OTVORENIE SRDCA – Část 1
Nikde v Slove Božom, v Biblií, nenájdeme, že by naša Spása započala, alebo závisela na našej mysli. Pán neodhadzuje našu myseľ, ale privádza naše srdce do popredia ako najdôležitejší orgán našej duše, čo sa týka nášho života a Spásy. Pán nepretržite hovorí o ľudskom srdci a opisuje ho z každého potrebného uhla, čiže, čo je jeho prirodzený stav, čo ono koná a čo sú dôsledky jeho činnosti alebo tiež nečinnosti.
Naozaj hrubá kniha by sa dala napísať iba na túto tému. Ak by ste začali čítať Slovo Božie od samého začiatku, potrebovali by ste veľa času nájsť to veľké množstvo citátov o srdci človeka a ešte viac času na uváženie ich významu a praktického zmyslu. Je takmer nemožné absorbovať všetko to, čo nám Náš Boh vo Svojom Slove hovorí o našom srdci.
Vyberiem pomerne málo, ale pritom výstižných príkladov týkajúcich sa nášho srdca, ako ho Pán vidí, ako ho vysvetľuje a ako s ním jedná.
Budeme vidieť, že srdce a vôľa majú jasnú prevahu v Slove Božom a myseľ ich nasleduje v procese Spásy a to s určitým odstupom.
Všetky hlavné etapy našej Spásy závisia najprv na našom srdci a nie na našej mysli! Pán zamietol našu myseľ s jej novým poznaním dobra a zla, s jej myšlienkami, predstavami, rozumovaním ba aj chápaním, ako cestu našej Spásy a vybral cestu viery a nášho srdca! (1M. 3:22-24// Ef. 2:8// Žm. 94:11)
Všetky životné podstaty nášho života a tým aj Spásy prebývajú v našom srdci a nie v našej mysli. (Pr. 4:23(1), viď upresnené slov. texty na konci knihy)
Je pre nás životne dôležité vidieť a chápať túto dôležitú rolu nášho srdca v našej Spáse, v jednaní s Pánom a jeden s druhým v rámci Cirkvi. Samozrejme, že nehovoríme tu o našom fyzickom srdci, ktoré pumpuje našu krv, ale o najhlbšom orgáne našej duše, ktorý sa nachádza v pupočnej oblasti nášho tela a nie medzi rebrami. (Jn. 7:38(2)) Tam, kde začal náš fyzický život, tam začal aj náš duševný a tiež duchovný život.
SRDCE A NAŠA SPÁSA
Keď človek jedol zo stromu poznania dobra a zla, stal sa neposlušným Bohu skrze rozumovanie a žiadostivosť. Jeho duša bola tým hriechom a novou vedomosťou skorumpovaná, lebo tá vedomosť nebola určená pre človeka, aby ju mal. Hoci vedomosť sama o sebe nie je hriechom, neposlušnosť je. Myseľ, súc sídlom intelektu, je orgánom obsahujúcim vedomosti v pamäti, naše chápanie a schopnosť zdôvodňovania. Človek zomrel, ako mu to Boh predpovedal (1M. 2:17), čo znamená, že bol oddelený od Života, Svätosti a vedomej Prítomnosti Boha v jeho duši.
Smrť vždy reprezentuje separáciu, nikdy nie ukončenie existencie.
Preto, Boh zavrhol ľudskú myseľ, ľudský intelekt, psychológiu, intelektuálne vedomosti, myšlienky, predstavy, rozumovanie a intelektuálne chápanie, ako cestu k budúcej Spáse človeka!
Za prvé, Boh vybral Svoju Vieru dajúc z nej určitú mieru každému človeku (Rim. 12:3), aby takto každý človek, pohan, mohol uveriť v Spasiteľa a stať sa veriacim. Nikto nie je narodený na tento svet ako veriaci. Táto „prvotná miera viery“ nemá byť pomýlená s „darom viery“ (1Kor. 12:8,9), ktorý je daný tým, čo už sú veriacimi (1Kor. 12:2) a ju potrebujú pre svoj mladý duchovný vek. To je to isté, ako „prvotná miera Ducha“, ktorou je zapečatený každý bývalý pohan, ktorý uveril a vyznal Krista Ježiša (Rim. 10:9// Ef. 1:13) Potom ďalší „dar Ducha“ a Jeho moci je daný tomu, kto je už vykúpený a pokrstený a tým aj ochotný umrieť svojmu starému životu a zdokonaľovať sa vo svojej Spáse (Sk. 2:38// Žid. 6:1), čo bez Moci Ducha je absolútnou nemožnosťou.
Za druhé, Boh vybral naše srdce, aby bolo príjemcom Jeho viery a tiež jej vykladateľom a vykonávateľom. Potom Boh môže k nám hovoriť, s nami komunikovať a mať s nami spoločenstvo v našom srdci. A práve tak, ako Boh dal „počiatočnú mieru viery“ do nášho ducha (Rim. 12:3) a tým nám otvoril cestu uveriť a byť vykúpenými a znovu-zrodenými v našom duchu (Jn. 3:3), práve tak po našom Vykúpení nám Boh dal „počiatočnú mieru Ducha“ do nášho srdca (2Kor. 1:22) a tým nám tiež otvoril cestu stať sa znovu-zrodenými aj v našom srdci a tým v celej našej duši!
Pánova viera sa takto stáva „našou vierou“ a musí nám byť interpretovaná našim srdcom. Nikto nemôže dosiahnuť svoju Spásu svojou mysľou obídúc srdce. (viď[7]) Intelektuálny veriaci NIE JE znovu-zrodeným veriacim, lebo ani viera, ani nové narodenie nepochádzajú z mysle!
Keď je Evanjelium kázané, ono poukazuje na tú vieru-realitu vo vedomí, čiže, v duchu človeka (danú podľa Rim. 12:3) a slovo tejto viery sa dostáva do srdca a úst človeka. Keď on potom vyslovuje túto vieru svojími ústami veriac v srdci, že Boh vzkriesil Krista z mŕtvych, ten človek bude spasený. (Rim. 10:8,9) Človek nemusí používať svoju myseľ pre intelektuálne zdôvodňovanie, chápanie alebo iné rozumovanie o Spáse. Rozumovanie by fakticky stálo v ceste k jeho Spáse… ako ono aj stojí v každom nespasenom pohanovi. Pravda?
„Lebo srdcom človek verí na spravodlivosť a ústami vyznáva na svoju spásu.“ (Rim. 10:10) Žiadna myseľ, žiadne myslenie, rozumovanie, zdôvodňovanie, špekulovanie, psychológia, žiadny intelekt.
Myseľ nemôže mať vieru! Myseľ má logiku a logické presvedčenie. Myseľ nemá prístup k duchovnej viere a nemôže nikdy chápať vieru, ktorú Pán buduje, vkladá a ukončuje vo vedomí (duchu) človeka a potom v jeho srdci. (Žid.12:2(3))
Preto Boh nejedná, ani nehovorí k našej mysli priamo, pokiaľ ona nie je obnovená Jeho Duchom a tým uschopnená prijímať a chápať Božie myšlienky! (Iz. 55:8,9) To však prichádza až v omnoho dospelejšom veku veriaceho.
Povieme potom, že naša myseľ nie je dôležitá? Samozrejme, že nie. Naša myseľ je práve tak dôležitá ako srdce a vôľa, ktoré tvoria (vnútornú) trojicu našej duše. Boh je Trojica – Traja v Jednom (1Jn. 5:7) a človek bol stvorený na Boží Obraz (1M. 1:26), takže aj on je trojicou. Fakticky, človek je trojitou trojicou: vonkajšie – duch, duša, telo (1Tes. 5:23), čo je jeden človek, a vnútorne – srdce, myseľ, vôľa, čo je jedna duša, a tiež – vedomie, intuícia a komunikácia, čo je jeden duch. (viď tiež[7])
Naša Spása ani nezačína, ani nepokračuje našou mysľou. Aj obnova našej starej mysle na novú, duchovnú, je vykonávaná cez naše srdce. Naše srdce musí najprv vidieť, veriť a interpretovať vieru, ktorú Pán v ňom buduje a ktorá ukazuje stav našej mysli. Musí tiež vidieť odkiaľ prichádzajú naše myšlienky, predstavy, zdôvodňovania, chápanie a akí duchovia vládnu našej mysli. Iba potom môže naša vôľa rozhodnúť zbaviť sa pohoršujúceho alebo zlého ducha a temnoty v našej mysli. Takto sa obnovuje duch našej mysle. (Ef. 4:23) Toto bude diskutované neskôr.
Keď Apoštol Pavol hovorí Timotejovi „Uč sa, aby si sa predstavil osvedčeným… správne rozdeľujúc Slovo pravdy.“ (2Tim. 2:15), on vedel, že Timotej sa musí učiť a chápať Slovo najprv svojim srdcom a vierou, zvažovať a meditovať nad Slovom. Jeho myseľ nie je odstavená na stranu, ale je závislá na jeho srdci a viere.
Myseľ samotná nie je schopná pochopiť Slovo Božie do Jeho hĺbky, výšky, či duchovného významu.
Na druhej strane, naše srdce môže byť obnovené, pretvorené bez pomoci našej mysle. Boh môže vytvoriť nové, čisté srdce aj v osobe, ktorá môže byť intelektuálne na nízkom stupni alebo neschopná. Ale ak srdce zostáva bezbožné a odmieta Boha, potom aj tá najbrilantnejšia myseľ s veľkými vedomosťami nemôže pre toho človeka nič spraviť.
Čo je potom praktický výsledok horeuvedených faktov? Ja verím, že Pán nám milostivo ukáže viac Svojho Svetla na ďalších stránkach. Započneme s prirodzeným srdcom, mysľou a vôľou a ako Pán vidí ich prirodzený stav podľa Svojho Slova a nie podľa ľudského zmýšľania, predpokladov, myšlienok alebo špekulácií. Potom budeme pokračovať s novým srdcom, mysľou a vôľou a ako Pán zpôsobuje ich dotyčnú obnovu, pretvorenie, oživenie. Preberieme tri hlavné verše v Liste Efezským, ktoré sa dotýkajú procesu obnovy týchto troch orgánov našej duše.
Obnova našej duše týmto dovršuje našu Plnú Spásu, keďže náš duch je už ovládaný Duchom Pána a keďže naše smrteľné telo bude obnovené, či pretvorené pri našom zmŕtvychvstaní. Tento proces je omnoho hlbšie a vo väčších detailoch opísaný v našej knižke „Pravda o Spáse[7]“.
Část 2 pokračování bude příští týden
brat Hanola
…