BOH ODPOVEDÁ NA VIERU, NIE NA NAŠE ZNALOSTI!
Ďalší dôvod, prečo táto viera chýba v srdciach miliónov veriacich je ten, že kázanie Slova sa všeobecne uskutočňuje veľmi špecifickým spôsobom, menovite, že…
…VERIACI SA MUSÍ DOBRE CÍTIŤ A MUSÍ BYŤ USPOKOJENÝ A NIE NUTNE BOH! VERIACI SI ŽELÁ SPÁSU, KTORÁ USPOKOJÍ JEHO OČAKÁVANIA, JEHO CHÁPANIE A JEHO NÁDEJE. ON MUSÍ MAŤ SVOJU VLASTNÚ CESTU, PODRŽAŤ SI VLASTNÝ ŽIVOT… A POKIAĽ JE TO MOŽNÉ, TÁ JEHO VLASTNÁ CESTA A VLASTNÝ NATURÁLNY ŽIVOT BY MALI BYŤ „POŽEHNANÉ BOHOM“.
KRÍŽ BOL VRAJ IBA PRE JEŽIŠA KRISTA, ALE NIE PRE VERIACEHO! PÁN ZOMREL NA KRÍŽI, VERIACI VRAJ NA KRÍŽI ZOMRIEŤ NEMUSÍ. TO JE HLAVNÝ PODVOD A DOSIAHOL KATASTROFÁLNE ROZMERY V CELEJ CIRKVI JEŽIŠA KRISTA! (MT. 16:24)
Ďalšia pravda a viera, ktorá kompletne chýba v Cirkvi je tá, že veriaci sú učení alebo povzbudzovaní „vyhýbať sa pokušeniam“. Toto je falošné učenie. Nehovorím, aby veriaci vyhľadávali pokušenia a naschvál do nich liezli. Vôbec nie. Predsa však, Pán v Jeho dokonalom časovaní dovoľuje pokušeniam ísť naším smerom, aby nás menil na Svoju Podobu! POKUŠENIE NIE JE HRIECH! Pokušenie je spôsob skúšania našej viery a srdca, podľahnúť pokušeniu prináša nás do hriechu. Pán Sám bol pokúšaný, ale nikdy nepadol. (Mt. 4:3-10; 16:21-25)
Pán nám tiež hovorí: „POVAŽUJTE TO VŠETKO ZA RADOSŤ, KEĎ UPADÁTE DO RÔZNYCH POKUŠENÍ; vediac to, že SKÚŠANIE VAŠEJ VIERY PRINÁŠA (vpracováva do vás) TRPEZLIVOSŤ.“ (Jak. 1:2,3)
Ajajaj! Koľko kresťanov poznáte, čo sa opravdivo radujú v ich pokušeniach? Už ste ich niekedy počítali? A už ste sa niekedy sami radovali vo vaších pokušeniach? Posúďte sami seba. Ale ak ste sa radovali, to je dôkaz, že vaša stará nátura vám už kompletne nevládne pretože už KONÁTE toto Slovo Božie… do akejkoľvek miery.
Pán nám ďalej hovorí: „POŽEHNANÝ JE TEN, KTORÝ ZNÁŠA POKUŠENIE, LEBO KEĎ JE SKÚŠANÝ (A VYDRŽÍ) DOSTANE KORUNU ŽIVOTA, ktorú Pán prisľúbil tým, čo Ho milujú.“ (Jak. 1:12// Zj. 2:10)
MUSÍME BYŤ POKÚŠANÍ A SKÚŠANÍ A VYDRŽAŤ, ABY SME DOSTALI KORUNU ŽIVOTA, KTORÚ PÁN PRISĽÚBIL NÁM, KTORÍ HO MILUJEME! TO JE NAPOKON NÁŠ JEDINÝ DÔKAZ, ŽE HO MILUJEME… A ŽE O NAŠEJ LÁSKE VOČI NEMU IBA NEHOVORÍME.
A ďalšia pravda a viera, ktorá môže totálne chýbať v Cirkvi alebo je znetvorená sa týka nášho súženia. Apoštol Pavol píše: „…ale CHVÁLIME SA TIEŽ V SÚŽENIACH vediac, že súženie prináša (vpracováva do nás) trpezlivosť, a trpezlivosť skúsenosť, a skúsenosť nádej.“ (Rim. 5:3,4)
Či sa mi v pravde chválime v našich súženiach? A odkedy sa v nich chválime? Ako sa pamätám z môjho mladého kresťanského života, hocijaké súženie bolo perfektnou príčinou byť mizerným, s dlhou tvárou, smutným, ba zpytujúcim Boha, kde On bol a ako to, že dovolil takú vec, a ako to prežijeme a čo si naši bratia o nás pomyslia a o našom kresťanstve, atď. Súženie je čisté utrpenie našej telesnosti, teda, ako z neho môžeme mať radosť alebo chváliť sa tým, keď naša telesnosť nie je mŕtva do žiadneho pozorovateľného stupňa? Je teda totálne nemožné „radovať sa, či chváliť sa v našich súženiach“, keďže táto ídea je sama o sebe nelogická a priamo proti našej prirodzenosti.
Ale keď tieto základné pravdy a viera chýbajú v srdci veriacich, iné pravdy nemôžu byť tak užitočné, ako by mali byť. Príčina je tá, že všetky ostatné pravdy Slova Božieho sú životne zviazané s horeuvedenými základnými pravdami nejakým spôsobom. Bez Kríža Ježiša Krista nebolo by kresťanstva. Bez naších krížov by v nás nebolo žiadnej schopnosti KONAŤ, teda, ŽIŤ Slovo Božie v našich pozemských životoch. Pravda? Či vaše srdce súhlasí? Pán toto deklaruje hovoriac:
„ALE TAMTÝM NEOSOŽILO KÁZANÉ SLOVO, lebo nebolo zmiešané s vierou v tých, ktorí ho počuli.“ (Žid. 4:2)
Buď ich srdce a svedomie boli uzavreté, alebo potrebná viera tam nebola. Ak nám táto základná viera o nás chýba, potom, ako nám môžu byť iné pravdy Slova užitočné? Ich úžitok je limitovaný, či sme si toho vedomí alebo nie.
Keď je kázaná nejaká „nová pravda“ s prísľubom pozemskej prosperity alebo iného požehnania, mnohí veriaci môžu byť nadšení a je to obyčajne napísané po celom ich výzore na tvári. Ale povedzte im, čo len malinkú pravdu o ich pravdivom duchovnom stave, napríklad, neochote znášať akúkoľvek bolesť, či ztratu kvôli Pánovi alebo bratom, neochotu pripustiť ich pýchu, aroganciu, netrpezlivosť, obavy, či duchovnú impotenciu, tvrdohlavosť, nespravodlivosť, lenivosť, predsudky, či iné fakty, ktoré Pán môže poľahko a jasne ukázať cez ich životné skutky… a uvidíte skutočnú tvár ich starej nátury.
Taký veriaci sú vždy hlboko urazení, ich pokoj a radosť odobratá v zlomku sekundy. Takmer okamžite ztratíte ich úctu, priateľstvo a určite ich „hlbokú lásku pre vás“. Stanú sa vašimi nepriateľmi len preto, že ste im povedali pravdu (Gal. 4:16) a to nie na základe vašich osobných pocitov, či predpojatosti, ale založenú na ich vlastnom ovocí, ktoré Pán jasne ukázal všetkým zúčastneným.
Existuje mnoho praktických príkladov o týchto faktoch, ktoré by som mohol uviesť. Mnohé z nich majú tie isté črty. Keď sa druhá strana viac neozýva, môžete byť istý, že nekráčate po ich „náboženskej ceste“. Ich srdce je uzavreté! Oni buď nevedia, čo majú povedať, alebo môžu byť urazení alebo „veľmi zaneprázdnení“ pre Pána, alebo môžu mať mnoho iných výhovoriek. Ale Pán zaznamenáva aj tieto ich „skutky“ v Jeho knihách. (Dan. 7:10// Zj. 20:12) Oni ale nemusia mať ani zdania o tejto skutočnosti, ba dokonca nemusia si z toho ani robiť starosti.
Nezdá sa, že by mnohí kresťania mali vedomie, že my všetci patríme do Jedného Tela Ježiša Krista a že Kristus, súc našou Hlavou, cíti všetky naše zlé skutky. Ak vás bolí vaša ľavá ruka, celé telo vás bolí a nielen ľavá ruka. I keď len váš malíček na nohe je poranený, vaše celé telo sa oň postará, čo najskôr. Toto je žijúce telo. Mŕtve telo nikdy nič nebolí, nemá vedomie o svojich rôznych častiach a údoch a nestará sa o ne nijakým spôsobom. Pravda?
Veriaci nikdy nemuseli chápať alebo si byť vedomí vo svojich srdciach, čo Boh hovorí v Žid. 13:16. Komunikácia je OBEŤ, čo tiež znamená, že ona vyžaduje úsilie, premáhanie a určité utrpenie našej telesnosti a to nie vždy pre naše vlastné dobro, ale mnohokrát aj pre dobro iných. Táto kniha je komunikácia mojej viery a skúseností vám… a je to pre mňa obeť… a nie malá!
Takže, prečo by mali kresťania komunikovať a trpieť? Oni dajú prednosť nečinnosti a „pokoju“. Ale žiadny z takých veriacich nemôže v pravde slúžiť Pánovi, ak on komunikuje iba s tými, ktorých má v obľube, dáva im prednosť, alebo s nimi súhlasí. Takýto nemusí pozdraviť ani svojich vlastných bratov. Nuž ale, kde on potom v pravde stojí v Súde Pánovom? (Mt. 5:46-47)
Ak ste prerušili styk s iným služobníkom Pána, SATAN MÁ VÍŤAZSTVO, pretože sa mu podarilo prerušiť linku možného budúceho života a požehnaní, nielen pre obe komunikujúce strany, ale možno pre mnohé ďalšie duše!
JE BOLESTNÉ OTVORIŤ SI VLASTNÉ SRDCE A VYSLOVIŤ, ČI NAPÍSAŤ NA PAPIER, ČO JE V ŇOM! JE TO BOLESTNÉ, PRETOŽE JE POTREBNÉ ZLOMIŤ SILU NÁŠHO NEPRIATEĽA SATANA, KTORÝ MUSÍ DRŽAŤ NAŠE SRDCIA ZAVRETÉ, AK NÁS CHCE DRŽAŤ VO SVOJEJ MOCI, TO JEST, V JEHO TEMNOTÁCH, JEHO LŽIACH A JEHO PODVODOCH!
ON MUSÍ DRŽAŤ NAŠU NÁTURU, NAŠE STARÉ STVORENIE KTORÉ ON VLASTNÍ, KTORÉ JE JEHO „POTRAVOU“ (1M. 3:14,19) A KTORÉ JE POĽOM VŠETKÝCH JEHO OPERÁCIÍ, NEDOTKNUTÉ A „ŽIJÚCE“, TO JEST, MUSÍ HO DRŽAŤ OD SMRTI NA NAŠOM KRÍŽI. (Mt. 16:24// Rim. 8:13// Gal. 5:24, atď.)
Naša viera je vytváraná Naším Pánom do nášho vedomia (Žid. 12:2(3)) a odtiaľ sa dostáva do nášho srdca[7] a NIE ĎALEJ. Naše srdce je jediný príjemca a interprét viery, ktorá je duchovnou substanciou a evidenciou vecí, ktoré nevidno (Žid. 11:1(15)) a žiadna duša ju nikdy nemôže vyprodukovať.
Naša myseľ nemôže vieru ani prijať, ani ju interpretovať. Ale keď veriaci držia dvere svojho srdca Pánovi a Jeho pravdivým služobníkom skúšaným v ohni zatvorené (1Pet. 1:7// Zj. 3:18), ztrácajú požehnania, ktoré by nasledovali. To zahrňuje vieru a s ňou tiež nádej na pokrok, dospievanie, na duchovný rast do Krista vo všetkom. (Ef. 4:15)
Či to nie je typický príklad neúspechu a úpadku u tak mnohých veriacich? Či to nie je dominantná črta Cirkvi už dlhé veky? Je to, ako keď niekto sedí na bohoslužbách prechádzajúc cez všetky predpísané obrady a liturgiu a má nádej, že príde domov so zmeneným charakterom! Ani za dve tisíc rokov. Moja otázka je:
„Či je toto Cirkev Ježiša Krista, kde „starý človek“ nikdy neumiera a „Nový Človek“ nikdy nerastie?“ Nech vaše vlastné srdce na to odpovie.
MOJA JEDNODUCHÁ VIERA JE TÁ, ŽE ČOKOĽVEK ŽIJE, RASTIE… A ČOKOĽVEK RASTIE, MENÍ SA. AK SA NIEČO NEMENÍ, POTOM TO NERASTIE, A AK TO NERASTIE, JE TO MŔTVE. ČI VAŠA VIERA JE INÁ?
Či nie je tento fakt jasne pozorovateľný aj v našom fyzickom svete? Či Boh nestvoril náš fyzický svet, rastliny a zvieratá, aby odzrkadľovali duchovný svet, aby sme tým mali spoľahlivé vodítko?
D. SLUŽBA DAROV DUCHA
Za prvé, sú legitímne dary Ducha dané každému veriacemu na spoločný úžitok (1Kor. 12:7-11// Rim. 12:6-8), a potom existujú falošné dary… lebo Satan dokáže imitovať každý takýto dar! On fakticky dokáže imitovať aj dary Boha dané Cirkvi. (Ef. 4:11// 2Kor. 11:13,14)
Takže, prvý problém, ktorý stojí pred nami je rozoznať, aký dar (osoba) posluhuje a aký dar je posluhovaný. Fakt, že dary sú posluhované „v MENE Ježiša Krista“ nezaručuje, že sú ozaj od Neho! MNOHO ŠKÔD BOLO A STÁLE JE SPÔSOBOVANÝCH V CIRKVI „V JEHO MENE“!
Za druhé, Jeho dary sú nám dané, keď sme znovu-zrodení Jeho Duchom, teda, v našom duchovnom detstve. Oni nám, a cez nás iným, majú pomáhať v našom mladom duchovnom veku. Keď potom dospievame (ak vôbec dospievame), naše dary ustúpia v našom duchovnom živote do „pozadia“ a čo má prísť do popredia je Život Krista a ovocie Jeho Ducha. (Gal. 5:22,23) Lebo, OVOCIE DUCHA NEMÔŽE BYŤ IMITOVANÉ! Ak ho nemáte, nemôžete predstierať, že ho máte a naopak. Lebo skutočná služba pre dospievanie veriacich musí byť konaná cez ovocie Ducha a nielen cez Jeho dary! Láska je ovocie, nie dar! (Ef.. 4:15, atď.)
Dar je niečo, hocičo, čo môže byť dané, obdržané a použité v momente. Môže to byť tiež zanedbané, nepoužité, alebo zneužité, imitované alebo zakrývané.
Ovocie je niečo, čo rastie pomaly a môže to byť produkované jedine živou vecou. Ovocie nemožno zneužiť alebo zanedbať. Ak ovocie Ducha rastie vo mne, nemôžem predstierať, že ho nemám, nemôžem ho zanedbať, „nepoužiť“ alebo zakrývať ho! Ono je časťou môjho života a preukazuje sa spontánne. Preto Pán povedal: „Poznáte ich podľa ovocia.“ (Mt. 7:16-20) Pán sa nikdy nevyjadril, že pravdivých služobníkov a bratov môžeme poznať podľa ich darov Ducha! Ani ich nemôžeme poznať podľa iných vecí, napríklad, podľa teologických znalostí, rečníckeho talentu alebo úsmevov, príjemného výzoru, či chovania, ľudskej poníženosti, množstva dobrých skutkov, atď.
Za tretie, ani správne služobníctvo pravdivých darov Ducha, hlavne uzdravovania, nemusí byť posudzované, či chápané, ako ho Pán posudzuje a chápe. Ja neverím, že Pán pre nás robí len akési „predstavenie zázrakov“ bez žiadneho ďalšieho zreteľa alebo cieľa (k tejto téme sa vrátime neskôr). Zázraky a radosť sa v tom momente môžu zdať byť všetkým a ľudia môžu byť spokojní… ale je v tom aj niečo viac?
Ja chválim Pána za Jeho uzdravenia a akcie Jeho Milosti a Moci. Neželám si odobrať z Jeho práce absolútne nič, alebo ju nejakým spôsobom podceňovať, či nespravodlivo posudzovať. Pán pozná moje srdce a dokáže svedčiť o takých výrokoch Svojim Duchom. Preto sa neobávam ísť „pod povrch“, vidieť a svedčiť, čo tam je, ako sa Pán na to díva a ako posudzuje tento druh služby.
Ak by horeuvedené výroky neboli pravdivé, potom ako by Pán odôvodnil Jeho Vlastné Slovo hovoriac:
„Nie každý, čo Mi hovorí Pane, Pane, vojde do Kráľovstva Nebeského, ale ten, kto koná VÔĽU MÔJHO OTCA, ktorý je na Nebesiach. Mnohí mi v ten deň povedia: Pane, Pane, či sme neprorokovali v Tvojom Mene? A v Tvojom Mene nevyháňali diablov? A v Tvojom Mene mnoho zázračných skutkov nečinili (včítane uzdravovania a iných darov Ducha)?“ (Mt. 7:21,22)
Inými slovami, Pán hovorí, že Jeho služobníci sa Ho budú pýtať, či On vie, že oni posluhovali Jeho dary v Jeho Mene (ako prorokovanie, konanie zázrakov, uzdravovanie, kriesenie mŕtvych, atď.). Oni sa Ho nebudú pýtať dnes, ani zajtra, ale „v ten deň“, čo je deň Jeho Súdnej Stolice a to pred Jeho Príchodom, aby ustanovil Svoje Kráľovstvo. (Zj. 19:11-16) Ale „v ten deň“ bude príliš neskoro niečo podniknúť, pretože Pán vyhlási niektorým Svojim služobníkom, čo posluhovali Jeho dary:
„A potom im vyznám: NIKDY SOM VÁS NEPOZNAL. ODÍĎTE ODO MŇA, ČINITELIA NEPRÁVOSTI.“ (Mt. 7:23)
Čo by sme mali jasne vidieť a uvedomiť si je, že táto pravda nie je zjavná dnes – ona bude bohato zjavná „v ten deň“. V ten deň budeme tam všetci a Pán vyhlási túto pravdu verejne! Bude to úplne iný príbeh, než to, čoho sme svedkami dnes, lebo nič nezostane zakryté a to, čo je dnes zakryté bude zjavené v ten deň. (Mt. 10:26) Mnoho veriacich bude šokovaných.
Na konci bodu týkajúceho sa Ef. 4:23 (str. 19) sme spomenuli, že existujú dôležité duchovné fakty a skúsenosti vzťahujúce sa na uzdravovanie nášho tela. Najjednoduchší fakt je, že Satan dokáže imitovať každý dar Ducha, ako sme už povedali na začiatku tejto sekcie. On dokáže dať falošnú múdrosť (vyzerá to byť múdrosť, ale nie je), falošnú známosť, falošnú vieru (falošný zmysel pre realitu), falošné uzdravenie (imitované alebo dočasné uzdravenie), falošné proroctvá, falošné rozoznávanie, falošné jazyky s falošnou interpretáciou a napokon činenie zázrakov, ktoré zázraky nemusia byť „falošné“ ako také, ale sú činené diablami za účelom podvádzania a propagovania zla. (Zj. 16:14)
Sféra posluhovania darov Ducha je preto Satanov prvotriedny terč ako preniknúť, skrývať sa, popliesť, oklamať a definitívne použiť tie dary pre svoje účely zla. Jeho hlavný dôvod je držať veriacich od ich konečného cieľa, čo je plná Spása a nielen ich Vykúpenie.
Veriaci musia teda pochopiť (znova opakujem fakty), že Satan ich MUSÍ držať od ich kríža! (Mt. 16:24, atď.)
On ich preto bude lákať cez falošné dary alebo falošné prejavy Ducha. On „uzdraví“ ich telá, dá im čas nekontrolovaného smiechu, tanca, falošnej radosti alebo tiež falošného prorokovania, falošného Slova Božieho, falošné slová povzbudenia, falošné pocity pokoja a blahobytu, falošné hocičo, pokiaľ to veriacich uspokojuje a drží ich to od zničenia ich starej nátury, starého človeka a od oblečenia si Nového Človeka stvoreného podľa Boha v spravodlivosti a pravdivej svätosti. (Ef. 4:24)
Niekedy môžeme byť popletení, čo sa nám to deje a či to je z Ducha Božieho, alebo nie. Nuž, najlepšou cestou ako poznať rozdiel, získať múdrosť a vyhnúť sa budúcim „darom od Satana“ je vidieť dôsledky prejavov takýchto darov. Či nás okúsenie takého daru vedie k väčšej poslušnosti voči Slovu Božiemu? Sme viac priťahovaní k Pánovi, čítať Jeho Slovo, meditovať? Zmenila sa nejako naša osoba naznačujúc prácu Ducha v našej duši? Ukazujú sa v nás nejaké prvé znaky rastu ovocia Jeho Ducha? Jednoducho povedané, je pre nás z takých darov nejaký osobný úžitok? Pravdivé dary sú nám dané pre „spoločný úžitok“. (1Kor. 12:7) Ak sme zakúsili takéto dôsledky darov, potom tie dary boli pravé.
Ak niet pozitívnej zmeny v osobe, v jej chovaní, zámeroch, želaniach alebo v jej poslušnosti, potom by sme mali zpytovať také dary a ich prameň. Ak sa osoba mení ku horšiemu, stáva sa tvrdohlavejšia, neposlušnejšia, arogantnejšia alebo pyšnejšia, menej ochotná čítať, meditovať a poslúchať Slovo Božie, potom prameň „darov“ je jasný. Toto sú veľmi nebezpečné záležitosti, pretože Satan nás môže viesť PREČ od Pána pomerne ľahko a to práve cez falošné dary. Nie je ľahké rozoznať falošné proroctvá, falošné interpretácie (jazykov), falošnú vieru, falošnú známosť alebo falošnú múdrosť, ale môže byť veľmi ťažké rozoznať, napríklad, falošné uzdravenie nášho tela.
Musíme tiež mať jasno, čo sa týka uzdravenia nášho tela. My všetci túžime po zdraví, či sme veriaci alebo sme pohani. Nemôžeme povedať, že vo veriacich je to vždy Nový Človek, ktorý túži, aby naše telo bolo uzdravené. Je to náš starý človek, naša stará nátura, ktorá má práve takú istú túžbu. Pán je milostivý a rozumie naším túžbam byť uzdravení obzvlášť, keď lekári už nemôžu nič viac robiť. Pán nás môže uzdraviť suverénne bez toho, aby sme vedeli, prečo to urobil alebo, či sme mali na to vieru alebo nie. (Mk. 9:24) Neverím, žeby niekto z nás dokázal rozlúštiť tajomné cesty Pána, či Jeho zámery s každou uzdravenou osobou za každých okolností. Ovocie uzdravenia sa môže ukázať neskôr alebo nám ho Sám Pán môže ukázať neskôr.
Avšak, existuje jeden špecifický fakt, ktorý by sme nikdy nemali zabudnúť alebo minúť jeho správne pochopenie, a on je nasledovný. Pánov KONEČNÝ CIEĽ je priviesť veriacich do ich Plnej Spásy podľa Svojej Vôle, ktorá je: ZMENIŤ NÁS DO JEHO PODOBY-CHARAKTERU! Neverím, že je Pánovo želanie, či zámer uzdravovať naše telá, keď má predznalosť, že nám to nepomôže dosiahnuť žiadne Jeho zámery a ciele. V logike niet milosti, ale v milosti môže byť logika.
Pán vie (a my vieme), že naše terajšie telo jedného dňa musí zahynúť, či už veríme v Neho alebo nie, či kráčame po úzkej, alebo širokej ceste. Pán môže uzdraviť pohana dopredu vediac, že sa stane veriacim a vyplní Pánovo želanie a cieľ a Vôľu pre jeho dušu.
Pán hovorí: „Lebo čože to osoží človeku, ak by získal hoci aj celý svet (včítane svojho fyzického zdravia) a ztratil svoju dušu?“ (Mt. 16:26a)
Jeho prízvuk je na dušu (a ducha) a nie na telo. Naviac, Pán dovolí, aby veriaci ochoreli, boli zranení, aby cez ich nemoci a slabosti a bolesti im mohol umožniť dosiahnuť Svoj konečný cieľ. Toto zahrňuje prípady, kde nás Pán úmyseľne zraňuje, aby dosiahol Svoj zámer a potom nás uzdraví! (5M. 32:39) Ja viem, že „Jeho ranami sme uzdravení“ (Iz. 53:5), ale uzdravení sme V Ňom, nie mimo Neho. A aby sme rástli a dostávali sa do Neho a boli uzdravení Jeho ranami, On nás musí najprv raniť a používať nemoci a bolesti, inak do Neho „dobrovoľne“ rásť nebudeme. (Ef. 4:15)
Musíme vidieť, alebo začať vidieť a rozumieť faktu, že mnohí veriaci sa inak „nepohnú“ smerom k Pánovi, nebudú rásť do Pána pokiaľ nie sú prinútení okolnosťami a bolesťou. Veriaci vo veľkom nebezpečí alebo vo veľkej bolesti „zrazu vie“, ako sa obrátiť na Pána a ako sa modliť, nepotrebuje nikoho, aby ho učil modliť sa, alebo ho k tomu nabádal. Pravda? Či toto neukazuje absolútnu ohavnosť našej starej ľudskej nátury a potrebu takéhoto druhu „duchovného biča a uzdy“?
Keď hovoríme o Pánovi, ako nás úmyselne zraňuje a potom uzdravuje, mali by sme sa zpýtať otázku: Ako nás On uzdravuje? Dotýka sa nás Svojou milostivou rukou a tak nás uzdravuje? Podľa mojej viery odpoveď je: NIE! Boh nás neuzdravuje v nás samotných práve tak, ako nás nerobí lepšími alebo spravodlivejšími alebo posvätenejšími v nás samotných. Boh vykonal a tiež dokončil celú Svoju prácu – V Kristovi a nie mimo Neho. Mimo Krista je deštrukcia, smrť a peklo.
My sme V Ňom uzdravení, V Ňom máme našu spravodlivosť a posvätenie. V Ňom sme ukrižovaní a stále ukrižovávaní a v Ňom sme mŕtvi a stále umierame. Nášho Nového Človeka si obliekame „narastaním DO Krista v každej veci“. (Ef. 4:15,24) Nič nie je vykonané mimo Krista, čiže, len v nás samotných! Ani náš Život Večný nám Boh nedá, ale nájdeme Ho V Kristovi. V ŇOM SME DOKONALÍ (Kol. 2:10) a mimo Neho nie sme ničím. Preto aj Iz. 53:5 a 1Pet. 2:24 platí na nás V Kristovi Ježišovi. Toto je princíp našej Spásy V KRISTU JEŽIŠOVI ustanovený Naším Otcom, ktorý je na Nebesiach. (Ef. 1:9,10 – slov. text verša 10 je nejasný)
Predsa však, Boh môže suverénne a pre Svoje dôvody (napr. založené na Jeho predznalosti) uzdraviť niekoho, kto sa ešte zdá byť navonok pohanom bez viery (2Kr. 5:9-14// Mt. 8:13), alebo mu dať dary Svojho Ducha. (Sk. 11:12-17)
Zdá sa byť múdrym uzavrieť tento bod vyslovením faktu, že aj my sa musíme upriamovať na konečný cieľ Pánov a nie na druhoradé ciele. Vyžadovať si jedine fyzické uzdravenie a nevenovať žiadnu pozornosť Vôli Božej a Jeho Slovu, nášmu duchovnému vývoju a zmene našej duše by bolo veľmi sebecké a neprimerané, nevhodné. Nepoznám žiadnych rodičov, ktorí by s radosťou dávali koláče, či iné sladké dary tvrdohlavým, arogantným, neposlušným deťom, ktoré by ani trošku nedbali o svojich rodičov, o ich lásku, pravidlá, záujmy alebo želania.
Ja tiež viem, že potom, čo prejdeme naše duchovné detstvo, Pán nám a naším záležitostiam venuje extra starostlivosť AK my „venujeme starostlivosť“ Jeho záležitostiam. (prosím, rozumejte tomuto v správnom duchu) Odkedy som v Neho uveril, Pán ma uzdravil z niekoľkých chronických chorôb, drží ma od všetkých nemocníc, od všetkých liekov a vo veľmi dobrom zdravotnom stave… bez toho, aby som Ho bol býval o to „žobral“. Prihodilo sa to vlastne akosi nepozorovane cez niekoľko rokov. Pán mi tiež dal imunitu od mnohých pekelných chorôb a neduhov, ktoré ničia ľudstvo včítane veriacich. Ja viem, že ich nemôžem dostať a ani nestarnem spôsobom, akým mnohí iní stárnu. Sláva Pánovi. To neznamená, že moje telo je perfektné a nikdy nemám žiadnu bolesť.
Ale tieto veci nie sú pre mňa tajomstvom, pretože som oddaný Jeho Vôli podľa Jeho Slova a želám si to isté, čo si On želá. Ako celkove slúžim, to je iná vec, ale moje srdce bolo zamerané na Neho a Jeho Slovo od prvého dňa, kedy ma Svojím Duchom „lapil“. A ja viem, že hociktorý veriaci, ktorý bude podobne konať, obdrží od Pána to isté, čo som ja obdržal. To je Jeho Spravodlivosť, Milosť a Múdrosť. Jeho jednanie s nami je tiež založené na Jeho predznalosti, ktorú mi nemáme a preto sme jednoducho veľmi náchylní zle posudzovať Jeho cesty, súdy a jednanie s nami.
S horeuvedenými faktami v našom vedomí by sme mali byť schopní rozoznať skúsenosti s uzdravovaním a nemali by sme byť podvedení falošným uzdravovaním. Falošné uzdravovanie je obyčajne dočasné a originálne symptomy sa môžu vrátiť a spôsobiť ešte viac škôd. Ale málokto sa o tom niekedy niečo dozvie, lebo „uzdravená“ osoba zmizne z nášho obzoru. Je to ako s tým človekom, čo bol oslobodený od bezbožného ducha, ktorý duch sa potom vrátil so siedmymi ďalšími duchmi viac bezbožnými, než bol on sám a stav toho človeka bol horší, než predtým. (Mt. 12:43-45// Lk. 11:24-26)
Všetci pravdiví služobníci daní Cirkvi Pánom a zodpovední za posluhovanie veriacim by sa mali modliť Pánovi, aby im dal dar duchovného rozoznávania. Ak tento dar nemajú alebo nefunguje správne, Satan môže mať v ich zboroch, či obecenstvách hotový lunapark podvádzajúc ľudí mnohorakými falošnými darmi, výrokmi, duchovnými prejavmi, „zjaveniami“ a inými úkazmi. Oni nemôžu zostať nevedomí jeho úmyslov, lebo cez ne on môže spôsobiť veľa nenapraviteľných škôd mnohým kongregáciám práve tak, ako aj ich služobníkom. (2Kor. 2:10,11)
Pridajme teraz k Satanovým úmyslom ešte ďalšie nebezpečie, a síce, „humanistické náboženstvo“ paktizované nespočetne mnohými veriacimi a služobníkmi. Toto je práve tak nebezpečné, ako hociktorý iný podvod od Satana. Humanizmus je „pozemská nátura človeka“, ktorá už sama o sebe má satanský charakter a nemôže byť akceptovaná v pravej Cirkvi Ježiša Krista v žiadnej forme, tvare alebo funkcií! (viď neskôr stať o ovocí Ducha) Ale je to práve táto „pozemská nátura“ človeka, ktorá chce viesť Cirkev a rozhodovať v cirkevných záležitostiach! A je to práve táto nátura, čo musí byť zničená a nahradená BOŽSKOU NÁTUROU, BOŽSKÝM CHARAKTEROM. (2Pet. 1:4)
Bez daru duchovného rozoznávania, „humanistické náboženstvo“ dokáže spustošiť ktorúkoľvek kongregáciu, či spoločenstvo a zničiť ktorúkoľvek časť Cirkvi Ježiša Krista a tak spôsobiť jej totálnu neefektívnosť. Humanizmus je založený na základe „vlastnej, vrodenej dobroty v ľudskej náture“, čo je v totálnom a absolútnom rozpore so Slovom Božím a s našou Spásou! Cirkev je teda všeobecne „vedená a budovaná“ tým „starým človekom“, ktorý doviedol Krista na Kríž a ktorý bol s Ním aj ukrižovaný podľa Vôle Nášho Otca. (Rim. 6:6)
NAŠE ĽUDSKÉ „JA“ (CHARAKTER) JE KOREŇOM VŠETKÉHO ZLA A TEDA JE NAJVÄČŠÍM NEPRIATEĽOM BOHA!
ŽIJE NEZÁVISLE OD BOHA, NEHĽADÁ BOHA, NEDÔVERUJE BOHU, NEVERÍ BOHU, NEPOSLÚCHA BOHA, ANI NEPOTREBUJE BOHA PRE SVOJ POZEMSKÝ ŽIVOT! NAŠE „JA“ JE SCHOPNÉ VIESŤ A VLÁDNUŤ NÁŠMU ŽIVOTU BEZ BOHA A OPONOVAŤ BOHU V KAŽDEJ DÔLEŽITEJ ŽIVOTNEJ OTÁZKE.
Humanizmus môžme tiež definovať, ako: „Ja žijem a riadim svoj vlastný pozemský život a skutky.“ Viac času a miesta na túto tému budeme venovať v tretej kapitole tejto knihy.
Náš pozemský život, ktorý žijeme v SEBE SAMOM JE ŽIVOT STVORENÝ. On patrí ku starému stvoreniu. Je to naturálny život a je znečistený hriechom a hriešnymi duchmi a nie je večný. Žijeme ho v našom naturálnom tele, v „starom človeku“. Niet rozdielu medzi naturálnym životom „starého človeka“ v pohanoch a vo veriacich. Niekedy je tento naturálny život v pohanoch príjemnejší, pokornejší, prívetivejší, viac chápajúci, či milujúci, než vo veriacich! Máte v tomto svoje vlastné skúsenosti? Ja mám.
Práve tak, ako je naturálne telo a duchovné telo, tak je aj naturálny život a duchovný život. (1Kor. 15:44) Nanešťastie, väčšina veriacich tieto dva životy nedokáže rozoznať!
Život Krista, ktorý môžeme žiť jedine V KRISTOVI a nie v sebe samom, je NESTVORENÝ ŽIVOT, KTORÝM ŽIVOTOM ŽIJE SÁM BOH! Je to duchovný Život a je čistý a svätý a večný. My Ho žijeme iba v našom „Novom Človeku“ a budeme Ho žiť v Novom Stvorení Božom. (Zj. 21:1)
ŽIVOT KRISTA JE JEDINÝM ROZDIELOM MEDZI VERIACIMI A POHANMI! INÉHO ROZDIELU NIET.
Energia, v ktorej konáme veci v našom naturálnom živote je tiež naturálna a nie duchovná. Ona neprichádza z Ducha Božieho, ale z iných duchov, ktoré nie sú z Boha. Naša nátura–telesnosť je energetizovaná inými zdrojmi, než je Duch Boží. Preto, hocičo konané v tejto, či cez túto naturálnu energiu včítane „slúženia Pánovi“, je nežiadúce a Bohu neprijateľné, pretože je to konané, môžeme tiež povedať, v smrti, či cez smrť. Pretože…
…NATURÁLNY ŽIVOT JE DUCHOVNÁ SMRŤ! A…
DUCHOVNÝ ŽIVOT JE SMRŤ VŠETKÉHO NATURÁLNEHO!
Je len jedna cesta, jeden prostriedok, ako zničiť to naturálne s jeho koreňom a zdrojom a nastoliť duchovné. Kríž Krista a náš kríž ničia to hriešne a naturálne a privádzajú to živé, sväté a duchovné.
Túto kapitolu môžeme uzavrieť vyhlásením, ktoré pravdepodobne použijeme a budeme tiež opakovať v rôznych formách a na rôznych miestach tejto knihy. Toto vyhlásenie bude pravdepodobne tiež šokujúce pre mnohých veriacich a je ono nasledovné:
PRAVÉ KRESŤANSTVO NIE JE PRVOTNE OTÁZKOU NAVŠTEVOVANIA NEJAKÉHO KOSTOLA (ZBORU), ČÍTANIA ALEBO POČÚVANIA BIBLIE, SPIEVANIA, MODLENIA SA, DÁVANIA DESIATOK, ČI MILODAROV, SPOLOČENSTVA, OBCOVANIA, POMÁHANIA INÝM ALEBO OTÁZKOU AKEJKOĽVEK INEJ AKTIVITY, KTORÚ MÔŽEME DEFINOVAŤ AKO „KRESŤANSKÚ“, ALEBO VEĽMI DÔLEŽITÚ, BA AJ NEVYHNUTNÚ.
V KONEČNOM DÔSLEDKU KRESŤANSTVO JE ČISTE OTÁZKOU DUCHOVNÉHO ŽIVOTA – ALEBO – DUCHOVNEJ SMRTI!
VŠETKY NAŠE KRESŤANSKÉ AKTIVITY MAJÚ SVOJ PRAMEŇ, POČIATOK BUĎ V NAŠOM NATURÁLNOM ŽIVOTE ALEBO V NAŠOM DUCHOVNOM ŽIVOTE. ONI VŠETKY SÚ DRUHOTNÉ VOČI PRIMÁRNEJ VÔLI BOHA, KTORÁ JE – ČO MY SME V DUCHU A NIE, ČO MY ROBÍME! (4M. 14:24// Pr. 16:2// Lk. 9: 55, atď.)
MY, KRESŤANIA, SME BUĎ DUCHOVNE ŽIJÚCI ALEBO SME DUCHOVNE MŔTVI. V OBOCH PRÍPADOCH SME VŠAK CELKOM SCHOPNÍ VYKONÁVAŤ VŠETKY HORE SPOMÍNANÉ „KRESŤANSKÉ AKTIVITY“. PRETO, TIETO AKTIVITY SAMOTNÉ NÁM NEUKAZUJÚ, KTO SME A ČI SME V KRISTOVI, ALEBO NIE. NAŠE REAKCIE VOČI PRAVDE JEHO SLOVA AKO AJ VOČI JEDEN DRUHÉMU NÁM UKÁŽU, ČI ŽIJEME TEN NOVÝ, DUCHOVNÝ ŽIVOT, ALEBO NIE.
Samozrejme, že keď sme v správnom duchu, keď žijeme duchovne, potom tiež žijeme správny pozemský život, uspokojujúci a úspešný život, lebo v opačnom prípade je to nemožné. Práve tak si užívame pokoj, blaženosť a prosperitu, lebo najprv musíme prosperovať v duchu, až potom môžeme prosperovať v našej duši a tiež v tele, nikdy nie opačne. Horeuvedený fakt nás pripraví pre nasledujúcu kapitolu, kde nás Pán presvedčí, že my sme vo Vojne za náš duchovný Život, ktorú Vojnu On vyhlásil a my sa jej nemôžeme vyhnúť. Akýkoľvek názor, či koncept, že my nemusíme nič robiť, bojovať nejaké bitvy len preto, lebo sme pod Krvou Ježiša a pod Milosťou Boha, je FALOŠNÝ a je priamo proti asi tak polovici Biblie!
Kapitola 2 pokračování bude příští týden
brat Hanola
…