sú vždy prítomné v každej vojne; niko­mu sa nechce bojovať, boriť sa odpredu, vyvíjať úsilie, pokúšať sa prekonávať hocičo, obzvlášť samých seba. Práve naopak, my všetci dávame prednosť zúčastňovať sa náboženských konferencii, kde môžeme byť pohodlne usadení, načúvať zaujímavým prejavom, diskutovať zaujímavé témy, alebo sedieť v zboroch a počúvať zaujímavé kázne, kde sme uisťovaní o našom vstupe do Neba a o Živote večnom bez ohľadu na to, čo konáme alebo nekonáme. Či nie sú takéto aktivity prijateľnejšie, než ísť do vojny? A my ani nemusíme chápať prečo musíme bojovať a prečo je taká vojna vôbec potrebná?

Nuž, dôvod pre túto vojnu je vlastne jednoduchý. Ako viete podľa Slova Božieho, my sme povolaní do večného spo­ločenstva s našim Pánom Ježišom Kristom i s Našim Otcom Nebeským. Ale keď my naozaj sme povolaní do takého vzťahu, po­tom sme povolaní do príbuzenstva s Nebeskou Bytosťou, ku ktorej my na­turálne nepatríme, ktorá je od nás totálne roz­diel­na a ku ktorej musíme byť prispôsobení bez aké­ho­koľvek ďalšieho dopytovania sa alebo diskuto­va­nia s Našim Bohom Otcom!  TO JE TO Slovo po­uží­va­né v Písme „prispôsobení ku Podobe Syna Božieho“ (Rim. 8:29). Ale ako to my len môžeme robiť na konfe­renciách či v zboroch počúvajúc zaujímavé prejavy alebo kázne? Veď „prispôsobený“ vlastne zna­mená byť „zmenený, transformovaný, zre­konštruovaný“ poč­núc na­šim krstom, čo je náš začiatok, je to tak? Je! Ale TO JE úžasný boj! Náš natu­rál­ny, prirodze­ný starý človek, v ktorom sme sa narodili, ktoré­ho tak dobre poznáme a v ktorom sme žili celý náš predošlý pozemský život, on túto zmenu, túto trans­formá­ciu, túto rekonštrukciu – NEPREŽIJE! My sme teda po­vo­­la­ní do úžas­né­ho kon­fliktu, do vojny, a to každý je­den z nás, čo bol vy­kú­pený! Tí, čo neboli vykúpení alebo boli, no odmiet­li bojovať a premôcť svoj­ho starého človeka, títo všetci strávia svoj večný osud v jazere ohňa a síry! (Rev. 3:5 + 20:14,15 + 21:7,8) Vidíte, tá jednoduchá pravda je, že človek narodený do to­hoto sveta je „synom Satana“ a má byť zmene­ný na „syna Božieho“! Ako to chcete docieliť bez boles­ti, utrpenia, vojny, bez smrti a zmŕtvychvstania? To je nemožné! To je kompletná rekon­štrukcia našej bytosti! Môžete to docieliť akousi inou pohodl­nou ces­tou? Napríklad, návštevou bohoslužieb v kostoloch? Alebo štúdiom Biblie? Alebo čítaním nábožen­skej literatúry vo foteli vašej obývačky? Absolútne NIE! Pri čítaní Biblie alebo inej náboženskej literatú­ry dostávate jedine inštrukcie pre tú vojnu, ale nič iného sa nedeje.

My VŠETCI sme povolaní byť vojakmi v nebeskej armáde, a byť vojakom neznamená iba prechádzať sa v uniforme a byť obdivovaný, ale byť zaujatý v každodennej vojne, ktorá začína v našom VNÚTRI! Predtým, než my môžeme niečo vykonať VONKU z nás, táto vojna musí byť najprv skončená v našom VNÚTRI a tento boj medzi našimi dvomi náturami, charaktermi, dvomi konštitúciami, pozemskou a ne­beskou, musí nastoliť nášho Nového Nebeského Človeka, ako jasného Víťaza. Inak ne­môžete mať žiad­ne zápasy, ani boje s externými silami zla a temna, ani žiadnu autoritu nad silami zla, nad kniežat­stvami, veľmo­cami, vládcami temnoty a duchovnej bezbožnosti na vysokých miestach, ako je to indikované v Ef. 6:12. My nie sme pripravení bojovať každý deň; kedykoľvek trpíme „bojovou únavou“ Pán nás ne­chá odpo­čívať podľa Svojej Milosti, aby sme nabrali novej energie na pokračovanie. Veľký boj nás nie­kedy nevyčerpá tak, ako sme sa obávali, ale niekedy omnoho menšie koflikty nám spô­sobujú predĺ­ženú agóniu alebo utrpenie; toto je časť tajomstva nášho duchovného vojenčenia.

Uvážme teraz tú vojnu vo VNÚTRI a z VONKU nás. Izrael pozične vyšiel z Egypta, ale Egypt nevy­šiel z Izraela... zostal v ich VNÚTRI. Toto znamená, že pri našom vykúpení, my sme pozične vyšli zo sféry moci Satana, ale moc Satana nevyšla z nás, zostala VNÚTRI nás! Izraelu to zobralo 40 rokov v pusta­ti­ne, kedy sa Boh pokúšal dostať Egypt von z nich – ale oni zlyhali nedovoliac Bohu urobiť v nich takú veľkú zmenu. Preto pohynuli na tej pustatine, lebo neboli rekonštruovaní a „prispôsobení“ ku Po­dobe Krista a tak pripravení pre to, čo  malo nasle­do­vať – Zasľúbená Zem, ich vládnutie v tej Zemi a Večné Spoločenstvo s Bohom! Mno­hým veriacim to tiež môže zobrať 40 rokov zba­viť sa moci Satana v ich VNÚTRI, byť rekonštruovaní a „prispôsobení“ Podobe Krista a tak pripravení pre to, čo má nasle­dovať – Kráľovstvo Božie a ich vlá­d­nu­tie v ňom a Večné Spoločentvo s Kristom a s Otcom Nebeským (Zj. 20: 4). A príliš mnoho z nich tiež zlyháva! Preto hynú v tejto duchovnej pustatine tohoto sveta lebo nedo­vo­ľujú Bohu vykonať v nich tú veľkú zmenu. Toto je tiež príčina prečo mohí veriaci, súc vykú­pení aj mno­ho rokov, nie sú schopní stáť proti silám zla v tomto svete, či už tie sily sú v ich vnútri alebo zvon­ku. Mnohí veriaci môžu síce túžiť, aby Duch Boží ovládal ich dušu a dal im autoritu nad silami zla a temna, aby boli pripravení pre vstup do Kráľovstva Nebeského. Ale oni nie sú ochotní na­stú­­piť a kráčať po ces­te, ktorá ku takej túžbe a autorite vedie, ktorú Pán pre nich na­plánoval. A toto tiež platí na Cirkev, ktorá je im­po­tentná stáť proti tým istým silám zla a temna a ktorá nie je pripravovaná pre Jeho Príchod a pre vstup do Kráľovstva Nebeského a tam vládnuť! Práve na­opak, tieto sily zla a temna berú kresťanov do zajatia podľa ich vôle a podvádzajú Cirkev tak, ako pod­vádzajú aj celý svet (2Tim. 2:26// Rev. 12:9).

Čo sa týka dnešnej Cirkvi, ona je svojou pozíciou vo veľkej miere v Korinte, čo bola karnálna a nie du­chovná Cirkev. Či my sme tiež ešte Korinťania? Ak sme, či sme ochotní sa zmeniť a gravitovať ku Ko­­lo­šanom a Efežanom? Je to mohutná gravitácia a úžasný prechod z jedného do druhého. Ale my sa ne­mô­žeme ani pokúsiť čítať, porozumieť a vpravde sa tešiť z listov Kološanom alebo Efežanom alebo z iných listov Nového Zákona predtým, než sme kompletne von z Korintu. Inými slovami, my nemôže­me ísť ku Efežanom alebo Kološanom pokiaľ sme neprešli cez našu pozíciu v pustatine a neboli rekonštru­o­vaní! Toto tiež znamená, že my nemáme žiadnu moc nad Satanom pokiaľ sme na naturálnej pôde, po­kiaľ sme v pustatine, pokiaľ sme v pozícii Korinťanov. Rozumejme a pamätajme si na veky vekov že – pozemské je PROTI nebeskému, čiže, NATURÁLNE je proti DUCHOVNÉMU. Medzi týmito dvomi exis­tuje trvalé a vzájom­né nepria­­teľstvo a to od samého počiatku ľudstva až doteraz! (napr. Kain a Abel, Abraham a Lot, Izák a Išmael, Jakub a Ezav, Korint a Efezus, tento tzv. „dvojitý trend“ karnality a du­chov­nosti, ktorý ide od Kaina a Ábela až do konca Kráľovstva Nebeského (trend som opísal v r. 2015) Čo je najdôležitejšie v celej tejto vojne je fakt, že náš prirodzený život, ktorý žijeme na tejto zemi je PROTI duchovnému a večnému Životu, ktorý máme dostávať od Krista. Dokiaľ tento prirodzený život, ktorý je duchovne mŕtvy, nestrá­came, ten Život Krista prijí­mať nemôžeme.

Čo sa teda týka tejto našej vojny, Satanovi nevadí koľko je na svete kostolov a zborov a kongregácii, koľ­ko kázania sa v nich deje, koľko ľudí chodí na bohoslužby alebo koľko je tam náboženského uctie­vania alebo iných náboženských obradov, či rituálov. Hoci na mnohých miestach sa môžu kázať, učiť, ho­voriť veci s prijateľnou pravdivosťou aj správnosťou, avšak, nebadať tam žiadny život, ani žiad­nu ener­giu Ducha Sväté­ho, všetko je mŕt­ve alebo to prúdi jedine z duše, ale nie z ducha. Čiže, ako čas ply­nie, Satan ich všetkých dostáva pomaličky, potichúčky, v po­hodlí a v peknom prostredí do duchovnej smrti... a oni si to ani neuvedomujú, ani to nevnímajú.

Otázka teraz stojí: Akou cestou vy idete? Idete svojou cestou, ktorá je diktovaná vašimi vlastnými záuj­mami a záujmy Božie ignorujete? Potom sa pozrite na Izrael a viďte ich pozíciu a koniec. Tam vidno vplyv prírody a vplyv Boha. Ktorou cestou vy idete? Podľa mojej viery a skúseností za vyše 46 rokov, existujú len jednotlivci – tzv. Zvyšok – ktorí sa aspoň snažia ísť správnou cestou a nasledovať Boha. Cir­­kev všeobecne je v hroznom stave a svet je zakorenený v jej samom vnútri zmrzačujúc a paralyzujúc ju pozemskou prosperitou a iný­mi sprostými doktrí­nami, takže veriaci sa nemôžu hýbať sme­­rom k Bohu a preto nemôžu byť žiadnym faktorom proti Sa­tanovi a jeho mocnostiam zla a temnoty. Prečo je to tak? Veriaci neboli ukrižovaní, ich telesnosť nebola ani dotknutá Krížom, preto oni ani nechutnali v sebe Ví­ťazstvo Krista. A tak ako Izrael bol jed­né­ho času paralyzovaný jedným člove­kom – Achánom (Joz. 7:1-26) – práve tak aj ktorákoľ­vek cirkev, veľká, či malá, či domová môže byť para­lyzova­ná jedným neposluš­ným človekom – až do­kiaľ on nie je separovaný zo zhromaždenia. Takto aj naša osoba môže ovplyv­ňo­vať celé Telo Kristovo a my si toho ani nemusíme byť vedomí pokiaľ nám Duch Boží na to nepoukáže. Hlavná vec a problém zostáva ten istý – rozdelenie, ktoré sa musí uskutočniť medzi dušou a duchom každého človeka. Táto vnútorná separácia, aj „obriezka srdca“ urobená bez rúk (Kol, 2:10-11) sa musí v nás uskutočniť, aby nás priviedla do moci Jeho Krá­ľov­stva a tiež nad všetkú moc Satana.

My nebudeme vybudovaní znalosťou, my budeme vybudovaní láskou (Eph. 4:15-16). My nebudeme vy­slo­bodení hromadou báječného vyučovania; my budeme vyslobodení hromadou báječnej milosti. Smer ži­vo­ta veriaceho by mal byť taký, aby zvyšoval naše ocenenie lásky a milosti Božej, a toto je tiež testom. Ak si naozaj myslíme, že konáme akýkoľvek duchovný pokrok, ale on v nás nedosahuje väčšie a väčšie oce­ňovanie veľkosti lásky a milosti Božej, potom to nemôže byť pravdivý duchovný pokrok. Zákon du­chov­ného pokroku je fakticky „zákon Ducha Života“ (Rim. 8:2,5-8,16). Veľmi málo znovuzrodených a po­krstených veriacich dokáže vnímať Ducha Života, čo je Duch Svätý, ktorý v nich prebýva, hovorí k nim a vedie ich do každej pravdy a na správne cesty. A keď sú oni aj schopní Ho vnímať aspoň trošičku, ale Mu absolútne nerozumejú! Prečo? Lebo miera nášho porozumenia vecí Ducha Svätého je priamo úmer­ná miere smrti našej naturálnej mysle! Zvlásť v týchto posledných dňoch pred Koncom sveta, niečo sa nám musí prihodiť predtým, než budeme schopní porozumieť Duchu Svätému, ako aj Písmu pretože On je ich Autor. My nemôžeme porozumieť Slovu Božiemu len preto, že sme sa rozhodli Ho študovať, zo­brať si tréningový kurz alebo zapísať sa do seminára. My porozumieme Slovu Božiemu jedine podľa mie­ry nášho duchovného života. Karnálny veriaci nemôžu porozumieť významu Slova Božieho hoci Ho môžu porozumieť mentálne. Existuje veľa veriacich, ktorí sa zúčastňujú konferencii, spoločenstiev alebo kurzov, aby zvýšili svoje znalosti a chápanie, ale to predstavuje nebezpečie. To je presne ako bol Adam lapený, keď mu Satan riekol: „Ak si vezmeš z tohoto stromu, budeš vedieť...“ –  to bol strom poznania! Keby sa bol Adam opýtal: „Ako to ovplyvní môj život s Bohom?“ Satan by bol zostal nemý... a my by sme tu nemuseli dnes sedieť a hovoriť o tom. Pretože hodnota duchovnej znalosti závisí práve na tom, ako ona ovplyvní náš život s Bohom, koľko ona zvýši mieru Života Krista v nás.

Ak je Kristus výkladom Biblie (a On je), potom zväčšenie duchovnej znalosti Biblie je zväčšenie Krista v nás. Za dva týždne pôjdete domov s notesmi plnými poznámok a možno si budete myslieť, že ste dos­tali horu znalostí, ale ak nebudete odchádzať s väčšou mierou Kristovho Života, Kristovej Podobnosti v sebe, potom toto spoločenstvo zlyhalo! Preto sa modlím, aby tento čas nášho spoločenstva nám priniesol duchovný prírastok a nielen intelektuálne rozšírenie. Všetko musí byť posudzované podľa toho, koľko to prispieva do Ko­neč­ného Zámeru Boha. Môžeme sa spýtať: „Kde toto všetko vedie? Či nás toto vedie nie­kam?“ Všetky duchovné znalosti nás vedú do zväčšovania Krista v nás; prispievajú ku Konečnému Zámeru Boha. Preto otázka by mala vždy byť: „Koľko Života je v tom všetkom?“ Lebo sedieť v zbore, alebo v kostole alebo v tejto zasadačke a počúvať zjavenia Svetla Božieho nie je žiadna ťažká práca. Je to voľačo, ako počúvať prednášky na vysokej škole, čiže, vnímať a snažiť si zapamätať učivo. Ale keď príde ku praktickému aplikovaniu učiva, to je iná pesnička a tam sa človek obyčajne zapotí. To isté je aj tu s učivom o Svetle Pána, ale aplikovanie toho Svetla do nášho života je „fuška“, ako sa hovorí. Nieke­dy je to bolestné a trvá to dlhší čas.

Táto naša vojna má aj svoju neprirodzenú stránku, má svoje zvláštne, nezvyklé až extravagantné požia­davky, ktoré sú vlastne veľmi neprirodzené a naša pozícia v tej vojne je tiež veľmi neprirodzená. Toto neznamená, že bojujeme prakticky na duchovnej báze a nie na naturálnej, prirodzenej báze, ale znamená to niečo omnoho viac. Aj v našom pozemskom prirodzenom živote je absolútne neprirodzené, ak niekto chce poznať myšlienky a túžby a zámery niekoho iného len preto, aby mohol vymeniť svoju vôľu za je­ho vôľu, svoje myšlienky a túžby a zámery za jeho. Preto je podobne neprirodzené aj pre veriaceho túžiť poz­nať Vôľu Boha, keď on vie, že poznajúc Ju, on bude musieť opustiť svoju vlastnú vôľu a prijať Vôľu Boha, ktorá je celkom iná a v mnohých prípadoch celkom opačná, než jeho vlastná vôľa. Či si toto aj my uvedomujeme? Tým nehovorím, že budeme v konečnej fáze našej spásy sklamaní lebo sme opustili našu vôľu, skôr hovorím, že Božia Vôľa je nekonečne lepšia, múdrejšia, prijateľnejšia, účelnejšia pre každého z nás, než bola naša ľudská pozemská vôľa. Ale dnes o tom ešte nevieme, nedokážeme si to ani pred­sta­viť, ani žiť.

Zámer tohoto odstavca je poukázať na tragédiu celosvetovej cirkvi, kde horlivci sa ženú do seminárov, tam študujú, prechádzajú skúšky, potom sa ženú domov bez toho, aby sa ich charaktery neja­ko zmenili, potom sú im dané miesta pastorov či kaza­teľov a oni veria, že poznajú Bibliu, dokážu ju aj cito­­vať a keď vy citujete nejaký verš, oni ho dokážu pre vás dokončiť. Potom veria, že sú schopní Bibliu aj kázať a robiť pastorov ich ovečkám. Pritom Pána nepoznajú a duchovne nevedia absolútne nič! Nie je to tragédia? Zakončujem tento odstavec jednoduchou ale dôležitou otázkou: „Ako ďaleko chcete kráčať podľa svojho rozumovania? Podľa svojich intelektuálnych vedomostí? Ak ste osoba, ktorá potrebuje vy­svetlenia na každý problém, predtým, než sa pohnete dopredu, potom ste akoby „nábožensky vzdelaný pohan“. Rozumiete, čo nám chce Pán povedať v tomto odstavci? Ak áno, poďme ďalej...

Keď hovoríme o Kristovi, či hovoríme iba o individuálnej Bytosti na Tróne Božom? Alebo je tu niečo viac, než len to? Nuž, toto je len začiatok nášho porozumenia, našej predstavivosti, ba aj našej schop­nos­ti po­chopiť, čo ľudská bytosť nie je schopná pochopiť. Vidíte, Kristus nie je iba separátna indi­viduálna Bytosť, individuálna Entita, ale On je Hlava Tela – a táto Hlava a toto Telo sú Duchom Svätým učinené Jedným! A Telo pozostáva z členov, ktorí členovia sme my (teda, mali by sme byť!) a my – Telo – sme uči­není Jedným s Hla­vou, čo je Kristus (1Kor. 12:12-31). Toto je ďalej potvrdené Slovom Božím, kto­ré ho­vorí „Ale ten, čo je spojený (zjednotený) s Pánom je Jeden duch“ (1Kor. 6:17). A ďalej, to zjednotenie je uči­ne­né Jedným Po­mazaním Jedného Ducha Božieho na Jednu Hlavu a Jedno Telo Krista. A Kristus tiež znamená Ten Po­mazaný. Takže, tá Pravdivá Cirkev sa stáva pomazanou nádobou, Telom Krista. Navy­še, od verša 22 Exodu kap. 30, môžeme čítať o svätom oleji, ako bol urobený a použitý a ako nemá byť zneužitý. Ten olej urobil aj všetky pomazané veci svätými, a kto sa ich čo len dotkol, tiež sa stal svätým. Samot­­ný stan, sväto­stánok kongregácie, bol tiež pomazaný takže to nebola iba kongregácia – veriaci – ktorí boli urobení svätými, ale aj miesto, kde oni boli zhromaždení sa stalo svätým (Ex. 30:26)! Možno sme si tohoto doteraz neboli vedomí, ale aj dnes, tu na tomto mieste a teraz, my sme pomazaní, posvä­tení, pokrytí Du­chom Bo­žím, takže nie sme vystavení Satanovi a jeho zlu a podvodom a lžiam a smrti. Ale keď som naozaj po­mazaný aj ako inviduálny veriaci, potom aj keď vyjdem von z tejto zasadačky, nestrácam svoje pomaza­nie, svoje pokrytie Duchom Svätým. Možno, keď si konečne uvedomíme nie­ktoré duchovné fakty, zač­neme si viac ceniť aj svoje pomazanie, čiže, pokrytie Duchom Svätým a bude­me sa vystríhať konať čo­koľvek, čo by nám to pomazanie narušilo, anulovalo, ba aj odobralo. Totiž, stratiť pomazanie je práve tak možné, ako stratiť spásu.

Z horeuvedeného by malo vyplývať dosť jasne, že naša vojna je predovšetkým vo vnútri našej bytosti. Náš nepriateľ diabol chce útočiť na celú našu bytosť, hlavne na dušu aj na telo. V duši útočí na myseľ dávajúc nám nielen sprosté myšlienky, ale aj podvodné myšlienky, ktoré sa zdajú byť dobrými, logický­mi, múdrymi aj užitočnými hoci pred Bohom môžu byť takisto hlúpe, ako tie originálne hlúpe myš­lien­ky. On práve tak útočí aj na srdce a dáva mu hlúpe pocity, podvádza ho mnohorakým spôsobom, vkladá do neho pochybnosti a balamúti ho ako sa len dá. Útočí aj na našu vôľu, snaží sa ju oslabovať a odvra­cať ju od dôležitých rozhodnutí hlavne čo sa týka rozhodovania pre Pána a Jeho Vôľu. Útočí teda na na­šu dušu nielen po stránke intelekt­uál­nej, ale na každej strane. Keď sa mu moc nedarí cez podvody a lži, siaha po svojom „duchu smrti“, aby umrtvoval naše vnímanie, postrehy, živý záujem, aby otupoval naše jasné zámery či rozhodnutia, zmazával našu víziu, aby nás uvádzal do pochybností i lenivosti pokračo­vať v tom, čo sme sa už aj predtým rozhodli konať. Začať si nielen uvedomovať to bohaté Svetlo, ktoré nám Pán doteraz dal, ale ho aj začať žiť v našej bytosti.

JE TO VOJNA. Poviem vám šok: Poznáte Zja­ve­nie, kap. 12? Vo verši 7 je napísané: „A v Nebi povstala vojna“ Toto samo o sebe by malo šokovať celú Cirkev a všetkých veriacich, ktorí sa „chystajú do Neba“ lebo tam je vraj pokoj, radosť, blaženosť! A zrazu je tam vojna? Ale ten najväčší šok ešte nikdy nepoču­li ani si neuvedomili, že totiž oni, kresťania budú musieť premôcť Satana Krvou Krista ako aj SVOJIM SVE­DECTVOM, aby on mohol byť Archanjelom Michalom a jeho anjelmi zhodený z neba! (v.7-11) Ako chcete premôcť Satana, keď nie ste schopní pre­môcť ani svoju lenivosť, hlúpe názory a myšlienky a zvyky a plány do budúcnosti?

A tak, ako je toto všetko prípad priamo s dušou, tak je to aj s našim telom. Niet pochybností, že diabol útočí aj na naše telá. Nehovorím, že každá choroba, každá telesná slabosť, každá únava je priamou prá­cou diabla. Ale kdekoľvek on nájde slabosť., on sa môže na ňu „zavesiť“ a pridá ku nej koľko len môže aj keby mohol dotyčného ochromiť, zmrzačiť. Čiže, diabol sa snaží intenzifikovať naše neduhy, slabosti a choroby, aby to vyzeralo ako naturálne a nie ním vyprovokované. Samozrejme tam, kde vládne Život Krista, toho sa on dotknúť nemôže. Tento Božský Večný Život má úžasnú moc a potencie, je omnoho hlbší, než náš fyzický život a tiež hlbší, než náš vlastný duševný život. Ak toto nepochopíme, ak to ne­bu­­deme silno držať našou vierou, nebudeme môcť stáť na základe víťazstva. Napokon poznamenajme, že Pán dokáže vyliečiť každú nemoc, ale On nám aj dovolí mať nemoc, aby rástol náš duch.

Časť  8   –  NAŠA ORGANICKÁ JEDNOTA

Čo je „organická jednota“? Všetko, čo potrebujeme urobiť je pozrieť sa na naše telo, ktoré je krásnou organickou jednotou a to napriek faktu, že má nepredstaviteľné množstvo živých buniek, mnoho členov a orgánov a každá takáto časť nášho tela má svoju dôležitú funkciu. Ono je urobené orga­nic­kou jednotou pomocou dvojitého systému kontroly. Jeden je krvný systém a ten druhý je nervový systém. Ten krvný systém robí telo aktívnou živou jednotou. Zaviažte motúzom ktorúkoľvek časť tela, čiže, zastavte cirku­láciu a onedlho tá časť prestane byť aktívnou súčasťou tela a znecitlivie, zmeravie. Ten nervo­vý systém ovláda a kontroluje každý „ihlový bod“ celého fyzického tela a, samozrejme, jeho centrum je v hlave takže my sa nemôžeme dotknúť ani toho najmenšieho bodu na tele bez toho, aby sme sa nedotkli hlavy a zaznamenali ten dotyk inteligenciou, ktorá prebýva v hlave. Ak rozumiete mozku a zoberiete si ihlu a pôjdete v mozku od jedného bodu k druhému, môžete vyradiť z činnosti ktorýkoľvek orgán vášho tela a učiniť ho necitlivým. Hoci v našom tele existuje nespočetne množstvo mikroskopických organizmov a buniek ako je hviezd na nebi – ani jedna z nich nežije a neexistuje sama pre seba, ani jedna! Keď nie­kto­ré z tých maličkých buniek prestanú žiť alebo fungovať, dodávať telu, čo ono potrebuje, my jed­no­ducho ochorieme... naša výkonnosť, zdatnosť bude zredukovaná. Každá buňka musí brať zodpoved­nosť pre ce­lé telo pretože to je Zákon Stvorenia! Telo je stvorené pre spoločenstvo a iba touto cestou ono môže rásť a zväčšovať sa.

Tu musíme spomenúť tiež dve veľmi dôležité časti, ktoré držia telo pospolu a zabezpečujú jeho potreby – kĺby a šľachy (Kol. 2:19// Ef. 4:16). Oni sú živé veci a preto ich charakter a práca sú životom. Ak šľacha je pretrhnnutá alebo poranená, nemôže vyplniť svoju funkciu, čo je horšie, ona ochromí celé telo, ovplyvní jeho efektívnosť, zdatnosť a limituje jeho pohyby a aktivity. Napokon sú tu ešte dve iné veci, ktoré treba uvážiť – individualita a celistvosť. Hoci nemôžeme vylúčiť individualitu ako takú, musíme si uvedomiť, že žiadny individuálny člen, alebo časť či orgán tela nikdy nemôže vyplniť zámery a ciele celého te­la. Jeden orgán nemôže robiť prácu iného orgánu a preto vzájomná kooperácia je životne dôležitá. Zbav­­te sa svojich šliach a všetky orgány vášho tela sa rozpadnú. Život produkuje tieto šľachy, aby držali celé telo spolu a aby tak správne fungovalo. Život vášho tela sa stane najdôležitejšou otázkou.

Keď teraz hovoríme o Tele Krista, mali by sme sa pýtať otázku: „Či ja som kĺb, alebo šľacha? Možno som len kúsok svalu, alebo kúsok nervu? Aký živý príspevok telu prinášam? Som vôbec nejaký prostrie­dok na obohacovanie tela Krista? Absolútne! Čo prinášam do Tela Kristovho – Život alebo Smrť? Preto­že, je to buď Život alebo Smrť, medzi týmito dvoma nič iné neexistuje. Keď neprinášam do tela Život, potom automa­ticky prinášam Smrť! Či ja prinášam do tela len informácie, alebo Život? Napríklad, rôzne tka­nivá v našom tele sú žijúce a teda sú dodávatelia života a nie informácii. A všetky tie živé tkanivá sú v sku­­točnosti „láskou v akcii“. Láska v akcii môže mať rôzne formy, ona hlavne prispieva k nášmu du­ch­­ov­nému rastu, zväč­šo­vaniu sa, ku dávaniu Pánovi z našich vlastných životov tak ako aj my prijímame od Pána do našich ži­vo­tov (Eph. 4:15). Toto nie je nutne otázka služby verejnosti, ale akejkoľvek služby ktorémukoľvek malému telu, kde dvaja či traja sa zhromaždia v Jeho Mene a kde On je v ich strede (Mt. 18:20). V Božom Vesmíre to vyžaduje myriady osobností, individuálov a špecialistov, aby vyplnili všet­ky Zámery a Plány Krista v Jeho Tele. Tak ako pre ktoréhokoľvek lekára je nemožné rozumieť a riadiť život ľudského tela, práve tak je nemožné pre ktoréhokoľvek veriaceho rozumnieť a riadiť Život Tela Kristovho. Aj tento fakt nám môže ukázať Múdrosť a Moc Krista potrebné na to, aby On udržiaval Svo­je Telo v perfektnom stave a zdraví a Živote.

Pretože Telo Krista je presný duchovný proťajšok nášho fyzického tela, môžeme jeho krvný a nervový systém aspoň stručne opísať v duchovnom zmysle, a to nasledovne:

    a) Čo sa týka  krvného systému, namiesto krvi v tele, v našej duši a duchu „cirkuluje“ Život Krista. Ak ten Život je niekde „priškrtený“ a „cirkulácia“ prerušená, jednota Tela je narušená, pozastave­ná. Napríklad, ak len jeden z dvoch členov Tela by zhrešil, porušil duchovný zákon Božieho Života a tým za­stavil „cirkuláciu“, títo dvaja členovia Tela by narazili na ťažkosti, ba aj na nemožnosť spolupracovať alebo pomáhať jeden druhému. Napríklad, Achan (Joz. 7:1-26), jeden muž, zastavil postup celého Izraela tým, že porušil prikázanie a tým zákon Života a celé Telo-Izrael bolo ovplyvnené. Podobne sa udialo aj s Ana­niášom a Zafírou (Sk. 5:1-11). Preto keď sa zle dotkneme Tela Krista, následky môžu byť hrozné. Pán Sám prehlásil: „Nedotýkajte sa Mojich pomazaných, a Mojim prorokom neubližujte“ (Žm. 105:15). Ak zo­berieme interpretáciu tohoto Slova do Nového Zákona zistíme, že sa vzťahuje na Jednotu Pána a čle­nov Jeho Tela pod jedným pomazaním. Tu sa jedná o tých, ktorí svojho Nového Človeka a jeho po­ma­za­nie ŽIJÚ a nielen, že ho majú niekde vo svojom duchu a žijú svoj starý nepomazaný život! Tu mu­síme tiež spomenúť extrémne dôležitý fakt, a síce, že hriech proti živému Telu Kristovmu môže byť aj hriechom proti Duchu Svätému, pretože taký hriech uráža a zneucťuje pomazanie Hlavy a Tela Duchom Svätým! Ako vieme, tento hriech sa tiež nazýva „smrteľný hriech“, lebo on nebude odpustený v tom­to sve­te, ani v tom, čo prichádza (Mt. 12:31,32// 1Jn. 5:16), čiže, to je aj strata spásy.

Dotýkať sa živého člena Tela Kristovho je ako dotýkať sa „zrenice Jeho oka“ (Zach. 2:8). Opakujem, že tu nejde o karnálnych členov Jeho Tela, ktorí Jeho poma­za­nie nemajú, ani ho nežijú. A neposlušnosť voči dotyku Ducha Svätého na vás bude mať za následok, že budete odkry­tý a bez prístrešia v Dome Božom. „Nerozoznávať Telo Pána“ je porovnateľné s hriechom predpoklada­nia v Starom Zákone, čo bolo po­va­žo­vané za veľké prehrešenie sa! (Žm. 19:12,13) Jednota Krista a Jeho členov formujúcich „Telo Krista“ je základné zjavenie a deklarácia základnej Pravdy. V Novom Zákone Pán tiež povedal veci, ktoré pou­ka­zovali na jednotu, napr.: „Ten, kto počúva vás počú­va Mňa, a ten, čo vás odmieta, odmieta Mňa...“ (Lk. 10:16). Alebo tiež: „Pretože ste to urobili (alebo ne­urobili) pre toho naj­men­šieho z Mojich bratov, uro­bi­li (alebo neurobili) ste to pre Mňa...“ (Mt. 25:40-46). A takíto pôjdu do Života Večného, ale tí, čo to neu­robili pôjdu do večného zatratenia! Či toto je len taká malič­kosť v Písme, ktorú si nehodno ani po­všim­núť? Veď na nej visí celá naša budúcnosť, celý náš život a osud vo večnosti! Či aj toto sa káže a vysvet­ľuje v Cirkvi? Ani zďaleka!

    b) Čo sa týka nervového systému, tento je reprezentovaný Duchom Svätým. On je aj Život aj Inteli­gen­cia našej duchovnej bytosti. Tieto dve veci nemožno separovať hoci je medzi nimi rozdiel. Duch Svätý je inte­ligencia tejto jednoty; je to akoby „nervový systém“ ktorým si uvedomujeme veci v našom celom tele. Podobne máme aj inteligenciu celého Tela Kristovho. Uvedomme si, aké je to dôležité mať duchovnú inteligenciu, aby Telo Kristovo mohlo fungovať perfektne. Ale tu tiež existuje rozdiel medzi kongregáciou a telom. Kongregácia je zhromaždenie náboženských individuálov s ich individuálnymi srdcami a my­sľami a vôľami a duchmi. Oni všetci žijú svoje individuálne životy, môžu byť totálne roz­dielny a medzi nimi nemusí byť vôbec žiadna jednota v žiadnom zmysle a to takmer v ničom. Oni všetci žijú svoje ži­vo­ty pre seba samých, zatiaľčo my nemôžeme žiť náš duchovný život pre seba samých. Ke­dy­koľ­vek sa zaoberáme jedine sami sebou, porušujeme zákon Života, ktorý je tiež platný a nasmerovaný ku ostatným v Jeho Tele. Jeho Život pracuje dvoma smermi, ktoré nie sú protichodné, menovite, (1) od jednotlivého čle­na do celého Tela a (2) od ostatných členov Tela do toho jednotlivého člena. Ak sa sepa­rujete z Tela, sepa­ru­jete sa zo svojho Života. Život vždy potrebuje spoločenstvo. Sepa­rujte sa od spolo­čen­stva, zatvorte sa do samého seba a pre zamého seba a oddelíte sa od samého prúdu vášho Života (IS). Preto dávajte si po­zor a usilujte sa proti všetkému, čo by diabol chcel priviesť medzi vás a ostatných svä­­­­tých. Či nie sú tieto horeuvedené fakty tak veľmi dôležité pre náš pozemský kresťan­ský život?

 

Časť  9   –  NAŠE POMAZANIE A SLUŽBA

Nuž povedzme si teraz niečo o našom pomazaní. Po­ma­zanie vo vás vám povie, kde je pravdivé poma­za­­­nie a kde nie je. Pravdivé pomazanie je len jedno a ono rozoznáva Svoj vlastný výraz a charakter. Ne­ja­ký človek, alebo nejaký nábožen­ský systém príde a pózuje ako keby bol Kristus, ten Pomazaný, ale ani ten človek, ani ten systém NIE JE pomazaný. Ako budete vedieť, že po­mazanie tam nie je? Tým poma­zaním, ktoré je vo vás a je jedným pomazaním a nemá žiadny vzťah, ani spojitosť či spo­ločenstvo s tým druhým. Ale keď pravdivé pomazanie je prítomné, to pomazanie vo vás bude z vás ku nemu vychá­dzať, prúdiť spon­tán­­ne. Toto je niečo, čo len pomazaní veriaci majú a ktorí to pomazanie aj žijú, niečo, čo ne­môžeme racionálne definovať, čo nie je čoci mentálne. Vy nebudete schop­ní si sadnúť a napísať na pa­pier presne, kde anti­kristus sa môže mýliť, ale vaše pomazanie vám dá vedo­mie, že tu stojí antikris­tus a to predtým, než začnete uvažovať a posudzovať a analyzovať a písať.

Nakoniec, pomazanie má nám tiež priniesť Inteligenciu Pánovej Mysle. To je, čo Pavol mienil keď po­vedal: „My máme myseľ Krista“ (1Kor. 2:16b). Ako máme Myseľ Krista? Nielen v tom, že je obnovená v Duchu Svätom (Ef. 4:23), ale aj v pomazaní! To neznamená, že my teraz poznáme Pánovu Myseľ v kaž­dom detaile ohľadne nášho života alebo života iných. Ale keď kráčame v Duchu a naše pomazanie je vo „fungujúcom stave“ (čiže, ho žijeme) a vykročíme alebo sa po­kúšame vykročiť mimo hraníc plánu alebo času Pánovho, Duch nepôjde s nami a my budeme vedieť, že my ideme podľa svojho plánu a nie s Pá­nom. Toto je pomerne jednoduché, ale pravdivé. Duch Boží „nepri­pustí, nedovolí, nestrpí“ naše kroky, čo bude znamenať, že oni nie sú vo Vôli Pána pre nás v tom čase. Takže, inteligencia nášho pomazania od Ducha Svätého dá nám to isté porozumenie Mysle Krista týka­júce sa tej istej špecifickej záležitosti v našom živote, nášho rozhodovania sa a kráčania.

Avšak, pomazanie nám tiež môže dať porozumenie všeobecných vecí Božích, aj faktov Jeho Stvorenia. Kedykoľvek čítame Bibliu, kedykoľvek sa modlíme alebo meditujeme, vždy by sme mali rozumieť na­sledovným faktom: Nebeské veci vždy vládnu všetkým pozemským veciam; neviditeľné veci vždy vlád­nu všetkým viditeľným veciam; duchovné veci vždy vládnu všetkým svetským veciam; a všeobecné ve­ci vždy vládnu všetkým lokálnym veciam. Keď sa teda modlím, aby sa niečo udialo na zemi, to sa musí najprv nejako „udiať“ v nebesiach, v nejakom čase a nejakým spôsobom. A ak sú v nebesiach prekáž­ky, aby sa tá vec uskutočnila, musím čakať. A aké prekážky sa môžu vyskytnúť v nebesiach? Ako vieme, bez Pána sa v nebesiach nemôže nič odohrať, ani nemôže byť dovolené, aby sa odohralo. Lebo On sedí na Tróne Nebies a vládne všetkým nebeským veciam lebo On po Svojom zmŕtvychvstaní obdržal od Otca VŠETKÚ moc na Nebi aj na zemi (Mt. 28:18). Cez nebeské veci On vládne nad pozemskými veca­mi alebo dovoľuje pozemským veciam, aby sa udiali. Čo by nás osobne malo zaujímať je ďalší fakt, meno­vite, že každú ho­­dinu každého dňa každého roku nášho pozemského života Pán nepretržite zvažuje, po­su­dzuje našich duchov! (Pr. 16:2) Posudzuje všetkých duchov, ktorí sa nachádzajú v našom duchu a duši; čo oni sú, odkiaľ pochádzajú a v akom sú stave. A keď On vidí, že napríklad naše srdce nie je v duchov­nom stave požadovanom pre prijatie Jeho odpovede na našu modlitbu, potom toto predstavuje prekážku v ne­besiach, ktorú je potrebné odstrániť predtým, než Jeho odpoveď na pozemskú vec je daná.

To, čo budem teraz deklarovať by malo zatriasť celou našou bytosťou. Duch Boží nás tu zhromaž­dil pre Slávu Krista, Nášho Spasiteľa, Pána a Kráľa, a pomazal v nás všetko, čo sme prijali od Neho od nášho vykúpenia a zjednotil to so Sebou, a to Jedným Pomazaním. On tiež pomazal toto miesto, kde sa stretá­vame pretože toto miesto obsahuje v sebe poklad pre ktorý Kristus zomrel a vstal z mŕtvych a je posa­de­ný na Tróne Božom. A Pomazanie, ktoré Kristus má je to isté, ktoré teraz máme aj my, bolo nám dané, a Ono nás zjednocuje do Jedného... AK sme v pravde členmi tohoto Jeho Tela. Čiže, takto Pánova mod­­litba, ktorá bola zodpovedaná Jeho Otcom na Kalvárii je teraz vyplnená v nás (Jn. 17:11,21). Kto z nás ten­to úžasný fact vníma vo svojom duchu? Táto pravda by mala zatriasť celou vašou dušou až do jej zá­kla­dov; celým srdcom. mysľou i vôľou. Pomazanie, ktoré ste obdržali od Du­cha Svätého zostáva vo vás, ono vás bude učiť všetky veci, dá vám sebadôveru a svedectvo, že teraz ste synovia a dcéry Božie, máte Jeho pokrytie a ako takí, mali by ste sa očisťovať ako aj Kristus je čistý! (1Jn. 2:27,28 + 3:2,3// 2Kor. 7:1)

Každý znovuzrodený a pokrstený veriaci obdržal pomazanie od Ducha Svätého vo svojom Novom Člo­ve­ku, ktorý bol zrodený z Boha a bol daný do ducha toho veriaceho. Náš starý človek nemá s našim po­mazaním nič spoločného! Keď ten veriaci začne kráčať a žiť v Duchu Svätom a rásť do Krista vo všet­kom (Eph. 4:15), jeho pomazanie rastie s jeho Novým Človekom a práve tak aj jeho schopnosť slúžiť Bohu a Jeho Cirkvi. Karnálni veriaci nemajú žiadne pomazanie a tak oni nemôžu slúžiť Bohu, ani nikomu iné­mu. My všetci sme obdržali to isté pomazanie, čo zname­ná, že osobné pomazanie pre osobné použitie vlastne neexistuje. Duch Svätý sa nerozdeľuje do toľkých čas­tí, koľko je veriacich. My prijímame naše pomazanie tak, ako prichádzame do Tela Kristovho a pod su­verénne riadenie Hlavy - Pána Ježiša Krista. Toto pomazanie je potencionálne pre všetkých členov, ale len na základe korporatívnej a „organickej jed­­­noty“ s Kristom ako s Hlavou. Takže, pomazanie je jedno a nie mnoho pomazaní. Boh nikdy neuzná­va duchovnú nezávislosť, samostatnosť, separáciu. Sna­ha Ducha Svätého vždy smeruje ku spoločenstvu a jednote zatiaľčo snaha diabla je vždy rozdeľovať, osa­mostatňovať sa, separovať sa hlavne od tých, čo majú Život Krista, byť totálne nezávislými na iných.

Keď hovoríme o pomazaní, hovoríme samozrejme aj o Živote, lebo pomazanie je akože súčasťou Života Božieho. Je to Duch Svätý, ktorý udeľuje pomazanie a je to Duch Svätý, ktorý je „Nositeľom Života Bo­žieho." Teda, pomazanie nás nielen uschopňuje konať službu podľa povolania Kristovho v múdrosti aj v moci Ducha Božieho, ale nás tiež uschopňuje konať službu Života a nie smrti! Ak teda niekto nepre­u­ka­­zuje známky Života Kristovho, potom pomazanie buď nemá, alebo ho nepoužíva alebo nie si je ho ani ve­domý. Duch Boží tiež dáva veriacim Svoje dary (1Kor. 12:1-11), ale veriaci, ktorý používa Jeho dary ne­mu­sí byť živý a nemusí nutne posluhovať Život Krista. Hoci sa Jeho dary nazývajú duchovné, ale nie pre­to, lebo príjemcovia darov sú duchovní, ale preto, lebo dary pochádzajú z Ducha Svätého. Preto je vždy chybou posudzovať alebo merať duchovnosť veriaceho iba podľa prítomnosti darov Ducha.

Ten ve­riaci, ktorý má ovocie Ducha (Gal. 5:22-23) má v sebe Život Krista pretože ovocie vyrastá z Ducha Ži­vo­­­ta, ale dary nevyrastajú z Jeho Života. Najdôležitejším ovocím Ducha Svätého je láska preto bez lásky služ­ba života neexistuje! Apoš­tol Pavol nám ukazuje, že pre efektívnu edifikáciu Cikvi Boh po­u­žíva lásku a nie dary Ducha. My môže­me rásť do Krista vo všetkom, teda sa zdokonaľovať jedine hovo­rením prav­dy v láske (Ef. 4:15). Dary Ducha majú svoj účel a podľa Pavla, máme túžiť po najlepších da­roch; predsa však, Pavol nám ukazuje omnoho znamenitejšiu cestu (1Kor. 12:31). Kde? V ďalšej, teda, tri­nástej kapitole 1.Korinťanoch, kde dáva nád­herný obraz o pravej láske.

Cieľ našej služby Pánovi a Jeho Cirkvi je, aby sa z nás stali veriaci duchovného druhu, ktorí žijú Život Krista a nielen veriaci, ktorí sú do nekonečna vyučovaní doktrínám, aby vedeli hovoriť či kázať správne slová aj rozumieť tomu, čo kážu aj vysvetľovať biblické veci iným. Pretože, čo je dôležité pred Bohom je: kto my sme v našom duchu a nie čo vieme, čo kážeme, čo robíme, čo hovoríme. Ak kážem alebo učím to, čo sám nežijem, potom moja služba nemá pred Bohom žiadnu hodnotu a nič prijateľného z nej nevzíde. Potom sa môže stať dosť často, že veriaci nájdu určitú pomoc v našich daroch, ale súčasne sú brzdení – limitovaní tým, čo my sme v duchu. Duch dáva dary – Boh dáva ľudí. Porozumieť doktríne a poznať Boha sú dve totál­ne odlišné veci! My často dávame prednosť dobrým slovám, Boh dáva pred­nosť dobrým srdciam! Teda, niektorí sloužobníci hovoria a my dostávame pomoc, niektorí iní hovoria tie isté slová, ale my zostáva­me prázdni... a mnohokrát aj zdeptaní. Rozdiel spočíva v služobníkoch sa­motných. My nemôžeme pod­viesť pravdivú Cirkev Kristovu intelektuálnymi hodnotami namiesto du­chovných hodnôt. Bez Krista, dary sú nielen prázdne, ale môžu tiež byť klamné, falošné, iluzórne.

Premnohí služobníci Krista sú podvedení sami v sebe v tom, ako posudzujú svoju službu, jej hodnotu aj dôležitosť pre Cirkev. Hoci na jednej strane, my máme brať každú možnosť na štúdium a vzelávanie sa vo veciach Slova Božieho, ale v tomto samotnom my nikdy nenájdeme našu službu Cirkvi. Kaza­­telia sú tu vo zvláštnom nebezpečenstve, lebo väčšina z nich stále hľadá nové svetlo v Písme, nové a atraktívne témy pre kázne, ale cesta ku posluhovaniu Písma neleží v tomto smere. To nie je hľadanie, študovanie či po­­rovnávanie s inými, ale je to na miestach, kde zakusujeme problémy, konflikty, zúfalstvo, beznádej­nosť a podobné trápenia, kde nám Boh dáva Život. Naša služba Života sa obyčajne ustanovuje cez ne­všedné skúsenosti s Kristom a je to obyčajne skúšanie našej viery, čo nás vedie cez takéto hore spomína­né skúsenosti. Neviem, či toto bude plne pochopené, ale musím to povedať ako najjednoduchšie a najdô­le­žitejšie heslo, ktoré platí na služobníka, ktorého Pán prijíma do Svojej služby bez problémov: „Smrť pracujúca v slu­žob­níkovi Božom produkuje Život v ňom aj v iných“! (2Kor. 4:12) A pretože on má teraz Život, tí, ktorým bude poslu­hovať budú tiež mať Život. Čiže, Cirkev prijíma Život pretože nie­ktorí sú ochotní zapierať svojho staré­ho človeka i niesť svoj kríž (Mt. 16:24). Teda tí, ktorí platia túto cenu sú po­vo­laní do tejto drahej služby, lebo Život je jedine uvolnený cez smrť. 

Existujú len dva druhy služby na budovanie Tela Kristovho – dary a Život. Nesmieme byť prekvapení, keď zistíme, že najvyšší cieľ Pána nie sú dary, ale Život. Samozrejme, že dary majú svoj význam hlavne na počiatku našej kresťanskej cesty hoci celé zástupy veriacich nemajú poňatia, aké dary im boli dané pri ich vykúpení, ani nemajú záujem to zisťovať a nimi posluhovať. Pravda? Ale dary samotné nežijú, ani neprinášajú Život. Fakticky, Satan ne­bojuje proti darom Ducha, ale bojuje proti akémukoľvek Životu v Cirkvi, a bojuje proti Nemu Smrťou. Jeho útok proti žijúcim ve­riacim je jeho Smrť. Boh zničil Smrť cez Krista pri Jeho zmŕtvychvstaní, ale Smrť ešte nebola zničená v celom Stvorení. Je napísané, že náš posledný nepriateľ, ktorý bude zničený je Smrť! (1Kor. 15:26) Od zmŕtvychvstania Svojho Syna, Boh chce používať Cirkev, ako nádobu Života, ale Cirkev aj v tomto sme­re zlyhala. Satan aj dnes rozsieva smrť v Cirkvi a v každom veriacom, ktorý nebojuje, ale ležérne prijíma jeho smrť, ako niečo nevyhnutné a pri­ro­­dzené. Totižto, hriech je iba cesta do smrti, ale smrť je cieľ tej cesty. Keď teda hrešíme, sme na ceste do smrti, ale Pán jasne prehlásil, že Cirkev, ktorú On buduje, hoci bude atak­o­vaná Satanom a jeho Smr­ťou, ale tie sily a plány brán pekel­ných Ju nepremôžu (Mt. 16:18). Toto Slovo ale indikuje pokračujúcu kampaň síl pekla zahrdúsiť Život Krista v každom veriacom. Je veľmi málo veriacich, ktorí is počas svojho kresťanského života na zemi uvedo­mu­jú, že byť iba pasívnym, čo sa týka duchovného života, znamená byť aktívnym šíriteľom du­chovnej smrti!

Niet väčšieho šíriteľa smrti ako škandál, kritika, hlúposť, chaos či neposlušnosť voči Duchu Božie­mu. Keď Boh chce, aby sme zostali tam, kde sme, ale naše nohy pokračujú v kráčaní, keď si On želá, aby sme boli ticho, ale náš jazyk beží na plné obrátky, kedykoľvek teda hovoríme hoci Boh to nevyžaduje, vždy si môžeme byť istý, že smrť je v našich slovách. Kedykoľvek teda prinášame našu telesnosť, hoci aj tzv. „dobrú“ telesnosť, alebo „neutrálnu“ telesnosť do práce Božej, to vždy ponúka alebo privábi útok brán pe­kelných a my si účinku takého útoku nemusíme byť vôbec vedomí. Prirodzený človek môže síce ro­zoznať medzi teplom a zimou, dobrou doktrínou a zlou, atď., ale nikdy nedokáže rozoznať medzi du­ch­ovným živo­tom a smrťou. Je veľmi mnoho veriacich, ktorí si myslia, ba sú aj presvedčení, že keď sa v Cirkvi zjavne neodohráva nič zlého, potom všetko je v poriadku. Nakoniec, toto platí aj na domáce zbo­ry. Ale neschopnosť rozoznať, čo je život a čo smrť je fatálny nedostatok; a tak my si nikdy nebudeme vedo­mí, kedy sme atakovaní peklom. Napokon to isté platí aj na prítomnosť alebo neprítomnosť Života. Lebo ak my sme Telom Krista, resp. žijúcou časťou Jeho Tela, potom keď jeden člen trpí, ostatní členo­via trpia s ním nie preto, lebo sa pokúšajú trpieť, alebo mali by trpieť, ale preto, že trpia v skutočnosti a bez akéhokoľvek iného pričinenia sa, teda, automaticky. To isté sa deje v našom fyzickom tele, keď nie­ktorý úd je v boles­tiach, celé telo trpí pretože si tú bolesť uvedomuje, hoci iné údy môžu byť zdravé.

Ak by ste sa ma zpýtali, ako môžete byť efektívnym služobníkom Života pre Telo Kristovo, potom mám na to veľmi jednoduchú odpoveď – ak dovolíte, aby Kríž operoval vo vašom živote v normálnom kurze vášho každodenného života a kráčania s Pánom. Prečo? Pretože Život Krista prúdi z Kríža, kde On zo­mrel. Ak my nechceme zomierať svojmu starému životu v našej duši na Kríži, potom Jeho Život nemá k nám prístup a nemôže prúdiť do našej duše... a my zostávame takí istí, akí sme boli aj pred vykúpením (2Kor. 4:12). Ide tu o smrť tých duchovných „cností“ telesnosti, ktoré sú Bohu absolútne neprijateľné teda ma­li by byť neprijateľné aj nám, ako pýcha, arogancia, sebeckosť, seba-spravodlivosť, lenivosť, strach, ješitnosť, závisť, nenávisť, neochota otvárať srdce Kristovi, prijímať od Neho Svetlo i Pravdu, neposluš­­nosť Jeho Slovu, atď., atď. Keď tieto tzv. „cnosti“ umierajú, sú nahradzované cnosťami, čiže, ovocím Ducha Svätého. Táto zmena „cností“ sa nedá dosiahnuť žiadnou modlitbou, ani pôstom, ani štúdiom Bib­­lie, ani inými nábo­ženskými cestami, jedine smrťou, čo je vlastne naša separácia od našej telesnosti. Preto, služba v Tele Krista nie je len otázkou kázania, učenia, modlitieb alebo svedectiev. Čím my skry­to, intímne, dôverne prechádza­me s Pánom je mnohokrát celkom postačujúce, aby posluhovalo Život členom Jeho Tela. Ak aj trpíme kvôli Pánovi, to utrpenie prinesie ďalší rast iným bez toho, aby sme my zverejňovali históriu nášho utrpenia. Preto otázka nášho duchovného pokroku a rastu a prípravy pre prí­chod Krista nie je v tom, koľko hovoríme, učíme, kážeme alebo počúvame, ale tiež koľkými vecami pre­chádzame pod rukou Božou. Lebo naše spoločenstvo je tu skôr ako teória, a potom nás čaká prax, ktorú nám zabezpečí Duch Boží. A či sa nám tá prax bude pozdávať, alebo nie, ani na tom nezáleží, ale na tom či milujeme Boha alebo nie (Rim. 8:28).

Keď tu hovoríme o našom pomazaní, o našej službe iným, či už sú to neznámi veriaci, alebo členovia vlastnej rodiny, musíme spomenúť otázku učeníctva. Tie hlavné fakty (ktoré sa takmer nikdy nekážu ani nevysvetľujú v žiadnej cirkvi) sú jasne uvedené v slovách Pána (Lk. 14:25-35// Fil. 3:10-13). V Lukášovi Pán dáva soľ do spojitosti s učeníctvom i s charakterom nášho vzťahu s Ním. Vo verši 25 sa píše, „šli s Ním veľké zástupy“. Existovala tam určitá forma nasledovania Krista, určitý záujem, sentimentálny vzťah či predstie­raná oddanosť voči Nemu, niektorí si mohli na seba vziať meno nasledovateľa Ježiša Krista. Ale On hovorí, že jediné, čo v tomto smere má opodstatnenie je učeníctvo. To je tiež jediné, čo uspokojuje Jeho srdce a poukazuje na pravdivý vzťah s Ním. Teda Pán hľadá učeníkov a nie nasledovateľov, ani nie zástupy. Či ten, čo stavia vežu, bude ju naozaj aj mať? Či ten kráľ, čo ide do vojny ju naozaj aj vyhrá?

Pán tu dáva príklady, kde na dosiahnutie úspechu je potrebné zaplatiť každú cenu a venovať sa svojmu cieľu so všetkým v nás. Pán je tu veľmi dôkladný, doslovne puntičkársky až drastický, kde jasne prehla­suje, že pokiaľ náš vzťah s Ním nebude taký, kde ON JE viac, než ktokoľvek iný (matka, otec, brat, ses­tra, ba aj náš život), kde naše poznanie JEHO je viac než čokoľvek iné v našom živote, že ON vždy re­pre­zentuje viac než čokoľvek iné – my nemôžeme byť Jeho učeníci a nemôžeme mať úspech v ničom, čo podnikáme. V takom prípade budeme tiež „soľou zeme“, ktorá stratila všetkú slanosť a je dobrá na smetisko namiesto aby bola efektívna proti korupcii a smrti (2Kr. 2:20-22). Aj medzi nami Kristus hľadá takých, ktorí budú ozajstnou soľou a nebudú staviať pred Krista NIČ, čo by oni pova­žo­va­li za cennejšie, múdrejšie, uži­točnejšie alebo lepšie.

Pán povedal „Zoberte na seba Moje jarmo a učte sa odo Mňa; lebo Ja som pokorný a poníženého srd­ca; a nájdete pokoj svojim dušiam.“ (Mt. 11:29) Toto je jediný efektívny vzťah s Kristom, kde sa mô­že­­me učiť o Ňom, rásť v pokore a skromnosti a súčasne nadobúdať pokoj v našich dušiach. Toto ale tiež vyžaduje disciplínu, ktorú naše prirodzané stvorenie nemá, preto sa ju musíme učiť, aj ju znášať. Týmto si súčasne začneme ceniť nielen, čo Kristus vykonal pre spásu človeka, ale KTO ON JE v očiach Boha Otca, aké má Boh Otec Zámery v Kristovi, akú ON má pozíciu v celom stvorení, čiže, s KÝM vlastne máme do činenia! Keď naše znalosti neobsahujú tieto živé fakty o Jeho Osobnosti, potom sú mŕtve a ne­majú žiadnu hodnotu. Boli nám dané možno veľké množstvá znalostí počas nášho kresťanského života, otázka je, akú majú hodnotu? Je v nich element života a efektívnosti, ktorí dokáže meniť iné ľudské by­tosti, alebo im duchovne pomáhať? Odpoveďou na tieto otázky by malo byť, či patríme medzi zástupy alebo sme Jeho učeníci? Lebo zástupy stále žijú svoj prirodzený pozemský život, ktorý nemá duchovnú hodnotu a oni ho aj tak stratia, kdežto učeníci dostávajú a žijú Život večný, nezničiteľný, ktorý má ne­smiernu hodnotu. Že nie je zdarmo, to je jasné.

Moja otázka je: Koľko by ste asi zaplatili za váš Život Večný? Máte vôbec nejaký odhad, koľko by to asi mohlo byť? Podľa meradiel tohto sveta naše znalosti sú veľmi cenné, totiž, pokiaľ nepoznáme Krista Osobne. Keď Ho apoštol Pavol začal zpoznávať živou cestou, začal tiež vidieť reálnu bezcennosť toho, čo on nadobudol pred svojou živou znalosťou Krista. Preto sa vo svojom liste Filipänom vyjadril, že „veci, ktoré boli pre mňa ziskom, tie počítam za stratu pre Krista... ba počítam ich za hnoj, aby som mohol získať Krista.“ (Fil. 3:7-8) Apoštol Pavol bol po čase schopný vidieť tie svoje „cenné veci“ ako odpadky vo Svetle jeho poznania Osoby Krista. My síce nikdy nedospejeme na úroveň apoštola Pavla, ale ja píšem tieto veci ako princípy, ktoré platia na každé­ho ve­ria­ceho. Preto užitočnosť nášho kresťan­ského života i prinášanie ovocia závisia absolútne na miere živé­ho poznania Osoby Krista, nie čo po­ču­jeme na zhromaždeniach ako je aj toto, alebo v zboroch, ale čo z toho sa stane ži­vo­tom v našej bytosti. Ja sám som Osobu Krista poznal len z čítania Biblie, z kázní alebo z počutia, ale živo som Pána začal zpoznávať až keď som založil zbor v našom dome a začal som aktívne učiť, kázať a pastorovať.

Napokon si pripomeňme aj priblížme ešte dve Slová Pána. Jedno je cez apoštola Pavla, kde on hovorí: „Preto ja vás naliehavo prosím, bratia... aby ste poskytli svoje telá ako živú obetu...“ (Rim. 12:1) Aký to má význam poskytnúť naše telo Bohu? Pavol sa totižto v tomto bode svojho listu dotýka našej služby Bohu. Naše telo je PRE Boha samozrejme veľmi potrebné a to v našom styku s inými tu na zemi. Lebo zvláštnym objekt­om nášho tela je náš vzťah s inými ako inštrument alebo nádoba cez ktorú môžeme ko­munikovať iným veriacim (alebo aj neveriacim) živé duchovné znalosti Božej Vôle. Hoci Boh si môže pre styk s člove­kom vybrať akjúkoľvek inú formu alebo metódu, ale Jeho hlavným cieľom je použiť človeka pre službu Svojej Vôle a Mysle a Zámerov iným ľuďom. Toto Slovo Božie platí preto aj na nás a našu eventuálnu službu iným.

To druhé Slovo je tiež cez apošola Pavla, kde on hovorí: „Ale aby ste hovorením pravdy v láske mohli rásť do Neho vo všetkom, ktorý je to Hlavou, Sám Kristus.“ (Ef. 4:15) Určite si neuvedomujeme, aj keď čítame toto Slovo a meditujeme nad ním, že pravda a láska sú dve veci, ktoré je takmer nemožné zlúčiť do­kopy a hovoriť, hlásať alebo učiť rýdzu pravdu v rýdzej láske. Prečo? Uvážme nasledovné: v očiach Pána nikto z nás nie je bez duchovnej vady, hriechu, slabosti, rôznych duchovných nedostatkov, potrieb pre korekcie, transformácie, disciplínu, vieru, múdrosť, skromnosť, usilovnosť, víziu, atď., atď. Na dru­hej strane si zoberte naozajstnú lásku a dajte tieto dve strany dokopy! Problém nie je ani tak v tom, že my nemáme voči niektorému blížnemu žiadnu lásku, ani že nepoznáme pravdu v mnohých oblastiach jeho života, ktorá pravda môže byť aj hodne horká. Mnohokrát problémom je posluhovať obidve naraz tej istej osobe! Dám vám typický príklad z manželstva: jeden z vás (či už je to manžel alebo manželka) vám povie radikálnu hlúposť alebo vás krivo obviní bez overenia si faktov. Potreba nápravy vyjadrením pravdy je nanajvýš potrebná hlavne keď tá pravda je vám jasná. Ako ale chcete tú pravdu posluhovať v láske, keď ste „napálený ako štek“? Keď váš duch je urazený alebo aj hotový „urobiť dieru do stropu“, skôr než láskyplný? Či ste takéto skúse­nos­ti ešte nemali? Naozaj? A ak ste mali, či vidíte o čom tu hovo­rím? Podľa mňa je to len otázka koľko takých milých príhod sa vyskytlo vo vašom živote. Uzáver je ale dosť jasný a jednoduchý: naša humánna láska nemá požadované kvality ani schopnosti, aby takúto služ­bu poskytovala komukoľvek, komu je potrebné posluhovať nejakú horkú pravdu v láske a kto nás buď urazil, alebo šokoval alebo priviedol na pokraj zúfalstva.

Napokon, pozrime sa na seba a uvážme, či my naozaj sme také roztomilé aj atraktívne stvorenia, ktoré  priťahujú rýdzu lásku od iných automaticky a za každých okolností? Alebo sme svojou roztomilosťou a atraktívnosťou tak zapôsobili na Všemohúceho Boha, že On sa ihneď rozhodol ísť do Svojho úradu začať plánovať našu Spásu pretože podľa Neho sme si ju zaslúžili aj za cenu života Jeho Syna? Naozaj? Ja verím, že keby Boh mal humánnu lásku, dnes by sme všetci sedeli v jazere ohňa a síry pretože podľa Jeho posudku sme všetci boli bandou hlupákov, ktorí ničomu nerozumeli, neposlúchali, hrešili, ba ani nechceli od Neho Jeho Dobrotu a vlastne ani Jeho Spásu! Na naše veľké šťastie, Boh nemá humánnu lásku, ale Božskú Lásku. Chcete sa na ňu aspoň na minútu pozrieť? Ak áno, potom sa stačí pozrieť na Izrael.

Zdá sa, že Boh si vybral ten najkrajší, najroztomilejší, najposlušnejší a určite aj najvernejší národ na celej zemi. Pravda? Alebo snáď nie? Pri čítaní Starého Zákona vám musia stáť vlasy dupkom na hla­ve kedy­koľvek čítate o problémoch Boha s Izraelom, o prorokoch Izraela, ktorí keď zomreli prirodzenou smrťou mohli byť šťastní. Zdá sa, že keď si Boh vybral Izrael za Svoj ľud, vybral si pravý opak, než čo som písal hore. História Izraela je katastrofou ľudského vzťahu s Bohom, ich Stvoriteľom a Spasiteľom. Sta­čí spomenúť, že tento národ zavraždil vlastného Mesiáša a chovali sa voči Nemu ako prasce! Keby Boh mal humánnu lásku a spravodlivosť a milosrdenstvo, Hitler by bol vypálil nielen 6 miliónov Židov, ale všetkých do jedného! Žiadny národ nepotreboval od Boha doslovne nekonečnú trpezlivosť, nekoneč­né milosrdenstvo, zhovievavosť a nepredstaviteľnú lásku! Každý iný národ ich nenávidel a predsa Boh ho­vorí: „Ja budem Bohom všetkým rodinám Izraela, a oni budú Mojim ľudom... Ja som ťa miloval več­nou láskou; preto som ťa láskavosťou priťahoval." (Jer. 31:1+3) Kedykoľvek Izrael učinil pokánie a na­sľuboval Bohu svoju vernosť a poslušnosť Jeho Slovám, Boh sa ponáhľal, aby im odpustil zakiaľ ešte ho­vorili a aby im požehnal ako nikdy predtým. Teda Boh sa často choval voči nim, ako keby sa nikdy ne­­bo­lo nič zlého stalo. Prečítajte si len niektoré pasáže od proroka Jeremiáša (napr. Jer. 9:16) a dostanete presne opačný obraz o láske Boha voči Izraelu. Napriek tomu, On ich pozbieral zpäť z celého sveta a dal im zpäť ich zem a domov. To je Láska Božia, ktorá nie je ovplyvnená, ani ničená zlom. Maša humánna láska je ovplyvnená ba aj ničená zlom, lebo zlo ju môže zmeniť aj na nenávisť.

Túto časť sme nazvali „NAŠE POMAZANIE A SLUŽBA“ a z tohoto titulu by sa zdalo, že akonáhle my má­me pomazanie, môžeme slúžiť. Nuž, môžeme, ale otázka je aká efektívna naša služba bude, akú uži­točnosť ona bude mať pre Pána? Prečo? Lebo rozhodujúcim a absolútne nepostrádateľným faktorom pre užitoč­nosť a tým aj efektívnosť našej služby Pánovi je naša „duchovná kapacita“. Ona je aj základným prin­cí­pom našej služby a je tiež mierou našej plodnosti ovocia. Hodnota našej služby Pánovi závisí na miere našej duchov­nej kapacity. Musíme hneď na začiatku podotknúť, že tu ide o „duchovnú kapacitu“ a nie o našu „prirodzenú kapacitu“. Existujú ľudia, ktorí prirodzene majú silnú, vycibrenú, edukovanú myseľ, dokážu kontrolovať i ovlá­dať iných, dokážu presvedčivo hovoriť alebo vysvetľovať, obraňovať svoje pozície, prehovárať iných, atď. Keď takíto prídu do sféry duchovných vecí alebo Božskej pravdy, dokážu analyticky aj komplex­ne uchopiť pravdu, pamätať si ju, používať ju pre svoje účely viac, než pre Pánove. Toto ale nie je, ani nikdy nebola duchovná kapacita.

Duchovná kapacita sa nezískáva štúdiom, intelektuálnym meditovaním, diskusiami, debatami, analyzo­vaním, výmenou názorov, vyučovaním. Duchovná kapacita sa získáva a zväčšuje jedine súžením, utrpe­ním, bolesťou a to buď telesnou alebo duševnou, alebo duchovnou. Duchovné hodnoty nezačínajú tým, čo my vieme alebo o čom dokážeme hovoriť aj celé hodiny alebo čo dokážeme urobiť, ale tým, čo MY SME. A toto je jasne ukázané len keď sme v ohni, čokoľvek ten „oheň“ môže pre nás byť alebo zname­nať. Pretože „oheň“ môže znamenať rôzne veci pre rôznych veriacich. Čo je ohňom pre mňa, to nemusí byť oh­ňom pre vás. To znamená, čím ja môžem prechádzať bez nejakých utrpení, súžení či sta­rostí, tým možno vy nemôžete pre­chádzať vôbec, a cez čo vy prejdete poľahko, cez to ja nemusím prejsť vôbec. Teda keď oheň je vec individuálna a záleží na charaktere a duchovných potrebách jednolivca, práve tak aj duchovná ka­pacita je individuálna a tiež záleží na charaktere a duchovných potrebách jednolivca. Ako tú kapacitu potom Pána zväčšuje a na akom princípe? Čo je vlastne cieľom každého utrpenia, súženia, či každej skúšky? Je to viera! (1Pet. 1:6) Nikdy nezabudnime, že každé utrpenie, súženie, premáhanie, každá skúš­ka, ktorú Boh dovoľuje, každá omrvinka skúšania ohňom, ktorej sme podrobení podľa Jeho dovole­nia má za svoj účel ten istý zámer – je to vždy otázka našej viery!

V Novom Zákone Boh všetko akoby „zavesil“ na jedno slovo, a to slovo je viera. Keďže viera je základ­ našej Spásy a celého Nového Zákona, potom musí nám byť zrejmé, že Satan pracuje predovšetkým na základe nevery. A nevera je v podstate – neschopnosť dôverovať Bohu! Ale neshcopnosť dôverovať je tiež neschopnosťou prijímať všetko, čo nám Pán dáva. A neschopnosť prijímať spočíva v nedostatku vý­cviku, tréningu, pohybu, rozvíjania, používania našich duchovných zmyslov na vnímanie, chápanie, ro­zozná­va­nie duchov­ných záležitostí, úkazov, faktorov reality. Aj apoštol Pavol spojuje nedostatok výcvi­ku, tréningu, pohybu, rozvíjania, používania našich zmyslov s našou duchovnou kapacitou a tým aj mie­rou našej duchovnej dospelosti (Žid. 5:12-14). Deti, ktoré nerozvíjali svoje zmysly môžu prijímať jedine mliečko. Dospelí,ktorí rozvíjali, cvičili, hýbali a tak používali svoje zmysly môžu prijímať pevné jedlo. Pýtajte sa samých seba ako je to s vašim výcvikom, tréningom, rozvíjaním, pohybom i používaním vašej duchov­nej kapacity a jej rastu. Či naozaj používate duchovné zmysly aj duchovné nadanie, ktoré Pán dal tak, ako by ste mali? Máte zvyk prebehnúť, čo Pán dal len tak po povrchu, alebo sa aj zahĺbite do Svetla, ktoré On dal a ste schopní rozlišovať a du­chovne rozumieť tomu Svetlu, a to nielen všeobecne, ale aj v jeho platnosti na vlastnú osobu? Hovoríte často i o sebe, alebo len o iných? Lebo my vieme o iných tak­­mer všetko, poznáme ja všetky ich nedostatky a potreby, ale o sebe zrejme nevieme nič. A to, čo vieme, o tom sa hanbíme hovoriť. Či prichá­dzate s tým Svet­lom k Pánovi, aj s otázkami, ktoré by mali rozšíriť vašu vlastnú duchovnú kapacitu aj vaše živé poznanie Jeho Osoby? Lebo to je napokon účel toho Svetla. Samo­zrej­me, tieto otázky si musíte zodpovedať sami.

Časť  10   –  NAŠE SKUTKY

Pán má predznalosť, takže On pozná čas pre každú vec, my ho nepoznáme. On tiež vie, či Jeho odpoveď niekedy vôbec príde ku nám... pretože naše srdce nikdy nemusí byť Jemu podrobe­né a nemusí súhlasiť vy­konať to, čo Pán bude vyžadovať predtým, než On nám odpovie na našu modlit­bu. Príklad? Cítite, že ste naivní a hlúpi alebo jednoducho chýba vám múdrosť, takže pýtate si od Pána múdrosť podľa Jeho Slova (Jak. 1:5). Ale múdrosť neprichádza. Potom znova otvoríte Bibliu a zistíte že ten verš 5 pokračuje veršom 6 a 7. Ale múdrosť stále neprichádza hoci môžete veriť, že máte potrebnú vieru. Ak tú múdrosť chcete desperátne mať, vrátite sa do Biblie a tam, trochu ďalej čítate: „Boh odpo­ruje pyšným, ale dáva Milosť skromným“ (Jak. 4:6). Pokiaľ je pýcha vo vašom srdci alebo hlave, Pán vám nedá nič... a to zahr­ňuje aj múdrosť. Keď vám On odporuje, potom vám nemože nič dať. Takže pyš­ný človek sa môže mod­liť deň-noc a nedostať nič! Ako sa vy vidíte v tomto svetle? Máte tu nejaké skú­se­nosti? Či naozaj veríte, že Pán si želá, aby ste pokračovali s impotentnými a nezodpovedanými mo­d­lit­­bami? Nuž, NIE. Ale ak ani nečakáte na Jeho odpovede, či pokyny, nikdy sa nestanete spravodliví a nikdy sa nebudete modliť účinné modlitby spravodlivého, ktoré veľa zavážia (Jak. 5:16). Toto isté platí aj na Cirkev, ktorá je pyšná, seba-spravodlivá, všetko vie, nepotrebuje nikoho, kto by jej mal čo povedať, hoci ona je aj naničhodná, mi­zerná, chudobná, slepá aj nahá (Zj. 3:17). Preto ona komplet­ene zly­hala! Ona sa tiež stala po­zemským systémom, niečim samým v sebe a takto stratila svoju nebeskú pozíciu a význam. Dnes Cirkev nemá VÝZNAM! Je horšia, než Dom Izraela, ktorý nikdy nemal v sebe Ducha Svätého, ako Cirkev má!

Brat Hanola takto ho­vorí pre­tože Môj Pán takto hovorí.  Čujte, čo Pán hovorí Ezekielovi: „Syn človeka, choď do Domu Izra­ela a hovor im MOJE SLOVÁ... ale Dom Izraela ťa nebude počúvať; pretože oni nebudú ani MŇA po­čú­­vať; lebo celý Dom Izraela je drzý a nehanebný a tvrdého srdca“ (Ez. 3:4-7).

A teraz na mňa počúvajte, pretože toto je tiež moje Svedectvo pred Pánom Ježišom Kristom, a toto je čo ja svedčím – to isté Slovo Božie prenesené zo Starého Zákona do Nového Zákona: „Syn človeka, choď do CIRKVI a hovor im MOJE SLOVÁ... ale CIRKEV ťa nebude počúvať; pretože oni nebudú ani MŇA počúvať; lebo celá CIRKEV je drzá a nehanebná a tvrdého srdca“ (Ez. 3:4-7). A táto Pravda Božia nech je publikovaná v celej Cirkvi, lebo ona tiež vysvetľuje Zjavenie 3:16-19.

Všetci kazatelia majú mať dôležité posolstvá pre tieto časy konca dejín a sveta. Biblické učenia majú byť posol­stvami pre tento prítomný čas a prichádzajúci Koniec tohoto sveta a všetkých vecí v ňom. Oni majú uka­zovať, čo Boh ide konať teraz a nielen s týmto bezbožným svetom ale aj s bezbožnými a pyš­ný­mi veria­cimi. Mu­sí tu byť veľká naliehavosť pravdivého kázania v zboroch, ktoré musí vystriedať prázdne nábo­ženské slo­vá, ktoré nemajú významu a ktoré neukazujú veriacim žiadnu cestu von z toho Babylonu. Veľ­­­ké pro­blé­my dnes stoja pred nami a kazatelia si konečne musia uvedomiť, že oni ovplyv­ňujú ľudské životy na celú večnosť! A krv celých zástupov veriacich bude vyžadovaná z ich rúk!... (Zj. 19:2) a to Osob­nosťou, ktorú oni na­zývajú „Pánom“ a ktorého vôbec nepoznajú! Ja toto nazývam ozaj­stnou TRAGÉDIOU CIRKVI! (čí­tajte mo­ju kni­hu s týmto titulom a rozumejte tragédii, ktorá prichádza rýchlosťou tornáda). Musím ešte ďalej svedčiť a povedať, že ja nie som v tejto službe pretože som si ju ja vybral alebo že by som mal v mojej osobe na túto službu „vrodené“ kvalifikácie. Ja som v tejto službe pretože ruka Pánova je na mne, lebo On ma povolal a tiež pomazal pre túto službu. Ak by som sa vyňal z tejto služby a pre­stal slúžiť, to by zna­me­nalo, že som sa vyňal z ruky Pánovej – a toto ja nikdy neuro­bím. On mi dal po­solstvo pre tento čas Konca sveta a pre túto situáciu a Jeho Slovo je ako oheň v mojich kostiach. Preto Ho kážem... i keď ja nemôžem zmeniť nikoho, pretože nemôžem zmeniť ani sám seba.

Teraz musím vysloviť veľmi dôležitý duchovný fakt, ktorý nie je veriacimi porozumený v dostatočnej hĺbke a preto ani ohodnotený. V tejto situácii morálneho úpadku, nedbalosti, neposlušnosti, vlažnosti a prichádzajúcej deštrukcie, Boh musí započať s niečim novým, niečim rýdzim i keď to bude niečo veľmi malé, ako malé dieťa. Boh nebude liečiť chorobu, keď tá choroba je morálna, alebo plná nepo­sluš­­nosti, nedbalosti alebo vlažnosti, ale pripraví nový zrod. Boh nevyliečil Lazara, ale nechal ho umrieť a započal s jeho zmŕtvychvstaním (Jn. 11:39-44, Lazar predstavoval Izrael!) Toto je fakt a Zákon Boží. On nikdy ne­bude liečiť staré stvorenie, ale začína s novým, čistým a rýdzim stvorením a učí to nové stvore­nie počuť Jeho hlas. To mi pripomína Samuela, novonarodené rýdze dieťa a potom, keď bolo vzaté do svätyne, prvú vec, ktorú ho Pán učil bolo poznať Jeho hlas, rozoznať hlas Boží od hlasu človeka (1Sam. 3:1-12). Hlas človeka zahŕňa v sebe hlas jeho rozumovania, túžob, plánov, emócii, jeho vôle a náklonností a jeho presvedčení a teda i jeho hriešnosti. Existujú mnohé hlasy mnohých ľudí, ale hlas Boží je len jeden a je veľmi roz­diel­ny. Nemožno ho definovať alebo vysvetľovať, ale my vieme, že TO je hlas Pánov. V Starom Zákone Samuel počul Hlas Pána svojimi fyzickými ušami (1Sam. 3:1-8). V Novom Zákone my normálne obja­vuje­me a iden­ti­fi­kujeme Jeho Hlas v našom vedomí, kde máme „vnútorné“, duchovné ucho. Pokiaľ sme sa nenaučili rozoznávať hlas Pánov, nikdy nemôžeme Jemu slúžiť, ani Jeho ľudu a naša užitočnosť Pá­novi aj veriacim zostane na nule. Tento dôležitý duchovný fakt je takmer neznámy medzi mnohými veriacimi a tiež medzi mnohými ich vedúcimi.

Potom sa musíme učiť poznať Myseľ Pánovu, čo znamená, porozumieť hlasu Pána, čo On hovorí, komu a prečo. Jeho Slová vychádzajú z Jeho Mysle a my ich počujeme našim vnútorným-duchovným uchom a potom ich máme rozumieť. Veľa ste sa naučili, máte kopu Svetla, ale Pán neprišiel len aby videl, koľ­ko Svetla sme prijali, alebo koľko Pravdy sme prijali a uverili. On prišiel, aby videl, akou skutočnosťou sa to Svetlo a Pravda stali v našom živote! On môže povedať: „Ja viem... Ja viem... Ja viem všetko o tom­to aj o hentom... Ja viem, čo veríte, o čom hovoríte, čo diskutujete, čo prehlasujete, čo vyznávate... ale chcem vedieť koľ­ko z toho všetkého sa stalo vašim skutočným životom, vašou skutočnou bytos­ťou a čo z toho sa stalo pre vás naozajstnou otázkou vášho života a smrti?“ Aby som vám nemusel pove­dať: „Máš meno, že žiješ, a si mŕtvy“ (Zj. 3:1b). Pretože toto je s veriacimi priebežné nebezpečenstvo ke­dy­­koľ­vek Svetlo Pána príde, že ho neberú do úvahy s požadovanou vážnosťou a dôslednosťou, výsledok toho Svertla je potom nulový! Pán nám dáva toto Slovo pretože je v Písme jasne napísané: „V tomto je Môj Otec oslávený, že donášate mnoho ovocia...“ (Jn. 15:8a) – On nie je oslávený, že máte mnoho vedo­mostí a poznáte mnoho pravdy. A ovocie môžeme donášať iba vtedy, keď naša reakcia na Jeho Svetlo nie je len mentálny súhlas, prisvedčenie alebo len naše duševné potešenie, či pôžitok z toho Svetla, ale jeho prijatie do života našej bytosti. Lebo to Svetlo má moc zmeniť náš život na život posvätený, ktorý jedine môže prinášať ovocie prijateľné Bohu. Naša myseľ a emócie neprinášajú Bohu žiadne ovocie!

Dvanásti učeníci boli s Pánom počas Jeho služby na zemi 3˝ roka a mali privilégium zažiť Svetlo, Prav­du a Život Syna Božieho v Jeho prítomnosti. Boli svedkami všetkých Jeho zázrakov aj Jeho zmŕtvych­vstania. Ale nič z toho nezmenilo ich ducha, teda ani ich starý život. Neboli me­­­není na Jeho Podobu v nijakom smere a teda nemohli prinášať Bohu žiadne prijateľné ovocie! Potrebovalo to následné skú­se­nosti vo svete so skúškami a utrpeniami počas ich služby, ktoré ich menili v duchu, uschopňovali ich vi­dieť, počuť a chápať v ich srdciach a duchu a tým meniť aj ich život. To isté platí aj na nás. My nie sme menení na Jeho Podobu, čo je hlavný Zámer Náš­ho Otca v Nebesiach (Rim. 8:29) len preto, že sme vysta­vení Svetlu a Pravde Jeho Slova alebo mnohým dobrým kázňam. Sú to tlaky nášho starého života, utrpe­nia, konflikty, naše reakcie na problémy a rozhodnutia našej vôle, ktoré môžu mať ďalekosiahle dôsled­ky, a všeobecné vojenčenie cez ktoré musíme prechá­dzať – tieto nás menia buď na Jeho Podobu a prive­dú nás do radosti, alebo nás nemenia a privádzajú nás do záhuby. Preto opakujem, Pán sa nás zpy­tuje ohľadne Svetla a Pravdy, ktoré sme prijali, ktoré mohli byť báječnou doktrínou, báječným uče­ním, alebo báječ­ným zjavením, možno aj omnoho viac, než čo iní vôbec kedy obdržali. Pán sa nás zpytuje, koľ­ko z toho sa stalo našim Životom? Koľko z toho preniklo do nás a stalo sa samotným živým jadrom na­šej by­tosti, podľa čoho sme my potom začali kráčať, hovoriť, konať, žiť? A aké ovocie začalo z toho nového Života rásť? Lebo konečný cieľ aj túžba Nášho Otca Nebeského nie je, aby sme len mali Život a ostali bez ovocia! Aj konáriky z vinnej révy – Krista – sajú Jeho Život a rastú, ale nemajú ovocia! Preto sú oni vyrezané Vinohradníkom – Otcom Nebeským – z Krista von a tam uschnú, a ľudia ich pozbierajú, hodia do ohňa a tam zhoria (Jn. 15:2+6, to sme už spomenuli v Časti 2).

Pán sa nás môže pýtať takéto životne dôle­žité otázky ktoré započnú ab­­sorbovaním Jeho Svetla do našej bytosti, pokračujú mierou Života, ktoré to Svetlo v našej bytosti vypro­du­kovalo tým, že sme svoj starý život zapierali a v sebe premáhali a končiac ovocím, ktoré z toho nového Života v nás vyrástlo. Potom nám Pán prednesie túto životne dôležitú zále­ži­tosť na našu osob­nú úro­veň a povie nám: „Ak ktokoľvek počuje... ak ktokoľvek premôže... tomu Ja dám...“ Toto je pravdivý zmysel i uzáver Jeho otázok, výzvy aj očakávania. Základný Fakt tohoto od­stavca spočíva v tom, že: Cieľ, Túžba aj Sláva Nášho Otca je naviazaná na plodnosť nášho Života!

Teraz si povieme dôležité duchovné veci, ktoré sú živo spojené s horeuvedeným odstavcom. Plodnosť veriaceho súvisí so Slovom Božím. Celá Biblia je založená na Živote, čiže, Strome Života a jeho ovocí života, a na Smrti, čiže, Strome poznania dobra a zla a jeho ovocí smrti! Od Genesis až po Zjavenie sa nejedná o ničom inom, než o Živote a Smrti, a ako získať Život Večný a ako skončiť vo Večnej Smrti. (5M. 30:15+19// Mt. 7:13,14) Život sa vždy dá zpoznať podľa svojho ovocia, ktoré prináša život, a Smrť sa tiež dá poznať podľa svojho ovocia, lebo jej ovocie prináša smrť. Preto jedno z najdôležitejších Podo­benstiev Pána je Podobenstvo o rozsie­vačovi. Základným faktorom tohoto Podobenstva je, že človek všeobecne mô­že mať jedno z piatich druhov srdca. Pohania majú srdce plné nevery, ktoré nikdy nemô­že rodiť žiadne ovocie; o tomto sa rozširovať nebudeme. Veriaci môžu mať jedno zo štyroch druhov srdca, ktoré sú ďalej rozlišované tiež svojou „pôdou“. Čo je šokujúcim faktorom je, že tri z týchto štyroch dru­hov srdca sú NEPLODNÉ! (aspoň zo začiatku) Len jeden druh srdca je schopný prinášať úrodu! A aj z veriacich majúcich toto dobré a plodné srdce, len jedna tretina je shopná prinášať plnú – stonásobnú úrodu, ďalšia tretina prináša šesťdesiatnásobnú a tá posledná tretina len tridsaťnásobnú úrodu! Náš Pán, ktorý je ten Rozsievač, nemá teda polia, ktoré sú závideniahodné. Ja osobne som zvedavý, čo Pán robí s tými srdciami, ktoré sú od samého počiatku, teda od krstu vodou, neplodné? Lebo keď zostanú v takom neplodnom stave, nemôžu byť spasené, lebo nesplnia Bohu Otcovi ani Jeho najhlavnejšiu túžbu a cieľ. Priblížme si teraz aspoň tie najhlavnejšie fakty tých štyroch druhov srdca a jeho pôdy.

1) Zatemnené srdce –

 

„A ako sial, niektoré semená padli na kraj cesty, a vtáci prišli a vydzobali ich.“ (Mt. 13:4) Čo sa stalo? „Keď ktokoľvek počuje slovo... a nerozumie mu, potom prichádza ten zlý a vychytí, čo bolo zasiate...“ (Mt. 13:19). Ak niekto nerozumie, to je ten, ktorého „myseľ boh tohto sveta zaslepil, aby neveril“ (2Kor. 4: 4) Takíto veriaci sú tiež tí, ktorí sú schopní, alebo aj ochotní, veriť len tomu, čomu mentálne rozumejú. Tu máme zatemnené srdce, srdce neosvietené a také srdce nedokáže reagovať na Slovo Pána, nemá pre Neho žiadnu odozvu hlavne keď mu ani nerozumie! Je tiež napísané: „...kázané slovo im bolo neužitoč­né, lebo nebolo premiešané s vierou u tých, čo počuli“ (Žid. 4:2b). Čo toto znamená? Nuž, nepostačuje, ak sme vyslobodení len z „pozitívnej nevery“, akú majú pohani, ale zostávame v akomsi „pasívnom du­chovnom stave“, kde viera by mohla existovať, ale niet jej. Tu musíme porozumieť dôležitému rozdielu medzi pohanmi, ktorí neveria a veriacimi, ktorí neveria. Ten rozdiel je v tom, že pohanské srdce hovorí: „Ja nebudem veriť“, veriaceho srdce hovorí: „Ja nemôžem veriť“. V pasívnom stave veriaci očakáva, že niečo sa prihodí cez Pánovo Slovo bez toho, aby on pohol prstom – to je jeho osobné presvedčenie, osobné očakávanie, jeho viera, ale to nie je viera od Pána. To sa ale nikdy nestane! Pán takého musí pri­viesť do okolností, kde sa musí uskutočniť určité „uplatnenie viery, pohyb viery, zrod viery“ v súvi­slosti s Pánovým Svetlom. Takáto, hoci aj malá viera, spôsobí osvetlenie srdca a tým zničí zaslepujúcu a pod­vodnú prácu diab­la. Čím väčšia viera, tým väčšia jasnosť v srdci. Je to naša prirodzená neschopnosť pri­jať Svetlo Pána, ktorá dáva diablovi podklad pre vychytenie Slova zo srdca. Akákoľvek viera ničiaca temnotu v srdci ničí aj tento diablov zámer a začne robiť pôdu plodnou. Inými slovami, naša lenivosť, či pasivita dáva diablovi pôdu, kde môže efektívne mariť zámery Pána. Za takých okolností nám môže byť prezentované úžasné a nádherné Svetlo Pána, no nemusí z toho vzísť žiadne ovocie. Počuli sme, odišli sme a ovocia niet žiadneho. Niet v nás života ani správneho ducha. Prečo? My sme boli spokojní iba s tým, že sme počuli... a mentálne uverili. Keď neskôr hľadáme, čo sme počuli, je to preč, už to s nami nie je ako to bolo pri počúvaní. Čo asi leží medzi vecou nám prezentovanou so všetkými jej možnosťami, a jej ovocím, ktoré sa malo stať realitou v našom živote? Je to akcia viery alebo nedostatok viery v súvise s tou prezentáciou.

2) Povrchné, plytké srdce –

 

„A iné padli na skalnaté miesta, kde nemali dostatok zeme... a pretože nemali koreň, vyschli.“ (Mt. 13:5, 6) Takéto srdce sa tiež nazýva „skalisté, tvrdé“ a toto robí to srdce neplodným. Čo je tu potrebné? Je tu jasné, že je potrebné „zlomenie, preoranie srdca“. Toto tiež poukazuje na fakt, že Pán jednoducho nemô­že prenik­núť do určitých potrebných hĺbok v našich prirodzených životoch pokiaľ neurobil určité rozbí­ja­nie pôdy v našich srdciach. Pán musí dosiahnuť v našej bytosti určitú „kapacitu plodnosti“ prijateľnú pre Jeho Zá­mery a očakávania. Aj Svojim učeníkom povedal“ „Mám ešte mnoho vecí čo vám povedať, ale teraz ich nemôžete prijať.“ (Jn. 16:12) Jeden z dôvodov prečo neboli schopní prijať od Pána, čo im On chcel dať bolo aj to, že oni boli so svojou naturálnoou vierou tak seba-istí. Peter povedal Ježišovi: „Hoci by som mal aj umrieť s Tebou, predsa ťa nikdy neopustím“ (Mt. 26:35) Je jasné, že Pán mu nemo­hol dať nič viac pretože narazil v Petrovi na jeho neschopnosť prijímať, čo nebolo naturálne a logické. Po čase ale Peter bol zlomený a uvidel a stal sa Pánovi veľmi užitočným.

3) Rozdelené srdce –

 

„A niektoré padli medzi tŕnie; a tŕnie vyrástlo a udusilo ich.“ (Mt. 13:7) Tento veriaci „je ten, čo počuje Slovo; ale starosti tohto sveta a zradnosť bohatstva udusia to Slovo a ono sa stane neplodným.“ (Mt. 13:22) Toto je srdce, ktoré by aj šlo k Pánovi, má i túžby ba môže mať i veľmi dobré zámery, v tomto sme­­re je teda „podobné“ semenu, ktoré tiež má túžby aj veľmi dobré zámery. V srdci sú ale sily starostí v tom­to svete včítane honby za peniazmi a bohatstvom, ktoré zadusia tie sily dobrých zámerov a srdce sa sta­ne neplodným. Čo je zaujímavé v tomto prípade je fakt, že semeno a ten veriaci sa stávajú jedným, čo do zodpovednosti práve, že majú rovnaké túžby aj zámery. Semeno mimo toho veriaceho nedokáže ale nič urobiť, práve tak, ako ten veriaci bez toho semena nemôže nič urobiť. Semeno je plné dobrých zámerov, plné dobrých motívov, plné dobrých túžob. Veriaci je plný dobrých zámerov, plný dobrých túžob, plný dobrých motívov a možno aj dobrých príležitostí, ale tam zastávame! Objavujeme tam aj iné sily, ktoré zavážia, slovo, ktoré je v Biblii použité je „súženie, trápenie“, čo tiež znamená „veľká záťaž“. Čiže, iné veci zaťažujú nielen našu myseľ, ale aj srdce a vôľu, teda celú dušu, či už sú to záťaže znepo­ko­­jenia du­še, predpojatosti, nerozhodnosti konať, či rôznych iných ťažkostí, ako trápenia, sužovania sa, nadmernej starostlivosti, prekonávania chorôb, finančných problémov, socialnych problémov, vyrušova­nia, obťa­žo­vania či trýznenia inými osobami, hnevu, atď. Všetky tieto veci spôsobujú, že srdce je roz­de­le­né medzi týmito „záťažami“ a tými dôležitejšími a dobrými zámermi, ktoré sú takto udusené aj zne­mož­­ne­né pre­vládnuť. Ale aj keby neboli celkom znemožnené, takéto srdce je neschopné správne rozho­do­vať ale zo­stáva rozdelené a dáva prednosť zaoberať sa tými „záťažami“ skôr, než tými veľmi dobrými zámer­mi, túžbami a motívmi semena. Takéto rozdelené srdce fakticky predstavuje do určitého stupňa srdce „neza­svätené“, čiže, dovtedy nevyvolené pre účely Božie. Ešte jednu dôležitú poznámku je po­trebné uviesť, a síce, semená Pána tu neboli zasievané „medzi“ ani „na“ tŕne, čo už boli vyrastené, ale medzi seme­ná tŕňov, takže obe semená začali rásť spolu, ale srdce dalo prednosť semenám tŕňov a takto oni dosiahli výhodu nad semenami Pánovým a v konečnej fáze ich udusili.

4) Srdce obnovené Duchom –

 

Verím, že tu sa nemusíme veľmi rozširovať o akom srdci tu hovoríme. Musíme sa ale pozastaviť a uve­domiť si veľmi dôležitý fakt, ktorý sa tu môže zdať iba „slovnou hračkou“, ale na ktorom závisí náš ži­vot alebo smrť! Aký je to fakt? Ak niečo príde len NA nás, nebudeme mať žiadne ovocie, ani 100, ani 60, ani 30–násobné. Ak budeme brať pravdu NA nás, skončíme veľmi zle, v kalamitách, v tragédiách, v biede a v absolútnej neplodnosti. Ak aj predpokladáte, že pravdu ste obsiahli do seba vďaka vašej intelektuálnej schopnosti pochopu, nebudete plodnejší, než v prvom prípade. Duch a Život sú totálne rozdielne veci od emocionálneho alebo intelektuálneho ponímania pravdy. Tú Pánovu Pravdu, to Svetlo, to Slovo musíme obdržať DO seba, do hĺbky našej bytosti, ktorá je HLBŠIA, než naša duša! Cesta do Života je cesta obnoveného ducha, obnoveného chápania, obnoveného, osvieteného a oživeného srdca. TOTO si vyžadujte od Pána aj vo svojich modlitbách. Pavol sa nikdy nemodlil, aby „oni mali osvietené oči ich intelektu“. Pavol bol obkolesený zástupmi, ktorí mali osvietené oči ich intelektu, čo bolo NA nich, a Pavol videl tragédiu toho! On sa modlil, aby boli osvietené oči ich srdca!, čo bolo V nich. O TOTO proste Pána, lebo to je jediná cesta plodnosti! Čím viac Krista máte V sebe, tým je váš život tiež „vnútornejší“ a nie „vonkajší“. Vy môžete mať určitú mieru Krista z vonkajška, čo je „púhe objektívne chá­panie“, púhe informácie. Ale keď obdržíte Život Krista, on bude totálne „vnútorný“, Kristus bude VO vašom srdci. Potom uvidíte rozdiel.

Samozrejme, že plodenie ovocia Ducha je úzko späté so Svätým Duchom, ktorý nám bol daný, aby nás „uviedol do každej pravdy“ (Jn. 16:13) Táto práca Ducha nie je ale čosi občasné, náhodné, nepravidelné alebo príležitostné, práve naopak, ona je priebežná, kontinuálna pretože to by mal byť kurz života kaž­dé­­­ho člena rodiny Božej. Plná pravda zjavenia o Kristovi nie je otázkou Božieho usporiadania, opatrenia alebo akéhosi plánu čo sa týka časovania, kalendáru. Je to skôr otázka našej poslušnosti, reakcie, ozve­ny i odpovede nášho ducha voči tomu, čo nám už bolo zja­vené, čo sme už dostali a máme, aby sme my cez to zjavenie mohli duchovne rásť a na­predova­ť. A táto naša reakcia, ozvena a odpoveď nášho ducha sa­mo­zrejme zá­vi­sí na tom, ako my kráčame s Duchom Božím. Toto vedenie Ducha v nás do každej prav­dy nie je teda niečo, čo prichádza a vzťahuje sa iba na určité špecifické problémy, na časy krízy, na ur­gentné prípady, na núdzové situácie či na podobné mimoriadne či nepredvídané udalosti v našom živote, ale to vedenie má náš život nepretržite pod vládou Ducha Svätého cez naše vnútro. Duch Svätý nás chce viesť a vlád­nuť nám, ak Mu len dovolíme, a to cez nášho vnútorného duchovného človeka.

Preto tu musím pozname­nať ďalší dôležitý fakt, že pomalosť nášho duchovného rastu a napredovania po ceste Pána je jednoducho dô­sledkom faktu, že sme tak veľmi dlho boli ovládaní z vonkajška (svetom, našimi plánmi) a nie zo vnútra. Veriaci, ktorí sú v ich duchovných životoch ve­dení a ovládaní zvonku (cez ich prirodzené zmys­ly a vnemy) vyvíjajú sa duchovne veľmi pomaly, ak vôbec. Ich duchovná dos­pelosť je úžasne oneskore­ná. Oni zriedkakedy dosiahnu hĺbku, či výšku duchovného života, ktoré by boli viac, než len elementár­ny­­mi základmi. Keby bol Šavel z Tarsu býval pokračoval súc vedený, ovlá­daný zvonku, teda, úprim­ný­mi i logickými presvedčeniami svojej duše, dnes by nám v Novom Zákone chýbalo hodne listov, hodne vzác­nych to pokladov.

Čo bol najväčší omyl, najväčšia chyba Šavla? On veril z celého srdca, že Izrael a Judaizmus, vybudova­né a ustanovené Bohom, akceptované aj požehnané Bohom a s ktorými Boh bol spojený, museli byť nie­čim správnym, pravdivým a on musel byť za ne ab­solútne oduševnený, im oddaný celým srdcom až do konca svojho života. Pravda? Ale NIE! Toto bol veľmi chyb­ný argument. Pretože môže prísť čas, kde aj to, čo Boh vybudoval, ustanovil aj používal a Sám sa s tým aj spojil, môže jedného dňa prestať byť uži­točným, vyplňujúcim Jeho Vôľu, byť miestom, kde Boh stále je a nemô­že to zanechať. Typický prípad tohoto faktu je i svätostánok v Síle, ktorý Boh ustanovil a potom ho opustil (Žm. 78:60). Ale tento úžasný rozdiel v ľudskom ponímaní Vôle Božej aj v tom, čo Boh môže a čo nemôže, čo je Jeho dočasná Vôľa a čo je Je­ho konečná Vôľa, zahŕňa niektoré z veľmi dôležitých otázok v našich životoch. Napo­kon ten nepochop toho úžasného rozdielu stavia pred nás aj tú veľkú a dôležitú otázku duchovného vodcovstva.

Čo je „vodcovstvo“ podľa Mysle Boha? Je to veľmi jednoducho to, čo sa rodí a vyvíja z nášho kráčania s Bohom Samotným a to za každých okolností a vonkajších podmienok. To, čo sa nepoddáva vláde či ve­­deniu iba toho, čo vychádza z vonkajška, z toho, čo je svetské, prirodzené, logické, to, čo tvorí naše ľudské presvedčenia najrôznejšieho druhu, ktoré potom nahradzujú pravdivú vieru Krista. Bohužiaľ, dnešné cirkevné vodcovstvo nie je vedené zvnútra, ale zvonku, preto v očiach Božích ono NIE JE vod­covstvom, ktoré reprezentoval apoštol Pavol, ale ktoré reprezentoval Šavel z Tarsu.   

Niekoľko dôležitých zakončujúcich poznámok. Ak ste vedení vašim vonkajším náboženským systé­mom ak sa mu musíte prispôsobiť, nasledovať všetky jeho pravidlá a predpisy, ak sa takto pokúšate konať Bo­žiu prácu, žiť podľa Božej Vôle... ach,ach! Človek si ani nevie predstaviť hroznú smrť tohoto všetkého, úžasné bremeno toho všetkého, paralýzu aj chaos toho všetkého. Prečo? Lebo Pán Ježiš Kristus si neželá vládnuť nad Svojim ľudom externými predpismi a pravidlami a príkazmi a zákonmi. Pán si želá vládnuť Svojmu ľudu vnútorným životom a svedectvami! Žiť v dnešnom veku zla a temnoty je možné jedi­ne na­šim obnoveným vnútorným človekom, ktorého máloktorý veriaci pozná, rozumie alebo nasleduje, ale ho skôr ignoruje. Väčšina veriacich sa stále snaží žiť ich kresťanský život vo svojom externom starom člo­ve­ku, ktorý je dostatočne humanistický aj intelektuálne vzdelaný na to, aby ich viedol a aby mu oni dô­ve­rovali. Zrejme takíto veriaci nevedia, že humanizmus je sprostý a hriešny pred Bohom? Tento fakt je najlepšie pozorovateľný medzi veriacimi, ktorí dostali svoje náboženské základy v rímsko-kato­líckej cirkvi. Oni všetci kráčajú podľa toho, ako sami seba vidia – pracovití, nápomocní, dobromyseľní, súcit­ní, ochotní slúžiť ba aj vyučovať katechizmus, skromní, dávajúci milodary do ich kostolov, presvedčení, že ich úmysly sú vždy dobré a spravodlivé. Ani Sám Ježiš Kristus ich nepresved­čí, že On ich vidí úplne inak a že ich „vonkajšia svätosť“ je Bohu absolútne neprijateľná. Nikto ich ne­presvedčí, že oni Pána ne­poznajú, že sú v duchu mŕtvi preto o duchovných veciach nemajú ani potuchy, že sú oni obete podvodov Diabla a ak im Pán nepreukáže špeciálnu Milosť a zhovievavosť, kráčajú všetci do zatra­tenia. (Prečítajte si strany 128-133 knihy „Život zo Smrti“ a obnovte si šokujúcu pravdu o USA a Vatikáne.)

Napokon je tu naša reakcia voči Pánovej výzve. Pán vyzýva a očakáva od nás nový postoj, nový pomer voči Svetlu a Pravde, ktoré sme obdržali. Či mi máme nový postoj, alebo zaujmeme ku tomu všetkému obdržanému ten istý pomer, aký sme vždy zaujali v minulosti? Pretože, až do dnešného dňa sme si ne­mu­­­seli uvedomiť ani pochopiť, že Pán nedeponoval do našej pamäti iba kopu nových informácii, ale On chcel uložiť do našej bytosti časť SEBA SAMÉHO! Keďže „vy nechcete prísť ku Mne, aby ste mohli mať Ži­vot“ (Jn. 5:40), preto Ja som prišiel ku vám, aby ste mohli mať... najprv Svetlo a Pravdu. A ak sa to Svetlo a tá Pravda stanú čas­ťou vášho života, vašej bytosti, potom sa stanú vašim Životom, lebo „Ja som... Pravda.“ (Jn. 14:6).

Keď my nemáme srdce na to, aby sme prišli k Nemu a prijali Jeho Život a keď ne­d­bá­­me na Jeho Pravdu, ktorú nám On zjavil, potom sa my stávame protirečením tomu veľkému zjave­niu, ktoré ku nám prišlo. On nás skúša vo všetkom, čo nám bolo dané od Neho Samého. Naša budúc­nosť na tom závi­sí, ona zá­visí na odpovedi, ktorú dáme Pánovi a ktorú On očakáva. Náš starý človek nás nik­dy nebude privádzať k tomu Svetlu a k tej Pravde práve tak, ako zlodej nás nikdy nebude privádzať ku poli­caj­nej stanici. V starom človeku niet opravdivej milosti, ani opravdivého odpúšťania! V starom člo­ve­ku niet opravdi­vej lásky, ani radosti, ani viery, ani žiadneho iného ovocia Ducha Svätého! Starý člo­vek sa veľ­mi nerád „fotografuje“, aby sa jeho pravá snímka nedostala do cudzích rúk. Ani nena­všte­­vuje miesta, kde by mo­hol byť ľahko odhalený. Starý človek je večne s niečim nespokojný, večne niečo hľa­dá a keď sa raduje, trvá to len chvíľočku. Jeho nespokoj­nosť platí fakticky na každého priro­dze­ného ľud­­ského tvo­ra na ze­mi, lebo každý má starého človeka žijúceho v sebe! Pravdivá, doko­nalá a večná spo­koj­nosť je jedine v Kristovi a s Kristom a ku nej sa náš „starý človek“ nikdy nedostane.

Fakt je, že v deň ukrižovania a smrti Krista, Boh roztrhol oponu v chráme napoly zhora dolu, Tá opona bola taká ťažká a silná, že žiadny človek by ju nebol schopný roztrhnúť napoly a to už vôbec nie zhora dolu (toto je spomenuté aj na str. 14). Teda, bol to jasný zázrak od Boha, aby celý Izrael videl, čo Boh vykonal, čiže, otvoril cestu k Sebe a do Života cez Svojho Syna Ježiša Krista ktorého reprezentovala Archa Úmluvy v Najsvätejšej Svätyni. Tá Archa, a teda, Život Boží bol stále zakrytý tou oponou a kto­koľvek by sa bol priblížil k tej Arche aj šiel za tú oponu, bol by stratil svoj život. Len raz za rok tam mohol ísť Hlavný Kňaz a to s krvou obety a za určitých veľmi prísnych pravidiel. Po smrti Krista, Boh ale zavrel túto cestu do Smrti. Celá história Starého Zákona a Izraela so všetkým, čo Starý Zá­kon usta­novil, prikázal, predpísal, s celým Zákonom Desatora, chrámom, kňazskými obradmi, obetami na oltári, svietnikom, stolcom pre vonné korenia i pre obetované chleby vo Svätej Svätyni i so všetký­mi ceremó­niami a obradmi, ktoré kňazi v tej Svätyni ko­nali – toto všetko bolo Bohom ZRUŠENÉ a týmto započal NOVÝ ZÁKON! Ten Nový Zákon je založený na Krvi Baránka a na Milosti Božej (Mt. 26:28// Mk. 14:24// Lk. 22:20// Ef. 2:8). Toto sa tiež dá vyjadriť faktom, že Izrael ako taký skon­­čil na deň Letníc a Kráľovstvo Božie začalo. Čiže, Kráľovstvo Božie je už tu, my ho iba nevi­díme a nerozumieme mu. Ale má byť v nás, kde ho máme vidieť a kde má ono vládnuť.

Čo sa potom stalo? Náboženské vodcovctvo Izraela znova zašilo tú oponu a dali všetko do poriadku tak, ako to bolo predtým. Inými slovami, oni všetci, ktorí boli presvedčení, že viedli Izrael k Bohu a do Neba ZAVRELI tú novú cestu do Života Večného a OTVORILI znova tú starú cestu do Večnej Smrti! To bo­la pre Izrael absolútna tragédia! Fakticky, zašitie tej opony spôsobilo napísanie listu Pavla Židom. Cestu, ktorú Boh pre Izrael otvoril, oni znova zavreli! Rozhodli sa ísť starou cestou Smrti a odmietli, čo Boh pre nich zaopatril a obstaral, aj zaplatil Krvou Svojho Syna! To prinieslo Izraelu absolút­nu devastáciu, aj zničenie ich chrámu a roztrúsenie Židov do celého sveta na 2.000 rokov! Čo je tragédia je, že veriaci v dneš­nej Cirkvi sú takí istí! Nikdy nevideli, necenili si, ani neprijali túto novú cestu, ale opiči­li sa po Izra­eli. Znova započali so všetkým, čo Boh zavrhol a čo je spojené so Smrťou a cestu Života znova zahatali!

Nastavali si kostolov ako smetí, narobili kňazov a všelijakých iných vedúcich papalášov, vymysleli hlú­pe obra­dy, pravidlá (hlavne cez katolicizmus, ktorý je od Satana), namiesto Biblie učia Katechizmus aj ľudské myšlienky, názory, presvedčenia a teda Smrť! Nie čudo, že celá tzv. cirkev kato­líc­ka je ako cin­torín, tam niet jedného živého tvora a Pána doteraz nikto z nich nepozná! Celá táto stavba so všetký­mi sochami a umelecky vyzdobenými oltármi, a sakristiami a obradmi a spovedelnicami a kar­nálnymi káz­ňami a krstením novonarodených pokvapkaním vodou a modlením sa za mŕtvych a so všet­kými os­tat­ný­mi hlúposťami, ktoré odporujú Slovu Boha, bude čoskoro zbúraná do prachu a spálená aj s tými, ktorí vlastnou vôľou chcú v nej zostať. (V roku 1962 Loraine Boettner napísal knihu „Rímsky Katoliciz­mus“, ktorá podáva detailný a pravdivý obraz „rímskej šelmy“ zo Zjavenia kap. 17. Niektoré príklady, kto­ré sú v knihe detailne diskutované sú: cirkev, kňazstvo, tradície, Peter, pápežstvo, Mária, omša, spoved­níctvo, očistec, neomylnosť pápeža, odpustky, pokánie, spása skutkami, ritualizmus, ce­libát, manžel­stvo, farské školstvo, intolerancia, náboženská perzekúcia, pálenie tých, čo im hovorili pravdu do očí, vzťah cir­k­vi a štátu, uzurpo­va­nie svetskej vládnej moci, historické aspekty cirkvi, katolícke morálne normy na „malé a veľké hriechy“ ako ha­zardné hry, kartárstvo, opilstvo, finančné machinácie, atď.) A to, čo vzišlo z ka­to­licizmu, teda, protestantizmus, tiež nie je Bohu prijateľný taký, aký je.

 

Časť  11   –  NÁŠ PRIRODZENÝ A DUCHOVNÝ ŽIVOT

A teraz sa aspoň stručne pozrieme na náš prirodzený život a duchovný život. Tiež si načrtneme porov­nanie, ktoré nám dúfajme dá lepšie porozumenie niektorých pasážii Slova Božieho, kde niektoré slová nám neznejú moc „prijateľne“. Keď my jeme a pijeme, čo robíme každý deň, nerozmýšľame o tom hlb­šie, než len to, že konáme pre seba potrebnú aktivitu, aby sme sa fyzicky udržiavali pri živote. Väčšinou je také jedenie a pitie príjemnou aktivitou, keď si vyberáme jedlá a nápoje, ktoré sú podľa našej chuti a iné nechávame bokom. Keď sme najedení sme obyčajne spokojní a vraciame sa ku aktivitám náš­ho ži­vo­­ta. Ja osobne verím, že nikto počas jedenia nejakého obloženého chlebíčka nikdy neuvažuje o otázke, ako naprí­klad: Kde, kedy a ako sa ten obložený chlebíček stane vašou predstavou alebo myšlienkou vo vašej mysli, ktorú si my­slíte? Kedy a ako sa stane hlasom formujúcim slová, ktoré hovoríte, alebo ako sa stane emóciou, ktorú cítite v srdci a ktorú môžete aj vyjadriť iným? Jednoduchý fakt totižto je, že ak by ste prestali jesť a piť, zanedl­ho by ste stratili svoj hlas, svoje emócie, myšlienky aj schop­­nosť myslieť, vi­dieť, počuť i voňať alebo cítiť čokoľvek, lebo by ste stratili výživu potrebnú pre svoj život. Pravda? Nuž, poďme teraz ku Slovu Božiemu a pozrime sa na para­lelu medzi prirodzeným a du­chovným.

Začneme Knihou Zjavenia 3:20, kde Pán hovorí, že keď my počujeme Jeho hlas a otvoríme dvere do nášho srdca, On vôjde k nám a bude s nami VEČERAŤ, a my s Ním. V r. 2015 som nášmu spoločenstvu vysvetlil, že slovo „stolovať“ v slovenskom preklade je nesprávne. Tiež som vysvetlil, prečo tu nejde o raňajky, alebo obed, ale o večeru. Ďalej som tiež vysvetlil, čo to znamená mať „jedlo“ s Pánom. Lebo On nás uschopní nielen, aby sme čítali alebo počúvali Jeho Slovo, ale aby sme ho JEDLI a Jeho Ducha PILI. Ten istý fakt je opakovaný v Jánovi 6:48-51, 54-56, s vysvetlením vo verši 63 a so základom toh­to faktu ukázanom v kapitole 1 a veršoch 1 a 14. Všetky tieto horeuvedené fakty ukazujú, že práve tak ako naše prirodzené stvorenie potrebuje prirodzenú výživu, aby žilo a rástlo a bolo schopné myslieť, vnímať aj sa vyjadrovať, práve tak aj naše duchovné stvorenie potrebuje duchovnú výživu, aby žilo, rástlo i bolo schopné myslieť, vnímať aj sa vy­jadrovať! MY si máme OBLIECŤ nášho nového-duchovného človeka stvoreného v spravodlivosti a prav­­divej svätosti (Ef. 4:24), ktorý nám bol daný pri našom vykúpení a krste (Sk. 2:38) a prebýva v na­šom duchu. Ak ho my neživíme, on nebude rásť a po čase „zomrie“, kde zomrieť neznamená koniec jeho existencie, ale jeho odchod-separácia od nás (čo je strata spásy!)  On je tiež na­zý­­vaný na­šim „vnútorným člove­kom“ a jeho potreba byť posilňovaný je tiež jasne ukázaná v Slove Bo­žom (Ef. 3:16). Takže my potrebu­jeme otvorené srdce s Pánom prebývajúcim v jeho vnútri uschop­ňujú­cim nás jesť Jeho Telo-Slovo a piť Jeho Krv-Ducha. Až potom  budeme schopní pozorovať rast toho náš­ho nového-duchovného-vnútorného Člo­veka, ktorý už aj má Podobu Ježiša Krista. Musím tu zopa­kovať fakt, že „zavreté srdce je srdce odsúdené k zániku“!

Stručný uzáver ku tomuto odstavcu je – čím sa kŕmime, tým aj sme! A toto platí na obe stvo­re­nia. Je to naozaj veľké a podivuhodné tajomstvo ako naša osobnosť môže byť takto ovplyvnená a takto sa meniť. Keď teda jeme Jeho telo=Slovo a pijeme Jeho krv=Ducha dostávame do seba Jeho Život (Jn. 6:53), čiže, my Ho neprijímame len do nášho chá­pania a pamäti, ale Ho doslovne asimilujeme do našej bytosti takže On je potom schopný sa vyjadro­vať a pre­ja­vovať v nás aj cez nás! Takže je tu zmena z toho, čo my sme, do toho, čo On je. Hoci zostáva­me dve roz­dielne osobnosti, predsa však, my začneme myslieť ako Kris­tus, vyjadrovať sa ako Kristus, kráčať ako Kristus a žiť ako Kristus. A to je presne dôvod prečo apoštol Pavol deklaroval: „Pre mňa žiť zna­me­ná Kristus“ (Fil. 1:21). Tento horeuvedený fakt bol nepochybne hlavný Zámer v Mysli Božej, keď On ustanovil manželské vzťahy, kde manžel je hlavou manželky (Ef. 5:23) a ona súc spojená s jej manže­lom, prijí­ma a zúčastňuje sa na jeho živote, takže ona má len jeden život – jeho život. A v dôsledku toho ona má len jeden záujem – jeho záujem (za predpokladu, že jej man­žel kráča s Bohom a nie s diablom). Tak­že, tu už nie sú dva životy, ale len jeden (Mt. 19:5// Ef. 5:31, 32). To je Božia ídea, ktorá je vlastne obraz­om toho vyššieho vzťahu medzi Jeho Synom a Nevestou Jeho Syna, ktorá asimiluje Krista, takže oni – hoci zostá­vajú dvaja – sa stávajú JEDNÝM DUCHOM A JEDNÝM ŽIVOTOM!

Venujme sa teraz väčšej hĺbke témy duchovna a prirodzeného stvorenia, ich porovnaniu, kontroverzii, vzá­jom­nej nezhode, nemožnosti nijakého kompromisu a zdroja neriešiteľných problémov. Kdekoľvek a ke­dykoľvek DUCHOVNÉ konfrontuje, stojí proti formálnemu, tradičnému, nominálnemu, naturál­ne­mu, prirodzenému, pozemskému, karnálnemu, čiže, DUŠEVNÉMU – tam vždy a bez pardónu nastane veľký problém! Čo je zaujímavé je, že táto reakcia neprichádza zo sveta, ale z Cirkvi (bez ohľadu na meno, či denomináciu). Exis­tu­je totiž obrovský rozdiel medzi Kresťanstvom formálnym, tradičným, nomi­nálnym naturálnym, karnálnym, čiže, „duševným“ – a Kresťanstvom „duchovným“! Tento rozdiel ide do takej hĺbky, že sa stáva „krvavým“ bojiskom, kde brat brata nielen, že nechápe a mu nikdy neuve­rí, ale je aj schopný ho „zabiť“ (fyzicky, aj „duchovne zabiť“, čo znamená separovať sa od neho, odkop­núť ho, nik­dy viac ho nevidieť, viac sa mu neoz­vať, roznášať o ňom lži, nenávidieť ho, atď.; Jn. 16:2,3). Keďže mám za posledných asi 45 rokov vlast­né skúseností z tohoto bojiska, tak mám aj čo písať. Budem stručný a podám len tie najdôležitej­šie fak­ty, ktoré môžu byť veľmi užitočné hlavne tým, ktorí len začí­najú na úzkej ceste ku duchovnému Kre­s­­ťan­­stvu. Tento fakt som už preberal v r.2015 ako dva smery, ktoré za­po­čali už od Adama a Evy a dnes stále pokračujú. Meno­val som aj predstaviteľov týchto dvoch smerov a ich absolútnu vzájomnú nezlu­či­teľ­nosť. Dnes sa ale pozrie­me na túto tému z iného hľadiska.

Duchovná služba a duchovní veriaci sa Cirkvou, a hlavne jej vedúcimi, nazývajú „tvorcovia ťažkostí“! Keby som bol ponechal veci v Cirkvi v zaužívanom stave, nevšímal si formalizmu, prijal tradície ako sú oni všeobecne prijímané, nekázal v zboroch duchovné fakty, ktoré sú v jasnom rozpore s karnalitou, tak by som nikdy nemal s Cirkvou problémy, resp., Cirkev by nemala so mnou. Ale keďže som toto nikdy nekonal ani takto neslúžil, ale bol som po celé tie roky verný pravde a povolaniu Kristovmu, potom mi po čase bolo jasné, že JA som sa stal pre Cirkev „problémom a zdrojom ťažkostí“. Mne to osobne neva­dí, ja vlast­ne oslavujem Pána pretože tento fakt je súčasne pre mňa dôkazom, že som „duchovný“ a že som služob­ní­kom Pána! Moje povolanie začalo službou učiteľskou, potom pastorskou, potom kazateľ­skou a potom prorockou službou. Neviem, či si Cirkev vôbec niekedy všimla a videla, že všetci skutoční proroci Pána boli v podstate „zdroje ťažkostí“. Prečo? Spôsobovať ťažkosti a problémy je nevy­hnut­­ná časť služ­by prorockého inštrumentu. Je to absolútne nevyhnutné, je to samotný charakter vecí. Prečo? Pretože samotná funkcia proroka vznikla, keď veci neboli v poriadku. Keby veci a stav v Cirkvi (samo­zrejme aj v Izra­eli) nebol šiel zlou cestou, nebol by zlyhával, nebol by potreboval regulovanie, opravo­vanie, privádzanie hlbšej miery duchovnosti, potom by nebola potreba žiadnych prorokov.

Úloha prorokov vždy bola za­chovávať a dodržiavať pred ľudom Božím plnosť Božieho Zámeru, čo sa týkalo ich duchovného rastu, vývoja a pokroku smerom ku duchovnej dokonalosti, čiže, ich zmeny na Podobu Krista (Rim. 8:29). Lebo toto je tá pravá a konečná Vôľa Nášho Otca Nebeského o ktorej sa nikde nekáže a nevysvetľuje a ktorá sa v Cirkvi totálne ignoruje! „A stalo sa, keď Acháb videl Elijáša, že Acháb mu povedal: si to ty, čo „obťažuje“ Izrael? A on mu odpovedal: Ja som Izrael neobťažoval, ale ty a tvoj otcovský dom, že ste opustili Pá­nove prikázania a nasledovali ste Báala“ (1Kr. 18:17,18). Lebo Acháb sprznil Izrael a Elijáš bol horlivý to napraviť, ako ho Pán viedol, on sa automaticky stal „zdrojom ťaž­kos­tí“ pre Izrael. Pretože mnohí ve­dúci sprznili Cirkev ktorá je dnes v hroznom stave a Pán ju vy­pľu­je zo Svojich úst (Zj. 3:16), a mňa Pán videl horlivého napraviť, čo sa dá, preto som sa aj ja stal „zdrojom ťažkostí“ pre Cirkev! Prečo sa stav Izraela a potom aj Cirkve stále zhoršoval až dospel do tohoto hrozné­ho stavu? Prečítajte si nasledujúci odstavec a ten vám osvetlí situáciu.

Veľmi dôležitý fakt týkajúci sa prirodzeného pozemského stvorenia je nasledovný. Samotný charakter všetkých stvorených vecí aj bytostí je nenapraviteľne klesajúci smer, kurz, trend, postupné chátranie a zhoršovanie sa ich stavu. Ponechajte v tomto stvorení čokoľvek samo na seba a to schátra a zdegeneruje, je to len otázka času. Preto každý pokus o nápravu vecí, a to v každej oblasti, je plný namáhavého úsilia a konfliktov. Toto je tiež absolútne jasné a evidentné čo sa týka ľudskej bytosti a jej nátury. Ľudská ná­tu­ra nenávidí, keď je obťažovaná, znepokojovaná, vy­ru­šovaná, ona vždy túži mať svoju vlastnú cestu, pestovať svoju lenivosť a nezáujem o nič nového. Jej kurz vždy smeruje dolu, ona sústavne poklesáva hlavne morálne a duchovne. Ak sa niekto odva­žu­je tomuto trendu vzdorovať, spomaliť ho, pomôcť mu, napraviť ho, zastaviť ho, pochybovať jeho hod­no­tám, chovať sa voči nemu nevľúdne, potom konflikt je nevyhnutný; problémy, ťažkosti a niekedy aj neskrývané nepriateľ­stvo je na ceste.

Ja som sa častokrát čudoval, prečo si Boh vybral za „Svoj národ“ Izrael – najtvrdohlavejší, najnevernejší a najnevďačnejší národ na svete. Neskôr som dostal odpoveď. Izrael bol fakticky Božím experimentom, ktorým chcel svetu ukázať skutočnú, pravdivú ľudskú povahu v jej hĺbke, šírke a výške. Odkedy si Boh vybral Izraela, Boh urobil všetko, čo sa len dalo, aby oni stále rástli hore duchovne a morálne, vo viere a pokore, v láske k Nemu aj ku spolublížnym. Hoci oni až príliš často šomrali, hubo­vali Mu, neposlú­cha­­­­li Ho, neboli s ničím spokojní, no akonáhle sa pokajali a vrátili sa k Nemu, On ne­meš­­kal, hneď im odpustil a požehnal ich ešte viac, než predtým. Boh vskutku preukazoval tomuto náro­du nekonečnú trpezlivosť, zdržanlivosť, dobrotu, odpúšťanie a milosrdenstvo, miloval ich a neodplácal sa im zlom za ich zlo, ktoré oni skoro vždy preukazovali Jemu. Takéto požehnania  a dary On nepreuka­zoval niko­mu inému. Prečo? Lebo na tomto národe Boh si zaumienil ukázať celému svetu hĺbku ľudskej povahy a nátury a tiež hĺbku Svojej trpezlivosti a Milosti a Lásky! Lebo napriek Jeho nekonečnej dobrote a mi­los­ti ich kurz šiel stále dolu a nič sa nezda­lo, že by tomu mohlo byť nápomocné.

Takto Boh ukázal pre všetky časy, že niečo existuje v človeku, a to veľmi hlboko V človeku, čo je hlb­šie a silnejšie, než všetky priaznivé nahor smerujúce výhody, zisky, či pred­nos­ti, aj tie najlepšie pod­mien­ky aké mu Boh len môže dať. Postav človeka do krásneho a pože­hnaného pro­­stre­dia a on z toho dokáže urobiť špinavý brloh. Priprav pre človeka požehnanú zem tečúcu mliekom a medom, a on radšej „zdochne“ na púšti ako pes, ako by mal ísť proti svojim predstavám či pre­svedče­niam! Čo je snáď naj­neuveriteľnejšie je, že člo­vek to tak miluje! Keď aj chceš vyčistiť jeho brloh metlou, on ťa napadne ku­táčom v ruke. Keď mu po­vieš, že jeho viera nie je správna aj jeho obraz o vlastnom Mesiášovi je faloš­ný, on ťa napadne i „nožom v ruke“ bez toho, aby sa opýtal, čo len jednu otázku! Prečo? Lebo ľudská ná­tu­ra je absolútne nepochopi­teľná, plná zla a neochoty. Toto platilo v plnej miere na Boží Izrael, a toto, bohužiaľ, platí v podobnej miere aj na Božiu Cirkev. Skúste komukoľvek z Cirkvi povedať, že sa mýli, že jeho viera je „hore noha­mi“, že jeho bohoslužby sú obrady tradič­ných zvykov nemajúce žiadny Život Krista, ani úžitok pre jeho spásu, a budete radi, keď od neho utečiete v dobrom zdraví. Pravda? To sú aspoň moje životné skúse­nos­ti, takže, či tomu veríte, alebo nie, to mne je úplne jedno.

Či Ježiš Kristus nebol Božou odpoveďou na všetky naše problémy, neduhy, potreby, na každý náš kon­flikt, či On nebol riešením pre každú našu zlú alebo nebezpečnú situáciu? Či nebol našim Vykupiteľom, osloboditeľom z otroctva, Lekárom zo všetkých problémov, aj Spasiteľom? Bol! Potom prečo sa On stal tou najviac nenávi­denou Osobnosťou v Izraeli na ktorú revali: „Ukrižuj Ho, ukrižuj Ho“? Či niekto mo­hol v Ňom nájsť ne­jaké zlo? NIE! Keď Izraeliti revali: Ukrižuj Ho, sám Pilát sa ich pýtal: „Prečo, aké zlo on vykonal?“ (Mk. 15:13,14) Pohan zpytoval vedúcich kňazov v Izraeli. Avšak vedúci kňazi so zákon­níkmi aj staršími Izraela sa naďalej Kristovi posmievali a Ho obviňo­va­li (Mt. 27:41). Napokon, Pilát, zo všetkých poha­nov, verejne vyznal, že Ježiš Kristus bol „spravodlivou Oso­bou a nenašiel na Ňom žiadnej chyby“! (Mt. 27:24b// Lk. 23:13-23) Napriek tomu, tento Človek je objektom zlomyseľnosti a nenávisti, ktoré viedli až ku Jeho zavraždeniu! PREČO? Či toto nie je nekonečná hanba ľudu Izraela, aj všetkých ich ná­bo­žen­ských vedúcich? A či toto nie je to najväčšie svinstvo akého sa ľudský tvor môže vôbec dopustiť?

Čo nám tento Boží expe­ri­ment s Izraelom jasne ukazuje? Čokoľvek stojí v ceste ľudskej povahe, ľudskej náklon­­nosti, náchylnosti alebo ľudskej záľube mať svoju vlastnú cestu, bude „zdrojom ťažkostí“, a bude zdro­jom horkých konfliktov aj nenávisti aj nepriateľstva. Samotný fakt, že chcete byť horlivým za Pána a slúžiť Mu v pravde a v Duchu vás prinesie do konfliktu s tým priebežne klesajúcim trendom človeka v tomto sve­te aj v tejto Cirkvi. Takzvaná rímsko katolícka cirkev kedysi zaživa pálila tých, ktorí jej hovo­rili pavdu do očí. Akékoľvek svedectvo Pravdy pre Boha sa stane veľmi ťažkou ak nie abso­lútne nemož­nou záležitosťou, lebo každá taká pravda, každé také svedectvo stojí proti kurzu tohoto sveta a dnešného náboženstva! Je to na zaplakanie, ale dnes rozumiem tiež Zjaveniu 3:16. A preto, že rozumiem aj tomuto Slovu Boha, rozumiem aj celému jadru tejto neuveriteľnej a nepredstaviteľnej záležitosti ľudskej nátury, ľudského ži­vota a cho­vania sa človeka. Vo svete existujú široké oblasti ľudstva tvoriace národy a všetky sú kráľov­stvami Satana. A v nich existujú menšie oblasti rôznych náboženstiev (nech majú akékoľvek meno), kde niektoré sú nedeli­teľnými súčasťami tých kráľovstiev Satana a niektoré sú im iba otvorené, to sú oblasti náboženstiev za­ložených na Biblii. Všetky tieto oblasti sveta sú oblasťami kon­fliktu kde­koľ­vek je plná Pravda Božia prezentovaná. Ale v jadre každej tej oblasti je aj niečo, čo na prvý pohľad nevidno a teda je to niečo ako tajomstvo, ale v Biblii sa jadro tohoto dá jasne pozorovať – je to absolútne Satanské jadro zla, temnoty a smrti!

Keď si chce Satan udržať svoje kráľovstvá, nemôže sedieť vo foteli a prizerať sa, čo sa vo svete deje. On je preto veľmi chúlostivý, ak sa niekto dotýka jeho kráľovstva negatívne a tým sa stáva pre neho nebez­peč­ným. To sa deje vždy tam, kde sa Ježiš Kristus vyhlasuje za Jediného Pána a Kráľa tohoto sveta aj sve­ta, kto­rý má prísť, kde sa hlása plná Pravda Božia, Jeho Zámery a Vôľa, kde sa odkrývajú podvody, ktoré on, Satan pokládol na všetky oblasti sveta, ako sa pokladajú míny na bojovom poli. Keď sa temno­ta v dušiach veriacich ničí a nahradzuje sa Svetlom Božím, ktoré preniká Satanovu temnotu, to búra ob­ran­né valy jeho kráľovstiev. Kto toto činí prestáva byť iba obyčajným učiteľom, či pastorom, či kazate­ľom, či misionárom a stáva sa účinnou silou na búranie jeho kráľovstiev! Čo myslíte, aký má Satan po­stoj ku takejto osobnosti? On totiž dokáže veľmi rýchlo rozoznať, kto je jeho naozajstnou hrozbou i keď nikto z celej kongregácie a z celého vedenia Cirkvi toto nemusí vnímať ani tomu nijako rozumieť. Prečo tomu Cirkev nemôže rozumieť? Preto­že naturálny, karnálny človek s jeho naturálnou mysľou, srdcom a vôľou, čiže, s jeho naturálnou dušou, žije a pohybuje sa vo sférach mentál­nych, nie duchovných. Preto jeho duša je ideálnym ihriskom pre sily temna a zla a takáto duša si ani ne­­môže uvedomovať, čo sa v du­chovnom svete odohráva, hoci ten človek môže byť „znovuzro­dený a pokrstený vo vode“, teda, s darom Ducha Svätého v jeho duchu! (Sk. 2:38) ALE v jeho duši je stále tma a zlo, teda je duchov­ne slepý a hlu­chý a ničomu nerozumie.

Téma ohľadne duchovnosti a karnality je taká hlboká a široká, že by sme mohli napísať o tom knihu. Ale tie základné fakty by nám mali postačiť, aby sme videli jadro problému pretože ono je súčasne jadrom všetkých problémov a konfliktov v rámci rôznych cirkevných denominácii a organizacii. Ono je tiež jadrom všetkých problémov i konfliktov v súhrne týchto všetkých denominácii a organizácii voči všetkým du­chov­ným služobníkom Božím. Je ono tiež vysvetlením nenávisti a nepriateľstva Cirkvi voči všetkým prorokom Božím, lebo ľudská karnálna nátura je tá istá v Izraeli, ako je aj v Cirkvi. Boh nám dal aj dušu a nielen ducha, preto s dušou ako takou nie je nič zlého, ibaže po páde Adama duša sa stala dominiom síl temna a zla a takou zostala až dodnes. Pointou tu je, aký je zdroj z ktorého v duši vyviera­jú naše predsta­vy, myšlien­ky, pocity, vnemy, naše rozhodnutia a presvedčenia? Sú oni z Ducha Božieho, alebo z našej naturálnej duše? Inými slovami vyjadrené, či základ nášho pozemského života je naša duša kde vládne náš vlastný život v každom zmysle a smere? Alebo je to náš duch kde vládne Boží Život v každom zmysle a smere? To je to jadro a podstata celej veci. Ešte jedna pripomienka by sa tu hodila. Niektoré ve­ci a služby môžu započať v Duchu, ale po čase môžu skončiť na úplne inej koľaji, ak my sami nezo­stá­vame s Duchom, ale podľahneme pokušeniam sveta. Slúžiť v Duchu Božom je nákladný proces, kde trpíme a platíme veľkú cenu pretože nie sme prijímaní, ako služobníci Boží. (Jn. kap. 9)

Na strane 53 sme započali tému duchovného a prirodzeného života, ich porovnania, kontro­ver­zie, vzá­­jom­nej nezhody, nemožnosti nijakého kompromisu i zdroja neriešiteľných problémov a opísali sme  nie­­ktoré základné fakty. Videli sme, ako tieto dve oblasti rozdeľujú kresťanstvo na dva rozdielne a to až vzá­jomne nepriateľské tábory a spôsobujú v kresťanstve úžasné škody. Avšak, stále nemusíme vedieť, ako prakticky rozlišovať tieto dve oblasti čo sa týka nás samotných a nášho kráčania v našom kresťan­skom živote. Aj tu musíme posudzovať naše kráčanie a naše vlastné kresťanstvo podľa nášho ovocia.

Fakt je, že duchovný človek vidí oba tábory a teda vie posudzovať nielen duchovných, ale aj karnálnych veriacich, kdežto, karnálny, naturálny veriaci toto nedokáže! On nevidí, nepočuje, nevníma duchovno pretože nie je ani schopný prijímať veci Ducha Svätého, lebo sú pre neho hlúposťou, ani ich nemôže po­znať, lebo oni musia byť duchovne rozoznávané, vnímané, chápané. (1Kor. 2:14) Duchovný veriaci má preto väčšiu zodpovednosť pred Pánom, lebo on duchovné veci pozná a im rozumie a preto aj vie, ako má rozumne a spravodlivo jednať s naturálnym, karnálnym, duševným veriacim. Ďalší praktický fakt je ten, že duchovný veriaci kráča v Duchu Svätom a naturálny, karnálny veriaci kráča vo svojej telesnosti, hlavne podľa rozumu, podľa srdca a podľa vôle svojej duše, teda podľa toho, ako on veciam rozumie, ako ich cíti a ako je jeho vôľa týmito prejavmi duše ovplyvnená, a nie ako im rozumie Boh.

Slovo Božie nám hovorí: „Kráčajte v Duchu, a nevyplníte túžby vašej telesnosti.“ (Gal. 5:16). Toto tiež znamená, že ak nekráčame v Duchu, vyplňujeme túžby našej telesnosti-hriešnosti. Ak sme veriaci a toto vidíme, možno sa snažíme zápasiť s tým, bojovať proti tomu, namáhať sa toto nekonať, ale v tomto úsilí my vždy zlyháme, lebo „bojujeme telesnosťou proti telesnosti“! To nikdy nepôjde, aby sme tento cieľ tak­to do­siahli, my musíme kráčať v Duchu, inak je to nemožné! Vieme, čo to ale je kráčať v Duchu? Veriaci nemusia mať o tom ani šajnu. Nuž, povedzme si to „po lopate“. Ak chcem niekoho poznať a po­tom ho aj viac zpoznávať, musím ho najprv stretnúť, potom sa musím s ním stýkať, spolčovať. Čím viac ho chcem poznať tým viac sa s ním musím stýkať. Pravda? Samozrejme, že Ducha Svätého, ktorý vo vás prebýva, nemôžete stretnúť na ulici, podať Mu ruku, predstaviť sa Mu a povedať: „Som rád, že Vás stretávam, poďme si sadnúť na kávičku, aby som Vás mohol viac poznať“. Musíte sa uspokojiť s tým, že On je Duch a „stretnúť“ Ho môže jedine váš duch cez vašu vieru, ktorá je inštrumentom duchov­ného rozhovoru! Vy musíte veriť, že On vo vás prebýva, vo vašom duchu, On je vám k dispozícii, ako Veľ­vy­slanec Ježiša Krista, Poradca, Sprievodca, Tešiteľ (Jn. 15:26 + 16:13,14), Duch Života a Moci (Rim. 8:2// Sk. 1: 8, atď.). Keď k Nemu prehovoríte, On vás dokáže počuť, hoci vy Jeho počuť svojimi ušami nedokážete, iba svojim vedomím, čo je orgán vášho ducha. Už k vám nie­kedy „prehovorilo“ vaše svedomie? TO JE DUCHOV­NÝ HLAS! Už ste sa niekedy modlili? Ku komu ste sa modlili? A odkiaľ ste sa modlili, z hla­vy, zo srd­ca či z ducha? A keď ste uctievali Boha Otca, uctievali ste Ho z hlavy, zo srdca či z ducha? Lebo Náš Pán pri­jíma modlitby jedine vychádzajúce z našej viery, ktorá je v srdci (Rim. 10:10). Náš Boh Otec prijíma uctievanie jedine z ducha a pravdy (Jn. 4:24). Keď teda nerozoznávame našu hlavu od srdca a od ducha, máme pro­blém.

Aby ste naozaj začali vnímať a rozumieť kráčaniu v Duchu, čiže, stýkaniu, spolčovaniu sa s Ním, začať vnímať Jeho rady a vedenie a túžby a ciele a riadiť sa podľa nich – potom sa obrátime na našu telesnosť, hriešnosť. Prečo? Lebo s ňou sa stýkame denne, aj sa s ňou „bavíme“, aj s ňou diskutujeme a zaoberáme sa s jej túžbami, poznáme jej ciele a podľa nich sa riadime. Keď vieme, ako máme TOTO robiť, potom ako to, že nevieme ako TO ISTÉ robiť s Duchom Svätým? Podľa našej prirodzenej nátury, my sme stále v styku s našou telesnosťou a so sebou samým – s našim chudobným mizerným „egom“. Stále sme zau­ja­tí, ustarostení sami so sebou, hovoríme o sebe, modlíme sa o sebe, držíme seba samých pred sebou a vo svojich záujmoch. Keď sme ale priebežne zaneprázdnení sami sebou a čo sme my sami v sebe, to je stýkanie sa a spolčovanie sa so samým sebou. Či nie? A ako ďaleko sa takýmto spôsobom dostaneme? Nuž, podľa mňa, nikam.

A to nie je všetko, lebo by sme možno ani neverili koľko veriacich sa stýka a spolčuje aj s diablom! Mno­­hí nevedomky, lebo nie je ľahké rozoznať vlastnú telesnosť od diabla, hoci diabol sa vždy snaží ho­voriť k nám, stýkať sa s nami, spolčovať sa s nami cez našu dušu. Keď je s nami niečo v neporiadku, nie­čo hriešneho, on sa vždý snaží dať nám to vedomie. Ak nás niečo sužuje, bolí, týra, trápi, on sa vždy snaží poukázať na to a k tomu aj pridať, ak sa to len dá. Tí ľudia, ktorí sa takto „zhovárajú“ s diablom sa obyčajne dostanú do siete jeho pasce. Diabol príde a obviní vás, a vy ho počú­vate; dá vám nejaký návrh a vy ho prijmete, niekedy ste schopní vstúpiť s ním aj do diskusie! Vy môžete udržiavať styk aj sa spol­čovať s diablom, alebo to isté robiť so sebou samým, s vašou teles­nos­ťou, s va­šou osobnosťou, a to mô­žete robiť denne, čiže, „sejete svojej telesnosti“, a budete žať korupciu (Gal. 6:8). TO JE KRÁ­ČANIE PODĽA TELESNOSTI. Keď to isté konáte s Duchom Svätým, a to sa tiež dá konať denne, čiže, „sejete Duchu“ a budete z Ducha žať Život večný (Gal. 6:8) - TO JE KRÁČANIE V DUCHU SVÄTOM. Vidíte ten roz­diel? Ten rozdiel môže pre mnohých veriacich, ktorí sedia v kosto­loch a nikto im nič nepovie, zna­­menať stratu spásy! Či to by nebola tragédia? Alebo to môže zname­nať úžasnú stratu času premárne­ného počas ich pozemského života, ktorý karnálny veriaci žijú v stave duch­ovnej smrti a stresov a nie v stave života a pokoja. Lebo „byť karnálnej mysle je smrť, ale byť duchov­nej mysle je život a pokoj.“ (Rim. 8:6)

Je tu ešte jedna veľmi dôležitá vec, ktorá potrebuje byť spomenutá na tomto mieste – viera. Manželstvo mô­že byť tiež prirovnané ku zmluve a kedykoľvek je zmluva spomínaná v Biblii, viera je vždy prítomná ako dôležitá „prísada“. Aj keď sa pozrieme na naše pozemské manželstvá, každá žena urobí veľký krok viery. Ona sa odovzdáva niekomu inému pre dobré alebo zlé, pre bohaté alebo chudobné, nemá žiadne otázky ani výhrady, námietky, pochybnosti; ja dávam svoj život, moju samotnú bytosť niekomu inému. Či toto nie je skutok veľkej viery? A teraz ja iba dúfam a verím, že ten druhý nezlyhá, že ma ne­skla­me, že bude hodný mojej viery a dôvery, že bude hodný mňa a že na konci budem ospravedlnená dajúc samú seba tomu druhému! (Ukončil som túto vetu veľkým vý­kričníkom, ale mohol som ju ukončiť aj veľkým otáznikom?) A tá istá viera a dôvera platí tiež v na­šom Nebeskom Manželstve. Pán hovorí: Ja som cele váš, keď vy ste cele Moji. Ja som cele odovzdaný vám a všetko Moje vlastníctvo je vám k dispozícii, keď vy ste cele odovzdaní Mne a dávate mi všetko čo vlastníte a všetko, čím vy ste! Boh nás vskutku preskúšava, či naozaj a vážne mienime, čo Mu hovoríme a čo sľu­bujeme vykonať. Či vy si stále myslíte, že ste Nevestou Krista? A keď ešte nie ste, stále si želáte, stále túžite vo va­šom srdci byť Nevestou Kris­ta? Ak áno, potom si znova prečítajte horné štyri odstavce. Tiež si uvedomte, že keď sme my dávali Pá­novi svoj život (koniec strany 31, Tatry 2015), koľko percent z vášho života ste mu naozaj dali? 100, 50, 25, 10, 5, alebo len 1%? Alebo nie ste si istí? Určite je zahodno nad tým pouvažovať.

Život Večný je dar! My sme sa s ním nenarodili ani nedokážeme, aby v nás vyrástol alebo aby sme ho nejakým spôsobom obdržali. Tento Život nemá nič spoločého s našim prirodzeným životom s ktorým sme sa narodili, ktorý je v našej krvi (3M. 17:11,14) a má svoj koniec. Keď zomrieme, tento náš prirodzený život končí, zmizne, pretože po smrti my budeme mať iba dušu a ducha, ale žiadne telo s krvou. Takže po smrti ne­budeme mať žiadny iný život, aby sme ho žili, ak nebudeme mať v našom duchu Život Več­ný. Ak Život Večný mať budeme, budeme schopný ho žiť, ale keď sme boli pohani nebudeme mať žiad­­ny život, aby sme ho žili! (Mt. 16:25) Môžeme si to predstaviť? Určite nie. Lebo, život má seba-vedo­mie a inteligenciu so schopnosťou uva­žovania, rozmýšľania, posudzovania, emócie a cnosti a tieto môžu byť buď dobré alebo zlé. V Bohu sú oni všetky dobré, v Satanovi sú všetky zlé a vo veriacom sú pomie­ša­né. My tiež môžeme povedať, že Satan nemá „život“ ako taký, ale má „existenciu zla“ tak, ako všetci poha­ni a prekliati ľudia budú mať a budú tráviť večnosť v tom stave zla a hrozného utrpenia, a to bez Boha. Napo­kon, Život Večný tiež znamená Boha-vedo­mie, žiadny iný typ života či existencie nemá s Bohom nič spoločného, ani si Boha neuvedomuje.

Či my teda naozaj túžime žiť Život Večný, ktorý je tiež Životom Krista? Ak áno, potom nestačí byť iba znovuzrodeným a pokrsteným veriacim a mať znalosti Biblie a pritom žiť život prirodzený. Takíto ve­riaci majú tento Život potencio­nálne v ich duchu, v ich Novom Človeku, ale on zatiaľ nevládne ich du­šiam; lebo ich duše sú okupované a vládne im ich „starý človek“, ktorý je tiež duchovný, ale­ žije priro­dzeným hriešnym životom. Potom ako my dosiahneme a budeme žiť Život Krista? Prichádzaním ku Kristovi s otvoreným srdcom a ochotou prijať od Neho to, čo On pre nás má. Tiež prechádzaním cez skúšky a skú­se­nosti, ktoré sú bolestivé. Či nemáme skúsenosti, kedy sme mohli kričať: „Kde je Boh? Ako On mohol dovoliť, aby sa toto alebo hento prihodilo? Prečo On tomu ne­zabránil? Len sa pozrite na následky!“, a tak ďalej. Ale ak náš Pán a Kráľ nemá svoje miesto v našom živote, v našich okolnos­tiach, aférach, záležitos­tiach, v našich plánoch a rozhodnutiach, potom veľmi závažné a nebezpečné dôsledky môžu nasledovať. A toto je cesta na ktorej sa obyčajne učí­me mnohé veci bolestivými i nepríjemnými skúse­nosťami, preto­­že my sa ich obyčajne nikdy nena­učíme žiadnou inou cestou! Možno je na tomto mieste dobrá príležitosť pripomenúť si veľmi dôležitý duchovný fakt, ktorý hovorí: „Milosť je zadarmo, ale naša poslušnosť voči tej Milosti nie je!“ Aká je naša cena? Cena je náš pozemský prirodzený život, ktorý si tak veľmi ceníme a o ktorý sa po celú našu pozemskú existenciu tak veľmi staráme. Tento fakt tiež roz­hoduje, koľko pokladu v našej hlinenej nádobe už máme, a koľko je tam ešte prázdneho miesta.

Predtým, než zakončíme túto Časť, venujme sa Slovu Božiemu, ktoré hovorí: „A pretože ste synovia, Boh zoslal Ducha Svojho Syna do vašich sŕdc“ (Gal. 4:6, tiež, Jn. 1:12). Prečo Boh nezoslal Ducha Sväté­ho, alebo Du­cha Božieho, ale Ducha Svojho Syna? Či On je iný Duch? Či vieme odpoveď na túto veľmi zaujíma­vú otázku? Nuž, ja osobne verím, a Pán mi to v určitom Svetle aj ukázal, že je tu určitý rozdiel, ktorý je pre nás, ľudské tvo­ry, aj dosť závažný. Aj keby sme považovali Ducha Svätého za Ducha Božieho a nerobili by sme medzi Nimi žiadny rozdiel, nerobili by sme chybu. Predsa, Duch Jeho Syna je zásadne rozdielny lebo je On vlastne ľudským du­chom Ježiša-Človeka, ktorý bol zdokonalený na Ducha Syna Božieho cez utrpenia, učenia sa poslušnosti, cez premáhanie naj­rôznejších pokušení, ktorým sme aj my všetci vysta­vení. A takto zdokonalený stal sa On Autorom večnej Spásy všetkým tým, ktorí Ho poslúchajú (Žid. 5:8, 9). Kdežto Buch Boží alebo Duch Svä­tý nikdy netrpeli, ani sa nemuseli učiť poslušnosti, ani nemuseli premáhať pokušenia, lebo Boh nemôže byť nikdy pokú­ša­ný (Jak. 1:13). Toto tiež vedie ku faktu, že na Tróne Nebies vlastne nesedí Boh-Syn, ale Boh-Človek!... ktorého Meno je Ježiš... ten Pomazaný, čiže, Kristus. Aký má toto význam?

Pretože tento Človek-Ježiš bol absolútne a v každom smere zdokonalený, On sa vlastne takto stal celko­vým súhrnom všet­kých Myšlienok, Túžob aj Zámerov Boha! On neprichádza, aby nám oznámil Svojimi Slovami Myšlien­ky Boha, alebo nám opísal Božie Túžby, alebo nám povyprával fakty o Božích Záme­roch. On prichádza ako Niekto, Kto stelesňuje vo Vlastnej Bytosti tie Myšlienky, Túžby i Zámery Boha. Oni sú vlastne teraz všetky stelesnené do formy humánneho tvora. Ježišova Myseľ bola jedno s Mysľou Otca s Jeho myšlienkami, Ježišove srdce bolo jedno s Otcovým Srdcom s Jeho túžbami, Ježišova Vôľa bola jed­na s Otcovou Vôľou s Jeho Zámermi. Ale toto všetko bolo podrobené náročným, ba aj krutým skúškam na tejto zemi, v Satanových kráľovstvách tohoto sveta, aby mohlo byť zdokonalené a potvrde­né v duchovnom svete. A ľudský duch Človeka-Ježiša to dokázal a pre­mo­hol a zví­ťazil! On bol „pokú­šaný vo všetkých bodoch podobne ako aj my sme, predsa zostal bez hriechu (premohol)" (Žid. 4:15). On teda bol pokúšaný inými myšienkami, než Božími, inými túžbami, než Božími, inými zámermi než Bo­ží­mi. Toto tiež naznačuje fakt, že žiadna Božia myšlienka, alebo túžba, alebo zámer, ktoré k nám prichá­dzajú sa stávajú časťou našej bytosti dokiaľ sme neboli podrobení skúšaniu, testovaniu, procesu utrpe­nia aj sú­že­­nia aj premáhania v týchto sférach. Naše mentálne chápanie, súhlas či uverenie nestačia. Či tomu rozu­mie­me? Mali by sme prijať nielen do svojej mysle, ale aj do nášho srdca nemeniteľný fakt, že na to, aby každý kúsok Božieho zjavenia bol ustanovený do permanentnej a nezničiteľnej formy života a moci, mu­sí byť podrobený ohňu skúšok, súženia i premáhania. Existujú totiž celé zástupy kresťanov o ktorých sa hovorí, že „majú pravdu, správne predstavy, dobré úmysly, plány, nápady – ale ešte s týmito faktormi nepre­šli cez ohne skúšok, preto nemajú žiadny život, teda ani žiadnu hodnotu.

Ďalší krok v Božom pláne bol zoslanie Ducha Svätého, aby toto „synovstvo“ bolo uvedené a dosadené do bytostí veriacich. „Synovstvo“ je výraz, ktorý vyjadruje plnosť, definitívnosť, čiže, Boží Cieľ je do­siahnutý. Boh deklaroval Ježiša za Svojho Syna od Jeho narodenia, keď prehlásil: „Ty si Môj Syn, dnes som Ťa splodil.“ (Žm. 2:7// Sk. 13:33// Žid. 1:5 + 5:5) Ale toto Slovo je tiež spojené s Jeho krstom ako aj s Jeho zmŕtvychvstaním. Toto súčasne predstavuje fakt, že v tomto Človeku boli privedené do absolútnej do­ko­­nalosti všet­ky Božie Myšlienky, Túžby i Zámery. A zmŕtvychvstanie Pána Ježiša Krista bolo iba Božou pečaťou na potvrdenie dokonalosti Jeho Humanity. Preto Duch Svätý bol zoslaný na Svoju misiu na zem uviesť to „synovstvo“ do veriacich až po zmŕtvychvstaní aj po nanebevstúpení Ježiša Krista, kde to zdo­konalené Synovstvo bolo posadené na Trón Nebeský po Pravici Boha Otca. Až potom Boh zoslal Ducha Svojho Syna do našich sŕdc. Preto základom aj kľúčom pre všetko v našom kresťanstve je Duch Synov­stva v nás. To robí celé kresťanstvo „vnútorným“, subjektívnym na rozdiel od všetkého, čo je „vonkaj­šie“ objekt­ív­ne. Obrovský rozdiel existuje medzi imitáciou a počatím. Jedno je navonok predstavované i kázané, to druhé je vo­vnútri narodené.

Keď teda máme v našom srdci Ducha Jeho Syna, vnímame Ho a necháme sa Ním viesť, potom Sám Kris­­tus sa Svojim Duchom nachádza v samom centre našej bytosti a potom sme aj „jedno s Kristom“, lebo „ten, čo je spojený s Pánom je jedného ducha“ (1Kor. 6:17) Nič nie je potrebné pridávať ku Kris­tovi, On je kompletný a dokonalý a náš úkol je zpoznávať Ho. A my Ho zpoznávame keď Ho nasle­du­jeme. A my Ho nasledujeme, keď (1) zapierame seba samých, (2) pozdvi­hu­jeme náš kríž, a (3) nasledu­jeme Ho (Mt. 16:24). Ak veríme, že Biblia je Slovo Božie, ona stále zostáva len Knihou... dokiaľ Duch Svä­tý nepríde a nebude Ju v nás reprodukovať. Nech verím koľko len chcem, že Biblia je pravdou a Slo­vom Božím, čo ja môžem urobiť? NIČ... dokiaľ Kristus, ktorý je v tej Knihe príde do mňa a my dva­ja sa staneme Jedným, čiže, aj ja sa stanem Slovom, ako aj On je Slovom! Uvážme toto Svetlo:

„Na počiatku bolo Slovo... a Slovo bolo Bohom... a to Slovo sa stalo telom, a pre­bý­valo medzi nami...“ (Jn. 1:1,14a) s výsledkom, že teraz – naše telo sa stalo Slovom a prebývalo v Nebi! To je kľúč ku všet­ké­mu kresťan­stvu. Akonáhle sa TOTO o­dohrá, tá Kniha začne pre nás žiť pretože my sme sa stali tou Kni­hou! Nikdy nepôjdeme zlou cestou v našom živote, ak TOTO je základom na ktorom budeme žiť.

Pán ovšem dovoľuje človeku, aby išiel a konal veci svojou vlastnou telesnou cestou, pozemskou cestou, no v takom prípade celý princíp duchovného života i autority bude onedlho stratený. A keď táto situácia nastane, potom bez pochyb­ností bude nasledovať rozpad, zmätok, stav márnosti, strach, otázky a pocity, že niečo je defini­tivne na zlej ceste a že to zlyhalo. Preto v dnešných dňoch veci nie sú správne, niečo je tu niekde hrozne zlé a je len jedna cesta, ako veci a ich priebeh napraviť. Tá cesta je: Priniesť Kráľa späť do nášho života, do našich záležitostí, do našich plánov a rozhodovania. Sily zla a temna budú v takom prípade šokované, lebo zrazu uvidia, že skutočný Pán a Kráľ Neba a Zeme je opäť na Svojom správnom mieste a to urobí celý rozdiel. Kedykoľvek sa namáhame, razíme si cestu, zá­pasíme so silami zla a tem­na a nemôžeme sa proti nim nikde dostať a oni sa zdajú akoby sa s nami len hrali, potom potre­bujeme „Niekoho“ s absolút­nou autoritou, aby bol pri riadiacich pákach nášho života, na­šich záležitos­tí, plánov, aj rozhodo­va­ní. A Jediný, kto je určený pre tento úkol mať riadiace páky nášho života vo Svo­jich rukách je Náš Pán a Kráľ Ježiš Kristus. Preto je potrebné znovu navrátiť Pána a Kráľa Neba a Zeme v Jeho Autorite do života každého kres­­ťana a do celej Cirkvi Ježiša Krista. Jediná ODPOVEĎ na tieto veci a otázky je preto – Návrat Pána Ježiša do nášho života!

 

Časť  12   –  NÁVRAT PÁNA JEŽIŠA KRISTA

Predtým, než sa budeme venovať tejto téme, musíme sa aspoň stručne venovať inej, ale veľmi dôležitej téme, ktorú si väčšina Cirkvi a veriacich neuvedomuje ani vo svojom duchu, ani v srdci. Tu nebudem spomínať myseľ ani vôľu ako orgány duše, ale len srdce, pretože jedine srdce môže rozumieť láske aj viere. Už sme o tom hovorili, že láska a viera sú tie najdôležitejšie druhy ovocia Ducha Svätého bez kto­rých Nevesta Kristova neexistuje! Hoci sa o láske aj viere priebežne zmieňujeme v tomto posolstve ako aj v minulom z r. 2015, predsa musím naznačiť a podčiarknuť, že láska o ktorej budeme hovoriť v tomto odstavci nie je len „obyčajná láska“, akú my môžeme poznať aj žiť, teda, preukazovať jeden druhému.

Na strane 55 nám Pán dáva aspoň letmý pohľad na najväčšie zlo v človeku, ktoré prirovnáva ku Satan­skému jadru zla, temnoty a smrti. To je omnoho horšie, než akýkoľvek náš hriech, lebo to jadro je síd­lom všetkej našej hriešnosti a zla, ktorá sa tiež nachádza v Satanovi! A TOTO ZLO, toto jadro sa z nás nedá odstrá­niť žiadnou modlitbou, žiadnymi náboženskými obradmi, žiadnou doktrínou, učením, pôstom, znalosťami, deba­tami, ani sa nedá z človeka vyhnať duchovnou autoritou, ktorou sme schopní vyháňať diablov z ľudí posadnutých diablami! Ako je toto možné? Pomôžme si opäť Slovom Božím a uvážme nezvy­čajný paradox, kde veriaci včítane služobníkov sú schopní v Mene Krista konať podivu­hodné skutky, aj podávať krásne kázne, aj liečiť ľudí, aj pro­rokovať ba aj vyháňať diablov – a súčasne sú oni činiteľmi neprá­vosti a Pán ich nepozná! (Mt. 7:21-23) Ako je to možné? Lebo sami nosia v sebe to Satan­ské jadro zla hoci vyháňajú diablov z iných ľudí! To jadro zla v akomkoľvek človeku sa vlastne nedá z neho vyh­nať ani proti nemu bojovať žiadnymi ľudskými či náboženskými prostriedkami.

To jadro zla totiž sídli v našom „starom človeku“, ktorý tvorí náš charakter. A náš charakter sa nedá z nás vyhnať, ani proti nemu bojovať. On bol zničený na Kríži Krista JEHO VOĽOU, nie našou pretože sme v tom čase ani neexistovali. On sa teraz dá zničiť jedine na našom kríži NAŠOU VOĽOU pretože dnes existujeme a Pán sa nás pýta, či Jeho chceme nasledovať, alebo nie? Ak Jeho chceme na­sle­do­vať potom musíme zapierať seba samého (nášho starého človeka) a pozdvihovať NÁŠ KRÍŽ a tak nasledo­vať Pána (Mt. 16:24). Pozdvihovaním nášho kríža my ničíme to JADRO ZLA v našom starom člo­veku, ktorý nie je pod Milosťou Krista, ale je určený na kríž a na zničenie. Ak teda to jadro zla v našom sta­rom človeku nezničíme vlastnou vôľou zapieraním samých seba – čo je podstata premáhania samého seba – potom ONO zničí NÁS, lebo my nepremôžeme (Zj. 3:5 + 21:7) to, čo musíme premôcť podľa Vôle Nášho Otca Nebeského, aby sme mohli byť zmenení na Podobu Jeho Syna! (Mt. 7:21// Rim. 8:28)

To, čo hore opisujem je vlastne duchovným základom toho, čo sa nazýva SPÁSA – ZDOKONALENIE – ZMENA veriaceho na Podobu Krista. Za posledných 2.000 rokov Cirkev nemá o pravdivej Spáse ani potuchy preto ani žiadneho veriaceho k skutočnej Spáse nemôže doviesť! TOTO je Tragédia Cirkvi, toto je tiež podkladom pre Zjavenie 3:16.

Teraz ma Pán vedie ku ďalšiemu duchovnému faktu, ktorý, zdá sa, je stále tajomstvom nielen pre celú kar­nál­nu Cirkev, ale aj pre drvivú väčšinu veriacich, ktorí už nie sú členovia karnálnej Cirkvi, ale už aj začali kráčať po úzkej ceste do Života Večného. Čo je to tajomstvo? Možno sa ono dá vyjadriť jednou či dvomi vetami, ale duchovná hĺbka, šírka a výška toho faktu je pre človeka úžasná, skoro nepredstaviteľ­ná. Lebo keby Kristus nebol vypil kalich, ktorý Mu Otec pripravil, keby Sám nebol býval učinený hrie­chom – čiže, Človekom so Satanským jadrom zla v Sebe Samom – keby nebol miloval tých, kto­­rých Mu Otec dal (Jn. 6:39b), a keby nebol v takomto stave zomrel, potom nikto by dnes nemal žiad­nej mož­nos­ti ani schopnosti pozdvihovať svoj kríž a zapierať samého seba a nasledovať Krista! V Jeho smr­ti a zmŕtvychvstaní máme víťazstvo, ktoré nám umožňuje Jeho nasledovať, tým premáhať samých se­ba a tým ničiť Satana a jeho dielo v nás samých... našou vôľou a vierou a láskou voči Kristovi! PRETO kaž­dý veriaci, ktorý odmieta premáhať samého seba a tým ničiť Satana a jeho jadro zla vo svojom charak­tere, bude zatratený na večné veky. Jeden z jasných dôkazov tohoto faktu je tiež skrytý v Písme, a síce, potom čo Kristus hovoril ku Svojim učeníkom o Sebe ako o „živom chlebe z Neba“, mnohí z Jeho vlast­ných učeníkov od Neho odišli a viac s Ním nechodili. (Jn. 6:66) Keď si bližšie všimnete tohoto biblické­ho citátu zistíte, že vyjadruje číslo antikrista, 666, a teda jasne naznačuje, že to Satanovo jadro v charak­tere Jeho učeníkov prevládlo a oni sa pridali k Satanovi a opustili Krista! Iba tí dvanásti zostali s Ním. Či nám toto nepripomína tiež Slovo Božie v Zjavení 20:6-9, kde ľudia, žijúc 1.000 rokov v prítomnosti Ježi­ša Krista bez pokušenia, sa znova pridajú k Satanovi a pôjdu s ním? Tragédia človeka!

Ako mohol Kristus prekonať tie úžasné sily pekla, premôcť Samého Seba a vykonať pre nás tú úžasnú Spásu? Svojim ovocím Ducha Božieho, ktoré bolo zdokonalené v každom smere. Z Jeho zázrakov my vieme, že Jeho viera bola „nadľudská“, nadprirodzená a teda aj toto ovocie bolo totálne zdokonalené. Pán ma ale vedie ku inému ovociu, ktoré bolo práve tak nadprirodzené, ale ktoré nemuselo byť až tak na­­vonok zjavné, ako Jeho viera. Je to ovocie lásky a pokory! Pán dobre poznal každého zo Svojich uče­níkov, aká skupina ľudí oni boli, aké mali charaktery, aké problémy a ťažkosti. On si ich všetkých vybe­ral preto vedel, kto je kto a tiež vedel, čo bolo v človeku. Preto On sa neodovzdal nikomu z nich pretože On poznal všetkých ľudí (Jn. 2:24,25). Poznal všetky ich zlyhania, chyby a slabosti, vedel aj ako sa budú cho­­vať a ako táto posledná fáza v ich spoločenstve s Ním bude zakončená, že sa všetci rozpŕchnu a budú devastovaní a v nevere! Samozrejme, že tiež vedel ako to dopadne s Judášom Iškariotským a teda On ich všetkých dobre poznal predtým, než si ich vyvolil – a potom si ich On vybral a vyvolil.

A potom Slovo Bo­žie hovorí: „...milujúc tých Svojich, ktorí boli vo svete, On ich miloval až do samého konca“ (Jn. 13:1b). Zmysel tohoto Slova tiež je, že „On ich miloval bez akýchkoľvek výhrad, zábran či ob­medzení“. Jeho láska nebola nikdy uhasíňaná, ani limitovaná zlom, ktoré bolo v nich. Ona bola silnej­šia, než všetko ich zlo, všetky ich hriechy, chyby, priestupky, slabosti, poklesky, nevera a ostatné zlyha­nia. Čo by dnes s nami bolo, keby Jeho láska bola urazená a od nás odňatá preto, čo my v sebe sme, akí sme, čo konáme, ako zlyhávame, atď? To si asi nevieme ani predstaviť. Toto je akoby prvý fakt ohľadne Jeho lásky! Ona je silnejšia, než zlo a zlo ju nedokáže meniť ani ovplyvňovať! (viď tiež str. 45)

Druhý fakt ohľadne Jeho lásky je jej blahosklonnosť, pokora a milosrdenstvo. Uvážme teraz následovné Slovo Bo­­žie, ktoré hovorí: „Ježiš vediac, že Otec dal všetko do Jeho rúk, a že On prišiel od Boha a odi­šiel k Bohu“ (Jn. 13:3). Čiže, Ježiš vlastnil, zdedil od Otca absolútne všetko. Aká to úžasne vysoká po­zícia v celom Stvorení. Neviem, čo by sme my robili, keby toto bola pravda o nás? Určite by sme sa cítili vysoko nadradení a povýšeneckí ľudia dívajúc sa zvrchu na všetkých ostatných. O iných by sme si asi my­sleli, že nie sú ani hodní nášho ohľadu, či uváženia. Avšak Ježiš, vlastniac VŠETKO v celom Stvorení, „povstal od večere, odložil svoj odev a zobral si uterák a opásal sa... a začal umývať nohy učeníkov (Jn. 13:4,5). Aká to nepredstaviteľná pokora a milosrdenstvo v Jeho láske, aké zostúpenie zo Svojej vysokej pozície na úroveň týchto mužov! Toto je tretí fakt ohľadne Jeho lásky, kde ju môžeme nazvať „očisťovacou láskou“, ktorá má aj duchovný význam. Lebo On im neumyl len nohy, ale učil ich ďalšiu vzácnu lekciu, kde im ukázal Božiu Lásku v porovnaní s humanistickou láskou. Ježiš im týmto chcel povedať, že v tom uteráku a lavóre a vode je čosi omnoho viac, než len čo oni do­kážu vidieť svoji­mi očami a chápať svojim rozumom. Pán Neba a Zeme umyl nohy židovským hriešnikom. Za tým všet­kým sa ukazuje Láska, ktorú žiadny človek nedokáže pochopiť alebo imitovať a ktorá súčasne má svoj úžasný duchovný význam.

A ďalej im Ježiš povedal: „Vy ma voláte Majster a Pán; a dobre hovoríte, lebo Ja som.“ (Jn. 13:13). No napriek tejto pravde, Majster a Pán sa ponížil na úroveň sluhu povediac: „V pravde vám hovorím, sluha nie je väčší, než jeho pán; ani ten, čo je poslaný nie je väčší, než ten, čo ho poslal. Ak viete tieto veci, šťastní ste, ak ich konáte.“ (Jn. 13:16,17). Napokon im povedal: „V pravde vám hovorím, ten kto prijíma kohokoľvek Ja pošlem, prijíma Mňa; a ten, kto prijíma Mňa prijíma Toho, ktorý Mňa poslal.“ (Jn. 13: 20) Teda táto Láska Ježišova zmazáva všetky rozdiely, úrovne a triedy medzi ľuďmi, ktorí sú ich Otcom Nebeským povolaní. Dôležitá poznámka: Ježiš nikdy nemiloval zlo, hriech, nespravodlivosť ani tých, čo vedome hrešili a stáli v opo­zícii Jemu, pravde a spravodlivosti Božej! Inými slovami: Ježiš Kristus milo­val tých, ktorí boli hriešnici, mali v charaktere jadro zla od Satana, avšak nemali v srdci opozíciu voči Nemu, voči pravde a voči spravodlivosti Božej! Toto tiež nznačuje ďalší fakt ohľadne Jeho lásky...

Láska Ježišova nebola sentimentálna, ale nadovšetko praktická a pravdivá. On nikdy neobjal nikoho a nepovedal mu „Milujem ťa“, ale Svojimi skutkami to vždy dokazoval. My môžeme mať veľmi zlé skú­se­nosti s tzv. „bratskou láskou“ mnohých našich tzv. „bratov a sestier“, ktorí nám mohli vyjadrovať svo­ju bratskú lásku a onedlho za tým nás mohli opustiť a uštedriť nám možno tie najväčšie zranenia nášho života! Čiže, ich humánna láska, čo je sentimentálna láska, sa rýchlo zmenila na nenávisť, opo­vrhnutie a zavrhnutie. Toto je ten obrovský rozdiel medzi Láskou Božou a láskou humánnou. A my si musíme pri­znať, že naša láska sa ani z ďaleka nepribližuje láske Ježišovej, ale často zlyháva kedykoľvek nám nie­kto zle urobí, urazí nás, ide nám na nervy, zraňuje nás, otravuje nás, poburuje nás, previňuje sa proti nám, ponižuje nás alebo aj hovorí nám do očí pravdu, ktorá je pre nás horká alebo zahanbujúca. Avšak Pán hovorí, že to, čo je dnes pre nás nemožné, bude pre nás možné, keď nám On pošle Svojho Ducha Svätého, ktorý bude v nás prebývať a uschopňovať nás konať to, čo aj Ježiš konal. Slovo Božie to tiež potvrdzuje (Jn. 14:12). A tento Duch nás nebude iba uvádzať do každej pravdy (Jn. 16:13), ale bude aj na­šim Tešiteľom a my by sme nemali byť nad týmto aktom prekvapení. Lebo keď vidíme Lásku Ježi­ša a vidíme aj seba samých a našu lásku, potom potrebujeme Tešiteľa „ako soľ“, lebo bez Neho by sme nič nedosiahli.

Možno sa to bude na prvý pohľad zdať paradoxné, ale chcem vás zobrať do minulosti a to asi tak 6.000 rokov. Vieme, čo bolo pred 6.000 rokmi? Adam a Eva žili v Raji a mali sa dobre, boli bezhriešni, čistí a svätí tak, ako bol aj Ježiš. V tejto situácii môžeme teda prirovnať Adama ku Ježišovi. A čo spravíme s Evou? Zrejme, Evu možno prirovnať ku Cirkvi, k Telu Krista. Ona bola jediná žena na celom svete, teda absolútne patrila Adamovi. Naviac, obraz Cirkvi, ktorú Eva reprezentuje, je dvojitý. Za prvé, ona bola časťou Adama keďže bola vybraná z neho zakiaľ on spal, teda, ona bola jeho telom. Za druhé, keď ona bola stvorená a zdokonalená, bola privedená k nemu a stala sa jeho nevestou. Toto nám tiež poukazuje na originálny a večný zámer, úmysel, cieľ Boží mať Nevestu pre Svojho Syna, ktorý má byť Spasiteľom ľudstva. Toto všetko sa odohrávalo pred ich pádom do hriechu a pred ich separáciou od Boha a od Jeho Života.

K tomuto horeuvedenému obrazu musím pridať daľší obraz ohľadne Adama a Evy, ktorý platí aj na nás, a to dodnes! Prvý odstavec na str. 18 (Časť 4) nám dá potrebné svetlo k tomu, čo chcem popísať v tomto odstavci. Tu stačí zopakovať, že Adam mal vysokú pozemskú inteligenciu, ktorú potreboval pre svoj po­zemský život, teda v tejto sfére nebol hlúpy. Ale v duchovnej sfére bol veľmi naivný, nedokázal ro­zoz­nať duchovné fakty, orientovať sa v duchovných problémoch a situáciách. Toto bola ďalšia príčina pre­čo spolu s Evou museli byť „ponorení do zla“ a učiť sa duchovnej múdrosti. Spomeniem len jeden pod­statný fakt, ktorý si málokto pri čítaní Genesis všimol, a tiež jeho dôležitosť pre nás.

Stačí si prečítať Genesis kap. 3 verše 1-6, aby ste dostali základ obrazu, ktorý chcem načrtnúť. Ja sa sú­stredím len na verš 6: „A keď žena videla, že strom je dobrý na jedenie, a že bol na pohľad príjemný, aj žiadúci urobiť človeka múdrym, zobrala si z jeho ovocia a jedla...“ Žena videla, žene sa to pá­čilo a žena si vzala a jedla. Čo je na tom zvláštneho? Čo je tu absolútne zvláštne, ba nanajvýš tragické je to, že žena sa nepýtala nikoho žiadnu otázku! Ona vide­la, jej sa to pá­čilo a tak si vzala a jedla. Hotovo! Ani manžela sa nepýtala, či si má zobrať a jesť hlavne keď vede­la, že to ovocie bolo zakázané! Ani Satanovi nepovedala: „Pán Satan, vy hovoríte, že ja určite nezom­riem, ale Boh hovorí, že ja zomriem. Ja musím teda najprv hovoriť s Bohom, lebo jeden z vás ne­ho­vorí prav­du!“ Či toto nebola pre Evu dôležitá vec?

NEBOLA! Prečo? Lebo Eva nemala ani potuchy, čo to je „zomrieť“! Žiadna smrť dovtedy neexistovala a nikto by jej aj tak nebol rozumel. Lebo tu sa vlastne ani nejednalo o smrť fyzickú, čo by ich oboch bo­lo poriadne vyšokovalo, ale o smrť duchovnú, ktorá sa ich zmyslami aj tak nedala vnímať. Ale že sa ona Adama neopýtala ani jednu otázku to bola tragédia, ktorá vložila celé budúce ľud­­stvo do náručia Satana! Ale ani to nestačilo, lebo ona „dala aj svojmu man­že­lovi, ktorý bol s ňou, a on tiež jedol.“ Môžeme sa tu opýtať tú istú otázku ako pri žene: Čo je na tom zvláštneho? Čo je aj tu absolútne zvláštne, ba nanaj­výš tragické je to, že ani Adam sa nikoho nepý­tal žiadnu otázku! ÚŽASNÉ! Či on bol takisto pod­ve­de­ný? Ale NIE (1Tim. 2:14), no on zrejme miloval Evu viac, než prikázanie Božie! Napokon, ani on ne­vedel, čo to je „zomrieť“! A ani jeden z nich si ne­uvedomoval dôležitosť prikázania a teda ani ich poža­dovanú poslušnosti voči Bo­­hu. Z Genesis je tiež jasné, že Boh im nevysvetľoval základy duchovného sveta, ani čo sa stane, keď oni takzvane „zomrú“. Teda jediné, čo Boh od nich očakával bola viera a tiež dôvera, že On vie, prečo im dal také pri­kázanie a že nemusia všetkému rozumieť predtým, než tomu uveria. Či toto nie je Boží princíp aj dnes pre nás? Lebo keď my veríme len tomu, čomu rozumieme, či nestaviame kres­ťan­­stvo a celú našu spásu absolútne hore nohami?  

Aké máme z horeuvedeného ponaučenie pre nás dnes a tuná? Veľmi jednoduché: V Raji sa z Evy zrodi­la prvá „Jezabel"; manželka, ktorá sa manžela nikdy nič nepýta kedykoľvek sa jej niečo veľmi páči ale­bo to chce mať za každú cenu. A tento duch sa stal taký úlisný a prehnaný, že sa niekedy dá len ťažko objaviť. Niečo v manželke vždy túži manžela dirigovať tak, aby on o tom nevedel, prípadne, aby konal vždy to, čo ona chce. V tom istom Raji sa z Adama zrodil manžel, ktorý zje všetko, čo mu manželka po­dá bez toho, aby sa jej pýtal akúkoľvek otázku. Manžel, ktorý je slepý, hluchý aj lenivý venovať sa dôle­žitým veciam aj ich rozoberať a uvažovať, čo je správne a múdre a spravodlivé a čo nie, čo môže byť ne­bezpečné a čo nie. Hoci Adam nebol Satanom podvedený, ale nerobil si z toho nič, bol lenivý poh­núť i jazykom a opýtať sa Satana: „Ty hovo­ríš, že keď budem jesť z tohto stromu, dostanem poznanie dobra a zla a budem ako boh? (Gen. 3:5) Ale ako to ovocie tohto stromu ovplyvní môj život a vzťah s Bo­hom?“ Keby Adam nebol lenivý a opýtal sa Satana takú otázku, Satan by bol asi zmizol veľmi rýchlo, lebo na takú otázku nemal žiadnu odpoveď. Napokon, Adam sa mohol tú istú otázku opýtať aj priamo Boha ak mal záujem rozumieť, čo to bolo „umrieť“ a aké následky to bude asi mať na jeho budúcnosť. Zrejme on, ako manžel, také záujmy nemal. Nuž, či nevidíme aj dnes, že takéto manželky a manželia existujú na tomto svete v každom národe a na každom kroku? Vysvetlenie máme z Raja!

Či to nie je nadovšetko zaujímavé i nanajvýš dôležité, že na jednej obyčajnej otázke visel osud celého ľudstva? Že dnes vlastne nemusela existovať ani Biblia, ani Izrael, ani Cirkev, ani zlo, ani nemocnice, ani po­lícia, ani armády, ani obchody, ani práca, ani nič podobného na čom si dnes zakladáme svoj po­zemský život? Raj mohol byť rozšírený po celom svete a dnes sme mohli mať doslovne „nebo na zemi“! A keď sa na túto vec pozrieme aj bližšie zistíme, že aj dnes jedna obyčajná otázočka môže buď vyriešiť veľké ­problémy, ale­bo spôsobiť veľké škody, ak nie je vyslovená. Ten najjednoduchší a možno aj naj­jas­nejší príklad je Cirkev. Dnes v Cirkvi každý všetko vie, nikto sa nepýta absolútne na nič a teda ďalšia tragédia miliónov ľudí je na obzore. Môže tomu niekto zabrániť? NIE! Ešte som nestretol kresťana ktorý by sa bol opý­tal jednoduché otázky: „Či to, čo verím je naozaj tak, je  to naozaj pravda? Či cesta po kto­rej krá­čam je naozaj tá správna a teda či dôjdem tam, kde chcem dôjsť? Či naozaj mám veriť všetkému, čo sa dnes hovorí, káže a učí? Počujem iba hlas človeka, ale Hlas Boží nepočujem... či teda mám svoj budúci život vložiť do rúk tohoto hovoriaceho človeka, keď Hlas Boží nepočujem?“ Na takýchto veľmi jednoduchých otáz­kach visí celý bu­dúci život toho veriaceho... a on o to nemá záujem! Asi niečo zdedil od Adama v Raji?

Už ste niekedy stretli veriaceho, ktorý by sa pýtal také otázky? Prečo nie? Nuž, Slovo Božie nám aj tu dáva Svetlo, keď jasne hovorí, že „služobník Pána sa nemá namáhať, zápasiť... ale v pokore a trpezli­vosti poučovať tých, ktorí odporujú sami sebe; ak by ich Boh snáď priviedol k pokániu, aby oni pri­znali pravdu a tak sa vymanili z pasce diabla, ktorí sú ním chytení ako obete, väzni, otroci pod­ľa jeho vôle.“ (2Tim. 2:24-26) Teda, väčšina veriacich sú obeťami diabla súc chytení do jeho pasce pod­vodov a lží a temnoty – podľa vôle diabla­! Keď je akýkoľvek veriaci v pasci diabla, jemu nie je ani dovolené aby mal také myšlienky a pýtal sa také dôležité otázky, lebo by mohol z tej pasce vyliezť a byť vyslo­bo­dený. Ovšem, Adam a Eva také myšlienky a otázky ani nemohli mať, lebo oni nevedeli ani čo je zlo, ani čo je pod­vod, ani čo je pasca. Preto je tiež možné, že práve preto oni uverili Satanovi jeho úlysné podvody a neoverili si prav­du u Boha. Táto „maličkosť“ ovšem stála ľudstvo pád do hriechu a pre mnohých aj več­né prekliatie v ja­zere ohňa a síry, čo je najväčšia tragédia, aká sa môže človeku prihodiť (Zj. 20:15 + 21:8). Skočili sme tu z Raja a Knihy Genesis do Knihy Zjavenia. Tu sa hodí snáď tá najdôležitejšia poznámka, ktorá je nasle­dovná: Kniha Zjavenia reprezentuje MAXIMÁLNU OBNOVU, výmenu, zreštaurovanie všetkého, čo človek zkazil v Knihe Genesis. Kniha Zja­venia predstavuje kompletné obrátenie Knihy Ge­ne­sis. Všetko, čo na samom počiatku stvorenia a ľudstva zlyhalo, zrútilo sa, havarovalo, zahynulo je na konci dejín človeka anulované a obnovené; všetko, čo bolo stratené je navrátené do originálneho sta­vu; každá otázka, ktorá povstala na počiatku dejín je tu na konci dejín plne zodpovedaná.

Pozrime sa na tento úžasný fakt osobne! To, čím sme sa my stali v dôsledku bytia v Kristovi je večná pravda už dnes a bude plne zjavená pri Jeho Príchode! Naša jediná chyba bude, ak budeme zostávať v našich pocitoch, predstavách, životných zážitkoch, v zápasení, namáhaní sa, v zlyhaniach, pochybnos­tiach, podozre­niach, nedôvere, v nádejaní sa... a nesústrediť svoju vieru na „Toho, ktorý je pravdou“ (Jn. 14:6). My sme boli zahrnutí v Jeho Smrti, a keď On vstal z mŕtvych, my sme vstali s Ním, ako členovia Jeho Tela. Keď bol vzatý do nebies, my sme boli vzatí s Ním, a keď On bolo posadený na Trón Boží, my sme boli posadení s Ním! (Ef. 2:4-6) Ale odkiaľ my obdržíme absolútnu istotu, že toto všetko je na­ozaj tak? Nuž, naše po­city, predstavy, chápanie, porozumenie, životné zážitky, zápasenie, namáhanie sa, zlyhávanie, pochyb­nosti, podozrenia, nedôvera, nádeje, ani naše znalostí Biblie nás „nevyslobodzujú“ z nášho pozem­ského poddanstva, zajatia. Je to je­dine PRAVDA, ktorá nás vyslobodzuje (Jn. 8:32). Čím viac pravdy vidíme, tým väčšiu istotu o horeuve­dených faktoch dostávame. Pravda kázaná bez Svetla Božieho sa stáva doktrínou, pravda kázaná so Svetlom Božím sa stáva zjavením! Doktrínu nikdy ne­vidíme, zjave­nie vidíme! Ja vám hovorím, čo vidím... nie, čo som študoval!

Kristus je Prvý aj Posledný, je Alfa aj Omega, a nielen to, ale On je obe naraz a teda, všetko, čo je medzi nimi. U človeka minulosť a budúcnosť sú separátne, odlišné a jednoznačné; u Krista oni synchronizujú, sú zjednotené. Preto, keď Kristus povie „Ja Som“ to platí na všetky časy, od začiatku až na veky vekov. On nikdy nepovedal „Ja Som bol“, ani „Ja budem“ (Jn. 8:58). Čo je pre mňa osobne najdôleži­tej­šie je, že Kristus nie je iba Spasiteľ, nie je iba Pán, nie je iba  Syn Človeka sediaci na Tróne Božom, ale Kristus, tento Majestátny Kráľ kráľov, Vládca Neba a zeme je aj môj Brat! Ako to viem? Za prvé, prečítajte si Slovo Bo­žie opisujú­ce situáciu pred Kráľovstvom Božím (Mt. 25:31-40) a zistíte, že ovečky po pravici Sy­na Člove­ka–Kráľa vo verši 37 On nazýval „spravodlivými“, a vo verši 40 ich tiež nazýval „tí najmen­ší z Mojich bratov“! Ja som ten najmenší z Jeho bratov. Za druhé, ja konám Vôľu Môjho Otca, ktorý je v ne­be­siach (Mt. 12:50// Mk. 3:35). Tí, ktorí Vôľu Otca Nebeského nekonajú, alebo ju konajú ledabolo, le­žér­ne, lenivo, neochotne, alebo si myslia, aj veria, že ju konajú, ale ju nekonajú, ani nemajú od Pána žiadny dô­­­kaz, nie sú bratmi Krista! Preto oni ani nechcú k Nemu prísť, aby mohli mať od Neho Život! (Jn. 5:40) A za tretie, milujem Ježiša a On miluje mňa a ja som vždy tam, kde je On (Jn. 19:26,27). Jeho Život ob­sahuje Pravdu a Ona nás vyslobodzuje z pozemského otroctva. Čím viac vidím Krista, tým som slo­bod­nejší a tým viac vidím moju budúcnosť s Ním. Chcem tu dodať jednu takú „technickú“ po­známku, a síce, keď prijímame od Krista Jeho Život, nemusíme vnímať žiadny boj, žiad­ny konflikt v na­šej by­tos­ti, teda, nemusíme mať žiadnu znalosť, že v tejto oblasti sa v nás odhráva nejaký boj nového ži­vota so starým, čiže, so smrťou. Je to naše „ego“, a teda náš starý prirodzený život, ktorý stojí v ceste to­mu no­vému Božiemu životu a jeho plnému preukázaniu sa, vyja­dreniu sa v našej bytosti.

Čo je tiež dôležité poznamenať je fakt, že pokiaľ sa jedná o Pána Ježiša Krista po Pravici Božej, Satan je tu totálne neúčinný, neschopný sa Ho ani dotknúť, a on to vie. Jediná cesta ako sa on môže Jeho dotknúť je cez členov Jeho Tela, ktorý ten Jeho Život nežijú a teda proti Satanovej smrti nemajú brnenie. Takíto členovia-údy Jeho Tela môžu byť ohromne aktívnymi, ale Boh v ich aktivitách nie je. Ich aktivita môže byť v ktorejkoľvek náboženskej oblasti, no Boh v tom nie je. Preto by sme sa nemali čudovať, ak sveto­vé „náboženstvá“ sú vlastne najväčšími nepriateľmi Boha v tomto svete. Prečo? Nuž, prijímanie Života Krista súčasne znamená zbavovanie sa nášho starého života, aby taká operácia dala miesto tomu nové­mu Životu. A to nie je príjemné. Tí veriaci, čo sa v pravde oddali Pánovi a túžia po Jeho Živote sa často potom našli v neľahkých situáciách. Čo je hor­šie je ak takíto veriaci žijú na miestach, kde oni sú despe­rátne osamotení. Ani v ich prítomnosti, ani okolo nich niet duchovného života, skôr duchovnej smrti, ani tam niet možností duchovného spo­lo­čen­stva. Oni sú doslovne nútení dôverovať Pánovi, že ich podrží v akejkoľvek situácii (Žm. 66:9), dá im všetko, čo pod­ľa Neho potrebujú a dovedie ich na miesto víťazstva a slávy a bohatstva. Toto nie sú roz­právky, ale realita nielen zo strany takých veriacich, ale aj zo strany Pána, ktorý má nadmiernu veľkosť moci voči nám, ktorí veríme (Ef. 1:19).

Túto Časť 12 sme nazvali „Návrat Pána Ježiša Krista“. Pokračujme teraz v tejto téme a pýtajme sa: Čo navráti Nášho Pána a Kráľa? Existuje niekoľko podmienok v samotných veriacich, ktoré budú rozho­du­júce v navrátení Nášho Pána a Kráľa. Tá prvá a najdôležitejšia podmienka je, že veriaci sa naozaj a tiež v pravde naučili svoje lekcie „predpísané“ Pánom a Kráľom. Toto nám môže zabrať dosť dlhý čas a mô­že tiež znamenať mizerný čas, ale Pán sa nepohne dokiaľ lekcie, ktoré On predložil veriacim, nebudú na­učené v ich živote. Tá najdôležitejšia lekcia, ktorú sa svet aj cirkev aj všetci veriaci musia učiť je fakt, že je vždy absolútne katastrofálne ak Po­mazaný Kráľ Boží nie je na Svojom mieste v našom živote, zá­le­žitostiach, plánoch aj  našich rozhodnutiach. Dokiaľ sa teda veriaci majú dobre na tomto svete a nič im „nechýba“, potom Kráľ sa pre nich nikdy nevráti.

Naučením sa tejto lekcie veriaci oby­čajne nado­bud­nú schop­nosť vyplniť i druhú podmienku, ktorá spo­číva v ich prav­divom vyznaní a poká­niu. Vyznanie je vždy veľmi dôležitý faktor, ktorý v sebe zahŕňa naše pokľak­nutie a potvrdenie nášho zlyhania, ako aj pravých príčin nášho zlyhania. Napokon, toto nás privedie ku našej tretej podmienke, a síce, ku pravdi­vej a srdcom precítenej túžbe, kedy budeme koneč­ne pri­pravení vy­riecť: „My nemôžeme pokračovať bez Teba... náš samotný život a budúcnosť závisia na Tebe a na tom, že Ty si s nami.“ Ale tu bude po­trebná ešte nejaká práca, nejaká príprava, lebo je tiež na­písa­né: „lebo každý, kto má v sebe túto nádej očisťuje sa tak ako aj On je čistý“ (1Jn. 3:3). Aj toto je, čo Pán bude v nás hľadať, a ak z toho nič ne­náj­de, On opäť môže oddialiť Svoj Príchod. Keďže On má predznalosť, ON vie, kedy budeme MY hoto­ví na Neho volať v pravde a hlbokej túžbe, aby On prišiel.

Mnohí veriaci sa môžu uspokojovať čakaním, že “niečo sa pre Jeho Príchodom musí prihodiť”. Môžu sa snažiť kalkulovať, kedy On pride, alebo tiež môžu povedať: “On pride vo Svojom usta­no­ve­nom čase”. Nuž, áno, pravda to je, ale to nám nedáva žiadnu špecifickú odpoveď na našu špecifickú otázku. Ten čas je síce ustanovený Otcom Nebeským v Jeho predznalosti, ale ten najdôležitejší faktor v Jeho Príchode sme MY, ktorí sme v pravde Jeho Mladuchou... a nemusíme si toho faktoru byť vedomí. Totižto, On ne­príde Sám od Seba, ani Ho Otec Nebeský nepošle. On musí byť privedený nazpäť Svojou Mladuchou a nie kalendárom! Duch a Nevesta musia zo svojho srdca, v pravde a precí­tene vyznať: „PRÍĎ” (Rev. 22: 17) … Príď Pane Ježišu! A keď aspoň väčšina Nevesty bude takto volať a dožadovať sa Pána a Ženícha aby On prišiel... potom On príde!

 

NECH JE POŽEHNANÉ MENO PÁNA JEŽIŠA KRISTA NA VEKY VEKOV. AMEN.