NAŠA STARÁ A NOVÁ VÔĽA

Ten najprvší a najzákladnejší fakt, ktorý musíme vyhlá­siť a rozumieť v každej okolnosti nášho celého života je nasledovný:

      BOH NÁM (A SVOJÍM ANJELOM) DAL SLOBODNÚ VÔĽU!

      MÔŽEME SI VYBRAŤ PRE NEHO ALEBO PROTI NEMU, PRE JEHO VÔĽU ALEBO PROTI JEHO VÔLI, PRE JEHO SLOVO ALEBO PROTI JEHO SLOVU! NIKTO NEMÔŽE UROBIŤ NAŠE ROZHODNUTIE ZA NÁS. TÁTO BOHOM DANÁ SLOBODNÁ VÔĽA JE LIMITOVANÁ LEN PRE NAŠE „JA“, PRE ROZHODNUTIA O SEBE SAMOM. AVŠAK, TÁ SLOBODNÁ VÔĽA NIJAKO NEOVPLYV­ŇUJE, ANI NEOBMEDZUJE VŠEMOHÚCNOSŤ BOHA!

Dôsledky tohto faktu nás budú sprevádzať po celý náš život a po celú našu Spásu. Tento fakt tiež určuje a vysvet­ľu­­je každú udalosť v našom pozemskom živote. On nám tiež  hovorí, že…

   …MY SME PLNE ZODPOVEDNÍ ZA SVOJE ROZHODNUTIA A NIKTO INÝ – ANI NIE SAMOTNÝ BOH! BOH NIKDY NEBUDE ROZHODOVAŤ ZA NÁS A NIKDY NEPÔJDE PROTI NAŠÍM ROZ­HOD­NUTIAM, PROTI NAŠEJ SLOBODNEJ VÔLI! ANI SATAN NE­MÔ­ŽE ROBIŤ NAŠE ROZHODNUTIA ALEBO ÍSŤ PROTI NÍM!

Zástupy pohanov, ktoré idú do večného zatratenia v ja­ze­re ohňa (Zj. 20:12-15) sú dôkazom tohto faktu. Boh po­skytol Spásu každému človeku na tejto planéte. Ale každý sa roz­ho­duje, či ju prijme, alebo odmie­tne. Naša viera je pod­stat­­ná, ale ona musí byť nasledovaná naším rozhodnu­tím tú vieru VYKONAŤ. Človek tiež musí pri­jať svoju Spásu cestou predpísanou v Slove Božom.

BOH NEROZHODUJE, KTO BUDE SPASENÝ A KTO NIE! KAŽDÝ ČLOVEK ROZHODUJE SÁM PRE SEBA.

BOH IBA VIE O NAŠÍCH ROZHODNUTIACH PREDTÝM, NEŽ TO MY VIEME, A TO SVOJOU PREDZNALOSŤOU. (Rim. 8:29)

Práve tak, Boh nikdy ni­koho „nenúti“, aby bol spasený, ani „nenúti“ nikoho, kto je už vy­kú­­pe­ný (teda veriaci), aby nasle­do­val Krista. Kristus po­ve­dal veľmi jasne: „AK chce niekto Mňa nasledovať…“ (Mt. 16:24) ponechajúc týmto rozhodnutie na člo­ve­ku. Boh nás ale vedie k našej Plnej Spáse a ku všetkým naším správnym rozhodnutiam Svojim Duchom.

Najlepším príkladom tohto faktu je vlastne Náš Pá­n Ježiš Kristus. Vykonanie našej Spásy NEBOLO v rukách Otca, ale v ru­kách JEŽIŠA – SYNA ČLOVEKA! A čo viac…

VÔĽA JEŽIŠA KRISTA NEBOLA ÍSŤ NA KRÍŽ! TO BO­LA VÔĽA JEHO OTCA! AVŠAK… JEŽIŠ SA ROZHODOL KONAŤ VÔĽU JEHO OTCA A NIE SVOJU, PODĽA KTOREJ SI ON ŽELAL, ABY TEN KALICH (KRÍŽ) BOL OD NEHO OTCOM ODŇATÝ, AK BY TO BOLO BÝVALO MOŽNÉ! (Lk. 22:42-44// Mt. 26:39)

PRÁVE TAK NIE JE NAŠOU VÔĽOU ÍSŤ NA NÁŠ KRÍŽ, ČI ZA­PIE­­RAŤ SAMÝCH SEBA, ZTRATIŤ SVOJ STARÝ ŽIVOT (Mt. 16:24,25) A OBLIECŤ SI NÁŠHO NOVÉHO ČLOVEKA (Ef. 4:24). TO JE VÔĽA NÁŠHO OTCA! AVŠAK… VYKONÁME JU? ALEBO BUDEME POKRA­ČOVAŤ V KONANÍ NAŠEJ VLAST­NEJ VÔLE, KDE ODMIETA­ME PIŤ KALICH, KTORÝ NÁM OTEC DAL? (Jn. 18:11)

To isté platí pre vstup do Kráľovstva Nebeského alebo na Svadobnú hostinu Syna Božieho, ktorá započne v Nebi pred Utrpením a pred nastolením Kráľovstva na zemi. Boh uviedol veriacim jasnú pod­mienku pre vstup do Kráľovstva, a síce: VERIACI MUSIA KONAŤ VÔĽU OTCA NEBESKÉHO. (Mt. 7:21) JE NA KAŽDOM VERIACOM, ČI SA ROZHODNE KONAŤ VÔĽU SVOJHO OTCA, ALEBO SVOJU VÔĽU, KTORÁ JE INÁ.

Nie je teda na Bohu rozho­do­vať, kto vstú­pi do Kráľov­stva a kto nie, ale na každom ve­ria­com. BOH POZVAL VŠET­KÝCH VE­RIA­­­CICH na Svadobnú hosti­nu, ale VERIACI SA ROZ­­HODLI JEHO PO­ZVA­NIE ODMIETNUŤ cez myriady sprostých výhovo­riek! Boh potom po­va­žuje takých­to za nehodných vstupu na hostinu a do Krá­ľov­stva. (Mt. 22:2-8) BOH ZA NICH NEROZHO­DO­VAL, ONI SAMI SA ROZHODLI NEPRÍSŤ! HALÓ?

Tiež to platí pre otvorenie srdca Pánovi, ktorý hovo­rí: “AK niekto… otvorí dvere, Ja vojdem k nemu“ (Zj. 3:20). Pán nikdy nevynúti Svoj vstup do nášho srdca. Je to naše osob­né a vedomé rozhodnutie pozvať Pána do nášho srdca. Ak nevieme, ako otvo­riť naše srdce alebo sme neschopní, to je iná záležitosť. Ak sme sa ale rozhodli a povedali Pánovi, že je vítaný v našom srdci, On nás povedie, ako to urobiť a nás k tomu uschopní. To sa potom stáva „Jeho problémom“ na rozlúštenie. On nemôže a ani nikdy neurobí také roz­hod­nu­tie za nás a Sám od Seba do nášho srdca nikdy nevojde!

Je absolútne nutné pre každého veriaceho, aby chápal túto dôle­žitú záležitosť našej slobodnej vôle a ABSOLÚTNU POTRE­BU ROBIŤ NAŠE ROZHODNUTIA PRED BOHOM V NA­ŠOM SRDCI PRED­TÝM, NEŽ BOH MÔŽE NA ICH ZÁKLADE KONAŤ. Toto je abso­lú­tne nemeniteľný princíp a je ustanovený Bohom. Dva ty­pic­ké príkla­dy sú v 5M. 30:19 a v 1Kor. 14:31,32. Tu je jasné, že proroko­va­nie môže byť konané jedine v Duchu Pánovom a cez du­chov prorokov. Duchovia prorokov sú podria­de­ní pro­rokom a ich slobodnej vôli. Bez rozhodnutia ich slobodnej vôle hovoriť, oni by nepro­roko­vali, hoci aj mohli dostať Slová priamo od Boha.

Preskúmajme teraz niektoré dôležité fakty týkajúce sa našej vôle v spojitosti s horeuvedenými hlavnými princípmi a uvážme, ako naša prirodzená vôľa funguje.

1.       Naša stará vôľa sa vždy snaží uspokojiť nás samých seba  a to vo všetkých situáciách, podmienkach, či okolnostiach. I ke­by sme sa snažili uspokojiť niekoho iného, to iba pre­to, lebo je to k našej vlastnej spokojnosti. Toto je prirodzený stav a charakter našej starej vôle a nemáme žiadne úmysly to zmeniť a to nijakým spôsobom.

2.          Ak čelíme situáciám, kde sa jasne musíme rozhod­núť proti našej spokojnosti, musíme byť na to „uhovorení“ alebo k tomu „donútení“ záležiac na vážnosti situácie a stup­­ňa odklo­nu od našej „originálnej spokojnosti“, origi­nál­neho pláno­va­nia. A my budeme ochotní odchýliť sa iba do „stupňa nátlaku použitého v argumente.“ Rozhodnutie našej vôle je teda ro­bené pod tlakom možných následkov.

Roz­hod­li sme sa „po­­sunúť čiaru našej spokojnosti“ do novej po­zície, kde môže­me povedať – nuž, je to aj tak dobré, mohlo to byť omnoho horšie.“ Ale ne­pôj­deme ďalej ani o  milimeter. Sme takto „spokojní“ s naším novým roz­hod­nu­tím, keďže sme aj tak nemali lepší výber. Toto je naša pri­rodzenosť – cesta naj­ľah­šieho odporu… a seba-uspokojovania.

Ak si uvedomíme, že tieto veci sa stávajú v našom po­zem­skom živote celkom často, potom by malo byť ľahké preniesť tieto fakty aj do nášho „náboženského života.“

3.           Po uvážení horeuvedených dvoch bodov, malo by byť pre nás omnoho ľahšie pochopiť, čo s  nami Pán robí, keď On hovorí:

„Lebo je to Boh, čo pracuje v nás, ABY SME CHCELI (BOLI OCHOTNÍ) ČINIŤ JEHO ZÁĽUBU.“ (Fil. 2:13⁽⁶⁾, slov. text je chybný)

Pán jasne pracuje v našej vôli a my sme si toho nikdy v živote nijakým spôsobom nemuseli byť vedomí! Ale Pán používa ten istý princíp, ktorý je nám daný v bode 2. Aby v nás dosiahol akúkoľvek ochotu konať Jeho záľubu, konať k Jeho spokojnosti, ktorá je takmer vždy rozdielna od našej, Pán musel vytvoriť tlak, vytvoriť pre nás problémy. Tieto mali „pohnúť čiaru našej spo­koj­nosti“ do novej pozície, kde by problémy boli vyriešené, tlaky ustali a dôsledky boli pre nás prija­teľné. (Jon. 2:1-3,8 + mnoho pasá­ží zo Žalmov)

My obyčajne vidíme, cítime a chápeme problémy, tlaky a s nimi spojené bolesti, utrpenia a tiesnivé pocity. My oby­čajne ne­vi­dí­me Pánovu ruku za týmito okolnosťami. Zdá sa teda byť ab­solútne nutné pre Pána, aby nám spôsobil nejakú bolesť, utrpe­nie, tlak, či tiesnivosť. Jeho zámer je ten istý, a síce, aby nás tým uschopnil byť…

…OCHOT­NÝ­MI ROBIŤ, ČO BY SME NORMÁLNE NIKDY NE­RO­BI­LI! PÁN NÁS TÝMTO USCHOPŇUJE STAŤ SA PREMOŽITEĽ­MI… ČASTO BEZ TOHO, ABY SME SI JASNE UVEDOMOVALI, ŽE TOTO SA DEJE CEZ RIEŠENIE NAŠÍCH PROBLÉMOV A KON­FLIK­TOV A CEZ NAŠE ROZ­HO­DO­VA­NIE SA PODĽA JEHO VÔLE.

<><><> 

Musím tu vsunúť stručný, ale veľmi praktický odsta­vec týkajúci sa horného bodu 3. a niektorých predtým spome­nu­tých služobníkov na TBN kanáloch. Pýtam sa:

Je to možné, žeby T.D. Jakes, alebo R. Parsley, alebo iní na TBN kanáloch prestali vykrikovať, potiť sa a behať hore dolu po pódiách a zmeniť ich bohoslužby? Či je tiež mož­né, aby Jesse Duplan­tis prestal miešať Evanjelium s jeho žartami, vtipkovaním a svetskými rečami? Je to mož­né, že ­by tie ženy prestali kázať? Alebo, že by Juanita By­num počula Pánovo napomenutie prestať re­vať z celého hrdla a zastaviť svoju nábo­ženskú hystériu, ktorá Mu prináša jedine hanbu? Je to možné, žeby aj tí iní služobníci zmenili svoje slu­žob­níctva potom, čo čítali Pánove posudky a Súdy v tejto knihe? Je to naozaj možné? Za daných okolností hovorím: NIE! Prečo?

Za prvé, oni nie sú schopní uveriť, že ich služobníctvo nie je Pánovi prijateľné a že Jeho Duch Svätý nemá s tým nič spo­loč­ného a nemôže to ani požehnať, ani urobiť plod­ným! Nie sú schopní tomu uveriť, pretože to nevidia. Oni vidia len vonkajší obraz, vidia ľudí (niekedy celé zástupy) počú­va­jú­cich a vychut­ná­vajúcich ich kázne, ale nevidia ani duchovný obraz, ani seba samých. Pán im musí najprv ukázať ich samých!

Pán ma preto vedie k nasledujúcej modlitbe:

JA ŤA ŽIADAM, PANE JEŽIŠU KRISTE, ABY SI TÝM VŠET­KÝM HORESPOMÍNANÝM UKÁZAL PRAVDIVÝ OBRAZ ICH SAMÝCH A TVOJE SÚDY, ABY UVIDELI SEBA SAMÝCH A TIEŽ, ČO ROBIA! A KTOKOĽVEK Z NICH PRIJME TVOJU PRAVDU A SÚD, POŽEHNAJ TÚ DUŠU A PRIPRAV JU PRE SVOJ PRÍCHOD. JA SA MODLÍM KVÔLI TEBE A KVÔLI TVOJEJ CIRKVI. AMEN.

Za druhé, aj keď im Pán ukáže pravdivý obraz a Svoje Súdy, bude si to stále vyžadovať ich rozhodnutia zmeniť sa a požia­­dať Pána, aby im pomohol zmeniť sa, pretože svojou vlast­nou silou to nikdy nedokážu. Budú oni ochotní otvo­­­riť svoje srdcia a prijať tie pravdy a Súdy a začať sa (pomaly) meniť? To záleží na tom, či oni patria do Iz. 6:9,10, alebo nie! A oni všetci by si mali tiež prečítať a rozumieť Ez. 3:20,21 a prečo tieto pasá­že Biblie boli napísané.

Ale toto je iba malý príklad praktického kresťanstva a našej Spá­sy a ako ju Svätý Duch vykonáva v naších pozem­ských živo­toch od samého počiatku nášho Vykúpenia.

<><><> 

4.          To horeuvedené si musíme uvedomiť a držať pri srd­ci. Každý krát, čo sa naša VÔĽA ROZHODNE KONAŤ JEHO zá­ľubu, Pán dosiahne určitú zmenu, obnovu v našom srdci (tu trošku, tam trošku). Ale táto „malá“ práca je VEČNÁ,  permanentná! To zna­me­ná, že my nebudeme musieť byť zno­va „nútení, či natla­čo­va­ní“ urobiť to isté v budúcnosti. Naše srdce a vôľa sú teraz uschop­nené konať a rozhodovať v tejto oblasti spontánne – bez tlaku, či bolesti.

Naše problémy a tlaky nie sú preto večným kolotočom, ako je to pre pohanov. Problémy, tlaky, bolesti, utrpenia, nie­kedy aj nebezpečné, či beznádejné situácie a iné bezpo­četné príhody zariadené pre nás Pánom spolupracujú k náš­mu dobru! (Rim. 8:28) Hýbeme sa a naša vôľa a srdce pokra­čujú v rozhodovaní sa pre Pána a pre Jeho Vôľu, čo je Jeho zá­ľuba. To je teda „tajomstvo“ nášho duchovného pokroku, rastu, dospievania. Je to tiež „tajom­stvo“ nášho dočasného utrpenia, bolesti, tiesnivosti, pro­blé­mov, nespokojnosti.

5.       Môže byť mnoho kresťanov, ktorí zpytujú Boha, kde je alebo kde On bol, keď sa toto alebo hento odohralo. Ako mohol dovoliť toto, alebo hento. Ako môže milujúci Boh pri­pustiť, aby nejaká hrozná choroba, alebo nehoda postihla niekoho milo­vaného, ako sa On môže dívať na takú alebo hentakú neprá­vosť, na zlo alebo na inú vec. Ako môže do­púšťať veci, tragédie, choro­by, ktorým nerozumieme?

Chcel by som veľmi zdôrazniť nasledovné: Boh dovo­ľuje človeku konať jeho slobodnú vôľu, ktorá mô­že spôso­bo­vať hroz­né následky! Boh nikdy nezosiela na člo­veka žiadne cho­ro­by, človek ich prináša sám na seba. Člo­vek sa rozhoduje svojou slobodnou vôľou začať ničiť vlast­né telo a dušu hneď od mla­dosti. Fajčí, pije, zje všetko, čo mu padne na tanier, vyčerpá sa alebo sa privedie do hroz­­ných situácií. Vo vlastnej hlúposti a tvrdohlavosti sa vplazí do nebez­pe­čen­stiev, kde môže riskovať aj vlastný život alebo vážne po­ra­ne­nia.

Či nie je jasne napísané, že „čokoľvek človek zaseje, to bude aj žať“? (Gal. 6:7) Potom prečo mnohí kresťania zpytu­jú Boha alebo Ho dokonca obviňujú, keď žnú presne to, čo si oni sami zasievali? Je nebezpečné obviňovať Boha z vecí, ktoré by On nikdy nevykonal. Ak by takíto kresťania dovo­li­li Pánovi, aby vo­šiel do ich srdca a začali by Ho zpozná­vať a chápať, objavili by pravdu, aký je Boh dobrý, čo On robí a čo by nikdy neurobil.

6.  Uvážme teraz akosi „zapadnuté“ Slovo Božie, ktoré ho­vo­rí: „Preto tomu, kto vie dobro činiť a nečiní ho, tomu je to HRIECHOM.“ (Jak. 4:17)

Verím, že nikto z nás si nikdy nepredstavoval sku­­točnú hĺb­ku a význam tohoto malého verša. Podám moju vieru a chápanie tohto Slova Božieho do hĺbky, do kto­rej som bol doteraz sám uschopnený vidieť a pre­nik­núť dúfajúc, že to bude užitočné pre čitateľov.

Tá prvotná aplikácia tohto Slova je v „konaní dobra a  ko­­mu­nikovaní“. (Žid. 13:16) Ak mám s niekym komuniko­vať, odpo­ve­dať na zavolanie, na list, atď., a ja to ne­­urobím, hoci by som mohol, nerobím dobro, ktoré je odomňa oča­ká­vané a požadované Slovom Božím a ktoré môžem urobiť, ak by som chcel. Preto v očiach Božích JA TÝM HREŠÍM… voči Nemu a tiež voči tej druhej osobe! Ak mi Pán dá pravdu o nejakej situácií alebo osobe, ktorá je potrebná v Jeho patričnom čase a ja ju držím v sebe ako „tajomstvo“ a nevyhlásim ju, v očiach Božích JA TÝM HREŠÍM!

Môžu byť rôzne príčiny, prečo by som sa v srdci rozhodol držať to ako tajom­stvo, napríklad, chrániť si svoj imidž, chrániť priateľa alebo člena rodiny od hanby, do­siah­nuť určitú výhodu pre seba, atď.

Ak poznám pravdu o sebe, mojích akciách, skutkoch, úpad­koch, spôsobenej škode, atď., a som zpytovaný o tom, napr., v Tele Kristo­vom a pravdu zamlčujem, čiže, som pokrytec, neko­nám dobro pre Jeho Telo, ktoré by som mohol konať, JA TÝM HREŠÍM! Kedy­koľvek idem proti hlasu môj­ho sve­do­mia a odmie­tam uro­biť to, o  čom viem, že je „dobro, ktoré je potrebné a pravdivé“ v tom čase, JA TÝM HREŠÍM!

Mysleli ste niekedy na takéto aplikácie tohto „malého“ Slova Božieho? Koľko krát sme takto hrešili proti Bohu a proti bratom, priateľom alebo voči jeden druhému?

7. Napokon by som chcel zakončiť tento paragraf jed­ným neobyčajným faktom. Mnohí veriaci sa môžu nájsť v situácií, kde „vedia“ vo svojom vedomí a radi by otvoriť srdce Pánovi, ale sú akosi neschopní to vykonať, urobiť roz­hodnutie! Možno, že ich vôľa je zviazaná, alebo utlačená alebo i paralyzovaná silami temna. Nikdy nezabúdajme, že kedykoľvek si želáme urobiť niečo pre Pána alebo pre Jeho záľubu, tieto bastardské sily zla sú vždy prítomné a urobili by hocičo, aby nám to zamedzili – hlav­ne, umožnili Pánovi vstúpiť do nášho srdca, aby tam zničil ich kráľovstvo. Máte také skúsenosti?

Riešenie je v požiadaní Pána, aby zosilnil našu vôľu, aby mohla byť schopná rozhodnúť pre Neho a tiež, aby nás uschopnil otvoriť Mu naše srdce. Pán odpovie na najtichší šepot nášho srdca smerom k Nemu.

Z horeuvedeného by malo byť bohato jasné, že:

ROZHOD­­NUTIE NAŠEJ VÔLE A SRDCA OTVORIŤ SA PÁNOVI JE NAJDÔLEŽITEJŠÍ KROK A ROZHODNUTIE V NAŠOM CELOM POZEM­SKOM ŽIVOTE PRETOŽE URČÍ NÁŠ OSUD VO VEČNOSTI AKO AJ NAŠU CESTU K NEMU! ZAVRETÉ SRDCE JE SRDCE SMERUJÚCE DO ZÁHUBY, LEBO NEPOTREBUJE BOHA!

Kvôli jeho úžasnej dôležitosti, chcem priniesť do vašej po­zor­nosti fakt, ktorý by mal patriť do kapitoly „Skutočná hĺbka podvodu“, ale držal som ho zámerne pre toto miesto, aby som uká­zal, ako sa naša vôľa a naše srdce vzájomne ovplyvňujú v tomto rozhodovaní a ako nás dokážu všetkých „obalamútiť“.

Z vlastnej skúsenosti vám môžem povedať, že naše srd­ce je veľmi schopné ukázať, že ono je skutočne „nado­všet­ko ľstivé (pod­vodnícke) a zúfalo bezbožné.“ (Jer. 17:9)

Veriaci môže učiniť pokánie v slzách a sľubovať, že túži na­sle­dovať Pána s celým svojím srdcom. Dotyčný mô­že za­čať ko­nať omnoho lepšie a my všetci môžeme byť spo­kojní. Pravdou je, že to môže byť jeho MYSEĽ, ktorá sa rozhodla lepšie fungovať a NIE JEHO SRDCE! Po niekoľkých týždňoch alebo mesiacoch, on preukáže tých istých duchov, čo boli v jeho srdci pred pokánim. On potom zopakuje svoje poká­nie s tými istými sľubmi a roz­hod­nutiami. Opäť zlep­­ší svoju prácu, usilovnosť, starostlivosť, atď. Potom, po niekoľkých týžd­ňoch alebo mesiacoch sa opäť nájde v tej istej duchovnej jame. Niet sa čomu diviť, že nám Pán jasne povedal, že ich po­zná­me podľa ich ovocia. (Mt. 7:16-20) Jeho ovocie je veľmi zlé!

OVOCIE VŽDY RASTIE V NAŠOM SRDCI A NIE V MYSLI A ONO VŽDY UKÁŽE PRAVDU O NAŠOM SRDCI A O NAŠEJ VÔLI!

Část 4 pokračování bude příští týden

brat  Hanola

…

< Spoj na knihu SLOVO ku CIRKVI >