ZÁKLADNÉ DUCHOVNÉ FAKTY

POZEMSKÉ A NEBESKÉ – TATRY 2015

Strana

Časť  1   – ÚVOD                                                         2

Časť  2a – Kristus a človek                                           5

Časť  2b – Satan a človek                                             6

Časť  3   – Vykúpenie a jeho následky                           7

Časť  4   – Duchovné Fakty Vykúpenia                           10

Časť  5   – Cieľ Vykúpenia                                            13

Časť  6   – Rozsah Kristovho Vykúpenia 15

Časť  7   – Počiatok Spásy – duchovný zrak                   20

Časť  8   – Pokračovanie Spásy – srdce                          23

Časť  9   – Rozhodovanie pre Spásu                              26

Časť 10  – Život, Smrť a Spása                                     31

Časť 11  – Niektoré fakty duchovnej práce                     35

Časť 12  – Milosť–Pravda–Svetlo-Viera-Život                  55

                   Zdokonaľovanie svätých                                         76

                   Buďte dokonalí                                                      83

Dodatok – Čo sa dialo medzi 1. a 2. veršom Biblie          96

V našom kresťanskom živote, teória je brilantná, prax je mizerná! Naše túžby sú brilantné, skutočnosť je mizerná. Je možné, že niekedy budeme tú brilantnú teóriu žiť? Že naše brilantné túžby sa niekedy uskutočnia? Odpoveď od Pána je:  ÁNO... keď Ma budete nasledovať.                                                                                      

Časť 1 – ÚVOD

Táto Misia a toto naše spoločenstvo pred Živým Kristom Ježišom by malo byť podobné „vylodeniu v Normandii“, čo v Druhej Svetovej Vojne bol začiatok konca nacistickej ríše zla. Necelý rok trvalo dostať sa z Normandie do Berlína, poraziť nemecké armády a zničiť nacistickú ríšu zla. Táto naša „invázia“ má podobne zničiť duchovné kráľovstvo Satana v našej duši s jeho mocnosťami temna a zla. A keď si myslíte, alebo ani neveríte, že vo vašej duši sú podobné okupačné mocnosti temnoty a zla, ktoré musia byť násilím zničené cez naše rozhodnutia a moc Ducha Svätého, potom je celá vaša budúcnosť na vážkach. Toto naše spoločenstvo bude teda podobné začiatku konca Satanovej ríše a vlády v našej duši. Bude to tiež začiatok alebo pokračovanie našej premeny na Mladuchu Krista a našej prípravy pre Príchod Krista Kráľa pre Svoju Mladuchu. Či sa tak naozaj stane nebude závisieť od Pána, ani od Satana, ale OD NÁS – v akom duchovnom stave je naše srdce, aké má ono túžby, aký má hlad po slobode, po pokoji, po radosti, po konečnom víťazstve, po Svetle a Pravde Krista a po Jeho Príchode. Ako desperátne očakávame prichádzajúce Kráľovstvo Nebeské, náš Nový Život v Ňom a naše kraľovanie s Kristom. Ako definitívne sme v našej duši rozhodnutí zbaviť sa konečne vazalstva mocností temnoty a zla, strachu a smrti, ich neustáleho vplyvu na náš život a osud. Tento Živý Kristus Ježiš si želá, aby Jeho budúca Nevesta uvidela Svetlo a Víziu, ktoré Ženích pre Ňu pripravil v tomto čase. Aby o tom Svetle nezačala len uvažovať, ale aby ho aj prijala, uverila mu a pochopila v srdci, že toto je Ženíchova Vôľa a Jeho plán pre Ňu, ktorý On chce v Nej, teda v nás, uskutočniť a aby sa Ona svojou vôľou vydala na tento pochod ku Kráľovstvu, lebo čas je veľmi krátky. Počas tohto spoločenstva tiež zistíme, že „nominálne“ a ležérne kresťanstvo nás doteraz nikam nedoviedlo, ani nás nikam nedovedie a že sa budeme MUSIEŤ pozrieť do očí realite, ktorú nám Pán v týchto dňoch bude dávať, ak chceme prežiť, alebo byť uchránení od toho, čo prichádza na celý svet.

List Apoštola Pavla Efežanom je ten najhlbší a najvynikajúcejší dokument, aký bol kedy napísaný človekom na tejto zemi. Niet ničoho hlbšieho, nádhernejšieho, úžasnejšieho, dôležitejšieho a pozoruhodnejšieho pre Cirkev Kristovu, než je tento list a jeho obsah, okrem Svetla a Pravdy vyjadrených Osobne Ježišom Kristom v evanjeliu. Duch Svätý dal Pavlovi slobodu, aby načrel do takejto hĺbky duchovného bohatstva a poslal ho do toho zboru pretože ich situácia to vyžadovala. Oni boli hladní a smädní, videli, vnímali a rozoznávali ich potreby v boji proti silám temna a zla. Tradičné náboženstvo zlyhalo a o duchovnú potravu bola veľká núdza. Bola to pre nich doslovne otázka života alebo smrti. To je dnes aj naša situácia! Preto Kristus im poslal duchovnú muníciu a potravu, aby sa nielen dokázali brániť, ale aby premohli a zvíťazili nad silami zla a temna v sebe, aj mimo seba. A tá munícia a potrava boli tým Svetlom, ktoré na nás žiari aj dnes a ukazuje nám jasne, čo máme robiť, aby sme sa postavili pevne na naše duchovné nohy a zostali stáť cez celý ten prichádzajúci príval síl temna a zla a tým vyplnili Slovo Nášho Spasiteľa a Kráľa, kde sľubuje, že „brány pekelné nás nepremôžu“ (Mt. 16:18).

Duchovná potrava je životne dôležitá pre našu existenciu, rast, zdravie, prácu aj pre náš boj. Potrava bola vždy strategickým materiálom v každom vojenskom ťažení a nepriateľ sa vždy snažil prekaziť nielen dodávky munície, ale aj dodávky potravín na front. Armáda môže byť vyzbrojená tými najmodernejšími zbraňami, ale keď nemá potravu, zahynie a vojnu prehrá. To isté sa deje v našej duchovnej vojne so Satanom a jeho mocnosťami zla, kde Cirkev je úbohá nielen v dôsledku svojej pýchy, slepoty, nevery a vlažnosti, ale nemá ani vhodnú, či požadovanú potravu. O kvalitnú a výživnú duchovnú potravu je dnes veľká núdza, preto dnešní kresťania sa ledva vlečú ich pozemským životom hladní, smädní a pre Satana neznamenajú žiadne nebezpečenstvo. Duchovné zbrane a munícia sú práve tak životne dôležité a potrebné ako duchovná potrava. V duchovnom boji SLOVO Božie je nielen kvalitná potrava, ale súčasne aj najlepšia munícia, akú môžeme mať. Pán nás dnes chce vyzbrojiť, nakŕmiť a napojiť Svojim Slovom a Svetlom a Životom. Naše ústa majú hovoriť milosrdne a pokojne u priateľov a bratov, ale u nepriateľov z našich úst musí vychádzať obojsečný ostrý meč (Zj. 1:16/ 2:16/ 19:15), lebo nežijeme v Nebi a nestretávame anjelov Božích, ale predovšetkým anjelov Satana, a my ich musíme dokázať rozlišovať.

Pánova Sláva a Ctihodnosť sú intímne spojené s duchovnými podmienkami v Jeho Cirkvi a preto Jeho túžba i cieľ je mať Svoju Cirkev dobre živenú, prekvitajúcu, zdravú, silnú a schopnú stáť zoči-voči Jeho nepriateľovi. My totiž nebojujeme pre víťazstvo, my bojujeme vo víťazstve! Víťazstvo je už dávno naše a vybojoval ho Náš Pán, my stojíme a máme stáť a bojovať za udržanie Jeho a nášho víťastva, za Svedectvo, ktoré my v Ňom aj o Ňom máme, že ON je Víťaz, Kráľ kráľov a Pán pánov (1Tim. 6:15,16). Služba Apoštola Pavla bola prevažne v „budovaní“ Jeho Tela a to hlavne posluhovaním zdravej a bohatej duchovnej výživy pre Cirkev Kristovu. Pavlova služba bola preto silami temna a zla tak napádaná, ničená, kritizovaná a očierňovaná z každej strany, sprevádzaná prekrucovaním skutočností, ohováraním, klamstvami a zlými povesťami na každej strane. Preto aj moja služba je tak isto napádaná, ohováraná a obkolesená zlou povesťou, čo je pre mňa dobrá známka. Keď Kristov ľud je víťazný, diabol je zúrivý, ale on nemá šance.

Pán nám nedáva vždy to, čo chceme, ale vždy to, čo podľa Neho potrebujeme pre náš pozemský život a to hlavne v duchovnej oblasti. Dáva nám toľko, koľko sme schopní duchovne prijímať, piť a jesť a stráviť, aby to prišlo k úžitku a posilnilo náš duchovný život. Aby to nebola len kopa informácii, ktorá nás unaví ešte viac, než sme boli predtým a posilní našu smrť! Čiže, miera slobody pre ktoréhokoľvek služobníka Pánovho a rozsah posluhovania Svetla závisí na kapacite prijímateľov (Jn. 16:12). Ja by som nikdy nemohol deklarovať nijaký Zámer Boží nijakému spoločenstvu, kde ľudia nie sú pre ten Zámer pripravení nielen ho vidieť, ale mu aj rozumieť, prijať ho a byť ochotní ho aj konať. Limity v udeľovaní Svetla sú Pánom stanovené podľa nedostatku duchovného života v prijímateľoch, ale tiež sú stanovené podľa stavu duchovnej dospelosti, či nedospelosti prijímateľov (Žid. 5:11-14). V každom prípade je žiadúce začať uvoľňovať cestu do našej duše, hlavne do srdca, aby ten Život Krista z nášho ducha tam začal prúdiť a vyplavil odtiaľ všetkú špinu, temnotu, hriešnosť a zlo, či sme si ich vedomí alebo nie. To, čo Pán dnes pripravil je pre nás tiež veľké privilégium, lebo nám umožní zúčastniť sa na Jeho Pláne konca sveta a na začatí Kráľovstva Nebeského, kde budeme hrať dôležitú úlohu.

Akékoľvek zoskupenie kresťanov, ktorí sa zhromaždia pred Pánom v Jeho Mene (teda kvôli Nemu a nielen kvôli sebe) vždy dostane od Pána všetko na čo sú oni pripravení a koľko sú schopní prijať. A nie je to len miera obsahu, objemu, množstva, čo je možné dať, ale je to tiež miera kvality, druhu, charakteru a hĺbky Svetla a Pravdy. Je napísané: „Hĺbka volá po hĺbke“ (Žm. 42:8), čo sa tiež dá preložiť: „Hĺbka túži po hĺbke“. Toto Slovo osvetľuje aj tie horeuvedené fakty. Napokon, je to aj logické. Tí, ktorí nastúpili na univerzitu, nebudú nikdy túžiť učiť sa abecedu, ani násobilku, ale budú sa venovať väčším hĺbkam a výškam vedomostí a tajomstiev medicíny, inžinierstva, či iných odborov vedy a techniky.

Počas našej minulej Misie a spoločenstva, Pán nám láskavo dal základy Spásy – čo Spása človeka vlastne je, z čoho sme spasení a do čoho sme spasení. Máme z toho asi 17 zvukových záznamov a teda dosť Svetla na meditácie a občerstvenie pamäti.

Úloha tejto Misie a spoločenstva pred Pánom je prijať Jeho Svetlo a Život vysvetľujúce AKO SME SPASENÍ, čo je najdôležitejšia a najpraktickejšia časť Spásy, ktorej nestačí len rozumieť a jej veriť, ale s Duchom Svätým sa ju učiť konať, aplikovať, žiť v našom pozemskom živote, aby sme tú našu Spásu–Dokonalosť naozaj dosiahli, zvíťazili a stali sa synmi a dcérami Nášho Otca v Nebesiach (Zj. 21:7). My nemôžeme bojovať žiadne boje pre Pána, ani pre nás, ani nemôžeme konať žiadnu prácu pre Pána pokiaľ sme dostatočne nezvíťazili v samých sebe, čiže, pokiaľ On nevykonal dostatočnú prácu v nás, kde sme sa zbavili nášho „starého človeka“ s jeho pýchou, sebeckosťou, tvrdohlavosťou, pokrytectvom, ustarostenosťou, úzkosťou, obavami, strachom, neistotou, neverou, atď. Pokiaľ sme neprišli, nenarástli do Krista, čiže, pokiaľ neprebývame v Kristovi (Jn. 15:4,5).

Do tohoto Úvodu rozhodne patrí ešte ďalší duchovný fakt. Pán Ježiš Kristus nás povzbudzuje, aby sme tento fakt uvážili veľmi vážne, rozumeli mu a snažili sa ho vnímať v celej našej bytosti, hlavne v srdci a vedomí, lebo aj Jeho Svetlo, ktoré nám dnes bude dávať, smeruje ku vyplneniu tohoto faktu. Ten fakt je jednoduchý, ale zahrňuje v sebe celé staré stvorenie Boha, celý tento Vesmír, včítane nás. Pán Ježiš Kristus Svojou smrťou ZAVREL DVERE STARÉMU STVORENIU! Lebo celé staré stvorenie v Ňom zomrelo, zahynulo! Tento  fakt bol už realizovaný v duchovnom svete; vo fyzickom a duševnom svete sa blíži ku koncu. Náš budúci krok z tohoto fyzického sveta je do duchovného sveta a môže sa on odohrať kedykoľvek! Nikde nie je napísané, že Pán nemôže prísť pred koncom roku 2015, alebo počas roku 2016. A tento náš budúci krok bude z tohoto sveta rovno do Kráľovstva Božieho, za predpokladu, že sme toho Kráľovstva hodní (2Tes. 1:5,11). Za predpokladu, že sme ho hľadali podľa Slova Krista (Mt. 6:33) a že sme ho v sebe aj našli, alebo aspoň sme na ceste jeho hľadania a nachádzania, lebo začiatočníkov Pán privádza na túto cestu. Za predpokladu, že máme dostatočný olej v nádobách (dušiach) alebo sme aspoň na ceste kupovania oleja a že teda dvere do Kráľovstva budú pre nás otvorené (Mt. 25:10-13). Za predpokladu, že nie sme leniví a vlažní, ale ochotní byť aj násilní proti silám, ktoré nám stoja v ceste do Kráľovstva a ktoré nám Pán bude ukazovať, lebo toto Kráľovstvo sa berie silou (Mt. 11:12). Pán bude každého z nás posudzovať podľa toho, kedy a ako nás uviedol na túto úzku cestu, aký čas máme k dispozícii pred Jeho Príchodom, aké bolo Jeho povolanie pre náš život. Preto Jeho požiadavky budú rozdielne pre každého z nás. Napríklad to, čo bude požadovať odo mňa, nebude požadovať od nikoho z vás (Lk. 23:42.43).

Pán Ježiš Kristus nás uisťuje, že každý z nás, kto si zo srdca a v pravde želá byť s Ním v Kráľovstve, On ho uschopní na jeho vstup AK Mu túto túžbu vyslovíme a požiadame Ho o túto pomoc a Milosť. Lebo dvere budú zavreté až potom, keď tí, čo boli pripravení vôjdú s Ním na Svadobnú večeru (Mt. 25:10). Teda, ak sa niekto nájde stáť za zatvorenými dverami a Pán mu povie, že ho nepozná, to nebude vina Pánova, ale jeho. Dnes má každý z nás bez výnimky príležitosť zpoznať Pána, ako ste Ho nikdy doteraz nepoznali, a mať otvorené dvere do Kráľovstva. Stačí tomu uveriť a vysloviť túto vieru a túžbu našim jazykom – tak, ako sme to tiež urobili pri vyznaní Pána pri našom vykúpení (Rim. 10:9,10).

Ako vidíte, aj pokračovanie v našej spáse spočíva nielen vo viere, ale aj v našej práci, t.j., musíme začať hýbať jazykom! Lebo Pán od každého z nás pri každom dôležitom, alebo počiatočnom kroku a pri každej práci, ktorú On chce v nás vykonať, potrebuje náš súhlas (Lk. 22:42). Preto Boh tiež pracuje v našej vôli, aby sme boli ochotní konať Jeho záľubu, čo v tomto prípade je nielen naše vykúpenie, ale aj pokračovanie v našej spáse a vstup do Jeho Kráľovstva (Fil. 2:13). Keď sme ochotní, potom mu dáme súhlas našim jazykom. V tomto prípade by to, samozrejme, mala byť aj naša a nielen Jeho záľuba a túžba pre nás vstúpiť do Kráľovstva. Teda náš súhlas Nášmu Spasiteľovi by mal byť veľmi spontánny.

Musím ešte pripomenúť jedno dôležité Slovo Božie, ktoré hovorí: „Nikto nemôže ku Mne prísť, iba ak Otec, ktorý ma poslal, ho priťahuje...“ (Jn. 6:44). Ani ja vás nemôžem pritiahnuť k Pánovi, ani k Jeho Kráľovstvu, to môže iba Otec Nebeský. Ja vám môžem iba dať Svetlo, ktoré mi Pán o tomto dal a čo máte uvážiť vo svojom srdci a vedomí. Potom máte urobiť rozhodnutia vo vlastnej duši a vyznať ich Pánovi vlastným jazykom. Na základe tohoto vyznania vás Otec priťahuje a bude priťahovať ku Kristovi a ku Kráľovstvu Nebeskému, pretože Otec o tom dopredu vedel (Rim. 8:29). Pán sľubuje: „Každého, koho Mi Otec dáva príde ku Mne, a toho, kto príde ku Mne v nijakom prípade nevyženiem von“ (Jn. 6:37). To je všetko, a ja verím, že na úvod to nám viac než stačí.

Ďakujeme Ti Pane Náš Milovaný za Tvoju Veľkú Milosť a Lásku k nám, za ktorú Ti chceme poďakovať z celého nášho srdca. Uschopni nás počuť, vidieť, vnímať a absorbovať Tvoje Svetlo a Pravdu, aby sme ich prijali do nášho srdca. Našim jazykom Ti vyznávame, že ich prijímame do nášho života. Dávame ti súhlas našej slobodnej vôle, aby si tú Pravdu a Svetlo vpracoval do nášho ducha a duše, aby sme sa takto mohli stať Tvojou Nevestou a čakať na Tvoj Príchov s istotou, s láskou a s radosťou v srdci. AMEN.

Časť 2a – Kristus a človek

Aký je rozdiel medzi Kristom a ostatným ľudstvom? Existuje tu aj veľká podobnosť, ale aj veľký rozdiel a my musíme vedieť, kde tá podobnosť začína a kde končí a aký je vlastne ten veľký rozdiel.

Kristus je podobný človeku v tom, že je konštituovaný na tých istých princípoch. On je Človek, Muž, ľudský tvor, kde kompozícia Jeho ľudskosti je tá istá, ako v každom inom človeku. On sa musel stať človekom, aby mohol spasiť človeka! On je duch, duša a telo, ako my. Jeho telo je ako naše telo a v jeho forme a vzhľade niet rozdielu. On má dušu, ako aj my máme dušu, ona je schopná cítiť, milovať, nenávidieť, uvažovať, robiť výber a rozhodnutia. Jeho duša bola vždy bezhriešna, hoci ona bola schopná zhrešiť práve tak, ako aj Adamova duša bola a ako aj naša duša je. Naša duša je hriešna od nášho narodenia. On má ducha ako aj my máme ducha, ktorý má vedomie (vnímanie), intuíciu (rozoznávanie) a komunikáciu. V týchto smeroch On je nám veľmi podobný, môžeme tiež povedať, že On je „podobná nádoba“, ako každý človek. Ale toto je tiež, kde podobnosť končí a veľký rozdiel začína. Aký je ten veľký rozdiel?

Ten veľký rozdiel je vo vnútornom človeku, teda nie v nádobe, ako takej, ale ČO JE V NÁDOBE, ČO OVLÁDA, ČO HÝBE tou nádobou, ČÍM TÁ NÁDOBA ŽIJE. Ľudskou nádobou hýbe, ľudskú nádobu ovláda a ona žije životom, ktorý tiež nazývame „TELESNOSŤ“. To je princíp, sila, niečo nehmotné v nás, čo je ale veľmi silné a v padnutom stvorení je to zlo, čo je podstata hriešnosti, čiže, telesnosti. Toto v Kristovej nádobe nikdy nebolo. Máme teda s Kristom podobné nádoby, ale život, sila, ktorou tá Kristova nádoba žije je absolútne rozdielna, lebo patrí do totálne iného stvorenia. Medzi Kristom a nami je nepreklenuteľná priepasť, čo sa týka tejto dominujúcej sily, vládnucej nátury života, ktorým naše podobné nádoby žijú, čím sú ovládané. Naša nádoba sa nazýva „starým stvorením“ a je ovládaná „starým človekom“. Kristova nádoba bola tiež „starým stvorením“, až po Jeho vzkriesení sa ona stala „Novým Stvorením“. Avšak, aj Jeho stará aj Nová nádoba boli vždy ovládané „Novým Človekom“. Tento Jeho Nový Človek reprezentuje Novú Humanitu, ktorá je totálne rozdielna od našej terajšej humanity; má iný život, iné kvality, iné cnosti, iné morálne hodnoty a nemá s našou prirodzenou humanitou nič spoločného.

Jedným z najväčších problémov veriacich je vidieť, uvedomiť si a teda aj rozumieť, že za prvé, Duch Svätý je v stálej opozícii Satanovi tým, že priebežne privádza do popredia Ježiša Krista, aby nás zamestnával s Jeho Osobnosťou a takto nám prinášal budúci obraz o nás samotných, aby sme sa videli vo Svetle Boha, ktoré Svetlo Satan chce stále zakrývať. Za druhé, prináša nám Svetlo, aby veriaci videli, uvedomovali si a teda rozumeli tomu veľkému rozdielu medzi tým, čo sme my v sebe samých, čo je Kristus v Sebe Samom a tiež, čo sme my v Ňom, akú zmenu na to potrebujeme. A za tretie, aby veriaci začali vidieť, veriť a chápať v duchu aj ten takmer nepredstaviteľný fakt, že podľa Svätého Slova Božieho: ČLOVEK A BOH SÚ UČINENí JEDNÝM V KRISTOVI! (Jn. 17:21) TOTO JE TEN NAJVÄČŠÍ NEBESKÝ FAKT, AKÝ MÔŽE VÔBEC EXISTOVAŤ!

Tá NOVÁ HUMANITA je v Kristovi a bude v nás Humanitou Božskou sediacou na Tróne Boha a slúžiaca Bohu aj v tom, že je v Kristovi a bude v nás a bude v Jeho Mene a v Jeho Vôli vládnuť tomu Novému Nebu a Novej Zemi, tomu Novému Vesmíru, ktorý Boh stvorí. Lebo staré Nebo a stará Zem pominú a nebude ich (Zj. 21:1). Toto má byť naša VÍZIA o našej skutočnej spáse a o našej skutočnej budúcnosti, čo je aj ťažko si predstaviť v našej limitovanej hlave. Pán nám TOTO SVETLO môže jedine vložiť do nášho vedomia a odtiaľ môže preniknúť do nášho srdca. Preto veriaci, ktorí majú zatvorené srdcia, pravdu nehľadajú, ani si ju necenia, tieto tri horeuvedené fakty, ako aj tú Víziu budúcnosti, nikdy v živote neuvidia; preto im ani neuveria, ani ich nepochopia, ani si ich neuvedomia, a ich skutočná budúcnosť bude otázna. Zatvorené srdce vedie do záhuby! Preto je pre nás absolútne žiadúce a životne dôležité, aby sme si držali naše srdce otvorené voči Pánovi a voči Jeho Svetlu a Životu. Toto určí našu budúcnosť a náš osud.

Časť 2b – Satan a človek

Boh nestvoril Satana, Boh stvoril krásnu, múdru, bezhriešnu a dokonalú anjelskú bytosť, ktorú nazval Lucifer. V Slove Božom je on opísaný ako „Kráľ Týru... plný múdrosti a dokonalý vo svojej kráse“ (Ez. 28:12). V ďaľších veršoch sa píše, ako bol v Edene, v záhrade Boha, lebol Boh dal Luciferovi takú vysokú pozíciu vo Svojom Kráľovstve a v celom Svojom Stvorení, akú nemal nikto iný z anjelských bytostí. On bol pomazaný Cherub, ktorý pokrýva... bol ustanovený na Svätom Vrchu Božom, kde sa prechádzal medzi ohnivými kameňmi. ON BOL DOKONALÝ vo svojich cestách odo dňa, kedy bol Bohom stvorený... AŽ DOKIAĽ SA V ŇOM NENAŠLA NEPRÁVOSŤ! (Ez. 28:13-15) Až dokiaľ prvý krát nezhrešil, keď sa jeho srdce povýšilo kvôli jeho kráse a skorumpoval svoju múdrosť kvôli svojej skvelosti. Potom sa píše o nedozerných množstvách jeho neprávostí, nespravodllivosti a napokon o jeho neslávnom konci (Ez. 28:16-19). O tom istom píše aj prorok Izaiáš, kde menuje toho anjela Luciferom a opisuje jeho pád z vysokej nebeskej pozície až do hĺbok pekla a bezodnej priepasti. (Iz. 14:12-15, slov. text vynecháva meno „Lucifer“!)

Prečo vlastne píšem túto časť, ktorá na prvý pohľad nemá nič spoločného s našou spásou? Nuž, táto časť je taká dôležitá a má s našim pádom a spásou toľko spoločného, že si to asi nevieme ani predstaviť a na seba aplikovať. Ona nám vysvetlí nielen to, že Boh nestvoril Satana, ale že Lucifer, ten nadovšetko múdry a krásny a dokonalý anjel poctený vysokou pozíciou vo Stvorení Božom SÁM SA STAL SATANOM VLASTNOU VÔĽOU! Bola to prvá bezhriešna bytosť v celom Stvorení, ktorá sa otvorila ZLU a pomaly do neho klesala. Do tej doby hriech neexistoval a nikto ani nevedel, čo to je.

Čo si teda Pán želá, aby sme tu videli, chápali a brali do úvahy na seba samých a na našu spásu? Prípad Lucifera nám dáva úžasné svetlo na pochopenie Boha a Jeho pohľadu na nás a na našu Spásu. Podáva nám základné vysvetlenia prečo Boh ustanovil CESTU našej Spásy takú, akú ju ustanovil, a nie inú, pre nás prijateľnejšiu, príjemnejšiu, menej boľavú, a aké na to On mal dôvody. Ukazuje nám nepredstaviteľne príťažlivú silu a nebezpečenstvo, ktoré ZLO samo v sebe obsahuje a tieto črty zla vplývajú na každého človeka každý deň od Adama a Evy. Akonáhle sa človek dotkne zla a „otvorí mu dvere do svojej duše“, je on stratený! Zlo ho uchopí a viac ho nepustí a taký čovek sa fakticky stáva voči zlu bezbranný. To je prípad Lucifera – a to je aj prípad Adama. Lucifer bol fakticky porovnateľný s prvým Adamom až na to, že nemal fyzické telo z „prachu zeme“, ale mal duchovné telo, ako všetci ostatní anjeli.

Lucifer bol porovnateľný aj so Samotným Kristom-Synom Božím vo svojej kráse, múdrosti a dokonalosti. A vo svojej pozícii a autorite pred Bohom bol iba o jeden stupeň nižšie. To bol práve zárodok jeho závisti voči Synovi Božiemu a začiatok jeho konca. Jeho pád do zla bol možný tým, že hoci pri svojom stvorení mal bezhriešneho ducha, no tento jeho bezhriešny duch nemal s Duchom Krista nič spoločného. A tá druhá a podstatná príčina jeho pádu bola tá, že Lucifer bol stvorený Bohom, ale Syn Boží nebol nikdy stvorený! Aký má toto význam?

Význam tohoto duchovného faktu je podstatný a rozhodujúci a URČUJE CESTU NAŠEJ SPÁSY! Určuje tieť PRÍČINY prečo tá cesta Spásy je presne taká aká je a nie iná. Všetko, čo je stvorené Bohom podlieha pokušeniam zla a temna a teda má v sebe schopnosti hrešiť! Preto aj dokonalý Lucifer mohol hrešiť a tiež zhrešil. Aj prvý Adam, aj Ježiš boli schopný hrešiť a stať sa otrokmi zla a Satana, predstaviteľa zla, ktorý sa sám stal otrokom zla po svojom stvorení ako Lucifer, ktorý zhrešil a padol a stal sa Satanom. Boh stvoril ZLO aj TEMNOTU pre Svoje účely (Iz. 45:7 – viď Tajomstvo Skutočnosti, str. 199), aby nimi zkúšal Svoje stvorené tvory, lebo žiadny stvorený tvor nie je imúnny voči zlu a teda mimo nebezpečenstva hrešenia a smrti. Jedine Boh Sám, Stvoriteľ zla, nemôže byť zlom pokúšaný (Jak. 1:13). Práve tak, zlom pokúšaný nemôže byť, a teda nemôže ani hrešiť ten, čo je zrodený z Boha (1Jn. 3:9). Tu teda máme ten podstatný a rozhodujúci fakt, ktorý URČUJE CESTU NAŠEJ SPÁSY a ten fakt je nasledovný:

1) My, stvorené ľudské bytosti, keď sme raz padli do hriechu v prvom Adamovi, nemôžeme prestať hrešiť a teda byť spasení v našom pozemskom stvorení! Preto sme sa museli NARODIŤ ZNOVA a tento náš „Nový Človek“ v ktorom sme boli „znovuzrodení“ hrešiť nemôže, pretože je NARODENÝ Z BOHA! (Jn. 1:13)

2) Preto, ak si toho „starého hriešneho človeka“ odmietame „vyzliecť“ (Ef. 4:22) a toho „Nového bezhriešneho Človeka“ si odmietame „obliecť“ (Ef. 4:24), potom NEMÔŽEME BYŤ SPASENÍ, AJ KEĎ SME UVERILI V PÁNA JEŽIŠA! Naša Spása existuje jedine v našom Novom Človeku, ktorý sa narodil do nášho ducha a odtiaľ má vládnuť a riadiť našu dušu, ktorá potom bude vládnuť a riadiť naše nové duchovné telo. To je naše zdokonalenie ako ovocie nášho víťazstva-premoženia a jedine takto sa stávame opravdivými synmi Boha (Zj. 21:7). Existujú niektoré pasáže Slova, kde sa zdá, že človekovi stačí len zavolať na Pánovo Meno a bude spasený (Lk. 23:42,43/ Sk. 2:21/ Rim. 10:13), ale nikde sa v týchto pasážach nepíše, kedy a ako budú takíto ľudia spasení, lebo „spasený“ tu znamená „vykúpený“, nie „zdokonalený“! Kto iba v zúfalstve zavolá na Meno Pána môže byť iba vykúpený a zapísaný do Knihy Života, ale nie zdokonalený. Preto, význam slova „spasený“ je „vykúpený“ a platí aj v iných častiach Biblie (napr. Rim. 10:9,10/ Mk. 16:16, atď.)

Táto Časť 12a je teda veľmi dôležitá, lebo nám jasne ukazuje, že opravdivá Spása, čo je Zdokonalenie hriešneho človeka nie je len v odpustení jeho hriechov, ale vo ZMENE jeho bytosti zo stvorenej Bohom na zrodenú z Boha. Z tej, ktorá kedykoľvek vo večnosti by ešte stále mohla zhrešiť ako Lucifer, na takú, ktorá hrešiť už nikdy nemôže a teda Boh nebude mať s takou bytosťou nikdy žiadne problémy na veky vekov!

Časť 3 – Vykúpenie a jeho následky

Budem teraz hovoriť LEN o znovu-zrodených veriacich. Drvivá väčšina kresťanstva doteraz nevie a nerozumie nielen rozdielu medzi Vykúpením a Spásou, ale nerozumie, „nevidí“ ani samotné Vykúpenie. Rozdiely medzi Vykúpením a Spásou som dostatočne opísal v mojich knihách, preto to nebudem opakovať. Teraz sa upriamim len na to, čo nám Pán Svojim Duchom chce dať ohľadne Vykúpenia samotného a jeho následkov v každom kresťanovi.

V prvom rade musím prehlásiť základný fakt Vykúpenia, ktorý fakticky platí aj na Spásu človeka. Po vykúpení, každý veriaci stále žije vo svojom „starom človeku“, v starom, prirodzenom, naturálnom stvorení. Jeho duch, duša a telo neboli podstatne zmenené, ani nijako obnovené v Duchu Svätom. Ten veriaci bol „znovuzrodený“, čiže, dostal do svojho ducha „Nového Duchovného Človeka“, ktorý v ňom nikdy predtým nebol, a do svojho srdca dostal závdavok Ducha Svätého, čím nás Boh akoby „zapečatil“ (viď Časť 4-Prvý fakt). Ten základný fakt je ten, že všetky Božie sľuby z celého Písma platia LEN na toho Nového Duchovného Človeka! Pretože všetky sľuby a zasľúbenia Božie sú ÁNO a AMEN jedine v Kristovi. Kristus, ktorého kázal aj Pavol aj Silvanus aj Timoteus nikdy nebol ÁNO aj NIE, v Kristovi bolo vždy iba ÁNO (2Kor. 1:19-22). Teda mimo Krista, žiadny prísľub Boží neplatí! Preto sa nám hlavne na počiatku našej cesty spásy mohlo zdať, že Boh nie je vždy s nami a nedáva nám, čo chceme, pretože On nejedná s našim starým človekom, ako jedná s našim Novým Človekom. Napokon, vykúpenie nezačína našim znovuzrodením, ale začína uverením v našom srdci, že Boh vzkriesil Ježiša Krista z mŕtvych a vyznaním tejto viery našimi ústami (Rim. 10:9,10). Až potom nám Boh priznal spravodlivosť, zapísal nás do Knihy Života a dal nám tiež závdavok-pečať Jeho Ducha do nášho srdca (Ef. 1:13). Potom bolo potrebné učiniť pokánie a nechať sa pokrstiť. Vtedy nám Boh dal dar Ducha Svätého (Sk. 2:38), ktorý nám priniesol zrod toho Nového Človeka do nášho ducha, čo bol ten skutočný „deň nášho vykúpenia“ (Ef. 4:30), lebo bez Ducha vykúpenie neexistuje.

Vykúpenie by sa dalo prirovnať ku gazdinej, ktorá idé na trh kúpiť polotovar, aby prihotovila obed. Ten polotovar nie je obed! A keď ona donesie domov zemiaky a mäso, ani to nie je obed. Ten surový zemiak a to surové mäso sú potencionálnym obedom. Treba ich uvariť, upiecť, opražiť, osmažiť, čiže, použiť OHEŇ. Keď sme my vykúpení, sme ešte menej než „polotovar“, sme surovým zemiakom a surovým mäsom, ktoré potrebujú OHEŇ, aby sa z nich stalo niečo užitočného a jedlého, aby prinášali iným výživu a život. Vykúpenie sa tiež dá prirovnať k bohatému princovi, ktorý si na trhu kúpil otroka. Ten otrok zmenil svojho majiteľa, ale ten nový majiteľ ho nechce iba priviesť na svoj statok, aby tam pracoval, ale chce ho priviesť do svojho domu, aby sa stal jeho bratom. Také niečo sa nikdy v dejinách ľudstva nestalo, aby otrokár, ktorý si na trhu kúpil otroka, chcel z neho učiniť svojho brata. Pravda? Ale toto je Božie Vykúpenie a Jeho Účel. Preto sa s nami, bývalými otrokmi Satana, dejú veci, ktoré sa s inými otrokmi nikdy nediali!

Vykúpenie je iba začiatok Spásy! Vykúpenie nám poskytuje „otvorené dvere do Spásy“. Práve tak, Vykúpenie nie je začiatok „neba na zemi“, ani to nie je koniec našich problémov, konfliktov a utrpenia, ani to nie je záruka našej budúcej spásy a zdokonalenia, teda nie je to ani záruka nášho vstupu do Kráľovsva Nebeského, ani do Neba samotného. Je to začiatok našej vojny s peklom a to našou vierou. Vierou sme začali spásu našej duše (Ef. 2:8), vierou ju aj musíme skončiť (1Pet. 1:9). Tieto duchovné fakty nie sú NIKDY kázané, učené ani nijako vysvetľované pretože Cirkev a jej vedúci ich vo všeobecnosti ani nevnímajú, teda im ani neveria hoci sú jasne napísané v Slove Boha Všemohúceho! TOTO JE TRAGÉDIA CELEJ DNEŠNEJ CIRKVI... a veriaci zostávajú podvedení.

V živote každého vykúpeného kresťana príde čas kedy on nevie, kde je a čo sa s ním deje. Jeho kresťanský život prechádza komplikáciami, zmätenosťou, problémami, bezradnosťou, nevysvetliteľnými, znepokojujúcimi ba aj nelogickými udalosťami. To, čo on začne nachádzať v systéme kresťanstva neprináša ani pokoj, ani lásku, ani šťastie, ani porozumenie, ani duševné uspokojenie, ani vyplnenie jeho túžob, ani riešenie jeho problémov; práve naopak, prináša rozčarovanie, utrpenie, neporozumenie a sklamania v mnohých smeroch, ktoré ho privedú do chaosu, do strachu, obáv, nespokojnosti aj do nerozhodnosti, čo robiť. Kresťanský život zrazu prestáva byť takým priamočiarym, jednoduchým, ležérnym i bezstarostným životom, čiže, „nebom na zemi“, ktorý sme očakávali. Nič nie je jasné, ako sme si to mysleli alebo predstavovali. Čo toto všetko znamená a prečo sa toto deje?

Pretože v nás teraz žije Nový Človek–NOVÁ OSOBA, ktorá v nás nikdy predtým nebola, ktorá je RADIKÁLNE iná, než sme my! My sa teraz máme dostať do Novej MYSLE tej Novej Osoby, ktorej myseľ je radikálne iná, než naša myseľ; máme vyjsť a uniknúť z našej starej mysle. Tu môžem aj ľudovo povedať, že v tomto prípade je ozaj všetko v poriadku, keď my aj začneme „strácať náš rozum... aby sme dosiahli rozum tej Novej Osoby“! (1Kor. 2:16/ Fil. 2:5). Lebo keď začneme len strácať náš rozum bez ďalšieho cieľa, to nás privedie do blázinca. Ale keď ho začneme strácať, aby sme nadobudli rozum nepredstaviteľne vyššej kvality, kapacity, nepredstaviteľne širšej a hlbšej múdrosti a rozhľadu, rozum, ktorý chápe nebeské veci a má nebeské ciele, teda, aby sme nadobudli rozum tej Novej Osoby, to nás vytiahne z blázinca tohoto pozemského života a privedie do Neba. Preto ten vykúpený veriaci, ktorý chce silou mocou zostať vo svojom prirodzenom, starom rozume a odmieta vykročiť smerom ku svojej dokonalosti (Žid. 6:1), je Pánom prirovnávaný ku bláznovi, ktorý zo svojho bláznovstva nikdy nevyjde, aj ku psovi, ktorý sa navracia ku svojmu vývratku, ba aj ku umytej svini, ktorá sa zase chce pováľať v blate (Pr. 26:11/ 2Pet. 2:21, 22). Vidíme to? Veríme tomu?

Čím viac „bratov a sestier“ prichádza do nášho kresťanského života, tým sa on nestáva jednoduchší a pochopiteľnejší, ale naopak, komplikovanejší, takže mnohokrát prestávame rozumieť aj sami seba a čo vlastne v tom kresťanskom živote chceme. Protirečivé elementy a všelijaké protichodné prúdy rozdielnych duševných presvedčení, ambícii a túžob narastajú namiesto, aby sa zmenšovali a my nevieme v čom sa vlastne nachádzame a ako sa z toho dostať von. Naša tendencia v tomto štádiu je osamostatniť sa, aby sme sa nejak dostali von z tej motanice a z tých ťažkostí a žili si pokojný, osobný, uzavretý, separovaný život, ktorý nám nikto nebude negatívne ovplyvňovať, dirigovať nás, ani ubíjať nás podľa svojich osobných presvedčení a ambícii. Zdá sa to byť duševný boj, ktorý sa časom zväčšuje a zosilňuje a tento kolotoč nikdy nezastáva a nerieši žiadne osobné problémy. Čo je tu tragické je, že keď sa niekto napokon rozhodne zoskočiť z takého kolotoča a nenájde svoj osobný, uzavretý a pokojný život, obyčajne naskočí na iný kolotoč, ktorý síce môže viac uspokojovať túžby jeho utrápenej dušičky, ale môže byť duchovne omnoho nebezpečnejší. Na tom novom kolotoči môže totiž človek byť viac podvedený, než na tom predošlom a môže aj stratiť svoju spásu! Diabol vždy čaká na takýchto „skokanov“, lebo sú pre neho vábne obete, ako ovce, čo opustia košiar a na vlastnú päsť sa vydajú hľadať svoje pasienky. Pána nikdy nepoznali a preto Ho nemôžu nasledovať. Diabol sa vždy snaží dávať do duše pocity, vnemy, myšlienky, predstavy, akékoľvek iné náznaky, že Boh je vlastne proti nám, že má s nami spory, že kvôli našim hriechom, prestúpeniam, slabostiam a nedostatkom On nás akosi nemôže milovať, nemôže ani odpovedať na naše modlitby alebo sa o nás starať. Takýmito a mnohými podobnými podvodmi a sprostosťami nás diabol chce okradnúť o náš pokoj a tým zväčšiť tlaky na nás, ktoré nás po čase odvedú od Boha a začneme hľadať „pokojnejšie“ miesta bez stresov, kdekoľvek nás „vietor zaveje“.

Na druhej strane, ak tieto podvody diabla u veriacich nezaberú, on má naporúdzi kopu iných podvodov. Najlepší je vždy protichodný podvod. Ak ti je ťažko uveriť, že Boh ťa nemiluje, že má proti tebe veci, že má s tebou spory, atď., potom ťa podvedie tak, že ti bude hovoriť bájky o Božej „neskonalej a bezpodmienečnej láske“ voči tebe, ako ťa vlastne Boh veľmi miluje takého, aký si! Že stačí zašepkať Nebeskému Oteckovi o tvojej veľkej láske a oddanosti voči Nemu a všetko je vyriešené... aj bez ohľadu na Slovo Božie, t.j., bez ohľadu ako žiješ, aké skutky konáš, ako ignoruješ alebo lámeš Slovo Božie zľava zprava, ako nedodržiavaš Jeho Prikázania (Jn. 14:21, atď). Podvedený človek NEVIE, že je podvedený a preto kráča svojim kresťanským životom ako námesačník a verí každému „hlupákovi“, ktorý mu lichotí, hovorí mu veci, ktoré sa mu osobne ľúbia.

Tieto horné odstavce sú realitou pre každého duchovne začínajúceho veriaceho, hlavne pre toho, ktorý to s Kristom myslí vážne. Ktorý nemá v záujme iba sa nejako „prešmyknúť do Neba“ alebo mať Krista iba ako „núdzový východ“, keď začne niečo horieť v baráku. My všetci vieme, že každé dieťa v určitom veku musí prejsť cez tzv. „detské choroby“, a keď dovŕši 13 rokov, čo sa tiež zovie „vek teenagera“, dotyčný „vojde do tunela“ a nevyjde z neho až keď má asi 19 rokov. Pravda? Každý z nás sa na to určite môžeme rozpamätať, lebo nikto nie je výnimkou. Nemali by sme preto byť veľmi prekvapení, keď zistíme, že podobné sa deje aj v našom duchovnom vývoji. Aj tu prechádzame cez naše „duchovné detské choroby“ a potom vojdeme do „duchovného tunela“, kde nevidíme nič, ani seba, ani Pána. Toto sa deje bez ohľadu na náš fyzický vek! Tu máme dosť času na snívanie o lepšom živote, o Nebi, o ideálnom kresťanstve aj o ideálnom pozemskom živote. Máme tu tiež dosť času na prekonávanie všakových sklamaní, menších aj väčších, nepredstaviteľných a nelogických situácii, srdcových záchvatov a intelektuálnych šokov. Nielen to, ale čudujeme sa aj takým faktom, že iní bratia a sestry sa k nám nechovajú tak, ako očakávame ako by sa mali, a že oni majú o nás vlastne tie isté názory a pocity, že ani my sa voči nim nechováme, ako by sme sa mali.

Ja osobne som z mojej asi 45-ročnej služby Cirkvi svedkom, že aj moji veľmi blízky bratia a sestry prechádzali „tunelom“ tak asi 20-30 i viac rokov a mne to dlho trvalo, kým som si to sám začal všímať a kedy sa mi oni začali javiť ako „beznádejné prípady“. Ten najjasnejší dôkaz tohoto faktu prišiel, keď som ich začal vidieť „vychádzať z tunela“ – a to nie mojim pričinením! Zrazu sa oni stávali „inými ľuďmi“ a so starými, ktorých som tak dobre poznal, strácali spoločenstvo! Zázrak! Odvtedy som sa neodvážil považovať ktoréhokoľvek veriaceho za „beznádejný prípad“. A to by som radil aj iným, ktorí majú podobné prípady, lebo Pán sa neriadi našimi logickými posudkami. A čo má pre nich Pán pripravené, aj pre ich posmrtný vývoj, o tom už naozaj nemáme ani potuchy. Duchovná lekcia je, že posudky a predstavy našej ľudskej mysle o ktorejkoľvek inej osobe sú napospol nespravodlivé, nepresné, neopodstatnené a totálne nevyhovujúce, ako základ pre ich budúcnosť. A toto sa týka aj nášho manžela, manželky, detí, súrodencov a spústy ďalších bratov a sestier aj priateľov. Jedine Pán vidí ich skutočnú budúcnosť. Lebo tie najväčšie problémy človeka sa neriešia slovami, ani diskusiami, ani kázaním, ale plačom (Mt. 8:12/ 22:13).

Časť 4 – Duchovné Fakty Vykúpenia

Život viery a život s Bohom NIE JE ľahký, ani jednoduchý, ani predvídateľný, ani logický, ani našu dušu neuspokojuje podľa naších túžob a predstáv! Pán nám tu chce ukázať Jeho duchovné Svetlo, ktoré nás má sprevádzať od samého začiatku nášho vykúpenia až do samého ukončenia našej spásy – do nášho zdokonalenia a vstupu do Neba. To Svetlo má byť pre nás akoby „jediným mostom“, ako sa dostať do našej Dokonalosti.

Prvý fakt toho Svetla je ten, že pri našom znovuzrodení to NEBOL náš starý ľudský duch, ktorý bol akoby „oživený“ Duchom Božím. V takomto prípade by sme nikdy neboli NOVÝM STVORENÍM, nemali by sme žiadnu NOVÚ OSOBU v našej osobnosti. To dosvedčuje faktu, že Boh naše prirodzené stvorenie neplánuje opravovať, vylepšovať, či oživovať nijakým spôsobom, ale ho vymeniť za nové! Dôkazom toho je tiež Slovo Božie, ktoré nám hovorí, aby sme sa „očistili od všetkej špiny telesnosti a (nášho) ducha, zdokonaľujúc sa vo svätosti v bázni Božej“ (2Kor. 7:1). Náš ľudský duch je teda stále špinavý aj po našom znovuzrodení, teda, nie je nový a tiež potrebuje byť očistený a zachovaný, ako nevinný do Príchodu Nášho Pána Ježiša Krista (1Tes. 5:23).

Druhý fakt toho Svetla sa musí pre nás stať perfektne jasným a síce: každý pravdivý znovuzrodený kresťan pri svojom vykúpení sa vo svojej osobnej podstate stáva INÝM ČLOVEKOM, než bol predtým! ON JE TERAZ DVOJITÁ OSOBNOSŤ. Jeho stará osobnosť zostáva ČLOVEKOM DUŠE a jeho NOVÁ OSOBNOSŤ, ktorá v ňom nikdy predtým neexistovala, je ČLOVEKOM DUCHA, ktorý sa v Písme tiež nazýva VNÚTORNÝM alebo tiež NOVÝM ČLOVEKOM. Duch Boží, ktorý vošiel do nášho starého človeka a doniesol nám po našom Vykúpení toho Nového Človeka, ako dar od nášho Otca Nebeského, ten Duch a ten Nový Človek prišli z úplne iného sveta, sú úplne iného rádu, charakteru a mentality, dívajú sa na veci a posudzujú veci absolútne rozdielne od toho, ako sa my na ne dívame a ich posudzujeme. To by, napokon, nemalo byť pre nás nepochopiteľné – Duch Svätý JE BOH, a ten náš NOVÝ ČLOVEK JE Z NEBA, On pochádza z Boha a teda nemá s našim starým pozemským človekom absolútne NIČ SPOLOČNÉHO!  On nie je ani naše nové telo, ani naša nová duša, ani náš nový duch, teda, On nie je našou novou nádobou, ale je NOVOU NÁPLŇOU našej existujúcej nádoby, je NOVÝM ŽIVOTOM, ktorým naša existujúca nádoba môže žiť, alebo má žiť, alebo bude plne žiť v našej večnosti. V tomto zmysle budeme my zmenený na Podobu Krista, lebo aj On je podobnou nádobou s takým istým ŽIVOTOM V NEJ (viď Časť 2, odstavec 3).

Ako príklad môžem uviesť Izraelského kráľa Šavla, ktorému bolo povedané: „A Duch Pána príde na teba a budeš... prorokovať, a budeš premenený na iného človeka.“ (1Sam. 10:6) On dostal do svojej existujúcej nádoby novú náplň. Bohužiaľ, so Šavlom to netrvalo dlho, lebo Duch Pána ho zakrátko opustil a prišiel na neho zlý duch, ale jeho uvádzam len ako príklad. Fakt je, že Duch Pána a ten náš Nový Človek, ktorý k nám prichádza cez nové narodenie, mení nás na „dvojitú osobnosť“, na „iného človeka“ – A TOTO ZAČÍNA VŠETKY NAŠE PROBLÉMY! Od svojho vykúpenia máme v sebe dve silné osobnosti, ktoré sú neustále PROTI SEBE, bojujú proti sebe, nikdy sa nemôžu zjednotiť ani dosiahnuť akýkoľvek kompromis! (Gal. 5:17)

Životné skúsenosti takéhoto vykúpeného človeka v jeho vlastnej duši sú totálne zničujúce. Skôr alebo neskôr my začneme zisťovať a skusovať, že sa zúčastňujeme, sme zapájaní do ničenia samého seba! Do zkazy, deštrukcie, pustošenia a záhuby vlastného starého života! Či sme si doteraz nevšimli tú devastáciu našej mysle, srdca a vôle, čo sú skúsenosti každého pravdivého kresťana na úzkej ceste? Takéto jeho skúsenosti, a čo sa s ním deje, sú absolútne nevysvetliteľné. On im nemôže rozumieť, ani ich nijako vysvetliť. On mnohokrát jednoducho nevie, čo sa s ním deje! Mnohokrát koná to, o čom vie, že by to nemal konať, a nekoná to, o čom vie, že by to mal konať. Pravda? Prečo? Nuž niekedy si stačí prečítať Slovo Božie Rimanom 7:15-21, lebo aj Apoštol Pavol toto zakusoval.

A tento nový zrod v  duchu vykúpeného človeka predstavuje omnoho viac, než len to horeuvedené. Jeho nový zrod vytvára nielen jeho osobný chaos a zničujúce skúsenosti, ale vytvára tiež nové konflikty medzi kresťanmi, ktoré oni pred vykúpením a znovuzrodením nemali! Najlepším príkladom je zbor v Korinte: rozdelenia, lopotenia, súdne procesy jedného proti druhému, neschopnosť kráčať jeden s duhým, hriechy najhrubšieho zrna, nedorozumentia, ťažkosti, a čo ešte? A toto boli znovuzrodení kresťania, ktorí o úzkej ceste ale nevedeli nič! Koľko takých „korintských“ zborov existuje aj dnes? A čo je vysvetlenie takého „nekresťanského faktu“?

Keď bol Duch Boží naozaj uvedený do života nášho starého pozemského človeka a priniesol nám zárodok nového nebeského človeka, On automaticky spôsobuje konflikt so všetkým v nás, čo patrí starému životu. Toto je vlastne Jeho základný úkol, inak nás do Podoby Krista nikdy nemôže pretvoriť (Rim. 8:29). A keď my nie sme pripravení, alebo aspoň ochotní zanechať, opustiť, vzdať sa územia nášho prirodzeného pozemského starého života, stratiť náš starý život kvôli Nemu (Mt. 16:25), potom naše problémy, konflikty, útrapy, sklamania a neúspechy nikdy neskončia. A keď tento proces a naša neochota alebo nevera premáhať pokračuje a nemá konca-kraja, môžeme náš život večný aj stratiť (Zj. 3:5). Spomeňme si na dentistov, chirurgov a podobných, ktorých my všetci „milujeme“, no bez ktorých by sme tu dnes možno ani neboli všetci živí. Aj keď vidím chirurga so skalpelom v ruke ako sa na mňa dolu díva, predsa mu dôverujem a dávam sám seba do jeho rúk, nech robí so mnou, čo uzná za potrebné, len aby mi zachránil život! Či Pán Ježiš Kristus sa nedíva dolu na mňa tiež so „skalpelom“ v ruke? A či mi On tiež nechce zachrániť môj život večný? Prečo nedám sám seba do Jeho rúk, nech robí so mnou, čo On potrebuje robiť?

Ten nový zrod tiež vysvetľuje opozíciu menej duchovných veriacich proti tým, ktorí sú duchovne vyspelejší. Nie je nič príjemného písať o niektorých faktoch, ale musíme sa im pozrieť rovno do očí. Ak my v pravde kráčame s Duchom Božím, bude mnoho kresťanov, ktorí nám nielen, že nebudú vôbec rozumieť, ale nám budú ZLE rozumieť! Nielen, že takíto nemôžu kráčať spolu s nami, ale oni sú presvedčení, že MY sa mýlime! Potom my budeme stretávať to, čo Apoštol Pavol všade stretával – zlú povesť (2Kor. 6:1-8-10). A tento konflikt medzi duchovne menej a viac vyspelými je v dôsledku toho, že Samotný Duch Boží od nás vyžaduje bezvýhradnú, nekompromisnú oddanosť Jeho Zámeru a Cieľu, našu vernosť a spoluprácu. Dokiaľ ich On od nás nedostáva, spory, boje a konflikty budú pokračovať. A kdekoľvek sa život kresťanov vyznačuje takýmito spormi, bojmi a konfliktami, potom to poukazuje na závažné ZLO v ich vlastnom živote a neposlušnosť voči Slovu Božiemu. Podľa mňa, je priam nemožné, aby tí menej vyspelejší rozumeli, alebo aspoň uverili tým vyspelejším, a to hlavne kvôli ich pýche, tvrdohlavosti a zavretému srdcu.

Najlepším dôkazom toho horného odstavca sú moje osobné skúsenosti a ako mi moji bratia a sestry v Kristu preukazovali „dvojitú úctu“ za moju mnohoročnú službu a prácu v Slove Božom a v učení (1Tim. 5:17). Naozaj sa nechcem zle vyjadrovať, ale musím kvôli pravde a tomu Svetlu, ktorým Pán osvecuje aj celú Cirkev, aspoň naznačiť, že som zo začiatku nevedel, že tá „dvojitá úcta“ bude zahrňovať aj pľuvanie, kašlanie, cik... aj kak... na mňa, aj mená a nádavky najrôznejšieho druhu, že zahrňuje aj odplatu zla za moje dobro, aj že ma odkopnú ako psa, aj sa budú separovať odomňa aj ma ignorovať prasačím spôsobom bez akéhokoľvek vysvetlenia alebo uvedenia nejakých dôvodov, že ma budú bezdôvodne nenávidieť (Jn. 15: 25) a podobné dobroty. Nuž keby som to bol dopredu vedel, bol by som býval spokojný aj len s „jednoduchú úctou“ a nie dvojitou.

Čo je pre mňa na celej veci to najvzácnejšie a tiež najradostnejšie je fakt, že „Moje Veličenstvo“ nebolo nad týmito prejavmi lásky a úcty nijako urazené, ani dotknuté, ani nemám v srdci žiadnu horkosť, nenávisť alebo neochotu odpustiť a prijať týchto ľudí a znova ich objať (ako predtým) už pri prvom náznaku ich pokánia a ľútosti. TO JE MOJE VÍŤAZSTVO! Na nešťastie, ten horný odstavec opisuje stav dnešného kresťanstva. A ja sa dnes nečudujem, lebo mnohí pastori, kazatelia, biskupi, preláti, aj kardináli sú tiež takíto a takto vedú aj ich ovečky. Ten najčerstvejší prípad mám od letničného pastora Stanislawa Gawela zo Žiliny, predsedu organizácie „Priateľov Izraela“, ktorému som na konci apríla poslal Posudok Pána na hovorcov ich Konferencie v Žiline v auguste 2013. Ten Posudok, ako aj opis priebehu tej konferencie, a „prasačiu odpoveď“ pastora Gawela mám k dispozícii. Práve tak mám k dispozícii môj list z 30. mája 2015 biskupovi Apoštolskej Cirkvi na Slovensku Jánovi Lachovi so všetkými priloženými dokladmi, ktoré osvetľujú tento Bohorúhačský prípad. Tiež môj druhý list J.Lachovi z 18.júla, jeho odpoveď z 25.júla a moju odpoveď na jeho odpoveď z 31.júla. Všetko je k dispozícii každému, kto by chcel čítať a vidieť, čo Pán dnes ukazuje o svetovej cirkvi konca sveta, lebo tá je zrelá na vypľutie z Jeho úst (Zj. 3:16,17). Ten obraz je všeobecný, zahrňuje kresťanov s ich vedúcimi v každej svetovej cirkevnej organizácii, ktorí zostávajú karnálni a vlažní, nepremáhajú, nevíťazia.

Jeden z hlavných faktorov našich problémov a ťažkostí tkvie aj v tom, že my sa priebežne snažíme priviesť našu pozemskú mentalitu a život do Neba, a zniesť Nebo dolu do našej pozemskej mentality a života! TOTO JE ABSOLÚTNE NEMOŽNÉ! Nebo je vysoko nad nami nielen v priestore a vzdialenosti, ale v náture, v charaktere, v morálke, v spôsobe myslenia a posudzovania vecí. Cesty Pánove ignorujeme, odmietame a chceme, aby On kráčal našimi cestami a požehnával naše cesty. Jeho Zámery a myšlienky tiež ignorujeme alebo odmietame, ale prosíme Ho, aby požehnal naše zámery a aby nasledoval myšlienky našej mysle. Modlíme sa o to, čo nám vyhovuje a čo je nám logické, ale to sú všetko „sebecké modlitby“. Nemodlíme sa za to, čo vyhovuje Jemu, Jeho Cieľom a Zámerom, čo je duchovne logické pre Neho a preto duchovne prospešné aj pre nás.

Pán teda neprináša Nebo dolu na zem a do nášho života cestami, ktoré my preferujeme a ktorým rozumieme. Naopak. On nás volá preč zo zeme do Nebies, kde nás Náš Otec už dávno posadil spolu s Kristom (Ef. 2:4-6)! Svojim Duchom hľadá, ako nás zreformovať, zreorganizovať, zmeniť, zdokonaliť podľa Svojho Vzoru v Nebi, aby sme boli súci a hodní tam vkročiť. Nuž ale to je práve ten proces devastácie, otriasania, lámania, zkazy, pustošenia, záhuby, oddeľovania, umŕtvovania, ukrižovávania a zmeny našej prirodzenej hriešnej bytosti, ktorým to On dosahuje. A my v našom naturálnom živote nie sme schopní pochopiť, čo On vlastne robí, čo chce, ako to On vidí a myslí a koná. On žije morálne, mentálne a tiež duchovne v úplne inom svete, než my. A hoci my po čase trochu duchovne podrastieme a začneme vidieť, že sme vyššie, než len v materskej škôlke, predsa stále stojíme proti úžasným veciam, ktoré sú absolútne mimo nášho pochopu, porozumenia či akejkoľvek schopnosti ich zvládnuť alebo riešiť. Ako keď niekto z materskej škôlky príde na univerzitu a chce vidieť a rozumieť, čo sa tam učí a projektuje. Tento príklad vystihuje realitu asi najlepšie.

Časť 5 – Cieľ Vykúpenia

Vykúpenie nemá s odpúšťaním hriechov ani s vlastnou Spásou človeka NIČ SPOLOČNÉHO! V Slove Božom, ktorý je základom Vykúpenia (Rim. 10:9,10) sa jasne hovorí, že dotyčný takto vykúpený BUDE SPASENÝ. Ako a kedy bude spasený, o tom sa tu vôbec nehovorí.

Vykúpenie je VYBRANIE-VYVOLENIE (ecclesia-cirkev) ľudí, ktorí uverili v srdci zpomedzi tých, ktorí neuverili, alebo uverili len mentálne v hlave. A tým, ktorí uverili v srdci, tú vieru svojim jazykom vyznali a učinili pokánie, bol darovaný nebeský inštrument: „Nový Človek Ducha“, ktorý je v princípe „kópiou toho Človeka-Muža na Tróne Nebeskom“, cez ktorého – a jedine cez ktorého – môžu byť spasení. A z tých, ktorí uverili v srdci boli vybraní tí, čo sú ochotní nastúpiť cestu Spásy. TO JE VŠETKO! Mnohí z tých, čo uverili zostanú na tomto začiatočnom bode Spásy až do svojej telesnej smrti a nikdy nebudú ochotní na tú cestu vykročiť – a to je tragédia veriacich! Lebo VYKÚPENIE NIE JE SPÁSA!

Všetkým takto vyvoleným Boh vo Svojom Slove hovorí, že ten Človek-Muž na Nebeskom Tróne je počiatkom nového rádu človeka, nového ľudstva, je akoby „modelom, reprezentantom“ na ktorého Podobu nás Duch Boží MUSÍ zmeniť (Rim. 8:29), ak chceme niekedy žiť s Bohom v Nebi. Lebo Ježiš Kristus je jediný Človek, ktorý dokonale konal a stále koná Vôľu Boha Otca a dokonale Ho uspokojuje na veky vekov. TO JE SPÁSA-DOKONALOSŤ POZEMSKÉHO ČLOVEKA KTORÁ USPOKOJUJE BOHA A NIČ INÉ. To, čo Boha neuspokojuje, nebude nikdy prijaté do Jeho Prítomnosti. Spomeňme si na Jeremiáša, ako ho Pán poslal do domu hrnčiara kde on videl, ako hrnčiar urobil prvú nádobu a tá sa v jeho rukách pokazila. Preto on z nej urobil druhú nádobu. Potom Pán hovorí ku Jeremiášovi ohľadne Izraela (Jer. 18:1-13), ale ten obraz z domu hrnčiara poukazuje na omnoho viac, než len na Izrael. Tá prvá pokazená nádoba reprezentuje prvého Adama, ktorý bol sformovaný na Podobu Boha (1M. 1: 26), ale zhrešil, padol, preto čokoľvek je podobné tej prvej nádobe je pokazené a Bohu neprijateľné. Preto ten hrnčiar (Boh-Stvoriteľ) urobil druhú nádobu – Nového Človeka – Krista, ktorá bola dokonalá a na Podobu ktorej my všetci máme byť duchovne pretvorení (Rim. 8:29), lebo inak sa do Domu Božieho nedostaneme! Preto tiež akákoľvek služba, ktorá nijako nemení našu podobu na Podobu Krista je falošná a nie je službou Bohu (viď tiež 1Kor. 15:45-49). Cieľ Vykúpenia je otvoriť cestu do Spásy každému človeku na tejto zemi, ktorý nielen uvidel Milosť Božiu, ktorá prináša Spásu (Tit. 2:11-15), ale jej aj uveril a prijal ju do svojho srdca. Aj Izrael bol „vyvolený“ národ určený pre Spásu, ktorý bol v očiach Božích Vykúpený, ale nebol ešte spasený (5M. 30:1-20). Aj tomuto Svojmu vyvolenému a vykúpenému národu Boh dal výber hovoriac: „Viď, že som dnes predložil pred teba ŽIVOT a dobro, a SMRŤ a zlo“ (5M. 30:15). A vo verši 19 dáva dôležitú radu: „...preto, vyber si život, aby si aj ty aj tvoje semeno mohli žiť“. Takisto aj vykúpenému veriacemu v Novom Zákone Boh dáva výber a tú istú radu, aby hľadal a vybral si úzku cestu, ktorá vedie do ŽIVOTA  a aby nešiel po širokej ceste, ktorá vedie do záhuby (Mt. 7:13,14). Je to Pravda?

Cieľ Spásy je, aby sme začali rásť, byť zosilňovaní a zdokonalovaní v našom vnútornom-novom človeku, ktorý nám bol pri Vykúpení daný, ako dar z Neba a za ktorého sa modlil aj Apoštol Pavol (Ef. 3:16,17). Tento náš vnútorný-nový človek žije ten istý život, ako ten Muž na Tróne – Kristus. Ten život je ďaleko za dosahom našich telesných i duševných zmyslov, je mimo dosahu našej seba-vôle, našich myšlienok, pocitov, predstavivosti i chápania. Tu by sme mali začať veriť aj rozumieť, prečo Boh od nás očakáva iba ODDAŤ SA MU A VERIŤ MU. Lebo nevera je základný a najhorší hriech aký môže existovať, lebo robí Boha luhárom. Je veľmi ťažké a mnohokrát nemožné eliminovať tento hlboký hriech, ktorý môže byť utajovaný a schovaný hlboko v srdci človeka, ktorý vo svojom srdci neverí pravdu Slova Božieho, ktoré Slovo Boh zapečatil do Krvi Svojho Jednorodeného Syna.

(*) Čo sa týka Cieľa Vykúpenia, čo je titul tejto Časti 5, musíme dodať niektoré extrémne dôležité duchovné fakty a uvážiť ich vplyv a dopad na našu vlastnú osobu.

Je veľký rozdiel medzi hriechom a hriechmi. Hriechy, ako činy zla, nám môžu byť odpustené, ale hriech, ako koreň zla, NIE! Ten koreň zla v našej bytosti je to naše EGO, naša TELESNOSŤ a to odpustené nemôže byť – to musí byť zničené! Dokiaľ hriech nie je v nás zničený, bude priebežne produkovať v nás a cez nás hriechy – na veky vekov! Kristus nielen, že vypil ten kalich hriechov a neprávostí, ktoré celé ľudstvo napáchalo za svojho pozemského života (Lk. 22:42), ale ON bol naviac UČINENÝ HRIECHOM kvôli nám, aby sme sa my mohli stať Spravodlivosťou Boha v Kristovi (2Kor. 5:21) Preto, vzhľadom na tieto dva horeuvedené duchovné fakty, sú dva hlavné dôvody prečo duchovne nerastieme, prečo nie sme zdokonaľovaní, prečo sa modlíme celé roky, no žiadna duchovná zmena v nás nenastáva, ale zostávame karnálni-telesní veriaci. Sú na to dva dôvody:

(a) nevidíme samých seba, svoj koreň hriešnosti – ego-telesnosť, (b) nevidíme ani mnohé naše hriechy ani si ich neuvedomujeme, lebo žijeme a kráčame v našej telesnosti preto nič duchovného nevnímame, ani skutočné príčiny prečo sme tie hriechy vlastne spáchali.

Keď nám Pán naše hriechy po čase ukáže a my sme aj ochotní ich vyznať a učiniť pokánie, On nám ich odpustí a očistí nás od všetkej nespravodlivosti, ktorú tie hriechy v nás spôsobili (1Jn. 1:9), ALE v koreni hriešnosti nášho ducha – v našej telesnosti – nenastala žiadna zmena! Keď sa aj pokúšame postaviť sa proti koreňu našej hriešnosti a chceme „niečo urobiť“, vylepšiť sa, poučiť sa z toho pre budúcnosť, aby sme nepokračovali v neprestajnom páchaní tých istých hriechov a neprávostí v budúcnosti, Pán vie, že zlyháme a nič nedosiahneme, preto nás nechá, lebo to zlyhanie my potrebujeme! Cez tieto mnohoraké pokusy a pády začneme vidieť, že toto nie je cesta, začneme vidieť našu nemohúcnosť, prázdnotu a neschopnosť našej duše. Pán toto dosahuje cez mnohé problémy a konflikty, ktoré On vytvára a stavia do našej cesty za tým účelom – aby sme začali vidieť a zpoznávať samých seba. Preto, vďaka Bohu za problémy! Pravdivého služobníka Božieho netrápi to, keď vidí veriacich hrešiť, ale keď vidí ich postoje a reakcie na svoje hriechy a hlúposť, ako sa pokúšajú obraňovať sa, rozumovať, ospravedlňovať, vykrúcať, len aby si zachovali svoj „imidž“ nevediac, že tým si v sebe zachovávajú svoj koreň zla, hriešne ego-telesnosť. Dokiaľ žijeme v duchovnej temnote, žiadny hriech si neuvedomujeme a preto žijeme náš prirodzený život pokojne. Ale keď príde Svetlo, ten „pokojný život“ prestáva.

Prečo aj naše najúprimnejšie snahy aj modlitby zlyhávajú? Po vykúpení sa mnohí veriaci snažia postaviť svoju „novú“ vôľu proti hriechu neuvedomujúc si, že hriech je „zákon“ (Rim. 7:23-25), kdežto naša vôľa nie je zákon. Preto zákon hriechu vždy prevládne všetko úsilie, snahy aj modlitby našej vôle, túžob srdca aj myšlienok a predstáv našej mysle. Zlyhávanie prichádza, lebo zákon sa dá zastaviť alebo eliminovať jedine iným zákonom, silnejším a efektívnejším. Riešenie je postaviť zákon hriechu proti zákonu Ducha Života, ktorý je v Kristovi, ktorý jediný nás oslobodzuje od zákonu hriechu a smrti! (Rim. 8:1,2) Nič iné nám nepomôže! Učenie sa spravodlivosti je to isté, ako učenie sa Súdom Božím, lebo Súdy Božie ukazujú spravodlivosť Boha.

Do Krista sa dostávame a náš koreň zla je ničený jedine SÚDMI Božími. Súd Boží je Jeho Svetlo-Pravda v ktorej sa môžeme vidieť takých, akí sme v Jeho očiach. Keď to Svetlo-Pravdu prijmeme a Jej uveríme, Ona je schopná nás VYSLOBODIŤ ZO ZÁKONA HRIECHU, z koreňa našej hriešnosti, z našej telesnosti (Jn. 8:32). To, čo štúdium Biblie, alebo kázanie evanjelia nedokáže zastaviť, to dokáže Súd Boží. Iba Súd Boží dokáže zastaviť hriech! Kedykoľvek my myslíme na Súd Boží, myslíme na trestanie. Ale opak je pravdou, lebo Súd Boží je Božou Milosťou, Milosrdnosťou, zľutovaním sa nad nami dajúc nám možnosť vidieť a byť vyslobodení. To isté sa dá povedať aj o Kríži Kristovom aj o našom, lebo aj kríž je Súdom Božím a nie potrestaním. Život Večný pramení z Kríža – nie z odpustenia hriechov. Keď nám Boh odpúšťa naše hriechy, to neznamená, že nám súčasne dáva Život Večný.

Kedykoľvek sa hriech a bezbožnosť stali problémami človeka, Boh reagoval Súdom, ktorý ten hriech zastavil, človeka očistil a situáciu korigoval (napr. Noe a Potopa). Božie Svetlo spaľuje, prečisťuje spaľovaním, Náš Boh je spaľujúcim ohňom (Žid. 12:29). Preto je aj Nový Jeruzalem z priezračného zlata a z drahých kameňov, lebo bol prečistený ohňom. Preto možno tiež povedať, že toto Mesto je „ohňovzdorné“. Všetky obety Starého Zákona reprezentujú Kríž, a žiadna obeta sa neobišla bez ohňa. Bez ohňa Boh by nás nemohol prijať. Boží Súd, čo je Kríž, nás privedie ku bodu, kedy v nás nezostane absolútne nič, čo by oponovalo Bohu, čo by bolo stále schopné hrešiť proti Nemu. Pod intenzívnym a žiarivým Svetlom Božím, my strácame všetkú silu, moc a všetky schopnosti našej prirodzenej, telesnej bytosti. Neexistuje prirodzený človek, ktorý by dokázal prežiť Božie Svetlo pretože Jeho Svetlo tiež spaľuje. V Jeho Svetle celá Pravda je jasná a nič neostane zakryté. Kedykoľvek teda Boh hovorí (Jeho Slovo je Svetlo), my sme hotoví, a ak by sme aj náhodou zostali nažive, potom sme počuli iba doktrínu. Lebo ak sme naozaj osvietení, strácame schopnosť  konať to, čo sme konali v minulosti. Svetlo Jeho Súdu je schopné zlomiť to, čo sme neboli schopní premôcť počas mnohých rokov nášho kresťanského života. „Keď sme súdení (osvetlení Jeho Svetlom), sme pokorení Pánom, aby sme neboli odsúdení so svetom“ (1Kor. 11:32). Ak Svetlo-Súd prijmeme, sme spasení-zdokonaľovaní. Ak Svetlo-Súd odmietneme, budeme disciplinovaní-pokorení v budúcnosti, lebo Súdu sa nedá ujsť. (*)

Časť 6 – Rozsah Kristovho Vykúpenia

Keď hovoríme o rozsahu Kristovho vykúpenia, ideme veľmi, veľmi, veľmi ďaleko, široko a hlboko za záležitosť ľudského hriechu. Jeho vykúpenie sa vlastne dotýka celého Stvorenia „lebo skrze Neho sú všetky veci stvorené, čo sú na nebesiach i na zemi, veci viditeľné aj neviditeľné, či sú to tróny, či panstvá, či kniežatstvá, či mocnosti, to všetko je stvorené skrze Neho a pre Neho. A On je pred všetkými vecami a všetko pozostáva skrze Neho" (Kol. 1:16,17). Pád človeka a zlo, ktoré Satan spôsobil zahrňuje teda celý Vesmír, nielen Adama, preto povznáša Kristovo Vykúpenie ďaleko nad úzky limit ľudskej rasy a ľudského hriechu a prináša ho až do najvzdialenejších hraníc Vesmíru. Toto Vykúpenie sa dotýka celého Stvorenia a dotýka sa nielen všetkých vecí, ale aj celého systému a jeho usporiadania pretože celý Vesmír bol, a stále je, ovplyvnený a presiaknutý silami temna a zla. Takže práca Ježiša Krista a Jeho Osobnosť sa dotýka úžasnéhoh rozsahu vecí a záležitostí, ktoré si ani nedokážeme predstaviť (viď tiež Dodatok).

A) Vykúpenie Vesmíru začína vykúpením DUCHA ČLOVEKA. Toto sa dá prirovnať ku zmŕtvychvstaniu, kde náš duch pri uverení a vyznaní našej viery (Rim. 10:9,10) akoby vstal z mŕtvych. Tam, kde vládla smrť, začal nový Život, nové stvorenie z Ducha Božieho. Táto obnova, tento zrod nového Života v našom duchu, sa udial jednorázovo, to nebol postupný proces, ale jednorázový akt Ducha. Tak, ako Adam nezačal žiť postupne, ale v tom momente, keď Boh vdýchol do jeho nozdier dych života (Gen. 2:7), tak aj náš Nový Človek začal žiť akonáhle bol narodený z Ducha Božieho. My sa ani fyzicky nerodíme postupne, ale je to akt, ktorý trvá krátky moment.

B) Vykúpenie Vesmíru končí spásou DUŠE ČLOVEKA, čiže, spásou-zdokonalením človeka. Prečo dávam Vesmír do súvisu s dušou človeka? Lebo človek nie je iba centrom-srdcom Stvorenia, ale Stvorenie má svoje centrum-srdce v človeku! Keď Vesmír a všetko v ňom bolo stvorené Kristom a V KRISTOVI, a ak človek je časťou Jeho Tela, žije V Kristovi, potom ten Vesmír má svoje centrum aj v tom človeku, ktorý žije V Kristovi. Keby Pán Ježiš nebol vstal zmŕtvych, celý Vesmír by sa bol rozsypal na prach a stratil význam pre svoju existenciu, ktorú má jedine v Kristovi (Ef. 1:10). Už pri Jeho smrti na kríži celá zem bola v ten deň ponorená do tmy, lebo slnko, ktoré reprezentuje Krista, odmietlo svietiť (Lk. 23: 44,45). Práve tak celý Vesmír, to Stvorenie Božie, je v stálom túžobnom očakávaní aj na naše „zmŕtvychvstanie" – na zjavenie sa synov Božích – a bude touto udalosťou vyslobodené z otroctva a zkazenosti do slávnej slobody synov Božích. Lebo vieme, že celé Stvorenie sa namáha a vzdychá v bolestiach až doteraz (Rim. 8:19-22). 

V tomto bode pripomínam, že Spása našej duše nie je ani zmŕtvychvstanie duše, ani narodenie sa v duši, ako je to v prípade ducha človeka, kde je to jednorázový akt. Tu je to priebežný proces dobývania územia duše. Je to konflikt, vojna, zmocnenie sa, ukoristenie územia kráľovstva Satana, jeho zničenie a vyhodenie z našej duše a jeho nahradenie Kráľovstvom Božím – našou vôľou a vierou cez Krista! Keby kráľovstvo Satana v ľuďoch neexistovalo, potom by neexistovalo ani na svete a vo Vesmíre, lebo Satan by ho nemal cez koho na svete nastoliť a cez koho v ňom vládnuť. On vládne svojim kráľovstvám na zemi cez ľudí. Pred Adamom a Evou on na svete žiadne kráľovstvá nemal! Je to podobný fakt, ako je opísaný v Zjavení 12:9-12. Dôvody pre tento konflikt a túto vojnu sú nasledovné:

Ľudská PRIRODZENÁ MYSEĽ, ako časť prirodzenej duše, pracuje PROTI Bohu, nie vždy vedome, ale v každom čase (Rim. 8:7), dokiaľ nie je obnovená vo svojom duchu Duchom Svätým (Ef. 4:23). Čiže, naša prirodzená myseľ slúži Satanovi... aj keď občas číta Bibliu.

Ľudské PRIRODZENÉ SRDCE, ako časť prirodzenej duše, pracuje PROTI Bohu (Jer. 17:9, 10), nie vždy vedome, ale kedykoľvek sú jeho túžby, záujmy, emócie a zámery postavené zoči–voči Božej Vôli, sú väčšinou odhalené ako nesúbežné, skôr protichodné a Božej Vôli nepriateľské. Tohoto si je človek vedomý, ibe keď mu to Pán ukáže. Čiže, naše prirodzené srdce slúži Satanovi... aj keď občas ukazuje ľudský súcit, dobrotu, ochotu pomôcť, atď.

Ľudská PRIRODZENÁ VÔĽA, ako časť prirodzenej duše, pracuje PROTI Bohu, preto musí Boh pracovať v nás, aby bola naša vôľa ochotná konať Jeho Vôľu, Jeho záľubu (Fil. 2:13). Čím dlhšie kráčame s Bohom tým viac objavujeme, ako je naša vôľa v opozícii Vôli Boha a akú silu musíme vynaložiť, aby sme prekonali sily v našej vôli, ktoré odporujú Bohu aj nášmu akémukoľvek priblíženiu sa k Nemu, alebo aj obdržaniu čohokoľvek od Neho. Čiže, naša prirodzená vôľa slúži Satanovi... aj keď sa občas rozhodujeme pre pravdu, pre spravodlivosť, pre dobrotu, atď.

Naša prirodzená duša teda reprezentuje ríšu antagonizmu a aktívnej opozície voči Bohu, či je ona v pohanovi alebo už vo vykúpenom veriacom. Tá ríša je kráľovstvom Satana. Samozrejme, že stupeň toho antagonizmu a opozície Bohu sa zmenšuje tak, ako pokračujeme v nasledovaní Krista (Mt. 16: 24). Naša prirodzená duša je v spojenectve so silami zla a temna, preto jej vykúpenie je nepretržitý a progresívny proces…  a nám sa do neho vôbec nechce! Moje skúsenosti s niektorými kresťanmi sú veľmi neprirodzené. Ja občas musím „kričať”, aby som dostal ich aktívnu pozornosť, aby sa zobudili z ich duševnej letargie, aby začali registrovať, vnímať a byť vôbec ochotní uvážiť svoje jednanie voči pravde, ktorá bola vyrieknutá a o ktorej sa sily v ich duši „nemienia baviť”! Prečo? Lebo pravda od Pána zvyčajne odhalí našu hlúposť, pýchu, strach a neochotu hľadať pravdu, hľadať Pána, hľadať Kráľovstvo a Jeho spravodlivosť! Niektorí veriaci by o pravde možno boli ochotní debatovať aj celé dni, ale aby tá pravda a tá spravodlivosť začala obnovovať ducha ich mysle, toho sa stránia ako čert Kríža! To by mohlo odhaliť ich nahotu a hanbu. Tento proces teda vyžaduje od nás nielen ochotu, ale aj vytrvalosť, aj trpezlivosť, lebo našou trpezlivosťou máme dobyť a privlastniť si naše duše (Lk. 21:19).

Vykúpenie našej duše má veľa spoločného s vykúpením Vesmíru aj v tom, že dnes celý Vesmír, včítane Neba, je ovplyvnený a znečistený mocnosťami zla, kniežaťom mocností povetria, duchom, čo pôsobí v synoch neposlušnosti voči Bohu, je ovládaný svetovládcami temnoty tohoto veku a duchovnými mocnosťami v ponebeských oblastiach (Ef. 2:2 + 6:12/ Zj. 12:7, atď.). Tento Vesmír je vlastne v poddanstve skrze prirodzenú neprerodenú dušu človeka! Lebo človek sa stal nástrojom Satana, cez ktorý on vytvoril na zemi svoje kráľovstvá temna a zla. To isté Vykúpenie Krista preto čaká aj na Vesmír, na nebesia aj na našu zem. Lebo tak, ako sú tieto mocnosti vyhadzované z našej duše a Satanove kráľovstvá ničené, takisto budú vyhadzované aj z Vesmíru a nakoniec budú vyhodené aj z neba (Zj. 12:7-9) aj zo zeme (Zj. 20:3 + 20:7-10). Lebo keď Kráľovstvo Božie nebude ustanovené v našej DUŠI, nebude môcť byť ustanovené ani vo Vesmíre, v nebesiach a na zemi, lebo Boh nebude mať cez koho ho ustanoviť. Toto vykúpenie príde iba keď aj my, ako Kristus, zvíťazíme nad Satanom, tým Drakom, a to Krvou Krista a slovom nášho svedectva a tým, že nebudeme milovať svoje prirodzené DUŠE ani čo na smrť (Zj. 12:11).

Čo je to SVEDECTVO, ktoré máme mať a ktoré Boh Otec aj Pán Ježiš Kristus od nás očakávajú a v nás budujú? To NIE je to, že sme uverili v Spasiteľa a boli pokrstení, aj znovuzrodení a sme zapísaní do Knihy Života. To svedectvo JE, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych a je posadený na Tróne po pravici Jeho Majestátu Boha Otca; že má všetkú moc na nebi i na zemi, nad peklom i nad smrťou (Mt. 28:18/ Zj.1:18), ktorá moc je v Jeho vzkriesenom a Večnom Živote; že týmto novým Životom zničil Smrť aj toho, kto mal moc nad smrťou, teda Satana (Žid. 2:14) a zničil všetky jeho diela (1Jn. 3:8). TOTO svedectvo máme nie preto lebo sme ho niekde čítali alebo o ňom počuli, ale preto lebo toto isté svedecto ŽIJEME V NAŚEJ DUŠI A DUCHU! Náš terajší život odráža Život Krista a je práve tak nesmrteľný, tak isto zvíťazil nad dielami diabla a má všetkú moc na Nebi aj na zemi aj nad mocnosťami temna a zla. TOTO svedectvo zničí Diabla, jeho kráľovstvá a mocnosti a diela.

Tá prvá vec v oslobodení už vykúpenej duše je jej vyslobodenie zo spojenectva so silami temna a zla, a práve toto je terčom všetkých Satanových útokov a podvodov. To sa dá najlepšie zistiť, keď sa naozaj začneme hýbať smerom ku Kristovi. Vtedy začneme pociťovať protitlaky a sily, ktoré sme predtým v živote nikdy neskusovali. Keď teda vidíme veriaceho, ktorý je utlačovaný týmito silami a nie je schopný vykonať ani to, čo vie aj sám v sebe, že by mal konať, ale to nedokáže, potom jeho vyslobodenie nikdy nemôže prísť cestou logického vysvetľovania, argumentácie, debatovania, presvedčovania alebo  hádania sa, ani cez iné prejavy mysle. Na pomoc musí prísť Život Krista, ktorý je v DUCHU človeka. Dokážete si predstaviť, že sa topíte v mori a na blízku je čln z ktorého vám chcú podať záchranný pás? Či by ste ten čln ignorovali?, ani sa naň nepozreli? Naozaj? Sami tomu neveríte. Keď sa „topíte” v duchoch temna a zla vo svojej duši (pýcha, strach, sebeckosť, nerozhodnosť, seba-spravodlivosť, lenivosť, hlúposť, naivita, podráždenosť, baženie za komfortom, za prosperitou, neochota, nevera, tlaky emócii, atď) a vo vašom duchu vám Pán chce „podať záchranný pás“, prečo by ste Ho mali ignorovať? Prečo sa na Neho ani nepozrieť? (Žid. 12:2) Váš duch má slobodu od Krista, ale vaša duša slobodu nemá, lebo Satan jej vládne cez tých horemenovaných duchov. Ak nedovolíte svojmu prerodenému duchu, aby sa postavil proti tým duchovným silám temna a zla vo vašej duši, nikdy nebudete vyslobodení. A to je  popretie vášho vykúpenia! Tieto riadky nie sú len na čítanie a diskutovanie, ale na ich privedenie do vášho života. Žiadny brat, ani sestra vám nijako nepomôže, vaše víťazstvo musí prísť z vášho vlastného ducha a z vôle vašej vlastnej duše! NIKTO Z VERIACICH NEMÔŽE ZVÍŤAZIŤ ZA VÁS! Začínajte si svojho ducha všímať a otvárať mu svoju dušu, lebo nikto iný nemôže zvíťaziť za vás, hoci niekto vám môže pomôcť aspoň dočasne zviazať tých duchov temna a zla vo vašej duši a to jeho autoritou, ktorú od Krista má v jeho prerodenej duši (Mt. 16:19 +18:18). Alebo môže ducha zla vyhnať z vašej duše, ale NIKTO nemôže z vás vyhnať váš charakter! Ani Boh!

Vedomosti o našom Vykúpení a Spáse cez Krista sú dôležité ako Svetlo bez ktorého by sme boli v temnote a v temnote sa nedajú robiť rozhodnutia, ani nič konať. Ale aj keď máme svetlo, vieme a vidíme, čo máme konať, naša duša nemusí mať na to ani ochotu, ani schopnosti, ani silu. Tu znova máme ten istý dôležitý bod a síce, všetká sila a schopnosť konať Svetlo Slova je v Duchu Svätom, ktorý je v našom duchu a nemusí ešte byť v našej duši! Preto rast a zdokonaľovanie človeka je poznačované privádzaním starého života a neschopnosti našej prirodzenej duše do podrobenia sa, do poddanstva Duchu Svätému. Duch Svätý cez nášho ducha musí začať vládnuť našej duši! Bez pardónu, bez výhovoriek, bez vysvetľovaní, bez argumentácii.

Stav tohoto sveta a Vesmíru nemôže byť nikdy pozmenený človekom, ktorý sa nachádza v ňom. Rôzne národné a medzinárodné hnutia na zmenu kurzu sveta a tohoto Vesmíru vždy zlyhali (vojny, debaty, konferencie, organizácie na zjednotenie národov, atď.). Práve tak aj ekumenizmus a všetky sociálne Evanjelia zlyhali a budú zlyhávať spolu s celým humanizmom, ako spásonosnou silou ľudstva pre dobro človeka. Toto úsilie vždy zlyhalo a aj bude zlyhávať. Jediná cesta pre zmenu stavu a kurzu sveta a tohoto Vesmíru je v tých, čo sú vonku z neho cestou nového zrodu a regenerácie v ich duchu i duši, ktorí majú v sebe nadradenú duchovnú pozíciu a teda autoritu nad silami temna a zla tento stav a kurz sveta zmeniť. To, čo prichádza na svet vo fyzickom zmysle, ako koniec sveta, sa absolútne zhoduje s týmto duchovným princípom. Ako? Tí, ktorí majú autoritu zmeniť stav a kurz sveta a tohoto Vesmíru sú tí, ktorí sú vonku z neho, ako je už uvedené v hornom odstavci, musia byť z neho vyňatí, aby neboli s ním ani vo fyzickom spojení. Až potom sa kurz–súd toho starého stvorenia môže uskutočniť.  Za týmto účelom budú pred koncom sveta dve krátke „prestávky“ v kurze-súde tohoto sveta a Vesmíru.

Tá prvá prestávka bude nanebevzatie Mladuchy Kristovej a to pred začiatkom sedemročného Utrpenia. Táto prvá prestávka v prvom rade umožní všetkým tým, ktorí sú pomazaní a ovládaní Duchom Svätým (Premožitelia, Nevesta Krista), aby boli vyzdvihnutí z tejto zeme a z tohoto Vesmíru, teda, z tohoto fyzického Stvorenia poškvrneného zlom a temnotou, z tohoto teritória ovládaného Satanom a vyňatí z neho VON. Vykúpenie Vesmíru si tento proces vyžaduje, aby v určitom bode ku koncu jeho existencie, vykúpený človek bol z neho vyňatý, aby to zlo a nespravodlivosť Vesmíru a pôvodcu toho zla Satana mohol súdiť spolu s Kristom a tým priviesť do Vesmíru „všetkú spravodlivosť“ (Mt. 3: 15),t.j., spokojnosť Bohu Otcovi. Táto prvá prestávka umožní Satanovi započať sedemročné Obdobie Utrpenia pod vládou antikrista. Satan a jeho anjeli sú v tom čase stále v nebi a stále ovplyvňujúc tieto nebeské oblasti svojim zlom a temnotou. Ale potom je aj Satan s jeho anjelmi zhodení na zem na základe Krvi Baránka a slova svedectva Mladuchy (Zj. 12:7-12/ Mt. 18:16/ 2Kor. 13:1). Po svojom zhodení na zem Satan sa ujme plnej moci, ktorú mu Boh dá, aby pokračoval 42 mesiacov (3½ roka Veľkého Utrpenia) ako Boží nástroj na zničenie sveta (Zj. 13:5-7).

Tá druhá prestávka bude pred koncom Veľkého Utrpenia  a bude to nanebevzatie tých ostatných z Cirkvi, ktorí neboli vzatí pri Príchode Ženícha, ale boli požehnaní a hodní prvého vzkriesenia (Zj. 20:6). To umožní Bohu, aby potom vylial Svoj veľký hnev na svet a zničil ho ohňom (Zj. 16:1-21), čo reprezentuje „očistenie Vesmíru“ od zla a temnoty a vlády síl temna a zla. Tým očistením ohňom Boh pripraví odmienky pre 1.000 ročné Kráľovstvo Nebeské na zemi v ktorom bude vládnuť pravda a spravodlivosť. Po tomto Kráľovstve Boh stvorí Nové nebo, Novú zem a teda Nový Vesmír v ktorom bude tiež vládnuť pravda, spravodlivosť a Život na veky vekov (Zj. 21:1,2). Vykúpenie – obnovenie Vesmíru teda spočíva nielen v Kristovi a v Jeho práci Vykúpenia, ale aj vo vykúpenom človeku, ktorý sa vlastnou vôľou nechal sformovať na Obraz Krista (Rim. 8:29) a žije v Ňom ako člen Jeho Tela na veky vekov a má plnú autoritu nad peklom a nad všetkými silami temnoty a zla.

Náš Nový duchovný človek bol stvorený v slobode Ducha Božieho, lebo kdekoľvek je Duch Boží, tam je sloboda (2Kor. 3:17). Ak teda Duch Boží nie je v našej duši, nemá do nej prístup, nemá na ňu vplyv, nijako ju neovláda, potom naša duša nemôže byť slobodná, ale zostáva vo vazalstve mocnostiam temnoty a zla. Preto ak nepremôžeme tieto zábrany v našej duši, ak neotvoríme jej „dvere“ do nášho ducha, kde sídli Kristus Svojim Duchom a odkiaľ klope na srdce našej duše (Zj. 3:20), potom nikdy nebudeme vyslobodení počas celého nášho pozemského života. A nikdy nebudeme môcť konať, čo vieme, že by sme mali konať. Pánovi zostaneme po celý život neužitoční, bez oleja, čo tiež znamená, bez lásky a viery, a náš vstup do Kráľovstva zostane otázny pretože tam nebudeme mať čo robiť a nebudeme ho hodní. A nijako neprispejeme ku vyslobodeniu a očisteniu Vesmíru – toho Veľkolepého a Vznešeného Stvorenia Božieho. Keď dávame prednosť duchovnému otroctvu a živoreniu na tejto biednej a prekliatej zemi a staraniu sa jedine o seba samého, potom nemôžeme poznať ani Krista, ani diabla a nemôžeme byť Kristovi nijako užitoční.

Na základe horeuvedeného Svetla Božieho, pozrime sa teraz hlbšie na krst vodou. Máloktorý kresťan má potuchu, čo jeho krst vlastne znamenal pred Bohom, pred Kristom Ježišom, Synom Božím a načo musel byť vlastne dotyčný veriaci pokrstený. Aj ja som mal o ňom len limitovanú znalosť a predstavu v čase môjho krstu, ktorá len postupne rástla a nadobúdala širší a hlbší význam. Aj o tomto dôležitom akte nášho kresťanstva by sa dalo písať veľmi veľa. Chcem sa obrátiť na jedno Slovo Božie, ktoré nám nikdy nebolo kázané, ani nijako vysvetľované pretože asi nikto nemal víziu siahajúcu ďaleko za význam litery toho Slova. Keď Pán prichádzal ku Svojmu krstu, Ján Krstiteľ protestoval (Mt. 3:13,14). Pán ho však veľmi dobre rozumel. Ján ale nerozumel o akú úžasnú udalosť išlo. Pán mu odpovedal: „Nechaj, nech je to teraz takto, lebo nám teraz prináleží, aby sme týmto vyplnili všetkú spravodlivosť“ (Mt. 3:15). Je jasné, že nikto nemôže tieto Slová Pánove interpretovať tak, že keď On zostúpil do vody Jordánu, že tým vyplnil „všetkú spravodlivosť“. Pán tu hovoril o niečom omnoho dôležitejšom, omnoho väčšom a ďalekosiahlejšom.

Keď tento Vesmír, toto terajšie Stvorenie Božie, padlo pod hnev Boží, pod Jeho Súd v dôsledku zla, hriechu, nespravodlivosti a smrti, ktoré pošpinili, znetvorili toto Stvorenie, Boh ho zavrhol a požaduje absolútnu spravodlivosť. Boh nikdy neopustí ani nebude modifikovať Svoju požiadavku absolútnej a univerzálnej spravodlivosti, svätosti a čistoty Svojho Stvorenia. Človek nikdy nebol schopný takéhoto činu. Preto, ak by Boh nebol naplánoval Vykúpenie, Obnovenie Svojho Stvorenia, potom človek aj s celým Vesmírom by museli nutne zahynúť, byť totálne zničení a vyhladení z existencie súc absolútne neschopní uspokojiť Božie požiadavky na absolútnu spravodlivosť a svätosť Jeho Stvorenia. (Poznámka: Toto je pravdepodobne reprezentované tým, čo sa odohralo medzi prvým a druhým veršom Genesis, kap.1) Čiže, spravodlivé Stvorenie, spravodlivý človek a spravodlivý, čistý Vesmír musia byť vyprodukované, aby uspokojili „všetkú spravodlivosť“ požadovanú Bohom. Keď Ježiš Kristus vchádzal do vôd Jordánu, On TOTO mal vo Svojom pochope a pohľade a nielen zomrieť za hriešneho človeka. Toto staré stvorenie poškvrnené a znetvorené zlom, hriechom a nespravodlivosťou musí byť vymenené za Nové Stvorenie, Nové nebo, Novú zem, Nový Vesmír v ktorom bude vládnuť spravodlivosť. Lebo Ten, ktorý sedel na Tróne povedal: „Hľa, činím všetko nové...“ (Zj. 21:1,5) Krst Krista bol teda „Kozmický Krst“, ktorý poukazoval na „Kozmickú Smrť“ na Kríži, ktorá spôsobila zmenu Kozmu zo starého na Nový. A znovuzrodený človek má v tom svoju úlohu podľa vysokého povolania Božieho v Kristu Ježišovi. Preto sa aj Apoštol Pavol hnal a boril za túto vysokú cenu a zodpovednosť pred Bohom (Fil. 3:14).

          Toto je aspoň tá najdôležitejšia časť SVETLA o Rozsahu Kristovho Vykúpenia, o Jeho Osobnom Majestáte a Moci, o Jeho Vôli a Zámere ktoré stále boli, sú a stále budú v súlade s Vôľou a Zámerom Boha Otca. A pritom všetkom je On skromný a poníženého srdca (Mt. 11:29) a táto Majestátna Osobnosť Kráľa Vesmíru žije v našom duchu!... a my Ho takmer vôbec nepoznáme! Tento Majestátny Kráľ Vesmíru nám dal Svoj Život; a teraz, keď On chce, aby sme Mu my dali svoj život, my váhame, alebo aj odmietame! TO JE NAŠA TRAGÉDIA! A keďže my Ho takmer vôbec nepoznáme, my takmer vôbec nepoznáme ani seba samých! Poznáme síce svoju dušu do tej miery do ktorej sme seba-vedomí, teda aj náš charakter je nám do značnej miery známy. Ale my nevieme PREČO sme takí, akí sme, prečo veríme to, čo veríme, prečo konáme tak ako konáme, aké sily našu dušu ovádajú a ju riadia, aké sily nám dali náš charakter, našu povahu, naše zvyky a to, čo máme „v krvi“. Prečo to nevieme? Lebo sme podvedení! Seba samých vlastne nikdy ani poznať v pravde nemôžeme dokiaľ nám Pán nedá Svoje Svetlo, aby sme sa v Ňom mohli vidieť. Tu prichádzame ku ďalšej časti Duchovných Faktov Pozemských aj Nebeských.

Časť 7 – Počiatok Spásy – duchovný zrak

Náš prvý krok do Spásy je byť ochotní vidieť, čo nám Boh chce ukázať

Človek môže byť pastorom, kazateľom, prorokom alebo iným slúžobníkom Božím a môže byť totálne duchovne slepý! Ako to vieme? Pán nám to jasne ukazuje vo Svojom Slove (Iz. 6:1-5), kde Pán jedná s človekom a nie s prorokom. Izaiáš bol jeden z hlavných prorokov Starého Zákona a pritom nevidel seba-samého až dokiaľ neuvidel Pána. Pokiaľ my neuvidíme Pána našim duchovným zrakom, neuvidíme ani seba-samých, neuvidíme, že naše pery sú nečisté, že sú pokryté neprávosťou a hriechom a potrebujú byť očistené. Preto aj slová, ktoré z nich vychádzajú (ktoré neboli dané prorokovi Duchom Svätým) sú zašpinené neprávosťou, nespravodlivosťou a hriechom. A ľudia, ktorí tie slová počúvajú sú práve tak slepí a hluchí, ničomu nerozumejú a sú nečistí – malomocní (Iz. 6:9).

Pán tu nehovorí len o Starozákonnom prorokovi a o Izraeli ale aj o Svojich Novozákonných služobníkoch a o Cirkvi. A za druhé, Pán tu pripomína Izaiášovi kráľa Uziáša, ktorý dobre začal, slúžil Bohu a prosperoval. Po čase, opustil túto cestu poslušnosti a nastúpil cestu pýchy a seba-uspokojovania a stal sa malomocným (2Para. 26:1-5,16-21). Pán tiež ukázal, že synovia Izraela, ktorí zavrhli Uziáša a súdili ho za jeho hriechy a pýchu a neposlušnosť, sami neboli lepší, ako ich kráľ. Z tohoto Svetla Pánovho je možné vidieť, že tie isté fakty a princípy platia tiež v duchovnom svete Nového Zákona. Nie je to teda len svet a vládcovia tohoto sveta, ale aj Cirkev a vládnuci činitelia a služobníci v Cirkvi ktorí sú pred Pánom „malomocní“ a to nevidia, hoci pred ľuďmi sú čistí, vážení a rešpektovaní. A toto fakticky platí aj na všetkých veriacich a definitívne na všetkých pohanov, čiže, na celé ľudstvo!

Bez duchovného zraku a schopnosti rozoznávať a chápať, človek nemôže ani nastúpiť cestu Spásy. Boh si neželá slepých synov a dcéry, ani hluchých, ani nechápajúcich, ani malomocných synov a dcéry. Boh si želá ľudí, ktorí prinesú spokojnosť Jeho srdcu. Všetci takíto sa nazývajú „Zvyšok – Premožitelia – Víťazi“ a je ich veľmi málo. Či to nie je hrozné zjavenie? A to nie je ešte všetko, lebo mnohí veriaci ten duchovný zrak nechcú mať, lebo stále bažia za evidenciou faktov, ktoré sú hmatateľné. Oni aj Kráľovstvo Nebeské chcú posudzovať ich zmyslami zraku, sluchu, hmatu, chuti, aj ňuchu. A keď to nejde, privádza ich to do krízy. Kdekoľvek sú hmatateľné veci a dôkazy tam vždy budú zástupy ľudí. Diabol je tiež schopný zhromažďovať zástupy aj imitáciou práce Ducha Svätého v oblasti viditeľných „dôkazov“ (zázračné uzdravovanie, padanie ľudí pri pokladaní rúk, hovorenie v jazykoch, nekontrolovaný smiech, nepodložené svedectvá naivných ľudí, emocionálne výlevy, atď.)  Ľudia sú takí naivní, vnímaví a prístupní bájkam, naklonení veriť „mužom Božím“ (dnes aj „ženám Božím“), že zaplnia celé štadióny a podporia ich „veľkolepé plány“ kopou peňazí, hoci nemajú ani najmenšiu potuchu, ani dôkaz, kde tie financie skončia. Či toto nie je veľká tragédia veriacich?

A čo predstavovalo to malomocenstvo? Človek požehnaný Pánom, kráčajúci vo Svetle Pánovom, poznajúci Pánovu priazeň... a v jeho srdci tá hlboko zakorenená vec pripravená povstať a obrátiť tie Božie požehnania na svoj účet, urobiť si meno, získať pozíciu a šancu povýšiť sa, získať moc a slávu a vplyv a reputáciu a pozíciu. To je malomocenstvo! Čo je potom tá vec, ktorá je Bohu ohavnosťou? Je to tá sebeckosť, egoizmus a malomocenstvo ktoré sú v nás všetkých. Pán požehná... a v tajnej komore nášho srdca my sa stávame osobnosťou, pretože Pán niečo požehnal. Nevidíme, že Jeho požehnanie prišlo k nám cez Jeho Milosť a Milosrdenstvo, ale my si začneme potajomky myslieť i veriť, že niečo musí byť v nás, čo to vysvetľuje, čo si to zasluhuje. Musí to asi byť naša schopnosť, chytrosť, múdrosť alebo šikovnosť a my začneme hovoriť a svedčiť o našich úspechoch. Tam je ten zárodok, to embryo, ten vírus malomocenstva. To je ten sebecký život produkujúci pýchu, duševnú i duchovnú pýchu, a spôsobuje, aby sme my, ako Uziáš, riadili, spravovali a činili službu Bohu vo vlastnej ľudskej schopnosti a sile, v sebestačnosti, v presadzovaní samých seba. Malomocenstvo je koreň seba, nášho ega, sebectva a tvrdohlavosti ktoré zatvrdzujú našu dušu namiesto, aby ju obmäkčovali. Tu tiež spočíva nebezpečenstvo požehnania a prosperity. Preto je potrebné, aby sme boli ukrižovaní v samom prostriedku našich požehnaní a vyhli sa nebezpečiu duchovného malomocenstva. Aby sme toto niekedy docielili, musíme začať vidieť Pána a Jeho svätosť. Vo svetle Jeho svätosti uvidíme jasne aj malomocenstvo, kde by sme ho nikdy neočakávali – v nás samých aj v iných okolo nás, včítane zástupov kresťanov, samozrejme.

Čo bol hlavný dôvod pre také zjavenie a potrebu takej skúsenosti cez ktoré Izaiáš prešiel? Pán nebol prekvapený Izaiášovou odozvou a Svoje Slovo pre Izrael mal pripravené. Boh pozná srdce človeka a On veľmi dobre vedel, že Izrael, Jeho ľud nechcel vidieť realitu! Oni mali svoje vlastné vízie a ídei a neboli vôbec pripravení, ani ochotní vidieť, čo im Boh chcel ukázať. Mimochodom, Cirkev nie je o nič lepšia! Preto Boh vyslovil súd nad Svojim ľudom, a to hrozný súd, lebo im odobral schopnosti vidieť a počuť a rozumieť! Či to nie je hrozný súd? (Iz. 6:10) Keby ľud Izraela i veriaci dnešnej Cirkvi chceli vidieť realitu, inak by sa chovali, zaujali by úplne iné postoje. Boli by uvoľnení od síl všetkých predsudkov, všetkého podozrievania, všetkej kritiky, všetkých logických uzáverov a začali by pravdu naozaj hľadať. Mali by slobodu pýtať sa otázky, skúmať Písma, vyšetrovať, bádať, hľadať, dozvedať sa, informovať sa a nebyť ako mŕtvoly vytiahnuté z rakvy, prestali by sa hádať a tvrdohlavo obraňovať svoje predsudky a presvedčenia, hlavne tie, ktoré nikde nemajú žiadneho opodstatnenia. Čiže, začali by ukazovať jasné známky hladu a túžob po pravde a nemali by problémy ani strach starostlivo vyšetrovať aj detaily špecifických problémov. Boli by ochotní prijať pravdu  aj keby sa líšila od ich terajších osobných presvedčení, osobných pochopov, hlavne keď tieto protirečia Slovu Božiemu.

Náš súd je vždy určovaný našim srdcom. Ak ono pokračuje v nechcení, po čase ono stratí kapacitu pre chcenie. Ak ono nechce vidieť, po čase stratí kapacitu pre videnie. Ak ono nechce počuť, po čase stratí kapacitu pre počutie. Keď stále sejeme semeno neochoty, budeme žať žatvu neschopnosti (Lk. 13:24). Jeden z dôležitch efektov posluhovania zjavení Božích je odkrývať skutočné tendencie (ochotu/neochotu) ľudí voči ich vlastným úsudkom. Mnohokrát sa môže ukázať, že takáto služba spôsobuje, že niektorí veriaci nemäknú, ale práve naopak, zatvrdzujú sa. Ten najjednoduchší spôsob videnia si je možné overiť na základe faktu, že Charakter človeka sa ukáže jedine v problémoch. Keď teda chcete zpoznávať niekoho hlbšie, čo je v ňom, pripravte mu problémy a uvidíte, čo v normálnych situáciách nikdy neuvidíte. V tejto Časti 7 hovoríme ale o duchovnom zraku, ktorý nám dáva neporovnateľne širšie, vyššie a hlbšie polia videnia a vnímania, kde človek môže vnímať ducha iného človeka aj bez toho, aby sa o niečom diskutovalo, alebo aby sme sa o niečom museli hádať, či riešiť problémy.

Cena za videnie, za zjavenia je veľmi veľká. Účel služby zjavení je ukázať, vyniesť na povrch to, čo Boh vidí v srdciach ľudí a to mnohokrát nie je prijímané v dobrom duchu, alebo nie je to vôbec prijímané. Niekedy celé davy kresťanov mi dávajú jasne najavo, že to, čo im dávam nechcú ani teraz, ani v budúcnosti a nemienia sa so mnou o tom ani baviť. Pre nich je jednoduché byť podvedenými a zvedenými z cesty chápania a viery každou maličkosťou alebo hlúposťou. Boží služobník nemá výberu, lebo nemá moc meniť človeka, ani jeho charakter, ani jeho vieru, ani jeho presvedčenia a túžby, vlastne ani jeho osud. Mne osobne to nevadí, lebo Pán, ktorý ma na túto službu povolal, o tomto všetkom vie – a moju službu a kroky On zatiaľ nijako nemení.

Schopnosť vidieť je rodné právo každého dieťaťa Božieho. Nemyslime si, že musíme žiť kresťanský život dlhé roky, prijať horu učení a dosiahnuť určitý bod či pozíciu duchovného vývoja, aby sme mohli začať vidieť. Nie. Tento duchovný zrak je časťou narodenia nášho Nového Človeka. Pán odpovedal Nikodémovi: „Pokiaľ sa človek nenarodí znova, nemôže vidieť...“ (Jn. 3:3). On mu tým fakticky povedal: „Keď sa narodíš znova, budeš vidieť“ a to hneď. Apoštol Pavol bol poslaný pohanom, aby „otvoril ich duchovné oči“ (Sk. 26:16-18); ich fyzické oči boli otvorené a videli, ale duchovné boli zatvorené. Duchovné oči im mal otvoriť hneď po ich vykúpení, nie za 20 rokov. My sme tento duchovný zrak mali všetci od svojho vykúpenia, len sme ho nepoužívali a nikto nás k tomu neviedol! Život v Duchu Svätom je život priebežného zväčšovania, zlepšovania, vyostrovania nášho duchovného zraku a vízie. Keď duchovne nevidíme, alebo vidíme ako mesačné novorodeniatko, potom sa musíme vrátiť tam, kde sme Ducha Svätého opustili a šli si po svojom!

Musíme začať VIDIEŤ a chápať, že Nový Zákon je tiež známy ako „Dišpenzácia Milosti“. Dišpenzácia znamená: (1) Udelenie omilostenia tým, čo uveria, prijmu Spasiteľa a prinesú ovocie, a (2) Udelenie oddialenia výkonu trestu smrti a prekliatia pre všetkých ostatných, ktorí milosť neprijímajú a ani ju nemienia prijať v budúcnosti. Pán to samozrejme dopredu vie, preto sa s takýmito bytosťami nebude viac zapodievať.

Táto Dišpenzácia, tento Nový Zákon v Krvi Krista (1Kor. 11:25), začína SEKEROU (Mt. 3:10) Cirkev na Slovensku ma nazýva „brat sekera“. V Písme sú ľudia prirovnávaní ku stromom. Teda, predtým, než Kristus zomrel a Nový Zákon započal, Ján Krstiteľ jasne prehlásil, že tá prichádzajúca Milosť bude platiť jedine na tých, ktorí ju prijmú a donesú ovocie. Ostatní budú vyťatí-prekliati a hodení na oheň! Keďže strom reprezentuje človeka, potom aj tá sekera musí reprezentovať človeka (alebo nebeskú bytosť) a teda fakt, že ma cirkev nazýva „brat sekera“ je pre mňa privilégiom, lebo cirkev si ani neuvedomuje pravdu, ktorú hovorí o mne a povolaní, ktorým ma Pán povolal pre Svoju Cirkev. Tou „prvou sekerou“ bol vlastne sám Ján Krstiteľ. To Slovo (Mt. 3:10) platí na každého človeka, hlavne na všetkých pohanov. Keďže Kristus je koniec zákona (Rim. 10:4), ktokoľvek nepríjme Jeho Milosť, včítane kresťanov, zostáva pod zákonom a jeho kliatbou, lebo zákon milosť nepozná.

Keď sa pozrieme na ďalšie Slovo Pána (Jn. 15:1,2) zistíme, že tou „sekerou“ je tu aj Otec Nebeský, ktorý je Vinárom vo vinici, kde viničom je Kristus. On vytína letorasty, ktoré neprinášajú ovocie! Tu sa nejedná o pohanov, lebo žiadny pohan nikdy nemohol byť letorastom v Kristovi. Vo verši 5 Pán jasne hovorí: „Ten, kto zostáva vo Mne a Ja v ňom, ten prináša mnoho ovocia, lebo bezo Mňa nemôžete nič robiť“. Vo verši 6, Pán dodáva: „Ak by niekto nezostal vo Mne, vyhodí sa von ako letorast a uschne a ľudia ich pozbierajú a hodia na oheň, a tam zhoria.“ Toto Slovo platí len na kresťanov, ktorí odmietali premáhať svojho starého človeka, ktorí nie sú napojení na Krista a preto nedokážu produkovať žiadne ovocie Ducha Svätého. Z toho vyplýva fakt, že kto neprijme Milosť Pánovu a zostane buď pohanom alebo karnálnym veriacim, nemôže plodiť a prinášať žiadne ovocie Ducha. Kresťania, ktorých srdce nemá v sebe pokorného ducha tiež nemôžu prijímať Milosť od nikoho; milosť je pre také srdce ponižujúca záležitosť. Pokorný duch je opak pýchy, čiže, pyšní kresťania tiež nemôžu plodiť žiadne ovocie Ducha (Gal. 5:22,23). Avšak, naša spása, naša zásluha byť uznaný hodným vstupu do Kráľovstva a do Nového Jeruzalema, náš osud a život večný závisia na našom OVOCÍ DUCHA Božieho, ktoré ovocie je tiež reprezentované olejom v nádobách (dušiach) panien (Mt. 25:3-10).

Keď v pravde chceme vykročiť do Spásy, je potrebné úprimne a v pravde žiadať Pána aby nám odpustil našu hlúposť a sebelásku a pozemskosť a karnalitu od času nášho vykúpenia a uschopnil nás začať vidieť v duchu. Aby sme začali vidieť Jeho a v Jeho Svetle aj samých seba a to nielen, akí mizerní sme dnes, ale akí majestátni budeme po našej spáse, teda, po našom zdokonalení. Aby sme chceli vidieť, akú prácu Pán potrebuje v nás urobiť a ako máme s Ním spolupracovať na svojej spáse (Fil. 2:12), aby sme sa stali prijateľní aj Nášmu Otcovi v Nebesiach. Aby sme tiež chceli vidieť a aj UVIDELI a POCHOPILI, že Ježiš Kristus nezaplatil za naše vykúpenie zlatom alebo striebrom, ale Svojim Životom (1Pet. 1:18,19). Teda Ježiš Kristus INVESTOVAL DO NÁS SVOJ ŽIVOT a my, ktorí sme Ho naozaj prijali, máme teraz investovať svoj život do Neho – do Jeho Tela.

Časť 8 – Pokračovanie Spásy – srdce

Náš druhý krok do Spásy je začať otvárať naše srdce Pánovi.

Naše srdce je najdôležitejším orgánom v našej DUŠI, kde začína naše vykúpenie a kde končí naša spása. Najdôležitejším orgánom v našom TELE je ale náš jazyk! Lebo to, čo náš jazyk vyslovuje nám prináša spásu alebo zatratenie, ospravedlnenie alebo odsúdenie, život alebo smrť! (Rim. 10:10/ Mt. 12:37/ Pr. 18:21) Zatiaľčo človek sa díva na vonkajší vzhľad a posudzuje podľa neho, Pán sa díva na srdce a súdi podľa neho (1Sam. 16:7). Pán nám tiež radí, aby sme si naše srdce starostlivo chránili a udržiavali, pretože z neho pochádzajú podstaty (axiómy) nášho života (Pr. 4:23). Pán súčasne opisuje naše srdce hovoriac: „Srdce je nadovšetko lstivé, podvodnícke, a desperátne bezbožné, kto ho môže poznať?“ (Jer. 17:9). Táto diagnóza nášho srdca je platná aj pri našom Vykúpení. Napriek tomuto tragickému posudku, ďalší dôležitý fakt ohľadne srdca je ten, že jedine srdce prijíma vieru od Pána a to z vedomia, čo je orgán nášho DUCHA (viď Pravda o Spáse, diagramy). Jedine srdce tej viere rozumie, dokáže ju udržiavať v našej duši a primäť našu vôľu, aby robila rozhodnutia tú vieru konať. Na základe horeuvedených faktov je možno ľahké si predstaviť, že najväčšie duchovné boje sa odohrávajú práve v srdci. Napokon, aj obnovovanie ducha našej mysle (Ef. 4:23) aj práca Ducha Božieho v našej vôli (Fil. 2:13) by sa bez srdca nedali úspešne vykonať. Čiže, viera v srdci je potrebná pre vypracovávanie spásy v celej našej duši... v bázni a trasení (Fil. 2:12b).

Môžeme teda povedať, že srdce stojí v popredí Spásy človeka a bez neho, a bez jazyka, človek by nemohol byť spasený a to napriek nepriaznivej diagnóze v Jeremiášovi 17:9. Hoci toto Slovo Božie je pravdivé a platí na srdce človeka, tento fakt nie je najdôležitejší. Ten najdôležitejší fakt je, či to srdce je otvorené Pánovi, alebo je zatvorené. Zatvorené srdce je odsúdené k zániku, lebo Pán nemá do neho prístup (Zj. 3:20), teda nemôže v ňom pracovať, ani dávať do neho novú vieru, ktorú pre našu spásu nevyhnutne potrebujeme. Po našom vykúpení, a to hlavne po našom krste, Satan používa každý prostriedok, ako zavrieť srdce pre príjem ďalšej viery a práce Ducha Božieho v ňom a ako ho držať zatvorené, lebo on vie veľmi dobre, že spása našej celej bytosti závisí na našom srdci. Na dôvažok, on zapojí do nášho kresťanského života našu hlavu ktorá neustále zhromažďuje mentálne vedomosti a my si myslíme, že čím viac vieme, tým sme viac spasení a Pánovi prijateľnejší. To je ovšem lož, to je veľký podvod diabla a takmer celá Cirkev mu padla za obeť v tejto sfére. Vďaka tomto podvodu, takmer celá Cirkev žije svoje kresťanstvo v hlave a nie v srdci.

Aby sme ozaj videli dôležitosť otvoreného srdca, uvážme teraz otázku obriezky. Obriezka mala pre Židov nesmierny význam. Bol to znak ich národnej jednoty, národnej existencie a faktu, že patria do ľudu Božieho a to podľa zmluvy, ktorú dal Boh Abrahámovi (Sk. 7:8). Ak niekto z nich nemal tento znak na tele, bol kompletne mimo Prísľubov a Zmluvy Boha a nebolo mu dovolené zúčastniť sa ani na sviatku Pesach (Veľká Noc). Čiže, bez obriezky, Židovstvo by neexistovalo. To bol Starý Zákon, kde všetko existovalo fyzicky, ale súčasne malo duchovný význam v Novom Zákone. Fyzická obriezka Žida reprezentovala fyzický krst kresťana vo vode, oba boli akty, ktoré trvali chvíľku. No fyzická obriezka Žida súčasne reprezentuje duchovnú obriezku srdca kresťana, hoci tá duchovná obriezka nie je akt, ktorý trvá chvíľku, ale je to proces, ktorý trvá celý náš pozemský život. Duchovná obriezka kresťana reprezentuje ukrižovanie jeho telesnosti. Ak teda Žid, ktorý nebol obrezaný fyzicky nemal podiel na Prísľuboch a Zmluve Božej, teda, nepatril Bohu, práve tak kresťan, ktorý nebol obrezaný duchovne, ukrižovaný v jeho telesnosti, nepatrí Kristovi (Gal. 5:24).

My musíme byť „obrezaní“ v našom srdci, v našich pocitoch, emóciách, nekontrolovaných túžbach, v obavách, v našom strachu, nerozhodnosti, atď. Je príliš mnoho kresťanov, ktorí sú v ich kresťanskom živote totálne kontrolovaní ich duševnými pocitmi, emocionálnymi náklonnosťami, strachom, obavami, neistotou, atď. Je to pre nich určité vazalstvo z ktorého sa nemôžu dostať, preto trpia pod vplyvom týchto duševných síl a sú ich obeťami.

My musíme byť „obrezaní“ v našej mysli, v intelekte, zdôvodňovaní, usudzovaní, vysvetľovaní, argumentovaní, diskutovaní. Ťažkosti a problémy s mnohými kresťanmi sú práve v tom, že celé kresťanstvo majú vo svojej hlave, kde sídli tiež ich tvrdohlavosť, mentálna šikovnosť, intelektuálna prevaha, argumentatívny temperament, atď. Ich hlava stojí v ceste ich srdcu, aby sa otvorilo a prijalo Pánove Svetlo a Pravdu. Ich sebectvo má rôzne formy: seba-vyjadrovanie, seba-istota svojich znalostí, seba-záľuba, seba-zaujatie, seba-ľútosť, seba-vedomie, seba-láska, seba-spokojnosť, seba-vyzdvihovanie, atď. Bez otvoreného srdca sa ani myseľ nemôže obnovovať, lebo aj na túto prácu je potrebná viera a myseľ viere nerozumie, ani ju neprijíma.

Keď sme hore spomenuli Nikodéma, treba poznamenať, že on vlastne reprezentoval akúsi „plnosť“ v postavení človeka náboženskej kategórie. Mal plnosť vedomostí, mal vysoké vládnuce postavenie nad Židmi, mal autoritu, bol veľmi vplyvnou osobnosťou a mal rešpekt aj medzi Farizejmi. Teda nepotreboval takmer nič viac, okrem Kráľovstva, ktoré podľa Mesiáša malo prísť. Napokon, to bol podľa mňa ten najväčší dôvod, prečo Nikodémus za Pánom prišiel. A tento Mesiáš mu povie: „Všetko toto musíš zanechať a začať znova, ako novonarodené babätko! Ak si teda ustarostený ohľadne Kráľovstva, vedz, že nič z toho, čo máš a čím si, nemôžeš priniesť do Kráľovstva“. To pre Nikodéma musel byť totálny šok. A určite je aj pre nás, ak sme o tom doposiaľ nevedeli. Lebo aj my, každý jeden z nás, sme museli, alebo dnes stále musíme začať od NULY! Aj v tomto pozemskom stvorení sme pri nášom narodení začali od nuly. Kráľovstvo nie je otázkou jedla a pitia, ale spravodlivosti, pokoja, a radosti v Duchu Svätom (Rim. 14:17), čiže, je ono otázkou miery, či plnosti našej duchovnosti... a my, pri našom narodení z Ducha, začíname veľmi maličkou mierou duchovnosti. Naše postavenie v Kráľovstve teda závisí absolútne od nášho POZNANIA PÁNA, ktoré je pri našom vykúpení NULOVÉ. A keď sa naše poznanie Pána nezvyšuje CEZ NAŠE SRDCE, potom zostávame na tej NULE až do konca nášho pozemského života. Musíme preto znova opakovať, že zatvorené srdce je odsúdené k zániku.

Napokon musíme byť „obrezaní“ v našej vôli, ktorá stojí v ceste mnohým kresťanom. Sú zovretí akoby do škripca a nedokážu sa uvoľniť. Sú vždy pripravení podporiť svoje pozície časťami z Písma, ktoré sa im hodia a obraňovať sa Slovom Božím (čo je hriech proti Kristovi, lebo On je SLOVO a teda používajú Krista, aby zakrývali a obraňovali svoju hriešnosť a stupídnosť). Toto robia, aby si zachovali svoj „imidž“ a aby prevládla ich seba-vôľa. Vo všetkých svojich rozhodnutiach sa sústreďujú na seba-obranu a seba-záchovu a ciele Pánove ich vôbec nezaujímajú. Ich služba je službou smrti a nie Života Kristovho.

Naša vôľa má aj inú dôležitú funkciu a síce, ona sa dá porovnať ku ozbrojenej stráži pri vchode do zámku, ktorá rozhoduje, čo do zámku vojde a čo nie. Práve tak, čo zo zámku môže vyjsť a čo nie. Naša vôľa dostala od Boha takú dôležitú pozíciu a autoritu a moc, že ani Boh nebude rozhodnutiam našej vôle protirečiť, ale ich bude akceptovať. Preto v knihe „Život zo Smrti“ píšem, že náš osud, aj našu cestu k nemu, neurčuje Boh, ale my sami našou vôľou, našimi rozhodnutiami, skutkami viery, ktorú dostávame od jej Pôvodcu a Dokonávateľa – Ježiša (Žid. 12:2) a nie tej „viery“, ktorú si sami „fabrikujeme“ v našej hlave.  Pán vyžaduje, aby sme boli slobodní ľudia a vždy pripravení prijať a správne reagovať na nové Svetlo. Ak si Jeho Svetlo vyžaduje nové úpravy, kroky, niekedy revolučné kroky, musíme byť v Pánovi tak slobodní, aby sme ich mohli prijať, alebo vykonať. Náš duchovný pokrok môže byť znenáhla prerušený i zastavený, môžeme dôjsť ku koncu za ktorým niet pokračovanie, ak medzi nami a Duchom Svätým existuje nejaký spor, kde On má proti nám niečo nevyriešeného alebo sme neochotní s Ním pokračovať.

Z horeuvedených faktov nám musí byť jasné, že naša Spása je niečo omnoho viac, než len odpustenie našich hriechov a uniknutie peklu. Že Spása je základom čohosi omnoho väčšieho, monumentálneho, majestátneho, nesmierne vzácneho, človeku fakticky nepredstaviteľného. Preto aj dosiahnutie tejto Spásy nie je len otázka našich túžob a modlitieb, ale čohosi omnoho dôležitejšieho – ochoty dať za našu Spásu všetko staré, čo si držíme a čo v našom budúcom živote aj tak nebude mať žiadnu cenu. To, čo píšem v hornom odstavci je síce pravda a je to tiež veľmi pekné, ale hlavne na počiatku duchovnej cesty, je to takmer nemožné praktizovať. Hlavne, čo sa týka tej podčiarknutej vety, naša životná prax a skúsenosti môžu byť totálne opačné. Kedykoľvek nám niekto povie „pravdu do očí“ a tým nás, podľa nášho dojmu, z čohosi „obviní“, môžeme byť z toho šokovaní a začneme sa vehementne brániť! Praktizujeme náš starý, mentálny, karnálny a v očiach Pánových neprijateľný prístup k rastu našej spásy a zdokonaľovania sa, a kráčame presne PROTI slovu Božiemu (Mt. 16:24). Namiesto, aby sme sa pozastavili a začali vidieť a vnímať z akého prameňa celá vec prúdi, je z Boha alebo nie, a aký má účel, začneme sa ihneď obraňovať a nášho kríža si ani nevšímame, že vedľa nás stojí a sa na nás „usmieva“.

Nie každý kresťan je ten istý, mnohí sa uchyľujú ku akceptovaniu vecí, k súhlasu, ku prisviedčaniu, k pasívnemu postoju aj tam, kde s tým vo vnútri nesúhlasia, alebo kde je potrebné sa vyjadriť, obhájiť pravdu, stáť na vlastných nohách, atď. Vyhýbajú sa konfliktom problémom, ťažkostiam, aby si zachovali pokoj, aby vyzerali dobrí a v priazni každého veriaceho. Iní sa zase s vervou zapoja do nekonečných debát, pochybovania, argumentovania a diskutovania chodiac dookola vecí vo večnom kruhu introvízie a analyzovania iných ľudských tvorov a ich diela. Sú schopní hovoriť bez prestávky, skákať do reči iným a neregistrovať, čo im iní hovoria. Tiež sa často stáva, že začnú odpovedať predtým, než iní skončia hovoriť. Pre takých sú platné Slová Božie v Prísloviach 29:20 alebo 26:12, atď. Akonáhle diabol zistí, že nás môže držať v tomto kruhu, bude nás v tom podporovať a hnať nás dookola, ako tie kone v cirkuse, aby sme stále bežali a nikdy nedospeli ďalej, než za čiaru z ktorej sme začali. V tomto prípade nám Pán ústa nezalepí páskou, ale nás nechá, či a kedy si všimneme, že naše „rádio stále hrá“?

Ak tieto dve horeuvedené cesty sú našim „kresťanstvom“, potom sa v tom môžeme vyžívať aj 50 rokov nášho kresťanského života a ani pre Pána, ani pre seba, ani pre nikoho iného nič hodnotného nedocieliť.

Princípy a porovnania fyzickej a duchovnej obriezky v Novom Zákone sú uvedené v nasledovných častiach Slova Božieho: Rim. 2:28,29/ Rim. 4:9-11/ 1Kor. 7:19/ Gal. 5:6/ Gal. 6:15/ Kol. 2:11,12.

Časť 9 – Rozhodovanie pre Spásu

Náš tretí krok do Spásy je urobiť definitívne rozhodnutie dať Pánovi náš starý život, aby nás mohol zmeniť na Svoju Podobu, čo je Vôľa Nášho Otca v Nebi.

Dať náš starý život Pánovi začína tým, že Mu OTVORÍME NAŠE SRDCE! Lebo dvere do nášho srdca sú tiež dverami do našej duše a náš starý život existuje v našej duši. Keď teda Pán nemá prístup do nášho srdca, nemá prístup do našej duše a s našim starým životom nemôže robiť absolútne NIČ! Môžeme sa modliť koľko chceme, čítať Písmo koľko chceme, čítať knihy alebo svedectvá iných služobníkov Pánových, môžeme mať tie najúprimnejšie túžby a ciele, keď v našom srdci chýba jeho Stvoriteľ a Spasiteľ, potom sa v nej neudeje absolútne NIČ – žiadna duchovná zmena. Naša Spása-Zdokonalenie sa dá vyjadriť jedným slovom, je to – ZMENA. Je to ZMENA našej bytosti zo starej-pozemskej na novú-nebeskú. Bez tejto zmeny našej bytosti, Boh nás neprijme k Sebe, lebo nebude môcť mať s nami nijaké spoločenstvo, ani teraz, a to už vôbec nie na celú večnosť. Preto ktorýkoľvek veriaci, ktorý nie je ochotný sa zmeniť podľa Vôle Božej, nemôže byť spasený! Toto si Cirkev Kristova absolútne neuvedomuje! Preto sa ani táto podstatná a životne dôležitá Pravda nikdy nekázala a ani sa nebude kázať. To je úspech Satana.

Naša Spása je zadarmo – ak ju prijmeme do našej duše! Je to niečo nové, nebeské, čo má vôjsť do našej duše a vymeniť v nej niečo staré, pozemské. Je to čoby „nebeský nábytok“, ktorý sa sťahuje do duše tak, ako sa starý pozemský nábytok vyhadzuje z duše von. Za ten nový nábytok platíme tým starým. Keď je teda pre ktoréhokoľvek človeka jeho starý nábytok cennejší, než ten nový, potom nemôže byť nikdy spasený! Písmo na mnohých miestach prízvukuje a nás povzbudzuje prehláseniami, ako napríklad: Buďte silní! Buďte vytrvalí!, Buďte neochvejní!, Buďte efektívny! Pokračujte, nezastavujte sa!, a podobne. Čo to znamená, čo to naznačuje? Prečo Písmo považuje za potrebné nám takéto veci prízvukovať takmer od svojho začiatku do konca? Lebo tendencia, náchylnosť, prirodzený trend všetkých vecí, aj všetkých ľudských tvorov v tomto starom stvorení a v tomto kráľovstve Satana, pôsobí presne v opačnom smere. Chce nás obrátiť nazad, ťahať nás nazad, držať nás tam, kde sme, držať nás od napredovania a dosiahnutia nášho cieľa a to akýmikoľvek prostriedkami, aj takými o ktorých sa nám ani nesnívalo, alebo si ich ani neuvedomujeme.

Je nespočetne veľa vecí, ktoré sa vždy snažia mať na nás tento vplyv a my sme si takmer nikdy neni vedomí ich existencie a skazonosnej aktivity. Vždy sa niečo vyskytne, čo nás bude upútavať a dožadovať sa našej pozornosti a to obyčajne presne v čase, keď máme vykonať duchovný krok, keď máme duchovne napredovať, keď máme dosiahnuť duchovný úspech, kedykoľvek sa chystáme prísť k Pánovi, atď. A ak sa my pozastavíme a necháme sa vecou upútať a dovoliť, aby sme tou vecou boli zaneprázdnení, potom prestaneme pokračovať a zostaneme nehybne stáť, alebo sa aj vrátime! To je tak jednoduché a tak prirodzené, že si to takmer nikdy nevšimneme. Každá sila v tomto vesmíre vám bude stáť v ceste, lebo sily zla a temna pôsobia v celom vesmíre (viď Časť 5). Satan má nespočetné prostriedky na vaše vyrušovanie. Príklady?

Satanova taktika proti Božím Cieľom a Zámerom je priviesť ľud Boží do nerozhodnosti, neistoty, neurčitosti, potom ich zbaviť odvahy a spontánnej iniciatívy a držať ich v tej pozícii čo najdlhšie a to akýmikoľvek prostriedkami. Takto Satan paralyzuje aj tých, ktorí majú úprimnú túžbu ísť s Pánom a ktorý si v srdci želajú to najlepšie pre Pána, ale doteraz neurobili to najhlavnejšie rozhodnutie – odovzdať sa Pánovi a začať sa hýbať v Jeho smere. „Poznám tvoje skutky, že nie si ani studený, ani horúci; rád by som bol, keby si bol studený alebo horúci. Pretože si ale vlažný (nerozhodný), ani studený ani horúci, vypľujem ťa z Mojich úst“ (Zj. 3:15-17). Ak Boh vypľuje akýchkoľvek veriacich z Jeho úst, môžete si byť istý, že oni sa minuli Božieho Cieľa a len Boh vie, kde a ako oni skončia. Byť vlažný znamená byť nerozhodný, ani sem, ani tam, ani naľavo, ani napravo, ani dozadu, ani dopredu. Žiadne definitívne rozhodnutia sme neurobili, ani tie nie o ktorých my sami v sebe vieme, že by sme ich mali urobiť a že naša budúcnosť závisí od týchto našich rozhodnutí. Sme v pozícii paralýzy a Satan nás tam bude držať tak dlho, ako mu to len dovolíme pretože to nie je jednoduché dostať sa z takej pozície von. Musíte sa doslovne „napáliť“ sám na seba a povedať „do pekla s týmito vecami – ja idem k Pánovi aj keby bolo zemetrasenie! Bodka. A neodídem, dokiaľ mi ON nepreukáže Svoju Milosť, tým, že On príde ku mne. Lebo to nie je Jeho povinnosť ku mne chodiť a počúvať ma, aj mi odpovedať – to je Jeho Milosť. Celá moja Spása je otázkou Jeho Milosti a nie Jeho povinnosti“ (Ef. 2:8). Boh nám NIČ nedlhuje, On nám iba dal cenné sľuby, napríklad, keď sa k Nemu priblížime, On sa priblíži k nám (Jak. 4:8), čo tiež znamená, že iniciatíva má byť na našej strane a nie na Jeho! On spásu nepotrebuje, my ju potrebujeme.

Stručný, ale dôležitý uzáver k tejto časti nájdeme v Izraeli Starého Zákona po ich vyslobodení z Egypta. Kvôli ich nevere, nerozhodnosti, nestálosti, vlažnosti, všetci z Izraela starší než 20 rokov blúdili po pustatine 40 rokov až kým tam nepadli mřtvi na zem. Po úniku z Egypta (z moci Satana), oni mohli vojsť do Zasľúbenej zeme asi tak za 9-11 dní, ale nikdy tam nevošli. My sme tiež unikli z moci Satana a tiež kráčame po duchovnej pustatine tohoto sveta, niektorí pár rokov, niektorí 20-30-40 rokov. Či my dôjdeme do našej Zasľúbenej zeme – čo je Kráľovstvo Nebeské – alebo tiež padneme mŕtvi na pustatine a nikdy do neho nevôjdeme? To nezáleží od Pána, to výslovne záleží od nás! Ak neveríme Svetlu, ktoré nám Pán dáva, alebo ak aj veríme, ale potom sme nerozhodní, čo s tým Svetlom robiť, ak žiadne definitívne rozhodnutia v srdci neurobíme, potom budeme ako Izrael, ktorý bol tiež vlažný. História ich 40 ročného putovania po pustatine bola životom nevery, nerozhodnosti, neurčitosti, nestálosti, večného sťažovania sa, šomrania, nespokojnosti a večnej premenlivosti. Kresťan, ktorý nedokáže rozoznať svojho ducha od duše a teda svoju situáciu na tomto poli, je podobný Izraelu v pustatine.

Táto nerozhodnosť sa dá prirovnať ku človeku, ktorý leží v nemocnici lebo zjedol nejaký jed. Doktor mu predpísal medicínu, protilátku a sestrička mu ju doniesla v sklenenej flaštičke, postavila na nočný stolík pri jeho posteli a dala mu inštrukcie, ako to použiť. Ten človek nemusí chytiť tú flaštičku a hodiť ju ho o zem, aby mohol zomrieť. On zomrie aj vtedy, keď tú flaštičku bude iba ignorovať!, a bude to otázka krátkeho času. Ak teda zostávame tam, kde sme a ignorujeme to jediné, čo nám môže pomôcť, skončíme na cintoríne, a bude to tiež len otázka krátkeho času.

Prečo Pán necháva Svoj ľud na fyzickej či duchovnej pustatine potom, čo ho vyvedie z moci Satana? Pretože pustatina je perfektné miesto pre preosievanie Svojho ľudu a tiež pre rast a zosilňovanie ducha tých veriacich, ktorí Boha a Jeho Slovo berú vážne. Tiež pre učenie sa rozoznávať ducha od duše a kráčať duchom a nielen dušou. Tam naša duša trpí, sužuje sa, nie je uspokojovaná, pretože v pustatine nemá čo robiť, necíti sa, že by bola považovaná za užitočnú, oceňovanú aj inými. Na pustatine niet čo robiť, nedá sa tam ani orať, ani siať, ani stavať domy, tam sedíme pod kusom plátna, čo sa nazýva stan a zisťujeme, že všetko dookola je neisté, neurčité, beznádejné, nevľúdne a nedá sa tam ani nič plánovať alebo mať nádej na lepší zajtrajšok a kde smrť je vždy veľmi blízko. Je to teda ríša, kde objavujeme, či my žijeme v našej duši, alebo v Duchu Božom. Jediná možnosť, ktorú na pustatine máme ako alternatívu na predčasnú smrť, je vstať a ísť, a ísť, a ísť a ísť a pokračovať v kráčaní – vierou a nádejou až dokiaľ nedôjdeme k rieke Jordánu. Izrael zahynul v pustatine, lebo odmietol kráčať vo viere a nádeji. Izrael nielen, že bol v pustatine, ale pustatina bola v Izraeli! Či aj my, veriaci, máme pustatinu sami v sebe? Dokiaľ ju tam budeme mať alebo ju tam držať, dovtedy sa budeme približovať ku svojmu hrobu a nie ku Kráľovstvu Nebeskému. Vidíme to? Naozaj? Zdá sa, že na týchto stránkach našim najväčším nepriateľom je naša lenivosť! Nedbáme ani, či dožijeme zatrajšieho rána, alebo nie. Napokon leňoch je niekto, komu sa lenivie aj jesť, radšej drží ruku vo vrecku, lebo mu je ťažko zobrať jedlo a priniesť ho do jeho úst (Pr. 19:24).

Naše sny, túžby, predstavy, ba ani modlitby samotné, nás do Kráľovstva nedostanú. Na to musíme mať duchovnú silu, vytrvalosť, neochvejnosť, neotrasiteľnosť, stabilitu, nebojácnosť, vieru v Pána, ktorá je duchovná, nie mentálna, teda má silu a pevnosť, na ktorej môžeme stáť za každých okolností. Pán nikde nehovorí, že ten, čo bude konať mnoho náboženských aktivít bude spasený. Ale hovorí: „A každý vás bude nenávidieť kvôli Mne; ale ten, kto vytrvá do konca bude spasený“ (Mt. 10:22) Pán dáva úžasnú dôležitosť na otázky vytrvalosti, neochvejnosti, neotrasiteľnosti a pevnosti ducha; a takéhoto ducha získavame na „pustatine“. Samozrejme, že tu ide o duchovnú pustatinu, ktorú môžeme mať aj doma, aj v úrade, aj na pracovisku, aj v sebe samom, aj kdekoľvek inde.

Ak v kresťanoch niet po rokoch ich kráčania žiadnej ZMENY v charaktere, ani v nich nerastie miera Života Kristovho, Jeho Charakteru a Osobnosti, potom takíto kráčajú po svojej pustatine v kruhoch a do Zasľúbenej zeme sa nikdy nedostanú. Prácu Ducha Božieho v nich nevidieť a ak sa aj raz za uhorský rok nejaká známka života v nich objaví, to je ako keď kanárik priletí do ich pustatiny, raz začviriká a odletí. Ak sa nezmeníme v našej pustatine, nikdy sa nezmeníme. Čo je najdôležitejšie je, že v tej pustatine nebudeme na veky vekov, ale len do času, kedy nás Pán povolá z nej von (P.Šal. 3:6/ 8:5) pretože my sme Ho našli (P.Šal. 3:1-4) a On dosiahol v nás Svoj Zámer. A táto dĺžka času je pre každého z nás rozdielna. Lebo tá pustatina v nás bude len dokiaľ nie je vymenená za Kráľovstvo Nebeské, ktoré hľadáme, aj ho nachádzame (Mat. 6:33).

Tak ako Izrael mal kráčať cez pustatinu cestou, ktorú im vytýčil Boh a ktorá viedla do Zasľúbenej zeme, tak aj my máme kráčať cez našu pustatinu cestou, ktorú nám tiež vytýčil Boh a ktorá vedie do Kráľovstva Nebeského. Apoštol Pavol prirovnáva túto cestu ku bežeckej trati. Pri behu sa žiadny bežec nepozerá na tribúnu, ako sú ľudia oblečení, či sa dívajú na neho, či mu kývajú alebo sa usmievajú. Každý skutočný bežec sa díva na tú cestu pred sebou a na cieľovú pásku – čo v našom prípade je Kristus, lebo ON JE náš cieľ – v Ňom máme skončiť náš beh, lebo v Kristovi sme nové stvorenia (Žid. 12:1,2/ 2Kor. 5:17). Pre Izrael, inej cesty do Zasľúbenej Zeme nebolo a ten posledný krok bol prechod Jordánom, čo predstavuje smrť nášho prirodzeného človeka. Lebo Archa Úmluvy spočívala na dne Jordánu aj s tými kňazmi, čo ju držali na pleciach (Joz. 3:17). Pre Cirkev tiež niet inej cesty do Kráľovstva a ten posledný krok je prechod duchovným Jordánom, čo tiež predstavuje smrť nášho prirodzeného, starého, hriešneho človeka. On fakticky už zomrel s Kristom, keď „Archa Úmluvy“ – Kristus – bola na dne pekla a smrti po Jeho ukrižovaní.

Pred našim vstupom do Kráľovstva my všetci, ktorí ho dedíme, budeme zmenení a čo je zkaziteľné a smrteľné, bude učinené nezkaziteľným a nesmrteľným (1Kor. 15:50-54). Tu sa jedná o TELO, nie o dušu alebo ducha, ktorí sú nesmrteľní. Verše 51-54 platia v prvom rade na Nevestu lebo Ona vstupuje do Kráľovstva Božieho ako prvá pri príchode Ženícha-Krista na svadobnú večeru Baránka, čo bude kedykoľvek PRED sedem ročným Obdobím Utrpenia. Pri Jeho Príchode. Jeho Nevesta dostane NOVÉ NESMRTEĽNÉ TELO, ako dostal aj Ženích po Svojom Zmŕtvychvstaní.

Potom do toho istého Kráľovstva vstúpia všetci tí, čo budú unesení pri poslednej, siedmej trúbe, t,j, pred koncom Veľkého Utrpenia a pred začiatkom vyliatia čiaš Hnevu Božieho na svet (Zj. 16:1-21). Napokon tam budú tí, ktorí prežijú sedem rokov Veľkého Utrpenia, alebo budú v Kráľovstve narodení. Toto Kráľovstvo nebude nebom na zemi, ale vládou spravodlivosti a pravdy a železného prútu na všetkých obyvateľov Kráľovstva. Po 1.000-ich rokoch, ľudia žijúci v prítomnosti Krista Kráľa Osobne, budú znova podvedení a budú nasledovať Satana, a nie Krista!, aby bojovali proti svätým v Jeruzaleme (Zj. 20:7-10). Toto je úžasný a takmer nepredstaviteľný fakt a ukazuje zvrátenosť a totálnu ohavnosť prirodzeného ľudského charakteru a absolútnu nemožnosť ho napraviť a očistiť od zla.

Túto časť sme zahájili titulom: Náš tretí krok do Spásy je urobiť definitívne rozhodnutie dať Pánovi náš starý život, aby nás mohol zmeniť na Svoju Podobu, čo je Vôľa Nášho Otca v Nebi. Tento titulok je veľmi pekný a stručný a tento krok sa zdá byť veľmi jednoduchý. Ja som si ale istý, že ani po prečítaní celej Časti 9 až po tento riadok, stále nemusíme vedieť, ako dať svoj život Kristovi, a stále sa „nemusíme mať k činu“! Naša prirodzená tendencia je otvoriť Mu trošičku naše srdce, keď nás chce požehnať, ale nedovoliť Mu, aby v ňom niečo robil! Toto je pravda, či tomu veríte, alebo nie. Príčiny sú dve a sú veľmi jednoduché. Za prvé, aj v našom najúprimnejšom zámere dať Pánovi náš život stojí nám v ceste naša hlava s pýchou, hlúpymi myšlienkami, predstavami, obavami, tvrdohlavosťou, strachom, sebeckosťou, atď. Za druhé, my aj v našej pozemskej existencii oddávame svoj život a celú budúcnosť len tomu, koho naozaj milujeme. Ľudove sa tomu hovorí „manželstvo“ a uzatvára sa jedine na základe čohosi, čomu sa hovorí „láska“, ktorej aj tak nikto nerozumie. Ak teda naša láska voči Pánovi je menšia než horčičné zrnko, potom Mu náš život nikdy v pravde nedáme pretože je to nemožné! Bodka. To je ako keď by žena mala dať svoj celý život mužovi, ktorého nikdy nevidela, nikdy sa ho nedotkla, pozná ho len z čítania jeho knihy a ktorého vlastne nemiluje až tak, ako by mala, alebo chcela. Ona by mala asi podobné pocity pred svojou svadbou, ako tu teraz môžu mať niektorí z vás.

My ani nevidíme manželstvo, ako ho vidí Náš Stvoriteľ. Prvý fakt je, že bez lásky manželstvo neexistuje! Druhý fakt je, že účelom nášho pozemského manželstva je reprezentovať naše Nebeské Manželstvo s Pánom! Tretí fakt je, že my sa možno už vôbec nepamätáme, čo sme si posľubovali pred oltárom alebo na Radnici. Štvrtý fakt je, že láska je sen, a manželstvo je budíček. Piaty fakt je, že manželstvo je síce zväzok dvoch bytostí, ktoré sa „oddávajú“ jedna druhej dokiaľ budú žiť, ale nikto z tých dvoch si to absolútne neuvedomoval. Neuvedomovali sme si ani to, že po podpísaní listín v kostole, či na Radnici, sme vykročili do úplne neznámej budúcnosti – dve totálne nezlučiteľné, nekompatibilné bytosti! Čo zlúčilo tie nezlučiteľné bytosti a čo ich držalo dokopy? Sila ich prvej lásky... a keď tá začala ochabovať, sila Ducha Svätého, lebo Boh ustanovil manželstvo a nie človek. Boh nás teda sprevádzal a posilňoval, kde naša ľudská slabosť aj láska zlyhávali.

Šiesty fakt je, že dať náš život Pánovi je PRESNE TO ISTÉ! Aj my sa oddávame jeden druhému dokiaľ budeme žiť, čiže, na večné veky! Siedmy fakt je, že pozemský manžel a manželka sa nestávajú jedným duchom, ale jedným telom (Ef. 5:25-33), zatiaľčo Nebeský Ženích a Manželka sa nestávajú jedným telom (lebo jednym telom sme už dnes), ale stávajú sa JEDNÝM DUCHOM, aby obaja žili ten istý JEDEN ŽIVOT! Ôsmy fakt je, že ako veriaci oddáva svoj život Kristovi, tak Kristus oddáva Svoj Život tomu veriacemu. To je Princíp Nebeského Manželstva. Pán Ježiš Kristus ustanovil „manželskú“ zmluvu už s Izraelom – Starý Zákon – ktorú Izrael cez svoju nevernosť zrušil, ignoroval, hoci Kristus bol ich Manželom! (Jer. 31:31-33) Nový Zákon je Nová Manželská Zmluva medzi Kristom a Cirkvou. Nový Zákon je založený na Krvi Manžela (Mt. 26:28/ Mk. 14:24/ Lk.22:20/ 1Kor. 11:25) a Nová Manželská Zmluva je založená na Láske Manžela (Ef. 5:25). Možno aj preto sa Kristus pýtal otázku, či nájde vieru, čiže, vernosť Svojej Cirkvi, keď príde na zem? (Lk. 18:8b) Lebo s Izraelom mal zlé skúsenosti! Bohužiaľ, vernosť-vieru nájde iba vo Zvyšku a nie v celej Cirkvi.

Tak, ako manžel je hlavou manželky, tak je aj Kristus Hlavou Cirkvi-Manželky a je aj Jej Spasiteľom (Ef. 5:23). A ako je Cirkev poddaná Kristovi svojim životom, tak majú byť aj manželky poddané manželom vo všetkom, čiže, svojim životom (Ef. 5:24). A manželia majú tak milovať svoje manželky, ako Kristus miloval Svoju Manželku-Cirkev a dal za Ňu Sám Seba (Ef. 5:25,33). Tu musím zdôrazniť, že ak manžel nepatrí do verša 25 ani do 33a, potom jeho manželka nepatrí do verša 24b! Lebo ak má manželka bezvýhradne opustiť svoj celý život a venovať ho manželovi, žiť jeden život s ním a pre neho a byť mu podriadená, potom manžel musí byť hodný tej bezvýhradnej odovzdanosti, podriadenosti, viery a dôvery manželky. Keby nás Kristus nemiloval tak, ako nás miluje, potom by od nás nemohol vyžadovať odovzdanosť, podriadenosť alebo absolútnu dôveru na veky vekov.

Pán klope na dvere nášho srdca, keď počujeme Jeho hlas a dvere otvoríme, On vôjde k  nám a bude s nami večerať a my s Ním (Zj. 3:20). Čo to znamená „večerať s Ním“? To znamená dve veci: a) Budeme môcť „jesť“ Jeho Slovo, ktoré reprezentuje Jeho Telo (Jn. 1:1,14), ktoré reprezentuje chlieb (Mt. 26:26), a „piť“ Jeho Ducha, ktorý reprezentuje Jeho Krv (Mt. 26:27-28). Telo aj Krv sú tu, samozrejme, symbolické (Jn. 6:51-56). Po zmŕtvychvstaní Kristus mal oslávené telo a nemal krv (Lk. 24:39). Prečo? Lebo vylial Svoju dušu na smrť (Iz. 53:12), a život duše je v krvi (3M. 17:14), teda vylial Svoju Krv na smrť, čiže, separoval sa od Svojej Krvi, lebo bola presiaknutá hriechmi celého sveta. Keď ale „jeme“ Jeho Slovo-Telo a „pijeme“ Jeho Ducha-Krv, potom sa s Ním zjednocujeme, stávame sa tým, čo jeme a pijeme! „Večera Pánova“ toto fyzicky symbolizuje, kde lámeme chlieb-Telo a pijeme víno-Krv. „Večera“ je vždy posledná strava nášho pozemského dňa, preto aj tu „večera“ znamená, že to bude posledná strava nášho pozemského života, ktorú budeme vôbec potrebovať pre náš život večný! Inú stravu už nebudeme viac potrebovať.

b) „Večera“ má tiež veľký význam v tom, že je veľký rozdiel Slovo počuť a Slovo jesť! Práve tak veľký rozdiel je Ducha počuť a Ducha piť! Aj to najkvalitnejšie a najchutnejšie jedlo a nápoj sú k ničomu, keď ich len obzeráme, ovoniavame, dotýkame sa ich prstom, ale ich nezjeme a nevypijeme. Okrem toho, mimo nášho tela ich nemôžeme stráviť, asimilovať. Kristus v mojom srdci ma uschopňuje stráviť, asimilovať to, čo od Neho jem a pijem do mojej celej duše, do srdca, mysle a vôle. Kristus, ktorý nemá prístup do môjho srdca mi toto trávenie uschopňovať nemôže! Preto, keď „jem a pijem Krista“, asimilujem Ho do svojej duše, a potom budem myslieť ako Kristus, vyjadrovať sa ako Kristus, chovať sa ako Kristus, žiť a rozhodovať ako Kristus, bude to len otázka času.

Naše srdce bude takto tiež pretvárané a uschopňované, aby konalo aj Jeho Slovo, ktoré hovorí: „Milovať budeš Pána Boha celým svojim srdcom, celou svojou dušou, celou svojou silou a celou svojou mysľou; a svojho blížneho, ako seba samého“ (Lk. 10:27b). Toto sú najdôležitejšie Prikázania v celej Biblii a na nich visí celý Zákon a Proroci (Mt. 22:40). Hoci dnes ešte nie sme schopní toto Slovo konať tak, ako sa vyžaduje, alebo ako by sme si to v duši sami želali, ale už dnes môžeme dať svoj život Kristovi takí, akí sme! Nemusíme sa obávať, ako budeme milovať Boha celou našou bytosťou. Jeho Život asimilovaný do našej duše uschopní naše srdce milovať Boha prirodzene, spontánne bez toho, aby sme museli špekulovať, ako to robiť. Ja verím, že Kristus prijme váš život taký, aký je bez ohľadu na úroveň vašej terajšej lásky, viery, ovocia, múdrosti či schopností! Dôkazom tejto mojej viery je Jeho Slovo, kde otec priviedol svojho diablom posadnutého syna pred Ježiša, ktorý povedal otcovi: „Všetko je možné tomu, kto verí“. Nato otec skríkol so slzami v očiach: „Verím Pane; pomôž mojej nevere!“ (Mk. 9:17-24). Otec toho mládenca sa priznal, že si o svojej viere nebol istý a žiadal Pána, aby mu pomohol v jeho nevere. Pán to prijal a pomohol mu! To isté učiňte aj vy, ktorý ste si nie celkom istý o vašej láske voči Kristovi a požiadajte Pána o pomoc vo vašej neláske. On prijme váš život taký, aký je a pomôže vám vo vašej neláske. Toto je veľmi dôležité! Tu si musíme uvedomiť, že tu ide o náš celý budúci život, pretože...

TOTO JE PO VYKÚPENÍ TEN NAJDÔLEŽITEJŠÍ KROK PRE NAŠU SPÁSU A ŽIVOT VEČNÝ! Lebo keď Pánovi náš starý život nedáme, dvere do nášho srdca neotvoríme, nemôžeme byť spasení! Ak nie ste pripravení tento krok urobiť, potom sa vás musím zpýtať jednoduchú, ale životne dôležitú otázku: Akú máte alternatívu pre svoju budúcnosť? Lebo tento krok musí jedného dňa (alebo jednej noci) urobiť každý kresťan, keď si neželá, aby jeho meno bolo vymazané z Knihy Života! (Zj. 3:5) Pohani nebudú prekliaty, lebo boli všetci „zlí ľudia“, ale Pán nemohol nikoho z nich zmeniť na Svoju Podobu, lebo v Neho nikdy neuverili a srdcia Mu nikdy neotvorili. A bez tejto zmeny oni v nijakom prípade nemôžu dostať život večný, byť spasení a vkročiť do Kráľovstva Nebeského. A toto platí aj na karnálnych kresťanov, ktorí Mu srdcia tiež neotvárajú a Ho nemilujú. Čo sa týka milovania Krista, On cez apoštola Pavla nechal napísať veľmi vážne Slovo, hovoriac: „Ak niekto nemiluje Pána Ježiša Krista, nech je Anatema Maranatha (prekliaty, zlorečený, zatratený pri Jeho Príchode)“ (1Kor. 16:22).  

Teda, stoja pred nami tie isté dve alternatívy, dve cesty, dve ponuky, ktoré Boh ukázal už Izraelu, hovoriac: „Hľaď, dnes som predložil pred teba ŽIVOT A DOBRO a SMRŤ A ZLO“ (5M. 30:15,19). Avšak, aj tu nám Pán dáva vzácny sľub, aby sme Ho mohli milovať a urobiť správny výber pre svoj život. Pán Boh hovorí: „A Pán, tvoj Boh, urobí obriezku tvojho srdca a srdca tvojho semena, aby si miloval Pána, tvojho Boha, celým svojim srdcom a celou svojou dušou, aby si mohol žiť“ (5M. 30:6).

Tieto fakty Písma neboli, ani nikdy nebudú kázané, vyučované, vysvetľované. Prečo? Lebo Satan vie, že keď sme uverili a sme pokrstení, ešte nás on nestratil! Ale keď sme dali náš život Kristovi a Jeho Život začne prúdiť do našej bytosti a vládnuť našej duši, Satanove šance sú NULOVÉ a čas pracuje pre nás a proti nemu! A to je to posledné, čo Satan chce, aby sa kresťania dozvedeli.

My Ťa ale oslavujeme, Náš Stvoriteľ a Spasiteľ a prichádzajúci Ženích a Kráľ kráľov, lebo my sme sa tú zvesť od Teba dozvedeli. Otvárame Ti preto svoje srdce, aby Ti úprimne vyznalo, že Ti pravdivo odovzdávame svoj život a že veríme, že Ty náš život prijmeš taký, aký dnes je. Aby si Ty mohol do nášho srdca vstúpiť a otvoriť nám Tvoje Srdce, aby sme aj my mohli vstúpiť do Tvojho Srdca. A všetci, ktorí súhlasia s tou modlitbou a dávajú svoj život Kristovi, povedia: AMEN.  (oddanie sa) ++++

Časť 10 – Život, Smrť a Spása

Otázku Života, Smrti a Spásy začneme vidieť a ju chápať jedine vtedy, kedy začneme vidieť a chápať fakt, že Spása je presun človeka z fyzického sveta do duchovného sveta, z fyzickej existencie do duchovnej existencie a to každého človeka, veriaceho či pohana. Celá Spása je duchovná, celý Život je duchovný, celá Smrť je duchovná. Naša bytosť nemusí nijako duševne pociťovať, ani mať žiadne zdanie, či je v procese Spásy alebo nie, či duchovne žije alebo je duchovne mŕtva, ani nemusí rozumieť, čo sa s ňou deje. To môže pociťovať a mať o tom zdanie jedine náš duch. Keď teda nášho ducha nijako nevnímame, potom nevnímame ani našu spásu, ani nič, čo s nami Duch Pánov robí, ako nás vedie. Náš duchovný rast a teda pokrok v našej spáse môžeme badať a posudzovať jedine podľa svojho ovocia.

Aby sme túto základnú otázku našej existencie mohli začať duchovne vnímať, vidieť a chápať, musíme započať od Adama a Evy. Ďalej musíme jasne vidieť a chápať fakt, že smrť je separácia a nie koniec existencie! Teda, ja môžem fyzicky aj duševne žiť a mať život plný radosti, šťastia, bohatstva a prosperity, a súčasne byť duchovne mŕtvy (1Tim. 5:5,6), čo znamená, byť od Boha, ktorý je náš Život, separovaný. Práve tak ja môžem mať môj fyzický aj duševný život plný problémov, útrap, súženia, bolesti aj chudoby a súčasne byť duchovne živý, lebo žijem Život z Boha cez Ducha Božieho (do akejkoľvek miery)! Teda forma, situácia môjho pozemského života nemusí indikovať, či som duchovne živý alebo mŕtvy. Môj fyzický stav môže ale byť indikátorom môjho duchovného stavu! Hoci môj duch a moje telo sú z dvoch totálne odlišných svetov a preto nemajú jeden s druhým nič spoločného, predsa, Pán môže používať moje telo pre vývoj a spásu môjho ducha aj duše. Pre mnohých veriacich s tvrdou, pyšnou, sebeckou, tvrdohlavou, či naivnou dušou, Pán musí mnohokrát použiť buď sanitku a skalpel, alebo samotu, pustatinu, bolesti, beznádejnú situáciu, atď., lebo slovami sa taká duša nenapraví (Pr. 29:19 + 30:12).

Pán má primárny záujem o stav nášho ducha, nie o stav nášho fyzického tela, lebo On bude mať večné spoločenstvo s našim duchom a nie s našim fyzickým telom, ktoré aj tak stratíme a dostaneme nové, duchovné telo. Preto On používa naše fyzické telo, aby čistil a menil nášho ducha na Svoju Podobu. Pán vie, že stav nášho ducha má definitívny vplyv na naše telo. Preto Pán fakticky nikdy neliečil fyzické telo samotné bez toho, aby sa nedotýkal nášho ducha. Keď priniesli pred Ježiša muža porazeného na lôžku, On mu nepovedal, že vylieči jeho telo, ale mu najprv povedal: „Synu, raduj sa, tvoje hriechy sú ti odpustené“. Až potom mu povedal „Vstaň, vezmi svoje lôžko a choď domov“ (Mt. 9:2-7). Teda jeho fyzický stav bol ovplyvnený jeho hriechmi, čiže, stavom jeho ducha. Jeho telo reagovalo na jeho ducha – „nevládny duch“ spôsoboval nevládne telo. Podobný prípad sa udial s človekom, ktorý bol porazený 38 rokov. Jeho prípad je opísaný v Jánovi 5:5-14 a povieme si o ňom viac neskôr. Pán Ježiš ho podobne varuje, aby nehrešil, aby sa mu neprihodilo ešte niečo horšie (Jn. 5:14). Keby sa chorí ľudia alebo invalidi sústreďovali pred Pánom na svojho ducha a pýtali by sa Ho o vyliečenie ich ducha, ich telesné vyzdravenie  by, podľa mojej viery, prišlo omnoho rýchlejšie.

Keď Adam v Raji uveril Satanovi a neposlúchol príkaz Boha, on zhrešil a v tom momente bol od Boha separovaný – on duchovne umrel – stratil Boží Život hoci telesne žil, jeho stvorený, prirodzený, humánny život mu zostal! Každý človek počnúc Adamom bol separovaný od Boha a vo svojej prirodzenej náture aj zostáva separovaným a teda zostáva v duchovnej smrti. Duchovná separácia – smrť – je následok hriechu. Preto život a smrť sa vždy vzťahujú na nášho ľudského ducha. Naša duchovná smrť je separácia nášho ľudského ducha od Boha. Naša fyzická smrť je separácia nášho ľudského tela od tohoto fyzického stvorenia v dôsledku separácie duše od tela. Naša duševná smrť je separácia našej duše od Boha a to, u pohanov, v dôsledku smrti ich ducha, alebo, u karnálnych veriacich, Život Boha nemá prístup do ich duše, lebo Boha v srdci nechcú mať. Boh udržuje ľudskú dušu v jej prirodzenom živote u každého človeka (Žm. 66: 9). Keď ale ľudská duša už žije Životom z Boha, to je iný prípad, taká duša je už spasená a nemôže viac umrieť. Keď duša ešte nie je spasená (u karnálnych veriacich), ona je stále schopná priviesť nás zpäť do straty vykúpenia a smrti spáchaním smrteľného hriechu (Mt. 12:31,32/ 1Jn. 5:16) alebo odmietaním premáhať svoju telesnosť, čiže, zvíťaziť (Zj. 3:5).

Väčšina kresťanov nie si je takmer nikdy vedomá duchovného života, duchovnej smrti, ani svojej spásy. Jedná sa hlavne o veriacich karnálnych, ktorých telesnosť im to zamedzuje, hoci Kristus žije v ich duchu Svojim Duchom. Oni nie sú si vedomí ducha v žiadnej forme a preto nemajú k žiadnemu duchu žiadny vzťah. Takíto ale nemôžu ani uctievať Boha lebo „Boh je Duch a tí, čo Ho uctievajú musia Ho uctievať v duchu a v pravde“ (Jn. 4: 24). Boh iné uctievanie neprijíma. Keď sa modlíme v cudzom jazyku, náš ľudský duch sa modlí hoci naša duša tomu nemusí vôbec rozumieť. Ale my sa môžeme modliť v našom duchu aj tomu rozumieť (1Kor. 14:14,15). A ako prvý Adam bolo učinený živou dušou, posledný Adam, čo je Kristus, bol učinený oživujúcim duchom (1Kor. 15:45).

Keď bol prvý Adam separovaný od Boha, on duchovne umrel. On túto separáciu, túto smrť nevnímal, ani jej nerozumel. A ďalej, všetky jeho úžasné duševné schopnosti a sily, ktoré Boh pri jeho stvorení vložil do jeho duše, boli po jeho separácii od Boha tiež separované od Adamovho vnímania a používania. Stali sa latentné, skryté a žiadnemu človeku nebolo dovolené tieto sily a schopnosti používať vo svojom pozemskom živote. Ľudská duša tiež „zomrela“ a stratila poslušnosť voči Bohu, svojmu Stvoriteľovi, a preto stratila aj nárok na tieto úžasné, priam nadprirodzené sily a schopnosti, ktoré mohla používať jedine duša poslušná Bohu. Po našej spáse, duša môže konať podobné nadprirodzené činy cez Krista (Fil. 4:13) a nebude nikdy potrebovať tie duševné sily a schopnosti, ktoré sa v Adamovi stali skorumpovanými a hriešnymi a preto Bohom zakázanými.

Aký má ten horeuvedný odstavec pre nás význam? Obrovský! On obsahuje dve zložky a tie vysvetlíme vo Svetle Pánovom oddelene a nasledovne.

(a) Adam nemal vedomie o svojej duchovnej smrti – o separácii od Boha. Práve tak o tom nemá vedomie žiadny človek, či pohan alebo veriaci. To ale neznamená, že to tak zostane pre každého človeka. Pohani získajú toto vedomie po ich telesnej smrti, veriacim sa môže prihodiť, že toto vedomie sa niekedy môže aspoň nakrátko „prebudiť“ a jeho hrôzy spočinú na takejto duši. Čo to znamená? To nevedomie, alebo „spánok“ vedomia voči duchovnej smrti je úžasná Milosť Božia. Prečo? Lebo DUCHOVNÁ SMRŤ JE PEKLO! Ak chcete naozaj vidieť, okúsiť, pochopiť peklo a duchovnú smrť v ich hĺbke a realite, stačí sa „zobudiť“!... otvoriť im naše vedomie.

Peklo už má svoju permanentnú existenciu v každom pohanovi, v jeho stave, charaktere, pozícii, ale on nemá o tom žiadne vedomie dokiaľ žije na tejto zemi. Takémuto človeku stačí, aby sa on „zobudil“ z tohoto jeho stavu MIMO KRISTA, aby zistil, čo PEKLO A SMRŤ naozaj sú vo svojej realite! To sa mu stane po fyzickej smrti, ak nie skôr.

Keď Pán Ježiš Kristus visel na kríži, On zomrel duchovne predtým, než zomrel telesne! Jeho ukrižovanie nemá s Jeho duchovnou smrťou NIČ spoločného! Jeho najväčším utrpením nebol kríž, ale KALICH, ktorý musel vypiť! Ten „kalich“ obsahoval všetko duchovné svinstvo, všetok hnoj, ktorý ľudstvo napáchalo za celej svojej existencie! A toto svinstvo sa dočasne stalo náplňou Jeho čistej a svätej nádoby vymeniac čistý a svätý Život Ducha Svätého (viď Časť 2a). Niet divu, že trikrát Ježiš prosil Svojho Otca, aby ten kalich od Neho odňal (Lk. 22:42). Preto, keď Ježiš zomrel, vylial Svoju Dušu (Svoju Krv) na smrť  a s ňou vylial aj obsah toho kalicha, všetok náš hnoj. Ježiš plne precítil i ochutnal vo Svojom vedomí duchovnú smrť – oddelenie sa od Svojho Otca – keď v úžasnej bolesti a súžení kričal: „Môj Bože, Môj Bože, prečo si ma opustil?“ (Mt. 27:46). Zažil skutočné peklo na vlastnej koži a vo vlastnej duši v celej jeho hrôze (2Kor. 5:21/ Lk. 22:42) a po určitý čas bol držaný v pazúroch SMRTI, kde telesná smrť nemá vlastne žiadny následok, ani vplyv, ani efekt, ani význam. Smrť je v podstate duchovná vec a má čo do činenia s ľudským duchom. My všetci zpoznáme telesnú smrť, čiže, zomrieme a budeme pochovaní (ak Pán nepríde včas), ale nebudeme musieť v tom istom momente chutnať aj skutočnú duchovnú smrť a s ňou spojené peklo. Pretože Pánovo Vykúpenie a Spása zahrňuje v sebe aj vykúpenie a spásu z tohoto hrozného vedomia a skúsenosti reality pekla a smrti.

Vedomie je časťou nášho ducha (viď „Pravda o Spáse“). Pri našej spáse náš predtým špinavý duch je očistený a my, súc v Kristovi ako nové stvorenie, sme spojení s Kristom do jedného ducha (1Kor. 6:17) A sme s Ním spojený nie pri Jeho smrti na kríži, ale po Jeho Zmrtvychvstaní, v Jeho Novom Živote, kde niet miesta ani pre smrť, ani pre peklo a to v žiadnej forme. Ale tí veriaci, čo nepremôžu, nezvíťazia a teda nie sú v Kristovi a nie sú s Ním spojení do jedného ducha, tí sa nevyhnú okúseniu tej nepredstaviteľne hroznej duchovnej smrti a pekla. Naviac, títo budú poranení druhou smrťou, čiže, tou duchovnou smrťou (Zj. 2:11).

Pán nás teda vykúpil zo smrti, čo je niečo omnoho hlbšie a hroznejšie, než hriech. Jeho Vykúpenie doslovne siaha až na dno pekla a smrti. Peklo a smrť sú jedným a tým istým. Zobuďte sa do duchovnej smrti a ste v pekle! Ja verím, že ani Lazar, keď telesne umrel, nezažil vedomie duchovnej smrti a pekla a že ho nezažil ani, keď ho Pán vzkriesil. Pán povedal „Náš priateľ Lazar spí, ale Ja idem, aby som ho z jeho spánku zobudil“ (Jn. 11:11). Či tu nebolo nebezpečie, že keď sa „zobudí“ aj vo svojom duchu, a teda, vo svojom vedomí, že zažije skúsenosť duchovnej smrti a pekla? Možno by sa to bolo stalo, keby ho bol niekto iný zobudil, ale Pán Ježiš ho zobudil mimo toho nebezpečia. To nám tiež dokazuje, že keď nás Pán „zobudí“, nemáme sa čoho obávať, lebo toto zobudenie je na Slávu a Život Večný a Slobodu a radosť v Nebi a nie na odsúdenie do zatratenia a prekliatia, je na okúsenie nebeského života a šťastia a nie na okúsenie smrti a pekla.

(b) Druhý fakt je, že my máme a žijeme život našej duše aj keď náš duch je mŕtvy a separovaný od Boha. Je to život, ktorý my žijeme ako PRIRODZENÍ ľudia a hoci môže byť báječný, je stále žitý mimo Boha. A ako taký, nikdy neprechádza zo sféry tohoto sveta do sféry duchovna, teda nemôže prejsť ani z jedného kráľovstva (Satana) do druhého kráľovstva (Boha). Tento náš prirodzený život NIKDY NEPRECHÁDZA ZO SMRTI DO ŽIVOTA! Prečo? Lebo pri našom vykúpení a spáse, my dostávame základ úplne iného života, Života Večného, Života Boha, ktorý máme začať žiť a ktorý s našim terajším životom nemá NIČ spoločného. Ten starý prirodzený život napokon stratíme tak či tak a Pán nám o tom dáva jasný obraz vo Svojom Slove (Mt. 16:25).

Tento náš starý prirodzený život má však v sebe práve tie úžasné sily a schopnosti, ktoré boli dané prvému Adamovi a ktoré on používal a ktoré mu boli zakázané a „schované“ v jeho vedomí pred ďalším používaním po jeho páde do hriechu a zla. Nebuďme prekvapení, keď sa Satan pokúša dostať sa nejako k týmto silám a nadprirodzeným schopnostiam, ktoré by mohol využiť pre svoje „veľkolepé“ ciele. Jeho hlavný cieľ je získať kontrolu nad týmito nadprirodzenými silami v ľudskej duši a tým aj kontrolu nad človekom. A táto jeho snaha sa nepreukazuje len v kresťanstve. Babylončania, Arabi, Budhisti, Taoisti a Hindovia sa všetci pokúšali ich vlastnými cestami uvoľniť tieto sily ktoré sme akože „zdedili“ od Adama. Stačí spomenúť niekoľko odvetví týchto pokusov a ciest, napríklad: hypnotizmus (začatý Mesmerom v 1778), jasnovidectvo, telepatia, psychologický a parapsylogický výzkum, čierna mágia, čarodejníctvo, veštectvo, moc seba kontroly (príklady: indickí fakíri, domorodci na ostrovoch Pacifiku chodiaci bosí po žeravých uhlíkoch, atď.) Uvoľnením týchto „božských síl“ v človeku, my všetci sa môžeme stať „bohmi“, tak ako to v Raji povedal Adamovi a Eve sám Satan (1M 3:5).

Hlavne dnes, pred koncom sveta, tieto nadprirodzené sily duše stoja proti silám Ducha. To je a bude hlavné bojisko a Satan bude používať tieto sily ako náhradu za Božie Evanjelium a jeho silu. Povstanú falošní kristovia a falošní proroci (fakticky už aj povstali), ľudia, ktorí napriek Božiemu zákazu budú hľadať a používať tieto sily ich duše a budú ukazovať veľké znamenia a zázraky, ktorými podvedú každého, kto nie je vyvolený a vedený Pánom (Mt. 24:24). Satan sa bude pokúšať nahradiť Kristovu Spásu v Jeho Krvi psychickými silami. Tieto sily sú tak pekelné a nebezpečné, že pokryjú všetky národy a privedú celý svet do chaosu. A tieto sily povstávajú a sú obzvlášť vzrušené tam, kde sa zhromažďujú veľké davy (sem patria aj tzv. „mega-zbory“ s početnými kongregáciami).

Dôležité poznámky:

● Mnohí kazatelia nie sú si vedomí, že používajú vlastnú psychickú silu na presvedčovanie veriacich. Môžu si myslieť aj veriť, že majú duchovnú silu, ale je to iba ich vlastná psychická duševná sila, aby získali ľudí na svoju stranu. Mnohí kazatelia sa stali experti, ako používať psychológiu pre manipulovanie ľudí. Na mítingoch je potrebné rozlišovať, či ide o sily psychické-duševné, alebo duchovné. Keď je práca konaná Duchom Svätým, človek nepotrebuje činiť sám zo seba nič. Keď je práca konaná silou duše, človek obyčajne používa metódy, ako plakanie, kričanie, skákanie, búchanie päsťou po kazateľnici, nekonečné prespevovanie chórusov, behanie hore-dolu po pódiu, rozprávanie mnohých dojemných príbehov, používanie veršov Biblie pre vlastné presvedčenia a podobne.

● Je veľmi jednoduché, a medzi cirkevným vodcovstvo časté, že aj pri modlení alebo vyučovaní oni používajú ich psychické sily a nie Ducha Svätého. Podľa vonkajšieho vzhľadu, vy sa môžete za niekoho modliť, aj úprimne sa modliť, ale v skutočnosti utláčate, tiesnite, sužujete, deprimujete, unavujete i deptáte tú osobu svojou psychickou duševnou silou! Je to modlitba smrti, nie života a nikomu neprospieva (Jn. 6:63). Sila Ducha Svätého je mimo našej kontroly, ale psychické sily môžeme kontrolovať, a my si môžeme byť toho vedomí. Jedine Duch Svätý je Nositeľ Večného Života, preto, čokoľvek sa deje bez Ducha Svätého, tam je vždy smrť, únava, súženie, deprimovanie, nuda a beznádejnosť.

● Satan vymýšľa, vypracováva, kuje v ľudskej duši javy a pocity, ktoré sú podobné práci Ducha Svätého. Týmto spôsobuje, že človek môže dostať zážitky a dojmy falošného pokánia, falošnej spásy, falošnej regenerácie, falošného obrodenia, falošnej radosti a smiechu, falošnej lásky, falošných darov Ducha a iné podobné falošné napodobeniny skúseností a zážitkov z Ducha Svätého, ale pravé ovocie Ducha imitovať nedokáže! (Mt.7:16-20)

● Ku koncu sveta Satan použije človeka, ako svoj hlavný inštrument proti Božím plánom. Duch Svätý je Boží zázraky-činiaci Inštrument; ľudská prirodzená hriešna duša bude Satanov zázraky-činiaci inštrument, falšujúci tiež prejavy Ducha Svätého.

● Duch Svätý nikdy neprotirečí Písmu, ale Duch Svätý si privlastňuje právo interpretovať Písmo rozdielne od naších ľudských interpretácii, prekladov, výrazov, vyjadrovania sa a vysvetľovania Písma, tiež prekročiť a ignorovať naše formy a systémy doktrín, ktoré sme z Písma vytvorili. Je všeobecne známym faktom, že dnes je takmer všetko náboženské aj evanjelické založené na Písme, predsa však, drvivá väčšina z toho všetkého je v hroznom konflikte a prináša veriacim chaos a smrť a nie Život Boží.

Časť 11 – Niektoré fakty duchovnej práce

a) Duch Boží nám priniesol a vložil do nášho ducha základ nového nebeského života, ale to, čo pracuje proti tomuto novému nebeskému životu, a to v každom smere, je náš starý hriešny život a celé peklo. Naša stará mentalita je v priebežnom konflikte s novou. Jediná cesta a podmienka, ako ten nový život v duchu môže rásť je, keď smrť pracuje v tom starom živote a ho ničí. Ako môže veriaci zistiť, či sa toto v ňom naozaj deje?

Čím viac prichádzame k Pánovi s otvoreným srdcom, čím viac máme s Ním spoločenstvo, tým viac sa stávame duchovne senzitívny-citlivý a tým zažívame viac agónie, keď činíme skutky vo sfére toho nášho starého života. Ak stále argumentujeme ako sme vždy predtým argumentovali, ak reagujeme na veci, ako sme vždy predtým reagovali na veci, ak sa nedokážeme pozastaviť alebo byť ticho, prestať obraňovať náš imidž, tvrdohlavo nástojiť na svojich presvedčeniach, ak skáčeme druhým do rečí a nenecháme im ani dopovedať, čo nám hovoria, atď., vtedy začneme, alebo by sme mali začať vnímať, že sme buď stále vo sfére nášho starého hriešneho života, alebo do neho občas alebo často klesáme. Aká je naša reakcia? Buď tieto nepríjemné pocity a prípadnú agóniu potlačíme a pokúšame sa na tieto aféry zabudnúť, alebo, keď to naozaj myslíme s Pánom vážne, budeme sa snažiť „niečo urobiť“. Budeme si v budúcnosti dávať väčší pozor, naše postoje a chovanie meniť, alebo s celou našou prirodzenou inteligenciou sa budeme snažiť vidieť a chápať, čo Pán vlastne chce. Možno sa k Nemu aj obrátime s prosbou, aby nám ukázal, čo máme robiť. A Pán nám neukáže nič! On nás fakticky môže v našich nepríjemných pocitoch a agónii ponechať aj dlhší čas, pretože je to práve tá agónia, ktorú náš duch a duša prežívajú a doslovne potrebujú, lebo cez ňu potom dôjdeme k duchovného poznaniu a rastu, k duchovnej zmene. Tá duchovná zmena prinesie zmenu charakteru a tá prinesie automatickú zmenu v našom chovaní, hovorení, konaní, pozastavovaní sa, nenástojení, nepresvedčovaní. Toto Pán nedosahuje žiadnou našou jednoduchou modlitbou ani žiadnym jednorázovým aktom, ani našou úprimnou snahou „dávať si nabudúce väčší pozor“, aby sme naše chovanie „vylepšili“, ale procesom odumierania starého charakteru. Pretože, MY SAMI SEBA ZMENIŤ NEDOKÁŽEME ani tou najúprimnejšou modlitbou, či snahou.

Čiže, odpoveď Pánova je – vydrž, nestrácaj nádej ani vieru, dôveruj, že Ja viem, čo robím, ako robím, prečo robím a kedy dokončím, ty to nevieš... a Ja ti to vlastne nemôžem slovami vysvetliť. Pán dovoľuje aj to, aby sme sa stále válali v hnoji nášho starého človeka, dovoľuje, aby sme do neho občas alebo často padali a boli frustrovaní, znechutení, stáli zoči-voči beznádeji, aj nevere a nedôvere voči Pánovi, ktorý nás stvoril aj spasil! My sa dočasne môžeme stať akoby „pohanmi“, ktorí tiež neveria a nedôverujú v Boha! U každého z nás to trvá inú dĺžku času a stupňa agónie pokiaľ prídeme k sebe, zobudíme sa a začneme jasne vidieť v našom duchu, akí sme boli neveriaci a nedôverčiví, ba aj somári voči Nášmu Stvoriteľovi a Spasiteľovi! Zistíme, že to je fakticky absolútne, vyložene a stopercentne nelogické, aby sme nedôverovali, neverili a neoddali sa do rúk Toho, čo nás stvoril a spasil zo zla a večnej smrti! Pravda?

b) Ale po určitom potrebnom časovom odstupe nevera, nedôverčivosť, tvrdohlavosť, aj tá agónia a súženie, aj chaos a nechápavosť zmiznú bez toho, aby sme sa my k tomu nejako pričinili, a my sa akosi zrazu a neočakávane ocitneme vo sfére pokoja a oddychu. My síce nie sme si celkom istí, či teraz vidíme viac, než predtým. Zaiste nevidíme to, čo sme chceli vidieť ani nerozumieme tomu, čo sme chceli v našej hlave rozumieť, ale sme si úplne istí, že stres a agónia pominuli, lebo to dokážeme aj vnímať a pociťovať. Začíname bezdôvodne vnímať, že my teraz máme čosi nové, čo v nás nebolo a máme toho nového viac, nové chápanie, plnšiu znalosť, nie mentálnu, technickú znalosť, ale máme od Pána novú znalosť a chápanie v našom duchu. Náš duch povyrástol, zmocnel, zväčšil sa, obohatil sa... a my nevieme AKO. A my sme AKOSI zpoznali Pána Ježiša do väčšej hĺbky a krásy a svätosti a spravodlivosti Jeho Charakteru, Jeho Mysle a Srdca... a tiež nevieme AKO!

Nedôverovať takejto Božskej Osobnosti kedykoľvek v budúcnosti sa nám teraz zdá nielen totálne absurdné a stupídne, ale absolútne nemožné. Či to nie je pokrok a rast nášho nového človeka a života? URČITE JE. Osobnosť nášho ducha vzrástla. A my sme sa k tomu nedostali mentálnym vysvetľovaním, ani diskusiami, ani čítaním Biblie, ani našimi modlitbami, aby nás Pán z tej agónie vyslobodil, ale práve tou agóniou našej nevery, nedôverčivosti a stupídnosti, ktorú Pán dovolil a Svojou Múdrosťou a Milosťou naprojektoval, sme všetko toto dosiahli. Naše prsty, ani hlava v tom nehrali žiadnu rolu.

Je mnoho veriacich, ktorí sa mnoho rokov lopotili ako deti Božie predtým, než konečne došli do pokoja a mieru spočívajúcom v jednoduchej dôvere v Pána Ježiša Krista. Ich predošlý kresťanský život bol pre nich sklamaním, húsenkovou „hore-dolu“ dráhou a oni sa nemohli dostať do pokoja a spokojnosti hoci boli vykúpení mnoho rokov. Takíto veriaci sa stále museli boriť za niečim hoci aj nevediac za čím, stále boli niečim zaťažení, znepokojení, v napätí, nervózni, nedôverčiví, ustrašení, podozrievaví, nestáli, nespokojní, všetko vo svojej telesnosti. Neboli si ani istí, či ich kresťanský život môže byť úspešný, a či ich vykúpenie bolo naozaj pravdivé, alebo len taký sebaklam. Ich duše nemohli nájsť pokoj a spokojnosť, lebo nikdy nepoznali tajomstvo odkiaľ naozajstná spokojnosť pramení. Prameň spokojnosti a pokoja spočíva v našej spokojnosti s Pánom Ježišom Kristom, NIE v spokojnosti s tým, čo my sme, čo máme, čo sme sami dosiahli, ako vidíme samých seba, naše slabosti, nedostatky, hriešnosť, našu „beznádejnosť“. Sebazkúmanie nás nikdy nevedie k úspechu a spokojnosti, práve naopak, vedie nás ku väčším problémom.

c) Veľmi dôležitou črtou, vlastnosťou tohoto rastu, zväčšenia, zosilnenia nášho ducha je to, že my vlastne nemáme povedomie o tej zmene, keď sa ona v nás deje. Ten duchovný rast a zväčšenie prichádza tak jemne, potichu, nebadateľne, nepostrehnuteľne, že my ani nevnímame, že sa prenášame, presúvame, premiestňujeme z čohosi starého do čohosi úplne nového, čo sa potom pre nás stáva „normálny duchovný stav“. V tejto našej novej duchovnej pozícii, situácii, stave niet ničoho abnormálneho, otázneho alebo podozrivého. Prišlo to do nášho ducha tak jemne a nežne, hoci sa udiala veľká vec a zmena, ktorú by sme my sami nedokázali vykonať nikdy v živote a to nijakým spôsobom.

Hoci nášmu duchovnému rastu nemusíme vôbec rozumieť, ani ho našimi očami vidieť, jednako, Pán nám chce dať Svetlo aj v tejto sfére a to nasledovne. Celý takýto rast nášho ducha vyúsťuje vo zväčšenom duchovnom poznaní, rozoznávaní a múdrosti, teda v raste nášho duchovného života. My nemusíme chápať ani to, čo to duchovné poznanie vlastne je a ako ho získavame. Duch Svätý si s nami nezasadne do školskej lavice a nezačne nás „vyučovať“, ani nám diktovať Svoje inštrukcie, ani podávať intelektuálne vysvetlenia, ani ich porovnávať s logickými uzávermi, ani nebude robiť nič, čo sa normálne robí, ak si my chceme zvýšiť svoje poznanie niečoho. Práve naopak, Duch Svätý koná niečo, čo by sme si nikdy nepredstavovali ako potrebné pre zvýšenie našich znalostí. On nikdy nepracuje povedľa cesty rozumovania a intelektuálneho chápania – nikdy! On vždy pracuje povedľa cesty zjavenia do nášho ducha, odkiaľ sa to svetlo potom dostane do našej duše, do srdca, ktoré je schopné rozumieť tomu svetlu zjavenia... hoci hlava tomu nerozumie. Toto je napokon tá pravá cesta spásy, zjaveniami a vierou, nikdy nie intelektom. (počítač)

V týchto odstavcoch sa všade dotýkam nášho ducha, a našu dušu akoby som ignoroval, alebo považoval za zlú, neužitočnú, akoby duchovný človek bol vlastne ten, čo svoju dušu „ukrižoval“. Mnohým kresťanom otázky ducha a duše nemusia byť vôbec jasné. Preto pripomínam: Nie je nič zlého, ani nesprávneho pre nás mať našu dušu, veď bez nej by sme vlastne neexistovali! Je veľmi zlé a nesprávne snažiť sa tú „starú dušu“ ukrižovať alebo sa jej nejakým iným spôsobom zbaviť. Dušu nielen, že potrebujeme, ale je to práve DUŠA, ktorá potrebuje byť SPASENÁ! Napokon, naša duša aj duch sú večné – oni sa nedajú zničiť, ani ukrižovať. Podstata Spásy teda nie je v zničení duše, ale AKO DUŠU (myseľ, srdce a vôľu) VYČISTIŤ A DOSTAŤ POD KONTROLU DUCHA SVÄTÉHO – TO JE SPÁSA DUŠE!

Vráťme sa zpäť k duchu. Duch Svätý nás vedie do životných okolností a skúseností, a to nielen príjemných, ale hlavne nepríjemných, problematických aj bolestných, cez ktoré si my začneme uvedomovať duchovné veci a fakty (múdrosť, spravodlivosť, pravdu, svetlo, zlo, dobro) v našom DUCHU! Každá okolnosť, každá udalosť, každý problém, každý konflikt má svoje korene v duchovnom svete a NIE v našom fyzickom svete! Čiže, Duch Svätý nám začne ukazovať duchovný svet, ktorému naša DUŠA nerozumie, ale NÁŠ DUCH ROZUMIE. Čiže, Duch Svätý nevyučuje našu dušu (hlavu, srdce, vôľu), ale vyučuje nášho ducha, ktorý takto získava skúsenosti a znalosti z duchovného sveta a to je druh znalosti, ktorý má skutočnú hodnotu a význam v našom pozemskom živote. Táto znalosť z nás potom robí duchovného veriaceho a duchovnú osobnosť. My sa nezdokonaľujeme cez našu hlavu, lebo ona sama musí byť zdokonalená!

Duchovná osobnosť je človek, ktorý vlastní určité kvality vo svojom ľudskom duchu. Žije v ňom nová osobnosť, rozdielna osobnosť, ktorá žije energiou a životom Ducha a nie energiou a životom duše. Opakujem že náš duch je mimo našich telesných aj duševných vnemov a chápania! On má poznanie, ktoré duša nemá a zo začiatku ani nemôže mať. On rozumie duchovným veciam, rozumie nielen intelektuálnemu, ale aj duchovnému základu a významu Písma, pretože on je teraz cez duchovné znalosti pripojený ku Pánovi Ježišovi Kristovi. A ten, čo je pripojený ku Pánovi je JEDEN DUCH (1Kor. 6:17). Lebo Sám Pán má tie isté duchovné znalosti a teda poznáme jeden druhého a rozumieme jeden druhému. Až potom ja môžem v pravde milovať Krista, pretože nemôžem milovať niekoho, koho ja nepoznám. Preto milujem tiež veriacich v ktorých sa môžem dotýkať a mať spoločenstvo s Duchom Svätým. S ostatnými môžem mať len sociálny styk.

d) Hodnota našej služby Pánovi, ak nejakú máme alebo konáme, je vždy závislá od miery našej duchovnosti. Ak niekto nemá žiadny duchovný život, žiadne duchovné poznanie, potom nemá žiadnu službu, lebo slúžiť Pánovi našou dušou do ktorej Duch Boží nemá prístup je Pánovi neprijateľné a bezhodnotné. Existuje úžasný rozdiel medzi naturálnou silou–pevnosťou a duchovnou silou-pevnosťou, medzi silou našej naturálnej vôle a silou tej vnútornej sily nášho ducha. Tá prvá je studená, neúrodná, jalová a dokáže iba priviesť nákazu aj pohromu do všetkého, čoho sa dotkne. Duchovná sila má v sebe jemnosť a mäkkosť aj sladkosť a hlavne život, a to napriek tomu, že je omnoho pevnejšia, stabilnejšia a silnejšia; ona vzbudzuje tiež dôveru aj definitívny zmysel, že sa na ňu dá spoľahnúť.

Kresťania vo všeobecnosti sú úžasne neduchovní, hoci mnohí z nich sú konzervatívni aj čo do princípov viery, aj doktrín. Existuje ale úžasný rozdiel medzi tými, čo sú konzervatívny v princípoch viery aj v doktrínach a tými, čo sú duchovní. Veľmi často dochádza ku intenzívnym konfliktom medzi týmito dvomi tábormi veriacich. Prečo? Málokto rozumie faktu, že veriaci môže mať zdravé a rozumné názory a doktríny, môže byť dôkladný, až ortodoxný vo svojej viere a učeniach a súčasne byť veľmi neduchovný. Prečo? Lebo jeho rozumné názory i doktríny, jeho viera i učenia prúdia z jeho duše a nie z ducha. Takýto kresťan je teda duševný-karnálny a nie duchovný, kráča po širokej ceste na ktorej duchovný život, večný Život, nikto nedostáva. Duchovní kresťania kráčajú po úzkej ceste, kde Život večný získavajú. Po úzkej ceste ale kráčajú jednotlivci (je ich málo) a nie davy (Mt. 7:14). Každý, kto šliape po tomto úzkom chodníku šliape ho sám pre seba a nie pre druhých. Na tomto chodníku sa naša duša stáva duchovnou – ovládanou Duchom Božím cez nášho ducha.

Austin Sparks sa v jednom zo svojich článkov priznal, že dlhé roky celou svojou bytosťou túžil stretnúť niekoho, ktorý už šiel tým úzkym chodníkom a od neho sa dozvedieť všetko, čo chcel vedieť a poznať, aby sa takto mohol na neho opierať. Avšak Boh úmyseľne spôsobil, že takú „barlu“ nikdy nenašiel. Dôvod? My máme v sebe veľkú náklonnosť opierať sa na iných ľudí, aby nás aspoň za rúčku viedli, ako sa malé deti vedú, a neobdržať od Pána nič z prvej ruky! Avšak, náš život v Duchu musí prameniť a vyvíjať sa z „prvej ruky“... TO JE ORIGINALITA! To neznamená, že my nemôžeme hľadať aj dostať radu od tých, ktorí už kráčali s Pánom v tej sfére, ale nie za účelom, aby sme všetko od nich kopírovali, v pohode za nimi kráčali a vyhýbali sa premáhaniu vo vlastnej duši. To je ako keby niekto kráčal čelom proti víchrici a my by sme stále kráčali za jeho chrbtom, za vetrom. Tiež sa to dá povedať, že my „kráčame o barlách“ lebo tí, o ktorých sa opierame, sú pre nás ako barly. My aj po rokoch nevieme ani stáť, ani kráčať po svojich nohách a keď nás niekto na nohy aj postaví, urobíme pár krokov a znova padneme. A takto to môže pokračovať aj celý náš pozemský život, ak sa nezobudíme a si to neuvedomíme a nespravíme rozhodnutie začať kráčať po vlastných nohách. Pán nás uschopňuje stáť aj kráčať po vlastných nohách.

Veľká väčšina nášho kresťanstva je, ľudovo povedané, „z druhej ruky“. Takmer nič nie je pre nás originálne, prevzaté priamo od Pána do nášho ducha a srdca, čosi, čo sme prevzali od Neho po dlhých hodinách meditovania pred Ním, po „práci, pote a slzách“ našej duše, po namáhaní sa a borení sa a hľadaní pravdy a spravodlivosti pred Pánom, alebo spolu s Ním. Preto takmer všetko, čo v kresťanstve máme „nie je nutne naše vlastné“, ale sme to obdržali od niekoho iného, niekde inde. Mohli sme to obdržať od jednotlivcov, alebo v seminároch, či v teologických fakultách, alebo čítaním spústy kníh. Obdržali sme a uverili sme to, čo iní veria a čo oni tiež dostali od iných. Nebol by v tom až taký tragický problém, keby to bola rýdza pravda a rýdza viera, ale to, čo sme obdržali a uverili sme si NIKDY neoverili, či to je tak, či to súhlasí s Písmom, či je Pán s tým spokojný. Nemáme o tom ani vlastné skúsenosti na vlastnej koži. My teda môžeme niesť so sebou „kufor“ plný vecí, ktoré nie sú naše! Keď sa ma kedysi v minulosti na letišti pýtali, či som ten kufor balil sám, bol som najprv prekvapený až kým som si neuvedomil, že keby ho balil niekto iný, mohol by tam pribaliť bombu, ktorá v určitej výške môže vybuchnúť a teda môj život aj životy spolucestujúcich boli v nebezpečenstve. Presne toto isté sa deje i v duchovnom svete, kde „kufor“ je moja duša a v nej môžu byť uskladnené „duchovné bomby“ ktoré ohrozujú nielen môj život, ale aj životy mojich spolublížnych, lebo v určitej „výške“, za určitých podmienok, oni môžu „vybuchnúť“.

Aké sú tie „duchovné bomby“? Každá lož, každá nespravodlivosť, každé zlo, každá neprávosť je osobitná bomba, ktorá v našej duši „tiká“, teda je načasovaná, ona (ten hriech) jedného dňa „vybuchne“ (nás nájde – 4M. 32:33), a my nemáme o tom ani potuchy! Či to je príjemná situácia? A dôvod je jednoduchý – my sme náš kufor nebalili sami! Keď Pilát vstúpil do súdnej siene a pýtal sa Ježiša: „Či si ty ten Kráľ Židovský?“ Pán Ježiš mu na to odpovedal otázkou: „Hovoríš to ty sám zo seba, alebo ti to iní povedali o Mne?“ (Jn. 18:33,34) Či sa Pán tu nedotkol jadra tej istej veci? Ani Pilát „nebalil svoj kufor“, ale prijal všetko, čo mu tam iní zabalili a na základe tých falošných výpovedí a lží a ohovárania a ostatného svinstva, čo mu tam Kristovi nepriatelia nabalili, na tom základe Krista neoslobodil, hoci mal na to autoritu aj morálne právo, ale Ho vydal na ukrižovanie. Dnes sa v Cirkvi deje presne to isté! Keď sa niečo pýtate veriaceho z kongregácie alebo aj z vodcovstva, on vás odsúdi bez mihnutia oka na základe toho, čo on o vás počul od iných a bez toho, aby si pravdu overil a hľadal spravodlivosť! Čiže, mnohí dnešní veriaci aj s ich vedúcimi sú Novozákonní Piláti! Potom, prečo sa čudujeme, že Cirkev je v takom hroznom stave? Pán si želá, aby sme aspoň my neboli Piláti, ale aby sme za každých okolností posudzovali spravodlivo a podľa pravdy (Žm. 15:1-5).

Dnešné kresťanstvo prináša Pánovi hanbu, potupu a odmietnutie Jeho Pravdy a Spravodlivosti. Ono je čírym organizovaným „náboženstvom“, nemá v sebe žiadneho Života Krista. Jedine Život Krista dokáže skúšať a overovať si, čo je v našom „kufri“, aké je naše chovanie, mravy, správanie sa, naša reč, náš vzhľad, náš vplyv na iných, láskavosť, zdvorilosť, úprimnosť, otvorenosť alebo nedostatok týchto vecí i cností, nedostatok pravdy a spravodlivosti, atď. Tento druh života nemožno kúpiť v kresťanských kníhkupectvách, ani v kostoloch, tento život sa nedá zaobstarať lacno na trhu, alebo od iných predavačov, ani on nie je ako „pršiplášť“, ktorý si prehodíme na seba, len keď prší. Ten Život je tvarovaný, tepaný, vypracovávaný, modelovaný, aj vypaľovaný v dušiach tých, ktorí ho majú. Poznanie Pána z „prvej ruky“, z ORIGINÁLU, má nevysloviteľné veľkú hodnotu a vzácnosť. Napokon nám Pán jasne hovorí: „Skúšajte a dokážte všetky veci“ (1Tes. 5:21).

e) Všetok náš tréning, výchova, výučba, výcvik, drezúra, školenie, teda všetko, čo prichádza z rúk Pána, je duchovného rázu a deje sa na duchovnom poli a deje sa za jedným a tým najhlavnejším účelom – zmeniť nás na duchovne živých, duchovne efektívnych a duchovne múdrych veriacich, lebo toto je jediná efektívnosť, čo má u Pána hodnotu a účel. My môžeme študovať or rána do večera, dosiahnúť kopu akademických titulov, čítať hromady kníh, môžeme aj pracovať ako včeličky a nemať v duši Života Kristovho a teda ani žiadne ovocie Jeho Ducha, čiže, oleja (Mt. 25:8-12). Jedine naša duchovná efektívnosť, kráčanie s Bohom, naše poznanie Pána sú jediné hodnoty, ktoré sa u Boha počítajú, čo prinášajú úžitok, výsledky, ovocie... všetko ostatné vedie na duchovný cintorín.

Tie najcennejšie hodnoty v našom kresťanskom živote sú naše životné testy, ťažkosti, obdobia nášho utrpenia, súženia, úzkosti, nechápavosti, neschopnosti, slabosti cez ktoré nás Pán prevádzal, kde Pán „nedbal“ na naše modlitby, žiadosti, túžby, kde nás proti našej vôli a túžbe držal na pustatine, nedal nám ani prácu, „priviazal“ nás buď k nečinnosti alebo k tomu, čo sa nám vôbec nepáčilo a nechcelo robiť; dovolil, aby sa nám prihodil nejaký úraz či choroba, ktorá na nás „padla z modrého neba“, atď. Toto sú tie najcennejšie skúšky v celej našej histórii – ak by sme to len boli vedeli a tomu rozumeli! Fakt, že Pán v tých obdobiach nerealizoval naše plány a vízie, „nepočúval na naše modlitby“, ale nás prevádzal cez ťažké časy nečinnosti aj trápenia, či už fyzického alebo aj duševného, má úžasný význam, úžasnú hodnotu! Toto my ale absolútne nevidíme a tomu nerozumieme pokiaľ sme cez takéto skúšky Pána už predtým neprešli a neuvideli a neskúsili ich duchovný význam, ich ovocie a efekt na našej osobnosti.

Keď sa nám teda prihodí nejaké nepredvídané utrpenie, niečo nepríjemné, neočakávané, nepochopiteľné problémy alebo prekážky na našej ceste, mimoriadne zaťažujúce skúšky našej duše, či tela, dokonca aj „beznádejné“ situácie, hocičo, čo by sme nikdy neočakávali, čomu vôbec nemusíme rozumieť – je treba vydržať dôverou v Pána a vierou, že ON VIE čo robí, aj prečo to robí – my to nevieme. ON NIE JE V NAŠICH RUKÁCH – MY SME V JEHO RUKÁCH. On nás nenechal na pospas okolnostiam a vie o každej maličkosti nášho života fyzického, duševného aj duchovného. My Mu budeme neskôr aj za toto všetko veľmi povďační. Nebudeme netrpezliví, ani šomrať na Pána ani mať s ním dlhé polemiky, ani sa na Neho hnevať ani sa sťažovať: „Ja tu sedím, nič nerobím, môj život sa mi stráca pred nosom“. V budúcom živote prestaneme považovať tieto incidenty a skúsenosti za bezhodnotné, našu nečinnosť ako márnenie času, ani nebudeme mať postoj: „Budem rád, keď toto už bude za mnou“. Lebo budeme schopní začať vidieť a chápať v duchu, že toto je čas na rast a zdokonaľovanie nášho ducha podľa Vôle Boha Všemohúceho Jeho Cestou, a nie podľa našej vôle a našou cestou. TOTO JE NAŠA SPÁSA, naše zdokonaľovanie; tento rast a vývoj nášho ducha je najdôležitejšou vecou pre náš budúci život, pre našu budúcnosť a pre našu službu Pánovi. My nikdy nebudeme mať pred Pánom väčšiu hodnotu, než je miera našej duchovnosti, duchovného života a poznania. A to je tiež miera Osobnosti Krista v našej osobe (Ef. 4:13). A toto horeuvedené sú len povrchové záležitosti, do hĺbky pôjdeme neskôr.

f) Veriaci často hovoria, že ich motívy, zámery, plány a skutky sú podľa ich najlepšieho vedomia a svedomia správne, úprimné, pravdivé a určené pre vinicu Pánovu. No málokto z nich vidí a dokáže spravodlivo posúdiť sám v sebe, čo je v ich pozadí, z čoho pramenia, pretože málokto vidí a dokáže spravodlivo posúdiť v akom duchu tie motívy, zámery, plány a skutky boli počaté a vykonané (Pr. 16:2/ Rim. 7:2). My nikdy nebudeme schopní vidieť samých seba skrz-naskrz, preto nemôžeme nikdy s určitosťou hovoriť o dobrote alebo čistote našich motívov. Život v našej duši je taká zmiešanina, že nikdy nevieme, či v ňom stojíme na bezpečnej pôde. Naša duša je viac než schopná viesť nás do podvodov najrôznejšieho druhu. Kedykoľvek žijeme len vo sfére nášho duševného života a snažíme sa ho uplatňovať a rozvíjať, rozvíjame to, čo je schopné viesť nás do najväčších zmätkov, nesúladov, protirečení, zmiešanín a hriešnosti. To je tiež príčina, prečo sa aj Cirkev dostala do takého chaosu a tragédie, kde sa zrodila aj idea, že keď sa odovzdáš Bohu, On si ťa vezme a použije ťa. Stačí zasvätiť našu bytosť Pánovi a ísť a slúžiť Mu... našim „zasväteným starým človekom“. To je totálne a absolútne bláznovstvo a je totálne proti Slovu Božiemu. Výsledok je, že máte celé húfy ľudí vo vinici Pánovej a v cirkvách po celom svete, ktorí Mu ale „slúžia“ v energii telesnosti, v emóciách telesnosti, v rozmýšľaní, dôvodňovaní, presvedčovaní a v rozumovaní telesnosti. Skúste sa s nimi stretnúť, stáť im v opozícii alebo ich sklamať a stretnete ZLO, okúsite niečo veľmi zlé, budete čeliť bojachtivému duchu, rozdeleniu, rozkolu, odpadlíctvu, nezáujmu, rozptyľovaniu, obviňovaniu, arogancii a niekedy aj otvorenému nepriateľstvu (Gal. 4:16).

Či vidíme, akú pohromu a pustošenie dokáže diabol vytvoriť v organizácii, ktorá sa volá Cirkev pretože ľudia s najlepšími zámermi a načistejšími motívmi slúžia Pánovi celou svojou inteligenciou, svojou silou, svojim rozumovaním a chápaním a svojími emóciami? Oni doteraz nezistili, že Boh zatvoril dvere starému stvoreniu! Že Kristus Svojou smrťou zničil celé staré stvorenie! Že naša najväčšia potreba je byť vyslobodení zo seba samých a DO Krista. O Kristovi hovoria a kážu, ale žijú mimo Neho. Pán povedal: „Na toho človeka upriem zrak, veru na toho, ktorý je chudobný a skrúšeného ducha, a ktorý sa trasie pri Mojom Slove“ (Iz. 66:2). Na koho Pán uprie Svoj zrak? Na toho, čo stále verí a hovorí: „Ja mám pravdu, všetko viem, nikto mi nemá čo povedať“?, alebo na toho, čo povie: „Ja sa môžem mýliť, ako možno nikdy predtým, niet ničoho nesprávneho, žiadnej krivdy, ani hriechu, ani neprávosti, ktoré by som v sebe samom nebol schopný konať kedykoľvek mi Kristus ukáže, že stojím mimo Neho“. A ako vieme, že sme skrúšeného ducha, keď nášho ducha nemusíme vôbec poznať? A kedy sme sa naposledy „triasli“ pri Slove Božom, ak vôbec niekedy? A kedy Slovo Božie vzťahujeme na seba a používame Ho ako zrkadlo, kde sa môžeme vidieť cez oko Pánovo?

My Bibliu berieme ako učebnicu, knihu, ktorá je na mnohých miestach zaujímavá a na mnohých iných miestach môže byť totálne nepochopiteľná alebo aj nudná, či unavujúca. Tak sa na Bibliu díva naša hlava. Biblia je ale SLOVO Božie a to nie je kniha, to je OSOBA (Jn. 1:1). Keď teda máme pri sebe Bibliu, máme pri sebe OSOBU Krista, ktorý pri nás nemôže byť telesne, preto je pri nás Svojim Duchom; a pre tých, ktorý Ducha nevnímajú, je pri nás tiež „na papieri“. Keď vám snúbenica z Ameriky napíše list do Európy, ona je pri vás „na papieri“. Keď ten list čítate, predstavujete si ju, cítite jej prítomnosť, nečítate jej list ako noviny. Pravda? Keď čítame Bibliu, mali by sme vnímať prítomnosť Krista a nečítať ju ako noviny. Kedykoľvek si uvedomíme, že Stvoriteľ Neba a Zeme, aj náš vlastný Stvoriteľ a Spasiteľ, stojí pri nás a OSOBNE k nám hovorí, nikdy by sme Bibliu nečítali ako noviny, vtedy by sme ju naozaj čítali s bázňou a trasením.

g) Podobenstvá, ako časti Slova, boli Pánom vyslovované, aby nám dal úžasné duchovné pravdy, ktoré my síce môžeme chápať mentálne, ale ich hĺbku, šírku a výšku nikdy neuvidíme pokiaľ nám Pán neotvorí Písma, aby sme videli a chápali duchovne (Mt. 13:13/ Lk. 24: 16,31,32). Chcem tu uviesť jedno špecifické Podobenstvo, ktoré má veľmi široký význam pre nás hlavne v tomto čase konca dejín. Je to Podobenstvo o horčičnom zrnku (Mt. 13:31,32) a o jeho význame pre nás. Horčičné zrnko vo svojom prirodzenom stvorení nikdy nevyrastie na strom pretože ono vo svojej prirodzenosti nie je stromom. Ono sa môže stať stromom jedine, keď ho zoberie do ruky človek a kultivuje ho a rozvíja ho človek sám. Človek je schopný použitím umelých prostriedkov urobiť veľkým to, čo je podľa prírody malé. Takéto umelé zväčšovanie reprezentuje prácu človeka a nie Pána cez prírodu.

Pán nám tu prorokuje, že takéto procesy sa budú diať v budúcnosti až do konca veku. Človek zoberie do vlastných rúk veci Kráľovstva Nebeského a urobí ich niečim velikým, omnoho väčším, než sú oni vo svojej prirodzenosti. Toto tiež znamená, že v budúcnosti príde umelý a abnormálny vývoj a rast aj do samotného kresťanstva, ktoré sa stane veľkým stromom a každý druh vtáctva bude mať hniezda v jeho konároch. Viete, koľko druhov všelijakých „vtákov“ je dnes v kresťanstve a nazývajú sa kresťanmi, hoci nimi nie sú a nikdy neboli? Kresťanstvo, ako ho dnes poznáme, pokrýva takmer hocičo, čo si viete predstaviť. A Pán Ježiš poukazoval na fakt, že to je zlo a že je to práca zla. Vtáci v Písme vždy reprezentujú niečo zlé. Príkladom tohoto Podobenstva sú aj dnešné tzv. mega-zbory, kde sú desaťtisíce ľudí v rôznych halách alebo aj na štadiónoch, kde je spústa čudných vtákov (zlých duchov) a nič dobrého sa tam nedeje. To nikdy nebolo, ani nebude Telo Kristovo, ani žiadna Jeho časť!

h) Duchovná služba Kristovi v sebe zahrňuje nielen náš pozemský svet a život, ale aby mala vôbec nejaký úspech, musí zahrňovať aj náš duchovný svet a život. Opakujem vetu z bodu e) a síce: Každá okolnosť, každá udalosť, každý problém, každý konflikt má svoje korene v duchovnom svete a nie v našom fyzickom svete! Keď teda ignorujeme duchovný svet a duchovný život vo veriacom, nikdy mu nebudeme schopní pomôcť v jeho problémoch, lebo Duch Svätý nám neukáže cestu, ani nás na to neuschopní. Musím upozorniť aj na fakt, že veľkým a všeobecným problémom v cirkvi a medzi veriacimi je existencia tzv. „intelektualizmu“. Je to čosi, čo vyjadruje „múdrosť tohoto sveta“, prirodzený rozum, prirodzené chápanie a vnímanie problémov, prirodzené myslenie, aj presvedčenie, že človek je schopný vyriešiť životné problémy veriacich intelektuálnymi cestami. Či toto nie je naozajstné nebezpečenstvo v dnešnej Cirkvi? Toto dnes môžete nájsť všade a náboženská tlač je plná úžasného úsilia vyriešiť problémy kresťanstva ľudským intelektom, výzkumom, argumentami, diskusiami, debatami, ekuménou, tézami, konferenciami, kresťanskou filozofiou. Toto ľudské úsilie má teda vyriešiť duchovné problémy! A nielen to, ale má tiež priviesť ľudské duše k ich spáse. Nikdy neexistovala väčšia lož, väčší klam a ilúzia, než toto! Čo intelekt dokáže vybudovať, to intelekt dokáže aj zbúrať.

Je príliš mnoho tých, čo učia alebo kážu svojimi prirodzenými schopnosťami a na základe svojho mentálneho chápania, ale živé dôkazy tej kázanej pravdy nie sú nijako viditeľné ani v ich vlastných životoch, ani v životoch tých, ktorí ich počúvajú. Naopak, je tam badateľný rozdiel medzi tým, čo hovoria, učia alebo kážu a tým, čo sú oni v samých sebe, v ich charaktere. Teda, mnohí takýto učitelia a kazatelia sa chcú starať o „vinice“ iných, ale ich vlastné vinice sú džungle. Služba nie je to, čo hovoríme, ale to, čo SME! Inak je to rýdze pokrytectvo hoci oni si o tom nemusia byť vedomí. Pán Ježiš nenávidel pokrytectvo a súdil pokrytcov s vážnymi dôsledkami (Mt. kap. 23). Príliš mnoho mentálnych znalostí a emócii zahmlieva ducha a drží srdce zatvorené. Mnohokrát ľudia v kongregáciách alebo na iných mítingoch nedostávajú do ich ducha takmer nič pretože posudzujú podľa ich hlavy, ich zásad, presvedčení, predsudkov, osobnej zaujatosti, alebo preto, že sú otrokmi náboženského systému, ktorý ich vychoval a drží ich pevne vo svojom zovretí. Duchovné poradenstvo a riadenie či vedenie podľa Písma veriacich s ich mnohorakými problémami takmer neexistuje, kde v ústach (v duchu) dvoch-troch svedkoch, každé slovo má byť ustanovené (2Kor. 13:1). Lebo „našimi slovami budeme ospravedlnení, a našimi slovami budeme odsúdení“ (Mt. 12:37). Vo Svojom Tele Pán ustanovil tiež tzv. „kĺby“, ktoré sú určené na zabezpečovanie a pokrývanie potrieb tela, aby ono rástlo a vzdelávalo samo seba v láske (Ef. 4:16). To zahrňuje pastierov, ktorí majú dohliadať a starať sa o svoje stádečko, nie panovať nad ním, ani ho viesť podľa vlastných plánov, či túžob, ale byť im príkladom podľa Slova Božieho (1Pet. 5:2,3).

A nielen intelektualizmus, ale v službe Kristovi sa hojne používa aj „emocionalizmus“. Na koľkých tzv. „bohoslužbách“ sa používajú sily emócii, aby rozvírili ľudské pocity, aby v nich vzbudzovali buď veľkú radosť, alebo smútok a súcit „hrajúc im na husliach“, alebo potrebu pomôcť, niečo vykonať, finančne prispieť, pracujúc na nich až dokiaľ ľudia neurobia mnohokrát až hysterické prísľuby, záväzky, rozhodnutia. Ak ste schopní toto robiť šikovne a presvedčivo, získate nielen svoju kongregáciu ale možno aj ďalšiu kopu kresťanov! Voči Kristovi, toto sú ale odporné a absolútne neprijateľné a neužitočné druhy „služby“. Keď v pravde chceme vedieť, čo je pravé a rýdze kresťanstvo, potom odpoveď je jednoduchá: je to KRISTUS a všetko, čo je v Ňom, a NIČ, čo v Ňom nie je!

i) Život pravdivého kresťana začína zázrakom – novým zrodom z Neba – a on pokračuje na základe toho zázraku. Pod vládou Ducha Svätého nám nie je dovolené pokračovať v našom prirodzenom kurze. Naopak, my sme neustále „nasmerovávaní“ na kurz nadprirodzený! A je nám neustále ukazované, že tento nadprirodzený kurz nemôžeme nijakým spôsobom dosiahnuť tým, čo je v nás, našimi prostriedkami, ktoré sú všetky prirodzené. Lebo „To, čo sa narodilo z tela, je telo, a to čo sa narodilo z Ducha je duch“ (Jn. 3: 6). A naviac, my, čo sme boli takto narodení z Neba, neboli sme narodení ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle človeka, ale Z BOHA (Jn. 1:13). Dokedy budú mnohí cirkevní vodcovia slepí voči týmto jasným faktom Slova Božieho a dokedy sa budú pokúšať o nemožné cez svoje prirodzené schopnosti a prostriedky a viesť aj iných veriacich k takémuto bláznovstvu?

Apoštol Pavol bol v zbore Korinťanov dva roky a vyučoval ich možno denne. Potom odišiel a jeho prvý list napísal po piatich rokoch. Čiže, po siedmych rokoch oni sa mali aspoň vynoriť z ich „útleho duchovného detstva“. Či je to normálne, aby sedemročný chlapec stále vyzeral ako maličké dieťatko aj mal taký rozum? Mnohí, veľmi mnohí cirkevní vodcovia sú doteraz duchovnými batoliatkami, ale hrajú sa na duchovných a spôsobujú veľké duchovné škody v celej Cirkvi. Ani toho nie sú si vedomí, že Pán Ježiš Kristus – Hlava Cirkve – ich bude za to súdiť aj odmeňovať, lebo škodia, zraňujú Jeho Telo (Mt. 16:26-27). Mnohí to robia z nevedomosti, ale mnohí sú ako Alexander, pred takými majú byť veriaci na pozore, lebo takíto konajú zlo s plným vedomím a arogantne odporujú slovám Pravdy (2Tim. 4:14-15). My sme v škole pod rukou Božou kde sa učíme nie O Kristovi, ale „...aby sme Jeho poznali (Osobne) a moc Jeho vzkriesenia, a spoločenstvo s Jeho utrpeniami, súc prispôsobení Jeho smrti“ (Fil. 3:10). Ešte som nestretol ani jedného kresťana, včítane seba, ktorý by bol promoval z tej školy. A tých, o ktorých viem, že ešte stále sedia v laviciach tej školy, môžem spočítať na prstoch mojich dvoch rúk! Pán mi je Svedkom.

j) Prorocká služba vždy obsahovala ten najdôležitejší bod pre ľud Boží: „Poznajte Pána“, lebo tí, čo bývali v Jeruzaleme a ich vodcovia Pána nepoznali, ani nevnímali hlasy prorokov, ktoré sa čítali každú sobotu! (Sk. 13:27) Či sme schopní vnímať pravdivý obraz tohoto Slova Božieho? Izrael a jeho vodcovia nepoznali Pána, ani nevnímali hlasy prorokov, ktoré sa čítali každú sobotu, to znamená, asi 1.600 krát od narodenia Pána až do Jeho ukrižovania! TO JE SITUÁCIA ĽUDU BOŽIEHO. Či veriaci, ktorí by sedel v zbore 33 rokov a počul jednu a tú istú kázeň 1.600 krát a stále by nemal potuchy, čo ona hovorí, či by nebol považovaný za totálneho námesačníka? Myslíte, že dnešná situácia je lepšia? Že Pán bude naozaj požehnávať taký ľud a netrpezlivo čakať na jeho únos do Kráľovstva? Koľkí veriaci a ich vedúci sa považujú za múdrych, mocných, či bohatých? Pán im hovorí toto: „Nech sa múdry nechváli svojou múdrosťou, ani mocný svojou mocou, ani bohatý svojim bohatstvom, ale ak sa niekto chváli, nech sa chváli tým, že Mne rozumie a POZNÁ MŇA...“ (Jer. 9:23,24a). Teda, nechváľme sa, že máme o Kristovi kopu informácií a vieme O Ňom hovoriť celé hodiny, ale Jeho Osobu nepoznáme.

Preto sa Pán neponáhľa nás uspokojiť, uchlácholiť, učičíkať, ukolísať alebo nám hneď vyhovieť v našich situáciách a modlitbách a prosbách, ale povie „Vyčkaj...“, alebo nepovie nič a nedá nám ani žiadne ďalšie vysvetlenia! To môže byť veľmi tvrdá skúška na našu utrápenú dušičku. Toto nás často môže priviesť do bodu, kedy sme hotoví vzdať sa tejto cesty, opustiť všetko a dokonca začať zpytovať svoj vzťah k Pánovi a Jeho vzťah k nám! Začneme pochybovať aj o našom vykúpení, o spáse, aj o celom kresťanstve!!! Prečo toto Pán dovoľuje? Nuž, keby sme len vedeli! TO, čo Pán vždy sleduje takýmto vyčerpávajúcim procesom, odopieraním naších žiadostí a prosieb a očakávaní a nádeje, tiež preťahovaním času a meškaním, je len jeden cieľ – prehĺbiť našu vieru a tým aj NAŠE POZNANIE JEHO OSOBY. Získať to, čo obrovská časť Jeho ľudu Izraela nikdy nemala, a čo dnes obrovská časť Jeho Cirkvi takisto nemá! Keď my Jeho nepoznáme, On nepozná nás. A keď budeme stáť za zatvorenými dvermi a volať na Neho: „Pane, Pane, otvor nám“, On nám, znovuzrodeným kresťanom, povie: „V pravde vám hovorím, nepoznám vás“ (Mt. 25:10-12).

k) „A bol tam nejaký muž, ktorý bol mrzákom 38 rokov“ (Jn. 5:1-5-9). On perfektne reprezentoval ľud Izraela, ktorý neveril, šomral, a bol neochotný vôjsť do Zasľúbenej zeme a preto blúdil pustatinou 38 rokov a po 40 rokoch tam aj zomrel (4M. 14:29-34). Prečo? Ich prirodzený sebecký život ich ovplyvňoval a ovládal po celý ten čas. Nikdy sa na nič nedívali a nič neposudzovali vo svetle, ako to slúži Bohu a uspokojuje Jeho záujmy. Na všetko sa dívali a všetko posudzovali podľa toho ako to ovplyvňovalo ICH. Všetko ich šomranie, ponosovanie sa a neposlušnosť existovali pretože ONI nedostávali, čo ONI chceli. To nikdy nebolo to, čo BOH chcel. Oni boli úžasné egocentrický ľud a ich sebecký život bol ich „posteľou“ na ktorej ležali ako mrzáci 38 rokov. Oni nikdy neboli schopní ani ochotní postaviť sa na vlastné nohy a kráčať s Bohom ku JEHO cieľu pre nich.

A dnešná Cirkev je presne taká istá. V tejto duchovnej pustatine sveta existujú milióny kresťanov, ktorí sú takí istí mrzáci. Oni sa tiež nedokážu postaviť na vlastné nohy, ani iní ľudia ich nedokážu postaviť. Keď sa pokúšate ich zvihnúť, oni spravia dva-tri kroky a zase padnú dolu ako hnilé hrušky. Takých sú celé zástupy. A vy môžete stráviť celý svoj život pokúšajúc sa postaviť ich na nohy. Čo je to, čo z nich vyžiera ich vlastný život a schopnosti? Čo ich robí takými bezmocnými mrzákmi, že sa nemôžu ani postaviť na vlastné nohy? Je to ich egocentrizmus, je to sebeckosť, ktorá sa vždy chce pyšne vystatovať, nadnášať sa nad inými, chváliť sa a nedovoliť nikomu, aby jej konal naprotiveň alebo ju snáď nejak ponižoval a neuspokojoval, čiže, bol to vrchol karnality. Duchovní kresťania kráčajúci po úzkej ceste boli vyslobodení z ich sebeckosti a karnality vo všetkých jej formách, boli postavení na svoje nohy Ježišom Kristom a kráčajú v Jeho sile po Jeho cestách. Preto ozaj neviem, či si kresťania uvedomujú význam tohoto Pánovho zázraku, keď vyliečil toho mrzáka. Či vidia, že Pán to nevykonal len tak „náhodou“, ale že tým naznačil, že Svojou Smrťou a Zmŕtvychvstaním vytvorí Nový Duchovný Izrael, ktorí bude stáť na svojich nohách a kráčať s Bohom a starý mrzák prestane existovať. To isté platí na mrzáka v Cirkvi.

l) V Starom Zákone, zo všetkých národov sveta, Boh vybral jedného muža –Abrama– a postavil ho takpovediac do stredu vtedajších národov. Z jeho semena ustanovil národ v samom strede ostatných národov, perfektne odlišný národ, a ustanovil ho na Božských duchovných princípoch. A všetky ostatné národy sa zhromaždili okolo neho, aby sa naň pozerali, a stali sa vedomí faktu, že ten jediný, pravý a živý Boh je s nimi, kdekoľvek Jeho ľud prišiel. Ba mali túto znalosť ešte predtým, než Jeho ľud prišiel (čítajte Joz. 2:1-24, čo smilnica Rahab hovorila a činila!) Povolanie Izraela bolo reprezentovať Boha, mať v sebe svedectvo o Ňom a ukazovať Ho svetu. Vieme, že Izrael v tomto povolaní totálne zlyhal.

V Novom Zákone, Boh tiež vybral jedného Muža –Ježiša– a dal Mu Meno „Emanuel-Boh s nami“ (Mt. 1:23), aby sa stal Hlavou Tela, ktoré vyrastie z Abrahámovho semena a ktorému On dá Meno „Cirkev“. Povolaním Cirkve bolo byť živým Telom Krista a „kázať Kráľovstvo Božie celému svetu na svedectvo všetkým národom, a potom príde koniec“ (Mt. 24:14). Cirkev v jej povolaní kompletne zlyhala. Evanjelisti kázali evanjelium o vykúpení, či o spáse, preto celé davy pohanov sa stali veriacimi. Ale oni nikdy nekázali Kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť, ani týchto veriacich neviedli k tomu, aby v prvom rade hľadali to Kráľovstvo a Jeho spravodlivosť (Mt. 6:33). Preto ho nikto nehľadal, ani nenachádzal, teda nekráčal ku dokonalosti. Preto do Kráľovstva nikto z nich nevôjde.

Tu som vedený osvetliť otázku Kráľovstva Božieho aj kráľovstva Satana, aby sme aj začali vidieť, aj boli ochotní konečne hľadať to Kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť v našej duši aby sme ho mohli uplatňiť na zemi, keď ten čas príde! Vieme, že svet sú kráľovstvá Satana na zemi a že Satan tie svoje pozemské kráľovstvá ponúkol Ježišovi pri jeho pokúšaní (Mt. 4:8-10). Odkiaľ Satan nabral tie pozemské kráľovstvá a ich slávu? OD ČLOVEKA! Lebo človek má v duši jeho kráľovstvo a TOTO Satanove kráľovstvo človek uplatňuje na zemi – preto ich Satan má. Keby človek našiel v sebe Kráľovstvo Božie a začal by ho uplatňovať na zemi, Satan by tu žiadne kráľovstvo nemal! Preto Satan drží kresťanov aj od toho, aby hľadali NAJPRV Kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť! To veľmi ohrozuje jeho kráľovstvá.

Prečo vlastne Izrael a Cirkev zlyhali? V bode m) podávam ich hlavné duševné príčiny. Tou základnou príčinou, aj príčinou tých duševných príčin, bol ich mŕtvy duch, on nemal žiadny duchovný zrak, žiadnu víziu, žiadny pohľad do budúcnosti. My sme schopní ísť len tak ďaleko, kam nás dovedie naša vízia, náš pohľad do budúcnosti. A keď žiadny nemáme, nehýbeme sa, iba sa motáme dookola. My sme veľmi náchylní ku obmedzenosti, bezvýznamnosti, k malichernostiam a schopní ignorovať naše úžasne vysoké povolanie v Kristu, kde sa zúčastňujeme na najväčších Záujmoch Boha po všetky veky Jeho Stvorenia. Ako len všetci potrebujeme modlitbu Pavla, aby Boh „mohol dať ducha múdrosti a zjavenia v poznaní Jeho, majúc oči nášho srdca osvietené, aby sme vedeli, aká je nádej Jeho povolania...“ (Ef. 1:17,18). To dáva víziu, videnie do budúcnosti. Či veriaci vidia Pána? Či Ho stretávajú? A keď sa oni zhromaždujú, či iní ľudia povedia: „Pán je medzi nimi“?

m) Opodstatnenie našej existence je práca, úsilie, námaha, boj s prírodou, boj s diablom. My sme sa narodili, aby sme pracovali, namáhali sa, usilovali sa, bojovali (1M. 3:19/ Ef. 6: 12). Podľa tohoto Princípu Božieho, nič nemalo byť lacné, ľahké, či jednoduché, lebo Boh ustanovil hodnotu všetkého. Toto zaiste ide proti každej tendencii ľudskej nátury, ktorá chce mať všetko lacné, ľahké a jednoduché, aby za nič neplatila žiadnu cenu, aby unikla práci, utrpeniu a aby všetko dostala bezplatne. Ale Boh ustanovil zákon, že čokoľvek je od Neho, či vo stvorení alebo v milosti, má na sebe cenovku a je to drahé, je to nekonečne vzácne a hodnotné a hodné nášho súženia a práce, ba aj nášho života. To, čo obdržíme ľahko a lacno, my obyčajne nemilujeme, preto naša duša musí byť vyslobodená, spasená aj z bezstarostnosti, nedbalosti, ľahostajnosti, ľahkomyselnosti, lakomosti a úbohosti, aby si začala uvedomovať, že je tu čosi, čo je nekonečne vzácne.

Všetko, čo sa týka našej Spásy je nekonečne drahé a vzácne. Je preto úžasnou tragédiou, keď si veriaci necenia ani spásu, ani ich kresťanský život. „Cez mnohé súženia musíme vstúpiť do Kráľovstva Božieho“ (Sk. 14:22). Je tiež jasne napísané: „Amen vám hovorím, že ak sa nezmeníte a nestanete sa ako malé deti, nikdy nevojdete do Kráľovstva Nebeského“ (Mt. 18:3). Zmeniť sa a stať sa ako malé deti vyžaduje utrpenie, súženie, premáhanie všetkého zla, vyčisťovanie všetkej špiny, ktorú sme za roky našej „dospelosti“ nazhromažďovali vo svojej duši...  a ktorú deti nemajú. Teda, utrpenie, súženie je spojené s čímsi hodnotným, a to je zvlášť pravdivé, keď ide o veci duchovné. Boh dovoľuje alebo aj spôsobuje utrpenie, prenasledovanie, skúšanie, aby videl, či je naše srdce pre Boha alebo je tam len prázdna dutina, alebo sú tam len pozemské starosti. Boh musí exponovať všetko, čo nie je skutočné, a musí skúšať všetko, aby to preukázalo svoju realitu. Je veľmi ľahké „zmiznúť z obzoru“, keď sa veci alebo situácie stávajú príliš ťažké, komplikované, problematické, nepríjemné, nebezpečné. Ako často sa modlíme, aby nás Pán ochránil od ťažkostí a trampôt a nepríjemností a búrok! Ale Pán na mnohé také modlitby neodpovedá, On nás od týchto vecí nechráni, nepostaví nad nami sklenník! Potom, čo On robí? On projektuje tie búrky, ťažkosti, trampoty a problémy, projektuje mieru tých búrok a hrmavíc pre nás osobne, aby devastovali, rozhádzali, zničili, ukončili všetko, čo je v nás neprijateľné, aby uvidel, či je v nás srdce pre Neho, alebo je náš „kresťanský život“ iba „šou“ viditeľná navonok a prázdnota vnútri. Preto Pán ukázal, že existuje pravdivý Izrael a tiež falošný, že existuje pravdivá Cirkev a tiež falošná. Apoštol Pavol písal Galaťanom: „Moje malé deti s ktorými sa stále lopotím, dokiaľ Kristus nebude vo vás vyformovaný“ (Gal. 4:19 + 2Tim.4:16 – všetci ma opustili).

n) V Písme sú veriaci nabádaní a vedení ku „jednote“, lebo len v jednote je sila. Každé kráľovstvo, organizácia alebo dom, ktorý je rozdelený, padne, nemôže stáť, je to len otázka času (Mt. 12:25/ Mk. 3:25). Naše telo je organizmus, živý organizmus, a každá jeho časť je napojená na nervový systém, ktorý funguje z hlavy, kde má svoje sídlo a riadiaciu základňu. V Tele Krista tento nervový systém je Duch Svätý, ktorý cíti každú buňku Jeho Tela, rozumie jej situácii a potrieb a vedie ju v správnom smere do správnej aktivity. Tú jednotu členov Jeho Tela, o ktorej Písmo hovorí, je možné dosiahnnuť jedine vtedy, keď členovia Jeho Tela kladne reagujú, sú zodpovední a poslúchajú na každý náznak, každé vedenie Ducha Svätého podľa Vôle Hlavy – Krista. MY povieme, že to je nemožné alebo nedosažiteľné. PÁN hovorí, že túto jednotu môžeme veľmi ľahko pozorovať na vlastnom tele, ktoré On tak stvoril, teda tá jednota možná je!

Keď naša hlava poručí ruke, aby zobrala do prstov pero a začala písať, čo jej hlava bude diktovať, žiadna ruka nezačne špekulovať, či je toho schopná, či má vôbec čas to teraz robiť, ani sa s hlavou nebude škriepiť, ani nebude lenivá sa pohnúť a uchopiť pero a čakať na diktát. Pravda? To je tá pravá Jednota v Duchu Božom. Prečo sa ale naša ruka nebúri proti hlave? Pretože nemá svoju vlastnú vôľu, ktorá je iná, než vôľa našej hlavy. Naša bytosť, telo, duša i duch, má JEDEN ŽIVOT a JEDNU VÔĽU. Preto v našom tele nemáme problémy, ktoré má Kristus vo Svojom Tele! Cirkev je Jeho Telo a On je Jej Hlavou (Ef. 1:22,23). To je teória. Prax je taká, že každý veriaci má svoju vôľu a tá je väčšinou PROTI Vôli Hlavy! Dokázali by sme si predstaviť aspoň na chvíľu, že by každý orgán nášho tela, vonkajší aj vnútorný, mal svoju vlastnú vôľu a naša hlava by musela akceptovať rozhodnutia slobodnej vôle každého orgánu nášho tela tak, ako Pán akceptuje rozhodnutia našej slobodnej vôle? Naša ruka by teda mohla povedať: Neberiem žiadne pero a nebudem nič písať, mám teraz inú prácu. A naše pľúca by mohli povedať: Na druhý týždeň prestávame dýchať, potrebujeme robiť údržbu. A ľavá noha by mohla povedať: Prestávam pokračovať v kráčaní s pravou nohou, lebo ona ma nahnevala! Či by sme sa v niekoľkých minútach totálne nezbláznili? Nuž, teraz možno pochopíme Krista, aké má On problémy so Svojou Cirkvou, teda, so Svojim Telom (Rim. 12:4,5/ 1Kor. 12:12-27). Kde sú riešené všetky tieto problémy efektívne a permanentne? Na Kalvárii!... kde naša vôľa sa poddáva Vôli Krista.

Dnešný svet a naša telesnosť vo všetkých jej formách a výrazoch činia našu duchovnú jednotu nemožnou. Kresťania sú ovplyvnení v ich súdoch, kritériách, porovnávaní, v konceptoch, metódach, prostriedkoch a motiváciách ich myslenia, predstavovania, humanistického presvedčenia, v logických uzáveroch, atď. Teda, sú ovplyvnení „duchom sveta“ alebo „Adamovou náturou“. A v takej situácii je pravdivá duchovná jednota ABSOLÚTNE NEMOŽNÁ. Táto pravá Jednota Ducha má svoj zrod na Kalvárii. Práca separácie je a bude konaná v nás osobne, v našich domoch, v našich lokálnych zboroch a v kresťanstve všeobecne. Všetko bude preosiate tak, ako Pán preosieval aj Dom Izraela (Amos 9:9) a každý dom, ktorý ostane rozdelený – padne. Naša „jednota“ teda nie je na výber, lebo bez nej padneme. Ako chceme počas nášho kresťanského života splniť Slovo Božie, podľa ktorého my máme byť jednej viery, jednej mysle a jednej lásky? (Rim. 12:16/ 2Kor. 13:11/ Fil. 1:27 + 2:2/ 1Pet. 3:8) Na to my musíme byť jedného Ducha. Toto je jeden zo základných znakov Nevesty Kristovej, lebo Ženích a Nevesta budú jedného Ducha, teda aj jednej lásky aj jednej mysle. Ako stojíme na tomto poli? Bez otvoreného srdca my nemôžeme konať žiadne Slovo Božie nech máme koľkokoľvek biblických znalostí!

o) Vy nekarháte, netrescete vášho syna preto, že vás jeho plač alebo aj jeho bolesť potešuje. Karhanie a trestanie je časť výchovy, disciplíny a nikdy to nie je, ani to nemá byť čosi ako zlostná odplata, súd, sankcia, pomsta alebo niečo podobné samo o sebe. Pán netrestal Izraela v pustatine. Pán netrestal Ježiša v pustatine. Pán netresce ani nás v pustatine. Karhanie, ako časť výchovy a disciplíny, je na omnoho vyššej úrovni, než trest, pretože objektom, účelom, cieľom karhania a disciplíny je morálna plnosť, skúsenosť, kapacita a naša spôsobilosť pre večné spolužitie s Bohom Všemohúcim.

Pán nás aj dnes vyučuje cez skúšky pokúšania, zvádzania a vábenia samotným diablom a cez jeho tlaky a úskoky nás učí ceste života. My sa učíme tajomstvám cesty duchovného života, aby nás On mohol ustanoviť služobníkmi Svojmu ľudu vo všetkých otázkach Života proti ktorému diabol tak zúrivo bojuje a snaží sa ho vyhasiť. Aj Pán Ježiš bol pokúšaný v pustatine a tri najhlavnejšie testy sú uvedené v Matúšovi 4:1-10. To nebolo len také hocijaké pokúšanie, ale šlo do samého jadra Ježišovho ducha, duše a vedomia a bolo extrémne nebezpečné, čo sa týka jeho dôsledkov pre Ježiša, pre nás a našu Spásu! Satan sa snažil dostať Ježiša tými istými zbraňami a trikmi, ktorými dostal aj prvého Adama a určite dúfal, že aj Ježiša takto dostane. Človek sa nedokáže vžiť do Ježišovej situácie a hĺbky pokúšania Satanom. Druhé pokúšanie je vo veršoch 5-7, kde sa Satan snaží vziať pôdu pod nohami Ježiša v tom, že sám citoval Slovo Božie a na ňom zakladal svoj trik. Pánova odpoveď bola jednoznačná a pre nás znamená, že MY NIKDY nemáme pochybovať o vernosti Boha a takto s Bohom experimentovať! Prečo?

Zdá sa, že my sa nikdy nedokážeme permanentne dostať za možnosti, kde nikdy nebudeme zpytovať vernosť Pána! To znamená, že z času na čas, všetká evidencia o Jeho vernosti, prítomnosti, o vyplňovaní Jeho sľubov, o Jeho uvedomovaní si našej prekérnej či nebezpečnej situácie, o Jeho ochote pomôcť, keď Ho o to žiadame a v to dúfame, že všetká takáto evidencia zrazu ZMIZNE a Pán sa zrazu akože „stratí z obzoru“! Všetko v oblasti nášho humánneho vedomia, v chápavosti našej duše v nás samotných ZMIZNE. Dokonca aj vedomie a chápanie iných okolo nás cez ktorých by sme našu dôveru, sebadôveru aj istotu mohli posilniť, udržovať, chrániť, ustrážiť alebo zachovať. Aj toto všetko ZMIZNE a my sa cítime akoby ponechaní v pustatine... sami... ako kôl v plote! Už vieme, že pustatina je púšť, suché, neúrodné, dezolátne miesto, kde smrť nikdy nie je ďaleko. A keď ideme cez takéto skúsenosti toho, čo je naozaj pustatina, nikdy nie je ďaleko ani pokušenie zpytovať sa v samých sebe, alebo aj ponosovať sa iným ohľadne vernosti Boha! Začať mať pochybnosti, podozrenia, neistotu ba aj hnev alebo horkosť voči Bohu, ktorý zrazu akože „nepočuje, nevidí, nestára sa o moju situáciu, o môj život“, ktorý Boh ma opustil a nedbá ako to so mnou dopadne a kde skončím. Ako nesmierne ťažké je pre našu humanitu zostať stáť na viere, ktorú sme mali „za dobrých čias pred pustatinou“, alebo obrátiť sa na Slovo Božie (Hab.3:17,18) a citovať ho s istotou a s radosťou.

My všetci veľmi dobre vieme, že dôverovať Bohu a stáť na Jeho vernosti je jednoduché a ľahké, keď všetko ide „ako po masle“, keď nemáme problémy, či ťažkosti, ani sa nemáme v našej situácii čoho obávať. Kedykoľvek sa ale naša situácia náhle zmení, naša dôvera sa môže ľahko „vypariť“. Všemohúci a Vševediaci Boh prestane byť hodný našej dôvery. Taká myšlienka samozrejme neprejde našou hlavou, ale taká situácia môže nastať v našej duši. Čo je takmer neuveriteľné je, ako na to reaguje Náš Pán. On totiž našou ztratou dôvery nie je nijako prekvapený, On ju očakával. A keď začneme pritom aj hrešiť hlúpymi myšlienkami (Pr. 24:9) alebo i slovami (Mt. 12:35-37) alebo rozhodnutiami, On nie je alarmovaný. Práve naopak, On dáva PREDNOSŤ tomu, aby sme HREŠILI a neskôr videli naše hriechy a činili pokánie a boli zmenení v duchu, než aby sme nehrešili a zostali presvedčení, že sme bezúhonní a čistí a nepotrebujeme v sebe žiadnej zmeny! Takto prichádzame do duchovného stavu, kedy naša dôvera v Pána sa stáva permanentná, neotrasiteľná, či máme problémy alebo nemáme, či máme ťažkosti a bolesti alebo nemáme, či sa deje proti nám nespravodlivosť alebo sa nedeje, či naše emócie a túžby sú uspokojené alebo nie sú uspokojené, či sa nám prihodilo nejaké nešťastie alebo sa neprihodilo, či sme získali to, čo sme chceli alebo sme to nezískali, či sme sklamaní alebo sa radujeme, atď. Pretože my teraz VIEME A SME SKÚSILI, ŽE KEĎ NÁŠ PÁN NEDOVOLÍ, ABY SA NÁM NIEČO PRIHODILO, potom sa nám to nikdy nemôže prihodiť! A keď to On dovolí, potom je to jedine a absolútne ku nášmu dobru (Rim. 8:28)... aj keď sa nám to tak nezdá.

p) Dajme si veľký pozor na Slovo Božie, keď sa ocitne v rukách diabla, lebo nás dokáže ľahko zviesť na cesty, ktoré vedú do záhuby. Viera nikdy neexperimentuje s Bohom, ani s otázkami, či Boh je s nami! Žiadať alebo modliť sa k Pánovi o určité uistenie pokiaľ sme deti, teda nedospelí, je jedna vec. Ale skúšať Boha alebo pochybovať o Jeho vernosti tými, ktorým On už dal uistenia „Hľa, stále som s vami“ (Mt. 28:20), je celkom iná vec. Potom kto sú tí, čo obdržia od Boha dedičstvo? To sú tí, ktorí veria Bohu i keď je všade dookola pustatina. Človek nemusí chodiť ďaleko, aby našiel pustatinu, najdete ju doma, v zamestnaní, v osobnom živote, aj v samých sebe. A práve tam sa môže ľahko stať, že budete pokúšaní, aby ste vykonali niečo, čím „dokážete“ Boha. Buďte veľmi pozorný a opatrný! Váš život visí na tom momente, na spôsobe, akým jednáte alebo konáte v takom čase, na slovách, ktoré vyslovujete. A zdá sa, že mnohí prijali diablovu ponuku a dali prednosť pochybnostiam a nevere a radšej berú zo zakázaného ovocia. Poddali sa intenzite jeho tlakov, aby prijali jeho vábenie, čaro, balamútenie, pôvab, zvádzanie, lži, podvody, aj aby sa ho v určitom zlom zmysle báli, prejavovali mu obdiv, považovali ho za niekoho dôležitého a mocného. Keď sme nádoby vyčistené a obsahujúce Pravdu a vernosť Bohu za každých okolností, potom máme v sebe moc a autoritu nad Diablom a môžeme mu veľmi jasne povedať: „Odíď odo Mňa, Satan“ (Mt. 4:10a). A on musí odísť! Lebo „Smrť a život sú v moci jazyka“ (Pr. 18:21), v autorite, ktorú ten jazyk vyslovuje.

r) Existuje systém učenia, ktoré robí proces spásy mechanickým a automatickým. Vy ste spasení a budete automaticky oslávení, na konci života sa nájdete v plnosti a dokonalosti. To je samozrejme fraška, ktorá kompletne vynecháva všetkú prácu Božiu a našu spoluprácu s Ním vo viere (Fil. 2:12). To je akoby sme povedali Pánovi: „Nuž, ja verím že Boh má pravdu a ja sa odovzdávam Bohu a prijímam celú Jeho Vôľu a zámery. A teraz, Pane, ja si tu sadám a Ty to všetko pre mňa urob!“ Samozrejme, nič sa nebude udievať. Existuje rozdiel medzi učením a inštrukciami Písma. Učenie nemá na nás žiadne požiadavky, ani nás k ničomu nevyzýva, kdežto inštrukcie majú na nás požiadavky, vždy nás k niečomu vyzývajú (Pr. 12:1) a mnohí veriaci ich nenávidia. Oni obyčajne idú proti našej náture a našej vôli pretože my si neželáme vyvíjať žiadne úsilie na spoluprácu s Bohom v otázke nášho duchovného zdokonaľovania, ani nadobúdať múdrosti cez inštrukcie, ktorými mnohokrát opovrhujeme (Pr. 1:7).

Kazatelia poznajú Písmo, dokážu citovať veľa veršov z Písma nazpamäť. Keď iní citujú Písmo, oni môžu verše pre nich dokončiť, čiže, sú s Písmom dobre oboznámení. No duchovne sú mnohí mrtvi, Pánovmu svetlu nedostupní, lebo tie inštrukcie nenasledujú, nekonajú a ich karnálne znalosti Písma sú múrom pre Jeho Svetlo a pre ich duchovné zdokonaľovanie.

Cirkev je javisko na ktorom Boh vypracováva túto drámu pred kniežatstvami, mocnosťami a silami tohoto Vesmíru a MY sme životne dôležitou časťou tej drámy! Cieľ a ukončenie tej drámy nie sú o nič menšie, než aby Boh bol zákonite oprávnený a opodstatnený, mimo akýchkoľvek obvinení a podozrievaní, a Satan aby bol pred dvomi svedkami odsúdený a zničený na bojisku NAŠEJ VIERY! Pre naše pyšné mozky je nemožné pochopiť, že v tomto Vesmíre môžu existovať také nepredstaviteľné problémy, otázky a legálne záležitosti späté a súvisiace so skúšaním NAŠEJ VIERY. Keď konečne spoločná viera Božích vyvolených, teda Zvyšku, bude zdokonalená a vyznaná, Satanove kráľovstvo sa rozpadne do prachu a nebude ho! Až vtedy príde Spása a moc a Kráľovstvo Nášho Boha a moc Jeho Krista (Zj. 12:10). Svedectvo KRISTA samotného NESTAČÍ, Boh Otec potrebuje DVOCH SVEDKOV (Mt. 18:16/ 2Kor. 13:1) a tým druhým Bohu prijateľným svedkom je JEHO NEVESTA!

Túto vieru môžeme obdržať jedine učením sa kráčať v Duchu Božom. A toto je učenie sa všetkého znova a znova a to úplne inou cestou. Je to učenie sa chodiť, ako sme nikdy predtým nechodili, nikdy sme touto cestou neprešli a ju absolútne nepoznáme. Sme v tom jednoducho ako deti učiace sa chodiť. Padáme tu a tam a vzdávame sa. Ale žiadne dieťa sa nikdy nevzdáva chodenia len preto, že padne za každými pár krokmi, ani túto zábavu neopustí povediac: „Toto je predsa nemožné, ďaleko za rámcom ľudskej schopnosti, je to asi niekoho fantastická idea, táto záležitosť chodenia. Ja sa vzdávam, nikdy sa o to už nepokúsim; to proste nefunguje.“ Ale NIE, každé normálne dieťa sa zdvihne a pokračuje v chodení a padaní učiac sa túto podivnú vec, ktorá je pre to dieťa taká nová. Keď my sme „znovuzrodení“, to naše kráčanie v Duchu je to isté, a je to to isté až do konca nášho pozemského života! V tomto živote vlastne nikdy nedospejeme do bodu, kde budeme kráčať s Duchom perfektne. Prečo? Stačí nejaká pýcha, nejaká seba-istota, nejaká seba-spravodlivosť – a padneme ako vreco zemiakov. Teda, kráčanie v Duchu Svätom je pre nás totálne nový svet, ale jedine týmto sa meníme a stávame sa hodnými Boha a Kráľovstva Nebeského (1Tes. 2:12 / 2Tes. 1:5). Práve tak sa stávame hodnými uniknúť tým hrôzam (Zj. 3:10), ktoré za veľmi krátky čas (za pár rokov) prichádzajú na tento svet.

Vložím sem jedno priliehavé Slovo Božie, ktoré hovorí: „A dbajte, aby vaše srdcia nikdy neboli obťažené obžerstvom a opilstvom a starosťami o tento život, a ten deň by zrazu prišiel na vás nebadane. Lebo príde ako osídlo na všetkých, ktorí bývajú na tvári celej zeme. Preto bdejte každého času modliac sa, aby ste boli uznaní za hodných uniknúť všetkému tomu, čo sa to má udiať, a postaviť sa pred Synom Človeka“ (Lk. 21:34-36). Nič sa pre nás nebude diať automaticky a ak zostaneme podvedení mnohými našimi vedúcimi, skončíme aj v hrôzach, ktoré prichádzajú na tento svet a nevstúpime do Kráľovstva Nebeského a nebudeme hodní ani Božej prítomnosti. Či tomu veríme? Či sme teda ochotní žiť a kráčať touto vierou a priniesť jej ovocie?

Môžeme sa niektorého veriaceho zpýtať aj túto otázku: „Ako ďaleko plánuješ kráčať podľa svojho rozumu a jeho logického uvažovania?“ Ak si osobou, ktorá chce mať od Ducha Svätého vysvetlenie na každý problém, čo stojí pred tebou predtým, než budeš pokračovať, potom patríš do rodiny Hagar, ktorá bola podľa tela a v otroctve telesnosti. Či toto znamená, že pri kráčaní v Duchu nemáme žiadne vysvetlenia, stále sme v hmle, nikdy nič nevidíme a stále sme neurčití? Absolútne NIE. Duchovné interpretácie a vysvetlenia sú veľmi rozdielne od naturálnych, logických, racionálnych vysvetlení. My môžeme prísť do dokonalého pokoja nášho srdca ohľadne vecí Pána bez toho, aby On prišiel a vysvetľoval nám každý problémik a každú ťažkosť. My vieme, kedy je naše srdce pokojné, bez obáv, bez strachu, lebo vec je nám vysvetlená vnútorne, vo sfére duchovna. Ale ak sa pokúšame niekomu vysvetliť, aby rozumel, čo my vidíme a čo k nám prišlo, kam ideme, prečo, a čo je podklad našej istoty, potom zistíme, že sme neschopní toto vyjadriť logickými slovami a budeme v rozpakoch, ako túto vec vysvetliť. Keby bol niekto stál popri ceste v Hárane a videl karavánu Abraháma odchádzať a bol by sa opýtal Abraháma: „Kam ideš?“ On by podľa pravdy musel odpovedať: „Neviem“ (Žid. 11:8). A ako dlho tam pôjdeš? „Neviem“.  A čo tam budeš robiť? „Neviem“! Kto ťa tam bude čakať? „Neviem“. Ako dlho tam zostaneš? „Neviem“. Abrahám, ty vôbec niečo vieš? Áno, viem, Boh ma posiela – a ja Mu dôverujem. Či tomuto hovoríte „logika“? Alebo „racionálne vysvetlovanie“? Buď je to číre bláznovstvo, alebo je to rýdza viera! A my sme semenom Abrahámovým! (Gal. 3:29) A nielen to, ale Sám Kristus v pravde nevzal na seba náturu anjelov, ale vzal na seba semeno Abraháma! (Žid. 2:16), aby chodil takou istou cestou ako Abrahám, lebo Abrahám chodil zásadne podľa vedenia Duchom Božím. Naša hlava tu jasne nehrá žiadnu rolu, my musíme dostať Svetlo od Pána a v tom Svetle uvidíme a pochopíme veci našim vedomím a srdcom.

s) Duchovné vysvetlenie je totálne rozdielny druh záležitosti. Ono nezačína v našom rozume a zdôvodňovaní. Potom, čo je funkcia rozumu a zdôvodňovania a načo nám Pán dal rozum a schopnosť zdôvodňovania? Či nám nedal tieto schopnosti za týmto účelom? Či kráčanie v Duchu ničí náš rozum a zdôvodňovanie a logické uvažovanie? Rozhodne NIE. Ak nie ste duchovný človek a Duch Svätý nemôže vo vás slobodne pracovať, potom všetko, čo tu hovorím sú pre vás beznádejne, nelogické veci, fantázia a totálny nonsence – nezmysel. Ak ste duchovný človek kráčajúci cez duchovné skúsenosti s Duchom Božím, potom to, čo tu hovorím by malo k vám prísť ako veľká pomoc! Ako tá pomoc k vám prichádza? Ona neprichádza Z vášho rozumu, ako Z prameňa, ale prechádza CEZ váš rozum a SKRZE jeho schopnosti odôvodňovania a logického dedukovania! Tú pomoc nedostávate cez odôvodňovanie, rozumovanie, špekulácie, ALE cez vášho ducha, cez vedomie a srdce, cez školu vašich skúseností s Duchom Božím a s Jeho cestami – a toto hlavu obchádza! Keď ste v tejto škole Ducha ako inteligentná osoba, potom vašu inteligenciu nestrácate, ale váš rozum s jeho schopnosťami sa stáva iba akoby KANÁLOM–VODIČOM–DRÔTOM pre Ducha. My sme tu stále na zemi ako ľudské bytosti, používajúce rozum a jeho schopnosti pre náš pozemský život. Keď sme ale dvojitou osobnosťou, potom musíme mať aj dvojitú inteligenciu, dvojité chápanie! Inak by nás naše kráčanie s Duchom doviedlo do blázinca. Inými slovami, my tu jednáme s dvomi inteligenciami naraz, našou prirodzenou, ktorá bola v našej duši stvorená a našou duchovnou, ktorú sme dostali z Nebies a narodila sa do nášho ducha. Duchovný človek rozozná obidve, prirodzený človek dokáže rozoznať len tú svoju prirodzenú, pozemskú; o duchovnej nemá ani potuchy. (zem-gravity-Job.26:7)

t) Keď hovoríme o kráčaní v Duchu, mnohí ľudia nachádzajú v sebe STRACH pretože strácajú pod nohami pevnú pôdu, strácajú pevné body, ako základy pre ich duševné a telesné zmysly. Čokoľvek duchovné im pripadá ako „kráčanie po vode“, nemá to logiku! Náš Pán, Muž z mäsa a kostí, kráčal po vode, aby nám v prvom rade ukázal Svoju rýdzu vieru podľa ktorej On vždy kráčal. To bol pre učeníkov v člnku panoramatický obraz viery, nie v teórii, ale v akcii. V druhom rade, On nám dal príklad, že to, čo je pre nás nemožné a nelogické je možné a je logické pre každého, kto verí... dokonca aj pre Petra, ktorý tiež kráčal po vode – muž z mäsa a kostí! (Mt. 14:29) On uveril, hoci len na pár sekúnd. Kráčanie po vode reprezentuje kráčanie duchovnou vierou-dôverou, kde tiež strácame logické vysvetlenia a kde všetky naše prirodzené zmysly včítane logiky, sú zásadne proti tomu. Strach ale nie je iba z „kráčania po vode", strach máme aj z osobných dôvodov. Napríklad, strach nám zavrie ústa a zviaže jazyk, aby sme nemohli hovoriť pravdu! Čo si budú ľudia o nás myslieť, keď budeme hovoriť pravdu? Alebo, ako budú reagovať, keď im povieme pravdu do očí? Možno sa na nás oboria ako medvedi, alebo aj vyfasujeme facku. V takom prípade my ale zakladáme našu spásu a budúcnosť na myšlienkach iných ľudí, pravda? Či to nie je stupídna vec, ten strach od diabla? My máme strach aj z hovorenia pravdy o ktorej vieme, že by mohla byť za danej situácie veľmi užitočná, lebo ju nemusí nikto iný vedieť, iba my. Keď ju teda nevyslovíme, nepohneme sa z toho mŕtveho bodu. Máme strach, že pravda nebude tými druhými prijatá kladne, v dobrom duchu, s „láskou“.

Strach pochádza od Diabla a nie od Pána „Lebo Pán nám nedal ducha strachu, ale moci, lásky a zdravého rozumu“ (2Tim. 1:7). Je veľmi málo kresťanov, ktorí používajú týchto troch duchov Božích vo svojom živote. Je ich málo aj preto, lebo málo kresťanov vie, čo je láska a či milujú svojich blížnych, alebo len seba samých. V Cirkvi panuje seba-láska a tá limituje alebo aj vylučuje skutočnú lásku k iným; taká láska nikdy nemôže byť zdokonaľovaná. Lebo „dokonalá láska vyháňa strach, lebo strach spôsobuje trápenie“ (1Jn. 4: 18). Veriaci, ktorí trpia strachom by sa mali obrátiť k Pánovi so serióznou žiadosťou o pomoc pretože Satan sa vždy snaží doviesť nás do otroctva strachu a tam nás držať dokedy je to len možné. Satanova práca je strach, čo je nesloboda, čo je múr na ceste k našej spáse a dokonalosti a k Nášmu Otcovi Nebeskému. Ďalšie dôležité Svetlo Pána o strachu je uvedené v Časti 12, bod 10.

Je tiež hodne veriacich, ktorí v sebe pociťujú, že nemajú kapacitu, alebo veľmi limitovanú kapacitu, čiže, majú tzv. „komplex menejcennosti“. Oni sa vyrovnali s názorom, že boli narodení „malí“ a navždy zostanú malí a bezvýznamní. Oni moc neznamenajú a nikdy nebudú moc znamenať, ani neveria, že je pre nich nejaká nádej, že sa dostanú niekde dopredu, alebo že niekedy v budúcnosti budú pokladaní za niekoho. Neuvedomujú si, že duchovná kapacita nemusí mať nič spoločného s naturálnou kapacitou. Na druhej strane sú tí, ktorí majú silné prirodzené schopnosti mysle, kontroly, ovládania iných, riadenia organizácii, atď. My ich nazývame „rozhodnými, cieľavedomými ľuďmi s osobnosťou a schopnosťami“. Pozrime sa ale na Pána a nedívajme sa len na ľudí. V Božích očiach hodnoty sú iba duchovné hodnoty a duchovná hodnota nezačína tým, čo dokážeme vykonať, alebo čo vieme, ona začína tým, ČO SME! A to je ukázané len keď sme v „ohni“, čokoľvek ten „oheň“ môže znamenať podľa nášho prípadu. „Oheň“, a alternatívne slovo tu tiež môže byť „test“, nás odhalí ČO SME, čo v nás skutočne existuje, čo v nás žije a nás ovláda.

Čo je vlastne stredobodom každého „testu“, každého „ohňa“, každého kúska nášho utrpenia? Viera! Viere sa budeme viac venovať v Časti 12, bod 7. Potrebné je dodať fakt, ktorý by mal byť zrejmý a jasný, ale ktorý si málokedy uvedomujeme. Všetko, čo Satan priniesol do tohoto Vesmíru musí byť vynesené von a zničené Cirkvou! A ten najhlavnejší bod, kde Satan zaznamenal najväčší úspech a cez ktorý prevádzal všetky svoje operácie zla a podvodu, bola, a stále je, NEVERA. Tá je zakorenená v každom potomkovi Adama a Evy. Nevera ako taká je vlastne neschopnosť dôverovať Bohu. Keď je napísané: „Oni ho premohli Krvou Baránka a slovom svojho svedectva" (Zj. 12:11), to sú Premožitelia z Cirkvi, ktorí premôžu Satana a všetky jeho hordy zla a temna svojim svedectvom viery aj skúseností. To nie je náboženská frazeológia, to je POZÍCIA AUTORITY, ktorú oni získali a zaujali, aby vykonali Vôľu Svojho Otca v Nebesiach.

u) Chcem tu teraz podať Svetlo Pána na dva dôležité verše Slova Božieho, a síce:

     u1) „vypracovávajte svoju vlastnú spásu v bázni a trasení.“ (Fil. 2:12b) Z tohoto verša by sa logicky zdalo, že my musíme „pracovať“ a pritom sa aj „triasť“. Naša logika ale v mnohých častiach Slova Božieho neplatí. Keď uvážime aj nasledovný verš: „Pretože je to BOH, ktorý PRACUJE vo vás, aby ste boli ochotní aj konali Jeho dobrú záľubu“ (Fil. 2:13) zistíme, že našu spásu „vypracovávame“ tým, že našou slobodnou vôľou sa rozhodujeme – sme ochotní – konať Vôľu Boha, ktorú nám On zjavuje v rôznych situáciách a podmienkach nášho pozemského života a jazykom MU dávame náš súhlas ku Jeho práci. Bázeň a triaška by mala byť s nami aj v nás, keď sme v pomykove a špekulujeme, či tú zjavenú Vôľu Boha máme vôbec konať alebo nie. Lebo ten, kto ju vedome nechce konať by sa mal triasť pred následkami svojho rozhodovania. Predtým, než Boh vykoná v nás akúkoľvek prácu potrebnú pre nášu spásu, on nám ju ukáže a potom čaká na súhlas našej slobodnej vôle. Lebo podľa Božej Múdrosti a Princípov Stvorenia človeka, Boh prijíma rozhodnutia našej slobodnej vôle a podľa nich sa On riadi. Čiže človek je strojca svojej spásy a osudu a nie Boh, ktorý Spásu človeka zabezpečil, ale človek má výber a moc rozhodovania akou cestou pôjde a či bude poslušný Bohu, alebo nie. Najjasnejším príkladom je tu Náš Pán, ktorý netúžil vypiť kalich, ktorý mu Otec pripravil a potom vyjavil v Getsemanskej Záhrade pred Jeho ukrižovaním. Trikrát prosil Syn Otca, aby ten kalich od Neho odňal, ak by to bolo vôbec možné, lebo to boli hrôzy, na aké Ježiš nebol pripravený a ktoré si my nedokážeme ani len predstaviť. Nakoniec však Pán vyslovil snáď to najdôležitejšie slovo v celej Biblii: „AVŠAK, NIE MOJA VÔĽA, ALE TVOJA NECH SA STANE“! To bol potrebný súhlas Ježišovej slobodnej Vôle, ktorý Jeho Otec potreboval, aby Spásu človeka úspešne zakončil. (Lk. 22:42) To je napokon aj premáhanie samého seba, ktoré platí aj na nás a dáva správny význam tomu slovu „vypracovávanie našej spásy“.

     u2) „Ak by Ma chcel niekto (z vás kresťanov) nasledovať, nech zapiera seba samého a pozdvihne svoj kríž a nasleduje Ma.“ (Mt. 16:24b) Zapierať seba samého znamená nič nevnucovať, neoponovať, nehádať sa, neargumentovať, násilne nepresadzovať seba, svoje postoje, chápania, názory, presvedčenia, či svoju vieru. Slovo Božie nám nedáva žiadne právo vnucovať tieto veci iným. Zapierať seba znamená tiež zapierať naše VLASTNÉ myšlienky, predstavy, názory, presvedčenia, chápanie, rozumovanie, postoje a všetko, čo nesúhlasí s Písmom a čo je v Písme jasne napísané čierne na bielom! Ak je čokoľvek v Písme napísané, aby som to robil a ja to nerobím, potom nemusím byť ani znovuzrodeným kresťanom, aby som to aj logicky chápal a o tom sa neškriepil, že to nemusím robiť. Aj naša logika v takýchto prípadoch platí, hoci je ona pre duchovné veci limitovaná. Naša logika nemusí platiť v prípadoch, kde vnucujeme, oponujeme, hádame sa, argumentujeme, násilne presadzujeme seba i svoje postoje, chápanie, názory, aj naše presvedčenia o pravdách, ktoré môžu byť v Písme napísané, ale my ich nežijeme vo svojom živote, nie sú nijak viditeľné a zrejmé v našej vlastnej osobnosti. Tu potrebujeme duchovné rozoznávanie.

Ako sa môžeme zapierať? Najprv musíme byť ochotný – viď bod u1) – a tiež schopný sa POZASTAVIŤ a PRIPUSTIŤ, že nemusíme mať vždy pravdu, ale aj tá druhá osoba môže mať pravdu a my tu pravdu nemusíme ani poznať. Keď sme schopný pripustiť takúto pre náš „imidž nehoráznu vec“, jedine potom máme nádej na duchovný úspech a na nasledovanie Krista podľa Jeho Slova.

V tom Slove Božom je aj druhá časť, pozdvihnutie NÁŠHO kríža o ktorom cirkev a jej vedúci nechcú ani počuť – hoci je to Slovo Božie (viď koniec str.91)! Načo je nám náš kríž? Nestačí nám Kríž Kristov? NIE. Inak by náš kríž nebol JASNE uvedený v Slove Božom. Nestačí totiž len zaprieť seba-samého alebo aj priznať, že naša viera a myšlienky a názory a presvedčenia neboli správne. Oni nám boli dané do našej mysli a srdca duchmi, ktorí neboli z Boha! My síce môžeme zaprieť našu zlú vieru i zlé presvedčenia, aj uznať, že neboli správne, ale DUCHOVIA, čo nám ich dali ZOSTALI V NÁS a budú pokračovať v ich „práci“ a dávať nám iné hlúposti, inú falošnú vieru a presvedčenia do mysle a srdca pokiaľ nebudú zničení – na našom kríži! Lebo keď nezapierame samých seba, potom nemáme na čo dvíhať náš kríž. Náš kríž má teda zničiť všetko to, čo sme v sebe zapreli ako nepravdy, ako lži, ako zlo, ako nemúdre veci. Musí zničiť všetkých duchov, ktorí tieto nepravdy, lži, zlo a nemúdre veci do nás inšpirovali a skrývajú sa v našej duši.

Že tento verš je životne dôležitý (hoci nie je nikde kázaný a vysvetľovaný) svedčí aj verš, ktorý nasleduje: „Pretože, ktokoľvek si zachráni svoj život (nebude ho zapierať), stratí ho: a ktokoľvek stratí svoj život kvôli Mne, nájde ho.“ (Mt. 16:25) Keď veriaci stratia svoj starý život, ale nový život nenájdu, aký život budú žiť po smrti?

v) Chcem dať viac, než len nádej každému veriacemu, ktorý žije v strachu, alebo v komplexe menejcennosti alebo v akýchkoľvek iných duchoch, ktoré pochádzajú zo Satana a nie z Boha. Všetok strach, obavy aj komplexy menejcennosti sa nachádzajú v našom starom stvorení, ktoré nemá hodnotu ani pre Boha, ani pre žiadneho človeka. Ak DUCH BOŽÍ v pravde ŽIJE V NÁS, ON je v nás základom pre všetky možnosti o ktorých sa nám ani nesnívalo a ktoré my dnes môžeme považovať za nedosiahnuteľné, za „chodenie po vode“, alebo za nerealistický sen. Pán je viac, než schopný urobiť z každého z nás nielen úspešného veriaceho, ale Víťaza nad Satanom a všetkými silami zla a temna v tomto Vesmíre. Jediní, čo stoja v Pánovej ceste k tomuto úžasnému úspechu a k Pánovej veľkej radosti a spokojnosti sme MY SAMI! MY SAMI – naša prirodzená bytosť s našou úzkostlivosťou, neverou, nepokojom, obavami, komplexom menejcennosti, atď. – sme pre Pána limitujúcim faktorom a stojíme v Jeho ceste mnohorakým spôsobom, a všetky tie „testy ohňom“ fakticky odstraňujú z Jeho cesty NÁS! Odstraňujú tú úzkostlivosť, strach, neveru, nepokoj a nahradzujú ich pokojom, vierou, dôverou a tým uvoľňujú Pánovi cestu, aby mohol konať v nás i mimo nás to, čo On chce konať a potrebuje konať pre náš duchovný rast a zmenu.

Možno tým najvýstižnejším Slovom Božím, ktoré sa dotýka práve tohoto faktu reality sa nachádza v Žalme 46:11, kde nám Pán dáva len jednu stručnú, ale dôležitú inštrukciu hovoriac: „Buď ticho (upokoj sa, zmĺkni, prestaň) a vedz, že JA SOM BOH;“ Pán nás tu pozýva, aby sme zistili sami v sebe, aby sme mali dôkaz, že ON JE naozaj BOHOM Všemohúcim a ukazuje nám, ako sa k tejto znalosti a dôkazu dostaneme. Je to možné tým, že my poslúchneme Jeho príkaz „Buď ticho...“, zmĺkni, upokoj sa, prestaň hovoriť, prestaň sa starať a obávať, prestaň špekulovať...  a to nie je vôbec jednoduché!

Pozrime sa na dva praktické príklady v reálnom živote Jeho ľudu.

   v1) Víťazstvo pri Jerichu. Keď jeho majestátne múry padli sami od seba rovno na zem, to bol pádny dôkaz, že Boh je naozaj Bohom. Ale toto sa neudialo len tak samočinne, alebo automaticky bez toho, aby Izrael bol pripravený na veľmi striktný test tichosti a dôvernosti. Jozua prikázal ľudu a povedal: „Nebudete kričať, ani nedáte počuť svojho hlasu, ani nevyjde z vašich úst žiadne slovo až do toho dňa, keď vám poviem: Kričte! Vtedy budete kričať“ (Joz. 6:10). To znamená, že celý Izrael mal pochodovať okolo Jericha sedem dní a to v absolútnej tichosti – BEZ JEDINÉHO SLOVA! Ba aj bez šepotu medzi sebou. Z tohoto je zrejmé, že „buď ticho“ neznamená byť pasívnym, paralyzovaným, či nečinným. Naopak, ich tichosť bola časťou ich aktívnej viery a poslušnosti Bohu. Hovoriť mohli, len keď sa vracali od múrov do svojich stanov a ráno, ked vstávali a šli zpäť k múrom. Akonáhle ale boli zostavení pri múroch a začali pochodovať, zavládla absolútna tichosť! Aj keď sa dívali hore na tie hradby, za ktorými určite stáli obyvatelia Jericha a prizerali sa dolu na to „divadlo“, možno si robili aj posmešky, možno na nich aj hádzali všeličo, teda, oni museli byť aspoň občas pokúšaní aspoň nejako komentovať ten ich nepredstaviteľný úkol, aspoň pošepkať susedovi vedľa. Ale ani to nebolo dovolené! Určite pociťovali emócie, ktoré ich nútili čosi povedať, hocičo, možno na rozveselenie duše, aby mohli pokračovať v tej poslušnosti byť absolútne ticho. Ale aj toto bolo zakázané. Božská moc sa neprejavuje, keď my robíme veľa hluku, a toto platí aj na naše tzv. bohoslužby. Akékoľvek drkotanie, poznámky, či šepkanie by bolo rozptýlilo ich duchovnú koncentráciu a škodilo ich pozornosti a sústredenosti, ktoré si museli udržať pre splnenie toho úkolu, ktorý im Boh dal. Oni mohli začať kričať, až keď im Jozua dal znamenie. Vtedy oni kričali aj trúbili na trúbach – a múry Jericha sa zosypali! Keď veľa vyprávame, aj sa veľa modlíme, Pán čaká a nerobí nič. Pán začne robiť, až stíchneme, poslúchneme, sme na Neho upretí, máme v sebe vieru i dôveru, že On je schopný vykonať, čo my nijako nedokážeme.

   v2) Nakŕmenie 5.000 ľudí. Aj toto bola absolútne beznádejná situácia, ktorú nikto z prítomných nevedel vyriešiť. Pán ju vyriešil tým, že prikázal, aby sa ľud posadil na trávu. A keď ľud poslúchol a sadol si na trávu, Pán požehnal päť chlebov a dve ryby a začal dávať učeníkom a oni začali rozdávať tým, čo sedeli (Jn. 6:9-11). Je zrejmé, že každý sedel lebo nie je tam zmienky, že by niektorí nesedeli, lebo by asi neboli dostali z tej stravy. Pointa je tu tá, že tento zázrak sa tiež uskutočnil až potom, keď všetci ľudia poslúchli a sedeli na tráve čakajúc! To bola taká istá podmienka pre veriaci ľud, alebo podobná tej pri Jerichu, cez ktorú, keď uposlúchli, dostali dôkaz, že Ježiš Kristus je Boh. Čiže, museli podobne poslúchnuť „byť ticho... neodchádzať, nešpekulovať, iba si sadnúť na trávu!“ Nič viac nepotrebovali robiť. Ak kedykoľvek poslúchneme a obrátime sa s dôverou na Pána, On nám ukáže Svoju Moc. „Byť ticho“ tu znamená „sedieť na tráve“, hoci v tomto prípade ľudia mohli spolu hovoriť, nebolo im prikázané byť ticho, ako pri Jerichu.

x) Nezdá sa vám, že za celé roky kresťanstva ste vlastne ničoho zvláštneho nedosiahli? Nevyzerá to, že ste stále tí istí, s tými istými problémami a ťažkosťami, s tými istými nevyplnenými túžbami, nezodpovedanými modlitbami, atď? Toto zdanie môže byť celkom realistické. Preto mnoho kresťanov môže nevedome žiť v netrpezlivosti, ba aj v beznádeji lebo majú dojem, že ten proces spásy, zdokonaľovania a konečného víťazstva trvá „celú večnosť“! Všetko sa vlečie ako slimák a nemá to konca kraja. Prečo je to tak? Prečo nemôžeme kráčať „míľovými krokmi“ a každý mesiac sláviť nejaké veľké víťazstvo? Nuž, Pán má na to pádny dôvod a on je dosť jasne ukázaný v 2.Knihe Mojžišovej (Ex. 23:29-33). Tie pohanské národy v Zasľúbenej Zemi reprezentujú mocnosti temna a zla v našej duši pretože Zasľúbená Zem Izraela pre kresťanov reprezentuje Kráľovsvo Nebeské, a ono je v našej duši (Lk. 17:21). Pán nedovolil Izraelu, aby všetky tie národy vyhnal a sa ich nejako zbavil predtým, než sami zosilneli a stali sa schopní celé to teritórium Zasľúbenej Zeme po ich vyhubení okupovať. To isté platí aj na nás. Náš úspech a pokrok závisí výhradne od našej duchovnej kapacity okupovať terirória našej duše, odkiaľ sme tie sily vyhnali alebo ich zahubili. Preto naše víťazstvo je progresívne a závisí na progresívnom vývoji a raste nášho ducha.

To horeuvedené podobne platí aj na fakt, že v našom humánnom charaktere všetko chceme mať urobené „teraz a jedným švihom“ a akýkoľvek zdĺhavý proces duchovného rastu je pre našu telesnosť takmer vždy odraďujúcou a odstrašujúcou vecou. To je ako sadnúť si  do záhrady a pozorovať ako rýchlo náš novozasadený smrek rastie. Nuž, on stále rastie, ale pozorovať sa to nedá. Práve tak, aj náš duchovný rast potrebuje vytrvalosť, stabilnú a neprerušovanú oddanosť, ako keby stále niečo muselo byť urobené. Toto dokáže lenivých a komfortných veriacich prinajmenšom znechutiť alebo aj priviesť do blázinca, lebo vždy sa akosi zdá, že pred nami je toho viac, než za nami. Aj toto je bolestivé pre našu starú unavenú dušičku. Fakt je, a my sa mu musíme podriadiť a mu uveriť, že Pán nám nikdy nedá žiadnu príležitosť, ani zámienku, aby sme jedného dňa mohli povedať: „No, všetko je už skončené, môžeme sa konečne usadiť a dať nohy na stôl.“ Nie, nie. Fakticky, čím viac sa približujeme ku Príchodu Pána, tým viac sa  nám bude zdať, že skoro nič sa ešte nevykonalo v porovnaní s tým, čo sa ešte má vykonať. Toto samozrejme nebude bolestivé, ani odstrašujúce pre veriacich, ktorí naozaj dali svoj život Kristovi a kde ich lenivosť a komfort a sebeckosť a seba-analýza boli ukrižované a zničené.

y) Ešte je ďalší dôležitý fakt ktorého máloktorý kresťan si je vedomý a teda aj jeho veľkého významu. Keď Kristus vstal z mŕtvych, On NEMAL KRV, mal len kosti a mäso (Lk. 24:39) ale krv nemal pretože On „vylial Svoju dušu na smrť“ (Iz. 53:12 – život prirodzenej duše je v krvi – 3M. 17:14/ 5M.12:23). To isté sa stane s nami. V Kristovi bola naša krv práve tak vyliata na smrť, ako aj Jeho krv, lebo keď On zomrel, my všetci sme zomreli s Ním (2Kor. 5:14). Aký je dosah tohoto faktu? Úžasný... lebo to je moc Kríža a našej Spásy. Môžeme ľudovo povedať, že po Svojej smrti na Kríži, Ježiš Kristus vzal tú Svoju Krv, ktorá obsahovala všetko zlo, hriechy a neprávosti celého ľudstva, keď bol On „učinený hriechom“ (2Kor. 5:21) tým, že vypil kalich, ktorý Mu Otec prichystal (Lk. 22:42). Zobral tiež všetkú našu krv, a keď zostúpil do Pekla, aby kázal duchom v žalári (1Pet. 3:19), On akoby položil tieto krve na stôl Satanovi rieknúc: „Hľa, toto je tvoje dielo a tebe patrí, môžeš všetko vypiť a držať si to v sebe na veky vekov!“ Lebo keď sme V Kristovi, Satan nemá žiadne územie pôsobnosti v našom živote. Kristova krv zničila všetky diela Satana aj všetkých, ktorí patria Satanovi. Okrem toho, celá naša hriešnosť, slabosť, neschopnosť a všetko zlo a jeho „cnosti“  existujú iba v našej krvi! Keď teda krv viac nemáme, Satan nemá v nás NIČ!... tak ako nemal NIČ v Kristovi (Jn. 14:30). A tento fakt sa jasne ukáže pri Príchode Krista pre Svoju Nevestu.

z) V poslednom bode sa budeme venovať veľmi praktickej a súčasne veľmi dôležitej veci v našom kresťanskom živote. Tá vec je príčinou mnohých duchovných tragédii nielen v živote jednotlivcov, ale celých národov. Príklad? Tá vec bola tiež príčinou tragédie Izraela pri Kadesh-barnee, keď prišli ku hranici Zasľúbenej Zeme, ale odmietli do nej vkročiť a preto bez pardónu boli otočení zpäť do pustatiny, kde blúdili 40 rokov a tam aj zahynuli (4M. 32:8-13). Ďalší príklad bol pred ukrižovaním Krista, ktorý zaplakal nad Jeruzalemom a odsúdil Izrael do 2.000 ročného vyhanstva, keď povedal: „Hľa, váš dom sa vám necháva dezolátny“ (Mt. 23:37,38). Dve tisíc rokov bol Izrael rozprášený do celého sveta, kde bol nenávidený, prenasledovaný, vraždený a žil v stálom strachu. Čo bola príčina tých dvoch národných tragédii? NEVERA! Kedy a prečo neveríme? V prvom rade, keď nevidíme, sme slepí alebo nechceme vidieť, keď nepočujeme, sme hluchí alebo nechceme počuť; alebo ničomu nerozumieme, lebo srdce je zatvorené. Sme duchovne limitovaní, máme mizivú duchovnú kapacitu. Dokiaľ sme duchovné deti, to je logické, keď máme za sebou roky kresťanskéhé života, to je nelogické. Čo je najhoršie, tú kapacitu si nechceme zvyšovať, nechceme sa učiť!... sme leniví, alebo paralyzovaní, alebo nás nikto k tomu nevedie.

Prečo posielame svoje deti do školy? Či tam oni idú odpočívať, alebo sa majú učiť veci, ktoré už dávno vedia a ktoré sú pre nich veľmi ľahké a jednoduché? Či oni prídu domov a povedia: „Nuž, celý týždeň som sa nenaučil nič nového, všetko som už vedel a bolo to také ľahké, že som si kreslil do zošitu obrázky.“ Pochybujem, že na toto oni chodia do školy. Aj v oblasti duševnej výučby existuje pravidlo, či nepísaný zákon, ktorý bude od nás vždy vyžadovať to, čo je nad naše existujúce znalosti aj schopnosti poznať alebo riešiť. Čiže, učíme sa, čo nevieme a riešime, čo sme riešiť nikdy nevedeli. A keď sa to nenaučíme, nemôžeme pokročiť, ale triedu musíme niekedy aj opakovať dokiaľ sa to nenaučíme. Pravda?

Učenie sa tiež dá porovnať ku získavaniu SVETLA, v ktorom sme teraz schopní začať vidieť nové veci aj ich riešenia, ktoré sme predtým nevideli. Väčšina žiakov je tiež lenivá učiť sa, máloktorý ide do školy s radosťou, že sa naučí niečo nové. A presne tak je to aj v duchovnej sfére. Takmer nikto nejde do zboru naučiť sa nové duchovné veci, ale skôr si tam ide odpočinúť, prípadne si aj podriemkať. Nechcem vás nijako zastrašovať, ani odradzovať od duchovného štúdia, ale požiadavky na nás sa budú zvyšovať. Naša kapacita pre chápanie toho, čo Pán s nami robí, alebo kde nás vedie môže byť veľmi limitovaná. Z toho potom plynie aj naša veľmi limitovaná kapacita veriť, dôverovať, aj našu vieru konať. Hoci aj náš duch môže byť ochotný, ale telo je slabé (Mt. 26:41b).

Pánov cieľ s nami je ale taký, aby v nás zvyšoval a zväčšoval našu duchovnú kapacitu, duchovné svetlo, duchovné porozumenie, a nie je to vždy ľahké. Avšak, čo je dôležité je, že zväčšovanie našej duchovnej kapacity je fakticky riešením mnohých našich problémov a mnohokrát je to aj jediná cesta na ktorej naše problémy môžu byť vyriešené! Keď sa vám teda prihodí niečo „nepríjemného“, rozhodíte rukami a poviete: „zase sa niečo deje?“ Nuž áno, je čas ísť do školy a naučiť sa túto lekciu, ktorú nás Pán chcel učiť za posledných možno aj niekoľko rokov, ale neuspel. Znova sa o to pokúša, lebo On má úžasnú trpezlivosť a milosrdenstvo s nami. Možno teraz sa to konečne naučíme? Inak ten problém nebude nikdy vyriešený. A niekedy to naozaj potrebuje iba extra 2-3 gramy ochoty z našej strany sa pozastaviť a pripustiť, že to je vlastne maličkosť a žiadna raketová veda. A viac sa nám tá lekcia nebude musieť zjavovať v našom živote. Budeme mať pokoj.

Časť 12 - Milosť–Pravda–Svetlo-Viera-Život

1) Milosť Božia je to, čo nám Boh dáva a my si to absolútne nezasluhujeme! Keď Náš Pán započal Svoju službu na zemi, čítal text z Izaiáša a posledný riadok toho textu hovorí: „Zvestovať prijateľný rok Pána“ (Lk. 4:16-19) V originále Písma, slovo „prijateľný“ je  identické so slovom „milosť“. Tento výrok Pána by sa mal teda správne prekladať: „Zvestovať rok Milosti Pána“. Samozrejme, že „rok“ tu znamená „vek, dišpenzáciu“ a to od príchodu Pána v Betleheme až do Posledného Súdu. VEK MILOSTI teda zahrňuje aj 1.000 rokov Kráľovstva Nebeského na zemi. My by sme mali byť nesmierne vďační, že sme sa narodili a žijeme vo veku Milosti; mali by sme si tú Milosť v našom srdci nesmierne ceniť, neignorovať ju, neodmietať ju, nehazardovať s ňou, neznásilňovať ju našimi postojmi, pýchou, nedbanlivosťou, aroganciou, hlúposťou, tvrdohlavosťou. Naša pýcha samotná stačí na to, aby sme Milosť odmietli a tým ju aj stratili! Toto je fakt so všetkými pohanmi a práve tak aj s mnohými pyšnými veriacimi. Napokon, je mnoho ciest na ktorých sa naše srdce môže dostať do podmienok a situácii, ktoré zatvoria dvere Božej Milosti a my ju stratíme!

Jasným príkladom horeuvedeného je reakcia Židov voči Ježišovi, keď im hovoril o Milosti Božej preukázanej voči vdove zo Sidónu a voči Námanovi, Sýrčanovi, ktorí neboli Židia, nemali s Izraelom nič spoločného a teda nemohli sa „honosiť právami Izraela“ a očakávať od Boha „privilégia“. Boh ale suverénne zachránil ich životy a vyliečil Námana a týmto ukázal Izraelu, že On môže preukázať Milosť komukoľvek On chce a kedy chce. A Židia sa nad tým tak rozzúrili, že chceli Ježiša zabiť (Lk. 4:25-29)! Mohla to byť ich pýcha, tvrdohlavosť, neposlušnosť ich srdca, poranenie srdca, urazenosť voči Bohu, či ich vrcholná sebeckosť, čo stáli v ich ceste rozoznávať Milosť Božiu a prijímať ju.

Vráťme sa na chvíľu ku Izaiášovi, ktorému bolo dané to Slovo Božie, ktoré o stovky rokov neskôr čítal aj Sám Pán Ježiš: „Duch Pána je na Mne pretože Ma On pomazal, aby som zvestoval dobré zvesti (evanjelium). Poslal ma, aby som vyhlásil vyslobodenie uväzneným  navrátenie zraku slepým, slobodu tým, čo sú zráňaní, utlačovaní, gniavení, aby som zvestoval rok Milosti Pána!“, čiže, počiatok Dišpenzácie Milosti. Izaiáš v čase tohoto proroctva veril, že toto hovoril o sebe samom, lebo Pán to Slovo dal jemu, jeho poslal s tým Slovom a budúceho Mesiáša do tohoto Slova Izaiáš možno vôbec nezahrňoval. Pán Ježiš vedel do akého sveta On prišiel, kde ľudia sú v takých podmienkach o akých v tom Slove hovorí – sú vyhnanci z Otcovského domu, sú v poddanstve a v zajatí, v žalári, ich oči boli zaslepené Satanom a sú zraňovaní, utláčaní, gniavení, sú v poľutovaniahodnom stave a vo veľmi vážnej situácii – a ani o tom nevedia! Nie sú si toho vedomí! Napokon, Pán im povedal nielen túto dobrú zvesť, ale im povedal aj iný šok: „DNES sa toto Písmo naplnilo vo vašich ušiach!“ (Lk. 4:21) Toto bol triumfálny Príchod MILOSTI Božej na zem pre všetkých ľudí! Pán tu nehovorí len o Izraeli, ani o Cirkvi, ale o Milosti pre každého človeka! Preto Židia v synagóge, ktorí sa najprv tešili Jeho ľúbezným slovám, sa na Ježiša rozzúrili, keď im hovoril o milosti preukázanej mimo Izraela, ako vdove zo Sarepty a Sýrčanovi Námanovi. Židia si vo svojej pýche robili nároky na Milosť Božiu súc rozzúrení, keď Boh vyliečil „špinavých“ pohanov a nie ich! Izrael tu preukázal ten hlboký koreň zla, ktorý v nich bol a stále ešte je, aj ich ohavné srdcia, ktoré boli pripravené nielen odmietnuť Posla tej Milosti voči nim, ale Ho aj zavraždiť! Preto napokon Izrael zavraždil aj vlastného Mesiáša a Darcu Milosti. Takéto neľudské svinstvo si normálny človek ani nedokáže predstaviť. Podobenstvo v Mt. 21:33-44 je podobné, čo do princípu. A vo veršoch 37-39 Pán prorokuje, ako Izrael bude zachádzať s Ním Samotným.

Ak si teda čo len na chvíľu myslíme, že Boh nám niečo dlhuje alebo nám má niečo dávať, niečo urobiť len preto, že sme Izrael, alebo Cirkev a sme uverili v Jeho Syna, čiže, ak kedykoľvek stojíme na inom základe než na základe Milosti, tak sme na veľmi nebezpečnej pôde. Ak je toto náš prípad, čoskoro sa objavia ťažkosti a trenice a problémy, ktoré sme nikdy neočakávali a ktoré nezmiznú žiadnou modlitbou, naopak, budú sa zhoršovať, a my ani nebudeme vedieť prečo. Ale keď zostávame na základe Milosti, zostávame v harmónii s Pánom, lebo „MILOSŤOU ste spasení cez vašu vieru a nie vašou zásluhou, je to dar Boží“ (Ef. 2:8). Naozaj neviem, či nie je jasnou Milosťou Božou aj jednoduchý fakt, že „Boh... udržuje našu dušu pri živote“ aj vtedy, keď si to nezasluhujeme a nie sme „hodní“ pokračovať v našom pozemskom živote (Žm. 66:9). Preto Milosť nie je udeľovaná tým, ktorí ju potrebujú, ale tým, ktorí sú si vedomí, že ju potrebujú!

Milosť Božia sa samozrejme najviac preukazuje v Novom Zákone. Jeden zo známych príkladov je v Matúšovi 22:1-14. Boh tu pozýva znovuzrodených, pokrstených veriacich na hostinu pripravenú pre Svojho Syna. Rozposlal Svojich služobníkov s pozvánkami k tým, čo boli pozvaní, že hostina je pripravená... a NIKTO neprišiel! Každý mal výhovorky a to ešte výhovorky úžasne stupídne! (niekto sa musel ísť pozrieť na pozemky, ktoré predtým kúpil; nuž, len idiot kúpi pozemky, ktoré nikdy nevidel, atď.) Jeden z dôležitých bodov je tu ten, že Boh Otec dopredu VEDEL, že pozvaní hostia odmietnu prísť! Boh má predznalosť vecí a udalostí, lebo On nie je obmedzený časom, teda u Neho neexistuje ani minulosť, ani budúcnosť (Rim. 8:29). Avšak, Boh nekonal v tejto veci na základe Svojej predznalosti, ale napriek tomu rozposlal pozvánky! Boh mohol povedať: „Do pekla s týmito nevďačnými a drzými bastardami, lebo Ja viem, že oni odmietnu a neprídu“. NIE! Boh aj im dal tú istú príležitosť a privilégium a pozval ich. Či to nie je Milosť?

A nielen Milosť, ale aj Múdrosť. Jeden z podstatných Princípov Božích a Jeho Milosti je ten, že čokoľvek On môže dopredu vedieť, kto čo odmietne, neprijme, bude ignorovať, On aj tak nechá dvere každej takej príležitosti dokorán otvorené! On takto vždy berie pozitívnu cestu milosti a nádeje, nikdy negatívnu cestu súdu. Takto vlastne Milosť Božia zadržuje a oddaľuje Súd Boží až dokiaľ sa sám človek nevysporiada s tou vecou a neurobí svoje slobodné a konečné rozhodnutie. Boh vždy koná v Milosti, aby dal človeku možnosti reagovať a zaujať stanovisko. Týmto ale Boh ukazuje nielen Svoju Milosť, ale aj Svoju Múdosť, lebo týmto On odstraňuje všetky možnosti, kde ľudský osud, záhuba, rozsudok by mohli byť pripísané k Jeho vine. Nikdy nebude možné, aby ktorýkoľvek odsúdený človek mohol Bohu povedať: „Nikdy si mi nedal šance, nikdy si mi nedal možnosti, dvere mi nikdy neboli otvorené, nikdy mi nebola poskytnutá cesta“. NIE. Ak ktokoľvek zmešká, čo Boh niekomu pripravil a k tomu ho aj povolal, pozval, to vždy bude výlučne vina toho človeka.

Ak človek neodpovie na Božiu žiadosť, prosbu, pozvanie, výzvu alebo ignoruje Jeho Slovo, či je to pohan, alebo znovuzrodený a pokrstený veriaci, to vždy znamená, že ten človek nemá voči Bohu žiadny rešpekt, nepovažuje Jeho Osobnosť za hodnú žiadnej úcty, uznania alebo hodnú, čo len brať do úvahy! Dôsledky sú ale obrovské, ba nepredstaviteľné.

Nie každý veriaci má apetít pre veci Božie – ale toto je rozhodujúci faktor, či on vôjde do Kráľovstva, alebo nevôjde. „Blahoslavení, ktorí lačnejú a sú smädní po spravodlivosti...“ (Mt. 5:6). Odmietnuť Jeho pozvanie znamená nielen, že nemáme o Boha a Jeho záležitosti žiadny záujem, ale neželáme si žiadne spoločenstvo ani s Ním, ani s Jeho ľudom. Toto je tiež test, či sme naozaj deti Kráľovstva, alebo nie. My sa pohybujeme v tomto svete a musíme žiť s mnohými ľuďmi, kde nie je žiadna hlboká, zásadná, či trvanlivá jednota, harmónia, zhoda, súdržnosť, spojitosť, dôvera, priateľstvo, atď., pretože patríme do dvoch rôznych svetov. Ale s ľuďmi vernými Bohu a Jeho Slovu, s Mladuchou Kristovou, je to niečo úplne iné, s nimi sme doma, sme jedna rodina. Táto jednota nie je niečo, čo my rozhodneme, že budeme mať, je to niečo, čo sa nám jednoducho stane bez nášho vedomého úsilia, nikto nám to nemusí ani vysvetľovať, alebo nás k tomu viesť. My sme k tomu vedený Duchom Svätým automaticky, suverénne, potichu, bez veľkej „ekumenickej debaty“, bez humánneho úsilia. Jednota s Kristom nespočíva na základe pravdy, ani učenia, ani doktrín, ani na pricípoch viery, ona spočíva na základe Života Božieho, ktorý je večný a ktorým žije Boh Otec, Boh Syn, Boh Duch Svätý a aj my. Ak sme teda niekde zlyhali začať alebo pokračovať v dosahovaní Podoby Krista v našej bytosti, potom musí byť v nás nejaká prekážka, zábrana a my by sme mali tú prekážku odkryť, vypátrať, čo to je a kde to je. Môže to byť  nevera akéhokoľvek druhu. Každý kúsok nevery znamená, že my stojíme na svojej pôde a nie na pôde Krista. Ja verím, že toto sme už tiež zažili v našom pozemskom živote, len sme si to možno neuvedomovali tak jasne, ako dnes.

V tom horeuvedenom príklade (Mt. 22:1-14) je aj iný bod sklamania, ktorý musíme vziať na zreteľ. Boh nám vychádza v ústrety Svojou Milosťou a pozýva nás, pozýva a pozýva a pozýva – vyše 2.000 rokov – a tu povstáva otázka: Kto sa ozve? Kto bude reagovať? Kto odpovie? Kto Jeho pozvanie prijme? Lebo toto Slovo Pána opisuje vlastne prípad, situáciu mnohých, dokonca veľmi mnohých kresťanov. Oni sú totálne ľahostajní, nezaujatí, bezstarostní voči všetkým týmto veciam – voči Bohu, voči Jeho hostine, voči Jeho ľudu! Jeho pozvanie sa ich vôbec nedotýka, nemá pre nich žiadnu cenu, žiadnu príťažlivosť, ani význam. Nemajú žiadny pochop, žiadny zmysel, žiadny pocit, žiadne vedomie, ani žiadnu inteligenciu, že majú pred sebou buď nejakú dôležitú povinnosť, či záväznoť, alebo sú v nebezpečenstve ztraty čohosi úžasne vzácneho aj životne dôležitého. A TO JE ICH odsúdenie, to je ich prekliatie, to je ich záhuba, to je ich osud!

Fakt pred Božím Súdom stojí, že Slovo Božie nehovorí, že oni NEMOHLI prísť, ale že oni NECHCELI prísť! Oni nechceli ani vedieť, čo v tom Kráľovstve bude, kto tam bude, ako tam budú môcť slúžiť Pánovi. Nie, oni sa sami rozhodli, že nebudú chcieť vedieť. Boh pozná naše srdce, ale to ani nie je otázka, že my sme takí v srdci, ale my svojou slobodnou vôľou zaujímame stanovisko: „Mňa toto nezaujíma, ja to nechcem, ja tou cestou nepôjdem...“ TOTO je vždy podklad pre odsúdenie... a to bez pardónu. Keď chceš ísť niekde inde, než do Kráľovstva Božieho – tak tam choď! Božia ponuka nám môže újsť, môže byť stratená, môže byť daná ďaleko za náš dosah a dohľad. Boh povolal Židovský národ do Kráľovstva Svojho Syna – a oni začali vymýšľať výhovorky, lebo ich to nezujímalo. Pozrite sa na nich! Počas týchto 2.000 rokov boli na zemi vagabundi, nenávidení, prenasledovaní, zaslepení, vraždení, bez kráľovstva, bez domova! Oni ztratili Kráľovstvo Nebeské!

2) Ako chceme byť pripravení pre Pána a Kráľovstvo Božie? A ako do neho chceme vôjsť? Odpoveď: Našou pokorou! Príklad? Gedeon. Keď ho Pán pripravoval na jeho „vojenské ťaženie“ proti nepriateľom Izraela, jeho prvý výrok bol: „Ja som ten najmenší v dome môjho otca“ (Sud. 6:15b). Inými slovami: „Ja nie som hodný takého vysokého povolania, nie som schopný takého veľkého úkolu.“ Toto jeho úprimné priznanie svojej osobnej nehodnosti z jeho rýdzeho srdca bolo kľúčom jeho povolania Pánom, kde dosiahol jedno z najúžasnejších vojenských víťazstiev, aké „najmenší syn v dome otca“, syn najmenšieho významu a potenciálu mohol kedy dosiahnuť vo svetovej histórii vojen. Gedeon začal s 32.000 mužmi, títo boli zredukovaní na 10.000 a napokon na 300 mužov. Týmito 300 mužmi „ozbrojenými“ lampami a trúbami, porazil ozbrojené armády Madiancov a Amalechitov, ktorých bolo ako kobyliek a bezpočtu (Sud. 7:1-12). Boh nás nikdy nepovolá a neurobí víťazmi, ani užitočnými pre Jeho Zámery, dokiaľ nenájde v našom srdci presvedčenie o našej osobnej nehodnosti. Dokiaľ máme v sebe presvedčenie alebo vieru o našej osobnej hodnote, dôležitosti, schopnosti, nadradenosti, všetko to ovocie pýchy, potom sme pre Pána nepoužiteľní! Pán dokáže rozoznať predstieranú, falošnú pokoru od pravdivého a rýdzeho vedomia našej vlastnej nehodnosti.

Ako dlho naozaj trvá pre kresťana naučiť sa túto lekciu? Nikdy nemajme ani len myšlienku alebo presvedčenie, že máme v sebe nejakú zásluhu pred Pánom, ktorú by iní mali rozoznať, uznať a oceniť. Alebo, aby nám bola daná prednosť, výhoda, či priazeň byť postavený do nejakej vyššej pozície, postavenia, kde by sme dosiahli patričné uznanie a aby naša hodnota a dôležitosť boli povšimnuté a brané do úvahy. Mnohí kresťania porovnávajú seba s inými, cítia sa nadradenými, vzdelanejšími v Písme, povolanejšími vyučovať alebo posudzovať záležitosti, že majú väčšie právo zaujímať pozície zodpovednosti, než iní. Či už je toto tak, alebo nie, tí, ktorí budú povolaní Pánom na zodpovedné úlohy, ku víťazstvám a tým aj na vstup do Kráľovstva sú a budú tí, ktorí sú v ich vlastných očiach presvedčení, že sú sami v sebe neužitoční a nehodní v ich vlastnom vedomí (Iz. 66:2).

888 Ďalším kľúčom k nášmu Povolaniu Pánom je tzv. „tajný posudok“, ktorý Pán robí za účelom preosievania Svojich služobníkov. Pán obyčajne rozvíri ťažkosti, problémy, konflikty, vytvára „neriešiteľné“ situácie, robí pre nás veci a riešenia neskonale ťažké, a to v rôznych situáciách doma, v úrade, obchode, na pracovisku, kdekoľvek nás Pán umiestnil. A potom sú Jeho oči uprené na nás, aby videl, čo sa bude diať. Pokiaľ na tých miestach, kde nás Pán umiestnil, všetko ide hladko a ľahko, Pán z toho nedostáva smerodatné hodnoty pre Svoje Plány a Zámery s nami. Prečo? Lebo ktokoľvek z nás môže ísť a byť užitočný, keď nemá žiadne problémy ani ťažkosti. Pán musí mať takých, ktorých pozoroval „v tajnosti“, bral do úvahy ich charakter a reakcie pri „tajných testoch konfliktov, problémov, ťažkostí“, v „tajnom posudzovaní“ ich konania a výsledkov. Kedykoľvek ideme ráno do našej práce doma, v úrade, či niekde inde, stretávame sa s ťažkosťami našich úkolov, môžeme stretávať nepríjemných, nešikovných, nemotorných, trápnych, pyšných, arogantných, nespoľahlivých a neveriacich ľudí... a Boh môže definitívne mať v tom Svoje prsty. Jeho oko môže byť na nás. Boh má v srdci túžbu nájsť užitočný inštrument vzhľadom k duchovnej situácii Svojho ľudu. On nás nevytiahne z tých problematických, či ťažkých situácii a komplikovaných úkolov a nevloží do našich rúk žiadnu zodpovednosť ani úkoly pre Jeho prácu dokiaľ nás neschválil Svojim „tajným kádrovým posudkom“ (Gal. 1:10/ Jób 3:10).

Anjel povedal Gedeonovi: „Pán je s tebou, ty mocný, udatný a chrabrý muž“ (Sud. 6:12). To bolo predsa v priamom rozpore s tým, čo povedal a čo veril Gedeon sám o sebe (Sud. 6:15b). Preto Anjelovo vyhlásenie NEZNAMENALO pre Gedeona byť vonku v poli a viesť veľkú armádu do boja! V očiach Božích to znamenalo duchovný a morálny triumf v Jeho tajnom skúšaní a posudzovaní Gedeona.

3) Z horeuvedených odstavcov sa dá vidieť alebo vycítiť, že Pán sa nikdy nedíva na nás a neposudzuje nás podľa nášho zovňajška, ako sa človek díva a posudzuje, ale podľa nášho vnútra. Pán sa díva na naše srdce (1Sam. 16:7) a posudzuje jeho myšlienky a zámery (Žid. 4:12). To najhlavnejšie, čo Pán hľadá a na čo sa sústreďuje v našom strdci je PRAVDA. Pán Sám o sebe deklaroval povediac: „Ja som pravda“ (Jn. 14:6), teda, Pravda je Osoba. Náš Otec Nebeský si želá mať ľudí, ktorí sa stanú účastníkmi Božského Charakteru, Božskej Nátury, Božskej Prirodzenosti. Náš Otec sa sústreďuje na Svoj Hlavný Cieľ, aby to, čo je pravdivé v Ňom a v Jeho Synovi bolo pravdivé aj v Jeho deťoch. Všetká nepravda je Bohu ohavnosťou preto všetci luhári sú Bohom určený do jazera ohňa a síry (Zj. 21:8). Tiež je napísané, že do Nového Jeruzalema nevkročí nikto a nič, čo produkuje lož, klamstvo alebo podvod (Zj. 22:14,15).

„Ty vyžaduješ pravdu vo vnútorných častiach“ (Žm. 51:8). To vyslovil Kráľ Dávid pretože jeho hriech smilstva bol hriechom krvného previnenia sa a teda bol hriechom na smrť na ktorý v tom čase neexistovala žiadna milosť, ale bol trestaný smrťou. Preto Dávid prosí Boha o svoj život, o nové srdce, o nového ducha a o pokračovanie Božej prítomnosti v ňom (Žm. 51:9-14). Keď Kráľ Dávid prosil o nové srdce a nového ducha, o koľko viac máme my Pána prosiť o nové srdce a nového ducha? (viď Sk. 13:22) Pri našom vykúpení sme nedostali ani nové srdce, ani náš duch nebol očistený, dostali sme „nového duchovného človeka do nášho starého ducha“. Proces spásy nám prináša nové a čisté srdce a nového čistého ducha (2Kor. 7:1) a nie naše vykúpenie. Až potom môžeme povedať, že v nás niet viac podvodu, klamstva, lži, faloše, posmechu, predstierania, pretvárky, pokrytectva, nespravodlivých súdov, že viac nechodíme, ako keby všetko bolo v poriadku pričom v poriadku nič nie je, že nesedíme na mítingoch a nemodlíme sa, keď naše vnútorné časti nie sú pred Bohom pravdivé. Ktorékoľvek náboženstvo, ktoré vytvára iba vonkajšok človeka a zakrýva jeho vnútorný život rituálmi, obradmi, náboženskou „šou“, je falošné, niet v ňom žiadnej pravdy a pre Pána je absolútne neprijateľné.

Preto Boh musí lámať, ničiť, hlboko kopať, aby sa dostal ku koreňom a vyviedol nás zo sebaklamu a temnôt našej duše. Ak máme o sebe akékoľvek ilúzie, všetky zmiznú keď Boh s nami skončí Svoju prácu. Ak sme ovládaní akýmikoľvek podvodmi a lžami o sebe samých, o našej pozícii a stave, o našej práci, všetko toto zmizne keď Boh s nami skončí Svoju prácu. Náš vnútorný duchovný človek sa bude viac a viac búriť proti našej vlastnej falošnosti a temnote, ktorá zakrýva podvody a lži. Akékoľvek naše falošné prehlásenie nás tvrdo zasiahne a my budeme vedieť, že sme nehovorili pravdu! Je to úžasné a strašné padnúť do rúk Ducha Svätého. Dávid prehlásil: „Cez Tvoje Prikázania dostávam chápanie, preto ja nenávidím každú falošnú cestu“ (Žm. 119:104). My musíme byť veľkými milovníkmi Pravdy, lebo táto láska nás bude sprevádzať až do špiku nášho života v sebe samom, aby sme nepodvádzali sami seba, ani nikoho iného, ale aby sme pred Bohom vždy videli a vedeli a rozumeli, čo si presne o nás Boh myslí a ako posudzuje nás aj iných. Takto budeme vždy vidieť a vedieť, kde stojíme v Jeho Svetle. Táto láska Pravdy nás bude sprevádzať aj do nášho života doma, do nášho sociálneho života, do života nášho zamestnania, do nášho kresťanského života.

Boh hovorí: „Kráčaj predo Mnou a buď perfektný“ (1M. 17:1), nekráčaj pred humánnym „modelom“, ktorý sa snaží kráčať svojím pochopom, neriaď sa jeho argumentami, zdôvodňovaním, myslením, presvedčeniami, uvažovaním, vysvetľovaním, jeho vierou, nie, NIE. Kráčaj predo Mnou. My toto Slovo musíme dostať do nášho srdca, do nášho ducha, hlboko do nášho vnútorného-duchovného človeka, lebo toto je hlbšie, než naše morálne štandardy, hlbšie, než náš intelekt, hlbšie, než naše rozumovanie, chápanie, predstavy aj najhlbšie presvedčenia. My nemôžeme dospieť k Božím merítkam, k Božiemu štandardu žiadnymi našimi zmyslami ani schopnosťami. Lebo ak by sme my vôbec niekedy mohli dospieť k Božiemu štandardu svojimi zmyslami alebo schopnosťami, našim intelektom, potom nebolo potrebné, aby nám Ježiš Kristus poslal Svojho Ducha a prehlásil: „Keď On, ten Duch Pravdy, príde, On vás uvedie do každej pravdy“ (Jn. 16:13). Pri kráčaní ku perfektnosti je užitočné mať na zreteli tiež Slovo Božie v Kazateľovi 7:16.

4) Nikto nedokáže uschopniť ľudí, aby videli v duchu. Ja som to objavoval viac a viac, ako som pokračoval v posluhovaní Pánovho Svetla Cirkvi. Mnohokrát mi bolo jasné, že slová nestačili a potreba vidieť bola nadmieru žiadúca. Vidieť duchovné veci Slova Božieho je pre našu prirodzenú myseľ absolútne nemožné! Oni sú pre prirodzenú myseľ fakticky hlúposťou a je to práve táto prirodzená, naturálna myseľ, ktorá vytvára zmätok, kedykoľvek prichádza do vecí Božích. Preto existuje ten veľký chaos v dnešnej Cirkvi, lebo naturálna myseľ prichádza špekulovať o veciach Božích. Po určitom čase som sa prestal snažiť robiť, čo som aj tak nemohol robiť, keď som zistil, že je to JEDINE Duch Svätý, ktorý dokáže otvoriť naše duchovné oči, aby videli a chápali (Lk. 24:31,45).

Jednou z hlavných príčin chaosu medzi kresťanmi a v Cirkvi všeobecne je fakt, že potom, čo veriaci pri svojom vykúpení boli znovuzrodení Duchom Svätým, oni bez problémov pokračovali v používaní ich naturálnej mysle pre interpretáciu Božích právd. To vytvorilo nekonečnú reťaz Biblických škôl, seminárov a iných náboženských inštitútov, každý učiac niečo iné a vysvetľujúc Slovo Božie podľa svojej mentality, chápania a zámerov. Toto prinieslo pohromu a totálnu katastrofu do kresťanstva Nového Zákona. A to je presne, čo Satan chcel dosiahnuť, lebo o jednote v kresťanstve sa nedá absolútne hovoriť. A každý dom, ktorý je rozdelený, padne! Jednota sa nedá dosiahnuť žiadnym ľudským úsilím.

Kresťania všeobecne doteraz nemajú žiadnu VÍZIU od Pána! Nemajú žiadnu jednotnú predvídavosť, žiadnu jednotnú vidinu, či pohľad do budúcnosti, žiadny obraz, žiadnu predstavu ani predtuchu o ničom duchovnom, fakticky ani nevedia, čo tá vízia vlastne je. Keďže nemajú žiadnu víziu, nemajú ani žiadne duchovné spoločenstvo, lebo VÍZIA je SPOLOČENSTVO tajomstva, ktoré je ukryté v Bohu, a všetky deti Božie majú mať JEDNU VÍZIU. Nuž a čo je to spoločenstvo, čo je ukryté v Bohu? Či je ono nejako spomenuté v Písme? Nuž, áno...

„To, čo bolo na počiatku, čo sme my počuli a videli svojimi očami (hlavne Ján, Pavol a Peter) a dotýkali sa svojimi rukami SLOVA ŽIVOTA; (Lebo ŽIVOT sa prejavoval a my sme ho videli a svedčili a vám ukázali Život večný, ktorý bol s Otcom a bol nám zjavený); To, čo sme videli a počuli vám oznamujeme, aby ste aj vy mohli mať s nami SPOLOČENSTVO, a v pravde NAŠE SPOLOČENSTVO JE S OTCOM A S JEHO SYNOM JEŽIŠOM KRISTOM“ (1Jn. 1:1-3). Čiže...

SPOLOČENSTVO TAJOMSTVA UKRYTÉHO V BOHU JE SPOLOČENSTVO ŽIVOTA. NIE je to spoločenstvo Pravdy, ale spoločenstvo Života. Je extrémne dôležité, aby sme tento fakt jasne rozoznali a chápali. Keby sme mali spoločenstvo pravdy, možno veľmi rýchlo by sme zistili, že Satan ho dokáže atakovať. Ale Spoločenstvo Života Syna Božieho Satan atakovať nemôže, ba ani sa mu nemôže priblížiť! ŽIVOT, ktorý žije Syn Boží JEŽIŠ KRISTUS ako ČLOVEK spolu so Svojim OTCOM, je ten istý ŽIVOT na ktorom sa podielame i my a máme ho žiť teraz, tu na zemi, aj vo večnosti!

Toto je zázrak nášho nového narodenia, duchovného zrodu, lebo tento zrod nie je len náš vlastný zrod, ale je to tiež nový zrod Krista, ako je aj napísané: „Ty si Môj Syn, Dnes som Ťa splodil“ (Sk. 13:33b/ Mk. 1:10,11) Jeho krst znamenal Jeho rozhodnutie zomrieť na Kríži a vykonať našu Spásu. A pri Svojom Zmŕtvychvstaní, Kristus sa stal Novým Človekom. Nie je to teda len náš osobný nový zrod, ale je to súčasne zrod z Krista v ktorom sme spolu zjednotení, učinení JEDNÝM. To je Spoločenstvo Tajomstva. Je tiež potrebné povedať, že tento Život nášho nového zrodu nie je len našim osobným životom, ktorý vlastníme sami pre seba. Je to Život na ktorom sa spoločne podielame s Kristom a tiež s ostatnými, ktorí sú v Kristovi. Teda, egoizmus-sebectvo je ukončené, lebo my nemôžeme žiť tento Život večný mimo Tela Kristovho. Aj toto je Spoločenstvo Tajomstva.

5) Olej pomazania (2M. 30:22-33) je v očiach Božích niečo veľmi posvätné, slávnostné a nedotknuteľné a všetko, čoho sa tento olej dotýka je tiež posvätné a nedotknuteľné. Kdekoľvek sa tento olej nachádza, všetko robí pre Boha svätým a hovorí o Prítomnosti Boha na tom mieste, alebo na tej veci, alebo na tej osobe. Ktokoľvek si tento olej neváži, jedná s ním ledabolo, nepozorne alebo neúctivo privoláva na seba Boží súd i prekliatie. Boh karhal kráľov a upozorňoval ich hovoriac: „Nedotýkajte sa Mojich pomazaných a mojim prorokom nerobte zlého!“ (Žm 105:14,15). Tento olej bol v Starom Zákone naozajstný fyzický olej. V Novom Zákone on reprezentuje Ducha Svätého a tiež ovocie Ducha Svätého (Gal 5:22,23). Pán jasne povedal: Preto, podľa ovocia ich budete poznať.“ (Mt. 7:20), inými slovami: „podľa ich pomazania ich budete poznať“.

Dnešní kresťania vo všeobecnosti nevedia rozoznať, kto má pomazanie Božie a kto ho nemá, ani na aký účel, či službu ho dotyčná osoba má. Ak veriaci nemá v sebe žiadny zmysel, že jeho život po znovuzrodení „nadobudol nový význam“, že jeho život má „nový účel a cieľ“, potom v jeho novom zrode môže byť niečo veľmi otázneho, lebo ten zrod je v jednote s Kristom. A za druhé, naše pomazanie je hlavným faktorom pre naše povolanie Kristom. Bez pomazania niet povolania a bez povolania niet služby. Naše pomazanie nás teda privedie do Božieho Zámeru-Predurčenia (Rim. 8:28), dá nám cieľ do nášho budúceho života, kde v prvom rade sa začneme meniť v našom charaktere my sami. A potom Pán začne meniť charaktery iných – cez nás! Ak sa teda po našej službe nikto nezmenil v jeho osobnosti, aj to prináša otázku do duchovného zrodu v prítomných.

Naše vzťahy, spolupatričnosť, spoločenský styk a priateľstvo trpia práve v dôsledku toho, že nerozoznávame a teda si ani nevážime pomazania Božieho, čiže, Prítomnosti Ducha Svätého v DUŠI iných veriacich, ba ani v našej vlastnej duši. Pomazanie separovalo nielen nášho ducha, ale aj našu dušu pre službu Bohu. Ovocie Ducha sa rodí z nášho ducha, ale preukazuje sa v našej duši a cez našu dušu. Mnohí veriaci majú preto ich život zviazaný ba aj pod kliatbou, neslobodný, nepožehnaný, ktorý nebude vyslobodený do Života Ducha Svätého pokiaľ ich vzťah a spoločenstvo s inými deťmi Božími nie je očistený a napravený podľa spravodlivosti a Vôle Božej. Pokiaľ my máme v srdci horkosť, hnev, nevraživosť, nepriateľstvo, aroganciu voči pomazaným služobníkom Boha, alebo ich ignorujeme, od nich sa separujeme, dovtedy budeme pod kliatbou a nepohneme sa s našim životom ani o krôčik. Toto platí aj na náš vzťah a pomer ku Slovu Božiemu, ktoré je práve tak sväté a nedotknuteľné v očiach Božích. Veriaci sa nemá čo „hrať“ so Slovom Božím, zneužívať ho pre svoje účely a zneucťovať ho akýmkoľvek iným spôsobom. Veriaci sa často „hrajú“ s Bibliou a diskreditujú Slovo Boha svojou hriešnou mysľou, špekulovaním, prekrucovaním alebo aj zneužívaním Slova, aby slúžilo ich vlastným účelom. Vyberajú si z Neho len to,  čo im osobne vyhovuje a zbytok ignorujú. To je hriechom!

Práve tak, zhromaždenie veriacich, ktorí sa zhromažďujú s úprimným a otvoreným srdcom za účelom uctenia Boha, vďakyvzdania Bohu za Jeho Milosť a Dobrotu a Spásu, za účelom ďalšieho poznávania Boha a Jeho Slova, je tiež sväté a vzácne v očiach Božích. My by sme sa nemali podieľať na takom zhromaždení bez úctivosti, vážnosti, dôstojnosti, velebnosti a bez bázne pred Svätým Bohom. Inými slovami, mnohí kresťania sa musia stále učiť, ako sa správať v Dome Božom, pretože Duch Svätý je tam prítomný! Čiže, to zhromaždenie je akoby „pomazané“ prítomnosťou Ducha Svätého. Podobne je svätá a úctyhodná aj služba, ktorá je konaná v Duchu Svätom, čiže, pod pomazaním.

Nezabúdajme, že olej pomazania mal tiež „arómu“ svätého oleja, „sladkú vôňu“ a kdekoľvek sa toto pomazanie nachádzalo, tam bola „aróma Krista“. Prítomnosť Ducha Svätého vždy robila všetky veci krásnymi a pôvabnými a spôsobovala aj zmenu prostredia z ťažkého, na ľahké, pokojné a prívetivé. Jeho prítomnosť vždy prináša nesebeckosť, obetavosť a pravdivý súcit s utrpením, mäkké a ľútostivé srdce, senzitívne voči zármutku a starostiam iných, ktorí sa snažia a „nejde to“ tak, ako oni očakávajú, túžia, alebo si želajú podľa svojich predstáv, viery či presvedčení. Napokon, najhlavnejšia bylina použitá na olej pomazania bola myrrha (2M. 30:23). Ona bola tiež jeden z darov Ježišovi pri Jeho narodení reprezentujúca, aj poukazujúca na budúce utrpenia Krista (Mt. 2:11). My vieme, že Kristus trpel za iných a preto, keď nám Boh dá pomazanie, to sa tiež prejavuje v tom, že aj my „trpíme“ za iných i keď to nerobíme fyzický na kríži, ale máme súcit v duši a snažíme sa pomôcť akokoľvek nás Duch Svätý, čiže, Jeho pomazanie, bude viesť. Ja tiež trpím, keď vidím moju neschopnosť pomôcť, ktorá pramení buď z neprítomnosť daru Ducha (1Kor. 12:1-11), alebo z nedostatku viery, alebo z neznalosti Vôle Božej pre danú osobu a jej situáciu. Čiže, Duch Svätý ma nevedie ku kroku, ktorý by som si niekedy v duši želal, lebo nie som na to povolaný. Na druhej strane, pretože vždy posudzujem duchovný stav tej druhej osoby, nie som z toho až tak zarmútený sám v sebe kedykoľvek viem, že toto spolupôsobí pre dobro toho dotyčného a jediný faktor je tu čas a trpezlivosť.

Príklad je tu aj náš brat Peter. Peter žije pod Milosťou Božou, hoci on s tým nemusí súmhlasiť, ani si to nemusí uvedomovať. Pánov zámer je viesť ho do Svojho Kráľovstva cez invalidný vozík. Ako dlho v ňom ešte bude musieť sedieť, to nik z nás nevie, hoci to podľa mňa nezávisí od Pána, ale od Petra. Napokon, bez toho vozíka by sa Peter možno do Kráľovstva Božieho ani nikdy nedostal, čo nie je moja logika, ale duchovný vnem, vízia od Pána. Lebo podľa Pána je to jeho duch, ktorý nevie stáť a chodiť po svojich nohách. Pán sa vždy díva na ducha, lebo Pánov problém je vždy náš duch a nie naše telo (Mt. 9:2-8). A problémy nášho ducha zväčšujú problémy našej duše! Namiesto, aby náš čistý duch (2Kor. 7:1) pomáhal čistiť našu špinavú dušu od jej telesnosti a hriešnosti, on, súc špinavý, ešte zväčšuje špinavosť našej duše... a naše telo potom trpí. A keď trpí naše telo, potom aj naša duša trpí.

Pán dovolil Satanovi, aby siahol na telo Jóba (1:12), práve tak dovolil, aby telo Petra bolo postihnuté chorobou, či chorobami, ale pre iné dôvody, lebo Peter si všetko spôsobil sám. Teda Pán nie je zodpovedný za zdravotný stav Petra, Peter sám je. Tu porovnanie medzi Jóbom a Petrom končí, čo sa týka Zámeru Pána, ale nekončí, čo sa týka priebehu toho procesu. Tak ako Jób prechádzal cez agóniu vo svojom srdci a mysli a mal veľa otázok, práve tak aj Peter určite mal a má v hlave i v srdci veľa otázok súc sklesnutý i skormútený. Každé také srdce pozná svoju vlastnú históriu, ako hlboko zašlo do depresie, stiesnenosti, skľúčenosti, zármutku, bezútešnosti, možno občas aj beznádejnosti zpytujúc Božiu Múdrosť, Vernosť i Lásku. Napriek tomu, Jób nehrešil voči Bohu, ani Mu nepripisoval žiadnu vinu (Job 1:22). Pán mi ukázal, že Peter hrešil proti Bohu v tom, že sa Mu rúhal aj Ho obviňoval zo svojho zdravotného stavu. Jeho srdce zostúpilo zo základu milosti a začalo mať na Boha požiadavky a očakávania, ako keby Boh bol zopodvedný za jeho stav, alebo mal nejaké povinnosti voči Petrovi. Preto Pán nemá problémy s jeho telom, ale s jeho duchom a dušou. Pán čaká a dáva mu Milosť cez možnosti, aby cez ten vozík očistil jeho ducha aj dušu. Keby on nehrešil proti Bohu, možno by dnes už nebol vo vozíku, ale by behal po svojich nohách. V Časti 5 sme hovorili o Svetle Pána, ktoré desperátne potrebujeme, aby sme mohli vidieť samých seba, ako nás Pán vidí a čo v Jeho očiach potrebujeme. Pán Petrovi dal Svoje Svetlo aspoň v podstate, nie v detailoch. Keď Peter to Svetlo o sebe prijme, uverí mu, bude nasledovať Dobrotu Pána, ktorá ho povedie ku pokániu (Rim. 2:4), a keď to pokánie zo srdca učiní, potom Pán Petra uzdraví a ten vozík stratí význam. Keď Peter to Svetlo neprijme a neučiní pokánie Pánovi, ani svojej manželke, ani svojmu synovi pred ktorými sa Bohu rúhal, potom nebude nikdy vyzdravený, ale bude prekliaty bez pardónu, lebo Peter stratil i rešpekt i úctu voči Všemohúcemu Bohu! Jeho slová a činy neukazujú absolútne žiadnu známku, že by Duch Svätý v ňom prebýval. On by sa mal modliť Žalm 51:10-12 („Stvor vo mne čisté srdce... atď.)

Ten porazený z Matúša 9:2 musel byť skrútený, stvrdnutý a neohybný a ja usudzujem, že taký mohol byť aj obraz jeho ducha. Lebo, napr. pýcha, tvrdohlavosť, neochota, prchlivosť, sebeckosť, škriepivosť, hnevlivosť, neústupčivosť, odsudzovanie iných, atď., mohli formovať jeho ducha i dušu do takej stvrdnutej a neohybnej formy. A to formovanie konali cez hriechy, ktoré on páchal cez tých zlých duchov. Keď mu jeho hriechy boli odpustené, oni stratili silu, vládu, jeho duch i duša sa akoby „prebrali“, zmäkli a s nimi aj jeho telo. Čiže, ten dotyčný bol porazený primárne v duchu a duši a nie v tele. A keď mu povedali, že ho prinesú pred Ježiša, aby ho uzdravil, že duch i duša toho dotyčnéhoz mohli z toho dostať taký „náraz“ viery, nádeje, očakávanej milosti a uzdravenia, že tá Dobrota Boha ho mohla viesť ku hlbokému a rýchlemu pokániu (Rim. 2:1-11). Keď ho teda položili pred Ježiša, jeho hriechy už mu naozaj mohli byť odpustené. Kým nám dobrota Pánova otvorí oči a dovedie nás k pokániu, to môže trvať niekoľko rokov; pokánie a odpustenie hriechov môže trvať niekoľko minút.

Celé zástupy kresťanov by mali byť v invalidných vozíkoch, nie preto, že by nemohli chodiť po svojich nohách, ale nemajú ani najmenší záujem chodiť s Duchom Boha, hľadať Kráľovstvo Nebeské a tým meniť sa vo svojom duchu a charaktere a takto sa dostať do toho Kráľovstva Božieho. Čiže, Pán nás musí dávať do nepríjemných, aj bolestných situácii a podmienok, aby v nás mohol dosiahnuť to, čo On chce, a čo vlastne aj my chceme – ale „bez vozíka“! Invalidný vozík môže teda byť požehnaný ínštrument, práve tak, ako lôžko v nemocnici, či nejaká „beznádejná situácia“, atď. Sú to všetko vzácne veci a situácie, keď nás majú priviesť do Kráľovstva, alebo „aspoň“ do Spásy našej duše. Keď Apoštoli posilňovali nových učeníkov, nabádali ich, aby pokračovali vo viere a tiež im hovorili: „cez mnohé súženia musíme vojsť do Kráľovstva Božieho" (Sk. 14:22b).

Do Kráľovstva Božieho vojdú jedine Premožitelia – Víťazi. Každý Premožiteľ, každý Víťaz musí mať pomazanie od Boha bez ktorého by nemohol ani premôcť, ani zvíťaziť. Nevesta Kristova bez pomazania Duchom Svätým, teda bez svätého oleja, neexistuje! Vieme, že pannám, čo nemali oleja bol vstup do Kráľovstva zatarasený a Pán im povedal, že ich nepozná (Mt. 25:8-12).

6) V týchto dňoch pred koncom sveta nie všetci veriaci majú potrebnú mieru pripravenosti pre Príchod Pána. Je to iba tzv. „Zvyšok“ z Cirkve, ktorí sú, alebo sa stávajú pre Jeho Príchod pripravení. Pánovo srdce je zamerané na tento Zvyšok, ktorý vlastne reprezentuje Jeho Mladuchu a títo ľudia sú pre Neho drahocenným a svojráznym pokladom, mimoriadnou, osobnou, dôvernou nádobou – nie preto, lebo Pán mal pre nich zámer v srdci, aby boli oni oddelení od ostatných, ale preto, lebo tí ostatní neboli ochotní platiť požadovanú cenu za ich zmenu na Nového Človeka, Premožiteľa, Víťaza, Mladuchu.

Je pozoruhodné, že v Starom Zákone ten „Zvyšok“ 7.000, ktorí si nepokľakli pred Baalom, Pán nespomenul a nepriviedol na svetlo až pokiaľ sa na scéne neobjavil Eliáš (Rim. 11:2-5/ 1Kr. 19:18). Pán tu prikazuje Eliášovi, aby sa vrátil do pustatiny Damašku a aby pomazal Elizea za proroka namiesto seba. Teda, títo zo Zvyšku boli privedení na svetlo v tom istom čase, keď Elizeus bol privedený na svetlo. Toto nám dáva kľúč ku pochopeniu charakteru tých ľudí. Výnimočná a mimoriadna charakteristika života a služby Elizea bol život, presnejšie, život vzkriesenia. Elizeus predstavoval moc života víťaziaceho nad smrťou.

Keď prídeme do Nového Zákona, Ján Krstiteľ, naplnený Duchom Svätým od svojho narodenia, prišiel v duchu a v moci Eliáša, aby prichystal ľudí pripravených pre Pána (Lk. 1:15, 17). Jánov život a služba kázania spočívali v tom, aby on previedol všetko ku Kristovi. A keď ten prevod bol urobený, oni boli pokrstení v Mene Pána Ježiša Krista a Duch Svätý zostúpil na nich (Sk. 19:1-7). Pavol zrejme postrehol v nich nedostatok života a moci, teda, známky prítomnosti Ducha Svätého chýbali, preto sa ich pýtal na ich krst.

Zvyšok, ľudia pripravení pre Pána, prišli na svetlo s Elizeom, to znamená, že známka ľudí pripravených pre Pána je vláda Ducha Svätého v ich duši a moc života vzkriesenia. Toto reprezentuje pomerne ťažký život pre telesnosť. Mnohí sa môžu modliť za plnosť Ducha, za moc Ducha, za vedenie Duchom, ale Duchom-ovládaný život, ktorý neprešiel hĺbkami kríža ničiaceho ich naturálnu silu a naturálnu múdrosť, neexistuje. V nás niet miesta pre dve vlády – našu aj Ducha Svätého, teda, pre obidve naraz. A keď my povieme, že sme Jeho inštrumenty, fakt je, že On nás môže používať, ale naša pozícia a vedomie budú skôr ako diváci, než inštrumenty a my vôbec nemusíme mať povedomie, keď nás On používa. Keď hovoríme o známke života vzkriesenia, moc Jeho života v nás musí byť viditeľná a osvedčená našou samotnou bytosťou a jej históriou, ona sa musí v nás prejavovať. Našou priebežnou skúsenosťou budú situácie, kde bude jasné, že hovoriť vyžaduje Ducha Svätého, pracovať vyžaduje Ducha Svätého, konať čokoľvek pre Pána vyžaduje Ducha Svätého – a NIČ Z NÁS. Aj tí humánne najlepší, najpoctivejší a najvernejší veriaci boli zruinovaní ich vlastnou pýchou, namyslenosťou, domýšľavosťou a seba-presadzovaním vo svojom pozemskom živote a hlavne vo sfére práce pre Pána. Vždy sa v nich našiel nejaký kompromis, dohoda s vecami, ktoré sú v podstate zlé, pochádzajú zo zla.

Čo je Baalizmus? Baalizmus je linkou s tým, čo je satanské; a v našej neobnovenej náture existuje linka s tým, čo je satanské. Satan prichádza medzi kresťanov cez linku pýchy. Čo vlastne bol ten Baalov hriech? Jeho zločin? On obdržal slávu, renomé z Božích vecí. To je všetko. Osobný zisk z Božích vecí, lebo on miloval odmenu, niečo pre seba z Božích vecí, keď nič hmotného, tak aspoň meno, povesť, reputáciu, obdiv. Tým uspokojoval svoju pýchu a budoval svoj imidž. Či je niekto medzi nami, kto by povedal, že nič takého vo mne niet, ani nikdy nebolo? Tí, ktorí boli, alebo stále sú používaní Pánom dobre vedia, že byť používaný Pánom je súčasne nebezpečná vec. Oblasť veľkých Božích požehnaní je súčasne oblasťou najväčšieho nebezpečenstva pre tých požehnaných, lebo hazard seba-vyvyšovania, zakrývanej spupnosti na nich číha z každej strany. Napriek týmto nebezpečenstvám, služba tohoto Zvyšku musí pokračovať. Tieto inštrumenty Pánove budú podobné Jánovi Krstiteľovi v moci Eliáša. Ján Krstiteľ šiel do žalára a tam bol sťatý. Jeho život musel odísť, aby dal miesto prichádzajúcemu Kristovi a tým Novému Životu Vzkriesenia. Toto je, samozrejme, podobenstvo a my musíme rozumieť duchovnej pravde, kde náš starý človek musí tiež byť „sťatý“ a náš starý život podobne musí odísť, aby dal miesto Novému Životu vzkriesenia.

7) Najťažšia vec na svete je – VIERA! Celé Kresťanstvo spočíva na tomto jednom slove! Viera je nový začiatok, kde človek je znovuzrodený do nového života a zapísaný do Knihy Života. Vierou človek pokračuje v celom nasledujúcom procese spásy svojej duše. Spása našej duše je ukončenie našej viery (1Pet. 1:9). Viera je kľúčom ku všetkému v našom vzťahu k Pánovi Ježišovi Kristovi a k Nášmu Otcovi Nebeskému. Všetko v našom kresťanskom živote je otázkou našej viery a ona je tiež stredobodom našej duchovnej vojny. Na viere sa točí celé naše kresťanstvo a na nej závisí náš osud, náš budúci život s Bohom, alebo naša smrť bez Neho. Hneď po našom vykúpení sme všetci povolaní na život viery, preto by sme sa mali „pozrieť do očí“ tomuto faktu detailnejšie hneď od počiatku. Musíme sa definitívne vysporiadať s otázkou viery pretože niet kroku, ani etapy, ani aspektu v živote dieťaťa Božieho od samého začiatku do samého konca, ktoré by neboli záležitosťou viery! Pomôže nám to teda do veľkej miery, ak sa pozrieme tomuto faktu do očí a prijmeme ho s celou jeho dôležitosťou, a nebudeme sa pokúšať vyhýbať sa mu alebo ho odkladať niekam na poličku, aby tam zbieral prach.

Čo je kľúčom pre chápanie viery? Odkiaľ ona pochádza a ako sa dostáva do našej duše, aby sme ju tam mohli použiť pre našu spásu a spoločenstvo s Bohom? Nuž v prvom rade: „Viera je podstata vecí na ktoré sa nádejáme, evidencia vecí, ktoré nevidno“ (Žid. 11:1). Môžeme dodať, že veci, ktoré nevidno sú večné (2Kor. 4:18). Jej Pôvodcom a Dokonávateľom je Ježiš Kristus (Žid. 12:2). Viera je dar Ducha Svätého pri našom vykúpení (1Kor. 12:7-9) a mala by byť tiež ovocím Ducha Svätého v našom duchu pri procese našej spásy, ak pokračujeme k nášmu zdokonaleniu (Žid. 6:1/ Gal. 5:22,23). Viera je duchovná a preto my ju nijako nemôžeme „vyfabrikovať“ v našej duši, ani jej porozumieť našim intelektom. Vieru dokáže prijať a tiež jej rozumieť len naše srdce. Človek, ktorý má zavreté srdce nemôže byť ani vykúpený, ani spasený, lebo zavreté srdce je odsúdené k zániku! Teda vierou sme vykúpení (Rim. 10:10) a vierou sme tiež spasení (Ef. 2:8).

Viera je najprv vkladaná Pánovým Duchom do nášho ducha (vedomia) a odtiaľ sa dostáva do našej duše – srdca (viď „Pravda o Spáse“, diagramy). Kľúč k porozumeniu jej prechodu z nášho ducha do nášho srdca spočíva a je absolútne závislý od Slova Božieho, pretože SLOVO BOŽIE PRENIKÁ DO ROZDELENIA DUŠE A DUCHA (Žid. 4:12)! Čo to znamená? Tu sa jedná o DOBÝVANIE DUŠE Z DUCHA – A TO JE SPÁSA DUŠE! My nie sme spasení cez našu hlavu, intelekt, diskusie, debaty, rozumovanie, vysvetlovanie, špekulovanie, ani vyučovanie; ale cez naše srdce a vieru! Preto zavreté srdce vedie do záhuby, jeho majiteľ je odsúdený k zániku. Tie intelektuálne aktivity nie sú sami o sebe zlé, alebo totálne neužitočné, aby sme nešli do druhého extrému. Ale oni sú iba schodom ku duchovnému rastu a zmene a ku konečnému víťazstvu. Lebo keď by sme zostali iba pri nich, nikam by sme nedospeli jedine k našej smrti. Otázka tu je, či sme schopní rozoznať naše srdce od našej mysle, čo vychádza zo srdca a čo z mysle. Keď nedokážeme rozoznať naše srdce od našej mysle, máme problém a potrebujeme pomoc od Pána. Jedine tam, kde srdce pozná samo-seba, napríklad, svoju horkosť (Pr. 14:10), môžeme ho rozoznať, lebo horkosť v mysli ani neprebýva.

Viera je moc, preto tomu, kto verí všetko je možné! (Mk. 9:23/ Lk. 17:6) Ona má moc u Boha, má moc nad Satanom a diablami, a má moc nad svetom (1Jn. 5:4). Naša viera môže tiež kolísať, byť oslabovaná a často môže padnúť „na dno“, keď nie je používaná pre Pánove zámery. Vtedy sme aj my sami „na dne“, uzavretí a akoby uzamknutí sami do seba, ničoho neschopní. Naša vojna viery zúri práve v oblasti Pánových zámerov, záujmov a túžob na jednej strane, a našich zámerov, záujmov a túžob na druhej strane. Ak by sme v duši mali iba Pánove zámery a záujmy a tieto by mali prednosť a ovládali by nás, žili by sme v pokoji a vo víťazstve každú minútu nášho pozemského života. Preto aj v tejto vojne je nad slnko jasnejšie, že najťažšia vec v našom živote je dostať naše ego, teda, seba-samého, preč z cesty. Lebo naše ego vždy vymýšľa a špekuluje a kombinuje a predstavuje si, že Pán musí konať presne tak, ako náš hlúpy rozum očakáva a ako to považuje za logické, ako keby Pán bol limitovaný našou logikou. Naša logika je fakticky najväčším nepriateľom viery, lebo viera nie je limitovaná našou logikou. Toto napokon tiež vysvetľuje, prečo Pán vybral vieru za nástroj našej Spásy a nie náš rozum a logiku!

Viera obyčajne pôsobí a koná potichu, takmer nebadane, bez veľkej burácajúcej sily alebo hromobleskov a je takmer nemožné odhaliť, ako Pán odpovedá na našu vieru. Toto platí aj na fakt, kde Pán uchránil a zachoval Svoju Cirkev od zničenia po celé tie stáročia proti veľkým silám zla a temnoty, ktoré sa vždy snažili Cirkev zničiť. A my ani nevieme, ako to Pán robil a kedy. Preto aj keď sme my v nejakej „beznádejnej“ situácii a očakávame Pána, že urobí nejakú mimoriadne zázračnú vec, to sa nikdy nemusí stať. Ale čo má Pán vo Svojom úmysle a pláne, to sa stane... ak Mu veríme a budeme konať podľa tej viery. Lebo Pán má vždy rozumnejšie plány, než my a tiež rozumnejšie cesty, ako tie plány uskutočniť. Teda, aj keď naša viera pochádza od Neho a ukazuje svetlo o určitom fakte, to neznamená, že my vieme, ako sa tá viera má uskutočniť a kedy. To isté napokon platí aj o Jeho Slove. Keď Pán povie: „Pýtajte si a bude vám dané“ (Mt. 7:7 + 21:22, atď.), nikde v Písme nenájdete „ako dostanete a kedy dostanete“! Pravda? Ale dostanete... keď pýtate vierou.

Vzhľadom ku horeuvedeným faktom, môžeme tiež prehlásiť, že viera je súčasne bodom najväčšej slabosti v ľudskej náture, a my to zistíme skôr alebo neskôr. Pretože sila viery v Božskej náture a slabosť ľudskej viery v našej náture nemôžu koexistovať v skutočnej jednote, oni existujú v rozporoch a sú jedna proti druhej. Viera je tiež tajomstvom, ktoré nemôžeme odhaliť žiadnym mentálnym inštrumentom, ani jej rozumieť. Tajomstvo viery môžeme zachovať jedine v našom duchu a to špecificky v našom čistom vedomí (1Tim. 3:8, 9). Hoci naše srdce je schopné vieru prijať, aj jej rozumieť, ale jej tajomstvu tiež ono nemusí vždy rozumieť.

Ďalší problém týkajúci sa nás a viery je v jednoduchom ale dôležitom fakte, že my nie sme SCHOPNÍ veriť tomu, čo nevidíme, necítime, ani čomu nerozumieme! Pravda? Je tu nejaké riešenie? Je, inak by sme tu dnes neboli a ani tieto riadky by ste nemohli nikdy čítať. Toto je napokon problém celej Cirkvi, nielen náš osobný problém, preto je žiadúce, aby nám Pán dal aj k tomuto problému Svoje Svetlo.

Opakujem: „Viera je podstata vecí, na ktoré sa nádejáme, evidencia (dôkaz) vecí, ktoré nevidno“ (Žid. 11:1) To je pekné, ale čo s tým, keď nie sme SCHOPNÍ tejto „viere uveriť“? Viera je tiež svetlo v ktorom vidíme, čo fyzicky nevidíme a kde dúfame v to, čo podľa našej logiky môže byť beznádejné! Pán nám vieru dáva pri každom probléme, keď sa dívame na NEHO a nie na ten problém! Z nášho vedomia sa viera dostáva do nášho srdca – za predpokladu, že ono je otvorené a OCHOTNÉ ju prijať a jej uveriť. Ten podstatný fakt, ku ktorému prichádzam je ten, že Náš Pán nečaká na našu SCHOPNOSŤ veriť, ale na našu OCHOTU veriť! Preto ON-BOH pracuje v našej bytosti, aby sme BOLI OCHOTNÍ konať aj Jeho Záľubu (Fil. 2:13), čiže, Jeho Vôľu, lebo Jeho Záľuba je časťou Jeho Vôle. Bez viery Jeho Záľubu konať nemôžeme za žiadnych okolností preto On pracuje, aby sme v prvom rade boli ochotní prijať do srdca Jeho Vieru ktorá v sebe obsahuje Jeho Vôľu a Záľubu, uverili jej a boli OCHOTNÍ ju vykonať. Akonáhle On nájde v našom srdci ochotu, potom potrebnú SCHOPNOSŤ tú vieru vykonať zabezpečí BOH! Dúfam, že všetci vieme, že bez viery nie je možné ľúbiť sa Bohu. Napokon, kto prichádza k Bohu, musí veriť, že Boh je. A nielen to, ale tiež, že BOH ODMEŇUJE tých, ktorí Ho snažne hľadajú! (Žid. 11:6)

My sme vždy ochotní žiť náš život podľa našich túžob, očakávaní a záľub. Boh nám naše záľuby nikdy nezakazoval, ani ich všetky nepovažoval za hriešne. Ale Boh musí v nás pracovať, aby sme boli ochotní konať aj Jeho Záľubu. pretože za tým účelom sme boli stvorení – pre Jeho potešenie a nielen pre naše! (Zj. 4:11) Božia hlavná Záľuba je, aby sme boli spasení, zdokonalení, Jeho synovia a dcéry a žili s Ním na veky vekov v nepredstaviteľnej blaženosti, radosti, šťastí, v pokoji, bez strachu, bez stresov a problémov. Je toto snáď zlá Záľuba? Je to aj naša záľuba?

8) Každý veriaci chce byť požehnaný Pánom a niektorí veriaci chcú byť aj používaní, ako inštrumenty v Jeho rukách. Boh nás môže požehnávať aj nás používať, ako Jeho inštrumenty, ale súčasne nemať v nás žiadne potešenie, ani zaľúbenie (Žid. 11:6). Ak nás Boh v niečom požehná, alebo nám v niečom dovolí slúžiť Mu, to je vždy v dôsledku Jeho Milosti, ale to neznamená, že On musí v nás mať zaľúbenie. Niekedy aj v Jeho služobníkovi môže byť nejaká výhrada, pochybnosť, neistota ohľadne Pána, čo stojí v ceste Jeho potešeniu a záľube v takom služobníkovi. Existuje teda niečo omnoho väčšieho a dôležitejšieho, než je Božie požehnanie alebo naša služba Pánovi – je to Jeho potešenie, pôvab, rozkoš v nás samotných! A tento faktor potešenia, pôvabu, ba rozkoše je otázkou našej viery. Lebo to Slovo Božie nehovorí, že „bez viery je nemožné obdržať požehnania od Pána, alebo je nemožné konať pre Pána nejakú prácu“, ale jasne hovorí, že „bez viery sa nemôžeme Pánovi ľúbiť, ani Mu spôsobovať ozajstné potešenie, pôvab, rozkoš“. Napokon, Pán používa aj diablov na vykonávanie Svojej Vôle, lebo On má „kľúče“ (moc) od pekla aj od smrti (Zj. 1:18), no On v diabloch nikdy nebude mať žiadne potešenie.

Viera je tiež veľmi dôležitým základom pre ovocie Ducha Svätého, ako aj pre všetky Božské cnosti. Láska spočíva na viere. My nebudeme nikdy milovať osobu, ktorej neveríme alebo v ktorú neveríme. Radosť spočíva na viere. My vieme, aký môžeme byť mizerní, keď stratíme našu vieru alebo keď začneme mať pochybnosti a otázky. My sme skutočne šťastní a veselí, iba keď naša viera je jasná, živá a pevná. Pokoj spočíva na viere. Tam, kde niet viery, niet ani pokoja, mieru, kľudu. Pokora spočíva na viere. Opak pokory je túžba vnucovať naše veci a presvedčenia, presadzovať samých seba, konať všetky veci zo seba, držať sa zubami-nechtami svojich dôvodov a presvedčení, obhajovať sa, brániť sa, atď. Pravá viera podkopáva všetky tieto sebecké akcie. Trpezlivosť spočíva na viere. Tieto dve duchovné cnosti sú vlastne spojené a idú v Slove Božom ruka-v-ruke práve tak, ako aj ostatné duchovné cnosti – nádej, vytrvalosť, láskavosť, dobrota, atď. Všetky Božské cnosti spočívajú na základe viery (1Tes. 1:3/ 2Tes. 1:4/ 1Tim. 6: 11/ 2Tim. 3:10/ Tit. 2:2/ Žid. 6:12/ Jak. 1:3/ 2Pet. 1:5-8/ Zj. 2:19/ Zj. 13:10).

Viera je ťažiskom, stredobodom, podstatou samotného Charakteru Boha Všemohúceho. Viera a Svetlo sú vlastne tým istým, dá sa medzi ne dať rovnítko, lebo my tiež vieme, že BOH JE SVETLO a v Ňom niet žiadnej temnoty (1Jn. 1:5). Na základe horeuvedeného, môžeme tiež povedať, že BOH JE VIERA, lebo okrem svetla, viera je tiež skutočnosť, realita, pravda. Preto, akúkoľvek slabosť alebo nedostatok duchovnej viery je možné interpretovať nielen ako pochybovanie o Bohu, ale aj napádanie Jeho Charakteru, výzva k nedôvere a tým aj k očierňovaniu Božieho Charakteru. „Či Boh naozaj povedal...?“ (1M. 3:1) My nemusíme hrešiť voči Bohu priamym oponovaním Jeho Slovu, ale môžeme byť veľmi arogantní a očierňovať Jeho Charakter sprostými otázkami! Dokonca tieto otázky nemusíme ani vyslovovať pred inými osobami, stačí, keď sa ich pýtame vo vlastnom srdci. A toto je vlastne veľmi jednoduché, pretože my v srdci vždy chceme, aj nevedome chceme, aby viera bola čímsi iným, než vierou pokúšajúc sa nahradiť ju čímsi, hocičím, čo naše telesné či duševné zmysly môžu identifikovať, registrovať, chápať. Ale viera, ktorú nám Duch Svätý dáva do vedomia nášho ducha stále zostane tou istou vierou a nič ju nezmení! Naše zmysly nedokážu zmeniť naše vedomie a teda ani vieru, ktorá je v ňom. A vedomie sa nedá podplatiť, ani obísť, ani sa s ním nedá vyjednávať.

Pán nám niekedy dáva vieru o ktorej dopredu vie, že my nie sme schopní ju vykonať aj keby sme chceli. Náš úkol je potom dospieť k tomu istému uzáveru a započať s Pánom proces nášho uschopnenia tú Ním danú vieru vykonať prehĺbením našej počiatočnej, alebo čiastočnej, alebo nedostatočnej viery. To nerobí takmer nikto z kresťanstva, koho poznám a nerobil som to ani ja v takomto štýle. Ja keď som videl pred sebou úkol, ktorý bol akosi „nemožný“ a žiadny „normálny človek“ by sa do neho ani nepustil, hľadal som v sebe čosi, akúsi vieru, ktorá by ma uistila, že keď Pán Neba a Zeme niečo také chce, potom musí existovať cesta aj moc ako to dosiahnuť, bez ohľadu na moju logiku, predstavy či obavy. Typickým príkladom bol môj boj s Kanadským Veľvyslanectvom v Prahe a s predstaviteľmi Liberálnej vlády v Kanade, aby sa Jiří a Marta Žohovi dostali do Kanady napriek stupídnosti Žohu na Veľvyslanectve v Prahe a odmietnutí ich viza. Ja som vyhral a oni prišli. Že sa predčasne vrátili domov a že sa tiež navrátili k Satanovi a za moje dobro sa mi odplácajú zlom, to už nie je môj problém, to je záležitosť ich srdca.

Je naozaj ťažkou vecou pre nás sústavne veriť Bohu, nie preto, čo On môže alebo je tiež ochotný vykonať, ale preto, čo ON JE. Takáto viera nás skúša na každej strane – Božie odkladanie alebo prerušovanie vecí, Božie meškanie či oneskorovanie vecí, Božie zdanlivé rozpory, protirečenia, protiklady, nezrovnalosti, nesúhlasy s vecami, paradoxy a tucty ďalších vecí, ktoré nám „nesedia alebo nejdú do hlavy“. Otázka je: Čo my mienime s tým robiť? My vieme, že BOH JE, ale JE ON naozaj, čo hovorí Sám o Sebe, že ON JE? Alebo ON NIE JE? Mnohé naše interpretácie Jeho konania alebo odpovedí na naše modlitby, naše argumenty a naša myseľ o veciach a dianiach sa niekedy príkro líšia od toho, čo ON JE a čo by sme mali veriť. Či my naozaj vždy veríme, že BOH VIE ČO ON ROBÍ? A túto otázku môžeme tiež preniesť do duchovnej sféry nášho života. Príklady?

Existuje mnoho vecí v našom duchovnom živote, raste a zdokonaľovaní sa do Podoby Nášho Pána Ježiša Krista, ktoré už mali byť Pánom odstránené, niekedy aj dávno odstránené, aj podľa našej logiky. No Pán ich doteraz neodstránil – včítane záležitostí nášho charakteru! Ak by to bolo naozaj možné, my by sme si najradšej želali, aby nás Boh učinil absolútne bezhriešnymi už dnes, teraz – ale On to nikdy neurobí! Prečo nie? Lebo Jeho cieľ nie je, aby sme dnes prestali hrešiť! Je to pre nás logické? Nie. Podľa Neho to ale je! On totiž s nami jedná v záležitostiach našej viery, vôle a ochoty, v otázkach premeny, transformácie nášho charakteru na Svoju Podobu, lebo to je konečný Cieľ Boha Otca (Rim. 8:29). A určite je veľa iných vecí, ktoré by sme si želali, aby Boh pre nás učinil – ale On ich nečiní! Boh má na to Svoje logické dôvody. On sa upriamuje a je verný v prvom rade Svojim Zámerom a Cieľom a ON JE veľmi dôsledný, aby ich dosiahol nielen pre Svoju spokojnosť, ale aj pre naše dobro a slávu s Ním na veky vekov. Keby nás Boh spravil bezhriešnymi hneď teraz, potom by naša viera a vôľa ochrnuli a prestali by rásť a vyvíjať sa! Náš charakter by sa prestal meniť! Každý z nás môže vždy mať vo svojom starom človeku „elefantov“, ktorí tam roky stoja a nehýbu sa a nám to buď nevadí, alebo nevieme čo s nimi. Môže to byť pýcha, sebeckosť, obavy, neistota, nerozhodnosť, strach, seba-spravodlivosť, neposlušnosť, lenivosť, neochota, nezáujem, atď. Pán sa ale žiadneho „elefanta“ ani nedotkne dokiaľ nám on nevadí, alebo dokiaľ my nevieme, čo s ním. To je práve ten problém v našej duši, ktorý tam Pán úmyseľne ponecháva a ktorý MY musíme riešiť a prekonať s Jeho múdrosťou a mocou. Čiže, naša viera a vôľa musia rásť a dostatočne zosilnieť v ich aktivite, aby sme MY tých „elefantov“ mohli pohnúť a ich aj odstrániť. To je cesta nášho zdokonaľovania, čiže, spásy... cez naše hrešenie a pády a pokánie! 

O Abrahámovi by sa dala napísať hrubá kniha. To najhlavnejšie a najpodstatnejšie z jeho kresťanského života viery je fakt, že Boh mu zriedkakedy dal najavo, čo robí a prečo to robí. Dal mu úkoly aj sľuby, ktoré boli buď nelogické, alebo paradoxné, alebo ich vyplneniu sa nikdy nedočkal. Práve naopak, hoci zomrel vo viere, nedožil sa Prísľubov Božích, a tým ani ovocia svojej viery (Žid. 11:13,39,40). O takej viere my určite nemáme ani poňatia. Preto je napísané: „Tí, ktorí sú vo viere sú Abrahámovým semenom... a sú požehnaní s verným Abrahámom“ patria Kristovi, ktorí sa narodili z Jeho námahy a úsilia a sú dedičmi podľa Prísľubu Božieho (Gal. 3:7,9,29). Kristova námaha, úsilie a utrpenie boli tiež záležitosťou Kristovej Viery a Vôle. Na základe tejto Jeho neoblomnej Viery a Vôle bolo prorokované, že „On uvidí Svoje Semeno... On uvidí námahu, úsilie, utrpenie Svojej Duše a bude spokojný.“ (Iz. 53:10,11) „Ak je Boh s nami, kto môže byť proti nám?“ (Rim. 8:31) A BOH JE S NAMI!... len my nie sme celkom s Ním... a na tom Duch Svätý pracuje. NÁŠ ÚKOL JE VERIŤ A DÔVEROVAŤ!

9) Naša DUŠA má seba-vedomý život. Našou dušou sme si vedomí seba samých, iných ľudí a všetkého, čo je na tomto svete. Náš DUCH má Boha-vedomý život. My si môžeme byť vedomí Boha a s Ním komunikovať jedine našim duchom a ničím iným! Bez viery, čo je duchovná substancia, my ani nemôžeme prísť k Bohu (Žid. 11:6). Naše TELO má sveta-vedomý život. Toto je jasné. Seba-vedomý život je jediný život, aký majú a akým žijú pohani. Seba-vedomý život je na nešťastie prevládajúci aj u karnálnych kresťanov, lebo ich Boha-vedomý život je mizivý, niekedy aj totálne nulový.

Naša duša je po vykúpení NÚTENÁ vybrať si z dvoch ciest: (1) cestu k jej SMRTI a večnému zániku a prekliatiu, alebo (2) cestu k ŽIVOTU večnému, blahoslavenému v Prítomnosti Nášho Stvoriteľa, Spasiteľa a Pána ako aj Nášho Otca Nebeského, ktorý našu Spásu „vyprojektoval“ vo vlastnom srdci. Žiadne iné cesty, ani iné osudy pre žiadneho človeka neexistujú! Pán nás nenúti ísť cestou spásy, ale dáva nám veľmi jasný výber aj s dôsledkami toho výberu (5M. 30:15-20/ Mt. 7:13,14). Na tú cestu sa máme vydať po našom krste vodou, ale máloktorý veriaci sa na ňu vydá po svojom krste. Fakticky, existujú aj veriaci, ktorí sa na tú cestu nikdy nevydajú pretože im to nie je povedané, nikto ich tak nevedie, alebo nie sú ochotní ísť tou cestou strácať ich starý hriešny život. Oni tým ale strácajú aj svoju jedinú príležitosť pre svoju spásu. Ako som hore písal, naša Spása je úžasne cenná vec, ktorá stála Syna Božieho Jeho Život. A táto Spása má cenovku aj pre nás, jej cenou je strata nášho starého života, čiže – buď zaplatíme, alebo necháme tak. A tu sú takmer všetci vedúci v cirkvách vinní za podvádzanie veriacich, či už vedome alebo nevedome a budú za to braní na zodpovednosť pred Súdnou Stolicou Krista (Rim. 14:10).

Pre tých, čo sa vydali na túto cestu, alebo plánujú sa vydať je žiadúce prijať Svetlo Pána ohľadne Jeho ciest, ktoré On pre nás naprojektoval a tri z nich sú nasledovné:

a) Cesta Vízie. Na strane 43, v 4. odstavci bodu „l“, som napísal: My sme schopní ísť len tak ďaleko, kam nás dovedie naša vízia, náš pohľad do budúcnosti. A keď žiadny nemáme, nikam sa nehýbeme. Vízia je tiež otázkou nášho duchovného zraku. Duchovný slepec nemôže ísť po ceste spásy, lebo nič nevidí a vo tme sa nedajú konať rozhodnutia.

Základná Vôľa Nášho Otca Nebeského je vyjadrená v Rim. 8:28,29. Vo verši 28 sa hovorí o Jeho Zámere, a vo verši 29 Jeho Zámer je vysvetlený. Z verša 28 je jasné, že Boh predzvedel, kto Ho bude v pravde milovať a týchto všetkých povolal podľa Svojho Zámeru. Naviac, udelil im privilégium, že všetko, čo sa im v živote udeje bude pre ich dobro! Teda, v podstate nič zlého sa im nemôže prihodiť! Každý takýto veriaci sa doslovne narodil do Zámeru Boha, ktorý Zámer existoval pre neho pred založením sveta! A tento veriaci má začať vidieť tento Zámer Boží pre neho akonáhle otvorí svoje duchovné oči. Týmto dostane Víziu, ktorá ho povedie ku vykonaniu Božej Vôle zväčšujúc tým aj Slávu Božiu. Všetko, čo konáme, máme konať pre Slávu Krista a Slávu Otca v Nebesiach. Čokoľvek konáme, čo neprináša Bohu žiadnu Slávu, ba dokonca môže Bohu prinášať hanbu, musíme prestať konať akonáhle je nám to ukázané a my to uvidíme.

Existuje totiž veľký rozdiel medzi „našimi zámermi pre Boha“ a „Zámerom Boha pre nás“. Toto je základom ku všetkému nášmu konaniu a kresťanskému žitiu a preto toto by si mali zapamätať hlavne vedúci v cirkvách, ktorí toto často môžu miešať a tým spôsobovať duchovné škody a prinášať hanbu Kristovi a Otcovi Nebeskému. Nech si všetci duchovní vedúci uvedomia, že oni sú zodpovední za všetko, čo sa v cirkvách deje a nie tí, čo sedia v laviciach. Zámery Boha pre nás existovali pred našou existenciou. Každý veriaci, ktorý bol znovuzrodený a dostal Ducha Svätého do svojho ducha, mal svoje miesto v Zámeroch Boha a mal určené svoje povolanie v Kristovi. Nikto neobišiel „na sucho“, nikto nezostal „nezamestnaný“, práve naopak, každý bol povolaný a mal by byť po svojom krste vodou ostražitý a zistiť to svoje povolanie. A keď to povolanie začne vidieť, mal by sa o to nielen povrchne zaujímať, ale sa začať boriť za tým povolaním, pretože nič cennejšieho v tomto pozemskom živote nemôže mať, lebo Boh mu tu dáva príležitosť slúžiť Mu podľa Jeho Zámeru (Fil. 3:14,15) a slúžiť Mu úspešne – uspokojiť Svojho Otca – Boha Všemohúceho!

Žiadny veriaci, ktorý bol povolaný a začal tú VÍZIU od Boha vidieť a jej veriť, včítane veľkých mužov Božích, ktorí sú detailne opísaní v Písme, sa nezbaví svojho vlastného úsilia, ktorým chce to povolanie plniť a takto Bohu slúžiť. Ale Boh nás najprv musí na Svoj Zámer pripraviť podľa Svojej Múdrosti a Vôle, ktoré stoja v opozícii našej múdrosti a vôli, a jasne nám ukázať, že bez Neho NIČ nevykonáme. Výsledok je, že každý to pole Božieho Zámeru začne „orať“ svojim pluhom a začne strácať kopu času – 5 rokov, 10 rokov, 20 rokov, 30 rokov, 40 rokov – alebo to „oranie“ nikdy neprestane. Sám Abrahám „stratil“ kopu rokov pretože chcel „pomôcť Bohu“ so synom zasľúbenia Izákom, keď dlho nechodil. A to nielen, že „stratil“ kopu rokov, ale súčasne „pomohol Bohu stvoriť“ všetky problémy s Mohamedánmi odkedy sa Izmael narodil až dodnes, keď Mohamedáni zabíjajú kresťanov a Židov pretože oni nie sú Mohamedáni. Mojžiš „stratil“ 40 rokov pretože najprv musel byť v pustatine, kde musel „stratiť“ všetko, čo nadobudol v Egypte. Lebo Bohu slúžiť nemohol tým, čo nadobudol v Egypte. Jozef „stratil“ kopu rokov, keď sa snažil konať Víziu od Boha vo svojej vlastnej sile a múdrosti, čo bola vlastne hlúposť, lebo mladý brat sa nevystatuje starším bratom, že sa mu budú klaňať aj spolu s ich otcom a matkou (1M. 37:10). Keby bol jednal múdro, jeho bratia by ho nebolli hodily do jamy a nepredali kupcom z Egypta. A v Egypte by nebol skončil na niekoľko rokov v žalári, keby podobne nebol býval naivný, atď. Ale zrejme, aj Jozef potreboval tie roky v žalári.

Pointa je tá, že slovo „stratil“ som úmyselne dal do úvodzoviek, pretože tie roky vlastne každý z nich potreboval zažiť, aby ho Boh zmenil v jeho charaktere a neschopnostiach konať Bohu službu, ktorú On mal pre nich pripravenú pred ich narodením. Ak je teda niekto aj medzi nami, kto „stratil“ 10-20-30 rokov, to nie je koniec jeho služby Bohu AK sa taký veriaci niečo za ten čas naučil a začal vidieť svoju Víziu duchovnými očami. Ja tiež poznám bratov a sesty, ktorí začali „vidieť“ po 10, 20, 30 alebo aj po viacerých rokoch! Teda, naša VÍZIA čaká na každého z nás a Pán nám dáva nespočetné príležitosti ju začať vidieť a nasledovať v akomkoľvek štádiu nášho kresťanského života sa my nachádzame.

Potrebujeme si na tomto mieste uvedomiť ešte jeden veľmi dôležitý fakt. Všetko, čo sme získali, prežili a skúsili v našom minulom živote NIE JE stratené, premrhané, bezúčelné ani čas nie je stratený. Ak to doposiaľ nevidíme, uvidíme to v budúcom čase, že Pán bol vždy schopný pracovať na našom „poli neoranom“ aj keď sme si toho neboli nijako vedomí a z ktorej práce On dosiahol v nás zvláštne, nezvyklé, ba svojrázne hodnoty, ktoré sme my nikdy nevideli, ani nechápali. Toto bolo pre Neho možné na základe Jeho predznalosti, čo budeme v budúcnosti potrebovať a z akej minulosti môžeme čerpať poučenia, ktoré upevnia našu vieru a odhodlanosť ísť ďalej a ísť po novej ceste. Ja týmto nechcem povedať, že to horeuvedené platí na každého veriaceho, ale na tých, ktorí boli Bohom predzvedení a predurčení pre Jeho Zámery.

My všetci predsa vieme, že mládež medzi 13 a 19 rokom veku, tzv. „teenageri“, musia prejsť cez akýsi „tunel“, kde oni všetko vedia, nikto im nemá čo povedať, včítane rodičov, ktorí ich tiež nerozumejú a teda oni žijú „bezstarostný život v temnotách tunela“. A keď z neho vychádzajú nechce sa im veriť, akému reálnemu životu a zodpovednosti stoja zoči-voči. Či Pán o tom tiež vie? Ja osobne verím, že On to tak naschváľ naplánoval, lebo 13 ročný chlapec by aj tak nedokázal rozumieť svetu a životu a niesť zodpovednosť, ktorú za neho nesú jeho rodičia. Preto tých asi sedem rokov oni žijú v tuneli, kde sú chránení od sveta aj od zodpovednosti. Prečo by sme mali byť šokovaní, keď niečo podobné sa tiež deje v našom duchovnom veku? Existujú aj „duchovní teenageri“, ktorí môžu byť fyzicky 50-60 roční, ktorí uverili v Pána, boli pokrstení, uvedomujú si, že sú kresťania a teda iní, než ich pohanskí kamaráti. Možno sa oni tiež snažia nerobiť zlo, nehrešiť proti Bohu a odolávajú pokušeniam, ako len najlepšie vedia. Ale zodpovednosť za svoju vieru a pomer ku Kristovi zatiaľ nepociťujú ani jej nerozumejú, lebo zodpovednosť za nich nesie Kristus. Ale ľahký život pre nich nenasleduje, lebo sa musia učiť zodpovednosti a faktom duchovného života. Sme schopní toto vidieť? Toto je tiež fakt, ktorý Pán ustanovil vo Svojom Stvorení podľa Svojej Mysle a Vôle a má na to príčiny, ktorým my nemôžeme rozumieť pokiaľ nám ich On nevyjaví. Musím tu poznamenať, že byť „duchovným teenagerom“ v pokročilom veku je ako byť mamičkou v pokročilom veku. Nieje to koniec sveta, ale životné podmienky sú vtedy iné a určite sú ťažšie, ako v mladom veku, ktorý Pán vybral pre uverenie aj krst... aj pre mladú ženu byť mamičkou.

b) Cesta Múdrosti. Keď nájdeme cestu múdrosti, nájdeme cestu k našej spáse a do nášho vyslobodenia. „Bázeň pred Pánom je počiatok múdrosti“ (Žm. 111:10) a je to tiež počiatok znalosti (Pr. 1:7). „Počiatok“ znamená „prvá časť“, teda, BÁZEŇ pred Pánom je akoby „základ“ na ktorom môžeme stavať a pokračovať v znalostiach a v múdrosti. Pán nám od počiatku štedro dáva príležitosti, kde si môžeme overovať našu múdrosť, resp., jej nedostatok. Slovo „príležitosti“ máme v podstate rozumieť v nasledujúcom zmysle.

Pán nás nikdy nenúti, aby sme si vyberali Jeho Cestu bez toho, aby nám súčasne dával aj alternatívy a možnosti, ktoré sú pre nás znesiteľnejšie, prijateľnejšie, atraktívnejšie, ba aj „rozumnejšie“ podľa nášho úsudku. Dáva nám na výber najrôznejšie situácie a iné cesty, aby zistil naše posudzovanie Jeho Vôle a Jeho cesty. Postaví pred nás príležitosť, ktorá je súčasne skúškou našej bázne pred Pánom, našej oddanosti Pánovi, našej úprimnosti, integrity, vzťahu nášho srdca voči Pánovi, atď. Pán samozrejme vie, prečo si vyberáme pre nás vždy atraktívne a sľubné príležitosti a vždy ich posudzujeme podľa ich užitočnosti pre nás osobne, pre naše účely a zámery nášho srdca. Teda, naše výbery vždy závisia od naších plánov, našich ambícii a nášho chápania cesty, ktorú si my vyberáme. Pán tu nikdy nie je ako „vedec sediaci v laboratóriu“ čakajúci na výsledok testu. On vie dopredu, ako ten test dopadne, on naň nepotrebuje čakať. Pán toto „skúšanie“ robí s veľkou nežnosťou a láskou voči nám, aby nám neskôr mohol ukázať a aby sme potom my sami mohli posúdiť, či naše rozhodovania boli múdre alebo hlúpe. A tým sa učíme. Toto je praktické získavanie múdrosti od Pána Jeho Cestou, aj keď si my Jeho Cestu nemusíme vyberať. Múdrosť je v Písme spomínaná na mnohých miestach, no vždy sa jedná o Múdrosť Božiu a nie ľudskú, preto „Ak niekomu z vás sa nedostáva (Božej) múdrosti, nech prosí od Boha, ktorý dáva každému štedro a nevyčituje, a bude mu daná“ (Jak. 1:5). Akou cestou a kedy mu bude daná, to sa v tomto Slove Božom nešpecifikuje, lebo to vždy závisí od duchovného stavu toho veriaceho, ale bude mu daná.

c) Cesta Duchovnej Sily. História Izraela a Filištíncov je tak známa, že nie je potrebné sa o nej nejak veľmi rozširovať. Predsa však, potrebné je pýtať sa aspoň otázky, ktoré doteraz nemajú akosi spoľahlivé alebo pravdivé odpovede. Napríklad, prečo je to, že Izrael bol vždy v určitom nebezpečenstve zo strany Filištíncov? Oni vždy boli akýmsi zdrojom nepríjemností a otravovania a hrozieb a výsmechu Izraela odkedy oni existujú, hoci sami o sebe oni nič zvláštneho nikdy neznamenali. Dnes je situácia takmer tá istá až na to, že dnes sa oni nenazývajú Filištínci, ale Palestínčania. Izrael nemá väčšieho tŕňa v boku, ako Palestínčanov. Prečo potom slabosti a žalostný stav Izraela boli vždy preukázané v prítomnosti Filištíncov? Pán vždy má niečo alebo niekoho, cez koho sú zjavené špecifické nezdravé situácie, a neskôr Pán pridá aj dôvody toho nezdravého stavu spôsobujúceho slabosti a neschopnosti. Filištínci boli tiež nazývaní „neobrezaní Filištínci“. Dávid použil tú istú frázu keď volal Goliáša  „neobrezaný Filištínec“ (1Sam. 17:36).

Toto všetko sú známe veci, ale čo je „neznáme“, respektíve, neuvedomené ako dôsledok neschopnosti Izraela stáť zoči–voči Filištíncom, premôcť ich, zbaviť sa ich, je fakt že Izrael bol Filištíncom veľmi podobný. Ako? Tak, ako Filištínci boli neobrezaní v tele, IZRAEL BOL NEOBREZANÝ V SRDCI (Rim. 2:24-29). Preto sa im Filištínci mohli aj vysmievať a hanobiť ich Boha, a Izrael nebol schopný nič robiť.

Nanešťastie, podobná situácia je aj v Cirkvi a v celom kresťanstve, ktoré je podobne neobrezané v srdci a má v sebe svetského ducha. Preto svet podobne odhaľuje slabosti a neschopnosti Cirkvi, hanobí jej Boha a vysmieva sa jej a hovorí: „Vy nič neznamenáte, nemôžete byť braní seriózne.“ Svet sa smeje Cirkvi a kresťanom, ktorý nosia v sebe tých istých svetských duchov, ako nosia aj pohani vo svete. To tiež ukazuje, že „spása“ takýchto kresťanov nestojí za veľa, lebo nie je ničoho schopná, nemá žiadnu silu. A svet je najväčším tŕňom v boku Cirkvi od jej počiatku.

Toto je tiež vhodné miesto spomenúť, že tí veľkí mužovia Boží spomenutí v bode a) stratili tie roky práve kvôli tomu, aby boli „obrezaní v srdci“ a tým „stratili“ svoju hriešnu humanitu, neschopnosti, slabosti, duchovnú hlúposť a svoje svetské kvality, aby takto získali duchovnú silu a múdrosť potrebné na vykonanie ich služby Bohu, ktorý ich povolal. Za príklad zoberiem Mojžiša, ako možno ten najtypickejší príklad. Veľká väčšina veriacich pozná jeho históriu preto ju tu nebudem opakovať. Uvediem iba dva podstatné fakty.

Mojžiš, ako (predpokladaný) syn Faraóna, získal v Egypte veľké znalosti, svetskú múdrosť, zbehlosť a slávu; každý sa mu tam klaňal pretože bol „syn Faraóna“ a teda mal veľké privilégia. Pre Boha bol ale absolútne nepoužiteľný! Keď si ho Boh vybral pre Svoj Zámer vyslobodiť Svoj ľud z Egypta, najprv ho vyviedol do pustatiny a tam pásol ovce – 40 rokov ich pásol! Aký to šok a zmena pre Princa z Egypta – z chrámu Faraóna do pustatiny pásť ovce! Po 40 rokoch Mojžiš priviedol svoje stádo ku Božej hore zvanej Horeb, kde zbadal ker horiaci ohňom, ale ker nebol tým ohňom nijako dotknutý, pohltený, strávený, zhorený (2M. 3:1-6). Prečo horiaci ker? Náš Boh, ktorý je tiež spaľujúcim ohňom (Žid. 12:29), chcel ukázať Mojžišovi aj nám všetkým v Novom Zákone, že Mojžiš potreboval „horieť“ 40 rokov v tej pustatine, aby z neho ten oheň vypálil VŠETKO, čo on získal v Egypte. Až potom sa on stal inštrumentom prijateľným pre Boha vyviesť Jeho ľud z Egypta. To bol úžasne veľký úkol na ktorý on musel byť totálne prečistený a otvorený Pánovi pre Jeho inštrukcie. Keď aj nás Pán privedie do pustatiny, naša duša tiež „horí“, lebo stráca to, čo kedysi považovala za cenné a užitočné a príjemné, a nedostáva to, čo by naozaj chcela a po čom by túžila! Naša duša je „pretavovaná ohňom“, predsa však nie je ohňom pohltená a zničená, ale vyjde z neho ako 7 krát pretavené striebro, čo je tiež čistota Slova Božieho (Žm. 12:7)!

10) STRACH je jedna z najúčinnejších zbraní Satana! Každý človek žije v nejakom druhu strachu. Každý kresťan žije v nejakom strachu, otázka je v akom hlbokom a mocnom strachu on žije, či ten strach ovláda jeho kresťanský život a drží ho v paralýze, alebo má častý, alebo len občasný vplyv na jeho život a skutky. Na jednej strane je veľké zlo v tom, že máme strach, na druhej strane je práve tak veľké zlo v tom, že nemáme strach! Ako si to máme vysvetliť? Otázka tiež je, aký druh strachu má na nás vplyv? Sú dva druhy strachu, jeden pochádza zo zla a spôsobuje zlo, ničenie, paralýzu, smrť. Ten druhý strach prináša požehnanie, múdrosť, znalosť, radosť a život. Pozrime sa bližšie na tieto dva druhy strachu a rozumejme, čo pre nás znamenajú, čomu slúžia a ako s nimi jednať. Teda...

Na jednej strane je veľké zlo v tom, že máme strach, ktorý prináša neschopnosť, paralýzu, trápenie, sužovanie, zlosť, muky, týranie, choroby a napokon aj smrť. Tento strach pochádza od diabla a jeho úkolom je držať nás od spásy za každú cenu, takže veriaci po svojom vykúpení zostávajú, alebo sú držaní, v stave slabosti, nerozhodnosti, vlažnosti, ba aj spokojnosti so svojim paralyzovaným stavom, neschopnosti robiť rozhodnutia alebo definitívne a pozitívne kroky k Pánovi, aby ich vyslobodil z toho diablovho ducha strachu.

Na druhej strane je práve tak veľké zlo v tom, že nemáme strach! Obe strany spôsobujú to isté zlo a sú preto odsúdené v Slove Božom a veriaci sú varovaní pred týmito dvomi duchovnými stavmi. Naša neschopnosť rozlišovať tieto dva druhy strachu je tiež koreňom zlyhania a nečinnosti na našej ceste spásy. Čo to znamená v našom kresťanskom živote „nemať strach“? Prečo sa to považuje za zlo, dokonca veľké zlo?

Nemať strach tu znamená „nebáť sa Boha“, nemať strach pred Bohom, Jeho Slovom, Jeho Prikázaniami, Jeho Súdmi, Jeho Cestami, pred Jeho Vôľou (Rim. 3:10-18/ 2Kor. 7:1/ Ef. 5:21 / Fil. 2:12/ Sk. 2:43/ 1Tes. 5:23, atď.). Na druhej strane, strach-bázeň pred Pánom znamená uznanie a ocenenie Jeho Slávy, Jeho Majestátu, Jeho Svätosti, Jeho Pravdivosti, Jeho Milosti, atď. Keď sa teda Boha „nebojíme“, potom neuznávame nič z toho horeuvedeného a nepriznávame Mu žiadnu Slávu, ani Majestát, ani Svätosť, ani Milosť, ani ostatné Cnosti, ktoré On má nielen v Sebe, ale aj voči nám. Hlavná charakteristika tohto strachu-bázni pred Pánom je pokora, poddajnosť, mäkkosť, učenlivosť, miernosť, zhovievavosť, milosrdenstvo a, samozrejme, múdrosť a znalosť – aspoň ich začiatky. Bázeň pred Pánom je počiatkom múdrosti a znalosti (Žm. 111:10/ Pr. 1:7). Veľmi dôležitý úkol v našom živote je preto rozoznať, aký druh strachu, či neistoty v nás existuje a nás ovplyvňuje a prečo.

Kedykoľvek sa teda bojíme-strachujeme diabla a počúvame na jeho dôvody, výstrahy, vyhrážky, podvody, pokúšania a lži ohľadne následkov našich plánovaných činov či túžob, žijeme a kráčame v zle a hrešíme, hoci aj nevedome. Prečo? Lebo si neuvedomujeme, že všetky takéto myšlienky strachu, diablových dôvodov, výstrah, vyhrážok, lží, atď., sú nielen falošné, ale sú totálne hlúposti, ktoré nemajú základu, sú jeho sprostými vymysleninami. A keď my prijímame a necháme sa viesť takýmito jeho sprostými myšlienkami, potom hrešíme. „Myšlienka hlúposti je hriech“ (Pr. 24:9) už či tú myšlienku máme sami v sebe, alebo ju prijmeme od iných, uveríme jej a nasledujeme ju. Tento fakt diablovho strachu je fakticky len prvý bod jeho cieľa. Ten druhý bod je zneuctiť Boha, pretože Boh je, alebo by mal byť uctený vo Svojich veriacich. Keď veriaci sú ustrašení, nežijú Božím Duchom, Boha zneucťujú. A naviac, ustrašený veriaci nemôže Pána ani milovať, pretože v skutočnej láske niet strachu. Strach môžeme definovať tiež ako nedôveru, podozrievavosť, nedostatok viery alebo lásky. Lebo skutočná láska vyhadzuje, vyháňa z duše všetok strach (1Jn. 4:18). Okrem toho láska znamená dôveru. My nedokážeme milovať niekoho, komu nedôverujeme, koho podozrievame a v kom nemáme aspoň základnú a dostatočnú vieru. My nemôžeme nikomu povedať: „Milujem ťa, ale ti nedôverujem“. Takisto nemôžeme povedať: „Milujem Pána, ale Mu celkom nedôverujem, nie som si v Ňom celkom istý, obávam sa, že toto či hento mi On neurobí, nebude ma počúvať; mám veľké obavy, že toto, či hento sa nikdy neuskutoční, mám strach či budem schopný konať, čo On chce, nemám ani istotu o mojej budúcnosti, neviem ako všetko dopadne...“ Strach je opak dôvery a istoty! Keď dôverujeme, potom sa nestrachujeme (Iz. 12:2/ Žm. 27:1). Keď Adam padol do hriechu, začal mať strach a začal žiť v strachu. Tento strach sme zdedili a stal sa súčasťou nášho charakteru. Preto je niekedy poznateľné, keď niektorí ľudia sú ustrašení od malička. Ja však tiež verím, že tu existujú duchovia strachu, ktorých Satan posiela, aby „prišli na nás“ a uviedli nás do strachu. Takíto duchovia potom „zdvojnásobujú“ náš strach, ktorý už môžeme mať vo svojom charaktere. Čo je dobrá zvesť je, že všetci takíto „externí“ duchovia strachu sa dajú z nás vyhodiť, vyhnať, ale náš charakter sa z nás vyhodiť nedá a preto jeho zmena a vyčistenie trvá omnoho dlhšie.

Kedykoľvek teda zistíme alebo vidíme, že strach nám stojí v ceste, aby sme niečo vykonali alebo povedali alebo niekam šli, atď., treba to ihneď predniesť Pánovi, vyznať mu náš strach a požiadať Ho, aby nás v duchu posilnil alebo nám umožnil sa ho zbaviť alebo nám jasne ukázal, že ten strach nemá žiadneho opodstatnenia, ani významu, ani logiky, jedine nás držať za bláznov. Pán vždy vie, čo je potrebné urobiť a my Mu musíme dôverovať. Práve tak môžeme z času na čas zistiť alebo i vidieť, že prekračujeme Jeho Slovo bez akýchkoľvek výčitiek svedomia, alebo sa chováme spupne voči vedeniu alebo napomínaniu Duchom Svätým, alebo sme v situáciách, kde kráčame svojou pýchou a z napomínania Duchom Božím nemáme žiadny strach. Tu tiež treba prísť pred Pána a učiniť mu pokánie zo zla, že sa Ho nebojíme, nemáme pred Ním žiadnu bázeň. Pán nám potom ukáže oba druhy strachu a dá nás do správneho vzťahu aj s jedným aj s druhým. (vyslobodenie)

11) Život Večný začína Duchovným rastom a končí Slávou. Pán nám tu dáva Svetlo, ktoré nám priblíži a urobí pochopiteľnejším, ako vlastne Život Večný k nám, alebo lepšie povedané do nás, prichádza, prečo nezačína Slávou, ale Duchovným rastom a čo v ceste toho Života a našej Slávy vlastne stojí. Musíme sa vrátiť k jednému základnému a súčasne šokujúcemu faktu Slova Božieho, ktoré Slovo sme spomínali v Časti 9 (Zj. 3:16). Ale teraz sa pozrieme naň z pohľadu Pána, ktorý vidí duchovné pozadie a vysvetlenie a ktoré má pre nás životne dôležitý význam.

Otázka Duchovného rastu začína s deťmi Adama, kde Cain bol podľa tela, karnálny, a Ábel bol podľa Ducha, duchovný. Ten karnálny bol proti tomu duchovnému do tej miery, že ho zabil a teda ten duchovný nemal možnosti duchovného rastu. A tento dvojitý trend pokračuje od začiatku ľudstva až do konca sveta! Boh pokračuje s Abrahámom v živote ktorého Boh pokračuje s týmito dvomi rozdielnymi cestami, cestou tela a Ducha, teda, karnálnou a duchovnou cestou. Abrahám mal dvoch synov, jedného od slúžky–otrokyne, a druhého od manželky–slobodnej. Ten od slúžky–otrokyne sa narodil podľa tela, ale ten zo slobodnej manželky podľa zasľúbenia Bohom. Títo dvaja reprezentujú tie dve zmluvy, jedna je z vrchu Sinaja rodiaca deti do otroctva, to je Hagar a zodpovedá terajšiemu Jeruzalemu a je so svojimi deťmi v otroctve. Ale Jeruzalem, ktorý je hore (v nebesiach) je slobodný a je matkou nás všetkých. Ale my, bratia (píše Pavol), sme ako Izák, deťmi zasľúbenia (Gal. 4:22-26,28).

„Lež ako vtedy, ten narodený podľa tela (Izmael) prenasledoval toho, ktorý bol podľa Ducha (Izák), tak je to i teraz. Avšak, čo hovorí Písmo? Vyžeň slúžku–otrokyňu i jej syna, lebo syn slúžky–otrokyne nebude dediť so synom slobodnej“ (Gal. 4:29,30). Ďalšie Slovo Božie, ktoré harmonizuje s týmto faktom hovorí jasne: „To, čo je narodené z tela je telo a to, čo sa rodí z Ducha je duch“ (Jn. 3:6). Dve absolútne rozdielne a sebe protichodné kategórie ľudí medzi korými žiadna jednota, ani priateľský vzťah nikdy nebol, ani nebude. Toto sa, samozrejme, dá najlepšie vidieť v Cirkvi.

Z toho horeuvedeného môžeme jasne vidieť, že medzi karnálnym a duchovným existuje nezmieriteľný konflikt a to cez celú históriu ľudstva včítane Izraela aj Cirkvi, až dodnes! A nie je to len konflikt medzi Židom a kresťanom, ale je vo vnútri samotnej Cirkvi (Rim. 8:7/ 1Kor. 3:3/ 2Kor. 10:4) Pánov uzáver ohľadne celej tejto veci NIE JE uzmierenie, urovnanie sporu, ale JE vylúčenie, vyhnanie! „...Vyžeň slúžku–otrokyňu i jej syna...“ Napokon, môžem tu spomenúť aj Lota, ktorý bol tiež karnálny a dlho s Abrahámom nevydržal, ale sám sa separoval a skončil v Sodome! No Pán mal nad ním zľutovanie kvôli modlitbách a príhovorom Abraháma a preto ho zo Sodomy zachránil, aj s jeho dcérami.

Teraz sa môžeme vrátiť do Knihy Zjavenia a zasvietiť týmto Svetlom na uzáver Pána voči karnálnej Cirkvi „...Ja ťa vypľujem z Mojich úst...“ (Zj. 3:16-18), čo znamená, že Pán jej hovorí nasledovné: „Ty nie si ani celkom vnútri, ani celkom vonku, ani horúca, ani studená, keby si bola vnútri, mohol by som ťa ešte evanjelizovať a spasiť (zbaviť ťa telesnosti, hriešnosti, karnality). Pretože si ale došla a časom zatvrdla do tejto skamenelej, nehnuteľnej pozície svojej karnálnej mysle a života, Môj Zámer pre teba je neuskutočiteľný. Si slepá, nevidíš, že si biedna, mizerná, na poľutovanie, chudobná, i nahá. A ani to nechceš vidieť a priznať! Preto si v beznádejnej pozícii, nemôžem ťa ani evanjelizovať, ani spasiť, nemôžem s tebou NIČ robiť, jedine ťa vypľuť z Mojich úst!“ To je Pánov uzáver celej veci!

Avšak... aj tomuto zboru Pán hovorí: „Tomu, kto premôže dám sedieť so Mnou na Mojom Tróne...“ (Zj. 3:21a). Tí, ktorí začnú zapierať svoju karnalitu a pozdvihnú svoj kríž a budú nasledovať Krista (Mt. 16:24) stanú sa Premožiteľmi, stanú sa duchovnými, stanú sa Nevestou Krista, stanú sa časťou Dieťaťa-chlapca, ktorý bude vytrhnutý ku Trónu Krista (Zj. 12:5), čo je odchod Nevesty zo zeme. Tým sa splní sľub Krista v Zj. 3:21. Karnálna časť Cirkvi utečie do pustatiny na zemi (viď 12. kapitolu Zjavenia). Či to nie je zjavné pre každého normálne mysliaceho kresťana, že organizované, systemizované a svetské kresťanstvo stráca svoje miesto u Boha? Boh ho odstavuje od Seba a hľadá v tej mase veriacich to, čo odpovedá Jeho Cieľu, Jeho Zámeru vo Svojom Synovi – duchovné spoločenstvo zmenené na Podobu Jeho Syna Ježiša Krista. Boh je spojený s Izákom, nie s Izmaelom.

Ak pohani prijali Krista ako Spasiteľa, ale zostali karnálnymi veriacimi, potom Boh je s takým ľudom spojený ako s Izmaelom, ktorý pochádza z Abraháma, ale je neobrezaný, teda nevyvolený. S duchovnými veriacimi (obrezanými v srdci) Boh je spojený ako s Izákom, ktorý je už aj vyvolený. Napokon, karnálni a duchovní veriaci nebudú môcť koexistovať bez konca-kraja, na veky-vekov, ale budú oddelení od seba na veky-vekov. Ten čas prichádza veľmi rýchlo. Pán jasne povedal: „Syn Človeka pošle Svojich anjelov a vyberú z Kráľovstva všetko, čo pohoršuje, aj tých, ktorí konajú neprávosti a hodia ich do ohnivej pece; tam bude plač a škrípanie zubov. Vtedy sa budú spravodliví skvieť, ako slnko v Kráľovstve Svojho Otca. Kto má uši na počutie, nech počuje!“ (Mt. 13: 41-43). Máme uši na počutie? Toto Slovo platí nielen na každého pohana, ale aj na každého karnálneho veriaceho, ktorý nazýva Ježiša Krista „Pánom“. Taký veriaci je pre Pána pohoršením a činiteľom neprávosti, či to on vidí, alebo nie, či on tomu verí, alebo nie (Mt. 7:21-23). Pán s ním bude jednať, ako s činiteľom neprávosti.

Apoštol Pavol vo svojich listoch jasne naznačil, že existuje len malá spoločnosť Premožiteľov, tých duchovných, a ak ste jedným z nich, potom stratíte veľké zástupy karnálnych veriacich, stratíte ich spoločenstvo, ich sympatie, ich priateľstvo. Oni budú od vás odrezaní, lebo Boh ich bude musieť dať na stranu. Pavol videl už u Galaťanov, že ak sa oni naozaj vrátia ku ich karnálnym základom (ku zákonu), budú musieť byť odstránení, odrezaní, vypadnú z Milosti a budú separovaní od Krista, a to je strata spásy (Gal. 5:4). Apoštol Ján hovorí: „Z nás vyšli, ale neboli z nás, lebo keby boli bývali z nás, boli by zostali s nami. Ale takto sa ukázali, že nie sú všetci z nás“ (1Jn. 2:19). Pán Ježiš Kristus odrezáva tých, ktorí nejdú s Ním, aby urobil priestor pre takých, ktorí s Ním idú. Pán robí priestor pre duchovný rast tým, že sa zbavuje tých karnálnych veriacich, ktorí sú v ceste, kdekoľvek sú a čokoľvek sú. My sa niekedy môžeme cítiť, že sme len taký malý zárodok duchovného života v mori karnality, ale Pán robí priestor pre zväčšenie a pre rozmach toho zárodku v nás (Iz. kap. 54). Eliáš bol tiež v situácii, kde pociťoval, že bol jediný z celého Izraela, ktorý ostal Bohu verný, no Boh mu povedal, že má ďalších sedem tisíc, ktorí Mu zostali verní (1Kr. 19:14,18). Koľko verných má Boh dnes? Len Boh vie.

Otázka Slávy. Keď chceme vidieť aspoň časť Slávy Pána Ježiša Krista a tiež našej terajšej alebo budúcej Slávy, potom je vhodné ísť do Evanjelia Jána. Ježiš nazýval Jána „milovaným“, pretože Ján tiež miloval Ježiša a teda ich láska bola vzájomná a to od počiatku. A je možné, že práve preto mal Ján intímnejší vzťah tiež ku Sláve Ježiša a videl, ako sú Jeho skutky založené na Jeho Sláve a prinášajú Mu Slávu. Keď si prečítame niekoľko kapitol z Evanjelia Jána uvidíme nasledovné príbehy Slávy Pána, kde On zázračne vyriešil absolútne beznádejné situácie a obrátil ich na veľké požehnania.

Ján, kapitola 2 – Svadba v Káne Galilejskej, beznádejná situácia. Kapitola 3 – Nikodemus hľadá svoju cestu do Kráľovstva, beznádejná situácia. Kapitola 4 – Žena pri studni túžiaca po „Jeho vode“; nasleduje uzdravenie syna šľachtica, obe situácie beznádejné. Kapitola 5 – Uzdravenie mrzáka, ktorý čakal 38 rokov na svoje uzdravenie, beznádejná  situácia. Kapitola 6 – Nasýtenie 5.000 hladných, nemožná a beznádejná situácia. Kapitola 9 – Uzdravenie slepého, ktorý bol narodený slepý, absolútne nemožná a beznádejná situácia. Kapitola 11 – Vzkriesenie Lazara, totálne nemožná a beznádejná situácia. Tu je potrebné spomenúť, že v niektorých horeuvedených prípadoch Pán naschvál tak konal, aby tie situácie, čo nastali boli naozaj totálne beznádejné a tým Jeho Sláva čo najväčšia (11:1-6). Týmito skutkami Pán chcel ukázať Svoju Slávu; všetky skutky konal aj pre Slávu Svojho Otca na Nebi. Súčasne tým ukázal, že s NÍM NIČ nie je ani nemožné, ani beznádejné pre každého, kto verí, ba aj pre toho, kto Mu vyzná, že jeho viera je nedostatočná a žiada Pána, aby mu v tej jeho slabej viere pomohol (Mk. 9:24).

Čo sa týka našej Slávy, Pán jasne povedal: „Ten, kto verí vo Mňa, skutky, ktoré Ja činím, bude aj on činiť, a ešte aj väčšie než tie bude činiť, lebo Ja idem ku Svojmu Otcovi“ (Jn. 14:12) Tieto Slová Pána sa zdajú byť neuveriteľné. Ako máme týmto Slovám rozumieť? Za prvé, skutky, ktoré Pán Ježiš činil, činil vo fyzickom svete, lebo žil v Starom Zákone. My žijeme v Novom Zákone a preto tie skutky máme činiť v duchovnom svete, hoci niektoré môžeme stále činiť aj vo fyzickom svete. Aj ja dnes „kriesim mŕtvych“, nie telesne, ale duchovne mŕtvych a dávam im duchovný Život, ktorý mám od Krista. Posluhujem „Jeho vodu“, teda živú vodu, čo je Jeho Slovo v Jeho Duchu a keď ju veriaci vypijú, nebudú viac smädní. Práve tak, kŕmime tisíce ľudí „chlebom z Neba“, t.j., našou literatúrou, ktorú tlačíme a rozposielame zadarmo z toho, čo my máme v našom „koši“, tých „5 bochníkov a dve ryby“, teda, tých 5 platov a 2 penzie. My „lámeme tie bochníky“ a rozdávame do celého sveta a kŕmime tisíce hladných – zadarmo, a ani nečakáme od nikoho, aby sa nám za to poďakoval (ani Pánovi za to nikto neďakoval). Robíme to pre Slávu Pána aj Nášho Otca na Nebi... a ani nevieme ako. Sú to zázraky. Ale je v nich aj naša Sláva, ktorou končí naše vchádzanie do Života Večného, naplnenie našej celej bytosti Životom Večným.

12) Naša Dokonalosť. Toto je posledný bod nášho terajšieho obecenstva a spoločenstva pred Bohom a s Bohom, nášho posolstva z Ducha Svätého, nášho veľkého požehnania a nášho úžasného privilégia byť účastníkmi aj objektami tohoto vzácneho Slova a Svetla z Trónu Božieho. Pre prednesenie tohoto bodu, Pán ma viedol do kapitol VII. a X. mojej knihy „Tajomstvo Skutočnosti", ktoré dosť detailne opisujú problematiku dokonalosti veriaceho. Odtiaľ som vybral tie najzákladnejšie úryvky a uvádzam ich v skrátenej forme pre každú kapitolu extra. Niektoré základné fakty budeme teda opakovať, čo je práve účel Pána, aby občerstvil našu pamäť a prehĺbil naše chápanie a vedomie o dokonalosti.

Kapitola VII. - ZDOKONAĽOVANIE SVÄTÝCH

V Matúšovi 5:48 Pán nám hovorí: „Buďte preto dokonalí, ako aj váš Otec, ktorý je v nebesiach, je dokonalý”. Rád by som vám položil jednoduchú otázku: Viete, ku komu tu Pán hovorí?  Pán tu nehovorí ani k Izraelu, ani k Cirkvi. Pán tu hovorí výlučne k Jeho učeníkom a nie k zástupom! Aký je rozdiel medzi učeníkmi a zástupmi?

Spasení sa delia na štyri skupiny: 1) Zástupy, 2) Učeníci, 3) Služobníci a 4) Milovaný Ján. Delenie sa začína od zástupov, ktoré žiadny človek nemôže spočítať až po jedného človeka, Jána. Zo zástupov vychádzajú učeníci, z učeníkov vychádzajú služobníci, ktorých bolo zo začiatku dvanásť, a z dvanástich apoštolov vychádza Ján, ktorý bol Pánovým milovaným. Číslo štyri sa vzťahuje na pozemské stvorenie Boha. Máme štyri svetové strany: sever, juh, východ a západ; štyri sezóny: jar, leto, jeseň a zimu; štyri časti dňa: ráno, obed, večer a polnoc; štyri rohy zeme, štyri vetry zeme (Zj. 7:1) Máme dokonca aj štyri Evanjelia. Takže číslo štyri sa vzťahuje na stvorenie Božie, ktoré je pozemské a ktoré sa má stať nebeským.

Apoštoli súčasne predstavujú služobníkov Boha daných Pánom Cirkvi (Ef. 4:11,12): „A On ustanovil niektorých za apoštolov, niektorých za prorokov, niektorých za evanjelistov, a niektorých za pastierov a učiteľov; pre zdokonaľovanie svätých, pre dielo služby, pre vyučovanie Tela Kristovho”.

Učeníci sú tí, čo pokračujú v Jeho Slove (Jn. 8:31), ktorým Pán hovorí: „A spoznáte pravdu a tá pravda vás vyslobodí” (Jn. 8:32). Zástupy nebudú poznať pravdu a nebudú vyslobodené, ale učeníci budú. Spomedzi týchto učeníkov si Pán povoláva takých, ktorí túžia slúžiť Jemu a Cirkvi a dal ich nám ako apoštolov, prorokov, evanjelistov, pastorov a učiteľov. Nie každý učeník bol daný Cirkvi aby posluhoval Krista. Hovorím tu len o skutočných služobníkoch, ktorých povolal Boh a nie o tých, ktorí možno absolvovali semináre a získali teologické hodnosti. A zpomedzi týchto služobníkov si Pán povoláva takých, ktorí Ho milujú z celého srdca, a predstaviteľom týchto je Ján Milovaný.

Toto je ďalej ukázané celkom jasne a dokázané v Piesni Šalamúnovej 6:8: „Je šesťdesiat kráľovien, a osemdesiat konkubín, a panien bez počtu." Verš 9: „Moja holubica, moja nepoškvrnená, je len jedna; je ona jediná svojej matky, je vyvolená z tej, ktorá ju porodila. Videli ju dcéry a blahoslavili ju; áno, kráľovny a konkubíny, a oni ju velebili."

Panny bez počtu sú zástupy. Konkubíny sú učeníci. Kráľovny sú služobníci Boží a holubica je Ján Milovaný, čiže, Nevesta Kristova. Toto je krása Slova Božieho a toto je Tajomstvo Skutočnosti, vzťahujúce sa ku zdokonaľovaniu svätých. A my iba začíname, pretože to má vzťah a dopad na skutočnosť zdokonaľovania svätých.

Tak, ako sú štyri skupiny medzi veriacimi a tak, ako sú štyri Evanjelia, práve tak jestvujú aj štyri rozličné hĺbky lásky a štyri rôzne stupne dokonalosti. A ja môžem pred Pánom vyhlásiť veľmi jasne a otvorene, že Jeho Láska, ktorou miluje hriešnika, alebo veriaceho, ktorý práve uveril – tá láska je veľmi rozdielna od lásky, ktorou miluje Svojich učeníkov; a táto láska je zase iná, než láska, ktorou miluje Svojich pravdivých služobníkov; a táto láska je zase iná od tej, ktorou miluje Jána, Svojho Milovaného, Svoju Nevestu! Sú rôzne hĺbky lásky. A pre tieto rôzne hĺbky lásky jestvujú aj rôzne hĺbky a požiadavky pre dokonalosť. Čo Pán žiada od Jána Milovaného, nežiada od Svojich apoštolov, prorokov, učiteľov či pastorov. A čo žiada od týchto, nežiada od Svojich učeníkov, a čo žiada od Svojich učeníkov, nežiada od zástupov.

Prečítajme si niekoľko úryvkov z Knihy Žalmov. Som si istý, že mnohí Kresťania vedia, že Žalmy vyšli z Dávidovho srdca, ktoré ho tiahlo za Pánom a preto Pán pokladal jeho srdce za dokonalé. Možno, že nasledujúce Žalmy sa nie celkom vzťahujú k dokonalosti alebo spôsobu, akým Pán zdokonaľuje Svojich Svätých, lež tieto verše mi neboli dané, aby som s nimi polemizoval, ale aby som ich „pil" a oni aj v tejto chvíli majú čosi krásne nám poskytnúť.

„Oslavovať Ťa budem, ó, Pane, celým svojím srdcom; rozprávať budem o všetkých tvojich divotvorných skutkoch. Budem sa radovať a plesať v tebe; chvály budem spievať tvojmu menu, Ó, Ty, Najvyšší." (Žm. 9:1,2) Žiadny človek nemôže chváliť Pána takýmto spôsobom, ak jeho srdce už nebolo preformované, pretvorené, ak už nebolo do istej miery zdokonalené.

Žalm 12:7: „Slová Pánove sú čisté slová; sú ako striebro, pretavené v hlinenej peci, prečistené sedemkrát."

Žalm 18:33: „Je to Boh, kto ma opásáva silou a moju cestu robí dokonalou."

Žalm 19:8-15: „Zákon Pánov je dokonalý, pretvárajúci dušu; Pánovo svedectvo je pevné, ktoré robí jednoduchého múdrym. Pánove ustanovenia sú priame, potešujúce srdce; prikázanie Pánovo je rýdze, dávajúce svetlo očiam. Bázeň Pánova je čistá, pretrvá naveky. Súdy Pánove sú pravdivé a napospol spravodlivé. Žiadúcejšie sú nad zlato, áno, nad množstvo rýdzeho zlata; tiež sladšie sú ako med a ako medový plást. A čo viac, nimi je tvoj služobník varovaný; a v ich zachovávaní je veľká odplata. Kto môže pochopiť svoje chyby? Očisti ma od hriechov, ktoré sú mi skryté. Chráň svojho služobníka aj pred hriechmi domýšľavosti (predpokladania), aby nevládli nado mnou. Vtedy budem spravodlivý a budem nevinný od veľkého previnenia. Nech sú slová mojich úst a rozjímanie môjho srdca prijateľné z Tvojho pohľadu , Ó, Pane, moja sila a môj vykupiteľ.” Je to nádherná pasáž Slova Božieho, kde človek hovorí k Bohu! Kde Boh sa rozhodol použiť toto svedectvo človeka, Dávida, do Svojho Slova pretože je pravdivé a prináša Bohu Slávu.

Žalm 25:9: „On pokorných povedie v súdení a pokorných bude učiť svoju cestu.” Vo verši 14 sa tiež dozvieme, komu Pán zjavuje Svoje tajomstvá: „Pánovo tajomstvo je s tými, ktorí sa ho boja; a On im ukáže svoju Zmluvu.”

Žalm 145:3: „Veľký je Pán a nanajvýš chvályhodný. Jeho veľkosť je nevystihnuteľná.”

Žalm 145:8-12: „Pán je milostivý a plný zľutovania; zhovievavý a nesmierne milosrdný. Pán je dobrotivý ku všetkým; a nad všetkým, čo urobil, má nežné zľutovanie. Všetky tvoje skutky ťa budú velebiť, Ó Pane; a tvoji svätí budú ťa žehnať. Vravieť budú o sláve Tvojho Kráľovstva a hovoriť o Tvojej bohatierskej sile; aby synom človeka dali na známosť Jeho hrdinské skutky a slávu Majestátu Jeho Kráľovstva.”

Žalm 145:16-21: „Ty otváraš svoju ruku a uspokojuješ túžby každej živej veci. Pán je spravodlivý vo všetkých svojich cestách, a svätý vo všetkých svojich skutkoch. Pán je blízko všetkých tých, ktorí k nemu volajú, všetkých, ktorí k nemu volajú v pravde. On vyplní túžby tých, ktorí sa ho boja, vypočuje tiež ich volanie o pomoc a zachráni ich. Pán zachová všetkých, ktorí ho milujú; ale bezbožníkov zničí všetkých. Z mojich úst bude znieť chvála Pánovi a nech každé telo dobrorečí Jeho Svätému Menu na veky vekov.”

Vráťme sa na chvíľu k Žalmu 138:8a: „Pán zdokonalí to, čo sa týka mňa." Mohli by sme sa opýtať: "Ako to On robí?"  V Žalme 139:23-24 Dávid volá: „Preskúmaj ma, Ó Bože, a poznaj moje srdce; skúšaj ma a poznaj moje myšlienky. A pozri, či je vo mne nejaká bezbožná cesta, a veď ma cestou večnosti.”

Pozrime sa teraz bližšie na dokonalosť človeka. Prvým človekom, ktorého Pán vyhlásil za dokonalého je Noe. Mali by sme rozumieť prečo. Genesis 6:9: „Toto sú pokolenia Noeho: Noe bol spravodlivý muž, dokonalý vo svojich pokoleniach, a Noe kráčal s Bohom.” Noe bol nazvaný dokonalým „v jeho pokoleniach” a jeho dokonalosť nájdeme vo verši 22: „Tak urobil Noe; podľa všetkého, ako mu prikázal Boh, tak urobil." Toto bola Noeho dokonalosť, v jeho viere a skutkoch viery. Ako hlboko Noe miloval Boha je iná otázka, ale Noe urobil všetko, čo mu Boh prikázal, čo určite ukazuje aj na jeho dôveru voči Bohu. Do tej hĺbky a do tej miery bol preto súdený Bohom ako dokonalý.

Ďalším človekom, ktorý bol súdený ako dokonalý, bol Jób. V Knihe Jóba 1:1 sa píše: „Bol muž v zemi Uz, ktorého meno bolo Jób; a ten muž bol dokonalý a priamy.” A vo verši 8: „A Pán povedal Satanovi: Či si si všimol môjho služobníka Jóba, že na zemi nemá seberovného, dokonalého a priameho muža, ktorý sa bojí Boha a vyhýba sa zlému?” To isté sa opakuje v kapitole 2, verš 3.

Nikto iný v Písme nie je nazvaný dokonalým hoci jestvovalo viac dokonalých ľudí. Ale keď nám, ktorí sme časťou Cirkvi, Pán prikazuje byť dokonalými, potom zaiste musel urobiť niečo podobného aj Abrahámovi, ktorý bol počiatkom Izraela a Cirkvi. My sa nazývame semenom Abraháma, lebo každý, kto žije podľa viery, je semenom Abraháma (Gal. 3:29). Nuž, je to tak, Kristus pred Svojou inkarnáciou, sa zjavil Abramovi a prikázal mu, aby bol dokonalý, hovoriac: „A keď mal Abram deväťdesiatdeväť rokov, Pán sa zjavil Abramovi a povedal mu: Ja som Všemohúci Boh; kráčaj predo mnou a buď dokonalý." (Gen. 17:1) Toto je po prvý krát, že Boh sa vôbec nejakému ľudskému tvoru predstavil ako Všemohúci Boh a prikázal mu, aby bol dokonalý!

Pán prikazuje Izraelu, aby bol dokonalým (5M. 18:13). Je to tzv., Mojžišova pieseň v ktorej Duch Boží cez Mojžiša hovorí k Izraelu: „Dokonalý budeš s Pánom, svojím Bohom.” A vo verši 15: „Pán, tvoj Boh, ti z tvojho stredu vyvedie Proroka, spomedzi tvojich bratov, ako som ja (mieniac Mojžiša); toho budete počúvať." Tým Prorokom je, samozrejme, Kristus. Pán tam prorokuje Sám o Sebe a Izraelu sa prikazuje, aby bol dokonalý.

Cirkvi sa tiež prikazuje, aby bola dokonalá, kde Apoštol Pavol hovorí ku Korinťanom: „Napokon, bratia, s Bohom vám dávam. Buďte dokonalí, buďte v dobrej úteche, buďte jednej mysle, nažívajte v pokoji; a Boh lásky a pokoja bude s vami.” (2Kor. 13:11)

Byť dokonalým pre veriacich nie je alternatívou ich slobodnej vôle, ale je to prikázaním! Keď Pavol hovorí Korinťanom: „Buďte dokonalí ”, hovorí k zástupom, hovorí k pannám bez počtu a hovorí im, aby boli dokonalí – ale NIE ako Otec, ktorý je v Nebesiach! Tam je rozdiel v stupni dokonalosti, ktorú Pán vyžaduje od korintskej Cirkvi, na rozdiel od toho, čo vyžaduje od Svojich učeníkov, či od služobníkov, či od Nevesty.

Apoštol Pavol píše: „...ktorým Boh chcel ukázať celé bohatstvo slávy tohoto tajomstva medzi pohanmi, ktorým je Kristus vo vás, nádej na slávu. Ktorého to zvestujeme, napomínajúc každého človeka, a učiac každého človeka vo všetkej múdrosti, aby sme predstavili každého človeka dokonalým v Kristovi Ježišovi; Pre tento cieľ ja tiež sa borím a namáham silou jeho účinnosti, ktorá vo mne mocne pôsobí.” (Kol. 1:27-29)

A v Galaťanoch 4:19 čítame: „Dietky moje malé, znovu vás v bolestiach rodím, kým sa vo vás nevyformuje Kristus.” Ak sa Kristus v niekom formuje, znamená to, že ten človek sa zdokonaľuje! 2Tim. 3:16-17: „Celé Písmo je dané Božím vnuknutím a je užitočné na poučovanie, karhanie, naprávanie a výchovu v spravodlivosti; aby Boží človek mohol byť dokonalý, všestranne vybavený pre každé dobré dielo.”

Všimnime si, že toto zdokonaľovanie hovorí o skutkoch. Môžeme tu vidieť rozdiel, kde človeka možno vychovávať užitočným učením, možno ho opravovať, možno ho urobiť dokonalým a všestranne ho vybaviť k „dobrým dielam"... a medzitým on vôbec nemusí milovať Pána, ako Apoštol Ján!

Kol. 4:12: „Pozdravuje vás Epafras, ktorý je jeden z vás, služobník Krista, ktorý stále za vás zápasí v modlitbách, aby ste mohli stáť ako dokonalí, plniac vo všetkom vôľu Božiu.” Namáha sa v modlitbách, možno tiež v orodovaniach, aby sa oni stali dokonalými a potom zostali, držali sa dokonalými, a vo všetkom plnili Božiu Vôľu. V 1Tes. 3:10 čítame: „Vo dne v noci sa naliehavo modlíme, aby sme vás mohli uzrieť osobne a mohli zdokonaliť to, čo chýba vašej viere." Tu Pavol veriacim v Solúne hovorí o zdokonalení ich viery.

Toto je duchovná práca – naliehavo sa modliť, zápasiť v modlitbách v Duchu, to znamená namáhať sa v Duchu v mene niekoho iného. To je cesta, ktorou prichádza zdokonaľovanie svätých. Vieme, že viera prichádza cez počutie a počutie cez Slovo Božie (Rim. 10:17). Takže kázanie, učenie, rozhovor, diskusia, podieľanie sa je dôležité, pretože viera obvykle prichádza cez takéto formy služby ak sa jedná o Slobo Božie. Ale je to skrz modlitbu, je to cez prácu v duchu, že jednotlivec je potom privádzaný k dokonalosti a že viera, ktorú prijal cez kázanie, učenie, diskusiu, podieľanie sa, môže nielen obstáť, ale byť posilnená a zdokonalená, takže ju veriaci môže použiť. A jej použitím veriaci získava život a ten život sa rovná dokonalosti, pretože Život Krista obsahuje dokonalosť, preto prináša dokonalosť tým, ktorí ho prijímajú.

Mám na vás otázku: Keď sa Pán Ježiš narodil, bol dokonalým? Áno alebo nie? Skutočnosťou je, že Pán Ježiš sa narodil NEDOKONALÝM! Bol urobený nedokonalým! Chcem to zopakovať celej Cirkvi: Pán Ježiš Kristus bol urobený nedokonalým kvôli nám. Tak isto, ako bol On bol urobený hriechom kvôli nám, aby nás mohol spasiť (2Kor. 5:21). A rovnako hovorím, že Ježiš Kristus bol kvôli nám urobený nedokonalým, aby sa mohol učiť poslušnosti a aby mohol byť urobený dokonalým cez utrpenie.: „Lebo sa svedčilo, aby ten (Kristus), pre ktorého je všetko a skrze ktorého je všetko v privedení mnohých synov do slávy, UROBIŤ vojvodcu ich spásy DOKONALÝM cez utrpenia." (Žid. 2:10) A ďalej sa píše: „Hoci bol Synom, predsa sa učil poslušnosti* skrze veci, ktoré vytrpel; a súc ZDOKONALENÝ (cez tie utrpenia), stal sa Pôvodcom večnej spásy všetkým tým, ktorí ho poslúchajú." (Žid. 5:8,9) (*Boh-Syn sa nemusel učiť poslušnosti!)

Ak teda Syn Boží bol urobený hriechom kvôli nám, aby nás mohol spasiť a my sme spasení a tešíme sa zo svojej spásy, potom je to jedno z najväčších učení a právd kresťanstva! A keď bol kvôli nám podobne urobený nedokonalým, potom otázka dokonalosti a zdokonaľovania svätých nie je o nič menej dôležitá pre veriacich, ako otázka ich vlastnej spásy! Matúš 5:48 nebol ale nikdy kázaný, o dokonalosti veriacich sa nikdy nekázalo, pretože to jednoducho presahovalo všetkú našu predstavivosť a všetky naše rozumovania, a ak to aj niečo prinieslo do našich sŕdc, bol to strach a zmätok a nie viera a život.

Vráme sa na chvíľku k Židom 5:9: „a súc zdokonalený, stal sa Pôvodcom večnej spásy všetkým tým, ktorí...” ...v Pána veria? Ktorí čítajú o ňom? Ktorí o Ňom počúvajú, ale inak Ho neposlúchajú? Aké slová sú tam použité? „...ktorí ho poslúchajú". Dokonca aj naše prvé pokánie na ceste k vykúpeniu bolo skutkom našej poslušnosti voči Kristovi, voči Jeho Slovu. A keď sme boli spasení, nečudo, že Pavol pokračuje v Žid. 6:1, hovoriac: „Pokračujme k dokonalosti". Toto je ďalšie prikázanie Ducha Svätého všetkým tým veriacim, ktorí už boli vykúpení tým, že poslúchli výzvu k pokániu. Ten istý Duch im všetkým prikazuje: „Pokračujte k dokonalosti". Lebo NEJAKÝ DRUH DOKONALOSTI SA VYŽADUJE OD KAŽDÉHO VERIACEHO, a táto dokonalosť, či stupeň požadovanej dokonalosti, závisí od nášho srdca. Každý veriaci niekde zastane, a kde zastane, to neurčuje Pán, ale to určuje srdce toho veriaceho.

My sami sa nerobíme dokonalými, lebo nie sme toho schopní. Musíme spolupracovať s Bohom, ktorý nás robí dokonalými a tým by sme nemali byť prekvapení. Žid. 13:20-21: „A Boh pokoja... (pokračujme veršom 21)... nech vás urobí dokonalými vo všetkých dobrých skutkoch, aby ste plnili jeho Vôľu, konajúc vo vás to, v čom má On záľubu, skrze Ježiša Krista, ktorému nech je sláva na veky vekov! Amen." Pavol sa modlí k Bohu pokoja, aby urobil Židov dokonalými v každom dobrom skutku. Tu hovoríme o dokonalosti týkajúcej sa „práce” voči Pánovi, nehovoríme tu o vyššej dokonalosti.

Ďalšie zjavenie, ktoré nám dnes Pán udeľuje, je nasledovné. Keď hovoríme o zdokonaľovaní Svätých, o čom sa tu vlastne jedná? Pán hovorí: „Zdokonaľovanie svätého znamená zdokonaľovanie jeho ovocia." Ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, dobrota, dobrotivosť, viera, krotkosť (poníženosť) a zdržanlivosť (Gal. 5:22,23). Najväčším z tohoto ovocia je láska a, prirodzene, kto iný by mal hovoriť o láske než Ján Milovaný? V 1Jánovi 4:6 sa píše: „My sme z Boha:  ten, kto pozná Boha, počúva nás. Kto nie je z Boha, nepočúva nás. Podľa toho poznáme ducha pravdy a ducha klamu. Drahí moji, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha; a každý, kto miluje, z Boha sa narodil a pozná Boha. Kto však nemiluje, nepozná Boha; lebo Boh je láska."

1Ján 4:12,13: „Boha nikto nikdy nevidel. Keď sa navzájom milujeme, Boh prebýva v nás a jeho láska je v nás zdokonaľovaná. Podľa toho poznáme, že prebývame v Ňom a On v nás, lebo nám dal zo Svojho Ducha."

1Ján 4:16,17: „A my sme spoznali a uverili v lásku, ktorú Boh má ku nám. Boh je láska; a kto prebýva v láske, prebýva v Bohu a Boh prebýva v ňom. V tomto je naša láska zdokonalená."

Začíname láskou, ktorá môže byť čistá a prijateľná pre Pána, ako je láska našich detí prijateľná pre nás. Ale jestvujú rôzne druhy lásky a rôzne hĺbky, či úrovne lásky. Aj láska, ktorou začíname milovať Pána, musí byť zdokonalená, pretože obvykle každé prvé ovocie každého stromu, keď sa najprv začne formovať, nie je príliš prijateľné. Ovocie musí najprv dozrieť, musí sa najprv zdokonaliť, aby sme s ním mohli byť úplne spokojní, aby bolo chutné, sladké, šťavnaté. Podobne sa musí zdokonaliť aj naša láska. A keď je naša láska zdokonalená, sme ako Dávid, ktorý napísal Knihu Žalmov a ktorý v Starom Zákone bol u Boha Milovaným a teda akýmsi odzrkadlením Jána Milovaného. A keď milujeme Boha, sme tam, kde je On, čo znamená, že v Ňom prebývame.

Ján 12:26: „Ak niekto chce mne slúžiť, nech ma nasleduje; a kde budem ja, tam bude aj môj služobník.” Ján 19:25,26a: „Pri Ježišovom kríži stála jeho matka a sestra jeho matky Mária, manželka Kleofáša, a Mária Magdaléna. Keď teda Ježiš uzrel svoju matku a vedľa nej učeníka, ktorého miloval...”. Učeník, ktorého miloval, Ján Milovaný, stál vedľa Ježišovho kríža. Kde bol Pán, tam bol aj Ján! A kde boli ostatní? Zmizli a nebolo ich. Vidíte, prečo je Ján Milovaným? Kde je Pán, tam je aj Ján. Vieme tiež veľmi dobre, že počas poslednej večere, keď Pán povedal: „...jeden z vás ma zradí”, každý vôkol bol z toho zhrozený a každý sa obrátil na Jána, pretože on sa opieral o Ježišovu hruď (Jn. 13:21,23). Nuž, tam je Ján, oprený o Ježišovu hruď.

Pánovu lásku k Jánovi nemožno prirovnať k Jeho láske k nikomu inému, pretože táto láska bola hlboká, ako aj Jánova láska voči Nemu bola hlboká, a to sa ukázalo v jeho živote a jeho skutkoch. Ján bol Pánovi oddaný v každom ohľade. Nie div, že sa mu Pán opäť zjavil na konci histórie písania Biblie a dal mu privilégium písať Knihu Zjavenia! Fakticky, Pán ukázal Jánovi Seba, Otca a veci v Nebi. A Ján bol jediným zpomedzi apoštolov, ktorý nebol zavraždený, ale zomrel prirodzenou smrťou. Hlboká láska volá po hlbokej láske! Žalm 42:7 hovorí: „Hlbina volá po hlbine...” Plytká láska nepotrebuje hlbokú lásku, plytká trpezlivosť nepotrebuje hlbokú trpezlivosť, plytká radosť nepotrebuje hlbokú radosť a plytká viera nikdy nevolá po hlbokej viere. A toto sú tiež Tajomstvá Skutočnosti.

1Králi 11:4: „Lebo stalo sa v čase Šalamúnovej staroby, že jeho ženy naklonili jeho srdce k iným bohom; a jeho srdce nebolo dokonalé s Pánom, jeho Bohom, ako bolo srdce Dávida, jeho otca". Verš 6: „A Šalamún konal to, čo je zlo v Pánovych očiach, a nešiel plne za Pánom, ako Dávid, jeho otec”. Toto nám zjavne hovorí, že nielenže bol Dávid vo svojom srdci dokonalý voči Pánovi a že sa Mu plne oddal, ale tiež nám to hovorí, že láska k Pánovi a poslušnosť voči Nemu sa NEDEDÍ!

Jak. 2:22: „Či vidíš, ako sa viera vykonávala s jeho skutkami, a skutkami bola viera zdokonalená?" Viera, ktorá sa nezdokonaľuje cez skutky alebo skutkami, nemôže nikdy priniesť zaľúbenie Pánovi, lebo nikdy nemôže priniesť ovocie, pretože skutky sú ovocím viery. Naša viera, hlavne na začiatku, môže byť veľmi, veľmi maličkým, trpkým, nechutným ovocím predtým, než sa zdokonalí. Bolo to určite ovocie viery, ktoré sa zdokonalilo v Abrahámovi, ktorý bol nazývaný "mužom viery".

Trpezlivosť tiež musí byť zdokonalená. Jak. 1:4: „Ale nech trpezlivosť má dokonalé skutky, aby ste boli úplní a dokonalí ničoho si nežiadajúci.” A trpezlivosť sa vypracováva cez skúšky našej viery. Je to tiež jedna z ciest, ktorou Pán zdokonaľuje svätých. Verš 2: „Bratia moji, berte to za radosť, keď upadáte do všelijakých pokušení." (ha,ha,ha) My to NIKDY neberieme za radosť, pokladáme to za nešťastie, mizériu, za hroznú vec. Máme to pokladať za radosť, vediac, že skúšky našej viery vypracovávajú našu trpezlivosť! Pokušenie nie je hriech! Aj Pán bol pokúšaný vo všetkom, ako sme aj my, no predsa bol bez hriechu (Žid. 4:15). Hriech sa začína podľahnutím pokušeniu. Odolávanie pokušeniu je skúškou našej viery a vypracováva trpezlivosť – a táto sa potom môže prejavovať svojimi dokonalými skutkami. Pokušenie je tiež spôsob, akým sme zdokonaľovaní.

Svätosť sa v nás musí zdokonaliť. 2Kor. 7:1: „Milovaní, keďže teda máme takéto prisľúbenia, očistime sa od všetkej špiny tela i ducha a v bázni Božej zdokonaľujme svoju svätosť."

Krotkosť, zhovievavosť a dobrota sa tiež musia zdokonaľovať. Jakub 3:2: „My všetci sa prehrešujeme v mnohých veciach. Ak sa ale niekto neprehrešuje v slove, ten je dokonalý človek.” Pre mňa to znamená krotkosť, zhovievavosť a dobrotu, a ak tie sú v nás a sú zdokonaľované, spôsobujú, že nie sme schopní byť arogantnými a preto nikoho nemôžeme uraziť – okrem „starého človeka“. Podľa Jakuba 3:2 nás tieto ovocia robia dokonalými. Privedenie ovocia k dokonalosti je tiež spomenuté v Luk. 8:14, kde Pán hovorí: „A to (semeno) čo padlo medzi tŕnie sú tí, ktorí si vypočuli (slovo), ale sa udúšajú starosťami a bohatstvom a rozkošami tohoto života, a neprinášajú žiadne ovocie k dokonalosti. Ale to, čo padlo na dobrú zem sú tí, ktorí vypočujúc slovo, zachovajú si ho v dobrom a šľachetnom srdci a trpezlivosťou prinášajú ovocie". Inými slovami, prinášajú svoje ovocie k dokonalosti.

Prečítajme si teraz niekoľko veršov ohľadne dokonalého človeka. V Lk. 6:40 Pán hovorí: „Učeník nie je nad svojho majstra (čo znamená nad Krista Samotného), ale každý, kto je dokonalý, bude ako jeho majster”. Pán vôbec nehovorí o zástupoch, začína od učeníkov, pretože iba tí, ktorí sú ochotní pokračovať v Jeho Slove majú šancu skončiť v dokonalosti podobnej ku dokonalosti Jeho Samého.

Rim. 8:28: „A my vieme, že všetky veci spolupôsobia pre dobro, tým, ktorí milujú Boha, tým, ktorí sú povolaní podľa jeho zámeru." Nie sú to tí, ktorí milujú pracovať pre Boha, ale tí, ktorí milujú Boha. Verš 29a: „Lebo ktorých On predzvedel, tých aj predurčil, aby boli pretvorení k Obrazu Jeho Syna...” Opäť je to tu: učeník, ktorý sa stane dokonalým, bude podobný Kristovi. (Chcete byť dokonalí ako je Kristus?)

2Kor. 3:18: „Ale my všetci s nezahalenou tvárou, hľadiac akoby cez sklo na slávu Pánovu, sme (postupne) pretváraní v ten istý obraz zo slávy do slávy (od menšej slávy k väčšej sláve, k Jeho sláve), akoby Duchom Pána.”

Kol. 3:10: „A obliekli si nového človeka, ktorý je obnovený v poznaní podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril”, a to je Kristus.

1Kor. 2:6a: „Avšak my hlásame múdrosť medzi tými, čo sú dokonalí". Môžem sa tu Pavla opýtať: “Kde sú tí dokonalí?"  Do dnešného dňa som ešte nestretol žiadneho dokonalého, vrátane seba samého, takže Pavol musel mať šťastie, keď našiel dokonalých. O aký druh dokonalosti sa tu teda jedná? Podľa mňa oni sú dokonalí v počúvaní a v uplatňovaní tej múdrosti. Takýto druh dokonalosti možno je aj vo veriacich korintskej Cirkvi, alebo medzi nemluvniatkami. Inými slovami, Pán súdi naše srdce a jeho schopnosť nasledovať Ho do takej miery, aká je dokonalosť toho srdca. Možno, že my sme práve len začali kráčať s Pánom, ale ak sme nasmerovali svoje srdce, aby Ho plne nasledovalo, to srdce, súc ešte ďaleko od čistoty, múdrosti a dokonalosti, je predsa v Pánovych očiach v tom čase považované za „dokonalé”. Pretože ono zatiaľ nedokáže nič viac a nič lepšieho.

Fil. 3:15: „Tak teda všetci, ktorí sme dokonalí, takto zmýšľajme. A keď v niečom inak zmýšľate, aj to vám Boh vyjaví. Avšak k čomu sme už dospeli, kráčajme podľa toho istého pravidla, a zmýšľajme tak isto". Čo tým Pavol mieni, keď hovorí: „Všetci, ktorí sme dokonalí...”? Je zrejmé, že tu hovorí o čiastočnej dokonalosti srdca a mysle, ktorá je rozhodnutá kráčať podľa toho istého pravidla, nasledovať tú istú vec a pokračovať v tej istej službe. Lebo vo verši 12 Pavol svedčí: „Nie, žeby som už bol dosiahol, alebo že by som už bol dokonalý...”. Takže ak Pavol tvrdí, že ešte sám nie je dokonalý, potom nik iný nemôže o sebe tvrdiť opak, a my naozaj nemôžeme byť dokonalí predtým, než stretneme Krista osobne. Moje srdce mi hovorí, že je to nemožné.

Či sme my teda už dokonalí alebo nie? Sme už dokonalí v tom istom zmysle, ako sme už duchovne živí, ako sme už spasení, ako sme už oslávení a ako sme už vystúpili a boli posadení v ponebeských oblastiach. To je Slovo Božie v Efežanoch 2:6, v tom istom zmysle sme už dokonalí. Takže, tam, kde teraz spejeme je miesto, kde už sme! Ja idem v ústrety mojej vlastnej dokonalosti, ja viem, kde moja dokonalosť je a moje kroky smerujú k nej. A tá istá situácia je aj s vami, len to nemusíte zatiaľ vidieť a si to uvedomovať.

Rád by som túto tému teraz uzavrel Slovom ku Filipänom 3:14b: „Borím sa za cieľom, za cenou vysokého povolania Božieho v Kristu Ježišovi". Čo to Slovo: „Borím sa" vlastne znamená?. Keď sa spoločne stretávame, čo fakticky robíme aj teraz, v skutočnosti je to oným "borením sa, tlačením, napredovaním" za uvedeným cieľom. Možno si to neuvedomujete, ale aj teraz konáme dôležitú duchovnú prácu v našej duši a duchu.

Musím ale povedal ešte niečo viac o tomto verši Písma. To moje vysoké povolanie Božie v Kristu Ježišovi je mojou dokonalosťou! Borím sa smerom ku svojej dokonalosti, lebo len cez ňu môžem uspokojiť Boha. A neborím sa iba k dokonalosti, ktorá je pre zástupy, ale borím sa za dokonalosťou, ktorú Pán špecificky zjavil pre mňa osobne a ja sa neuspokojím s ničím menším než s mojim osobným vysokým Božím povolaním v Kristu Ježišovi, ktoré mi bolo zjavené Jeho Duchom. Nie som si celkom istý, či mnohí–premnohí kresťania vôbec vedia o svojom povolaní, čo znamená, o ich vlastnej dokonalosti v Kristovi, alebo či sa o to vôbec zaujímajú. Môžem vám povedať jednu vec. Ja sa borím, namáham k tejto dokonalosti, pretože ma tam ťahá moje srdce a nie preto, že mi niekto povedal, aby som sa o to zaujímall. Pretože ak vám niekto musí povedať, aby ste sa borili za svoju dokonalosť a potom azda musí aj „prenajať buldozér", aby vás k tomu tlačil, nikdy sa tam nedostanete. Počujete ma? Ak vám niekto musí povedať, kam máte mieriť a ak vám niekto musí prezradiť, aké je vaše povolanie, potom musíte prichádzať k Pánovi a Jeho sa pýtať. Pretože vaše povolanie, a teda vaša dokonalosť, závisí od vášho srdca. Vaše srdce vám povie, či patríte alebo nepatríte k zástupom, alebo či ste všetci boli zo zástupov vyňatí za učeníkov, alebo za služobníkov, alebo za Nevestu Krista. Vy naozaj vidíte a viete kam patríte?

Ja verím, že my všetci tu prítomní patríme medzi Jeho učeníkov pretože pokračujeme v Jeho Slove; ako pokračujeme, to iba Pán môže posúdiť, ale prinajmenšom sme sa v našich srdciach už rozhodli, a naše srdcia sú naklonené v Jeho Slove pokračovať. Je to záležitosť medzi Pánom a vašim srdcom, aj to, či vaše srdce a vaša dokonalosť je povolaná vyššie od učeníkov. Ak to neviete sami, musíte zpytovať Pána a prijať od Neho potrebné Svetlo ohľadne tejto záležitosti. Krása Pána a Jeho Milosti je tiež preukazovaná v tom, že nie každý zo zástupov je „tlačený“ k tomu, aby sa stal učeníkom, či apoštolom, prorokom alebo Jánom Milovaným, ale rozhodnutie je ponechané na jeho srdci. Pán nikoho nenúti. Pán dal Svoje prikázania, a najväčšie prikázanie spomedzi všetkých je toto: „Milovať budeš svojho Pána Boha z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily" (Mk. 12:30). Lež Pán vie, kto to urobí a kto nie a prečo. Lebo ani toto prikázanie nie je vecou našej schopnosti, ale našej ochoty a tá je zase vecou našej lásky. Lebo my sme obyčajne ochotní konať to, čo milujeme.

Lež mnohokrát nie sme si možno ani vedomí, kde stojíme. Každý veriaci by mal prísť ku Pánovi a pýtať si Jeho Svetlo a Milosť: Kde som ja so svojím srdcom, Pane Môj? Pretože, kde je moje srdce, tam je aj moja dokonalosť aj moje vysoké povolanie v Tebe. Prosím Ťa preto, Pane, osvetli moje srdce, aby som sa videl, a keď je potrebné, „stvor vo mne čisté srdce a obnov vo mne správneho ducha“ (Žm. 51:10). Myslíte, že Pán neodpovie?

Ja sa modlím Pánovi za toto Svetlo...

„Pane, ďakujem Ti za toto zjavenie a za toto Svetlo, za Tvoju Milosť a za túto Časť Teba Samého, pretože Tvoje živé Slová možno stotožniť s Tebou Samým. A toto je Pravda, ktorú nám poskytuješ ohľadom zdokonaľovania svätých. Ako sa to deje, prečo sa to deje, s kým sa to deje, do akej miery sa to deje a všetky ostatné veci. Aj toto všetko horeuvedené je v Tvojom Svätom Slove, Pane, a je to dokonalé a je to krásne.

A tak sa, Pane, modlím, aby sme všetci poznali naše vysoké povolanie, aby to nebola otázka vonkajšieho borenia sa len preto, že je to napísané, ale preto, že nás k tomu vedie aj tlačí naše vlastné srdce, a Tvoje Slovo by len potvrdilo, čo naše srdcia už vedia.

Toto je moja prosba za všetkých veriacich, Pane, pretože táto Pravda sa vzťahuje na každého, koho si kedy spasil a kto bude Tebou zdokonalený, lebo Ty si Dokonalý, a si hodný nesmierneho oslavovania. Chválime Ťa, Pane, podľa Tvojej Veľkosti a podľa Tvojej Krásy a podľa Tvojej Dokonalosti. AMEN”.+++

Kapitola X. - BUĎTE DOKONALÍ

V tomto posolstve sa obraciam na všetkých tých, ktorí sú teraz, prípadne čoskoro budú, skutočnými učeníkmi Krista. Najprv by som rád vyslovil modlitbu:

„Chcel by som Ťa, Pane, poprosiť, aby táto Veľká Skutočnosť, ktorú nám dnes udeľuješ, bola daná v Tvojom Duchu a prijatá v srdciach, ktoré sú Ti otvorené, skrze toho istého Božieho Ducha. Aby tá Skutočnosť zrodila ovocie, aby bola živá, aby bola požehnaním a úžitkom pre nášho ducha, dušu a telo, ako aj povzbudením na pokračovanie a ochotu ísť ďalej, prenikať ďalej. Lebo to, čo nám teraz udeľuješ je niečo, čo si ľudské srdce naozaj nemôže predstaviť, absorbovať alebo chápať. Ďakujeme Ti, Pane Ježišu, za Tvoju Milosť a Lásku k nám. Ďakujeme Otcovi za Jeho Veľkolepý Plán Spásy a za Veľkolepé Finále Spásy, ktorého sa dotkneme v tejto časti posolstva, ktoré nám dávaš. Ďakujeme Ti, Pane, a v Tvojom prekrásnom Mene sa modlíme. Amen”.

Kvôli tým, ktorí ma nepoznajú, musím povedať, že nie som ani evanjelista, ani kazateľ Písma, ba ani pastor, či učiteľ v štandardnom zmysle týchto slov a funkcii. Moja služba nie je zameraná ani na pohanov, ani na zástupy veriacich. Zástupy NIKDY nedbali na Slovo Božie, či na Samotného Boha. Nikdy nemali „uši na počutie”, nikdy ničomu nerozumeli a nebolo im ani dané, aby rozumeli. Prečo? Pre ich srdce! Pán k nim nikdy nehovoril inak než v podobenstvách (Mat. 13:1-3,10-15,34). Na druhej strane, učeníci sú všetci tí, ktorí pokračujú v Jeho Slove a zpoznajú pravdu a tá pravda ich vyslobodí (Ján 8:31,32). Pokračujú v čítaní Jeho Slova, v počúvaní Slova, v štúdiu Slova, v meditáciách o Slove, pokračujú v práci v Slove a ku takým Pán hovoril priamo... a ku takým aj mňa Pán vedie hovoriť priamo. Vedie ma, aby som takýmto veriacim posluhoval Svetlo a Život Krista, ktoré sám mám a žijem vo svojom živote. Tiež moje svedectvá o dokonalosti, ktorú Pán vo mne trpezlivo buduje a ktorú žijem vo vlastnom živote. To je moje povolanie a to činím v moci Ducha Svätého a s radosťou.

S ohľadom na toto povolanie, obraciam sa teraz na opravdivých učeníkov a zdieľam s nimi nasledujúce veci a fakty. Každý skutočný učeník je povolaný k najvyššej dokonalosti, aká existuje, čo je dokonalosť nášho Otca, ktorý je v Nebi. Avšak málo učeníkov ju dosiahne. Prečo? Nuž, podelím sa teraz s vami so Skutočnosťou v tejto záležitosti, ktorú nám Pán Ježiš Kristus milostivo udeľuje a táto Skutočnosť a táto Pravda sú následovné:

          1) Precízny význam Slova Pánovho (Mt. 5:48) je tento: „Preto buďte dokonalí (vo svojej osobnej večnej existencii, vo svojom osobnom živote večnom) ako Váš Otec, ktorý je v nebesiach je dokonalý (vo Jeho Osobnej Večnej Existencii, v Jeho Osobnom Živote Večnom)“. Teda žiadny človek nebude nikdy identický Bohu vo svojej dokonalosti, ale bude sa Božej Dokonalosti podobať tak, ako sa budeme podobať Obrazu Krista a Jeho Dokonalosti (Rim. 8:29).

          2) Dokonalosť je záležitosťou našej voľby, nášho rozhodnutia — a naša voľba naše rozhodnutie, je záležitosťou videnia, chápania a poslúchania Skutočnosti Slova Božieho! Mnohí učeníci nevidia Slovo Božie a keď Ho aj vidia, nemusia Ho poslúchať.

          3) Dokonalosť nie je záležitosťou viery — ale lásky! Naša voľba sa teda nedeje cez našu vieru, ale sa deje našou láskou! Aj v našom pozemskom živote môžeme byť zdokonalení len v takých veciach, ktoré milujeme, či milujeme konať. Mnohí učeníci stroskotávajú hneď tu, pretože NEMILUJÚ Pána. A prirodzene, všetci veriaci v „zástupoch“ krachujú v tejto veci hneď tu, pretože Pána ani nepoznajú, teda nemôžu Ho ani milovať.

Všetci učeníci by si mali znova prečítať a uvedomiť si Slovo Božie uvedené v 2Pet. 1:1-11. Ja tu odcitujem verš 4: „Týmto sú nám dané mimoriadne veľkolepé a vzácne prisľúbenia; aby ste sa cez ne mohli stať účastníkmi Božskej Prirodzenosti, vyhnúc sa záhube, ktorá je vo svete skrz žiadostivosť”. Z tohoto Slova Božieho je jasné, že všetkým nám boli prisľúbené MOŽNOSTI – PRÍLEŽITOSTI, stať sa účastníkmi-spoločníkmi Božej Prirodzenosti-Nátury-Charakteru, čiže, mať podiel na Osobnosti Boha a nielen zostať „spaseným človekom, ktorý ušiel peklu”! Všimnite si tiež, že nie je napísané „aby ste sa cez ne STALI účastníkmi”, ale je napísané „aby ste sa cez ne MOHLI stať účastníkmi”. Vo veršoch 5 až 10 sú vymenované konkrétne činy, alebo prostriedky, akými sa dosahuje toto „účastníctvo”. A napokon, vo verši 11, všetkých takýchto „účastníkov Božskej Prirodzenosti" očakáva „brána slávy”. Tento verš hovorí: „Takto budete mať prebohato zaistený vstup do večného Kráľovstva nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista”.

Všetci z nás, ktorí sme tu zhromaždení, ktorí túžime po dokonalosti, ktorí patríme tiež do Slova v 1Pet. 1:2, všimnime si teraz a pochopme nasledujúce tri fakty:

          a) My všetci sme boli VYBRANÍ-VYVOLENÍ podľa predzvedenia Boha Otca, ktorý dopredu vedel o našej láske a na tom základe nás povolal podľa Jeho Zámeru (Rim. 8:28).

          b) Na základe Jeho voľby sme všetci boli POSVÄTENÍ Duchom do POSLUŠNOSTI — najprv sa poslušnosti učiť, ako sa jej učil aj Ježiš Kristus (Žid. 5:8), a potom preukazovať poslušnosť voči Duchu a Slovu Božiemu, ako ju preukazoval aj Ježiš Kristus (Fil. 2:7,8).

c) Na základe Jeho Posvätenia, sme všetci boli ZDOKONALENÍ. Keď si uvedomíme, na akom základe a za akým cieľom sme boli vybraní a posvätení, môžeme sa teraz obrátiť ku listu Židom 10:14. Ide naozaj o málo známy verš o ktorom som predtým nehovoril v žiadnej súvislosti. Ten verš hovorí: “Lebo jednou obetou (Kristus) zdokonalil navždy tých, ktorí sú posvätení”. Pán tu ZDOKONALIL NAVŽDY všetkých tých, ktorí boli vybraní a POSVÄTENÍ. A stupeň tejto dokonalosti zodpovedá stupňu našej poslušnosti, a stupeň našej poslušnosti zase zodpovedá intenzite našej lásky k Pánovi. Neskôr ukážeme veľmi dôležitý fakt, že totiž naša skutočná láska k Pánovi určuje tiež naozajstnú túžbu po našej vlastnej dokonalosti.

Túžba srdca je určovaná láskou v ňom, pretože srdce túži len po tom, čo miluje! Láska v srdci pre Pána vzniká alebo sa získava poznávaním Pána. Aby ste niečo milovali, musíte to najprv vidieť a poznať. Poznanie Pána je dané alebo získavané Skutočnosťou Jeho Slova. ON JE Slovo (Ján 1:1) a Skutočnosť Slova je daná alebo získavaná poslušnosťou k Slovu! Nehovorím tu iba o čítaní. Boli časy, keď sme boli radi, že sme si prečítali aspoň jednu kapitolu Písma, a bolo to dobré, bol to začiatok. Teraz však uzatvárame toto posolstvo, nezačíname, ale končíme, toto je FINÁLE. Teda, Skutočnosť Slova sa získava poslušnosťou k Slovu. Preto aj pred chvíľou uvedené Slovo Božie sa končí „poslušnosťou”. A to je aj príčina, prečo v rámci Cirkvi jestvujú tie štyri skupiny, to štvor-vrstvové spektrum. Tieto skupiny sa líšia v poslušnosti, preto sa líšia v Realite Slova, preto sa líšia v poznaní Pána, preto sa líšia v ich láske k Pánovi a preto sa tiež líšia v ich túžbe po dokonalosti. Toto je reťaz, ktorú nemôžeme pretrhnúť.

Mohol by som tu citovať mnoho z Písma a uvádzať množstvo argumentov, lež v tejto chvíli by to nebolo užitočné. Namiesto toho som vedený k tomu, aby som ukázal niekoľko praktických príkladov, ktoré by mali hlasno hovoriť ku každému, kto „má uši na počutie”.

Od začiatku jestvovania Misie "Montreal Remnant Ministries" (MRM) Pán nám dovolil dotknúť sa časti Jeho Tela, čo znamená časti Jeho Cirkvi v mnohých (70) krajinách sveta, počnúc Kanadou, USA, niektorými krajinami v Južnej Amerike, Afrike, Európe, dokonca aj na Blízkom Východe, v Indií, Nepále, Pakistáne, v ďalekej Austrálii a Novom Zealande. Poslali sme tam tisíce a tisíce kníh v angličtine (aj slovenčine, napr. Slovensko, Čechy, Austrália). Výsledky, ktoré nám Pán ukázal, sú na zaplakanie. Časť Cirkvi, ktorej sme sa dotkli v Kanade, USA, ako aj vo väčšine krajín Európy a Afriky, sa ukázala MŔTVOU! Kanada, Spojené štáty a Austrália sú azda najväčšími duchovnými cintorínmi civilizovaného sveta. Nebola tam vôbec žiadna odpoveď z Ducha, iba hlboké mlčanie. Dostali sme iba jeden odkaz s poďakovaním od Evanjelistickej asociácie Billyho Grahama. A ak prišli príležitostné odpovede, boli plné jedu, arogancie a neuveriteľnej tmy. Naozajstné „údolie kostí” (Ez. 37:1-14). Kdekoľvek máte kosti, máte cintorín. Predsa však, našli sa krajiny, kde sa Nevesta Kristova našla v niekoľkých individuálnych veriacich, a zrejme ochotná rásť ďalej: v Nigérii (Afrika), v Kanade (Severná Amerika) a na Slovensku (Stredná Európa).

Nechcem tým povedať, že v rámci svetovej Cirkvi nejestvujú jednotlivci či domáce zbory, ktoré žijú v obcovaní a v Duchu Božom a chovajú sa ako Nevesta Kristova. Hovorím len, že časť Cirkvi a tie tisícky veriacich, hlavne vedúcich, ktorých sme sa my dotkli, sa ukázali totálne mŕtvymi. Verím, že pre mnohých úprimných veriacich toto môže byť hodne šokujúce, ba zarážajúce, pretože možno naozaj veria, že Severná Amerika je najpožehnanejšou časťou sveta, a že Cirkev v Severnej Amerike musí byť najživšia so všetkým tým evanjelizačným úsilím, so všetkými tými jazykmi-hovoriacimi a prorokujúcimi kongregáciami, ako aj so všetkým ostatným. Lenže reč tu nie je o náboženských aktivitách, ani o rôznych vonkajších formách náboženského života, reč je o duchovnom Živote v Kristovi a teda o duchovnom cintoríne.

Pozrime sa na ďalšie dva prípady. Pán nás osobne viedol k distribúcií knihy „Otvorený List” v dvoch kongregáciách, menovite v Apoštolskej Cirkvi vo Verdune a v Letničnej Cirkvi Trojice v Lasalle, obe v Provincií Quebek, Kanada. V obidvoch spomínaných kongregáciách sa kázalo Slovo Božie, Pán bol oslavovaný so spevom a hudbou, každú nedeľu v kostole Apoštolskej Cirkvi odznelo množstvo proroctiev a v Letničnej Cirkvi Trojice bolo evidentné hovorenie jazykmi. Obe kongregácie sa zdali také živé, tak príkladné, také pekné — až kým Pán neukázal ich skutočný charakter v duchu; v ich neposlušnosti voči Jeho Vlastnému Slovu a v ich nenávisti voči svojim vlastným bratom; až kým Pán neodhalil ich smrť a temnotu (1Ján. 2:9, 3:14, atď.). Ako to Pán urobil?

Po rozdaní knihy niektorým ľuďom, vychádzajúcim z kostola Apoštolskej Cirkvi, bol odpor nepriateľa jasne viditeľný v ich postojoch, v neuveriteľnom strachu ich vedúcich, ako aj v správaní sa niektorých „uctievateľov”. O niekoľko týždňov neskôr, jeden z členov tejto kongregácie dosvedčil, že vedúci vyzvali kongregáciu, aby všetky výtlačky knihy „Otvorený List” priniesli do kostola, aby ich spálili alebo inak zničili! Nuž len toľko na konto „bratskej lásky, dobroty, krotkosti, porozumenia, či učenia sa poslušnosti”. My, ktorí sme nejaký čas velebili Boha v tej istej kongregácií a kde mi Pán osobne dal niekoľko proroctiev zpoza kazateľnice, sme sa zrazu stali nenávidenými nepriateľmi, lebo sme sa odvážili hovoriť a prorokovať im tiež horkú pravdu (Gal. 4:16). O čosi neskôr po tejto distribúcii, jeden zo staršinov tejto kongregácie bol hotový ma dať na súd (nepochybne podľa 1Kor. 6:4-6). Prečo? V knihe som totiž opísal istého pyšného a arogantného staršinu toho zboru a tento prvý staršina predpokladal, že išlo oňho.

Pokiaľ ide o Letničnú Cirkev, kde som tiež niekoľko rokov slúžil Bohu a bol som aj v jej Rade Diakonov, Pán to zariadil tak, že sme sa tam ocitli pre distribúciu knihy „Otvorený List” v nedeľu, keď kongregácia oslavovala svoje 60. výročie. Navyše, Pán to zariadil tak, že všetky východy z budovy boli v oprave(!) okrem jedného, pri ktorom sme stáli my. Keď nás kongregácia a jej vedúci zvnútra kostola zazreli, začal sa zmätok. Niektorí ľudia vyšli von, zobrali si knihu a dokonca sa s nami pozdravili, veď sme sa poznali celé roky. Iní len prešli vedľa. Istá, diablom posadnutá žena, vzala knihu a pred našimi očami ju roztrhla na polovicu. To bol dôkaz, že bola diablom posadnutá, lebo žena v jej veku by svojou silou také niečo nedokázala urobiť. Jeden mladý a arogantný pastor vyšiel z kostola rozzúrený, dožadujúc sa, kto sme a čo sme a ako sa opovažujeme dávať knihy ľuďom „jeho" zboru. Vedúci kongregácie vo vnútri boli dezorientovaní, plní strachu. Medzi účastníkmi osláv vo vnútri boli tiež dvaja bývalí pastori toho zboru s manželkami, ktorí pricestovali na oslavy výročia z iných miest.

Napokon to najpravdepodobnejšie bol vtedajší najstarší pastor, ktorý očividne už nemohol zvládnuť vlastný strach a zlobu a tak zavolal na nás políciu! Keď polícia prišla, správala sa k nám ďaleko lepšie, ako naši „letniční bratia”. Som zvedaví, či si tí Farizeji vtedy uvedomili, že Pán urobil „panoramatický videozáznam” celej tej opísanej scény, zaznamenajúc nielen ich hanebné skutky, ale aj ich myšlienky, a že im, aj celému svetu ten film premietne keď budú stáť pred Jeho Súdom! (Rim. 14:10) Nuž, aj keby sme boli naozaj bývali „zlí”, žiaden skutočný kresťan nám nemal klásť odpor! (Mat. 5:39). Aj keby sme sa boli stali ich „nepriateľmi” pre hovorenie pravdy (Gal. 4:16), každý skutočný kresťan nás mal milovať a požehnávať (Mat. 5:44). To, že sa nám stal OPAK Slova Božieho svedčí o jednoduchej skutočnosti, že nikto z tých, čo s nami tak hanebne zaobchádzali, hlavne vodcovia, nie je poslušný Slovu Božiemu! A ak neposlúchajú to isté Slovo, ktoré sa opovažujú kázať, nemajú ani poňatia o Skutočnosti Slova. Preto nemajú ani ozajstné poznanie Pána Osobne a teda ani pravú lásku pre Neho, z čoho vyplýva, že nemajú ani žiadnu ozajstnú túžbu po vlastnej dokonalosti, ani žiadnu službu, ktorou by ich Pán bol poveril.

Či azda nie sú tieto dva príklady jasné pre všetkých jednoduchých a verných bratov?

Pán nám chce dnes poskytnúť ešte ďaľší príklad toho, čo zariadil. Keď polícia a väčšina ľudí odišli, moja manželka a ja sme boli Duchom Krista zavedení DO VNÚTRA toho Letničného kostola. Prišli sme k našim bývalým dvom pastorom a ich manželkám, objali sme ich a pozdravili so skutočnou láskou a radosťou! Keď to videl ten starší pastor, ktorý pravdepodobne na nás pozval políciu, ostal absolútne ohromený a stratil reč. Neskôr, už doma, mi Pán ukázal na str. 95. „Otvoreného Listu”, ako som v tú nedeľu, v tom Letničnom Zbore Trojice, nevediac, splnil slovo, uvedené na spomínanej strane, tým, že som objal svojho bývalého pastora, prejaviac mu moju ozajstnú lásku, hoci sa on vo svojom duchu a vedomí stal mojim „nepriateľom”! Toto je pravý Duch Krista a tiež pravé ovocie Jeho Ducha (Mat. 7:16-20), pretože tu som splnil Jeho Slovo podľa Mat. 5:44. Či azda nie je horeuvedený príklad tiež jasný pre všetkých jednoduchých a verných bratov?

Na tomto mieste by som rád zdôraznil ďalší špecifický fakt a pravdu. V Matúšovi 5:21-47 Pán akoby menil Starý Zákon na Nový Zákon, opakujúc (niekoľkokrát): „Počuli ste, že bolo predkami povedané...” – a potom povediac: „Ja vám však hovorím...”. Pán mení „starého človeka” na „nového človeka”, mení starú prirodzenosť na novú (Božskú) prirodzenosť! Nie div, že Pán uzatvára túto zmenu Svojím príkázaním vo verši 48: „Buďte PRETO dokonalí...”!

A navyše, AK KONÁM ktorékoľvek z Pánových prikázaní, ktoré predchádzajú veršu 48 — V TÝCH SOM DOKONALÝ! Ak pôjdem dve míle pre niekoho, kto ma núti ísť jednu míľu (priatelia nenútia) - ukážem tým svoju lásku pre túto nie príliš priateľskú osobu a tiež pre Pána. Nepredstavujte si však, že môžete vykonať niektoré z týchto prikázaní bez toho, aby váš „starý človek" bol rozbitý, bez toho, aby bola zničená vaša stará prirodzenosť. „Starý človek”, stará prirodzenosť, nemôže KONAŤ žiadnu časť Slova Božieho a nie to ešte tieto neuveriteľné prikázania z Matúša 5:21-48. Ak teda letničný pastor volá políciu na svojho brata, ktorý iba stojí na chodníku, zdarma ponúkajúc kresťanskú literatúru, potom je potrebné sa spýtať aspoň jednu základnú otázku: Je toto Duch Kristov alebo je v tom pastorovi duch Satana?  Keď letniční pastori majú v sebe ducha Satana, potom komu oni slúžia? Kristovi, alebo Satanovi? Toto platí aj na pastora Stanislawa Gawela v Žiline (viď poznámku v druhom odstavci dolu).

Čo ešte by som mal povedať? Sme my, ako učeníci Ježiša Krista, schopní sformulovať nejaké závery z horeuvedených príkladov? Sme schopní ustanoviť náš vlastný duchovný stav, naše vlastné duchovné kráčanie, našu vlastnú lásku pre Pána, našu vlastnú opravdivú túžbu po dokonalosti? Alebo sme na toto až do dnešného dňa vôbec nemysleli? Nebudem za to viniť, ani haniť nikoho — toto vyhlásenie Pána v Matúšovi 5:48 je najšokujúcejším vyhlásením v celej Biblií. A pokiaľ ja viem, nikoho som nikdy nepočul toto Slovo kázať, či vysvetľovať, ani sa o ňom zmieňovať, hoci aj toto je Slovo Božie.

Ak sme si náhodou mysleli, alebo nebodaj aj verili, že my sme celkom dobrí kresťania a pevne stojíme na svojich nohách, mali by sme si to opäť premyslieť (1Kor. 10:12). Lebo ak nepoznáme Skutočnosť Božieho Slova, potom celkom istotne nepoznáme skutočnosť o sebe samých, ako nás Kristus vidí vo Svetle Svojho Slova! Ak ste už dlhší čas neboli pred Pánom v kajúcom duchu za samých seba, nemôže vám uškodiť, ak to urobíte, aj keď sa vám možno zdá, že je s vami všetko v poriadku. Urobte tak podľa svojej viery a hlasu svojho vedomia, lebo Pán vám umožňuje práve v tejto chvíli čítanie živých svedectiev o hrôzostrašnej duchovnej situácii premnohých Jeho učeníkov aj služobníkov, a to už nehovorím o zástupoch veriacich. (Poznámka: Najčerstvejší prípad je s tzv. pastorom Gawelom v Žiline, organizátorom konferencii „Priateľov Izraela“. Ten prípad by mal riešiť biskup Apoštolskej cirkvi na Slovensku J. Lacho. To je ale príliš široká téma pre tento elaborát základov a ten prípad je duchovne tak prasačí, že ho tu nechcem opisovať. Potrebné dokumenty sú ale k dispozícii každému, kto má záujem o „duchovnú realitu“ v dnešnej Cirkvi na Slovensku. Každý taký záujemca by ľahšie pochopil aj Slovo Božie v Zjavení 3:16, kde Pán hovorí vlastnými slovami, že „vypľuje túto cirkev konca dejín zo svojich úst!“)

Pozrime sa teraz na niektoré príklady, čo sa týka rôznych stupňov dokonalosti. Citujem časť listu Židom 13:20,21: „A Boh pokoja... nech vás urobí dokonalými v každej dobrej práci, aby ste tak činili Jeho Vôľu; uskutočňujúc vo vás to, v čom má On Sám záľubu, skrze Ježiša Krista. Amen”. Všimnite si, že tu sa stupeň dokonalosti vzťahuje na „každú dobrú prácu” a nie na dokonalosť nebeského Otca. Azda Duch Boží, ktorý inšpiroval Pavla, vopred vedel, že títo Židia budú aspoň vo svojich srdciach túžiť po tom, aby pre Boha konali dobrú prácu. Určite jestvuje veľa služobníkov a učeníkov Pána, a možno, že niektorí sú aj spomedzi zástupov, ktorí, podobne ako spomínaní Židia, túžia robiť dobrú prácu pre Pána. Nie je na tom nič zlého. Ale v tom je stupeň ich možnej dokonalosti — AK dovolia Božiemu Duchu robiť v nich „to, v čom má On Sám záľubu, skrze Ježiša Krista”. Ako môžeme vidieť, samotná túžba, dokonca aj po tomto nižšom stupni dokonalosti, nepostačuje. Práca Božieho Ducha musí byť vždy prítomná, vždy a pre všetky stupne dokonalosti!

Ďalší príklad si môžeme zobrať z Cirkvi v Korinte, ktorá oplývala telesnosťou (chlípnosťou, zmyselnosťou). Ich telesnosť sa nachádzala v ich mysliach, v ich nedostatočnom chápaní, v ich telesnej žiadostivosti, čo spôsobovalo medzi nimi neustále spory a hriech. Nie div, že Pavol ku koncu svojho druhého Listu ich napomína a radí im: „Skúmajte seba samých, či ste v tej pravej viere; osvedčite samých seba. Či neviete zo seba samých, že Ježiš Kristus je vo vás, ibaže by ste boli zvrhlíkmi?” (2Kor. 13:5). Vo verši 9 sa modlí za ich dokonalosť a vo verši 11 pokračuje slovami: „Napokon bratia, lúčim sa s vami; buďte dokonalí, majte sa dobre, buďte jednej mysle, nažívajte v pokoji; a Boh lásky a pokoja bude s vami”. Boží Duch cez Pavla im želá a radí, aby túžili aspoň po stupni dokonalosti ohľadne jednoty ich myslí, ktorá dokonalosť prináša tiež útechu a pokoj. Toto je viac, než len želanie, to je modlitba. Pavol im nehovorí, aby boli dokonalí, ako je ich nebeský Otec. Táto „jednota mysle” predpokladá prácu Ducha v obnove ducha ich mysle (Ef. 4:23). Takáto obnovená myseľ je potom schopná zamerať sa na Boha a dôverovať Bohu vo všetkom, namiesto toho, aby bola neustále zamestnávaná telesnosťou, čo bol problém Korinťanov. My tiež vieme, že Boh udeľuje Svoj dokonalý pokoj takým mysliam, ktoré sú zamerané na Neho a ktoré v Neho dôverujú (Iz. 26:3).

Dnes nám Pán udeľuje Skutočnosť plného spektra Dokonalosti od najnižších úrovní a obmedzených foriem dokonalosti až k najvyššej Dokonalosti nášho nebeského Otca. Tak isto, ako je to s Veľkolepou Spásou poskytnutou Kristom, ktorý ponúka túto Spásu celému ľudstvu, tak je aj s touto Veľkolepou Dokonalosťou, ktorú On ponúka každému veriacemu. My vieme, že nie každé pohanské srdce nachádza svoju vieru pre Krista a túži po Jeho Spáse. Mnohí, premnohí zahynú, aj keď Pán spasil celý svet a poskytol Svoju Spásu celému ľudstvu. Tak isto, nie každé srdce spomedzi veriacich nachádza lásku pre Krista a túži po Jeho Dokonalosti!

(Jedno slovo na margo: Vieme, že v každom veľkom dome, majetku alebo paláci je množstvo rôzneho služobníctva: vrátnici, záhradníci, slúžky, kuchári, pomocníci, dozorcovia, sekretári, účtovníci, atď. Sú tam tiež synovia a dcéry majiteľa, ako aj sám majiteľ, statkár, šľachtic, či princ a jeho manželka. Tak isto je to aj v Kráľovstve Božom. Ten, kto má chápajúce srdce, nech rozumie.)

 *        *       *

Mnohí veriaci tvrdia, že boli povolaní Bohom, pretože ich Boh použil. Obraciam sa tu teda na všetkých tých, ktorí veria, že sú ozajstnými služobníkmi Božími, lebo Boh ich POUŽÍVA. Zjavenie, ktoré mi Pán milostivo udelil, je nasledovné:

          (1) Ak vás Boh používa — to NEZNAMENÁ automaticky, že ste Božími služobníkmi, či učeníkmi, alebo že Boh vo vás pracuje pre Svoje zaľúbenie, alebo že vás zdokonaľuje!

          (2) Ak ste znalcami Biblie s jej doktrínami, alebo ak ich kážete, učíte, podieľate sa s nimi, tlačíte ich, rozširujete ich — to NEZNAMENÁ automaticky, že ste Božími služobníkmi či učeníkmi, alebo že vás Boh zdokonaľuje!

          (3) Ak ste zapojení do náboženských aktivít, navštevujete bohoslužby v kostoloch, alebo aj domáce zhromaždenia, obecenstvá, biblické krúžky, semináre, teologické fakulty; ak dávate dary, obety alebo aj desiatky, ak trávite čas v modlitbách a ak Pán aj odpovie na niektoré z nich — to NEZNAMENÁ automaticky, že ste Božími služobníkmi či učeníkmi, alebo že vás Boh zdokonaľuje!

          (4) Ak konáte návštevy v nemocniciach, vo väzeniach, v domovoch, v sirotincoch, alebo ak ste zapojení do sociálnej práce, konajúc mnoho dobra — to NEZNAMENÁ automaticky, že ste Božími služobníkmi či učeníkmi, alebo že vás Boh zdokonaľuje!

Toto sú prekvapujúce body. Prečo je to tak? Sú tu dva segmenty odpovedí:

K bodu (1) — Boh používa ktorúkoľvek časť Svojho stvorenia pre Svoje účely, či už ide o mŕtvu alebo živú časť. Používa „prírodu”, zvieratá, ľudí ako aj duchovné bytosti. Používa Svojich anjelov. Môže použiť aj diabla a jeho anjelov. Najtypickejším príkladom na použitie zvierat je Balámov osol z Knihy Čísiel (4M. 22:23-31), ktorého Boh POUŽIL, aby prehovoril k bláznivému Božiemu prorokovi ľudským hlasom. Núka sa očividná otázka: Bol ten osol sluhom Božím? Určite nie, bol iba Božím nástrojom.

Ďalší typický príklad je uvedený v 1Sam. 16:14-23 a tiež v 18:10, kde Boh posiela zlého ducha, aby znepokojil Saula. Bol azda ten zlý duch „služobníkom Pána”? Samozrejme že nie! Bol Božím nástrojom. Ak nás teda Boh niekde pošle, neznamená to ešte, že sme Jeho apoštolmi; a ak nás na niečo použije, neznamená to ešte, že sme Jeho služobníkmi. Je celkom možné, že sme len Jeho nástrojmi!

Z horeuvedeného môžeme uzavrieť, že všetci opravdiví služobníci Boha sú súčasne aj Jeho nástrojmi, Jeho nádobami, ale nie všetky Jeho nástroje, nádoby sú automaticky Jeho služobníkmi či učeníkmi!

K bodom (2), (3) a (4) — Ak nie sme Jeho ozajstnými služobníkmi, ešte stále sme schopní vykonávať všetky činnosti, uvedené v týchto troch bodoch, ALE so základným rozdielom: Nikomu nepomáhame, ani nikoho nezdokonaľujeme v duchu!

Uvážme Slovo Božie v 1Kor. 12:28-31 a Ef. 4:11-13. Je napísané, že Boh dal niektorých služobníkov (apoštolov, prorokov, evanjelistov, pastorov, učiteľov) „na zdokonaľovanie svätých, na vykonávanie služby, na výuku tela Kristovho; Dokiaľ nedospejeme všetci do jednoty viery a poznania Syna Božieho, na dokonalého muža, na mieru plnosti Osobnosti Kristovej”.

Čo ale mnohí „služobníci” Boží robili Cirkvi? Nemohli zdokonaliť žiadnych svätých, pretože oni sami nikdy neboli zdokonaľovaní. Namiesto toho zdokonalili podvod vo svätých a uvrhli ich do ešte väčšej tmy. Rozdrobili ich vieru a tým ich účinne oddelili jedného od druhého do svojich najrôznejších organizácií, denominácií a siekt! Často ich naplnili odsúdeniahodnými doktrínami, takže namiesto spoznávania Syna Božieho, viedli ich k spoznávaniu ľudských prikázaní. Mnohí z týchto „služobníkov” možno pôvodne naozaj boli povolaní Bohom a daní Jeho Cirkvi, podľa Ef. 4:11. Čo sa stalo je, že jednoducho zlyhali a namiesto aby priviedli Cirkev „na dokonalého muža, na mieru plnosti Osobnosti Kristovej”, priviedli Cirkev do mizérie! Lucifer bol „pomazaným Cherubom, dokonalým vo svojich cestách odkedy bol stvorený“ (Ez. 28:14,15) – a on neskôr PADOL a stal sa SATANOM. Ako? Možno niektorý cirkevný vedúci má na to odpoveď.

Bolo tiež veľa „služobníkov” Božích, ktorí sa „dali Cirkvi bez toho, aby Boh o tom vôbec vedel”. Väčšinu týchto súčasných „služobníkov” tvoria pastori, proroci, biskupi a evanjelisti v sukniach. Ja som si vždy myslel, že bosorky mali na hlavách klobúky s vysokými špicami a miešali odstrašujúco smrdiacu, zelenkavo-šedú variacu sa hmotu, dodávajúc do nej najrozličnejšie čudesné a odporné prípravky. Ale nie tak. V tieto dni mnohé bosorky sedia vysoko na pódiách a v hlavných kreslách náboženských auditórií, majúc niekedy oblečené klérické golieriky a čítajú Písmo alebo kážu a požehnávajú svoje kongregácie! Vzbúrili sa proti tomu istému Slovu Božiemu, ktoré sa pokúšajú kázať (1Kor. 14:34-35), a vzbúra je ako hriech čarodejníctva (1Sam. 15:23). Toto je VEĽMI VÁŽNE SLOVO!

Radšej sa teraz obráťme k naozajstným služobníkom a uvážme spoločne fakt, že ovocie skutočného Kristovho služobníka vždy musí harmonizovať s Ef. 4:12-16: „zdokonaľovaním svätých, ich privádzaním k poznaniu Syna Božieho“. Ale aby mohol zdokonaľovať svätých, budujúc ich v pravde, privádzajúc ich k jednej viere a Jednému Pánovi (Ef. 4:5), usilujúc sa až kým sa v nich nevyformuje Kristus (Gal. 4:19), aby ich potom mohol predstaviť dokonalých v Kristovi Ježišovi (Kol. 1:28) — služobník SÁM musí byť najprv zdokonaľovaný, a musí pokračovať vo svojom zdokonaľovaní sa. Služobníci, ktorí nikdy nenašli a teda ani nikdy nekráčali cestami Pána, ktorého cesty sú dokonalé (2Sam. 22:31a) a ktorého cesty vedú k dokonalosti – takí služobníci nemôžu viesť žiadnych iných ľudí po týchto cestách a teda k ich vlastnej dokonalosti!

Cirkev Ježiša Krista nemusela zlyhať v evanjelizačnom úsilí, v narastaní v počte alebo v úsilí o zmiernenie chudoby, prípadne sociálnej nespravodlivosti a pod. Cirkev Ježiša Krista ale zlyhala, a totálne zlyhala, v kvalite, v poslušnosti Pánovi, v láske k Pánovi a v túžbe po Jeho dokonalosti! A výsledkom tohoto kolosálneho zlyhania je kolosálna duchovná mizéria Cirkvi. Čo tu tiež musím dodať je, že masy veriacich naozaj nebudú zodpovedné za tento krach, za túto úbohosť a mizériu, naopak, zodpovednosť ponesú ich vodcovia, služobníci, ktorých Boh dal Cirkvi, alebo ktorí sa sami dali Cirkvi, alebo ktorých ich organizácia dala Cirkvi. Títo všetci budú braní na zodpovednosť a budú patrične súdení! (Lk. 12:47,48) Pastieri sú hlavnou príčinou tohoto zlyhania a duchovnej úbohosti Cirkvi, a nie ovce.

Môžem sa opýtať všetkých služobníkov Božích otázku: “Naozaj túžite prísť k poznaniu Syna Božieho? Naozaj si želáte byť zdokonalenými, dokonca tak dokonalými ako je váš Nebeský Otec? Naskutku po tom túžite? Naozaj túžite splniť aj túto časť Slova Božieho”?  Ak áno, Pán musí zmeniť nielen vaše terajšie doktríny, vieru a činy, ale musí zmeniť vás samotných, váš život, vašu vlastnú dušu a vlastného ducha.

Doktríny, dokonca aj správne doktríny, nerobia nikoho dokonalými! Naša viera alebo naše činy nás nerobia dokonalými. Súdy Božie nás nerobia dokonalými, práve tak ako ani Boží Zákon nás nerobí dokonalými (Žid. 7:19). Ak by nás mal Boh použiť aj hneď tu, ako svoj nástroj, to nás neurobí dokonalými. Všetky naše náboženské a sociálne činnosti, ktoré sme hore spomenuli, nás nerobia dokonalými! Ak sa modlíme o pomoc a Pán odpovie alebo, napríklad, ak v čase smútku a ťažkostí čítame Žalmy, môže sa nám dostať pomoci. Pán môže odpovedať a môže sa nám dostať pomoci — ale tým nie sme transformovaní a teda nie sme tým zdokonaľovaní. Fakt, že Pán nás udržuje vo Svojej milosti, dokonca nás používa ako nástroje, udeľuje nám požehnania a pomáha pri nespočetných príležitostiach počas nášho života, či už sa modlíme alebo nie, neznamená, že Jeho Duch nás transformuje alebo že nás súčasne zdokonaľuje!

Jediná vec, ktorá nás môže transformovať a zdokonaliť je ŽIVOT KRISTOV! Tak, ako náš  starý život je v nás (pomaly) ničený, tým, že každodenne zapierame samých seba, berúc na seba svoj kríž, nasledujúc Krista (Mat. 16:24), ako teda denne sami sebe umierame (1Kor. 15:31), tak nám (postupne) Jeho Duch udeľuje Život Kristov! Iba toto je transformácia. Iba toto je zdokonaľovanie Jeho služobníkov a Jeho svätých. Iba toto je podieľanie sa na Božej Prirodzenosti, a nič iného. Chcete vašu dokonalosť? Je veľmi málo tých, o ktorých ja viem, že po tom túžia. No krása Života Krista i v takýchto srdciach je normálne skrytá a nikto ju nemôže vidieť okrem tých, ktorí žijú tým istým Životom, tých, ktorí sú naplňovaní všetkou plnosťou Boha! Či môže byť človek naplnený všetkou plnosťou Boha? Prečítajte si Efežanov 3:19 a dozviete sa to. Plnosť Boha zahŕňa Jeho Svetlo a Slávu, Jeho Svätosť, Jeho Spravodlivosť, Jeho Pravdu, Jeho Lásku, Jeho Milosť, Jeho Cnosti. Jeho Dokonalosť. Chvála Pánovi!

*        *        *

Chcem vám teraz ukázať Nevestu, Manželku Kristovu, tú zdokonalenú podľa Vôle a zaľúbenia Otca a Syna. Dávam vám čosi živé, čo som dostal priamo od Pána Ježiša Krista. Dám vám hodne citátov z Písma a veľa odkazov, lebo je to potrebné, ale dávam vám tiež niečo živé od Samotného Krista, pretože Nevesta a Manželka Kristova je niekto veľmi vzácny, veľmi unikátny, žijúci Život Krista.

Ona je Holubica (Pieseň Šal. 6:9). Ona je Premožiteľka Filadelfie (Zj. 3:12). Ona je Svätým Mestom, Novým Jeruzalemom, zostupujúcim z nebies od Boha (Zj. 21:9-10).

Bol som privedený k uvedomeniu si, že v čase Nového Stvorenia, ktoré je opísané v Knihe Zjavenia, kapitola 21, sa už nevyskytuje číslo sedem, ktoré reprezentuje „dočasnú” duchovnú dokonalosť, kde Boh je akoby „pridaný” ku Svojmu Stvoreniu. Boh, ako Najvyšší, je číslo jeden, ale Boh, ako Stvoriteľ, je číslo tri; Otec, Syn a Duch (v Genesis 1:26 Boh hovorí: „Urobme človeka...”). Teda Boh Stvoriteľ (3) plus číslo stvorenia (4) sa rovná siedmym (7). Práve tak Boh ako Najvyšší (1) plus číslo hriešneho človeka (6) sa tiež rovná siedmym (7). Boh je teda akoby „pridaný” k Svojmu Stvoreniu. Preto, v Knihe Zjavenia, od kapitoly 21, sa už nevyskytuje číslo „sedem”. Všade je číslo „dvanásť”, čo je „večná” duchovná dokonalosť. Inými slovami, Boh je tu akoby „znásobený”. či zlúčený s Jeho Stvorením, t.j., 3 x 4 = 12. Rovnica s číslom 1 a 6 tu neplatí, lebo Boh sa nikdy nezlučuje s hriešnym človekom. Ako sa Boh „zlučuje” s Nevestou a Manželkou Kristovou, je ukázané celkom jasne v Knihe Zjavenia, a k tomu mám nasledovných päť bodov:

          (1) Ona (Nevesta) je teraz úplne zdokonalená majúca, vlastniaca Slávu Boha (Zj. 21:11), majúca Pána Boha Všemohúceho a Baránka, ktorý je Kristus, ktorí sú Chrámom v Nej (Zj. 21:22), a majúc Ich Tróny, ktoré sú teraz tiež v Nej (Zj. 22:3);

          (2) Ona je teraz dokonale oddelená, čo znamená posvätená, od všetkého zla a temnoty dokonalou stenou, kde 144 lakťov =12x12 (Zj. 21:17-27);

          (3) Ona je teraz dokonale ovládaná dokonalou voľbou Boha (12 brán s názvami dvanástich kmeňov Izraela, tých vyvolených — Zj. 21:12);

          (4) Ona je teraz dokonale ovládaná a založená na čistom Evanjeliu Ježiša Krista a Jeho Slove (12 základov s menami dvanástich Apoštolov — Zj. 21:14). Rád by som na tomto mieste poznamenal, že tieto základy-fundamenty boli tiež ozdobené dvanástimi druhmi drahokamov (Zj. 21:19,20 / 1Kor. 3:12,13);

          (5) Ona je teraz dokonale svätou, dokonale spravodlivou, dokonale pravdivou a tiež 1.000 krát ovládaná večnou dokonalosťou v každom smere (12.000 honov podľa Zj. 21:16 = 1.000 x 12 honov šírky, dĺžky a výšky; Ef. 3:18 + 5:27).

Práca Boha a naša vlastná spolupráca s Ním v bázni a chvení sa skončila (Fil. 2:12,13). Všetko ovocie bolo zdokonalené. Už nie je nič, čo treba dokončiť. Všetká práca Ducha Svätého v spolupráci s nami je ukončená! (Zj. 21:6).

Posledná pravda a zjavenie, o ktoré sa chcem s vami všetkými podeliť, sú nasledovné.

 Pamätám sa dobre na svoje počiatočné kresťanské roky, čo sa nám kázalo, čo nás učili a v čo sme verili. Pre nás, „letničných (svätodušných)”, väčšina z toho bola nádherná. So všetkým tým hovorením v jazykoch a prorokovaním sme verili, že sme „vrcholom kresťanstva”. Žiadali nás tiež, aby sme si predstavili seba samých ako „kráčame po tých zlatých uliciach Nového Jeruzalema”, súc oblečení v bielom, šťastní, spievajúci a chváliaci Pána. Pokúšali sme sa predstaviť si takýto obraz a to spôsobilo, že aspoň niektorí z nás boli šťastní spievajúc Pánovi. Prirodzene, v tom čase nikto z nás nepoznal duchovnú Skutočnosť, takže nikto z nás si ani neuvedomoval, že to budú len Premožitelia, ktorí budú „kráčať po tých zlatých uliciach”. Tiež sme si nijako neboli schopní predstaviť, že nie všetci letniční (svätodušní) boli dokonalými Premožiteľmi. Azda nie všetci katolíci, ale pokiaľ ide o letničných, takáto predstava bola pre nás vtedy nemožná.

Opäť však, pravda je jednoduchá, a ja žiadam všetkých ozajstných služobníkov a učeníkov Pána Ježiša Krista, aby zvážili túto pravdu vo svojom srdci, mysli a duchu.

          6) Prosím, znova si prečítajte 2. a 3. kapitolu Knihy Zjavenia a uvedomte si, že Pán sľubuje niečo len „TOMU, ČO PREMÔŽE”! My, ktorí sme tu, sme to už možno nejaký čas vedeli, ale nie každý pozná túto pravdu. Nezabudnime, že toto tiež nahrávame pre tých, ktorí sú mimo tejto Misie.

Všetkým zborom Pán prikazuje „pokánie” okrem zboru Smyrny, čo je trpiaca Cirkev,  ktorej je koruna Života prisľúbená (Zj. 2:10), a Filadelfie, čo je milujúca Cirkev, ktorá už korunu Života vlastní (Zj. 3:11). Napriek tomu, aj tu musia veriaci premôcť, prekonať, byť zdokonalení, aby získali Pánovo prisľúbenie. A napokon, Zj. 21:7 nanovo opakuje, že len ten, čo premôže, zdedí všetky veci prisľúbené Pánom. Tí, ktorí nepremôžu, bojazliví, neveriaci, odporní, luhári, atď., nezdedia nič! Tí dostanú svoj podiel v jazere, ktoré horí ohňom a sírou: čo je druhá smrť (Zj. 21:8 + Zj. 20:14-15).

          7) Znovu opakujem, a to nielen pre učeníkov a služobníkov Pána, ale celej Cirkvi, ohľadom Únosu Cirkvi a osudu tých, ktorí verili, ale nepremohli. Pravda je, ako vidím cez Ducha Božieho a ako verím, nasledovná:

                    a) Cirkev vo všeobecnosti bude unesená na konci Obdobia Súženia, čo znamená na posledné, siedme, zatrúbenie (1Kor. 15:50-54/ Zj. 11:15+18), tesne predtým, ako sa vyleje Boží hnev, symbolizovaný siedmymi čašami. Tento Únos sa tiež nazýva „prvým vzkriesením” a „požehnaný a svätý je ten, kto má podiel na tomto prvom vzkriesení; nad tými druhá smrť nemá moci...” (Zj. 20:6).

                    b) No nie celá Cirkev bude unesená a vzkriesená ani pri tomto siedmom zatrúbení, aby vošla do Kráľovstva nebeského a vládla s Kristom, a to napriek 1Kor. 15: 51, kde sa hovorí: „...ale všetci budeme premenení”. „Všetci” tu znamená „všetci tí, ktorí premohli a sú transformovaní a nosia Jeho Nebeský Obraz“, čo je jasné z veršov 48. a 49.

Medzi tými neunesenými budú aj takí, ako napríklad, ne-premožitelia Cirkvi v Smyrne, ktorí budú postihnutí-poranení druhou smrťou (Zj. 2:11). Vo všeobecnosti, nebudú unesení ani tí, čo nebudú pripravení (Mat. 25:10-12). Zahrnutí sú tu tiež všetci tí učeníci a služobníci Krista, ktorí nebudú premožiteľmi, ktorí neotvorili svoje srdcia Pánovi (Zj. 3:5,20) a ktorí preto Pána nepoznali a Pán nikdy nepoznal ich (Mat. 7:21-23). Všetky takéto „dietky kráľovstva”, ktorí mali doňho vojsť „budú vyhodení do vonkajšej tmy; tam bude plač a škrípanie zubov” (Mat. 8:12). Všetci neužitoční služobníci ich budú nasledovať (Mat. 25: 30). Žiadny z nich sa nezúčastní na prvom vzkriesení, lebo „neožili, až kým sa nenaplní tisíc rokov” (Zj. 20:5). To neznamená, že budú pohltení druhou smrťou; možno ňou budú poranení, no predsa jej uniknú, ak sa ich mená stále nájdu zapísané v Knihe Života (Zj. 20:5,11-15).

Než ukončím tento bod, musím uviesť fakt, ktorý by si všetci podvedení kazatelia, pastori, proroci, biskupi a iní vedúci v Cirkvách mali uvedomiť a uveriť. V tomto bode sa nehovorí o pohanoch, ale o znovuzrodených kresťanoch, krstených alebo nekrstených. A medzi nimi je aj mnoho učeníkov a služobníkov Cirkvi, mnoho kazateľov, pastorov, evanjelistov, prorokov, biskupov, učiteľov a vedúcich v Cirkvách, ktorí „budú vyhodení do vonkajšej tmy; tam bude plač a škrípanie zubov” (Mat. 8:12). ONI STÁLE BUDÚ POD MILOSŤOU KRISTA, lebo svoje životy ešte nestratili, ani neboli pohltení druhou smrťou, lebo Kristus im ešte stále dáva MOŽNOSTI – príležitosti, čo je MILOSŤ, aby sa zobudili zo svojej pýchy a arogancie a sprostosti a ponížili sa pred Ním a otvorili Mu srdce a prijali JEHO MILOSŤ, POD KTOROU ONI SÚ, ALE JEHO MILOSŤ NIE JE V NICH! Lebo BOH PYŠNÝM ODPORUJE, ALE DÁVA MILOSŤ POKORNÝM (Jak. 4:6b). Preto ten KRÍŽ z Matúša 16:24 ICH NEMINIE!... hoci oni ho ignorujú a obchádzajú, nechcú o ňom ani počuť a nikdy ho nekážu, ani nevysvetľujú žiadnemu veriacemu. Za to budú súdení.

8) Obraciam sa teraz iba k Premožiteľom, k ich povolaniu a osudu. O štyroch skupinách v Cirkvi, o štvordielnom spektre v Cirkvi sme už hovorili v Časti 7. Tá istá štruktúra sa vzťahuje aj na Knihu Zjavenia, v ktorej Premožitelia zo siedmych Cirkví tvoria to isté štvordielne spektrum.

Pozrime sa opäť na Pieseň Šalamúnovu 6:8-9: „Šesťdesiat je ich kráľovien a osemdesiat konkubín, a panien bez počtu. Moja holubica, moja bezúhonná je len jedna; je jediná zo svojej matky (Cirkvi), je vyvolená z tej, ktorá ju porodila (Cirkev). Dcéry ju videli a blahoslavili ju; áno, kráľovny aj konkubíny, a vzdali jej chválu”.

Ja dnes vzdávam Bohu nesmiernu chválu! Jeho Sľub v 1Kor. 2:9 je pravdivý a odhaľuje sa vo svojej nepostihnuteľnej šírke, hĺbke a výške. Zaznamenám tento verš, ako je napísaný: „Oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani sa neprisnilo srdcu človeka, čo Boh pripravil tým, ktorí Ho milujú”.  A to je úžasná a veľmi vzácna pravda.

Už dlhší čas viem, že ja NEBUDEM kráčať po zlatej ulici Nového Jeruzalema! Nebudem piť z vody života! Nebudem jesť zo stromu života! Nevôjdem ani do brán tohoto mesta! A ak ste šokovaní, vzdajte Pánovi chválu, pretože práve tak som bol aj ja, a tak by ste mali byť aj vy. Všetci z vás, opravdiví služobníci Krista, ktorí milujete Pána z celého svojho srdca a z celej svojej mysle, z celej svojej duše a z celej svojej sily, ktorí milujete Pána Ježiša Krista viac, než hocikoho iného, než hocičo iné a dokonca viac, než samých seba — ani vy NEBUDETE kráčať po zlatej ulici Nového Jeruzalema vo svetle a sláve tohoto Mesta, Nového Jeruzalema! Prečo? Lebo - MY SME TÝM MESTOM!!!

My sme zlatou ulicou (Jn. 14:3,4,6). My sme múrom (Pies. Šal. 8:10). My sme bránami (Ján 10:9). My sme stromom života (Pr. 11:30, 15:4/ Jer. 17:7,8). Je ťažko si to predstaviť, ale ja nemôžem jesť sám seba, ani nemôžem kráčať v samom sebe. My sme tým Mestom a celé to Mesto je opísané v Knihe Zjavenia, kapitola 20. a 21. To je ČÍM MY SME. A ak si znova prečítate tieto dve kapitoly dvanásťkrát, možno začnete prijímať od Pána zrnká Skutočnosti, ktoré sú úplne mimo našej predstavivosti, rozumového chápania aj vnímania.

A budem ešte pokračovať, pretože som ešte neskončil.

Ďalšia otázka znie: Kto sú potom tie národy, ktoré sú spasené a ktoré budú kráčať vo svetle tohoto Mesta? (Zj. 21:24). Verím, že žiadny teológ nemôže dešifrovať tieto veľké tajomstvá, iba dieťa Božie to môže a ten, kto naozaj miluje Pána. Ktoré sú to tie národy? Vždy som si myslel, že to som ja, že ja tam patrím, ale nie je to tak.

Tu je tajomstvo:

          a) panny bez počtu sú národmi, ktoré budú „kráčať” po zlatej ulici vo svetle Nevesty a Manželky Kristovej (Zj. 21:24);

          b) konkubíny sú králi zeme, ktorí prinesú svoju slávu a česť do Nevesty a Manželky Kristovej (Zj. 21:24);

          c) kráľovny budú sedieť na Tróne Kristovom a vládnuť nad tými národmi (Zj. 21:24);

          d) holubica, Nevesta a Manželka Krista, sa stala JEDNOU s Kristom a s Bohom! Je JEDINÁ z jej matky (Cirkvi). Je Jediná vyvolená. Je tiež Jedinou, ktorá nesie tri mená: Meno Božie, Meno Kristovo (Jej Ženícha) a Meno Mesta – Nového Jeruzalema (Zj. 3:12)! ALELUJA!

Naviac, Ona bola učinená stĺpom (figuratívne) v Chráme Božom a už z neho (z Boha) nikdy nevýjde! (Zj. 3:12). Súčasne však Boh Otec a Kristus SÚ Jej Chrámom! (Zj. 21:22). Ak sú teda Boh Otec a Kristus Jej Chrámom a Ona je stĺpom toho Chrámu a nikdy viac nevýjde z toho Chrámu, to jasne znamená, že Boh Otec, Kristus a Nevesta–Manželka sa ZLÚČILI V JEDNO!

Nesmierne chválim Boha... nesmierne..., že som zachytil akoby odblesk tohoto úžasného Tajomstva, nie vo svojom mozgu, ale že som ho zachytil vo svojom srdci.

Pán Ježiš Kristus – AKO ČLOVEK - povedal: „Ja a môj Otec sme jedno” (Ján 10:30), a preto Ho považovali za bohorúhača, súceho na ukameňovanie, pretože v očiach Židov, čo boli okolo Neho, bol iba človekom, ktorý sa robil Bohom (Ján 10:33).

Ja sám som nikdy takúto vec nepovedal, jednako, mnohí ma už obvinili z toho, že sa „hrám na Boha”, že sa „sám robím Sudcom nad Cirkvou”, že som „pyšný a arogantný”, že „lietam príliš vysoko” a neviem, čo ešte všetko. Boli to väčšinou príliš emocionálni alebo horliví veriaci s ostrou mysľou — kresťanskí „právnici, pisári a Farizeji”. Ak by som mal dbať na to, čo si ľudia myslia alebo hovoria o mne, nikdy by som nebol nič nenapísal, nikdy by som nebol nikomu slúžil Pravdu Božiu.

Lež mne záleží na tých niekoľkých, ktorí čítajú svojimi srdcami a v jednoduchej viere; na tých, ktorí majú oči, aby videli, uši aby počuli a srdcia, aby chápali. Nepíšem len o sebe, ale o všetkých vás, ktorí ste, alebo budete, Novým Jeruzalemom, opravdivou Nevestou a Manželkou Krista. Kvôli vám toto hovorím: „My a Kristus sme Jedno; My a Otec sme Jedno; My – Ľudia – a Boh Všemohúci sme JEDNO!” Kto tomu bude okrem nás rozumieť? Neviem. Ale toto je Finále. Lebo ak ma Pán mení na Svoj Obraz (Rim. 8:29), potom budem schopný povedať to isté: „Ja a môj Otec sme Jedno; Ja a Kristus sme Jedno”. To neznamená IDENTICKÝ, ale JEDNÉHO DUCHA A ŽIVOTA. A tak to aj bude, lebo SLOVO BOŽIE to potvrdzuje v ústach Ježiša Krista, a ako je to aj opísané v Knihe Zjavenia!

Či nie je táto Pravda Slávnou? Či nie je hodná všetkých našich súčasných malicherných utrpení, so všetkou našou pýchou, strachom, temnotou, hlúposťou a tvrdohlavosťou? Či nie je hodná, aby sme padli na kolená a kajali sa nášmu Veľkému Bohu? Či nie je hodná, aby sme Mu naozaj dali všetko, čo máme a všetko, čím sme? Pretože, On nám dáva všetko, čo On má a všetko čím On je? Či nie je hodná, aby sme Ho chválili na veky? A kvôli tým, ktorí sa možno ešte stále pýtajú: “Nuž, čo je teda Cirkev? Či Cirkev nie je jedna?”  Áno. Cirkev je Telom Kristovým a Jeho Plnosťou (Ef. 1:22,23). To je Slovo Božie a nikto to nezmení.

Ale ja uzavriem týmto: Cirkev je Novým Jeruzalemom, ktorý je Nevestou a Manželkou Krista — PLUS Kráľovny, PLUS Konkubíny, PLUS Panny bez počtu, ktoré sú národmi, kráčajúcimi alebo vládnucimi vo svetle tohoto Nového Jeruzalema! Toto je Tajomstvo Cirkvi a toto je tiež Tajomstvo nášho Osudu.

„Chválim Ťa, Ó, Pane Ježišu Kriste a Bože Všemohúci. Vzdávam Ti nesmierne chvály z celého svojho srdca, z celej svojej mysle, z celej svojej duše a z celej svojej sily. Chválim Ťa a ďakujem Ti za túto Slávnu Pravdu, ktorá pre všetkých nás bola Tajomstvom — ale teraz sa stala Veľkolepou Skutočnosťou. AMEN!”

888888888888888888888888888888888888888888888888888888888888888888888888

Dodatok – Čo sa dialo medzi 1. a 2. veršom Biblie

Tento Dodatok bol pôvodne v Časti 6 – Rozsah Kristovho Vykúpenia (str. 14). Vzhľadom na to, že jeho obsah nemá priamy vplyv na tému tohoto spoločenstva, ktorá je: „AKO sme spasení“, umiestnil som ho na konci tohoto elaborátu pre tých, čo majú záujem o rozšírenie svojich vedomostí a o takéto štúdium Biblie.

----------------------------------------------------------------------------------------------------

Aby sme mali aspoň základnú predstavu o Božom Stvorení všeobecne a o jeho vykúpení Kristom, potrebujeme vedieť aspoň nasledovné. Sú tri hlavné biblické Počiatky a tri Božie Stvorenia. Prvý Počiatok neobsahuje Stvorenie, Druhý Počiatok obsahuje Prvé Stvorenie, Tretí Počiatok obsahuje Druhé (terajšie) Stvorenie a Tretie (budúce) Stvorenie nemá svoj osobitný Počiatok. Je preto dôležité, neztotožňovať čísla Počiatkov s číslami Stvorení. Tie Božie Počiatky a Stvorenia sú nasledovné:

1) „Na počiatku bolo SLOVO (Syn Boží, ako člen Svätej Trojice Boha – 1Jn. 5:7,8) a to SLOVO bolo u Boha a to SLOVO bol Boh.“ (Jn. 1:1) TOTO JE PRVÝ POČIATOK. Vtedy ešte neexistovalo žiadne stvorenie Božie, čo by bolo zaznamenané, ako stvorené Bohom, hoci je napísané, že všetko bolo (neskôr) stvorené Ním-Slovom, čo nazývam Prvým Stvorením v bode 2) dolu. Ovšem, anjeli mohli už v nejakej forme existovať pred týmto Prvým Počiatkom. Rozumejme, že BOH NEMÁ POČIATOK... ANI KONIEC! Teda ani Ježiš Kristus nemá počiatok ako Syn Boží, ale má počiatok ako SLOVO a ako ČLOVEK. Lebo v čase tohoto Prvého Počiatku sa rozhodlo v Súdoch Božích, že SLOVO stvorí celé Stvorenie, ktoré dnes vnímame a poznáme ako Vesmír včítane nebies a zeme a všetkých živých tvorov na zemi. Neskôr (v Treťom Počiatku – viď bod 3), sa SLOVO stane telom-človekom a bude prebývať medzi ľuďmi (Jn. 1:14), ktorí sme v Prvom a Druhom Počiatku neexistovali! Na základe predznalosti Božej, to SLOVO vykúpi a zrenovuje celé Druhé Stvorenie a všetko, čo Satan zničí v Treťom Počiatku.

Ten Tretí Počiatok zahrňuje v sebe Spásu človeka zabezpečenú smrťou a zmŕtvychvstaním SLOVA, kde SLOVO dostalo Meno Ježiš=Emmanuel, čo znamená „Boh s nami“ (Mt. 1:20-25). ktoré Meno predtým (v Prvom i Druhom Počiatku) neexistovalo. Práve tak je to aj s Menom Kristus, čo znamená, Pomazaný. Ani toto Ježišovo Meno predtým neexistovalo. Táto Spása človeka bola uskutočnená len jeden krát, a to v Treťom Počiatku, čiže, v druhom Stvorení a nikdy predtým, ani sa nikdy nebude opakovať (viď bod 3 dolu). Lebo človek bol stvorený na Podobu Boha len raz, a bol stvorený z prachu zeme. Preto akékoľvek živé bytosti mimo zeme (extra-terrestriálne bytosti) môžu jedine byť duchovné, nie z prachu zeme.

2) „Na počiatku Boh stvoril nebesia a zem.“ (Gen. 1:1) TOTO JE DRUHÝ POČIATOK ktorý sa uskutočnil potom, keď sa Boh (ako Trojica Osobností) rozhodol stvoriť nebo i zem i celý Vesmír cez SLOVO, teda cez budúceho Krista (Kol. 1:16,17). Toto bolo Prvé Stvorenie neba a zeme. Zo Slova Božieho je viac, než pravdepodobné, že toto Svoje Prvé Stvorenie Bod dal so „samosprávy“ niekomu, kto vo svojom postavení totálne zlyhal. Je opäť viac, než pravdepodobné, že to mohol byť Lucifer, ktorého Boh skúšal predtým, než sa z neho stal Satan, nepriateľ Boha. Je preto tiež viac, než pravdepodobné, že počas Luciferovho „kraľovania“, zlo v ňom „dozrelo“, lebo v určitom čase musela na zemi nastať hrozná katastrofa a Súd Boží musel padnúť na celú zem i nebo i na všetok život na zemi, ktorý bol stvorený v tomto Druhom Počiatku. Keď zlo dokončilo svoje dielo v Luciferovi a obrátilo ho na Satana, to celé Prvé Stvorenie bolo cez neho podvedené, zneužité a pošpinené zlom. Na toto sú dva opodstatnené dôvody zo Slova Božieho, a síce:

a) Satan už v priebehu Druhého Počiatku a Prvého Stvorenia neba a zeme sa musel stať „padnutým anjelom“, Princom na zemi, ktorý spôsobil, že zem sa chvela a kráľovstvá boli otrasené, ktorý urobil zo sveta pustatinu a zničil mestá a neotvoril dom svojich väzňov (Iz. 14:16,17), lebo zničil svoju zem a povraždil svoj ľud (Iz. 14:20). Vtedajšie živé bytosti nemuseli byť stvorené na Podobu Božiu, hoci museli mať slobodnú vôľu, ako máme aj my dnes, ktorou sa mohli postaviť proti Bohu a byť Mu neposlušní súc podvedení alebo zvedení Diablom (asi tak, ako pred Potopou). Preto Boh si určil ako cieľ zničenie celej zeme a Jeho ruka bola vystretá na všetky národy za účelom Jeho Súdu (Iz. 14:26,27).

b) Kedykoľvek Boh niečo stvoril, nikdy to nebolo „bez formy, prázdne a zahalené v temnotách“ ako je jasne vidieť z faktov Stvorenia v nasledujúcom bode 3. Naopak, všetko bolo dobré, lebo čokoľvek Boh stvoril (Genesis, kap.1), Sám vždy potvrdzoval, že to bolo „veľmi dobré“. Teda, medzi prvým a druhým veršom Genesis, kap.1, sa odohrali nami nepredstaviteľné katastrofy o ktorých nemáme žiadne detailné informácie z Písma, jedine to, čo je hore uvedené. Nevieme ani ako dlho toto obdobie trvalo a aké špecifické katastrofy a ničenia sa odohrali. Boh za nejakým účelom dovolil, aby Satan zničil Jeho Prvé Stvorenie, lebo mal v pláne Druhé Stvorenie a tiež človeka, ktorý mal byť stvorený na Jeho Podobu a mal nad tým Druhým Stvorením vládnuť. V tomto svetle je teda nasledujúci bod 3) pochopiteľný, aj to, že Duch Boží začal ihneď svoj úkol obnovovania a nového začiatku, lebo to je napokon Jeho úkol aj dnes v tomto Treťom začiatku – našom druhom Stvorení – ktoré je tiež pošpinené a ničené Satanom druhý krát. (Nepleťme si Začiatky so Stvoreniami! Tu sme v Druhom Začiatku a Prvom Stvorení a človek ešte neexistuje.)

3) „A zem bola (zostala) bez formy a prázdna, a temnota bola nad priepasťou. A Duch Boží sa vznášal nad vodami.“ (Gen. 1:2) TOTO JE TRETÍ POČIATOK. Potom Boh zrenovoval, obnovil zem i nebo, a všetko nové stvoril čisté a dobré a spravodlivé, ako je to opísané v prvej kapitole Genesis, včítane človeka, ktorého stvoril na Svoju Podobu. Celé Prvé Stvorenie z Druhého Počiatku bolo nahradené novým, Druhým Stvorením, a ďalšie veci a živé tvory boli v tomto Treťom Počiatku opäť stvorené v budúcom Kristovi a pre Krista! (Kol. 1:16) Všetky následné činy a aktivity Boha smerovali ku príprave toho, čo malo byť Kráľovstvo Božie. Hlavný cieľ Kráľovstva Božieho malo byť zjavenie sa Boha človeku v Jeho duchovnom, morálnom a spravodlivom Charaktere. Boží cieľ bol potom vytrhnúť z temnoty a z moci Satana všetkých skutočných svätých a premiestniť ich do toho Kráľovstva Syna Jeho lásky (Kol. 1:13).

Satan, ako „padlý anjel“ už existoval z predchádzajúceho Stvorenia a keďže jeho kraľovanie z Prvého Stvorenia mu nesplniklo žiadne túžby, chcel si to určite vynahradiť v tomto Druhom Stvorení. Preto chcel zamedziť aj tomuto zámeru Boha a Kráľovstvu Syna Jeho Lásky. A keď mu to Boh v rámci Svojej predznalosti a zámeru dovolil, podviedol a zničil človeka, ako syna Božieho a spravil ho svojim „synom“ a vazalom (ukradol človeka Bohu cez podvod). A odvtedy ničí aj toto Druhé Stvorenie snažiac sa zachovať si na zemi svoje kráľovstvá tmy a zla. Satan tak pošpinil celé Druhé Stvorenie, že aj samotné nebo potrebuje byť nanovo stvorené práve tak, ako aj zem (Zj. 21:1). To bude TRETIE a konečné Stvorenie, ktoré nikdy nepominie. Ono bude Kráľovstvom Božím, kde bude vládnuť spravodlivosť a svätosť na veky vekov a kde Satan a jeho hordy a všetci tí, čo neuverili budú prekliati, oddelení od Boha a hodení do jazera ohňa a síry na veky vekov (Zj. 20:10,14,15).

Čo sa týka tohoto bodu 3), je potrebné si všimnúť a uvedomiť si, ako Boh začal obnovovať staré zničené (Prvé) Stvorenie a ako začal nové (Druhé) Stvorenie. Tento postup práce Boha je opísaný v 1. kapitole Genesis a jeho základný DUCHOVNÝ význam sa dá vyjadriť v nasledovných dvoch bodoch:

a) Boh započal prácou SEPARÁCIE, oddelenia toho, čo bolo špinavé, hriešne, zlé, Bohu neprijateľné a nevyhovujúce od toho, čo Boh plánoval pre nové Tretie Stvorenie, ktoré má reprezentovať budúce Kráľovstvo Božie, kde bude vládnuť spravodlivosť a svätosť a Život a ktoré uspokojí Boha na večné časy. Každá taká separácia-oddelenie má svoj duchovný význam, ktorý je pre nás podstatný.

V prvom rade Boh oddelil svetlo od temnoty a tým oddelil aj deň od noci, kde svetlo reprezentuje Boha a všetko to, čo prichádza od Boha a z Boha, lebo v Bohu niet žiadnej temnoty (1Jn. 1:5). Potom oddelil vody, ktoré boli pod oblohou od vôd, ktoré boli nad oblohou, kde vody pod oblohou poskytujú človeku potravu a kde vody nad oblohou boli vody súdu Božieho, vody Potopy, ktoré padali na zem z nebies 40 dní a 40 nocí (Gen. 7:11,12). Potom oddelil suchú zem od mora, kde suchá zem duchovne reprezentuje Telo Krista bez ktorej by život človeka nemohol existovať, a more reprezentuje hriešne ľudstvo a všetko, čo bude Bohom zavrhnuté, pre budúcnosť neprijateľné, odsúdené a prekliate na večné veky. V poslednom, Treťom Stvorení, ktoré len prichádza, bude Nová zem a Nové nebo, ale mora viac nebude (Zj. 21:1). Ďalej Boh oddelil nebo od zeme kde nebo reprezentuje duchovné stvorenie a zem reprezentuje pozemské–karnálne stvorenie.

Teda, Boh separoval všetko, čo bolo minulosťou od toho, čo sa stalo budúcnosťou; čo bolo temnotou a smrťou od toho, čo sa stalo svetlom a životom; čo bolo špinavé, hriešne a skorumpované od toho, čo sa stalo čisté, bezhriešne a nezkazené. TOTO ISTÉ rozdelenie Boh urobil aj s človekom, kde jeho staré stvorenie – temnotu, hriešnosť a smrť, separoval od jeho nového stvorenia – svetla, bezhriešnosti a života, ktoré obdržal od Ducha Svätého súc Ním narodený znova a obnovený. Tieto dve stvorenia nemajú jedno s druhým nič spoločného a nikde medzi nimi niet žiadnej spojitosti. V každom znovuzrodenom dieťati Božom je nezkaziteľný Život Krista a tento Život je oddelený od skorumpovaného starého života človeka na veky vekov.

b) Boh pokračoval prácou OŽIVENIA starého mŕtveho stvorenia tým, že Duch Svätý, ktorý je Duchom Svetla a Života, sa začal vznášať nad vodami a temnotou a cez Neho začalo SLOVO, budúci Kristus, tvoriť nový život na zemi. Napokon, Život Ducha Božieho sa stáva charakterom Kráľovstva Božieho, ktoré nie je organizáciou niekde na zemi, ale je organizmom v ktorom naše bytosti majú svoj Život Večný. Organizmus je vždy produktom života, jeho systém a poriadok je spontánny a živý. Ten, kto v pravde žije v Duchu Božom vie, kde končí staré stvorenie a kde začína nové stvorenie, vie to v každom čase aj za každých okolností. Ten, kto nežije v Duchu Svätom nemá o tomto ani potuchy.

Toto Kráľovstvo Božie, toto nové Tretie Stvorenie, tento nový Život z Ducha Božieho začína v našom duchu, ale zatiaľ NIE JE v našej duši! A TO JE CELÝ NÁŠ PROBLÉM! Naša duša je bojiskom, kde buď zvíťazíme a dosiahneme Život večný a Boh bude našim Bohom a my budeme Jeho synovia a dcéry... alebo prehráme a Život večný stratíme aj s celou našou spásou a dedictvom v Bohu (Zj. 21:7/ Zj. 3:5).

Nech je požehnané Meno Nášho Otca Nebeského aj Nášho Spasiteľa Ježiša Krista na veky vekov. AMEN.

*        *        *