ZÁKLADNÉ DUCHOVNÉ FAKTY

POZEMSKÉ A NEBESKÉ – TATRY 2019

Strana

Časť  1   – ÚVOD                                                          2

Časť  2   – Zrnko pšenice                                              5

Časť  3   – Neschopnosť veriacich                                  9

Časť  4   – Práca Ducha Svätého                                   13

Časť  5   – Prekonávanie minulosti                        17                                                                              

Časť  6   – Náboženstvo a Život                            21                                                                              

Časť  7   – Pánov pohľad na svet a ľudstvo               23

Časť  8   – Pánov pohľad na Cirkev a veriacich           28                                                                                      

Časť  9   – Zahýbame za roh                                 33                                                                                      

Časť 10  – Jadro zla                                              40                                                                                      

Časť 11  – Slovo o Božích Súdoch v našich životoch 41                                                                                       

Časť 12  – Dôležité poznámky                               43                                                                                      

Brat Hanola

Služobník Ježiša Krista – Kráľa kráľov

V našom kresťanskom živote, teória je brilantná, prax je mizerná! Naše túžby sú brilantné, skutočnosť je mizerná. Je možné, že niekedy budeme tú brilantnú teóriu žiť? Že naše brilantné túžby sa niekedy uskutočnia? Odpoveď od Pána je:  ÁNO... keď Ma budete nasledovať.                                                                                      

Časť 1 – ÚVOD

Časť tohoto Úvodu je prevzatá z Misie Tatry 2015. Misia Tatry 2015 mala totiž byť spoločenstvom pred Živým Kristom Ježišom a mala byť podobná „vylodeniu sa v Normandii“ (Francia), čo v Druhej Svetovej Vojne bol začiatok konca nacistickej ríše zla. Pán mal samozrejme Svoju Múdrosť a Zámery, keď mi dal takú tému do úvodu nášho spoločenstva. Keď som to začal písať, sám som nemal chápanie, ktoré mi Pán začal dávať až neskoršie a ukazovať do akých detailov to On mal premyslené a ako sa to hodilo na našu situáciu voči našej duchovnej príprave pre Príchod Krista.

PRETO Pán si želá, aby sme si aspoň základnú časť Úvodu z roku 2015 zopakovali a zistili, čo sme z toho Úvodu vykonali a čo nie, čím sme prešli a čím nie, a aké úspechy resp. neúspechy sme mali od Augusta 2015 až po August 2019, t.j., v rámci minulých štyroch rokoch.

Ako vieme, necelý rok trvalo spojeneckým silám dostať sa z Normandie do Berlína, poraziť nemecké armády a zničiť nacistickú ríšu zla. Táto naša „invázia“ má podobne zničiť duchovné kráľovstvo Satana v našej duši s jeho mocnosťami temna a zla. A keď si myslíte, alebo ani neveríte, že vo vašej duši sú podobné okupačné mocnosti temnoty a zla, ktoré musia byť násilím zničené cez rozhodnutia našej slobodnej vôle a cez moc Ducha Svätého, potom je celá vaša budúcnosť na vážkach! Či aj dnes, po štyroch rokoch, ste schopní pripustiť, že celá vaša budúcnosť je na vážkach?  Aj toto naše spoločenstvo bude teda podobné začiatku konca Satanovej ríše a vlády v našej duši. Ale toto nebude závisieť na našich schopnostiach, ale na našej vôli – a jej rozhodnutiach! Bude to tiež začiatok alebo pokračovanie našej premeny z kresťanských somárov na Mladuchu Krista a našej prípravy pre Príchod Krista Kráľa pre tých veriacich pre ktorých „Mladucha Krista“ nie je len farebný sen. Či sa tak naozaj stane nebude závisieť od Pána, ani od Satana, ale OD NÁS – v akom duchovnom stave je hlavne naše srdce a vôľa, aké majú oni túžby, aký majú hlad po slobode, po pokoji, po radosti, po konečnom víťazstve, po Svetle a Pravde Krista a po Jeho Príchode. Ako desperátne očakávame prichádzajúce Kráľovstvo Nebeské, náš Nový Život v Ňom aj naše kraľovanie s Kristom. Ako definitívne sme v našej duši rozhodnutí zbaviť sa konečne vazalstva mocností temnoty a zla, strachu a smrti aj sebavôle v našej duši a ich neustáleho vplyvu na náš život a osud. Tento Živý Kristus Ježiš si želá, aby Jeho budúca Nevesta uvidela Svetlo a Víziu, ktoré Ženích pre Ňu pripravil (od roku 2015 špeciálne pre nás). Aby o tom Svetle nezačala len uvažovať, alebo si ho len čítať, či počúvať, ale aby ho aj prijala, uverila mu, uviedla ho do svojho každodenného života aj ho pochopila v srdci, že toto je Ženíchova Vôľa a Jeho plán pre Ňu, ktorý On chce v Nej, teda v nás, uskutočniť. Aby sa Ona svojou slobodnou vôľou vydala na tento pochod ku víťazstvu – ku Kráľovstvu – lebo čas je veľmi krátky.

Počas posledných štyroch rokov sme museli zistiť, že „nominálne“ a ležérne kresťanstvo nás doteraz nikam nedoviedlo, ani nás nikam nedovedie a že sa budeme MUSIEŤ pozrieť do očí realite, ktorú nám Pán v týchto dňoch bude dávať, ak chceme prežiť, alebo byť uchránení od toho, čo prichádza na celý svet. Ak sa totiž chceme naďalej povaľovať v našej lenivosti a ležérnosti a komforte a sebapodvode a žiť si svoj pozemský život podľa našich plánov a predstáv, potom nás Pán v tom PONECHÁ a nechá nás „na pokoji“! A nielen ponechá, ale možno nám aj ukáže, že alternatívou pre našu lenivosť i ležérnosť bude statie našej hlavy! (Zj. 20:4) Pán nám už ukázal i na našich vlastných skúsenostiach, že hoci On nám dokáže dať cenné zážitky aj svetlo aj život aj určité vyslobodenie zo síl temna a zla a postaviť nás na úzku cestu do Života Večného aj do Kráľovstva Božieho, my sme práve tak schopní si to nevážiť a stratiť to! Hoci Pán to dávno vedel, že za rok sa nedostaneme z Normandie do Berlína, čiže, za rok nezvíťazime nad silami temna a zla v našej duši, predsa nám dával možnosti ako postupovať a dostať sa aspoň z „pláží Normandie do vnútrozemia“. Vieme, že úspešné vylodenie spojeneckých armád v Normandii znamenalo definitívnu porážku a zkazu armád nacistickej ríše zla a temna. Teda, osud tej nacistickej ríše zla závisel od úspechu toho vylodenia. Práve tak náš úspech nad zničením ríše Satana v našom srdci závisí od úspechu nášho „vylodenia sa na brehoch nášho srdca“. Preto je nanajvýš potrebné pozrieť sa dozadu a zistiť aký úspech sme doteraz mali a či on postačuje v čase, ktorý ešte máme k dispozícii. Bolo by tiež ideálne, ak by sme mali naporúdzi nejakú brožúrku opisujúcu toto vylodenie a postup spojeneckých síl až do Berlína. To by nám dalo fyzický obraz boja spojeneckých síl a Pán by nám k tomu dal duchovnú interpretáciu toho fyzického obrazu.

V prvom rade sa pozrieme na Slovo Božie, ktoré je pre nás v tejto situácii najdôležitejšie, t.j., List Pavla Rimanom 8:29, ktoré hovorí: „Lebo koho On (Otec Nebeský) predzvedel, On ho tiež predurčil, aby bol zdokonalený na Podobu Jeho Syna, aby On bol prvorodený medzi mnohými bratmi“. Tu by nám malo byť jasné, že každý veriaci, ktorý sa stáva zdokonalený na Podobu Krista sa stáva Jeho Nevestou. Ostatní veriaci sa Kristovou Nevestou nestávajú! Čiže, toto Slovo Božie tu hovorí o Neveste Krista pre ktorú si Pán má prísť v tomto čase pred zjavením sa antikrista, toho Bezbožníka, čo je dosť jasne opísané v Liste Pavla Tesalončanom 2:6-9. Toto Slovo nehovorí do akej miery má byť Jeho Nevesta zdokonalená v čase Jej Únosu ku Trónu Božiemu, čiže, do akej miery má byť dotyčný veriaci zdokonalený na Podobu Krista. Ide tu zhruba o čas ukončenia Obdobia Veľkého Utrpenia a započatia Kráľovstva Božieho na zemi. Každý takýto veriaci, taká Nevesta Krista, bude mať k dispozícii ešte ďalších takmer 1.000 rokov do konca Kráľovstva Božieho na zemi, dokedy môže byť zdokonaľovaná až do svojej konečnej perfektnosti, ktorá bude vyžadovaná tesne pred Posledným Súdom a predtým, než Nový Jeruzalem zostúpi od Boha z Neba na zem. Prečo? Pretože TOTO MESTO JE NEVESTA KRISTA, a to nie je doslovné mesto, ono reprezentuje Nevestu a je opísané v Zjavení 21:9-23.

Tiež, to Slovo Božie (Rim. 8:29) nehovorí o ostatných veriacich, ktorí neboli Otcom predzvedení ako Nevesta Krista a teda nebudú reprezentovaní tým Meston Novým Jeruzalemom, ani nebudú absolútne perfektní. Budú potrebovať uzdravovanie a to listami Stromu Života, ktorý bude rásť v prostriedku ulice toho Mesta (Zj. 22:2) a ten, čo nie je zdravý, nemôže byť perfektný. Oni budú tvoriť národy tých, čo boli spasení a budú sa prechádzať vo svetle toho Mesta = Nevesty (Zj. 21:24). Samozrejme, že títo nebudú zobratí Pánom pri Jeho nastávajúcom Príchode, ako bude Nevesta a teda na nich nebude platiť to isté pravidlo na zdokonalenie ich bytostí na Podobu Krista a to ani čo sa týka miery tej dokonalosti, ani času na ich požadované zdokonalenie. Títo všetci pôjdu cez 7-ročné Obdobia Utrpenia aj cez „vonkajšiu temnotu s plačom a škrípaním zubov“ do ktorej budú uvrhnutí (Mt. 8:12).

Tieto horné odstavce uvádzam z jednej závažnej príčiny. Podľa môjho názoru, veľká väčšina veriacich, včítane kostolných návštevníkov, by chcela byť Nevestou Krista, a oni si to nielen želajú, ale aj tomu veria. Avšak z môjho hlbšieho pohľadu do ich duchovnej situácie, takéto želanie, respektíve, aj viera sú prinajmenšom naivné detské farebné sny. Prečo? Nuž, Sám Otec Nebeský by si určite želal, aby sa každý veriaci stal Nevestou Jeho Syna, ale Otec veľmi dobre vie, že to sa nestane, lebo je veľmi málo tých, ktorí sú v pravde a v realite ochotní aj pripravení podniknúť túto cestu transformácie ich bytosti z diabolskej na nebeskú! Ide tu teda nielen o Vôľu Otca Nebeského a tiež Samotného Ježiša Krista, ale hlavne o vôľu veriaceho. Musíme vedieť aj z vlastnej skúsenosti, že voľa človeka NIE JE ochotná konať Vôľu Božiu ani v tých najzákladnejších veciach! Keď Boh chce, aby človek konal Jeho akúkoľvek záľubu, ON – BOH musí v duši toho človeka pracovať, aby ten človek dospel do ochoty niečo pre Boha urobiť... niekedy aj len maličkosť! (Phil. 2:13) Lebo ľudská vôľa je v podstate nepriateľom Boha a Jeho Vôle. Ak sa vám toto zdá prehnané, uvážte taký jednoduchý fakt, že človek v nepredstaviteľnej zkazenosti a ničotnosti svojho naturálneho–diabolského charakteru nemá ani záujem prísť ku svojmu Spasiteľovi, ktorý dal za neho Svoj život, aby s Ním mohol akokoľvek komunikovať alebo Mu aspoň vyjadriť svoju veľkú vďačnosť za Jeho úžasnú a cennú obetu! Inými slovami, znovuzrodený a pokrstený veriaci je schopný ignorovať svojho Spasiteľa aj po celý svoj pozemský život. Niet divu, že takýto „veriaci“ nakoniec stratí svoju spásu! Toto ani ľudská logika nedokáže pochopiť. Preto, keď chceme hovoriť o Neveste Krista, musíme byť nielen absolútne realistický, ale aj poznať predzvedenie Otca Nebeského.

Pán Sám vie, že každý z nás má svoje túžby a predstavy a presvedčenia ba aj nádeje, že sme Nevestou Krista. Nič zlého na tom samozrejme nie je, otázkou je, či tieto naše túžby a predstavy a presvedčenia aj nádeje sú realistické alebo sú ony tiež len naivné farebné sny, ktoré sa pri Príchode Pána rozplynú? Z realistického hľadiska môžeme povedať, že z organizovaného náboženstva nevyjde žiadna Nevesta pretože nemá tam žiadne podmienky, aby sa tam „zrodila“ (Zj. 12:5). Keď sa jedná o Telo Kristovo, ako je aj naše v Montreali alebo tu v Tatrách a iné jemu podobné, tam také podmienky sú. Podobne to môže byť aj na iných miestach, ktoré nemusíme vôbec poznať. Teda my, v určitom zmysle, môžeme uvážiť s pomocou Ducha Božieho, ktorý je v nás, či v našich duchovných podmienkach máme realistické možnosti stať sa Nevestou Krista a či Slovo Božie v Rim. 8:29 na nás naozaj platí. Môžeme sa obrátiť aj priamo na Nášho Otca Nebeského a zpytovať Ho, či nás On naozaj predzvedel a teda  aj predurčil na naše zdokonalenie na Podobu Krista Ježiša. Pochybujem, že by to Náš Otec Nebeský chcel držať ako prísne tajnú vec. Keď nám Jeho Slovo dáva možnosti poznať rôznych služobníkov Božích podľa ich ovocia a teda tajné to nie je, potom by sme mohli zpoznávať aj Nevestu, možno u niekoho jasne, u iných menej jasne.

Z horného odstavca by nám malo byť tiež jasné, že existencia Nevesty Christa závisí na určitých duchovných podmienkach, ktoré sú nápomocné, prospešné a prispievajú ku transformácii ľudského charakteru na Podobu Krista aj v tom zmysle, že tento fakt Božej Vôle a predzvedenia naozaj existuje. Že existujú aj dnes služobníci Krista, ktorí sú otvorení a schopní viesť veriacich ku vyplneniu Vôle Boha v tých, ktorých On predzvedel. Takíto musia byť tí, ktorých Boh Otec tiež predzvedel a ktorí už aj kráčajú po ceste tejto transformácie, majú nielen svoje potrebné znalosti z tejto cesty, ale hlavne skúsenosti. Ktorí tiež majú určitú konfirmáciu vo vlastnom duchu a duši, že Pán pre nich naozaj prichádza a že to nie je len ich nádej alebo predpoklad. Čo je v tomto Slove Božom (Rim. 8:29) veľmi dôležité je fakt, ktorý nie je v tom Slove špecifikovaný a to je, že Boh predzvedel ľudskú vôľu a ochotu ísť po tejto ceste. Lebo nech máme koľkokoľvek pastorov, kazateľov aj iných služobníkov Krista schopných vysvetľovať túto transformáciu a ochotných aj viesť veriacich týmto smerom, predsa konečný výsledok a úspech tu závisí od veriaceho a jeho vôle a ochoty a nie od Boha! Aby sme aj tu prenikli do väčšej duchovnej hĺbky tohoto faktu a boli takto uschopnení pozrieť sa aj na samých seba v akom  svetle stojíme, my musíme vziať do úvahy ďalšie veľmi dôležité Slovo Božie, ktoré Kristus vyslovil v Evanjeliu Jána a ktoré bude základom Časti 2 tejto brožúry.

ČASŤ 2 – ZRNKO PŠENICE

Tesne pred Veľkonočnými Sviatkami, ktoré boli pre Ježiša poslednými, niektorí Gréci prišli na Hody a žiadali si vidieť Ježiša. Preto sa pýtali Jeho Učeníka Filipa, ktorý sa spolu s Andrejom pýtal Ježiša. Ale Ježiš nepreukazoval žiadny záujem stretávať sa s cudzincami, ale povedal: „Prišla hodina, kedy Syn Človeka bude oslávený“ (Jn. 12:23). Samozrejme, že nikto ani z Jeho Učeníkov, ani z Grékov takejto odpovedi absolútne nerozumel. a že „Syn Človeka bude oslávený“ bolo takou istou hádankou jako pre Grékov tak aj pre Jeho Učeníkov. Potom Pán pokračoval jedným z najdôležitejších Slov týkajúcich sa Spásy človeka, keď riekol: „V pravde vám hovorím, ak zrnko pšenice nepadne do zeme a neumrie, zostane osamotené: ale ak umrie, prinesie veľa ovocia." (Jn. 12:24)

Ďalšie dôležité Slovo Božie, ktoré musíme uviesť na tomto mieste v spojitosti s horeuvedeným Slovom hovorí: „Môj Otec je oslavený v tom, keď prinášate mnoho ovocia; takto budete aj Mojimi Učeníkmi.“ (Jn. 15:8) Teda, pre nás nestačí len „šuškať Nášmu Oteckovi Nebeskému, že Ho milujeme“ (hoci Ho vôbec nepoznáme a Jeho Vôľu a prikázania nekonáme – Jn. 14:15), ani nestačí Ho oslavovať modlitbamy či chválospevmy, ale v prvom rade tým, že On nájde v našich hlinených nádobách nejaký cenný poklad. Je ťažko si aj predstaviť, že prázdna hlinená nádoba by dokázala priniesť Nášmu Otcovi Nebeskému alebo aj Nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi nejakú slávu, alebo zaľúbenie. Tu by sme nemali mať problém tento jednoduchý fakt pochopiť aj len intelektuálne. Oveľa dôležitejší a komplikovanejší fakt a otázka je, ako vôbec môže veriaci prinášať nejaké ovocie? A o aké ovocie tu vlastne ide?

Samozrejme, že ide o ovocie Ducha Svätého, ktoré je opísané v Slove Božom a to nasledovne: „Lebo ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, trpezlivosť, nežnosť, dobrotivosť, viera, pokornosť, zdržanlivosť; proti takým niet zákona.“ (Gal. 5: 22,23) Napokon aj tento jednoduchý fakt by sa dal pochopiť aspoň v logickom zmysle. My ale budeme musieť vstúpiť do duchovnej reality tohoto faktu a zistiť nielen jeho logickú podstatu, ale aj duchovnú podstatu, kde to ovocie rastie, kedy rastie, ako rastie a ako sa ono dá rozoznať od podobného „ovocia“, ktoré produkuje naša duša a nie Duch! To ovocie sa dá nazvať aj „cnosťami“, teda, máme duševné cnosti a tiež duchovné cnosti a medzi nimi je úžasne veľký i nepredstaviteľný rozdiel. Prečo? Lebo duševné cnosti netvoria žiadny „poklad“ v našej hlinenej nádobe, preto sú pre Otca Nebeského bezcenné. Sú časovo limitované, nestále, nespoľahlivé a teda nemajú ani zďaleka takú cenu, ako cnosti duchovné, ktoré sú večné, nemeniteľné a absolútne spoľahlivé. Jeden typický príklad, ktorý nám môže tento fakt osvetliť nad každú pochybnosť, je láska. Naša duševná=humanistická láska a Božia Láska (ako ovocie Ducha) sa nedajú k sebe prirovnať absolútne v nijakom zmysle, ani v nijakej miere, ani vo svojej kvalite, ani v časovosti, ani v spoľahlivosti, ani v ničom podobnom. Božia Láska nám zabezpečila našu Spásu, bola podstatou všetkého, čo Boh pre človeka vykonal v rámci našej Spásy, ktorá sa zrodila v Jeho srdci (Jn. 3:16) Na druhej strane, naša ľudská, duševná, humanistická láska nemusí mať o našu Spásu nijaký záujem, ani o Boha, ani o Jeho Lásku, ani o nepredstaviteľnú Obeť Jeho Syna, ktorého nechal za nás ukrižovať. Čiže, tá úžasná Láska Božia, ktorá nám priniesla Spásu z večnej smrti a večného zatratenia, nemá pre našu lásku žiadny význam, ani príťažlivosť, ani hodnotu. Prečo? Lebo naša seba-láska, čiže, naša láska pre naše seba-uspokojovanie ďaleko prevyšuje našu lásku voči Kristovi a pre Jeho uspokojovanie! Toto môže ísť do takej miery, že naša láska voči Kristovi vlastne neexistuje a stáva sa pre veriaceho len teologickým pojmom! Pritom obe cnosti, tá Božia aj tá naša, sa nazývajú „láskou“. A toto isté porovnanie sa dá aplikovať pre všetký cnosti Ducha ako aj cnosti ľudskej duše a ich nepredstaviteľných rozdielov. Pritom aspoň niektoré tieto veľké rozdiely sa dajú rozpoznať aj v našom pozemskom živote. Možno ten najjednoduchší a najjasnejší príklad je ten, že keď niektorí veriaci nikdy nechodili ku Kristovi, potom ich láska voči Nemu musela byť nulová! Lebo fakt je veľmi jasný, že my nikdy nebudeme chodiť za osobami, ktoré sme nikdy nepoznali a nemilovali, ale na druhej strane budeme vyhľadávať každú príležitosť byť v prítomnosti osoby, ktorú milujeme. Pravda alebo nie?

Toto ovocie lásky by malo začať rásť z Ducha Božieho, ktorého sme dostali ako dar pri našom krste vodou (Sk. 2:38). A keďže Duch Boží sídli v našom duchu, potom to ovocie vyrastá Z nášho ducha a má rásť DO našej duše, ktorú má ovplyvňovať, riadiť jej život aj jej skutky, čiže sa má v našej duši aj živo preukazovať. Jeho existenciu nemôžeme identifikovať nikde inde jedine v našej duši. Aj v tomto odstavci existuje veľmi dôležitý fakt, ktorý by sme si mali uvedomiť a podľa neho sa aj riadiť v našom kresťanskom živote na našej ceste ku zdokonaleniu. Jedine duchovný veriaci dokáže rozoznať duchovnú lásku od lásky duševnej a takéto rozoznávanie je aj podľa Pána dôležité. Prečo? Lebo láska duševná sa nám často môže javiť „v lepšom svetle“, čiže, ako skutočná a nám prijateľná láska, hlavne keď ju vidíme a posudzujeme ako humanisti. Kdežto láska duchovná môže často držať v ruke varechu alebo odpásaný remeň, alebo bič, lebo koho Pán miluje, toho kázni (Zj. 3:19). Čiže, láska duševná môže vždy vyzerať krajšie a prijateľnejšie, ale ona toleruje diablov, ktorí sú v tej milovanej osobe, zatiaľčo láska duchovná diablov nikdy netoleruje! Pán Ježiš počas celej svojej služby na zemi nikdy nikoho neobjal a nepovedal mu: „Milujem ťa“, ale On za neho zomrel na kríži. Ale ani na Jeho Kríži ľudia Jeho veľkú lásku nerozoznávali, ani ju nijako necenili, práve naopak, posmievali sa Mu lebo Satan im dával sprosté myšlienky. No to bola tá najväčšia Láska, akú človekovi Boh Otec preukázal, lebo cez ňu Kristus zničil Satana a všetky jeho diela a to potencionálne v každom človeku na zemi!

Hore sme spomenuli, že toto ovocie rastie z nášho ducha do našej duše, teraz sa pozrime, kedy to ovocie začne rásť. Keď nám Pán dal Svoje Slovo v Jánovi 12:24, hovoril predovšetkým o Sebe, lebo v predošlom verši hovorí jasne, že: „Prišla hodina, kedy Syn Človeka bude oslávený“ (Jn. 12:23) Syn Človeka – Ježiš Kristus, Náš Spasiteľ bol oslavený po Svojej smrti na Kríži; to oslávenie sa preukázalo pri Jeho vzkriesení. Ježiš bol vlastne tým SEMENOM ŽIVOTA, ktoré Boh Otec zasial do ľudstva, aby tam umrelo a tým prinieslo mnoho ovocia – mnoho života do mŕtveho ľudstva a tak ho spasilo. Pán Sám prehlásil: „A Ja, ak Ja budem vyzdvihnutý zo zeme, budem priťahovať k Sebe všetkých ľudí. Toto On povedal, aby dal najavo, akou smrťou On zomrie.“ (Jn. 12:32) A tak, ako Ježiš bol prvým semenom života, tak On aj nás – veriacich – učinil „semenami života“, ktoré keď umrú podobne prinesú mnoho ovocia.

Teraz sa pozrime na praktickú stránku veci, čo sa týka toho pšeničného zrnka, jeho „smrti“ a prinášania mnohého ovocia. Z pozície nášho pozemského života každý roľník tento fakt dobre pozná, on to totiž robí každý rok, aby jeho rodina mala čo jesť! On každú jar to pšeničné zrnko zasieva do zeme, aby tam každé zrnko mohlo „umrieť“, aby on tak mohol mať na jeseň bohatú žatvu. Či nie? Preto Pán Ježiš použil tento jednoduchý fyzický fakt, aby ho aplikoval na našu Spásu. On Sám je prvým jasným príkladom tohoto fyzického faktu a jeho aplikácie v duchovnom svete. A dnes sme tým istým príkladom aj my – respektíve, mali by sme byť. Ako tento príklad vyzerá v našom fyzickom svete? Každé pšeničné zrnko má svoju tvrdú škrupinu a vo vnútri tej škrupiny je jeho mäkká časť, ktorá obsahuje jeho život. Keď to zrnko položíte na stôl alebo na poličku v knihovni, ono tam bude aj celé roky a nič sa na ňom nezmení, ani žiadne ovocie nedonesie, zostane osamotené. Ak ho ale dáte zopár centimetrov do zeme a polejete vodou aby malo dosť vlahy, ono začne klíčiť! Čo sa tu deje? Keď sa tá škrupina dostane do vlhkej zeme, ona PRASKNE – UMRIE! A ten ŽIVOT, ktorý bol vždy v jej vnútri, je UVOĽNENÝ, môže začať z tej tvrdej škrupiny klíčiť, rásť von a plodiť nové ovocie – nové semená. Zemina má určitú vlhkosť, tiež chemické prvky a rôzne minerály, ktoré spôsobujú, že tá škrupina praskne a potom zahynie.

Keď teraz prejdeme z nášho fyzického sveta do sveta duchovného, musíme si najprv uvedomiť, že zem – súš, ktorá vystúpila z vôd podľa Slova Božieho (1M. 1:9,10) a tiež slnko (1M. 1:16) reprezentujú Krista, lebo bez Neho, teda, bez suchej zeme a slnka, by žiaden život na tejto zemi neexistoval. Boh by nemohol stvoriť ani Adama, lebo na to potreboval „prach zeme“ (1M. 2:7) ani žiadne rastliny, lebo aj na to potreboval zem (1M. 1:11,12). A tak ako naše telo je po smrti pochovávané do zeme, tak aj naša duša a jej škrupina je „pochovávaná“ do Krista, aby tam praskla–umrela a priniesla mnoho ovocia (Rim. 6:3,4). Tá škrupina našej duše môže byť reprezentovaná aj našim „starým človekom“, ktorý bol podľa Vôle Nášho Otca Nebeského ukrižovaný s Kristom, teda, „praskol–umrel“, bol separovaný od nás, aby sme odvtedy neslúžili hriechu, ale aby telo hriechu bolo zničené. Lebo ten, čo umrel (svojmu prirodzenému hriešnemu človeku) je vyslobodený od hriechu (Rim. 6:6,7) Toto všetko sa udialo s každým vykúpeným veriacim pred založením sveta a to Vôľou Otca Nebeského. Teraz, keď existujeme a žijeme náš pozemský aj kresťanský život, toto horeopísané sa musí odohrať našou vôľou! Ak chceme vidieť seba samých ako „semeno predzvedené“ a tým aj predurčené Otcom, aby bolo transformované na Podobu Krista – toho Prvého a Zdokonaleného Semena Života – potom bude nám stačiť prečítať si a pochopiť list Pavla Rimanom, kapitolu 7. Ak by sme chceli vidieť seba samých, ako zdokonalené semená života bez škrupiny, plodiace mnoho ovocia pre Slávu Nášho Otca, potom bude nám stačiť prečítať si a pochopiť list Pavla Rimanom, kapitolu 8. A keď chceme nazrieť aj hlbšie do úžasnej hĺbky bohatstva Múdrosti a Znalosti Boha!... aké nevyspytateľné sú Jeho Súdy a Jeho Cesty, ktoré nemožno vypátrať (Rim. 11:33), potom nám bude treba prečítať si zbytok listu Pavla Rimanom, kapitoly 9-16.

Teraz sa pozrime ako a prečo tá fyzická škrupina praská v mokrej zemi, a ako a prečo tá duševná škrupina praská v Kristovi. Lebo toto je podstata našej Spásy a pochybujem, že je mnoho kresťanov ktorí vidia a chápu tie Slová Krista (Jn. 12:24) v takomto svetle a zmysle. Lebo prostredie vlhkej zemi má svoj fyzický zmysel tak, ako aj duchovné prostredie Krista má v sebe duchovný zmysel.

Predstavme si najprv to semeno vo vnútri seme. Je celkom možné, že nikto nikdy neskúmal prečo tá jeho tvrdá škrupina praskne keď je vystavená vode, rôznym chemikáliám aj minerálom. Dovolím si tu ale vysloviť môj „nevedecký“ názor, že je viac, než len pravdepodobné, ba môže byť vedecky prípustné, že atómy vody a rôznych iných chemických látok v zemi majú na atómovú stavbu tej škrupiny deštruktívny vplyv! Je to „atómová stavba“ tej škrupiny, ktorá ju drží pohromade a určuje jej tvrdosť, odolnosť aj trvácnosť voči chemickému rozkladu alebo voči mechanickým nárazom (človek niekedy potrebuje kladivo, aby rozbil škrupinu napr. lieskového orecha). Čo je tu najdôležitejšie je fakt, že niečo podobného sa odohráva so „škrupinou našej duše“! Ona má podobnú štruktúru vytváranú nie atomovými stavbami, ale duchovnými stavbami – silami, ktoré podobne určujú jej duchovnú tvrdosť, odolnosť aj trvácnosť. Môžeme teraz uzavrieť, že tak, ako voda a rôzne chemické prvky v zemi sú „nástroje“ pre postupný rozklad atómovej stavby škrupiny toho semena, práve tak isto v Kristovi existujú „duchovné nástroje“ pre postupný rozklad duchovnej stavby škrupiny ľudskej duše! AK SME OCHOTNÍ vo svojej ľudskej slobodnej vôli dovoliť týmto duchovným nástrojom konať ich „deštruktívnu funkciu“ v našej duši, po čase aj jej škrupina praskne a Nový Život Boží začne cez ňu „klíčiť“ z ducha! Aké sú to duchovné náztroje? Napríklad, voda reprezentuje Slovo Božie, ktorou nás Kristus čistí a umýva od špiny duchov zla a temna, ktorí tvoria „duchovnú stavbu škrupiny našej duše“, čiže stavbu starého človeka našej duše, ktorú Kristus Svojim Slovom rozkladá, oslabuje, až ona praskne. (Ef. 5:26// 2Kor. 7:1). Teda tak, ako bez Slova Božieho niet Spásy, tak bez vody v zemi niet nového života, ktorý by priniesol bohatú úrodu, ovocie. Typický príklad je Sahara, kde známky života sú badateľné len v maličkých oázach, kdekoľvek sa nachádza trochu vody. Zbytok je pod nadvládou smrti.

Veľmi efektívne duchovné nástroje na rozbíjanie starého človeka sú cesty, ktorými nás vedie Duch Boží, ktorý je v nás, je zodpovedný za našu transformáciu na Podobu Syna Božieho, čo tiež znamená, za prasknutie a zničenie škrupiny našej duše. Preto nás Duch Boží buď vedie do problémov a konfliktov, alebo dovoľuje diablovi aby nás viedol do rôznych pokušení. Všetko toto spôsobuje, že my musíme prekonávať tieto prekážky, vyvíjať úsilie, znášať utrpenia i bolesti, čiže, premáhať samých seba a tým aj tie problémy, konflikty, pokušenia, atď. Preto to premáhanie je tiež podstata našej spásy, lebo ak nepremôžeme, potom tá škrupina našej duše nepraskne a nezomrie. Naše meno bude vymazané z Knihy Života samotným Kristom (Zj. 3:5) a to znamená stratu spásy! Aj tu je možné jasne vidieť, že medzi našim Životom Večným a večným zatratením stojí škrupina našej duše – a nič viac! To rozbíjanie škrupiny duše je najefektívnejšou metódou, ktorú Duch Boží používa.

Ďalšie efektívne duchovné nástroje na rozklad starého človeka – škrupiny našej duše – je ovocie Ducha Svätého. Tieto „cnosti“ rastú z Ducha do duše za predpokladu, že tá škrupina už praskla a uvoľňuje prechod týchto cností z ducha do duše. Potom tieto cnosti Ducha Božieho rozkladajú „cnosti starého človeka“. Láska rozkladá nenávisť, nevšímavosť, letargiu, nezáujem, atď... radosť rozkladá zármutok, nevraživosť, zatrpknutosť, atď... pokoj rozkladá stressy napätia, nepohody, nespokojnosť, tieseň, sebaobraňovanie, rozbroje, násilie voči druhým, atď ... trpezlivosť rozkladá netrpezlivosť, nedočkavosť, jedovatosť, úzkosť, paniku, atď... nežnosť rozkladá prudkosť, aj neznášanlivosť, tvrdosť, atď... dobrota rozkladá zlo, závisť, ješitnosť, atď... viera rozkladá neveru, špekulovanie, predpokladanie, obviňovanie, naivitu, hlúposť, atď... pokora rozkladá pýchu, tvrdohlavosť, nadutosť, ponižovanie iných, sebaspravodlivosť, sebaistotu, nadradenosť, atď... zdržanlivosť rozkladá hnev, netrpezlivosť, presadzovanie seba samého, skákanie do reči, neústupčivosť, atď. Čiže, cez toto ovocie Ducha Svätého, prasknutá škrupina je priebežne rozkladaná a priebežne sa rozpadáva do ničoty až zmizne z existencie a tento veriaci sa stáva perfektným – je transformovaný na Podobu Ježiša Krista – a tým splňuje Vôľu Svojho Otca Nebeského (Rim. 8:29). Na úzkej ceste, ktorá vedie do nášho Života Večného, duchovná škrupina našej duše je naprv podrobená praskaniu a rozbíjaniu. Súbežne s týmto procesom začne v duchu veriaceho rásť ovocie Ducha Svätého a to dokončí prácu na škrupine jej rozkladom do ničoty a teda očistením veriaceho od všetkej špiny telesnosti a ducha a zdokonalením jeho svätosti v bázni Božej (2Kor. 7:1). Na tomto mieste by sme si mali uvedomiť ešte dva dôležité fakty:

1) Naša duša má svoju škrupinu síl temna a zla od nášho narodenia až po naše vykúpenie. Áno, aj pri konci nášho vykúpenia, teda, po uverení v Ježiša Krista a vyznaní tejto viery našimi ústami (Rim. 10:9,10) a po našom pokániu a krste vodou (Sk. 2:38), teda, aj potom keď naše meno je už zapísané do Knihy Života, naša duša stále má svoju škrupinu temna a zla a je vo svojej všeobecnej podstate nepriateľom Boha. Tá duša stále nie je spasená. Čiže, vykúpenie nie je spása, ale je ako „brána do spásy“ do zdokonalenia, do plodnosti ovocia, do našej perfektnosti, ktorá je pravou záľubou Nášho Otca Nebeského. Ona začne praskať a byť rozbíjaná až keď začneme premáhať samých seba vlastnou slobodnou vôľou.

2) Po vykúpení máme vykročiť na cestu k dokonalosti (Žid. 6:1), čiže, na úzku cestu, ktorá vedie do Života Večného (Mt. 7:14). Len tu začne naše premáhanie a škrupina našej duše začne praskať a byť rozkladaná. Inak k našej dokonalosti – spáse – nikdy nedôjdeme. Jedine na tejto ceste sme podrobení duchovným aj duševným podmienkam, ktoré sú schopné započať prácu na tvrdej škrupine tak ako prostredie v zemine je schopné započať praskanie a rozbíjanie tvrdej škrupiny semena, aby sa život ukrytý v ňom vyslobodil a začal rásť a prinášať bohaté ovocie. Jedine na tejto úzkej ceste ku našej dokonalosti Boh, ktorý sa má stať Našim Otcom Nebeským, začne pracovať v našej duši, aby sme boli ochotní konať Jeho záľubu – spolupracovať s Jeho Duchom na rozbíjaní našej škrupiny našou vlastnou slobodnou vôľou! (Fil. 2:13). Čiže, aby sme začali vypracovávať našu vlastnú spásu-perfektnosť-plodnosť-synovstvo v bázni a trasení sa pred Našim Otcom Nebeským (Fil. 2:12). Lebo Boh neurčuje náš osud, tak ako ho neurčuje ani Satan, určujeme si ho MY SAMI NAŠOU SLOBODNOU VÔĽOU. Ale naša vôľa neurčuje úzku cestu ku našej dokonalosti, ani čím budeme musieť prechádzať, ani čo budeme musieť prekonávať – to určuje Vôľa Nášho Otca. Naša vôľa jedine rozhoduje, či túto Vôľu Nášho Otca budeme konať, alebo nie! Lebo ak Jeho Vôľu konať nechceme, potom nevstúpime ani do Kráľovstva Božieho (Mt. 7:21). Hoci sme považovaní za „deti kráľovstva“, ale na základe neposlušnosti voči Nášmu Otcovi Nebeskému, budeme vyhodení do vonkajšej temnoty, tam bude plač a škrípanie zubov (Mt. 8:12). Pochybujem, že niektorý veriaci by si vlastnou vôľou vybral takúto cestu ku svojej dokonalosti-spáse. Potom sa ale pýtam Pána: prečo je „mnoho povolaných, ale málo vyvolených“? (Mt. 22:14) Nemalo by to podľa vôle veriacich byť opačne? Potom len niekoľko lenivých, ležérnych ignorantov by skončilo vo vonkajšej temnote, zatiaľčo väčšina veriacich by bola rozumná, či nie?

ČASŤ 3 – NESCHOPNOSŤ VERIACICH

Táto Časť Svetla Pánovho je práve tak dôležitá, ako bola predošlá Časť 2. Tak ako máloktorý kresťan vidí a rozumie len málilinko zo spáse svojej duše, práve tak isto je to len máloktorý kresťan, ktorý vidí a rozumie len málilinko prečo nedokáže nekonať to, čo vie, že by nemal konať, ani prečo sa cíti neschopým konať to o čom sám vie, že by mal konať? Samozrejme, že videnie, chápanie, cítenie sa schopnými či neschopnými sú všetko záležitosti duševné, pochádzajú z našej duše, z mysle a zo srdca aj zo slabej vôle, zatiaľčo naša skutočná schopnosť či neschopnosť konať je duchovná, pochádza z nášho ducha. Preto by sme nemali byť prekvapení, že jadro problému schopnosti, či neschopnosti veriaceho je v jeho duchu.

Tu nestačí len vyjsť z nášho duševného, naturálneho stvorenia a vôjsť do stvorenia duchovného, ale, zjednodušene povedané, musíme jednou nohou stáť v našej duši a druhou nohou v našom duchu pretože schopnosti, či neschopnosti konať niečo, hocičo, v duchovnej sfére závisia aj od schopností, či neschopností v našej duši. Tie zase závisia od našej vôle–ochoty pokračovať v našej duši aká je ona od nášho narodenia, alebo či sme ochotní dovoliť Duchu Božiemu (ktorý v nás žije od nášho krstu), aby našu dušu a jej život a procesy začal meniť na Podobu Krista tým, že nás vedie do každej pravdy? (Rim. 8:29// Jn 16:13). My ale Duchu Božiemu túto možnosť vedenia nás do každej pravdy nedávame... a nie sme si toho ani vedomí. Prečo? Lebo my Ho ani nepoznáme, nepočujeme Ho, ani Ho nevnímame, nechceme Ho poznať, nemáme o Neho žiadny záujem, neobraciame sa na Neho v žiadnych okolnostiach, kde by nám On mohol pomôcť, čiže, pre nás On akoby neexistoval. Prečo?

Poviem vám veľmi nepríjemnú pravdu: My nemôžeme konať Vôľu Božiu dokiaľ naša duša je tá tvrdá škrupina, a Duch Boží v nás TAK ISTO nemôže konať v nás Vôľu Božiu pre TÚ ISTÚ PRÍČINU! Prečo? Lebo dokiaľ NAŠA VÔĽA je časťou tej tvrdej škrupiny našej duše, ona ROZHODUJE, či sa v našej duši bude niečo meniť alebo NIČ! Duch o tom nerozhoduje! Aby naša vôľa bola naozaj ochotná konať nejakú záľubu Božiu, aj mať záujem o Jeho Ducha v našom duchu, Boh musí v nás pracovať, ako ťažko a ako dlho to nikto nevie (Fil. 2:13). V opačnom prípade, naša naturálna vôľa žiadne novoty v našej naturálnej duši nebude „tolerovať“, všetko pôjde po starom, lebo na to sme zvyknutí od narodenia a to je pre nás komfortné a prijateľné. BODKA. Ak nás Pán Ježiš naozaj chce spasiť – zachrániť náš život – proti tomu asi nič nemáme, aj sa necháme „namočiť do vody“, ak je treba, aj budeme ochotní chodiť každú nedeľu do kostola, spievať pekné hymny aj dať niečo do zvončeka... ale nič viac! To ale NIE JE SPÁSA – to je mŕtve náboženstvo, kde sme spravili prvý krok, a to do nášho vykúpenia, ale na skutočnú cestu do spásy sme nikdy nevykročili, ani nemáme na takom kroku žiadny záujem! Máte v sebe nejaké vedomie, že Pán nám tu podáva pravdu, ktorá nám nemusí byť zvlášť príjemná, ale môže platiť na mnohých novovercov?

Keďže drvivá väčšina kresťanov sú aj dnes „duchovné mŕtvoly“, potom prečo sa máme čudovať, že nie sú schopní konať absolútne nič, čo Boh od nich očakáva? Hoci i súhlasíme so Slovom Božím aj Mu rozumieme aj veríme, ale buď sme absolútne neschopní Ho konať, alebo sme absolútne neochotní Ho konať... a týchto dvoch faktov si vôbec nemusíme byť vedomí! Prečo? Lebo naše vedomie môže byť tiež naplnené zlom (Žid. 10: 22).Po čase si zvykneme na to, že Slovo Božie nekonáme, nežijeme vo svojom živote, stačí nám keď Ho poznáme a vieme o Ňom aj diskutovať. Po krátkom čase nám viac ani nepríde na myseľ pokúsiť sa Ho konať, je nám „dobre“ tak ako je. Človek, ktorý je spokojný sám so sebou nepotrebuje nič viac, hoci aj jeho spokojnosť môže byť založená na podvode, ale on nehľadá ani pravdu o sebe! Toto platí nielen na všetkých pohanov, ale aj na väčšinu veriacich! Máloktorý veriaci si totiž uvedomuje, že jeho osoba na zemi je totálne rozdielna od jeho osoby ktorá stojí pred Bohom! Pred Bohom je človek schopný vidieť pravdu o sebe samom, ktorú na zemi nie je schopný vidieť. Prečo? Lebo taký veriaci pravdu nikdy nehľadá, ani nehľadá Krista, Kto je Pravda a On mu tú Pravdu môže ukázať ako „Svetlo o ňom samom“. Ak mu pravdu o ňom samom Kristus ukáže, ten veriaci sa na to Svetlo díva ako „teľa na nové vráta“, totálne ohromený! Buď tomu Svetlu vôbec nerozumie, alebo je totálne neuveriteľné preto on to Pánovo Svetlo nemôže nijako prijať a podľa Neho sa zariadiť.

Človek, ktorý sa nepozná, teda, nevie ani pravdu o samom sebe, je podvedený! Podvedený človek nevie, že je podvedený, ani tomu nemôže veriť, ani také niečo pripustiť lebo to sa absolútne nezhoduje s jeho vnútornou vierou a presvedčením v jeho samotnom srdci. Ale on tiež nevie, že jeho srdce je podľa Slova Božieho „nadovšetko lstivé, podvodné a desperátne bezbožné; kto ho môže poznať?“ (Jer. 17:9). Teda, jeho vlastné srdce je schopné ho podvádzať a dávať mu o sebe falošný obraz! Či taký človek nie je v nebezpečí straty spásy a tým aj života večného? Na akom základe on stojí, keď aj jeho srdce aj vedomie sú nespoľahlivé, zrádne, podvodné?

Uzáver ku horeuvedeným odstavcom je preto jednoznačný: človek je neschopný sám zo seba poznať samého seba! A keď mu aj Pán Ježiš Kristus ukáže, kto on je v sebe samom, on je neschopný tomu uveriť! Každý prirodzený človek narodený na túto zem ktorý uveril v Krista, vyznal túto vieru svojim jazykom (Rim. 10:9,10) učinil pokánie, bol pokrstený vo vode a obdržal do svojho ducha dar Ducha Božieho (Sk. 2:38), je vykúpený a je tiež nazývaný „znovuzrodený kresťan!“... a jeho meno je zapísané do Knihy Života. Ale ani takýto vykúpený znovuzrodený kresťan zapísaný do Knihy Života nie je schopný NIČOHO sám zo seba, či tomu verí, alebo neverí! Bez Krista nikto nič v duchovnom svete nevykoná! (Jn. 15:5b) Napriek tomu, kresťania toto Slovo ignorujú, ako keby neexistovalo a všetko chcú robiť zo svojej hlavy a vôle ako to robili aj pred svojim vykúpením. Lenže ich hlúpa hlava sa vykúpením nezmenila na múdru ani ich vôľa, ktorá vždy bola proti Vôli Boha, sa nijako nezmenila, aby konala Vôľu Boha. Potom ale ako takíto „noví kresťania“ chcú dosiahnuť akýkoľvek úspech? Oni sú schopní ba aj ochotní ignorovať tieto svoje neúspechy, oni nie sú schopní ich vidieť a interpretovať ako vážne varovania od Boha, že idú zlou cestou! A keď takýto kresťan bude pokračovať na svojej hlúpej ceste 10-20-30-40 rokov alebo i viac, zostane perfektným kandidátom na jazero ohňa a síry akými sú aj všetci pohani a akým bol aj on sám pred svojim vykúpením. Čiže, stratí svoju spásu a nie si je toho ani vedomý! Či niekto káže aj vysvetľuje tieto fakty v nejakej cirkvi? ABSOLÚTNE NIKTO!

Môžeme sa teraz opýtať veľmi dôležitú otázku, ktorá nás privedie ku uzáveru i riešeniu tejto Časti 3. Zoberme si tú podčiarknutú vetu z horného odstavca a opýtajme sa túto otázku: Prečo kresťania toto Slovo ignorujú, ako keby neexistovalo a všetko chcú robiť zo svojej hlavy a vôle? Pretože toto robili celý ich predchádzajúci život až do ich vykúpenia a teda je to pre nich prirodzené, je to ich životný zvyk! Ani to si neuvedomujú a nikto im to nekáže ani nevysvetľuje, že tá viera, ktorou uverili v Krista a tým si zaistili svoje vykúpenie, bola iba „malá miera viery ktorú im Boh dal, aby si o sebe MOC nemysleli“ ale aby si začali obnovovať svoje staré hlúpe mysle a tým porozumieť aj potvrdiť tú perfektnú Vôľu Boha! (Rim. 12:2,3) Ani toto im v celej cirkvi Ježiša Krista nikto nekáže a nikto nevysvetľuje pretože samotní kazatelia a učitelia a pastori v cirkvi si o sebe MOC myslia a preto sú duchovne mŕtvi. Nielen to, ale mnohí z nich sú UŽ DNES PREKLIATI do večného zatratenie presne tak, ako boli prekliati aj Farizeji, nboženskí vedúvi Izraela! Svoje intelektuálne teologické znalosti považujú za mieru ich duchovnej pozície aj autority, ale tie ich intelektuálne teologické znalosti majú absolútne nulovú duchovnú hodnotu!

Čo sa potom deje s takým „novým kresťanom“? Je vykúpený, má dar Ducha Božieho vo svojom duchu a je mu povedané, že „odteraz“ sa nemusí o nič starať, nemusí ani „pohnúť prstom“, lebo on je pod milosťou a jeho večný život je zabezpečený! Nuž ale! Toto je asi ten najhlbší podvod Satana a najsprostejšia doktrína, ktorú teologickí profesori na seminároch prijali do „svojho programu“ a učili ju budúcich pastorov a kazateľov. Tí ju potom s istotou aj radosťou dávali svojim ovečkám v zboroch neuvedomujúc si, že ich vedú rovno do pekla! Sám som bol takto informovaný a učený v laviciach jedného Letničného zboru v Montreale. Šťastie, že ma Pán odtiaľ včas vybral von. Inak by som ani takéto posolstvo od Neho nikdy nepísal a mnohí z vás by ste ho nikdy v živote nečítali a zostali by ste v tom istom nebezpečí, v akom je dnes cirkev v Laodicei (Zj. 3:14-19). Ani toto Slovo Božie nikto v celej cirkvi nekáže ani nevysvetľuje! Práve tak nikto nekáže ani sa nikde v cirkvách nevysvetľuje, že vykúpený kresťan ešte NIE JE SPASENÝ! Svoje vykúpenie a tým aj spasenie môže stratiť! Ako? Veľmi jednoducho. Odmieta UMIERAŤ sám sebe, čiže, PREMÁHAŤ samého seba! Ten, kto nepremôže, skončí v jazere ohňa a síry, čo je druhá smrť. V Slove Boha sú na to dva jasné dôkazy, ktoré sú všetkými cirkevnými vedúcimi, kazateľmi, učiteľmi i pastormi kompletne ignorované! Jeden je v Zjavení 3:5 kde je napísané, že ten kto nepremôže, jeho meno bude vymazané z Knihy Života, čo je strata spásy! Ten druhý je v Zjavení 21:7, kde je uvedené „Ten, kto PREMÔŽE zdedí všetko; a Ja budem jeho Bohom a on bude Mojím synom“! Tam nie je napísané: Ten, kto uveril v Krista a bol pokrstený... ale nepremohol sám seba, neumrel sebe samému. A kto „umiera“ sebe samému? Kto „premáha“ samého seba? Iba ten, čo sa po svojom vykúpení vydal na „cestu k dokonalosti“ (Žid. 6:1-6), čo je „úzka cesta, ktorá jediná vedie do Života a len máloktorí ju nájdu“ (Mt. 7:14). Lebo vykúpenie je ako „mílnik číslo 0“ a keď nevykročíte na horeopísanú cestu Božiu, zostanete na NULE celý svoj pozemský život – a po vašej telesnej smrti váš osud je v jazere ohňa a síry - na veky vekov! Ani tieto životne dôležité fakty Písma sa nikde nekážu, ani nevysvetľujú! Čiže, život večný ovečiek v laviciach kostolov a zborov je na vážkach a nikomu to nevadí. Toto je tragédia kresťanstva, preto sa nečudujem, že cirkevní vedúci sú už dnes prekliati!

Keď ale novoverci, ktorí boli vykúpení, ale nie sú ich vedúcimi vedení po ceste, ktorú projektoval Boh Otec, oni všetci nachádzajú jednoduchým aj prirodzeným pokračovať v ich „kresťanskej ceste“ svojou hlavou, svojim srdcom a svojou vôľou ako vo svojom predchádzajúcom živote, kedy žili ako pohani. Všetky tieto orgány ich duše sú však aj po ich vykúpení „pohanské“, neobnovené, hriešne, špinavé, naivné, hlúpe a totálne neschopné konať akúkoľvek požiadavku Boha, ktorý sa chce stať ich Otcom, ale oni nie sú v žiadnom stave stať sa Jeho synmi a dcérami. Rozumieme slovensky? Naozaj?

Keď sa im teda prihodí v živote čokoľvek, kde by mali nasledovať Vôľu Božiu, sú toho absolútne neschopní! Za prvé, Ducha Božieho v ich duchu vôbec nevnímajú, On je pre nich neznáma Osobnosť, ktorá by mala existovať niekde v ich duchu, ale oni ani nevedia kde, ani čo im On chce povedať, ako ich chce viesť do každej pravdy – čo je jeden Jeho úkol, keď bol k nám poslaný (Jn. 16:13,14). Za druhé, títo kresťania nemajú vieru, ktorá by ich viedla na tej ďalšej ceste do spásy, čiže, nemajú svetlo na ďalšiu cestu. Preto oni nahradzujú nedostatok novej viery svojim rozumom, pocitmi ako aj rozhodovaním svojej vôle – orgánmi, ktoré nie sú absolútne vhodné ani schopné na konanie požiadaviek Božích. Dá sa tiež povedať, že „oni začnú špekulovať“! Fakticky, oni musia špekulovať, lebo nemajú iného východiska, ani niet nikoho, kto by ich uschopnil urobiť správne rozhodnutia. Nahradzovanie viery špekulovaním ale často vedie ku katastrofe. Pozrime sa teraz na 3 body týkajúce sa orgánov našej duše: mysle, srdca a vôle.

KTO ŠPEKULUJE, NEMÔŽE BYŤ POSLUŠNÝ BOŽIEMU SLOVU! Toto by ste si mali zarámovať do svojich príbytkov. Špekulant nemá moc, autoritu, silu konať ani to, o čom vie, že by mal konať! Ani nemá moc, autoritu, silu nekonať to, o čom tiež dobre vie, že by nemal konať! Prečo takúto moc, autoritu, silu on nemá? Pretože nikdy vo svojom kresťanskom živote neprešiel cez špecifické a potrebné pády aj TLAKY konfliktov, problémov, utrpení, nepríjemných situácii a podobne. Kresťan, ktorý na úzkej ceste nepadal a namá žiadne skúsenosti nevie, čo sú takéto tlaky, nevie, čo je moc, autorita, sila pretože kdekoľvek je tlak, tam je aj sila, a nielen to, ale čím väčšie tlaky, tým väčšia sila. Najjasnejšie príklady boli parné lokomotívy alebo parníky, ktoré mali boilery, kde oheň produkuje paru ktorá je udržiavaná v uzavretom priestore a vypúšťa sa maličkým otvorom do parných valcov, kde svojou silou poháňa tieto veľké dopravné stroje. Niekedy som aj prirovnával „neplodných kresťanov“ ku parnej lokomotíve, ktorá stojí na koľajniciach a nehýbe sa, lebo nemá v sebe žiadny oheň ani paru, teda ani tlak ani silu. Keď ju chcete pohnúť čo len pár metrov, musíte si zavolať kopu kamarátov a potlačiť ju rukami, potom ona po niekoľkých metroch zase zastane a tento proces sa bude opakovať do nekonečna. To isté sa deje s kresťanmi, ktorí nemajú v sebe žiadny oheň, žiadnu iniciatívu a teda ani žiadnu silu, moc, autoritu. Kde niet tlak, tam niet sila. Toto by si mali poznamenať do svojich zošitov kresťania, ktorí si želajú jedine pokojný a komfortný život bez problémov, konfliktov alebo akéhokoľvek utrpenia. Na konci ich životnej dráhy na zemi ich to vyjde veľmi draho, keď vstúpia do sveta duchovného, lebo tam lenivosť, ležérnosť, nezáujem, nezodpovednosť, branie vecí na ľahkú váhu, nevera a podobné „cnosti telesnosti“ nebudú existovať ani nebudú tolerované pre tých, ktorých cieľ je existencia v Božej Prítomnosti.

KTO JE HLBOKO CITOVO ZALOŽENÝ A JEHO EMÓCIE PREVLÁDAJÚ AJ JEHO ZDRAVÝ ROZUM, NEMÔŽE BYŤ POSLUŠNÝ BOŽIEMU SLOVU! Taký kresťan tiež nemá moc, silu, autoritu konať to, čo mu Pán ukazuje, že by mal konať, ani nemá moc, silu, autoritu aby nekonal to, čo mu Pán ukazuje, aby nekonal. Hlboké citové napojenia na osoby z akéhokoľvek okruhu (rodinného, známych, dobrých priateľov, spolupracovníkov atď.) môžu často spôsobiť, že kresťan je ochotný konať nerozumné činy alebo nekonať Vôľu Božiu, ktorá mu bola vyjavená v každom potrebnom prípade. Čiže, hlboké citové napojenia spôsobujú nemohúcnosť, neschopnosť kresťana konať aj to, čo je požadované aj len logikou, či zdravým rozumom.

KTO NEMÁ OČISTENÚ VÔĽU OD ŠPINAVOSTI TELESNOSTI, OD DUCHOV TEMNOTY A ZLA, NEMÔŽE BYŤ POSLUŠNÝ BOŽIEMU SLOVU! My vieme, že vôľa v duši pohanov je nepriateľom Boha a určí aj konečný neblahý osud takého človeka. Čo pre mnohých kresťanov môže byť prekvapujúce je fakt, že ani vôľa v kresťanovi nie je priateľsky naklonená Bohu a Jeho Vôli, ako som už predtým spomenul (Fil. 2:13) Prirodzená a niekedy aj veľmi silná neochota vôle kresťana spôsobuje jeho totálnu neschopnosť konať Božiu Vôľu! Tento odpor našej vôle sa môže preukázať do tej miery, že kresťan odmietne premáhať sám seba a takto stratí svoju spásu! Predtým, než spomenieme ešte ďalšie fakty ohľadne našej vôle, musíme sa vrátiť ku horeuvedenému Slovu Boha (Fil. 2:13) a uvážiť dôležitý fakt, že Boh vôbec nepracuje v pohanoch, aby boli ochotní uvážiť svoju spásu. On pracuje jedine vo vykúpených kresťanoch, hlavne v takých, ktorí sú dobrého srdca, ale nie sú si vedomí, že slabosť a bezbožnosť ich vôle im môže v budúcnosti spôsobiť aj stratu ich spásy.  

ČASŤ 4 – PRÁCA DUCHA SVÄTÉHO

Ducha Svätého obdržal každý veriaci, ktorý sa podrobil krstu ponorením  do vody (Sk. 2:38). Toto znamená aj predstavuje ochotu toho veriaceho „umrieť s Pánom“. Ducha Svätého poslal Pán Ježiš tomu veriacemu ako dar, aby ho po jeho vykúpení viedol do jeho spásy, do jeho premeny na Podobu Krista. Toto Duch dosahuje tým, že uvádza toho veriaceho do každej pravdy, ktorú on bude potrebovať nielen vedieť a rozumieť, ale aj žiť vo svojom pozemskom kresťanskom živote. Tiež mu ukáže budúce veci, ktoré sa môžu prihodiť v jeho budúcom živote. Bude mu tiež zjavovať Kto Ježiš Kristus v pravde je vo Svojej Osobnosti a Moci a Sláve, lebo ten Duch Svätý bude toho veriaceho pretvárať na Podobu Krista – to je vlastne Jeho hlavný úkol. Napokon bude oslavovať Krista a zoberie z toho, čo je Kristovo a ukáže to tomu veriacemu (Jn. 16:13,14). Či ten vykúpený veriaci bude Ducha Svätého vo svojej duši vnímať a nechať sa Ním viesť do každej pravdy a podrobovať sa Mu v Jeho práci, to bude otázne a bude to záležať na srdci a vôli toho veriaceho. Veriaci, ktorý nemá srdce za Pánom, ani nemá vôľu nasledovať cesty, ktoré mu Duch Boží bude ukazovať, bude v nebezpečí straty svojho vykúpenia a tým aj svojej spásy, lebo iných ciest na dosiahnutie spásy žiadny veriaci nemá. Keď Boh „naprojektoval“ spásu človeka v každom potrebnom detaile, potom On naprojektoval aj cestu k tej spáse a človek si nemôže túto cestu vyberať podľa svojej vôle alebo želania.

Vzhľadom na to, že každý novovykúpený veriaci začína „od nuly“, Duch Svätý tiež začína od nuly. Fakticky, Duch Svätý vždy začína s každým veriacim od nuly, On si vyžaduje, aby nám v našom vedomí bolo jasné, že aj keď sme vykúpení, sme stále na nule dokiaľ nebudeme ochotní nastúpiť úzku cestu a nechať sa Duchom viesť. On nebude „budovať“ na ničom, čo sme pred alebo po našom vykúpení dosiahli vlastným pričinení, úsilím, telesnosťou, teda, bez Neho. On je súčasne Nositeľom Života Večného, ktorým Životom žije aj Boh Otec aj Boh Syn, a bude ním žiť aj každý veriaci, ktorý dosiahol spásu, alebo úspešne vykročil na cestu do spásy projektovanú Bohom Otcom. Ak sme teda po našom vykúpení „na nule“ ale nemáme s Duchom Svätým v nás žiadne kontakty, nič sa v nás nedeje! Takto aj po mnohých rokoch našej lenivosti, ležérnosti, ignorovania Ducha Svätého, zostávame na nule a nemáme v sebe ani jeden „dych“ toho Života Večného, čo je Život Krista! V našej bytosti–charaktere sa neudiala absolútne žiadna zmena smerom ku Podobe Krista, čo je Vôľa Nášho Otca Nebeského! (Rim. 8:29) A ak takto zostaneme „na nule“ až do našej fyzickej smrti, stratíme naše vykúpenie aj spásu! Či si toto niektorí z veriacich uvedomujú? Alebo im na spáse nezáleží? Nebudete tomu veriť, ale aj takých veriacich sú celé spústy. Takíto veriaci žijú na zemi a túlajú sa po nej ako námesačníci a nemajú ani šajnu, čo bude s nimi po ich fyzickej smrti a kde vlastne skončia. Nič ich nezaujíma! Na druhej strane musíme povedať, že tak, ako bolo ukázané celému ľudstvu Svetlo o Milosti Boha, ktorá prináša Spásu, aby sa nikto nemohol vyhovárať, že o ničom nevedel (Tit. 2:11), práve tak Boh ukázal aj každému vykúpenému veriacemu, že vykúpenie nie je spása, ako je potrebné spásu dosiahnuť, aby sa tiež nikto nevyhováral, že o ničom nevedel. Otázka tu je, ako sa ľudia zachovali voči týmto dvom Svetlám, či ich vôbec prijali alebo nie.

Čo je najhoršie je opäť tá istá situácia, že cirkevní vodcovia, pastori, kazatelia tiež nemajú ani šajnu o duchovných veciach a teda ani im nie je jasné, že žiadny veriaci na tomto svete NEMÔŽE žiť svoj kresťanský život bez Ducha Svätého v ich duši! On bol zoslaný do nášho ducha, ale celé roky sa nedostal do našej duše... ak vôbec! Naša duša (okrem viery v Spasiteľa v srdci) zostala ako „pohanská“! Tam žiadneho Života Krista niet, lebo taký veriaci ani nevykročil na cestu svojej spásy! My môžeme žiť, ako deti Božie len do tej miery do ktorej Duch Svätý vlastní naše životy, do akej miery je On prítomný a riadi našu dušu! Či toto je „raketová veda“, že ani cirkev tomuto nerozumie, nikomu to nevysvetľuje, ani nekáže? Potom sa čudujeme, že cirkev je v takom úbohom stave, že ju vlastný Spasiteľ musí vypľuť zo svojich úst? (Zj. 3:16,17) Okrem toho by sme tiež mali vedieť aj rozumieť takej jednoduchej veci, že čo nepochádza z Boha sa NEMÔŽE k Bohu vrátiť!

A aby sme dokonale pochopili, aj si vedeli predstaviť aj uveriť, čo sa deje s „vykúpeným veriacim na nule“, musíme v prvom rade uvážiť Slovo Božie, ktoré hovorí: „To, čo sa rodí z tela je telo, a čo sa rodí z Ducha je duch.“ (Jn. 3:6,7) Čiže, „vykúpený veriaci na nule“ je vlastne „znovuzrodený a pokrstený veriaci na  nule“ kde on nebol znovuzrodený v jeho duši, ale len v jeho duchu. Náš duch nepotrebuje byť spasený, iba naša duša, lebo my sme naša duša a nie náš duch. Naša duša je seba-vedomá, duch je Boha-vedomý a telo je sveta-vedomé. Keď takýto „znovuzrodený veriaci na nule“ fyzicky zomrie, je to iba jeho duch, ktorý sa môže navrátiť k Bohu (Kaz. 12:7), jeho duša nemá z Boha absolútne nič a zostane bez Boha v celej svojej večnej budúcnosti, lebo niet v nej ničoho zrodeného z Boha! Keď sa ale taký veriaci vydá na cestu k dokonalosti (Žid. 6:1), čiže, ku svojej spáse a životu večnému po úzkej ceste (Mt. 7:14), Duch Svätý začne pracovať v jeho DUŠI, čistiť ju, oživovať ju, riadiť a poučovať ju Svojim Svetlom, čiže, transformovať ju na Podobu Krista. Takáto duša po fyzickej smrti toho veriaceho po svojom zdokonalení môže prísť k Bohu aj prebývať s Ním na veky vekov, lebo ona je teraz tiež zrodená z Ducha Božieho tak, ako je aj duch! Prečo sa táto duša zrodená z Boha môže vrátiť k Bohu? Lebo Boh je múdry a on neprijme do Neba, ani do Svojej Prítomnosti žiadnu bytosť, ktorá nie je svätá, čistá ani v ktorej On nemá istotu, že po určitom čase sa ona nezačne prikláňať ku zlu i hrešiť, ako to urobil Lucifer z ktorého potom povstal Satan. Ako to my môžeme vedieť? Nuž, čítame Slovo Božie, či nie, ktoré hovorí veľmi jasne: „My vieme, že ktokoľvek je zrodený z Boha, nehreší...“ (1Jn. 5:18). Preto, ani duša, ktorá je zrodená z Boha nemôže hrešiť!

Pozrime sa teraz bližšie na cesty Ducha Svätého a čo je ten najhlavnejší úkol, ktorý bol Jemu daný, keď bol poslaný k nám, aby v nás žil a viedol nás do každej pravdy ako sme to spomenuli hneď na začiatku tejto Časti 3 (Jn. 16:13).

Ten najhlavnejší úkol je zmeniť bytosť každého veriaceho, ktorého Boh predzvedel, na Podobu Ježiša Krista, Syna Božieho, čo je tá hlavná Vôľa Nášho Boha Otca (Rim. 8:29). Je to len jeden verš z listu Apoštola Pavla Rimanom, ale obsahuje nepredstaviteľné bohatstvo duchovných faktov a práce aj spolupráce človeka s Bohom. Obsahuje tiež úžasnú Múdrosť, Moc, Autoritu, Lásku, Milosť, Trpezlivosť, Dobrotu aj iné Cnosti Ducha Božieho, ktoré sú všetky potrebné, aby On dosiahol ten nepredstaviteľný cieľ zmeniť hriešneho človeka, ktorý si zasluhuje peklo a večné zatratenie v jazere ohňa a síry, na Osobnosť, ktorá bude zjednotená s Kráľom všetkých kráľov a Pánom všetkých pánov, Spasiteľom ľudstva Ježišom Kristom! Či je možné, aby si to človek na zemi dokázal čo len predstaviť? Absolútne NIE. Ale ja tu prosím Boha Otca aj Jeho Ducha Svätého, aby nám dal Milosť nahliadnuť aspoň do niektorých častí tohoto nepredstaviteľného podujatia a jeho procesov.

Ten prvý fakt, ktorý musím spomenúť je ten najsmutnejší a pre celé zástupy veriacich aj najtragickejší. Kresťania od svojho krstu ignorovali Ducha Svätého, ako keby On v ich duchu neexistoval ani sa o nich nestaral. Nevenovali Mu žiadnu pozornosť, nemali o Neho záujem, ani s Ním nikdy nekomunikovali, nedávali mu slobodu uvádzať ich do každej pravdy a pracovať v ich duši prácu, ktorú nikto iný v tomto celom vesmíre nie je schopný konať! Dôležitosť a práca Ducha sa najjasnejšie prejavovali len v Prvotnej cirkvi, ktorá žila Jeho Životom a už vtedy sa chovala ako budúca Nevesta Krista. Slovo Božie (Sk. kap.2-4) uvádza slová ako „všetci boli jedného srdca a duše a všetky veci mali spoločné“! To dnes vyzerá ako rozprávka pretože dnes také niečo nie je možné! Prečo? Lebo to bolo vytvorené Duchom Svätým, ktorý mal voľný prístup do duší tých veriacich; dnes žiadny človek nemôže ani snívať o vytvorení takého spoločenstva! Ale ako čas postupoval, cirkev ako celok sa zhoršovala hoci sa v nej našli jednotlivci, ktorí tvorili tzv. „zbytok“, ktorý sa zachoval až do dnes a stále tvorí základ Mladuchy. Keďže sme na konci časov a koniec tohoto sveta sa rapídne približuje, Duch Svätý hľadá veriacich ochotných podrobiť sa Vôli Boha Otca a umožniť Duchu Svätému voľný prístup do ich bytosti, aby tam vykonal Svoj úkol, ktorý Mu Sám Kristus dal pre prípravu Jeho Nevesty. Keďže Boh predzvedel tých veriacich, ktorých On aj predurčil pre zmenu ich bytosti na Podobu Krista, čiže ich aj predurčil na Nevestu Krista, potom On aj teraz a tu na tomto mieste vie, kto sa tou Nevestou stane a kto nie, kto dá svoj život do Jeho ruky a kto ho nedá. Ja tiež verím, že On si vyžaduje, aby Nevesta bola pripravovaná v živom Tele Krista, kde nebude prítomná žiadna smrť, čo by hatila Jeho prácu.

Vzhľadom na krátkosť času, Duch Boží aj nám dáva „poslednú možnosť“, aby sme sa definitívne rozhodli dať Mu svoj život a tak Mu aj umožnili, aby z nás odstránil každú smrť, ktorá v nás môže byť, a začal nás uvádzať do Života Krista, ktorého On je Nositeľom. V prípade, že nájde neochotnú vôľu v ktoromkoľvek veriacom začať s Duchom seriózne spolupracovať, odstrániť svoju smrť a začať ju nahradzovať Životom Krista, On takého veriaceho bude musieť odstrániť zo živého Tela Krista, lebo Nevesta Kristova nebude rásť ani sa pripravovať „na cintoríne“, v prostredí, kde sa nachádza smrť v duchu či duši ktoréhokoľvek člena Tela Krista, ktorý je karnálny a duchovne mŕtvy. Pán vie, že takýchto veriacich sú celé zástupy, ale drvivá väčšina z nich sú v tomto stave nevedome a preto im Pán nepripisuje celú zodpovednosť za tento ich stav. Jedná sa tu skôr o veriacich, ktorým Pán jasne ukázal ich karnalitu a smrť, ale oni nereagovali kladne na túto tragickú správu, ani celé roky „nepohli prstom“, aby sa z tej tragickej situácie dostali von a začali žiť Život Krista. Zostali vo svojej ležérnosti aj lenivosti a ich vôľa ich viedla, aby pokračovali venovať sa svojim obľúbeným pozemským aktivitám, ktoré sa stali akože ich „bohmi“. Takýchto Duch Boží nebude v živom Tele Krista držať. Pán tu dáva na nás veľkú zodpovednosť ako budeme reagovať na Jeho Ducha, ktorý trpezlivo strávil v našom duchu dlhé roky bez toho, aby bol povšimnutý, alebo aby Jeho vedenie do každej pravdy bolo veriacimi poslúchnuté a nasledované. Sme schopní uvedomiť si aj celkový dopad tej predošlej vety? My, „zrnká prachu“ na tejto zemi si vyžadujeme, aby si nás iní všímali, oceňovali, neponižovali, neuberali na našej hodnote, ba aj nám preukazovali patričnú úctu, atď. Avšak my, tie isté „zrnká prachu“ si nevšímame, neoceňujeme ani nepreukazujeme žiadnu úctu Všemohúcemu Bohu Duchu Svätému, ktorý stvoril celý vesmír a dnes „sedí“ v našom duchu a čaká kedy sa uráčime všimnúť si Jeho prítomnosť v nás aj Jeho životne dôležitú prácu v nás! On ovšem nie je urazený, ako sme my – lebo v Ňom nie je kopa pýchy, ako je v nás!

Ku tým veriacim, ktorí buď ešte nezačali kráčať po úzkej ceste, alebo spravili len pár krokov, alebo nemali doteraz s Duchom Božím živý kontakt, Duch hovorí: „Začneme dnes, lebo to, čo Ja začnem, to aj dokončím (Fil. 1:6). Ja poznám tých, ktorí sú obete strachu, neschopnosti, nedôvery, nervozity, nedostatku viery, či múdrosti, Ja o tom všetkom viem. Ja vám predstavím Krista, aký On v pravde Je, aby ste vedeli do akej Podoby máte byť premenení, Ja vás posúdim, čo kto potrebuje, Ja vám dám Svetlo aj zjavenia, ktoré budete potrebovať. Čo bude rozhodujúce, bude váš postoj, vaša viera i ochota a odhodlanosť voči tomu všetkému, lebo to všetko je vaša strana našej spolupráce. Ale aj v týchto veciach vás uschopním konať, čo je potrebné, aby sme spoločne došli do vytúženého cieľa! Nebojte sa, nestrachujte sa, radujte sa, že ste vyvolení docieliť život o ktorom nemáte ani najmenšej predstavy a ktorý vám Boh Otec dáva ako drahocenný dar!“

Nuž, čo poviete na tie horné odstavce? Budete pokračovať vo vašom strachu, neistote, neochote, nevere, lenivosti, ležérnosti aj neslobode otvoriť si ústa, pohnúť jazykom a vyjadriť svoje srdce Pánovi, ktorý za vás zomrel a vybojoval vám nový a večný Život? Tiež Duchu Svätému, ktorý vám bol daný ako dar, aby vo vás uskutočnil presne to isté čo pre vás vydobil Kristus na Kríži aj vo Svojom zmŕtvychvstaní? Aj Pán Ježiš aj Duch Svätý chce od vás odpoveď DNES. Už ste doteraz „preflákali“ dosť rokov od vášho krstu vodou, aby ste sa stále hniezdili na vašich stoličkách a neboli schopní alebo ochotní urobiť konečné rozhodnutie. Lebo ak to rozhodnutie neurobíte, potom nie ste hodní, aby vás niekto formoval na Nevestu Krista alebo vás pripravoval pre Príchod Krista pre Jeho Nevestu. Či toto je spravodlivý uzáver? Čo vám hovorí vaše svedomie? A keď aj urobíme správne rozhodnutie dnes i dáme svoj pozemský, hriešny i neplodný život do ruky Ducha Svätého, môžem sa zpýtať dokedy dovolíme Duchu Svätému, aby budoval v nás Krista, robil v nás potrebné zmeny, viedol nás cez disciplínu, karhanie, niekedy aj cez „oheň“, ktorý nás nespáli, ale očistí tam, kde iný „čistiaci prostriedok“ neexistuje alebo je neúčinný? Čiže, bude opäť na nás závisieť, do akej miery dovolíme Duchu, aby Svoju prácu v nás konal. Lebo keď Jeho práca na zemi  bude ukončená, budeme prirovnaný ku Kristovi – Človeku na Tróne – a bude ustanovené, či miera našej Podoby voči Nemu bude postačujúca, alebo nie! Tento posudok bude robiť Duch Svätý, nie my. Rozumieme o čo tu ide? Ide tu o veľmi závažnú ale súčasne aj úžasne slávnostnú záležitosť, preto budeme musieť Duchu Svätému dôverovať v každom smere a za každých okolností. Kríž Nášho Pána Ježiša Krista neponecháva žiadne miesto pre ľudské posudzovanie vo veciach Božích, pre ľudské ídei ohľadne vecí alebo pre naturálneho človeka, aby sa ujal kontroly a dominoval. Nič takého nebude Bohom tolerované. Človek nemôže projektovať svoju spásu, teda ani žiadnu duchovnú prácu, ktorá je v našej duši potrebná, lebo on ani nevie aká práca, kedy a ako sa má v jeho duši uskutočniť. My nie sme povolaní diskutovať s Duchom Božím Jeho prácu, ale sme povolaní Ho poslúchať. Učenie sa poslušnosti nie je ľahké ani pre deti, ktoré mnohokrát potrebujú „varechu“, ani pre dospelých, ktorí zase potrebujú bič na rozbíjanie ich pýchy.

ČASŤ 5 – PREKONÁVANIE MINULOSTI

Nech sme akokoľvek neochotní nazrieť do našej minulosti, ale Pán nás tam obyčajne zavedie vždy, keď sa máme z nej nejako poučiť, začať zpoznávať seba samého aké kreatúry sme boli pred tými rokmi, čo z toho všetkého v nás zostalo, čiže, z čoho musíme byť vyslobodení, čo musíme aj dnes prekonávať a nebyť nad vecami prekvapení. Pán nemôže zavrieť dvere do našej minulosti pokiaľ nám ona neprestala „pomáhať“ v našej prítomnosti a teda pokiaľ všetká duchovná špina našej telesnosti aj ducha nebola z nás odstránená. Pán má akože uľahčenú úlohu, keď nám ukáže patričné pasáže našej minulosti, kde môžeme vidieť samých seba dostatočne jasne na to, aby sme mohli spolupracovať s Duchom Božím na obnove našej duše a jej transformácii na Podobu Duše Krista.

Boh nám dal vo Svojom Slove také úžasné sľuby, že si ich určite nedokážeme ani čo len predstaviť (2Kor. 6:16-18). Čítať o Jeho sľuboch je vždy príjemné a povzbudzujúce práve tak, ako aj o našej pravdivej spolupráci s Bohom a Jeho Milosťou a našej službe voči Jeho Telu (2Kor. 6:1-10). Avšak hneď, čo nasleduje tieto „nebeské pasáže“ je Slovo, ktoré, hoci je to len jeden verš (2Kor. 7:1), predsa obsahuje takú hĺbku a výšku a objem duchovnej práce, ktorý sa takisto nedá ani predstaviť. On je tak isto dôležitý a má tú istú hodnotu, ako majú tie predchádzajúce sľuby Božie, a nielen to, ale toto Slovo a tento verš zahrňuje v sebe vlastne celú dĺžku nášho kresťanského života. Že sme spolupracovníci s Bohom dokazuje verš 1 (2Kor. 6:1) a na konci toho procesu je to Boh pokoja (nie práce), ktorý je schopný aj pripravený zachovať našu celú bytosť – ducha, dušu a telo – bezúhonnú až do Príchodu Nášho Pána Ježiša Krista (1Tes. 5:23).

Obráťme sa teraz smerom k našej minulosti a dovoľme Pánovi a Jeho Duchu Svätému, ktorý žije v našom duchu, aby nás uviedol do duchovných hĺbok našej minulosti kdekoľvek to On uzná za vhodné. Samozrejme, každý z nás má svoju minulosť rozdielnu ako aj cestu ku svojmu vykúpeniu a spáse. Obsah našej minulosti sa pravdepodobne dá rozdeliť do troch „sáčkov“: (1) predovšekým všetko to, čo sme zdedili po rodičoch aj blízkych príbuzných až do štvrtej generácie (Boh prináša Svoje Súdy až do štvrtej generácie pred nami), (2) všetko, čomu sme boli podrobení počas nášho detstva, ako nás vychovávali predovšetkým rodičia ale aj škola, a (3) všetko, čo sme si potom sami v sebe „navarili“ keď sme prestali byť pod priamym vplyvom rodičov aj školy. Ide tu, samozrejme, o nášho „starého človeka“, jeho tvrdosť a silu ako aj hrúbku tej tvrdej „škrupiny“ našej duše o ktorej sme hovorili v Časti 2. Čo je veľmi dôležité pripomenúť v tomto odstavci je fakt, že aj keď nám Pán začne ukazovať svojim Svetlom samých seba aj tie sily zla a temna v nás ktoré sú v tých troch „sáčkoch“, to neznamená, že sme od tých síl automaticky vyslobodzovaní tak ako nám ich Pán ukazuje. Keď ich vidíme a veríme, že sú v nás, sme na počiatku procesu, kde máme začať spolupracovať s Duchom Božím na našej spáse (2Kor. 6:1) kde sa podriaďujeme pod ruku Božiu a dávame Mu súhlas na prácu očisťovania našej duše podľa Jeho Svetla. Našu dušu potom očisťuje On, lebo my nie sme takejto práce schopní.

1) Prvý fakt je, že nikto nie je bez svojej „škrupiny“, čiže, nikto nie je perfektný, ani svätý, ani hodný Božej lásky, lebo v jeho hlinenej nádobe niet ničoho hodnotného, ani cenného alebo pre Boha pozoruhodného. Náš prirodzený človek tak ako sa narodil a do ktorého sa z Boha nič nedostalo počas jeho pozemského života, nemá pre Boha žiadnu hodnotu a preto ani jeho smrť nie je pre Boha žiadnou stratou za ktorou by On mal smútiť. Prirodzený človek je prach zeme a do prachu zeme sa navráti, iba jeho duch sa navráti Bohu, ktorý mu ho dal (Kaz. 12:7). Celá povinnosť človeka je: báť sa Boha a dodržovať Jeho Prikázania (Kaz. 12:13)... ale špinavý človek ani toho nie je schopný!

2) Druhý fakt je, že z humánneho hľadiska, všetci sme v duši zmiešaninou dobrých aj zlých vlastností, hodnotných aj bezhodnotných cností a vlastností a zvykov. Čo je nanajvýš potrebné poznamenať, že aj všetky naše „dobré“ vlastnosti a cnosti a zvyky nemajú pre Boha žiadnu hodnotu lebo všetky boli zrodené a patria do našej humanity, čo je vlastne naša telesnosť – a tá je v podstate hriešna hoci má svoju dobrú aj zlú časť, ale tieto sú vždy zlúčené do jednej telesnosti a nedajú sa rozdeliť. Toto nám musí byť známe aj od Apoštola Pavla, ktorý jasne hovorí, že kedykoľvek chce dobro činiť, zlo je prítomné (Rim. 7:21). Čiže, zlo preniklo a bolo pomiešané s dobrom... a toto platí aj na „strom poznania dobra a zla“, ktorý sa tiež nedá rozdeliť na dobrý a zlý strom. Existuje aj rýdze dobro aj rýdze zlo. Rýdze dobro je jedine v Bohu a Jeho anjeloch, rýdze zlo je v Satanovi a jeho anjeloch. Každý človek je miešaninou dobra a zla. Spása je oddelenie dobra od zla – a to dokáže jedine Duch Boží, žiadny človek to sám zo seba nedokáže. Všetko zlo v nás musí zomrieť, byť od nás separované. Keď dáte kvapku jodovej tinktúry do čistej vody, tá sa zafarbí a už nikto tú farbu nedostane von.

3) Tretí fakt je, že každý človek sa stáva obeťou podvodov Satana a on o tom nevie. Lebo podvedený človek nikdy nevie, že je podvedený dokiaľ mu to Boh priamo alebo cez Svojich služobníkov neukáže ako Svetlo v ktorom sa potom ten dotyčný môže vidieť aký je, resp., akého „somára“ z neho diabol spravil a v akom podvode žije. Preto podvod je úžasne silná a efektívna zbraň Satana ktorou podvádza celý svet (Zj. 12:9) a určitými podvodmi podviedol aj kresťanov, ktorí sa stali zajatcami v jeho osídlach podľa jeho vôle (2Tim. 2:26). A cez svojich falošných kristov a prorokov, Satan bude ukazovať veľké divy, že ak by to bolo možné, podviedol by aj tých samotných vyvolených (Mt. 24:24).

4) Štvrtý fakt je, že diabol dokázal urobiť z človeka takého „idiota“, že on doslovne stratil záujem aj o svoju spásu! A nielen o svoju spásu, ale aj o spásu svojej rodiny! Pud sebazáchovy je v takom človeku tiež pochybný a nefunguje ako by mal. Tieto fakty potvrdzujú hlavne pohani a karnálni kresťania, ktorí mohli počúvať Evanjelium spásy aj iné Božie Slová z Biblie aj 30-40 rokov, ale v nich nenastala žiadna zmena. Hoci oni pravdy Božie nemuseli odmietať ako také ani sa nemuseli stavať proti svojej spáse, ale ich humánna vôľa je paralyzovaná a neschopná urobiť ani jeden krok dopredu. Hlavnou príčinou je tu „otálanie, plýtvanie časom, nerozhodnosť, ležérnosť, lenivosť, branie vecí na ľahkú váhu, totálna neschopnosť rozoznávať maličkosti od životu nebezpečných vecí, neuvedomovanie si nebezpečenstva, ktoré je nablízku, okolkovanie, nahradzovanie faktov predpokladmi, ktoré sú zvyčajne veľmi hlúpe a môžu spôsobovať veľké škody, aj tragédie, atď. Poznáte takých kresťanov? Takíto potrebujú doslovne bezhraničnú trpezlivosť, lásku aj milosrdenstvo Boha, aby sa vyhli jazeru ohňa a síry, čo je večné zatratenie a druhá smrť. Oni sú schopní kráčať do zatratenia s úsmevom na tvári tak, ako tam kráčajú všetci pohani. Mnohým nevadí, keď im aj niekto povie, že sú karnálni, že sú „na nule“, t.j., na ceste spásy nespravili ani jeden krok, oni v tom nevidia žiadnu tragédiu ani to, že oni vlastne „kašlú“ na Krv Kristovu a Jeho nesmiernu obetu za nás! Necenia si ani Jeho obety ani Lásky a Milosti Boha Otca, keď On poslal Svojho Syna na smrť na kríži! To teda nie sú len pohania, čo sú idioti, ale aj mnohí kresťania sú takí istí idioti a patria do jazera ohňa a síry! Táto posledná veta sa zdá byť až neuveriteľná. Pozrime sa na ňu trochu bližšie, aby sme mohli vidieť nielen takýchto kresťanov, ale aj Boha, ako sa On chová a aký má vzťah ku takýmto mŕtvym a neochotným „kresťanom“.

Ako vieme, Boh má predznalosť a toto je veľmi dôležitý fakt, lebo týmto nám dokáže vysvetliť aj veci, ktoré si my nedokážeme inak ani predstaviť. Boh predzvedel tých, ktorých aj predurčil, aby boli zmenení na Podobu Jeho Syna (Rim. 8:29). To je Nevesta Krista a to sú tí vyvolení a predurčení na dokonalosť. Práve tak isto Boh predzvedel tých, ktorí nebudú ochotní podrobiť sa takejto veľkej zmene na dokonalosť Syna Božieho, ale budú ochotní premôcť samých seba do tej miery, že Boh im udelí ich základnú spásu a uchráni ich od jazera ohňa a síry, čo je druhá smrť, čiže, večné zatratenie (sem patria aj tí spravodliví, ktorí budú spasení „len tak-tak“ – 1Pet. 4:18). Teda, Boh tu bude rozhodovať podľa Svojej spravodlivosti a Milosti. Toto budú národy spasených, čo sa budú „prechádzať“ vo svetle Nového Jeruzalema – Mladuchy a ktorí budú používať listy zo stromu Života pre ich uzdravovanie, lebo nebudú dokonalí (Zj. 21:24-27 + 22:1-2). Napokon Boh predzvedel aj tých veriacich, ktorí pravdu nikdy nemilovali preto si ju ani nepripustili do srdca, ale jej odporovali. A pre túto príčinu, Boh im pošle silný blud, aby oni uverili lži... a aby takto boli prekliati, ktorí to neverli pravde ale mali radosť z nespravodlivosti. Chcem tu zopakovať, že to nebol Satan, ale BOH, ktorý im zoslal silný blud, aby uverili lži!!! (2Tes. 2:8-12) Toto je neuveriteľný fakt Božej Spravodlivosti a Milosti a pre človeka totálne nepochopiteľný. Toto sú tie tri skupiny veriacich, ktorých Boh rozdelil podľa Svojho predzvedenia a Spravodlivosti a Milosti a ustanovil ich Súd do ich večnosti.

V každej skupine veriacich sa preukazujú sily z ich minulosti, ktoré oni buď prekonali do svojej dokonalosti, alebo ich prekonali do svojej spásy, alebo ich neprekonali a boli odsúdení do ztratenia. Tu opäť treba pripomenúť, že toto prekonávanie bolo uskutočnené ochotou ich vlastnej vôle a nie ochotou Vôle Božej. Ochota Vôľe Božia bola ukázaná od samého počiatku celému ľudstvu, kde zahrňovala potencionálnu spásu celého ľudstva, avšak konečné rozhodovanie musela vždy vykonať vôľa každého jednotlivého človeka. Preto, naša vôľa je tu ten koreň problému prekonávania alebo ignorovania všetkých síl z našej minulosti. Ak my stále máme problémy s našou minulosťou, alebo nie je nám jasné, prečo ony pokračujú a nemôžeme sa ich zbaviť, potom my musíme požiadať Nášho Pána, aby nás uschopnil zpytovať sa našej vôli, prečo ona zlyhala v našej vojne so silami zla a temna keď išlo o jej rozhodovanie, čo sa má konať, ako a kedy.

Bola to totiž naša vôľa, ktorá zlyhala jednať s našou minulosťou a preto pokračovala vo svojom zlyhávaní aj s našou prítomnosťou. Vo väčšine prípadov šlo o vykúpených veriacich, ktorých nemal kto viesť na cestu spásy a podať im aj potrebné vysvetlenia o ich duchovnom stave, t.j., ako ich vidí Pán a nie ako oni vidia sami seba. Keď potom takíto veriaci zostali „na nule“ a nepohli sa na cestu spásy, Pán tomu rozumel a preto ich nečinil vinnými za tento ich duchovný stav. Keď im ale Pán v priebehu času podal Svetlo o ich duchovnom stave a to akoukoľvek cestou, priamo alebo cez niektorého Svojho služobníka, a oni to nezobrali do úvahy a pokračovali ako predtým po svojej širokej ceste, ktorá vedie do záhuby (Mt. 7:13), potom oni boli podrobení pod Súd Boží ako tí, čo vedome ignorovali Vôľu Božiu, Jeho Slovo a Jeho spásu človeka, teda sa chovali, a možno sa i dnes stále chovajú, podobne ako pohani, čo je závažná vec a žiadny vykúpený veriaci toto nemôže brať na ľahkú váhu, lebo za toto budú súdení!

Prečo naša vôľa zlyhala aj stále zlyháva jednať s našou minulosťou aj prítomnosťou? Kde tu je „pes zakopaný?“ Naša vôľa totiž rozhoduje po „konzultáciách“ s našou hlavou a našim srdcom a rozhoduje potom keď zozbiera dostatočné infomácie, aby na ich základe urobila patričné rozhodnutie. Čiže, naša vôľa je náš „Najvyšší Súd“, riadi našu bytosť od začiatku do konca, včítane nášho vlastného osudu. Aj v mojich predošlých písomnostiach som jasne uviedol, že NÁŠ OSUD NIE JE určený Bohom, ani Satanom, ale našou vôľou! Lebo jeden z princípov Božieho stvorenia je fakt, že Boh nám dal slobodnú vôľu, ktorú aj On rešpektuje a nebude rozhodovať proti nej. S jej slobodou jej ale tiež dal zodpovednosť za náš život aj osud. Keď teda náš život „nestojí za nič“, potom jasná príčina je tá, že naša vôľa „nestojí za nič“! A keď na čokoľvek v živote nadávame alebo robíme iných zodpovedných za naše problémy a nedostatky, potom by sme sa mali postaviť pred zrkadlo, ukázať prstom na seba a vynadať sebe a svojej vôli! A toto hlavne v prípadoch, kde sme nepočúvali na rady Božie, ani na rady našich učiteľov alebo ľudí múdrejších od nás, ktorí nám dávali inštrukcie a napomenutia ktoré sme „tajne“ v našom srdci nenávideli! (Pr. 5:12-14) A je ešte veľká kopa Prísloví, ktoré by si kresťania mali prečítať, uvážiť, zobrať na seba a uviesť ich do svojho života. Napríklad, žiadny kresťan, ktorý číta Príslovie 4:7 ho nikdy nebude aplikovať sám na seba, lebo žiadny kresťan sa nikdy nebude považovať za „hlúpeho somára“. A ak by mu jedného dňa Pán vo Svojej Milosti neukázal, že on JE hlúpy somár, tak by ním zostal až do smrti. Prečo? Lebo „hlupáci opovrhujú múdrosťou aj inštrukciami“! (Pr. 1: 7b) A ďalej: „Ako dlho budete vy naivní milovať svoju naivitu?... a vy posmievači mať pôžitok zo svojho posmievania, a vy hlupáci nenávidieť znalosti?“ (Pr.1:22) A či si takíto kresťania prečítajú aj budú aplikovať na seba Príslovie 1:24-32? Alebo aj Príslovie 3:35 a stovky ďalších Prísloví, ktoré im ukazujú seba samých? Ja pochybujem, pretože to sú súčasne aj bolestné chvíle, ktoré chceme vždy obchádzať.

Pán dáva každému veriacemu Svoje Svetlo o ňom podľa Svojho pohľadu na stav jeho duše a ducha, či ony sú ochotné to Svetlo prijať, uveriť mu a začať tým Svetlom riadiť svoje budúce kroky, alebo nie. Hovorím tu stále o vykúpenom veriacom, ktorý by už mal mať dostatočnú vieru a duchovnú schopnosť prijímať od Svojho „Nového“ Spasiteľa aspoň tie základné veci hlavne keď od jeho krstu vodou uplynulo aj niekoľko rokov. Keď sa jedná o pohanov o ktorých Pán predzvedel, že Svetlo o Jeho Spáse oni budú ignorovať po celý svoj pozemský život, o takých sa Pán viac starať nebude. Ale sem patria aj vykúpení veriaci, ktorí odpadli od Svetla aj Slova Božieho, aj od ďalších Božích vecí, ktoré im Pán dal pretože ani ich „opakované pokánie na vykúpenie“ nebude možné obnoviť (Žid. 6:4-6). Aj tento fakt Písma môže byť pre mnohých veriacich nepochopiteľný aj nepredstaviteľný. Musím ale poznamenať, že žiadny veriaci s normálnou ľudskou inteligenciou nie je schopný chápať brata (či sestru) v Kristu, ktorý zanedbáva akékoľvek dôležité napomenutia Krista týkajúce sa jeho spásy a osudu vo večnosti. 

ČASŤ 6 – NÁBOŽENSTVO A ŽIVOT

Neviem, ako vám to má povedať, ale náboženstvo je mŕtve a doteraz nikomu nedokázalo dať žiadny život! Po 50 ročnej službe Kristovi a Jeho Cirkvi, môj odhad je, že možno aj vyše 95 percent kresťanov je mŕtvych pretože držia sa mŕtveho náboženstva a o skutočnom Živote Krista nemajú ani potuchy. Po uverení v Krista a po krste vodou si myslia, že vstúpili do nového sveta, do nového života, že sú iní ľudia a že teda budú žiť aj iný pozemský život prijateľný Kristovi aj Nášmu Otcovi Nebeskému. Ale takmer nič z toho nie je pravda! Oni nevstúpili do nového sveta, nevstúpili do nového života, nie sú iní ľudia a nežijú iný pozemský život, ktorý by bol prijateľný Kristovi alebo aj Otcovi Nebeskému. Oni absolútne nedali svoj život Kristovi a to takmer v ničom, ale dali ho svojmu „novému náboženstvu“, čítaniu Biblie a inej náboženskej literatúry, navštevovaniu budov s krížom na streche, ktoré oni volajú kostoly a kde sa tiež dozvedajú novosti o svojom novom náboženstve. Dozvedajú sa ich od ich nových vedúcich, ktorých nazývajú kňazmi, pastormi, kazateľmi, učiteľmi, staršími, katechétmi, ktorí tiež majú svojich vedúcich ako biskupov, prelátov, kardinálov, pápežov, atď. Po čase zistia, že na druhom rohu ulice stojí podobný kostol ale s iným menom ako je ich kostol, lebo ich kostol sa volá „letničný“ a ten druhý sa volá „baptistický“. A na tretej ulici je zase iný kostol, „luteránsky“ a potom ďalej je ďalší veľký kostol zvonku aj vo vnútri vyzdobený sochami a ten sa volá „katolícky“. Ale im nie je doporučené chodiť do tých iných kostolov lebo tam sú vraj „odpadlíci“, ktorí veria iným veciam. Takže títo noví „kresťania“ sú ich vedúcimi držaní vo sfére ich vplyvu, aby im niekde neutiekli, lebo by, podľa nich, mohli „stratiť svoju spásu“. A takto ich nový život začína plynúť rok po roku, stáva sa fádnym a ich nádeje na lepší život sa tiež rozplývajú.

O novom živote oni nemajú ani šajnu, lebo ani o svojej spáse nemajú ani šajnu práve tak ako aj ich vedúci nemajú o ich spáse ani šajnu hoci sa tvária, že oni všetko vedia, všetkému rozumejú a všetkému potrebnému ich naučia. Keďže ale ich kázne nikoho nemenia, žiadne problémy neriešia, ba naopak, problémy rastú, títo kresťania sa snažia riešiť ich problémy svojími cestami... a to je v mnohých prípadoch recept pre katastrofu. Tu totiž prichádza do ich pozemského života jedno zvláštne Slovo Božie a to v plnej sile i v plnom efekte (Pr. 16:2). Ono hovorí, že „Všetky cesty človeka sú čistými v jeho vlastných očiach...“ pretože vyhovujú ich rozumu, zdôvodňovaniu, pocitom, názorom, túžbam, nádejám, cieľom, viere, presvedčeniam, atď. Ale Pán sa ich pýta: A vy ako viete, že váš rozum, zdôvodňovanie, pocity, názory, túžby, nádeje, ciele, viera aj presvedčenia sú čisté? Kto vám ich dal? A že aj vaša cesta po ktorej kráčate je správna? Kto vám ju ukázal? Ku Mne nechodíte, lebo sa bojíte ku Mne prísť (Jn. 5:40), ani ste Mňa o také veci nikdy nežiadali, preto som vám nič nedal. Potom, odkiaľ tie veci máte? Ja totiž viem, akí sú vo vás duchovia, ktorí tieto veci vo vás produkujú, a oni nie sú čistí, ani spravodliví, ani Mne prijateľní, no dokážu úspešne podvádzať ľudí ktorí nemajú o tom ani potuchy, že sú podvedení a žijú vo svete fantázie a farebných snov. A nielen to, lebo podvedení kresťania dokážu nazývať dobro zlom a zlo dobrom, kladú tmu za svetlo a svetlo za tmu, práve tak isto kladú horké za sladké a sladké za horké, stávajú sa múdri vo vlastných očiach a rozumní vo vlastnom pohľade. Všetkým takýmto je Pánom povedané: beda vám! (Iz. 5:20,21) Oni napokon nedokážu ani rozoznať Satana od Krista, ako hovorí a čo robí Satan a ako hovorí a čo robí Kristus. 

Takíto sklamaní kresťania teda opustili svoje kostoly i zbory a začali si hľadať iné kostoly, zbory alebo inštruktorov, ktorí by vyhovovali ich ušiam a túžbam. Možno si začali budovať aj svoje vlastné „kostoly“ vo vlastnom dome, len zabudli dať na strechu kríž! Kríž totiž prestal byť pre nich dôležitý, lebo nepasoval do ich nových plánov, ani do ich nového „evanjelia“ prosperity, pokoja, spokojnosti, neba na zemi bez problémov, bez konfliktov aj kazateľov, ktorí im kazili život. Poznáte takýchto? Títo môžu byť aj oveľa horší, než tí, čo zostali v starých laviciach ich starých kostolov. Oni totiž nikdy nezistili ani im nikto nikdy nepovedal ani nevysvetlil, že v ich prirodzených bytostiach oni nikdy nemôžu vyriešiť žiadne svoje problémy v tomto pozemskom živote! A keďže sa doteraz žiadne zmeny v predstavách ich pozemského života neuskutočnili – ich starý život ide ďalej – potom si na to po čase zvykli a všetko im vyhovuje – aj ich staré náboženstvo. Že doteraz Krista nepoznajú, ani svojho Otca Nebeského, ani nevnímajú Ducha Svätého, ktorý im bol daný ako nebeský dar pri ich krste vodou (Sk. 2:38), ani neprijímajú a preto nevnímajú nič duchovného (1Kor. 2:14), to im absolútne nevadí! O svojej spáse a svojom osude nemajú žiadnu záruku ibaže boli namočení do vody a niekto im o tom niečo povedal. Napokon nemajú iné východisko ani inú alternatívu v ich mizernom pozemskom živote, jedine veriť tým, čo im chcú voľačo nábožensky zaujímavého povedať. Ich život večný vlastne nezávisí na viere od Krista ani na Slovách Božích definujúcich ich spásu, ale na ich vlastnej viere, visí na ich predpokladoch a osobných presvedčeniach, ktoré u ich Stvoriteľa a Spasiteľa môžu byť kompletne neplatné a úžasne naivné, lebo nie sú podložené Jeho Slovom.

Každý takýto kresťan-ovečka sa stáva potencionálnou obeťou zablúdiť za prvým stromom v lese, vďaka jej katastrofálnej orientačnej neschopnosti, a byť zožratá prvým vlkom, ktorého stretne. Prečo sa takéto situácie vyskytujú a to dosť často hlavne v tomto čase konca dejín? Lebo ľudia stále viac a viac sledujú svoje seba-uspokojovanie a to za každú cenu, namiesto, aby sledovali Slovo Božie a hľadali Jeho Pravdu. Jeho Pravda nášmu prirodzenému stvoreniu „nesedí“, nie je príjemná, ani pohodlná, ani nesľubuje prosperitu v tomto svete a teda v našom pozemskom živote. Naša nespokojnosť so všetkým, čo v našom náboženstve stretávame je ale perfektnou príežitosťou pre diablov, aby si nás doviedli do „svojho košiara“, kde  nám ponúknu všetko, čo si len naša duša želá a čím sa ona uspokojí. Diablovi nevadí, ak počúvame niekoho hovoriť čosi z Biblie a pridávať k tomu svoje vlastné presvedčenia a názory, hlavne keď sú logické. Ani mu nevadí, keď spievame náboženské hymny a dávame milodary, on totiž dokáže všetko vysvetliť podľa svojich doktrín a názorov, ktoré sú pre nás a pre naše mudrovanie prijateľné. Že nás pritom potichúčky vedie do večného zatratenia, o tom nemáme ani šajnu ani sa nám o takom niečom nebude nikdy snívať. To ako keď vedú vola na bitúnok, stačí im k tomu oplotený chodník a jemné poštuchovanie palicou. Či vôl má nejaké vnemy, že ide na bitúnok a toto je jeho posledná cesta po čerstvom vzduchu? Samozrejme, že nemá. Ale ovečky nie sú o moc múdrejšie, než sú voly. Žiadna ovečka bez pastiera alebo aspoň bez ovčiarskeho psa, nebude žiť dlho, to vám povie každý skúsený bača. Napokon takíto veriaci nie sú rozdielni od pohanov, ktorí tiež nemajú žiadne vnemy, že kráčajú na bitúnok hoci môžu medzičasom viesť na zemi „báječný“ život na čerstvom vzduchu.

Poznám takýchto veriacich, ba som aj niektorým slúžil, či už na Slovensku, v Čechách, v Kanade, USA a inde po svete. Boli to väčšinou jednotlivci alebo tiež domové skupiny, ktoré mňa kontaktovali a ja som neodmietol im slúžiť. Moja služba ale netrvala dlho, lebo ani ja som in „nevyhovoval“ tak, ako si to oni predstavovali. Niektorí sa aj vrátili do starých kostolov a užívajú si tam „pokoj“, lebo nikto ich „nelustruje“, ani nenapomína, ani im nelezie na nervy. Iní sa veľmi rýchlo urazia, keď im poviete pravdu do očí, lebo takíto sú väčšinou „hákliví na pravdu“ aj na učenie sa disciplíny Ducha Svätého. Pre nich vyhovujúcim „kostolom“ by bola krčma, kde by si mohli popíjať pivečko, viesť pivné reči, ísť kde chcú, kedy chcú a robiť si čo chcú. A keď máte odvahu niekedy im povedať, že sú hlupáci, tak ste v ich očiach spáchali smrteľný hriech. Napokon, takto nazval Svojich vlastných učeníkov aj Pán Ježiš Kristus povediac im: „Ó hlupáci, a pomalého srdca veriť všetkému, čo hovorili proroci.“ (Lk. 24:25) Tiež Apoštol Pavol povedal Galaťanom: „Ó hlúpi Galaťania, kto vám takto učaroval, aby ste neposlúchali pravdu...“ (Gal. 3:1a)

Či je takýmto veriacim pomoci? Ak Pán nezariadi, aby ich „zrazilo nákladné auto naložené betónovými tvárnicami“ a oni skončili v nemocnici pod skalpelom a potom tam strávili aj 2-3 ďalšie týždne v bolestiach, potom takým asi inej pomovi niet. Tam by totiž zistili, že ich pozemský život nie je až tak zaručený a v ich „nových podmienkach“ on nemá vlastne žiadnu cenu. Dostali by aj „iné myšlienky“, a možno aj svetlo o sebe, že bez Boha oni nemajú žiadnej nádeje a ich predošlé túžby aj presvedčenia o ich pokoji a prosperite tiež nemajú žiadnu cenu. Ako vieme, pre naše deti najlepšou učiteľkou pre múdrosť a disciplínu bola „pani Varecha“, a pre mnohých takýchto horeopísaných veriacich platí to isté! Ľudský charakter je totiž ku koncu dejín tak znetvorený a prekliaty, že žiadne pekné slová mu nepomôžu. Stačí si prečítať Knihu Prísloví a dostanete kopu dôkazov. Ja odcitujem aspoň jedno Príslovie: „Služobník nebude korigovaný slovami; lebo hoci on aj rozumie, ale neodpovie.“ (Pr. 29:19)

ČASŤ 7 – PÁNOV POHĽAD NA SVET A ĽUDSTVO

Sú dva svety, jeden je duchovný a druhý je fyzický. Ten duchovný stvoril ten fyzický a nie opačne, a ten duchovný vládne tomu fyzickému a nie opačne! Tento jednoduchý ale dôležitý fakt si my v našom pozemskom živote nemusíme uvedomovať a preto si mnoho krát nevieme ani vysvetliť, čo sa deje vo svete aj v našich životoch. Oba svety boli na počiatku stvorené Bohom (Gen. 1:1) a nebolo v nich žiadne zlo až dokiaľ sa v Luciferovi nenašla neprávosť a nestal sa z neho Satan, ktorý bude privedený dolu do pekla. O Luciferovi a jeho osude vieme len pár viet, ktoré sú nám podávané v Biblii (Iz. 14:12-17). O Satanovi by sme mali vedieť oveľa viac, keďže on „funguje“ aj dnes, je bytosťou z duchovného sveta no Boh mu dovoľuje viac a viac moci nad jeho kráľovstvami na fyzickej zemi až dokiaľ aj tie on nezničí tak, ako zničil aj prvé fyzické stvorenie (viď Dodatok na str. 96, Tatry 2015). On podviedol celý svet, celý Izrael aj celú Cirkev Ježiša Krista, okrem vzácnych výnimiek tých, ktorí dali svoj život do rúk a Moci Krista a tým obdržali od Neho pomazanie, ktoré je jedinou obranou aj zbraňou proti útokom aj podvodom Satana. Nechcem tu opakovať veci i fakty, ktoré som už uvádzal v horeuvedených Častiach tejto práce ako aj v Častiach Tatry 2015 alebo 2017 a ktoré by sa mohli opäť opakovať v mnohých iných statiach uvádzaných v tejto práci.

V tejto Časti som prosil Pána o Jeho pohľad na svet a nie o môj. Preto hneď na začiatku sa musím obrátiť na Slovo Božie, ktoré bude slúžiť ako dôvod aj základ tejto Časti, kde Pán jasne hovorí, že „Moje myšlienky nie sú vaše myšlienky, ani vaše cesty nie sú Moje cesty, hovorí PÁN. Lebo ako Nebesia sú vyššie, než Zem, tak sú aj Moje cesty vyššie, než vaše cesty, a Moje myšlienky, než vaše myšlienky.“  (Iz. 55:8,9) Toto Slovo Božie, napriek svojej dôležitosti, nám príde na um len zriedkakedy, ak vôbec, hoci jasne definuje naše limity v chápaní nášho pozemského života aj v kráčaní po našich životných cestách. Máloktorý veriaci si uvedomuje, že hoci nám Pán dal dostatočnú inteligenciu pre náš pozemský život, ale ona je absolútne nepoužiteľná pre náš život duchovný! Tento základný fakt našej pozemskej existencie si nedokáže uvedomiť žiadny pohan ani karnálny veriaci, lebo všetci čo patria do týchto dvoch kategórii sú duchovne mŕtvi ľudia. Jedine duchovne živí veriaci sú schopní si tento fakt uvedomiť aj sa podľa neho riadiť alebo ho urobiť užitočným vodítkom ich pozemského kresťanského života, viery aj svojej nádeje. Príklady...

Naše srdce je podľa Boha „nadovšetko lstivé, a desperátne bezbožné; kto je schopný ho poznať?“ (Jer. 17:9) Pre človeka je potom podľa jeho myšlienok prirodzené, že také srdce nemôže byť ani vykúpené, keď je desperátne bezbožné. Čie nie? A človek nemá ani žiadnu svoju cestu, ako by také srdce mohol zmeniť alebo ho nejako uschopniť, aby mohlo byť vykúpené. Pravda? Boh sa ale na všetko díva inak a na všetky problémy má Svoje cesty, ktoré sú pre človeka neznáme, nepochopiteľné ba i nemožné. Keby tento fakt neexistoval, potom by na tomto svete nebolo ani jediného človeka, ktorý by bol vykúpený a potom mohol byť aj spasený! Čo sa teda deje v človeku čo on nemôže ani cítiť, ani pochopiť ba ani považovať za možné? Je napísané, že „Milosť Božia, ktorá prináša spásu bola ukázaná každému človeku“ (Tit. 2:11). Táto Milosť je darom Boha človeku a dôkaz tohoto daru bol ukázaný každému človeku cez Svetlo Božie, ktoré my tiež poznáme a voláme „vierou“. Lebo viera je duchovné svetlo, ktoré osvetľuje správnu cestu človeka v jeho pozemskej temnote, súčasne je ona evidenciou vecí, ktoré našimi očami nevidno a našim rozumom sú nepochopiteľné (Žid. 11:1). Čiže, tá Milosť Božia, ktorá prináša spásu bola ukázaná každému človeku cez vieru! Viera je ale duchovná substancia a spása sa dotýka našej duše, ktorá nie je duchovná. Preto Boh „postavil most“ medzi našim duchom a našou dušou, cez ktorý by mohol „dopraviť“ tú vieru z nášho ducha do našej duše a tým človekovi umožniť uvidieť, čo predtým by nikdy nemohol vidieť, ani uvážiť ako svoju záchranu od večného zatratenia i smrti. Ten jediný „most“ Boh postavil medzi „vedomím v našom duchu“ a „srdcom v našej duši“. To svetlo, tá viera, sa potom dostala z nášho ducha do našej duše, kde srdce je jediný orgán našej duše, ktorý Boh pri našom stvorení uschopnil prijať Jeho Svetlo-vieru aj jej rozumieť.

Keď ľudské srdce zrazu dostalo takýto „nečakaný dar“, začalo aj uvažovať o tejto neznámej i nadovšetko prekvapujúcej veci, o jej zámere i význame pre vlastnú budúcnosť aj osud, začalo sa rozhodovať, „čo s tým“. Tu je potrebné uviesť fakt, ktorý je možno totálne neznámy a možno nikto o ňom nikdy neuvažoval. Ten fakt je, že hoci Boh uschopnil srdce prijať aj rozumieť viere, ale ho neuschopnil uveriť tej viere. Bez tejto schopnosti by sme dnes neboli ani vykúpení a o svojej spáse by sme mohli iba snívať. Boh musel „zapracovať“ v našom srdci, aby bolo ochotné veriť, čo mu Boh ukazuje a podáva ako dar večného života. Napokon, to isté sa deje aj s našou vôľou. Naša vôľa, ako druhý orgán našej duše bola tiež nepriateľom Božím a nemala žiadnu ochotu konať Jeho Vôľu, ani žiadnu Jeho záľubu. Preto Boh aj tu musel „zapracovať“ v našej vôli, aby bola ochotná konať záľubu Boha (Fil. 2:13).Ďalší dôležitý fakt na tomto poli je, že Boh nikdy nemôže konať proti našej vôli ani proti nášmu srdcu, lebo dal nám vzácny dar slobody, čo je Princíp Jeho Stvorenia živých bytostí jak pozemských tak aj nebeských, platí teda aj na ľudí aj na anjelov. Preto Boh nemôže prinútiť pohana, aby on uveril a stal sa veriacim a tak bol spasený. Dôkazom toho sú, samozrejme, celé zástupy pohanov okolo celého sveta, ktorí kráčajú do večného zatratenia a nie sú si toho ani vedomí. Boh ale môže „vysvetľovať, prirovnávať, podávať porozumenie aj hodnotu Svojho daru" srdcu, aby ho nielen prijalo, ale mu aj uverilo. To isté môže konať aj v našej vôli, aby bolo ochotné konať tú vieru, ktorú srdce uverilo! Toto je napokon základ nášho vykúpenia (Rim. 10:9,10), kde srdce verí a vôľa pohýňa jazykom, aby tú vieru v našom srdci vyznal, čo je skutok tej viery, aby ona nezostala mŕtva (Jak. 2:20). Touto aktivitou Boh neporušuje Svoj Princíp slobody rozhodovania srdca ani vôle človeka. Tu musíme súčasne poznamenať, že Boh takto nepracuje v našej mysli, lebo ona nie je schopná veriť ako naše srdce, ani konať rozhodnutia, ako naša vôľa, ktoré sú potom „legálne platné pre celú našu dušu“. Myseľ sa síce môže rozhodovať, ale len sama v sebe a pr seba, ale takéto rozhodnutie musí byť ešte potvrdené našou vôľou, aby platilo na našu dušu aj celú našu bytosť. Lebo autoritu rozhodovať v našej bytosti má jedine naša vôľa a nie myseľ!

Z horeuvedeného príkladu by malo byť jasné, že podľa ľudskej logiky a chápania, vykúpenie aj spása človeka s takým srdcom a vôľou sú practicky nemožné, lebo oba tieto orgány duše sú vo svojom prirodzenom stvorení nepriatelia Boha a nie sú ochotné ani veriť ani konať Božiu Vôľu a záľubu. Práca Boha v našej duši PRED našim vykúpením aj našou spásou je preto absolútne nutná, aby sa taký pohan mohol dostať na cestu vykúpenia aj na cestu spásy. Ďalší dôležitý fakt týkajúci sa tohoto bodu je nasledovný. Boh nepracuje v každom srdci a v každej vôli, iba v tých o ktorých On predzvedel, že prijmú Jeho prácu a Jeho úsilie prijať Jeho Milosť, ktorá prináša spásu, čo je dar života večného. Bohužiaľ, pohani sú zatratení od samého počiatku a nikdy nemôžu byť spasení, lebo v ich srdci a vôli sa nenašla potrebná ochota a spolupráca s Bohom, ktorý im tento dar života ponúkal, oni vlastne nemajú ani záujem o ich život večný! Tent fakt je takmer nevyzpytateľný, nepochopiteľný, ale dá sa pozorovať aj dnes a to nielen medzi pohanmi, ale aj medzi kresťanmi. Srdcia aj vôle mnohých kresťanov, čiže. pohanov čo už boli vykúpení i pokrstení a ich mená sú zapísané v Knihe Života, NEMAJÚ ZÁUJEM vykročiť na cestu spásy (Žid. 6:1) a pokračovať až do svojho zdokonalenia. Oni pravdu nehľadajú (hlavne pravdu o sebe), úzku cestu nehľadajú, Kráľovstvo Božie nehľadajú ani Vôľu Boha nehľadajú (Mt. 7:14 + 6:33 + Rim. 8:29), aj keď im Sám Pán ukáže Svetlo o sebe samých, že oni tieto veci nehľadajú, ani nemajú o ne záujem. Oni NEMAJÚ ZÁUJEM zpoznávať ani Svojho vlastného Stvoriteľa a Spasiteľa, nemajú záujem ani o svoju vlastnú spásu, ani o spásu svojej rodiny! Aj toto je absolútne nevyzpytateľný a nepochopiteľný fakt. Oni sedia doma a nič nerobia, iba počúvajú rádio či televíziu, alebo sedia v kostoloch a nič nerobia, iba počúvajú rôznych kazateľov, ktorí im nepovedia nič dôležitého, čo by potrebovali na cestu spásy. Prečo je ich situácia doslovne tragická?

Oni nie sú si vedomí a nie sú ani schopní uveriť, že ich duša je ovládaná silami temna a zla, ktoré ich držia od akejkoľvek aktivity hľadania alebo živého kontaktu s Pánom Ježišom Kristom, ich Spasiteľom, ktorého absolútne nepoznajú, nemilujú, ani si Ho necenia. Teda, kráčajú po širokej ceste, ktorá vedie do záhuby – zatratenia (Mt. 7: 13) a držiac sa za rúčku diablov. Sú nadovšetko pyšní, arogantní, seba-spravodliví, sebeckí, naivní ako malé deti preto aj neuveriteľne hlúpi, sú duchovne mŕtvi nikto s nimi nepohne! To Svetlo, ktoré bolo ukázané každému človeku na zemi (Tit. 2:11), ktoré ukázalo Milosť Božiu, ktorá prináša spásu, to isté Svetlo totiž súčasne ukázalo dôvod prečo človek tú spásu potrebuje. Pán totiž musí každému človeku najprv jasne ukázať, že on – sám v sebe – je v očiach Pána totálny a neopraviteľný hlupák, a on to musí prijať, aby sa konečne rozhodol hľadať pomoc. Takéto Svetlo má ale nevýhodu, že totiž väčšinu ľudstva hlboko urazí, lebo ľudstvo je naplnené pýchou a tá je veľmi háklivá na také Svetlo. Prečo som hore použil také „nekresťanské“ slovo, ako je „hlupák“? Lebo aj Apoštol Pavol ho použil voči Galaťanom (Gal. 3:1), aj Sám Pán ho použil voči Svojim dvom učeníkom (Lk. 24:25). Toto slovo je totiž dostatočne priliehavé, aby jasne zobrazovalo a vystihovalo charakter pohana, ktorý je duchovne totálne znetvorený, zkazený, neopraviteľný, ani mentálne ani duchovne... a práve tak aj karnálneho kresťana, ktorý je obeťou podvodou diabla, ale on sa v tom cíti komfortne a pravdu nehľadá. Tieto odstavce jasne ukazujú aspoň tie základné dôvody, prečo je ľudstvo rozdelené na také široké zástupy pohanov a tiež na dva základné tábory nezmieriteľných veriacich – karnálnych a duchovných. Preto musím tiež pripomenúť, že táto brožúra je písaná jedine pre duchovných kresťanov, lebo zbytok ľudstva jej nemôže nijako rozumieť a teda ani ju prijať ani jej uveriť.

Je tu ešte aspoň jeden fakt, ktorý mi Pán ukazuje a ktorý tiež patrí medzi tie nevyzpytateľné a nepochopiteľné fakty pretože tento fakt sa vzťahuje na duchovných veriacich a tí by mali rozumieť i logicky nepochopiteľným veciam. Avšak i duchovní veriaci majú stále v sebe mieru pýchy, seba-spravodlivosti, seba-istoty aj lenivosti hlavne voči duchovným povinnostiam, atď. Aj v segmente duchovných veriacich existujú muži, ktorí sú otcovia a majú rodiny no neuvedomujú si, že v očiach Pána sú oni všetci „hlavy rodín“ a ako takí, majú aj svoje duchovné povinnosti voči manželke aj deťom a to mimo ich povinností svetských. Ak oni naozaj milujú svoju svetskú prácu, potom duchovnej práci sa vyhýbajú na škodu celej rodiny. Okrem toho, aj takíto duchovní veriaci majú vedomie, ktoré nemusí byť celkom čisté a ich duše majú „dvere“ voči silám temna i zla otvorené do tej miery, že sa oni môžu dosť často stať pramene chaosu a nedorozumení, ktoré majú svoj zrod v pekle a teda nemôžu prinášať žiadne dobré ovocie. Keď sa takéto a podobé situácie neriešia včas, toto zlo v nich „hnije“, rozkladá sa a spôsobuje ich neschopnosť pokračovať na úzkej ceste alebo pomáhať druhým, ktorí môžu byť v podobnej duchovnej situácii, kde duchovná jednota nemôže nijako existovať. Bez duchovnej jednoty ale veriaci nemôžu pokračovať na ceste duchovného rastu a dospievania nech sú akokoľvek duchovní; o karnálnych veriacich tu samozrejme vôbec nehovorím.

Napokon, nielen karnálni, ale aj duchovní veriaci sú veľmi často obeťami svojej hlavy, čiže, mysle a jej hlbokých presvedčení, ktoré sa nedajú vykoreniť žiadnymi slovami, ani kázaním, ani žiadnym vyhrožovaním, jedine Svetlom a Mocou Ducha Svätého. Keby Pán Ježiš nebol ukázal Svetlo o Samom Sebe Šavlovi z Tarsu, ktorý bol typickým príkladom sebaklamu, diablových podvodov a vlastných hlbokých falošných presvedčení, dnes by sme v Novom Zákone nenašli jeho životodarné knihy. Koľko je aj dnes „Šavlov“ v Cirkvi medzi kresťanmi, len Pán vie. Dám vám tu nielen nevšedný, ale aj priam šokujúci príklad zo Slova Božieho na ktorom je založená celá Cirkev a všetci veriaci, aby ste mohli jasne vidieť, aký zmätok karnalita veriaceho dokáže v Cirkvi vykonať. Tá najhlavnejšia doktrína, ktorú celá Cirkev hlása a na ktorej si takmer každý veriaci „zavesil svoj život večný“ hovorí, že „Ten, kto uverí a je pokrstený bude spasený; ale ten, čo neverí bude prekliaty.“ (Mk. 16:16) Je to pravda? JE, v princípe, ALE v detailoch to NIE JE PRAVDA, je to len PODMIENEČNÁ PRAVDA, NEÚPLNÁ PRAVDA, NESPOĽAHLIVÁ PRAVDA! Je toto dostatočný ŠOK pre znovuzrodených aj pokrstených kresťanov? Ako môže Slovo Božie byť podmienečnou, neúplnou a preto aj nespoľahlivou pravdou? Veľmi jednoducho! Napríklad, keď Satan pokúšal Krista po Jeho 40 dňovom pôste, v prvom pokušení Ho nabádal aby urobil z kameňov chlieb. Na to mu Pán odpovedal: „Je napísané,...“ (Mt. 4:3, 4) Keď Satan zistil, že Pán sa obraňuje Písmom, v druhom pokušení Ho zobral na vežu chrámu a povedal: Ak si Syn Boží, skoč dolu, lebo je napísané: „On dá Svojim anjelom príkaz ohľadne teba, aby ťa chránili na tvojich cestách; na svojich rukách ťa ponesú aby si si neuderil svoje nohy o kameň.“ (Žm. 91:11,12) Či aj toto Slovo Božie pravda? JE, ale i toto je len PODMIENEČNÁ PRAVDA, NEÚPLNÁ PRAVDA, NESPOĽAHLIVÁ PRAVDA lebo je závislá v akom duchu ideš skákať z veže dolu! Preto toto Slovo Božie Ježiš ignoroval a povedal Satanovi: „Zase je napísané, NEBUDEŠ POKÚŠAŤ PÁNA SVOJHO BOHA .“ (Mt. 4:5-7) Potom Ho Satan pokúšal svojimi kráľovstvami, že Mu ich dá, ak sa mu Ježiš bude klaňať. Na to mu Ježiš odpovedal: „Odíď Satan, lebo je zase  napísané...“ (Mt. 4:9,10)

Potom v čom je Marek 16:16 nespoľahlivá pravda? Sú minimálne dva fakty z Písma, ktoré tento bod potvrdzujú.

(1) Prvý fakt je... lebo JE ZASE NAPÍSANÉ... „: ale ten, čo vydrží do konca bude spasený“ (Mt. 10:22b) To je podmienka, ktorá v Markovi 16: 16 neexistuje ale robí tú pravdu závislou na čase aj na skutkoch toho veriaceho! Pravda? Či niekto z vás vie, čo to znamená „vydržať“? a kedy vlastne príde „koniec“? Ak to neviete, potom by ste si svoj život večný na toto Slovo Božie nemali vešať, sadnúť si do fotela a ani nepohnúť prstom! A túto radu by ste mali dať aj svojim kazateľom i pastorom. Mne totiž bola tá istá rada daná od môjho letničného pastora – že keď som uveril a bol pokrstený, som spasený a nemusím pohnúť prstom! Šťastie, že ma Pán po určitom čase z toho kostola vybral, inak by som bol zle dopadol a tieto riadky by ste nikdy v živote nečítali!

(2) Druhý fakt je... lebo je JE ZASE NAPÍSANÉ... „Ten, čo premôže (vydrží do konca) bude odetý do bieleho rúcha (čo je spravodlivosť premožiteľov) a JA nevymažem jeho meno z Knihy Života...“ (Zj. 3:5). Čiže, ten čo nepremôže a nevydrží do konca stratí svoju spásu, lebo jeho meno nebude nájdené v Knihe Života (Zj. 20:14,15)! Čiže, Marek 16:16 mal znieť: „Ten, kto uverí a je pokrstený bude spasený – AK PREMÔŽE, AK vydrží do konca“! Prečo Duch Boží nedal Marekovi túto kompletnú verziu Svojho Slova? Pán má aj na to Svoje dôvody. Je tiež napísané: „hľadajte a nájdete ...lebo ten, čo hľadá nachádza...“ (Mt. 7:7,8) Pán nechce vychovávať synov a dcéry, ktorí sú leniví ako psi, ale sú ochotní hľadať Pravdu v Jeho Slove. Preto máme hľadať aj „úzku cestu“, hoci je len málo tých, čo ju hľadajú a nachádzajú (Mt. 7: 14). Máme tiež hľadať „Kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť“ (Mt. 6:33) ale tiež pochybujem, či niektorí kresťania to Kráľovstvo naozaj hľadajú. Máme podobne hľadať aj Vôľu Nášho Otca Nebeského, ktorá je veľmi jasne vyjadrená v jednom krátkom verši Písma a síce: „Lebo koho On predzvedel, toho aj predurčil, aby bol transformovaný na Podobu Jeho Syna...“ (Rim. 8:29a). To je síce základná definícia Jeho Vôle, ale ktorý kresťan naozaj vie, či bol predzvedený Otcom? A ak aj bol, ako tá transformácia prebieha, kedy je tá súpodobnosť s Kristom dosiahnutá? Kedy bude Otec s tým predzvedeným synom spokojný? A čo tí kresťania, ktorí predzvedení neboli, kde oni skončia a čo sa bude s nimi diať? Niekto má na to nejaké odpovede? Nikto nemá nič!

Uzáver je ten, že tá pravda v Marekovi je závislá na čase a skutkoch každého jednotlivca, ktorý už mohol byť veriaci a bol aj pokrstený, alebo ktorý je stále pohanom ale má šance uveriť i byť pokrstený pretože Boh má predzvedenie podľa ktorého On vie presne, kto ako bude pokračovať vo svojom pozemskom živote a komu On dá dalšiu šancu na spásu podľa toho, ako On hodnotí túžby či zámery jeho srdca. Taký pohan môže byť zachránený i v deň svojej smrti! Ten zločinec, čo visel na kríži vedľa Krista je tomu príkladom keď Mu povedal: „Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do Svojho Kráľovstva“. (Lk. 23:42) Keď Ježiš počul, že Ho on volá „Pane“, hneď vedel, že Duch Svätý uschopnil toho človeka volať Ho Pánom (1Kor. 12:3). Preto mu Ježiš hneď sľúbil, že „dnes bude s Ním v raji“ hoci on nemal čas ani na krst ani na žiadne premáhanie a hoci potrebnému premáhaniu sa ani on nevyhne. Napokon, táto epizóda Pána nijako neprekvapila, lebo ten zločinec po Jeho pravej strane reprezentoval Cirkev ako aj všetkých spasených. Ten idiot po ľavej strane Jeho Kríža, ktorý nadával Kristovi hovoriac: „Ak si ty Kristus, zachráň seba aj nás“ (Lk. 23:39) reprezentoval Satana ako aj všetkých pohanov a tých odsúdených na večné zatratenie.

Ak chceme prijateľne zakončiť tento odstavec musíme prehlásiť, že žiadny človek nepozná celú pravdu o sebe; a ak mu ju Pán neukáže, zostane podvedený diablom až do svojej fyzickej smrti. Aký to bude mať efekt na jeho osud, to tiež len Pán vie. Ten najhorší a najnebezpečnejší fakt je, že človek NECHCE poznať pravdu o sebe, nehľadá ju a keď sa mu aj ukáže, neotvorí ústa a nepovie ani slovo! O takého človeka ani Pán nemá záujem hlavne keď Pán dopredu vie, že on sa ani v budúcnosti nebude chcieť zmeniť. Na takého človeka-kresťana Pán má Svoje Slovo, ktoré hovorí: „Služobník nebude korigovaný slovami: lebo hoci on aj rozumie, ale neodpovie.“ (Pr. 29:19) To znamená, že on veľmi dobre rozumie o čo sa jedná alebo o čom je otázka, ale pravdivo na to nemôže odpovedať, lebo by odsúdil samého seba, ukázal by špinavé „vnútro svojej duše“, ktoré sa práve snaží zakrývať, lebo niet v ňom nič dobrého. Taký človek obyčajne nepotrebuje kázne, rady, poučenia, kresťanské spoločenstvá, ani nič podobného. On potrebuje, aby ho zrazilo „nákladné auto naložené betónovými tvárnicami“, aby on skončil pod skalpelom v nemocnici, kde by strávil 2-3 mesiace v bolestiach aj v nádeji, že to prežije. To by určite prasklo škrupinu jeho duše a dalo mu slobodu otvoriť sa a hovoriť pravdu aj prijímať pravdu, ktorú až dovtedy odmietal. Stále tu platí princíp, že človek si sám ustanovuje svoj osud svojou vôľou, nie je to Vôľa Pána, ani vôľa Satana (viď tiež str. 111 knihy „Život zo Smrti“). Samozrejme, keď nám Pán dal slobodnú vôľu, potom nám s ňou dal aj zodpovednosť za náš život aj budúcnosť aj za celý náš osud. Rozumieme tomu?

Svet vchádza do poslednej etapy dišpenzácie Milosti Božej a čochvíľa bude zničený a vypálený ako Sodoma a Gomorrha. Pán nám odkazuje, že pri Jeho Príchode to bude ako za dní Noeho a tiež za dní Lota (Lk. 17:26-30). Samozrejme, že Mladucha Kristova na zemi už nebude, ale cez tieto podmienky ničenia zeme budú prechádzať aj karnálni kresťania, ktorí Kristom nebudú vzatí pri Jeho Príchode pre Svoju Nevestu. Samozrejme, títo kresťania nebudú musieť znášať len fyzické ničenia na zemi, ale tiež teror Satana, ktorému Boh dá moc, aby ničil aj vraždil všetkých, ktorí budú jemu preukazovať nejaký odpor alebo budú preukazovať akékoľvek známky, že patria ku Kristovi alebo majú niečo spoločného s biblickými spoločnosťami alebo cirkvami. Bude to obdobie hrôz, ktoré si človek nedokáže predstaviť a keby tie dni neboli skrátené, žiadne telo by nebolo zachránené, no kvôli Jeho vyvoleným tie dni budú zkrátené (Mt. 24:21,22). Svet a ľudstvo už dnes začínajú preukazovať známky straty rozumu, inteligencie, zmyslov pre úctu, vzájomný rešpekt a podobne. Takisto je to s medzinárodnou situáciou, kde všetko smeruje ku vojne a nepokojom okolo celého sveta.

ČASŤ 8 – PÁNOV POHĽAD NA CIRKEV A VERIACICH

V Pánových očiach je dnešná celosvetová cirkev v hroznom stave a to platí i na drvivú väčšinu veriacich bez ohľadu do akých denominácii oni patria. Cirkev má samozrejme byť „nebeská” a nie „pozemská”, aká ona vlastne je. Jej povolanie je do ponebeských oblastí a má žiť a existovať z toho, čo jej dáva Pán Ježiš zo Svojho bohatstva. Dnešná cirkev nemá o svojom povolaní ani potuchy a jej existencia je závislá od sveta z ktorého čerpá financie aj duchovnú smrť. Najviac sú vinní jej vedúci, ktorí urobili z cirkevných zborov a kostolov „Národné divadlá”, ktoré majú svoje predstavenia každú nedeľu a tie sa opakujú každý rok. Nikto sa v charaktere a duchu nemení, každý je sám v sebe presvedčený, že všetko vie, nikto mu nemá čo povedať, všetko ide tak, ako má ísť a všetko je v najlepšom poriadku. Každý verí, že po smrti ide rovno do Neba a teda na nič iného sa vo svojom pozemskom živote nepripravuje! Pritom nikto nemá ani šajnu, čo ho čaká na „druhej strane”, t.j., po jeho fyzickej smrti. Za daných okolností, ani Pán Boh im nemôže pomôcť, lebo oni vlastne nemajú s Ním žiadny živý styk, ani On s nimi. Dnešná cirkev je reprezentovaná zborom v Laodicei ako posledná cirkev zo siedmych zborov Knihy Zjavenia. Pán ju opísal veľmi jasne, že ona je úboha, mizerná, chudobná a slepá a nahá… a Pán, jej Spasiteľ, ju vypľuje z Jeho úst! Pán jej dokonca vo verši 18 radí, čo si má od Neho „kúpiť”, aby sa z jej „hrobu” dostala von a začala žiť. (Zj. 3:16-18) Cirkev na Jeho rady nedbá a pokračuje vo svojich nedeľných predstaveniach ako keby všetko bolo v najlepšom poriadku!

Keď mi Pán pred niekoľkými rokmi dal možnosti kázať v rôznych zboroch a kostoloch na Slovensku, mal som mimoriadnu príležitosť skúsiť nielen ich kongregácie, ale hlavne ich vodcovstvo, pastorov učiteľov, kazateľov, atď. Oni nielen že odomňa nič neprijímali, ale chovali sa voči mne ako “pacienti z psychiatrie”, ktorí jasne stratili zdravý rozum ba aj logiku, a na druhej strane, nadobudli veľkú pýchu a aroganciu. Ako príklad môžem uviesť, že po jednej kázni v Bratskej Cirkvi v Pezinku, jeden ich papaláš z Bratislavy (brat Hrdina) sedel v prostriedku kongregácie, mal pred sebou vysoko nad hlavou jednu moju knižku, z ktorej čítal niektoré state a mal k ním sprosté poznámky zo svojej hlavy hovoriac: „A ja si myslím… a tuto si zas myslím…”. Keď už toho bolo dosť, povedal som mu, aby prečítal z Biblie Žalm 94:11. On ho hlasno prečítal: „Pán vie, že myšlienky človeka sú márnosťou”. Čiže, Pán tu jasne hovorí, že čo si človek myslí vo svojej kotrbe, to nemá pre Boha žiadnu hodnotu. Až potom „brat” Hrdina stíchol.

Do niektorých kostolov som tiež písal listy „bratom v Kristu”, no žiaden neodpovedal. Kongregácie neboli na tom lepšie okrem Baptistického zboru na Striebornej ulici v Banskej Bystrici. Po bohoslužbe niektorí vyšli von do predsiene, kde som mal nepredvídanú zato vítanú možnosť, prehovoriť si hlavne s dvomi mužmi stredného veku a s jedným mladším dievčaťom, ktoré sa so mnou hneď začalo rozprávať. Bola nielen veľmi rada, že ma počula kázať o veciach, ktoré nikdy v živote nepočula, ale zdôverila sa mi tiež, že „teraz chápe” prečo ju rodičia nechceli do kostola pustiť v tú nedeľu (úžasné!) Tí dvaja muži sa mi sťažovali, že najradšej by odišli, lebo nič dôležitého sa v zbore nekáže, nič sa tam nedeje, ale nemajú kam ísť, ani na koho sa obrátiť. Moja kázeň bola aj nahrávaná jedným starším, a ja som aj do ich zboru poslal list, no nikto sa neozval. Boli určite veľmi zaneprázdnení a nemali na mňa času. V rôznych kostoloch nielen, že som nebol prijatý ako „brat v Kristu”, ale panoval tam doslovne veľmi zlý duch. Kristov život, alebo ovocie Ducha Svätého som nikde neokúsil a to absolútne od nikoho, čo ma po čase už ani neprekvapovalo. Cítil som sa, ako keby som prišiel na cudziu planétu. Po čase som prestal navštevovať kostoly aj kázať, keď mi Pán ukázal, že to nemá zmyslu. Mal som dokonca dojem, že keby Sám Pán Ježiš Kristus prišiel do ich kostolov oblečený v saku a kravate, aj Jeho by vyhnali lebo nemal by voči ním patričnú úctu, veľa by si o Sebe myslel a ich vieru a znalosti by podceňoval a ich ponižoval. TO JE dnešná Cirkev! Neopísateľná pýcha, arogancia a drzosť panuje v jej strede a v dušiach veriacich hlavne tých, ktorí sú absolútne „duchovne mŕtvi”!

Nikto z Cirkvi, a hlavne vedúci si absolútne neuvedomujú v akom duchovnom položení oni vlastne existujú a čo ich v krátkej budúcnosti očakáva. Tak ako sa Cirkev približuje ku koncu tejto dišpenzácie Milosti, ona sa bude viac a viac nachádzať v neschopnosti konať mnohé veci, ktoré konala na zemi počas minulých vekov a bude od nej viac a viac vyžadované, aby oprávnila a opodstatnila svoju existenciu v duchovnej oblasti a nie v oblasti pozemskej a svetskej. Toto je pre Cirkev úžasne dôležitá záležitosť pri konci časov, pred koncom tohoto sveta. Ak sa Cirkvi naozaj nepodarí prelomiť sily zla a temna mocností a kniežatstiev v ponebeských oblastiach o ktorých Apoštol Pavol píše tak jasne (Ef. 6:12-18), potom Cirkev bude naozaj „hotová” pre vypľutie z úst Ježiša Krista (Zj. 3:16-17). Zvrchovaná charakteristika konca tejto dišpenzácie Milosti bude práve záležať v zosadení z trónu Satana a jeho hierarchie a v dosadení Cirkvi na trón s Kristom a Jeho Hierarchie. Tam musí dôjsť ku nepredstaviteľnej intenzifikácii odporu voči takejto zmene, či nie? To by malo byť napokon aj logické. Otázka je, čím sa dnes vedúci Cirkvi zaoberajú a k čomu vedú svoje kongregácie, keď Cirkev je vlastne viac a viac pozemská a svetská a hriešna a Bohu neprijateľná? Ku sebavražde? Tak to vyzerá ale vo svojej pýche a nadutosti si cirkevní vedúci nepripustia, žeby boli naozaj natoľko hlúpi a neochotní pozrieť sa na seba a na svoju budúcnosť. Ale, komu niet rady tomu niet pomoci.

Chcem teraz poznamenať niekoľko veľmi dôležitých faktov ohľadne jednotlivých veriacich. Keď som ešte slúžil v domácich zboroch alebo skupinách, zistil som, že oni vlastne opustili svoje kostoly a zbory organizovanej cirkvi a vydali sa na cestu do pustatiny hľadať „lepšie podmienky”, ktoré ovšem vo väčšine prípadov nenašli. Niektoré ženy z Popradu mi písali, že „horia“ pri čítaní mojich knižiek. Mal som nádej, že z toho niečo dobrého môže vykvitnúť, ale nie, oni totiž u mňa nenašli, čo hľadali a teda „dohoreli“. Potom sa niektoré snažili nájsť niečo u cigáňov, lebo tam bol „život a hudba a dobre kázali“. Po nejakom čase zistili, že ani tam nedostali čo hľadali. Nuž, pravda je, že oni nikdy nenájdu čo Pán chce, aby hľadali a našli, lebo oni hľadajú SVOJU spokojnosť NIE PÁNOVU! Niektorí dokonca skončili u služobníka Satana, kde fakticky našli svoju spokojnosť, lebo on nehovorí o Kríži, ani o spáse, ani o utrpení ani iných bolestných častiach našej spásy, ale o prosperite, zdraví, spokojnosti, pohodlnom živote, ako ich Nebeský Otecko miluje, atď. PRETO oni nie sú ani ochotní veriť, že nerozoznávajú Krista od Satana, čo je v Cirkvi dosť rozšírené. Až na to prídu, bude príliš neskoro, ale dostanú čo si podľa Pána zaslúžia.

To, čo som opísal hore o Cirkvi a jednotlivých veriacich sa vlastne toči okolo úžasne dôležitého faktu, a síce, že tá naozajstná, rozhodujúca aj nadovšetko zvrchovaná hodnota každého skutočného a pravdivého kresťana sa musí nachádzať v jeho duchovnej bytosti, v jeho duchovnom stave a teda v jeho efektívnosti v oblasti tých vecí ktoré nevidno! Ako vieme, aj tá pravá viera od Krista je evidencia tých vecí ktoré nevidno! (Žid. 11:1) A ak v tejto oblasti nemáte nič – žiadny „tajomný poklad“, okúsite veľkú ztratu i škodu a váš nepriateľ diabol bude schopný urobiť s vami a s vašimi životnými aférami zúfalý chaos, bude s vami hrať „svoju hru“, vy nebudete mať žiadnu zbraň ho zastaviť alebo ho poraziť. Preto vaša horeopísaná naozajstná, rozhodujúca nadovšetko zvrchovaná hodnota pred Bohom, ten váš tajomný poklad v oblasti vecí, ktoré našimi očami nevidno, majú pre vás absolútne zvrchovanú dôležitosť! Kresťan, ktorý sa zaujíma len o svoj pozemský život a obyčajne nemá v duchu žiadny „poklad“, nemá v sebe ani žiadnu duchovnú kapacitu, aby prijal, rozumel a veril duchovným faktom, ktoré nám Boh chce ukázať aj vložiť do nášho života, aby sme s nimi rástli, ale ktoré sú ďaleko za jeho schopnosťami ich čo len prijať a uvážiť a dosiahnuť o nich nejaký pochop. Do tejto sféry patrí tiež otázka a fakt našej duchovnej „jednoty s Bohom“, čo „jednota s Božským Charakterom“ vlastne je. Bez duchovného chápania tejto otázky nie je totiž možné chápať ani otázku „vtelenia sa Boha do človeka“ ako aj „človeka do Boha“. Verím, že duchovným veriacim je jasné, že takéto témy sa nepreberajú na nedeľných bohoslužbách v žiadnom kostole ani v žiadnej domovej skupine, lebo karnálni veriaci sú príliš primitívny, aby sa čo len venovali takým myšlienkam a otázkam a nie aby ich riešili a chápali. Hoci na druhej strane, „jednota“ človeka s Bohom je veľmi jednoducho a jasne vyjadrená v Slove Božom, ktoré hovorí: „Lebo my sme údami Jeho tela, z Jeho mäsa a Jeho kostí.“ (Ef. 5:30). Nuž, toto Slovo sa môže kázať dokonca aj v katolíckych kostoloch, ale ešte som nestretol ani jedného katolíka, ktorý by to dokázal duchovne vysvetliť, pretože toto Slovo vyjadruje fyzické pozemské veci. Keď sme duchovne mŕtvi, žiadne Slovo Božie nemôžeme chápať ani vysvetlovať duchovne. Keby sme si boli uvedomovali a rozumeli Božiemu úmyslu zjednotiť Seba s človekom, boli by sme rozumeli aj inkarnácii Krista – Syna Božieho do človeka: „A Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami...“ (Jn. 1:14a), kde Slovo, samozrejme, je Boh-Syn a Ono vlastne v najstručnejšej forme vyjadruje spásu človeka. Lebo Ježiš Kristus sa stal človekom – Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami – aby človek-telo sa mohlo stať Slovom a prebývať v Nebi! Keď sa teda ktokoľvek stane „Slovom“ bude transformovaný na Podobu Krista, ktorý je tiež Slovom, a tak bude s Ním zjednotený v Duchu! A tým sa automaticky stáva aj synom Božím pretože Kristus je tiež Syn Boží!

Už pred založením sveta, Boh predzvedel a dokázal aj v detailoch vidieť a začať uskutočňovať Svoj Plán na ustanovenie duchovnej Administratívy Jeho Stvorenia, ktorá mala pozostávať z Nebeskej Bytosti, do ktorej by Boh mohol vložiť celú Svoju Dôveru aj všetkú Moc nad Jeho Stvorením. Tá Bytosť by mala Hlavu, ktorou sa mal stať Jeho Syn po Jeho vtelení sa do človeka (Jn. 1:1,14) a po prechode zlom a smrťou a vzkriesením do nového života večného. A Jej Telo malo byť súhrnom ľudských bytostí, ktorí by tak isto museli prejsť cez zlo a smrť a vzkriesenie do nového života večného a ktorí by si vlastnou vôľou vybrali túto cestu aj tento osud! Jeho Syn musel cez to zlo a smrť a vzkriesenie prejsť, aby spasil človeka, ktorý musel byť najprv „zámerne namočený do zla a smrti“ a potom byť vzkriesený. Prečo? Lebo vo svojom originálnom stave v akom bol stvorený prvý Adam, človek bol totáne nemožný a duchovne totálne naivný–hlúpy a ničoho neschopný! Boh nemal plány stráviť večnosť s „takým synom“! Keď Boh stvoril temnotu a zlo (Iz. 45:7), potom stvoril najkrajšiu aj najmúdrejšiu anjelskú bytosť – Lucifera  (Iz. 14:12-15) a tiež jej dal slobodnú vôľu, aby videl, čo ona bude robiť a čo si bude vyberať. Ako vieme, z Lucifera sa stal Satan a tu nemusíme chodiť do detailov. Čo asi nevieme je fakt, že prvý Adam by bol asi rovnako dopadol keby nebol okúsil temnotu, zlo a tým aj iné „cnosti“ zla, keby nebol získal potrebnú duchovnú múdrosť a keby nebol býval spasený Kristom. Týchto pár riadkov tiež vysvetľuje prečo Boh stvoril Adama a tiež strom poznania dobra a zla. Pán mal totiž pripravenú spásu Adama a celého ľudstva dlho predtým, než stvoril strom poznania dobra a zla! Aj ten strom aj Spása človeka boli nedeliteľnými časťami Božieho Grandiózneho Plánu, kde postaví človeka na Svoj Trón a dá mu viesť celé Svoje Stvorenie! To tiež bude koniec tejto Dišpenzácie Milosti na zemi, koniec Kráľovstva Nebeského na zemi a počiatok Duchovnej Administratívy Jeho Stvorenia na veky vekov.

V každom prípade je potrebné uviesť veľmi dôležitú vec, že pre Boha definitívna a rozhodujúca hodnota ktoréhokoľvek spaseného človeka je vždy určovaná v tom, koľko je on hodný v duchovnej oblasti, akú má duchovnú kapacitu, autoritu, duchovné znalosti, charakter, aké má ovocie Ducha, atď. Táto jeho hodnota je tiež určovaná jeho efektívnosťou v oblasti vecí neviditeľných tak ako pravá viera je evidenciou vecí neviditeľných (Žid. 11:1). Lebo prvý Adam bol v duchovnej oblasti „nulou“ a preto musel prejsť zlom a temnotou, kde získaval potrebné duchovné skúsenosti aj múdrosť. Mnohokrát detaily duchovného života veriaceho môžu mať definitívny aj okamžitý effekt voči najväčším a najdôležitejším problémom v ponebeských oblastiach. Preto aj Božie nároky na naše bytosti pred našim „výstupom“ do ponebeských oblastí vyžadujú taký duchovný stav, ktorý zaručí náše víťazstvo v ponebeských oblastiach. Naše vysoké povolanie vedie ku správnemu duchovnému chovaniu, správaniu sa aj autorite a toto si to naše povolanie aj vyžaduje; a práve tu budeme nachádzať konflikt o ktorom sme už hovorilli, že táto etapa je „cesta konfliktu“. To vysoké povolanie totiž je: Naše terajšie aj budúce zjednotenie s vysoko Vznešeným a Osláveným Pánom v Jeho Pozícii všetkej Moci a Autority nad kráľovstvami Satana pretože Satan bude konečne zosadený z trónu a bude koniec jeho kráľovstvám na zemi i vo Vesmíre. Toto aj logicky volá po konflikte, lebo Satan si „neľahne a nebude sa hrať na mŕtveho“ ale celou silou sa bude snažiť držať nás od takého zjednotenia. Toto je totiž Satanova posledná príležitosť aj nádej. Keď nemohol zabrániť Kristovi, aby bol posadený na Trón Boží a dostal všetkú Moc na Nebi aj na zemi, potom chce zabrániť aspoň nám, aby sme boli posadení na Trón spolu s Ježišom Kristom a boli s Ním zjednotení... to je koniec Satana a všetkých jeho mocností zla a temna! To je vyplnenie Grandiózneho Plánu Boha Všemohúceho, Nášho Otca Nebeského o ktorom až donedávna nikto nevedel ani nikto nesníval. Nuž, a ktorý človek by o takom niečom aj sníval? Človek – to zrnko prachu zeme, ktoré Satan znetvoril nainfikujúc ho svojim zlom, temnotou a smrťou – obdržal od Všemohúceho Boha Pozíciu vlády nad Vesmírom po ktorej bažil sám Lucifer ešte predtým, než sa stal Satanom, a po ktorom bažil Satan až doteraz.

Boh už vtedy toto Telo pomenoval „Cirkev-Eklesia-Vyvolení“. Keď teda človek prezerá Bibliu a dostáva myšilenky, že najprv boli Pohani, potom Izrael a nakoniec Cirkev, tieto myšlienky sú falošné. Prečo, lebo Cirkev nezačala asi pred 2.000 rokmi a nenasledovala Izrael; v Starozákonnom Izraeli má Cirkev opísanú iba časť svojej histórie. Cirkev má svoj vznik pred založením sveta a nemá koniec. Prečo? Lebo to isté platí na Jej Hlavu s ktorou je Ona zjednotená. Keď teda Pán hovorí, že „...na tejto skale Ja vybudujem Svoju Cirkev“ (Mt. 16:18), to neznamená začiatok Cirkve ako takej! Tu má Cirkev svoj pozemský fyzický počiatok, ale nie faktický-duchovný počiatok. Tak ako Cirkev nemôže existovať bez Krista (Telo bez Hlavy), práve tak Kristus nemôže existovať bez Cirkve (Hlava bez Tela) lebo obaja majú duchovnú podstatu, čiže, čo sa týka miesta, sú nebeské a nie pozemské a  čo sa týka ich času, sú od večnosti do večnosti. Keď vidíte Hlavu – Pána Ježiša Krista ako Boha-Človeka a Jeho Telo ako Cirkev-vyvolených (Mt. 22:14) a zpoznáte, že On a Boh sú Jedným, potom tiež zistíte ako Boh konal už od stvorenia človeka, aby uskutočnil, priviedol do reality Jednotu medzi Sebou a človekom, ktorého Boh vlastne stvoril za tým účelom. Človek bol predsa od počiatku stvorený na Podobu Boha a bol určený, aby vládol zemi a všetkému živému stvoreniu. Je jasne napísané: „A Boh povedal, učiňme človeka (singulár) na Náš Obraz, aby sa Nám podobal, a nech oni (plurál) majú nadvládu ...“ (Gen. 1:26a) Ten plurál je jasný z nasledovného verša: „...Boh jeho stvoril; (ako)  muža a ženu ich stvoril“ (Gen. 1:27b)  lebo keď Boh stvoril Adama, jeho žena už bola V ŇOM!

Na tomto mieste sa zdá byť potrebným pozrieť sa ešte na Izrael a Cirkev, ako to vlastne s týmito dvomi entitami bolo a ako ich história súvisí. Prvá fáza cesty Izraela spočívala v ich vyslobodení z otroctva i moci Faraóna v Egypte, ktorý reprezentoval Satana. Oni boli vyslobodení prechodom cez more, čo reprezentovalo ich „prvú smrť“. Toto pre Cirkev reprezentuje vykúpenie z otroctva i moci Satana našou vierou v Krista a jej vyznaním našim jazykom. Potom nasledoval náš krst vodou, ktorý tiež reprezentoval našu „prvú smrť“, smrť s Kristom na Jeho Kríži. Druhá fáza cesty Izraela spočívala v ich blúdení pustatinou, kde boli živený chlebom z Neba i podrobovaní disciplíne Boha, lebo aj keď oni vyšli z Egypta, ale Egypt nevyšiel z nich! Pre väčšinu z nich táto fáza tiež končila „druhou smrťou“, fyzickou smrťou. Toto pre Cirkev reprezentuje náš kresťanský život po našom vykúpení, kedy tu blúdime na duchovnej pustatine tohoto sveta, kde sme tiež živení chlebom z Neba a vystavovaní disciplíne Boha Ducha, lebo hoci aj my sme vyšli z moci síl zla a temna tohoto sveta, ale tieto sily zla a temna nevyšli von z nás. Táto fáza aj s nami končí v „druhej smrti“, našej fyzickej smrti. Tretia fáza Izraela spočívala v prechode Jordánom do ich Zasľúbenej zeme, čo bola ich „tretia smrť“ kde oni zomreli svojej neposlušnosti i mrmlaniu a naučili sa poslušnosti voči Bohu. Kde tento Boží sľub zeme bol premenený na vlastníctvo zeme a to zásluhou Jozua, ktorý vymenil Mojžiša, lebo Mojžiš zomrel a Boh povolal Jozua. On započal podmaňovať Zasľúbenú zem v energii, moci a múdrosti Ducha Svätého, ktorý sa mu hneď na počiatku toho procesu zjavil ako „muž z vytaseným mečom“ – Slovom Božím (Joz. 5:13-15). Pre Cirkev táto tretia fáza cesty tiež spočíva v prechode akoby našim „Jordánom“ čo reprezentuje našu „tretiu smrť“, čo je smrť nášho duchovného „starého človeka“ a znamená náš vstup do Kráľovstva Božieho. Tam si národy tiež podmaníme a budeme im 1.000 rokov vládnuť spolu s Kristom mocou a múdrosťou Ducha Božieho, ktorý je v nás už teraz (Zj. 20:4).

Na zakončenie tejto Časti musím dodať dva veľmi dôležité fakty a síce:

a) Tak ako Izák, syn Abraháma, reprezentoval Krista a Rebeka reprezentovala Cirkev, práve tak Adam reprezentoval Krista a Eva reprezentovala Cirkev. A ako Eva bola v tele Adama a po jej tvorbe a zdokonalení stala sa Mladuchou Adama, tak aj Cirkev je v Tele Krista a po jej tvorbe a zdokonalení sa tiež stáva Mladuchou Krista.

b) Kristus ako Hlava sa po vzkriesení stal Boho-Človekom a tu aj slovo Boh môže byť ponechané pretože On bol Bohom-Slovom (Jn. 1:1) predtým než sa stal človekom, čiže Jeho Božskosť sa nikdy nestratila! Čo sa ale týka človeka, hoci sa on stáva údom Tela Krista, Boho-Človeka, predsa, človek nikdy pred svojim narodením NEBOL Bohom ani po narodení sa nikdy NESTÁVA BOHOM, ale je iba transformovaný na PODOBU Boha-Syna podľa Božej Vôle a Jeho predznalosti (Rim. 8:29). Tým človek súčasne splňuje aj Slovo Božie pri svojom stvorení, kde ho Boh stvoril na Svoju PODOBU (Gen. 1:26a).

ČASŤ 9 – ZAHÝBAME ZA ROH

Čo tento nevšedný titul vlastne znamená? Kto zahýba za roh, za „aký roh“ a za „akým účelom“? Bude dobré, keď si vysvetlíme tieto tri veci aspoň v princípe, aby sme vedeli, o čom tu budeme hovoriť a akú dôležitosť táto Časť bude pre nás mať. Toto je možno tá najdôležitejšia Časť celej tejto brožúrky aj celého tohoto Spoločenstva pred Kristom Ježišom, ktorá bude mať najhlbší vplyv na naše osudy, na našu večnú budúcnosť aj na cestu k tej budúcnosti. Preto venujme tomuto Slovu Pána našu najvyššiu pozornosť so srdcom otvoreným dokorán, s vôľou pripravenou konať a rozhodovať sa bez otáľania, bez špekulácii a rozumovania.

Človek obyčajne „zahýba za roh“ keď ide dosť dlho rovnou trasou a potom má rôzne príčiny, prečo zmeniť smer. Dá sa tu použiť aj príklad jazdy v aute. Obyčajne žiadna cesta neide rovným smerom príliš ďaleko, pre rôzne príčiny musí odbočiť a dostaneme sa do zátačky. Toto spomínam tiež z toho dôvodu, že Zrnko Múdrosti číslo 12 hovorí:

„Kríza vždy prichádza s krivkou zmeny... (teda, na každej zátačke nášho života)“. Je to pravda? Nuž, v zátačke nás obyčajne čaká väčšie nebezpečenstvo ako na rovnej ceste, teda, toto zrnko sa nám môže hodiť v tejto Časti hlavne čo sa týka prichádzajúcej „krízy“. Dôležité je spomenúť, že v tomto prípade za „roh zahýba Pán“ a my Ho máme nasledovať! A za akým účelom zahýbame za roh, čiže, meníme náš kurz? Aby sme po dlhom putovaní pozemskou pustatinou konečne došli „domov“. A teraz si povieme niečo o dôležitých detailoch.

Doteraz sme Pána nasledovali akoby po priamej ceste, ktorá viedla po zemi, čiže, kráčali sme „pozemskou trasou“, ako je aj napísané: „...v minulosti (až doteraz) ste kráčali podľa kurzu tohoto sveta podľa princa mocnosti povetria (ktorý vám často stál v ceste aj vo vašom vonkajšku aj vo vašom vnútri), kde sme mali našu konverzáciu v túžbach našej telesnosti vyplňujúc túžby našej telesnosti a našej mysle“ (Ef. 2:2a + 3a) Kráčali sme takmer vždy svojou vôľou a nie Vôľou Božou. Prečo? Lebo naša prirodzená ľudská vôľa nie je ochotná plniť Vôľu Božiu, ani Jeho Záľuby, preto Boh musí v našej vôli pracovať, aby ona bola ochotná konať Jeho Vôľu a Záľuby (Fil. 2:13). Teraz Pán zabočuje na cestu, ktorá akože opúšťa pozemskú trasu a bude smerovať nahor do „ponebeských oblastí“, kde je vlastne náš „domov“. Keď nás Náš Otec Nebeský spolu s Kristom oživil, tam nás aj vyzdvihol a posadil spolu s Kristom predtým, než sme sa narodili a tam nás On aj požehnal a to všetkými duchovnými požehnaniami (Ef. 1:3 + 2:5,6). Preto to tiež nazývam náš „domov“. Pán si želá, aby sme začali rozumieť znalosti tajomstva Krista, ktoré v predošlých vekoch nebolo známe synom človeka, ako je to teraz Duchom zjavené Jeho svätým apoštolom a prorokom. A aby všetci videli, aké je to spoločenstvo tajomstva, ktoré od samého počiatku sveta bolo ukryté v Bohu ktorý stvoril všetky veci cez Ježiša Krista so zámerom, aby cez Cirkev bola kniežatstvám a mocnostiam v ponebeských oblastiach ukázaná prerozmanitá múdrosť Božia podľa večného účelu, ktorý si On zaumienil v Kristu Ježišovi, Našom Pánovi. (Ef. 3:4b,5,9-11) Keď spomínam „Cirkev“ tým myslím živé Telo Krista, Premožiteľov, Mladuchu Krista a nie celosvetové cirkevné organizácie, ktoré môžu byť kresťanské a teda môžu spolu tvoriť akýsi „dom Boží“, ale nie sú živými údmi Jeho Tela. Z celého Listu Apoštola Pavla do Efezu je aj pre mňa jasné, že takto to myslel aj Apoštol Pavol a teda aj Duch Boží, ktorý mu to Jeho Slovo inšpiroval, lebo list takého vysokého duchovného obsahu nie je písaný karnálnym alebo „nominálnym“ a teda duchovne limitovaným veriacim.

Apoštol Pavol sa tiež modlí a túži, aby sme boli posilnení s mocou Jeho Ducha v našom vnútornom človeku (Ef. 3:16b,17-21), aby sme boli schopní tak kráčať, čiže, nasledovať Krista „za tým rohom“, aby sme boli hodní toho vysokého povolania, ktorým my sme povolaní! Kráčať s celou pokorou a krotkosťou, so zhovievavosťou a znášajúci sa navzájom v láske usilujúci sa zachovávať Jednotu Ducha vo zväzku pokoja. Lebo je len jedno Telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania. To tiež znamená, že všetci tí, čo boli Otcom zdvihnutí a posadení v ponebeských oblastiach sú tí, ktorí boli povolaní byť Jedného Ducha a jednej mysle (Ef. 2:6). Lebo Slovo Božie pokračuje hovoriac, že je len „Jeden Pán, jedna viera, jeden krst. Jeden Boh a Otec nás všetkých, ktorý je nad všetkými, skrze všetkých a vo vás všetkých.“ (Ef. 4: 1b,2-6) Aby ste odteraz nechodili ako Pohani chodia v márnosti ich mysle, zatemnení v chápaní súc odcudzení životu Božiemu pre nevedomosť, ktorá je v nich pre slepotu ich srdca (Ef. 4:17,18). A ďalej, máme „kráčať v láske“ (Ef. 5:2) a tiež „obozretne, nie ako hlupáci, ale ako múdri, vykupujúc čas, lebo dni sú zlé.“ (Ef. 5:15, 16). Je dobre prečítať si celú kapitolu 5, ktorá nám dáva mnohé ďalšie dôležité detaily, ktoré tu neuvádzam. Napokon, bolo by žiadúce prečítať si celý List Apoštola Pavla Zboru v Efeze, lebo je to písomnosť, ktorá sa dotýka najvyšších duchovných oblastí, kde stále existuje duchovná bezbožnosť a kde je nám prikázané, aby sme sa pripravili na duchovný boj a zvíťazili aj v tomto boji a očistili tieto oblasti od zla, ktorý boj je opísaný v kapitole 6.

Čo sa zdá byť dôležité zopakovať na tomto mieste je Zrnko Múdrosti č.12, ktoré začína slovom „Kríza“, ktorá vraj vždý prichádza s krivkou zmeny, teda, na každej zátačke nášho života. Možno máme z tohoto faktu aj vlastné skúsenosti, avšak je potrebné dodať, že toto zrnko múdrosti neplatí len na zátačky nášho fyzického života, ale aj na zátačky nášho duchovného života. Napokon, preto toto zrnko múdrosti uvádzam v tejto Časti 9. Jeden veľmi zaujímavý fakt, ktorý tu chcem uviesť je ten, že keď Pán Boh dával inštrukcie Mojžišovi, ako vystavať svätostánok v pustatine, dal mu aj jasný pokyn, aby rohové stĺpy podporujúce steny boli zdvojené! (Ex. 26:23,24). Má to určite svoj fyzický i konštrukčný význam, ale ja verím, že to vyjadruje aj duchovný význam. Človek totiž prechádza vo svojom kresťanskom živote cez rôzne etapy ducha a duchovného vývoja, ktoré sú od seba odlišné a majú na nás iné nároky, požiadavky. Keď nám Pán dáva na známosť, že On „zahýba za roh“, tá zmena smeru bude určite na nás vyžadovať akože zdvojenú silu nášho vnútorného duchovného človeka, ak máme Pána nasledovať na tej novej ceste. Toto je vlastne po prvý krát, kedy nám Pán dáva Slovo, že  „zahýba za roh“, čo nenájdete ani v Písme, lebo tento výraz má špecifiký zmysel aj dôležitosť a to len pre špecificky vybraných veriacich, ktorí sú vyvolení byť Mladuchou Krista. V tomto bode totiž máme opustiť pozemskú trasu a vydať sa na trasu, ktorá sa bude pozvoľne meniť na trasu duchovnú, kde aj tzv. duchovné tlaky sa budú zvyšovať a budú na nás klásť zvýšené požiadavky na náš odpor, naše odhodlanie, ochotu a silu vôle a silu viery. Naše povolanie Pánom totiž zahrňuje v sebe aj povolanie na kráčanie touto „novou trasou“, ktorá nejde po rovine, ale „stúpa“ hore smerom k nebesiam a vedie nás „domov“. Preto mám aj silnú vieru, že keď Pán pre nás príde, nebude nás brať zo zeme, ale z tejto cesty, ktorú máme teraz spolu s Ním nastúpiť. Možno, že počas tohoto výstupu nám Pán dá ďalšie potrebné zjavenia, čo sa bude diať a ako máme byť pripravení pre Jeho Príchod. Viackrát som sám meditoval a predstavoval si, ako asi Pán pre nás príde, ale nič duchovne realistického som neobjavil. No Pán mi predsa len dal čosi pozoruhodného, napríklad, keď sa pozrieme na Enocha, Pán ho síce zobral zo zeme lebo on ako človek kráčal po zemi, ale duchovne on vlastne kráčal s Bohom po splodení Matuzaléma a to zhruba 300 rokov! Kráčal po „duchovnej ceste“ lebo Boh nekráčal s ním celé tie roky po zemi! (Gen. 5:22+24) Napokon, to isté platí aj na Eliáša, ktorý konal Vôľu svojho Pána a Otca Nebeského celý svoj pozemský život a teda fakticky „kráčal s Bohom“ až do času, keď mu Pán poslal ohnivý koč a ohnivé kone a zobral si ho do Neba (2Kr. 2:11).

Ak sme boli doteraz leniví a ležérny kresťania berúc všetko na ľahkú váhu, konajúc aj Vôľu Božiu ledabolo bez uvedomenia si, ako sa Pán na to díva a ako to On posudzuje, budeme mať problémy s novými podmienkami novej cesty aj s novými požiadavkami. Preto nás Pán upozorňuje už teraz, aby sme sa Mu oddali celým srdcom, celou vôľou aj celou mysľou, čiže, celou dušou, aby nás mohol posilňovať a priviesť nás úspešne tam, kde nás Náš Otec Nebeský vyzdvihol a posadil spolu s Kristom. Ak sme Pánovi doteraz náš život nedali, nebudeme schopní „zahnúť za roh“, aby sme Ho nasledovali. Ak sme si to doteraz neuvedomili, máme v týchto dňoch posledné možnosti, lebo tá cesta „za rohom“ smerom k nášmu „domovu“ môže trvať aj 4-5 rokov. Toto je, samozrejme, súbežné s našou vierou o dátume zjavenia sa antikrista na zemi, ktorý nám Pán ukázal cez úkazy na nebesiach, s najneskorším Príchodom Pána pre Svoju Nevestu v júli 2024. Jedno sa zdá byť isté, že my musíme podobne „kráčať s Bohom“, aby Pán Ježiš prišiel pre nás a zobral nás do Neba.

Pán mi dáva na tomto mieste spomenúť ešte jednu dôležitú vec. Na začiatku predošlého odstavca som uviedol fakt, že totiž my máme „za rohom“ opustiť pozemskú trasu a vydať sa na trasu, ktorá sa bude pozvoľne meniť na trasu duchovnú. Čo to znamená? V prvom rade to znamená, že Pán bude na nás uplatňovať nároky a požiadavky na náš duchovný stav, ktoré budú rozhodovať, či nám „Boh dovolí“ vykročiť na túto cestu „za rohom“. Toto pripodobňujem ku Slovu Božiemu, kde sme po našom vykúpení povolaní nastúpiť cestu k našej „dokonalosti“ tiež s podmienkami, ktoré sú uvedené nižšie v tom Slove a kde (vo verši 3) to Slovo tiež upozorňuje, že toto aj podnikneme „AK BOH DOVOLÍ“! (Žid. 6:1-3) Toto Slovo tiež znamená, že po našom krste vodou my sa máme začať učiť kráčať v Duchu, aby sme nevyplňovali túžby našej telesnosti! (Gal. 5: 16), lebo pred krstom, súc pohani, kráčali sme sústavne v našej telesnosti, čiže akože „po zemi“. Už v Ezekielovi, kedy o krste vodou sa nič nehovorilo, Boh sa obracia ku Izraelu hovoriac „Nové srdce vám tiež dám, a nového Ducha vložím do vás, a vyberiem z vášho tela vaše kamenné srdce a dám vám srdce z mäsa. A vložím do vás Môjho Ducha a uschopním vás kráčať v Mojich prikázaniach, a budete dodržiavať Moje Súdy a budete ich konať.“ (Ez. 36:26,27) Prečítajte si celú kapitolu 36 a dostanete širší obraz... a toto je len malá časť Starého Zákona, kde prevládal Zákon a nie Milosrdenstvo Boha.

Obráťme sa teraz na Nový Zákon. Väčšina veriacich v dnešnej cirkvi neveria, že sú duchovne „mŕtvi“, že od narodenia a ešte dlho po ich krste vodou v nich existuje „zákon“ (moc) ktorý bojuje proti zákonu ich mysle a ktorý ich privádza do zajatia, do otroctva zákona (moci) hriechu a zla, ktorý sídli v ich údoch. Nevidia a preto neveria, že sú úbohí, naničhodní, biedni, nešťastní i prekliati... a preto nikdy nevolajú: „Kto ma vyslobodí z tohto tela mojej smrti?“ Takéto svedectvo napísal o sebe sám Apoštol Pavol, ale úbohí kresťania sedia v laviciach, tvária sa sväto, nemajú žiadne problémy a nikto im nič nepovie. Kto je za toto zodpovední? Cirkevní farizeji, vedúci, profesori na teologických školách, kazatelia, pastori, učitelia, ktorí si tiež myslia, že sú svätí a nemajú problémy, pritom sú takí istí úbožiaci akých opisuje aj Apoštol Pavol! Každý taký kresťan od svojho krstu vodou žije v kapitole 7 Rimanov a nevie ani o tom, že je prekliaty, preto tomu ani nikdy nebude veriť! Do kapitoly 8 nikdy neprešiel, na cestu spásy sa nikdy nevydal, po celý svoj kresťanský život je podvedený do neuveriteľnej miery a jeho spása doslovne „visí na vlásku“! Keď nás Pán privedie do kapitoly 8 (čo je Nový Začiatok), zistíme, že tu už NIET prekliatie pre tých, ktorí sú v Kristovi Ježišovi, KTORÍ NEKRÁČAJÚ PODĽA TELESNOSTI, ALE KRÁČAJÚ PODĽA DUCHA! (Rim. 8:1) Ak teda nekráčate podľa Ducha, potom v Kristovi ste nikdy neboli a ani dnes nie ste! A keď neviete, čo to je kráčať podľa Ducha, potom už nemám pre vás ani ďalších slov, lebo potom si určite aj 2.Korinťanov 5:17 vysvetľujete podľa svojho rozumu a nie v horeuvedenom svetle, teda podľa Rimanov 8:1. Čiže, vaša spása „visí na vašom mozgu a jeho mentálnych presvedčeniach“ a nie na Slove Božom!

V Cirkvi si každý myslí, že po krste vodou on už JE v Kristovi a preto je aj „novým stvorením“, čo je podvod od Satana! Prečo? Lebo každý novokrstený kresťan pokračuje v kráčaní – a teda v žití – podľa telesnosti a NIE podľa Ducha! Prečo? Lebo to je všetko čo on v sebe stále má – telesnosť – z ktorej nezmizol ani jeden atóm! Ja predsa musím kráčať podľa Ducha Božieho, aby ma Zákon Ducha Života v Kristu Ježišovi vyslobodil od zákona hriechu, zla a smrti!!! (Rim. 8:2) Prečítajte si celú kapitolu 8 a uvedomte si, čo tam Pavol píše a zistíte v akom stave vás vidí Sám Kristus aj Otec Nebeský! Potom zistíte aj v akej katastrofálnej situácii existuje dnešná Cirkev, ktorá má meno, že žije, ale je mŕtva! (Zj. 3:1b) Pritom „Sardis“ reprezentuje protestantské denominácie. Čo poviete na tieto fakty? Sú to Slová Božie alebo nie? Platia na váš kresťanský život alebo nie? Satan podviedol celý svet... potom prečo by nemohol podviesť zástupy kresťanov, ktorí žijú vo svete a kráčajú podľa sveta? Satan dobre vie, že človek vo svojom prirodzenom stvorení miluje a teda baží za komfortom, pokojom, šťastím, seba-spokojnosťou, bez stressov, bez problémov, bez konfliktov, bez utrpenia, bez bolesti... a on je schopný takýto život kresťanom zaranžovať, a oni ho „hltajú aj s navijákom“... až pokým nepocítia v ústach hák... ale to už bude neskoro.

Ak máme stále problémy s kráčaním po zemi a s kráčaním v Duchu, potom nám Pán dáva ešte jeden príklad z Nového Zákona, kde On je hlavnou postavou tej scenérie. V tej scéne Ježiš kráčal po vode až prišiel ku lodi Svojich učeníkov. Keď Ho Peter zbadal, zavolal na Neho: „...Pane, ak si to Ty, daj mi prísť k Tebe po vode. A On povedal: POĎ. A keď Peter vystúpil z lode, on KRÁČAL PO VODE ku Ježišovi“! (Mt. 14:28,29) Môžem k tomu pridať jeden dôležitý fakt? Keď totiž Ježiš aj Peter kráčali po vode, tak isto oni mohli kráčať aj po vzduchu! Čie nie? Lebo tak isto, ako je logicky totálne nemožné pre akéhokoľvek človeka kráčať po vode, tak isto je logicky totálne nemožné pre akéhokoľvek človeka kráčať po vzduchu! Pravda? Čiže, keď sa objaví Pán Ježiš „kráčajúc“ po vzduchu, ja Mu môžem povedať: „Daj mi prísť k Tebe po vzduchu“... a On mi môže povedať: POĎ! A ja prídem k Nemu! Či tento obraz je duchovne prijateľný? Napokon, ja verím, že ja HO ani nebudem musieť žiadať, aby ma povolal, On ma zavolá Sám od Seba, lebo ON PRICHÁDZA PRE MŇA. A ja prídem k Nemu po vzduchu!

Ukončím túto Časť 9 ešte jedným dôležitým faktom, ktorý mi Pán jasne ukázal už pred rokmi, keď ma povolal slúžiť Jemu a Jeho Cirkvi. To horeuvedené kráčanie po vode sa uskutočnilo tesne pred príchodom učeníkov ku cieľu ich plavby na lodi, ktorý im určil Pán keď opustil zástupy ľudí, ktorých nakŕmil a učeníkov prinútil, aby vošli na loď a veslovali na „druhú stranu“ zatiaľčo On vyšiel na horu, aby sa modlil. (Mt. 14:22-25). Potom nasledovala epizóda s Petrom a s jeho kráčaním po vode, aj ako sa začal topiť a Pán ho vytiahol, a potom obaja prišli spolu na loď a vietor utíchol. Vietor, ktorý stále fúkal proti lodi a sťažoval im veslovanie reprezentuje sily temna ktoré sú vždy proti nám a sťažujú nám naše kráčanie v Duchu. Apoštol Ján opisuje tú istú udalosť, ale trochu rozdielnejšie, než Matúš, lebo Ján vynecháva epizódu s Petrom. Ján ale píše veľm dôležitú vec, a síce, akonáhle Pán vstúpil na loď a Jeho učeníci Ho ochotne prijali na loď, v tom istom momente sa loď ocitla pri brehu, kam oni šli! Toto tiež znázorňuje fakt, že akonáhle Pán Osobne vstúpi medzi nás, nielen že sily temna prestanú, ale bez ďalšieho veslovania-kráčania ocitneme sa ihneď na mieste, kde ideme – na Svadobnej Večeri Baránka! Ľudovo sa tiež hovorí, že Pán je už tak blízko, že „On je za rohom“, alebo tiež „za dverami“. Čo toto znamená? Aj keď zahneme za roh a budeme kráčať s Pánom,my ale budeme kráčať s Jeho Duchom, alebo v Jeho DUCHU. Ale keď budeme kráčať „za rohom“ potrebný čas, tam On bude na nás čakať OSOBNE vo Svojom oslávenom TELE tak, ako sa objavil po Svojom vzkriesení. A v tom istom momente aj my budeme premenení, naše prirodzené telá budú zmenené na duchovné telá (1Kor. 15:51 -53). Jediné, čo bude chýbať je „posledná trúba“ vo verši 52, lebo tento únos sa uskutoční v rozdielnom čase a bude platiť len na Kristovu Nevestu, hoci princíp únosu bude ten istý.

Pozrime sa ešte na List Apoštola Pavla Efežanom, lebo on vyjadruje naše nebeské povolanie a to Samotným Otcom Nebeským, ktoré povolanie určuje tiež charakter nášho kráčania ako aj poslednú etapu nášho kráčania, ktorú môžeme tiež nazvať „etapou nebeského konfliktu“. Táto etapa vlastne pokrýva našu cestu „za rohom“ o ktorej v tejto Časti píšeme a kde Náš Pán v tomto čase „zahýba“, aby nás doviedol ku koncu našej cesty aj nášho vysokého povolania nebeského. Táto posledná etapa je opísaná v Efežanoch 6:10-17, kde vo veršoch 13-17 Apoštol Pavol prirovnáva brnenie rímskeho vojaka ku nášmu duchovnému brneniu. Vo verši 12 jasne opisuje fakt, že my nezápasíme s telom a krvou, teda s fyzickými ľuďmi, ale s duchovnými silami zla a temna, s kniežatstvami, mocnosťami, so svetovládcami temnoty tohoto sveta a veku v ponebeských oblastiach. Vo verši 13 nám radi, aby sme si zobrali na seba celé brnenie od Boha, aby sme tak mohli stáť v dňoch zla a vykonajúc všetko, zostali stáť (nepadli). A potom vo veršoch 14-17 opisuje detaily brnenia: majúc svoje bedrá opásané pravdou a na prsiach pancier spravodlivosti, nohy obuté v pripravenosti evanjelia pokoja, vezmúc si štít viery, ktorým budete schopní uhasiť všetky ohnivé šípy bezbožníkov, a vezmite si tiež prilbu spásy aj meč Ducha, ktorý je to Slovo Božie. Ja verím, že Pán nám ukáže detailne prečo nechal Apoštolovi Pavlovi vymenovať všetky hlavné časti brnenia, aby na nás nezostalo žiadne miesto, kde by sme mohli byť zraniteľní.

Zoberme si aspoň jeden príklad: prilba spásy. My vieme, že ak naša hlava nie je spasená, sme vo veľkom nebezpečenstve, lebo naša hava je vlastne „dieľňa diabla“, kde nás on ľahko podvádza, dáva nám sprosté i bezbožné myšlienky, predstavy, pokrivené chápanie, nedorozumenia, ktoré spôsobujú chaos a týmto spôsobom diabol je schopný rozbiť jednotu veriacich a dosiahnuť svoj cieľ. Prilba na hlave tiež znamená, že sme obnovení v duchu našej mysle, čiže, v našom prechádzajúcom kráčaní sme aspoň do dostatočnej miery dosiahli, čo je nám dané za úkol v Efežanoch 4:22-24. V tomto úseku kráčania za svojim nebeským povolaním budeme totiž vystavení „najhlbšej práci“ Ducha, aby sme neboli „čistí“ len na povrchu, ale aj hlboko vnútri našej duše a ducha. Aby sme sa tiež naučili praktizovať našu autoritu nad mocnosťami zla a temna, čo nebude možné, ak sme vnútri špinaví. Toto tiež znamená, že naše brnenie si nedáme na špinavé osoby, ale na čisté, lebo inak by nám to brnenie nepomáhalo. Napokon všetko to, čo sme v našom predošlom kráčaní zanedbali, nepraktizovali, neosvojili si ani v takých oblastiach nášho kresťanského života, aké sú jasne opísané v kapitole 5. Efežanom, potom nás Pán bude najprv viesť v tejto oblasti našich bytostí do perfektnosti, aby sily temna a zla nemali v nás žiadne „zázemie“ pre svoje pikle a skutky zla. Avšak na cestu „za rohom“ nás nebude môcť priviesť v takom neprijateľnom duchovnom stave. Čo je poľutovaniahodné je fakt, že dnes tisíce veriacich sústavne navštevujú všelijaké konferencie, aby mohli počúvať čo je im dané a aby si z toho potom mohli vyberať čo sa im hodí. Na druhej strane, mnohí takí kresťania, ktorí môžu byť aj 20-30-40 rokov vo viere stále nevedia, či vôbec niekedy dali život Kristovi! To je naozaj otrasné a situácia sa s časom zhoršuje. Cirkev nie je schopná sa tu postaviť proti silám zla a temna a premáhať ich a tak nasledovať ich nebeské povolanie. A toto platí nielen vo všeobecnom zmysle, ale aj v malých domácich zboroch a skupinách, ba aj v mnohých rodinách.

Čo sa týka rodín, chcem tu dať malý ale dôležitý príklad: manžel nie je pán manželky, manžel je hlava manželky! Rozdiel je väčší, než si myslíme, lebo tu by aj logika mala postačovať. Pán chce manželke vládnuť, nanucovať jej svoju vôľu, byť jej riaditeľom, aj diktátorom. Hlava sa stará o manželku aspoň tak, ako sa stará o seba, miluje manželku aspoň tak, ako miluje seba (Ef. 5:25) a vedie manželku cestami, ktorými aj Sám Kristus vedie Svoju Cirkev, lebo aj On je Hlava Cirkve a nie Diktátor. On je Pánom len tým veriacim, ktorí potrebujú byť zlomení vo svojej telesnosti, pýche, samoľúbosti, sebaspravodlivosti, hriešnosti, hlúposti, tvrdohlavosti a podobne. To znamená, že v karnálnom Korinte Kristus musel byť Pánom, ale v duchovnom Efeze On je Hlavou. Či my tomuto rozumieme?

V jednom predchádzajúcom odseku tejto Časti som nazval našu cestu „za rohom“ ako „etapu nebeského konfliktu“. Tiež som tam uviedol niektoré state Efežanov kapitoly 6, kde Apoštol Pavol ten konflikt opisuje ale len vo verši 12. Čiže, z toho konfliktu nemáme žiadny jasný obraz ani čo sa týka nejakých detailov alebo formy toho konfliktu. Tu máme naporúdzi len niektoré úryvky Slova Božieho, ako napríklad: „...aby bola teraz skrze Cirkev oznámená kniežatstvám a mocnostiam v ponebeských oblastiach prerozmanitá múdrosť Božia.“ (Ef. 3:10) Ale ani tu nám nie je jasné, akú múdrosť a ako ju budeme oznamovať tým mocnostiam temna a zla. Čo si môžeme všimnúť je fakt, že až doteraz oni nepoznali túto múdrosť Božiu lebo Jeho Slovo hovorí „teraz“, čiže, tesne pred Príchodom Krista pre Nevestu. Ale Pán aj tu prichádza a hovorí nám: „Vy ste na toto povolaní, a to sú vaši nepriatelia, a Ja vám chcem povedať, ako zvíťazíte a ako tento zámer bude uskutočnený vo vás a vami, ako prídete ku tomu slávnemu ukončeniu, lebo to nebude uskutočnené mimo vás; to bude uskutočnené vo vás.“ Pán nám tu ďalej pripomína, že aj pozemské stratégie víťazstva sú založené na jednote národa, ktorý ide do boja a na rozbití jednoty národa proti ktorému sa útočí. Ten druhý národ sa musí „rozpadnúť“ vo vnútri samého seba, musia sa do neho siať semená podozrenia, pochybností v jeho ľude, ktorý musí byť rozvrátený vnútorne zpytovaním otázok o ich vodcoch a ich politiky ako aj o samotných ľuďoch, aj jedného o druhom, všetko úsilie musí byť vynaložené na propagandu, aby sa dosiahol vnútorný rozpad a rozklad národa ako tej najlepšej stratégie pre víťazstvo národa, ktorý je jednotný.

Či toto isté nie je tiež stratégiou mocností zla a temna, aby porazili Cirkev a jej členov a tým zmarili zámery Boha? Či nie je pravdou, že dymová clona podozrení, pochybností, strachu, predsudkov, predpojatostí, nedôvery, umele rozvíreného chaosu a podobných vecí dosiahla zámer nášho nepriateľa, aby priviedol veriacich do slabosti, nerozhodnosti, vnútorného rozpadu, rozptýlenia sa a paralýzy viac, než čokoľvek iné? A čo je pravdou o celej Cirkvi, je tiež pravdou o malých kresťanských zoskupeniach. Satan nás zmrzačil zasahovaním do našich spoločenstiev a zborov, aj domácich zborov. On sa dostal medzi nás a svojimi podvodmi a piklami zla spôsobil, že sme sa začali dívať jeden na druhého s podozreniami, s nedôverou, pochybovaním vkladajúc do našej mysle otázky o niekom, ktorého Pán poslal, aby nám pomohol. PRETO nám Duch Boží pripomína, aby sme „kráčali hodní nášho vysokého povolania, ktorým sme povolaní, s celou pokorou a krotkosťou, so zhovievavosťou znášajúci sa navzájom v láske a usilujúci sa zachovávať jednotu Ducha vo zväzku pokoja“ (Ef. 4:1-3) Pretože je len „Jedno Telo a Jeden Duch... Jeden Pán, Jedna Viera, Jeden Krst, Jeden Boh a Otec nás všetkých...“ (Ef. 4:4-6) TOTO je stratégia Pána proti nášmu nepriateľovi diablovi! Toto je naša pozícia potrebná pre náš konflikt v ponebeských oblastiach. Veľká potreba veriacich dnes spočíva v tom, aby sme všetci mali dostatočný zmysel a pochop nášho povolania Kristom. My nie sme dnes ani zďaleka dostatočne seriózni v našich kresťanských životoch, čo sa týka nášho zmyslu pre zámer Boží, ani voči Kristovi, ani voči ďalším veriacim, aby aj oni mohli vedieť a chápať a zúčastniť sa tohoto istého zámeru Božieho. Aj Apoštol Pavol pokračuje, že „Naše úsilie nesmie skončiť tu, ale že tí, ktorí došli k tomuto poznaniu budú slúžiť, aby aj iní došli k tomu istému poznaniu“ (Ef. 1: 18). Lebo, aby sme pochopili význam nebeského konfiktu, je absolútne nevyhnutné, aby sme chápali podstatu i charakter nášho nebeského povolania.

Musím povedať, že od samého počiatku Stvorenia, Boh si Sám v Sebe uchovával toto tajomstvo až doteraz, ktoré tajomstvo nebolo v predošlých vekoch známe synom človeka, ako je teraz zjavované Jeho svätým apoštolom a prorokom cez Jeho Ducha (Ef. 3:5). To, čo je Bohom zjavované je Jeho „Majstrovské Dielo“ – zjednotenie Boha a človeka (Ef. 5:30) a zjavenie synov Božích! (Rim. 8:19) Toto je to nebeské povolanie. A toto nebeské povolanie vyúsťuje do konfliktu, ktorý sa v podstate vzťahuje na duchovné poznanie pretože duchovné poznanie je nevyhnutné pre duchovnú dospelosť, čiže, synovstvo. Duchovné poznanie, čo je poznanie zjavené Duchom Svätým je vždy napádané všetkými mocnosťami zla a temnoty. Preto, veriaci neprídu do dospelosti, do synovstva, do víťazstva nad mocnosťami zla a temna automaticky a len preto, lebo Náš Boh to tak ustanovil. My povolaní tam dospejeme jedine ak máme v našom duchu aj duši duchovné zjavenie, nikdy nie bez neho. Tu potrebujem podčiarknuť jedno slovo „povolaní“, lebo Cirkev ako celok má veľmi málo duchovného zjavenia a preto aj povolaných z Cirkvi bude veľmi málo. Ide tu o „Zbytok“ z Cirkvi, o „Dieťa-Chlapca“, ktorý bude vytrhnutý ku trónu Božiemu (Zj. 12:5).

ČASŤ 10 – JADRO ZLA

Toto je pravdepodobne najdôležitejšia časť a najdôležitejší faktor v spáse človeka a v jeho premene na Podobu Ježiša Krista, čiže, v jeho osude a večnej budúcnosti, ktorú má žiť v Prítomnosti Svojho Boha a Stvoriteľa. Toto bola jediná vec v celom pozemskom živote Ježiša Krista, kde On odmietol Vôľu Svojho Otca Nebeského a trikrát odoprel prijať od Neho „kalich“, ktorý Mu Otec podával (Mt. 26:39// Mk. 14:36// Lk. 22: 42). Ježišov dôvod? Ten kalich obsahoval JADRO ZLA – charakter Satana – ktoré učinilo perfektne čistého, bezhriešneho a svätého Ježiša HRIECHOM (2Kor. 5:21) To is žiadny človek nedokáže ani predstaviť. To najdôležitejšie Slovo v Biblii je napísané v Lukášovi 22:42 a bolo vyslovené Ježišom a znie: „AVŠAK...nie moja vôľa, ale Tvoja nech je učinená.“ Ježiš-človek tu musel premôcť vlastnú vôľu a rozhodnúť sa proti nej a iba toto Slovo a rozhodnutie Ježiša prinieslo človeku jeho spásu! Keby Ježiš nebol vypil ten kalich, dnes by na svete nebolo ani jedného spaseného človeka. Sme schopní toto vidieť? Sme schopní toto chápať? Sme schopní také činy konať v našom živote aj my? Celá naša spása závisí nad takýchto činoch, kde zapierame samých seba – našu vôľu – a pozdvihujeme náš kríž a nasledujeme Krista! (Mt. 16:24) Aj my musíme občas povedať „Avšak“ nie moja vôľa, nie moje chápanie, nie moja samo-spravodlivosť, nie moje želania, nie moje myšlienky, nie moje presvedčenia, ani moje posudzovanie samého seba a mojej dobroty a mojich ciest... ale Tvoja Vôľa nech sa uskutoční!

Keď povieme Pánovi „ avšak, nie moja vôľa“, to tiež znamená, že sme otvorení uvedomiť si, aj si v sebe priznať, že nie sme vševediaci, ani neomylní ani naše cesty nie sú perfektné, ani nemôžeme slepo dôverovať každému s kým sa v našom pozemskom živote stretávame a hltať všetko, čo nám je povedané, len preto, lebo to pôsobí na naše chápanie a rozumovanie a pocity príjemne. Pritom sme leniví ako psi a nemáme ani záujem si overiť jeho slová, či sú v súlade so Slovom Božím, alebo či on len teologicky „kecá“. Ani si nikdy neoveríme, kto to je, aké má pozadie, odkiaľ prišiel, akú má minulosť, akú rodinu, aké ovocie, akú povesť atď. Pán nám nikdy neposlal služobníkov, ktorí nám budú „ťahať pod nos medové motúzy“, aby sme sa dobre cítili a aby sa nám oni ľúbili. Či ja sa snažím ľúbiť sa ľuďom? Keby som sa mal ľúbiť ľuďom, nebol by som služobníkom Krista! (Gal. 1:10) A ja im nehovorím vždy iba hlboké duchovné veci, tiež sa opieram o obyčajnú ľudskú logiku. Napríklad: Satan „jednoručne“ podviedol takmer celý svet (Zj. 12:9) a to včítane všetkých karnálnych kresťanov ktorí sú spojení so svetom, nikdy nekráčali v Duchu Božom, nikdy Ho nevnímali ani sami v sebe, preto neboli Ním nikdy uvedení do žiadnej pravdy (Jn. 16:13). Najdôležitejšia i najťažšia časť mojej služby je poučovať takýchto kresťanov, ktorí oponujú sami sebe, aby snáď Boh im mohol dať ducha pokánia, aby si priznali aj pripustili Jeho a Pravdu a tým sa tiež vymanili z pasce diabla, ktorý je schopný ich uväzniť do svojej pasce podľa jeho vôle (2Tim. 2:25, 26), čiže, diabol sa nemusí ani zvlášť usilovať a namáhať, stačí keď sa zameria na nejakého „kresťanského somára“ a rozhodne sa vo svojej vôľi ho uväzniť. Takýto potom nie je ani schopný si uvedomiť, že on môže byť podvedený a hlúpy pretože takej myšlienke nie je ani dovolené, aby sa dostala do jeho mysli alebo srdca. A toto bolo „zariadené“ práve tým jadrom zla, ktoré má do našej duše otvorené dvere a môže si tam stavať bunkre a „prenajímať“ svoju stráž, ktorá rozhoduje, čo sa dostane do našej duše a čo sa nedostane. Či tomuto rozumieme? Prišla nám na um aj takáto myšlienka?

Každý človek, ktorý sa rodí na túto zem rodí sa s jadrom zla, čiže, s tým hriechom v samom strede svojej bytosti – vo svojom duchu. To je najhlavnejšia práca Satana, ktorú vykonal v každom človeku a z ktorej sa človek nemôže nijakým štýlom, nijakým spôsobom vymaniť! Možno som to už predtým niekde spomínal, ale dá sa to perfektne prirovnať ku poháru čistej vody, do ktorej nakvapkáte napríklad jódovú tinktúru, ktorá tú vodu zafarbí. Tá farba sa z tej vody nedá nijakým spôsobom dostať von! Tá voda sa musí vyliať a nahradiť čistou. Práve tak to jadro zla musí „umrieť“ a ten duch hriechu musí byť nahradený čistým duchom! „Umrieť“ znamená byť od neho separovaný, lebo smrť nie je koniec existencie, ale je to separácia. Preto, keď nás Otec Nebeský vložil to jadro zla do Krista a On umrel, On takto zničil všetky diela diablove (1Jn. 3:8) a to včítane jeho jadra zla v Sebe Samom aj vo všetkých nás! Až na to, že toto bolo učinené Vôľou Nášho Otca Nebeského a nie našou vôľou, lebo vtedy sme ani neexistovali! Keď sa naša vôľa rozhodne učiniť to isté v nás a podobne „zomrieť“, byť separovaní od toho satanského jadra zla v našom duchu na našom kríži, TO JE NAŠA SPÁSA! NIČ INÉHO. Lebo aj tu musíme zapierať to jadro zla v nás a pozdvihovať náš kríž a nasledovať Krista, ako som už písal predtým (Mt. 16:24). Keď cirkevní vedúci tvrdia, že my sme pod milosťou – majú síce pravdu, ALE i ľudia pod milosťou môžu byť odsúdení na večné zatratenie AK sa odmietajú separovať od jadra zla vo svojom duchu, lebo s tým jadrom ich Boh nikdy neprijme do Svojej Prítomnosti v Nebi a Život Večný im nikdy nedá! Vyhodí ich von tak ako vyhodil z Raja aj prvého Adama a Evu a to pre tú istú príčinu! (Gen. 3:22-24) Prečo? Lebo to jadro zla bude v nás produkovať hriechy na veky vekov dokiaľ nebude z nás odstránené a neprestane mať na nás akýkoľvek vplyv. Mali by sme začať vidieť, že toto jadro zla je to najnebezpečnejšie aj najpodvodnejšie dielo diabla v človeku a preto ho Otec Nebeský „vložil“ do Krista, aby v Ňom umrelo a tým zaistilo možnosť totálnej spásy človeka.

ČASŤ 11 – SLOVO O BOŽÍCH SÚDOCH V NAŠICH ŽIVOTOCH

BOH je Bohom Súdu. Všetky Jeho cesty sú Súdom (5M. 32:4// Dan. 4:37). Súd prináša Bohu slávu lebo on exponuje všetko, čo je skryté, ukazuje pravdivý charakter vecí aj ľudí a spôsobuje, že zpoznávame seba samých, náš pravdivý charakter. Preto Súd je veľké Zjavenie zjavujúce nielen, kto je Boh, ale aj aký druh osôb sme my. Iba idiot dôveruje sám sebe. Čo Evanjelium nedokáže zastaviť, to zastaví Súd. Svet, ktorý započal svoje bytie v Genesis bude očistený v Zjavení. Avšak, Cirkev sa musí podrobiť Božiemu Súdu dnes!

Naša veľká chýba je, že vždy keď počujeme alebo uvažujeme o súde, myslíme na káznenie. Ale Ježiš povedal: „Pre Súd som prišiel do tohto sveta" (Jn. 9:39) Súd príde, aby vyčistil svet od zla. My môžeme pokračovať žiť 5-10-20 rokov bez toho, aby sme sa vôbec poznali. Jedného dňa Boh nám preukáže Svoju Milosť a osvieti nás svetlom súdu. Iba keď žijeme v temnote môžeme žiť náš prirodzený život pokojne. Avšak, akonáhle príde Svetlo Božie, taký život nemôžeme viac pokračovať.

My nemôžeme pred Bohom nič skryť, predsa však sa snažíme zakrývať seba samého. Potom budeme volať na hory, aby nás zakryli. Chyby nie sú korigované argumentáciou ale súdom. Posledné hriechy, temnota a zlo budú zničené na Poslednom Súde Bieleho Trónu. Boh je Svätý, človek môže rozoznať Boha cez Jeho Súd. A ľudia zpoznajú teror a hrôzu Pána. Je napísané „Preto, znajúc teror Pána, my presviedčame ľudí...“ (2Kor. 5:11) Spása neprevráti ani nezruší súd, fakticky, spása splňuje súd. Spása sa dosahuje cez súd. Preto aj samotný Kríž je súd, aj jeho načasovanie v našom živote je perfektné. Pretože na každého musí prísť deň, kedy vaša sebadôvera a pýcha musí byť privedená ku koncu. Až potom príde vzkriesenie z popola.

Pod Svetlom Boha stratíte silu svojho prirodzeného stvorenia. Taký človek neexistuje, ktorý by prežil Svetlo Boha lebo Jeho osvietenie je tiež horiace. Keď Boh osvetľuje, vy ste pálení ohňom, v ktorom nezhoríte, ale ste očistení Preto, kedykoľvek Boh hovorí, ste hotoví... a ak nie ste, potom to boli iba doktríny a nie súd. Pretože nikto, kto bol osvietený Božím súdom je schopný vstať a pokračovať žiť, ako žil predtým. Svetlo Jeho súdu je schopné zlomiť vo vás, čo vy ste neboli schopní prekonať po mnoho rokov. Boh ale súdi všetko, čo Jemu oponuje, protirečí, je neposlušné.Či aj my súdime podobne? Nie. Lebo nezáleží na tom, či my sme „zlí alebo dobrí“. Záleží na tom, ako súdime naše „dobro“, ktoré je fakticky zlom. My môžeme aj prehlásiť, že sme slabí a nie dobrí, ale aj tento seba-súd robíme našou pýchou!

Pri súde my nemáme čo povedať, zostávame nemí, ani sa nebudeme chcieť porovnávať s inými. Ako sa teda máme sammi súdiť? Lebo aj naše pokánie a vyznania našich hriechov môže veľmi ľahko pochádzať zo seba samého, z našej telesnosti a nie z Boha! Avšak potom ako je náš hriech odsúdený Svetlom Božím, ten hriech viac nepodvihne hlavu, ale je zničený. Svetlo, ktoré spôsobuje, že veriaci súdi vlastné hriechy je Svetlom Súdu. Nikto nemôže prejsť Svetlom Boha a zostať nažive! Často sa stáva, že veriaci nedokáže niečo premôcť, môže robiť rezolúcie, predsavzatia i vyplakať mnoho sĺz, ale nič nepomáha. Jedného dňa svetlo súdu zasvieti na neho a on je uschopnený vidieť tú hrôzu tej veci a potom ako sa on kajá, ten hriech je z neho vybratý a zničený. Boh hovorí, ale keď človek počuje iba učenie, nemá silu nič robiť. Taký veriaci môže aj obdivovať svätosť, pravdu i spravodlivosť, ale nemôže sa k nim nijako priblížiť! Preto, ak dovolíte, aby ste boli súdení DNES, nebudete súdení NESKÔR. Fakticky, súd Pánov je vlastne prejavom Jeho Milosti ku nám. Je to Jeho Milosť zamaskovaná do formy kríža.

Oheň Boží spaľuje, ak on nespáli hriech, potom on bude páliť tú osobu... a to naveky. Svetlo Pána, ktoré sme odmietli alebo ignorovali, privedie nás ku kázneniu. Kázeň nie je akože Boží „druhý akt“, ale on jednoducho prichádza v čase, kedy Jeho Svetlo je odmietnuté, ignorované, nepovšimnuté. Káznenie alebo disciplína je druh Jeho Súdu. Kedykoľvek my máme radi existovať v temnote a v smrti nášho ducha a odmietame autoritu vzkriesenia, prichádza ku nám hlbšia smrť. Boh ale nikdy nesúdi nemilosrdne alebo nespravodlivo, no Jeho Súd vlastne závisí na veriacom a nie na Bohu podľa toho ako ho veriaci prijíma alebo nenávidí. Nikto nemôže žiť v Jeho Dome (Jeho Tele) bez toho, aby bol súdený. My sa obyčajne učíme naše lekcie, ponaučenia z toho, čo sa prihodilo iným veriacim a takto pokračujeme v našom vlastnom duchovnom vývoji. Ale tí, čo sú pyšní nie sú schopní sa poučiť od iných, ani nechcú poznávať samých seba. Najťažšie je jednať a slúžiť tvrdohlavým a obtiažnym veriacim, ktorí prechádzajú cez čiastočné alebo krátkodobé procesy, kde Pán na nich zasvieti a oni sa akože „nalomia“ raz-dva krát do roka. Ale tieto čiastočné procesy stoja v ceste základnému a podstatnému procesu zlomu ich charakteru a oni sa k tomu nemôžu dostať a zlyhajú v tejto sfére ich spásy.

Boh nesúdi iba Svoj Dom (Telo Krista), ale súdi tiež CEZ Svoj Dom, cez Telo Krista. Preto Jeho Súd nie je len v Jeho rukách, ale je aj v rukách členov Jeho Domu (Tela Kristovho). Toto je tiež v súlade so Slovom Božím, ktoré indikuje že mý máme súdiť tých, čo sú vo vnútri (medzi nami) lebo tých, čo sú zvonku súdi Boh (1Kor. 5:12,13). Boh rešpektuje a váži si zbory veriacich, kde Jeho Svetlo spočíva a nachádza sa aj v životoch tých veriacich. Prvý krok v ktoromkoľvek súde Božom je pokarhanie, posledný krok je exkomunikácia! Preto, keď Boží Súd je konaný v cirkvi, či v zbore, potom okrem pokánia prihodí sa jedno z nasledovných dvoch následkov: a) všetky komunikácie sú prerušené a na patričnú osobu sa ostatní budú dívať ako na pohana; b) môže sa prihodiť aj fyzické káznenie. Svetlo súdu v cirkvi, v zbore, v Tele Krista je vážne, ak jeho výsledok nie je prípad (a) potom skončí v prípade (b). Buď tam nebude komunikácia, alebo tam bude smrť. Obe sú vážne preto Súd Boží môže tiež byť tá najväčšia skúška pre mnohé deti Božie. Príklad?...

Keď Mojžiš odsúdil deti Izraela za ich veľký hriech, ktorý spáchali okolo zlatého teľata, všetci synovia Levitov sa zhromaždili okolo neho. Potom im Mojžiš nariadil, aby šli cez celý tábor a pozabíjali ich priateľov aj rodinných príslušníkov, ktorí tento hriech páchali! Pre Levitov to bola otázka dať prednosť ľudským náklonnostiam a pocitom, alebo sláve Božej! V dôsledku ich oddanosti a vernosti Bohu, On si ich vybral, aby Mu slúžili na veky vekov. Podľa rozmýšľania človeka, nie je dobré pre brata, aby zabil brata; ale podľa Božieho rozmýšľania to môže byť podľa okolností považované za veľmi dobrú a želateľnú vec!

A toto je aj dnes platné v tom zmysle, že základná podmienka pre službu Bohu je ignorovanie ľudských pocitov, náklonností a to kvôli vyššiemu záujmu prinášať slávu Bohu. Čiže, pre Boha buď sú to humánne pocity, ktorým dávame najvyššiu prioritu, alebo je to Jeho Sláva. Preto, čo sa týka Jeho Súdov i Svetla ktoré sú nám dané za účelom našej spásy, ak to predošlé Svetlo nebolo prijaté alebo bolo ignorované, Boh nám nedá žiadne ďalšie Svetlo, ale čo bude nasledovať je Jeho Súd. Pod Svetlom Božieho Súdu a Kríža vy (1) zpoznáte seba samého a (2) budete káznení. Takto zistíte, že vo svojom kresťanskom živote potrebujete žiadať Pána nielen o odpustenie a očistenie od hriechov, ale aj o vyslobodenie z vášho „ega“, samého seba, ktoré má v sebe jadro zla, ktoré sa nedá odpustiť, ale musí byť zničené na kríži. Výsledok je konečná spása, zdokonalenie a sláva v nebesiach.

Na uzáver musím podotknúť, že v práci Boha na spáse ľudí, On hľadá takých veriacich, ktorí budú s Nim spolupracovať! Ak vy nebudete reagovať, odpovedať na Jeho výzvy, On si pozve a vychová iných a vás nechá na pustatine. Vo Svojej práci budovania veriacich, On tiež potrebuje ľudí. Ak vy aj tu ustúpite a stiahnete sa zo zodpovednosti a spolupráce s Ním, On opäť pozve a vychová iných ako náhradu za vás a vás nechá na pustatine. Kedykoľvek teda vy zlyháte, on si vychová iných. A Pán môže požadovať vašu spoluprácu aj v situáciách nebezpečných pre váš život. Typickým príkladom je tu Ester, ktorá sa stránila vojsť ku Kráľovi v čase, keď išlo o životy Židov v celej provincii a ona mala zohrať hlavnú úlohu s kráľom. Keď sa stále stránila, Mardocheus jej odkázal: „Ak budeš naozaj mlčať v tento čas, vyslobodenie a úľava príde k Židom z iného miesta, a ty a dom tvojho otca zahyniete. A kto vie, či práve pre čas ako je tento, neprišla si ku kráľovstvu?“ (Ester 4:11-14) Potom sa Ester rozhodla konať Vôľu Božiu aj keby mala zahynúť (Ester 4:16) a slávny koniec tejto udalosti je opísaný v ďalších veršoch knihy Ester.

ČASŤ 12 – DOLEŽITÉ POZNÁMKY

My nemôžeme vedieť, čo si Pán želá, aby sme my vedeli dokiaľ nie sme von z oblasti vlády a kontroly nášho vlastného prirodzeného života-ega, karnálneho života, života našich osobných záujmov.

Jeden z úkolov Ducha Božieho, ktorý nám bol daný počas nášho krstu vodou (Sk. 2:38) je, aby z najvnútornejšieho človeka tých, ktorí veria v Krista Ježiša ako Písmo hovorí, tiekli rieky živej vody (Jn. 7:38).

Duch Boží tiež hľadá takých veriacich, ktorí budú pozitívne reagovať na ich povolanie z pozemskej oblasti privlastniť si ich určené miesto v ponebeských oblastiach v Kristu Ježišovi (Ef. 2:6).

List Rimanom kap.6 vidí prirodzeného karnálneho človeka, kap.8 nás viac nevidí v takom stave, ale nás vidí v Duchu. Táto kapitola predpokladá, že v prvom rade my sme von z Egypta, v druhom rade sme von z pustatiny a tiež sme von z našej telesnosti.

Pre nás je veľmi jednoduché vedieť, čo je ustanovené v Slove Božom a potom ísť a konať ako to my myslíme a vysvetľujeme a takto konať presný opak, ako to Boh mienil! Toto sa dialo a stále sa deje často. Niečo bolo vybrané z Biblie a podľa toho sa konalo, a nakoniec sa zistilo, že to bolo presným opakom toho, ako to Boh mienil. V histórii Kresťanstva nespočetné ťaženia a systémy učenia, inštitúcie a organizácie boli všetky konštruované na podklade Slova Božieho, predsa, veľmi málo z nich harmonizovalo, práve naopak, boli vo vážnych konfliktoch, nezhodách, rozporoch a odchýlkach. Každá „cirkev“ si z Biblie vyberá, čo sa jej hodí do krámu a potom je medzi nimi vojna. Či Duch Svätý má dvojitú myseľ? Alebo má stovky rôznych názorov na jednu a tú istú vec? My neprichádzame ku znalosti a poznaniu Boha štúdiom Písma. Čiže, my neprichádzame ku poznaniu Boha poznaním Písma – my prichádzame ku poznaniu Písma v prvom rade poznaním Boha a nie opačne!

My musíme mať znalosť Ducha Svätého o Bohu predtým, než obdržíme Myseľ Božiu ohľadne Jeho Slova. Takže, my nevidíme iba, čo je v Písme napísané, ale ako Boh chápe a mieni, čo je tam napísané. A keď obdržíme Božie chápanie, to sa potom stane základom a stredobodom našej jednoty.

My nemôžeme súčasne žiť život kresťanský, život Tela Kristovho, a náš privátny život. My nemôžeme žiť súčasne nebeský život aj pozemský život. Potom, čo sa týka otázky nášho víťazstva nad silami temna a zla, na tom veľmi záleží, ako žijeme a sa chováme vo verejnosti a v privátnom živote. Pretože je tiež napísané: „...nič nie je skryté, čo nebude odkryté, ani tajné, čo nebude zverejnené“ (Mt. 10:26). Niečo sa môže udievať v našom živote, čo nie je správne, niečo môže byť v neporiadku... a príde deň, kedy sa tá tajná záležitosť preukáže a zistí sa to veľmi jasne v hodinu našej najhlbšej potreby keď prídeme do pozície nebeských oblastí a my zistíme, že nič neexistuje, čo v týchto oblastiach nemá hlboký efekt pretože všetko sa tam počíta a zaváži. 

NECH JE POŽEHANÉ MENO PÁNA JEŽIŠA KRISTA

AMEN.

**********************************************