Odosielanie #85 – Niektoré Fakty Života – Kapitola 3- Časť 8 (A-do-Z)(Slovo ku Cirkvi)
Aj ja čítam knihy, ktoré podávajú veľmi cenné a sladké prísľuby Božie, bez ktorých by sme ďaleko nezašli, fakticky, nikde by sme nezašli! To znamená, že my musíme vyučovať, kázať a vysvetľovať VYVÁŽENÚ PRAVDU. Jedna taká kniha sa menuje: „Kniha prísľubov veriacemu[15]“ od Larryho Richardsa obsahujúca vyše 700 prísľubov ponúkajúcich inšpiráciu, útechu a podnety pre každého veriaceho. Je tam teda hodne „sladkej pravdy“, ale tiež iba ako ovocia horkej pravdy.
VEĽMI HORKÝ KRÍŽ PRINIESOL VEĽMI SLADKÚ SPÁSU. VYHRATIE HORKEJ VOJNY PRINÁŠA SLADKÝ MIER.
Čo sa týka neistoty, klamstiev, zastrašovania a zpytovania sa, prečo sa tak málo dosiahlo, keď tak mnoho času, úsilia a finančných obetí bolo urobených, obráťme sa znova k Slovu Božiemu pre potrebné svetlo a povzbudenie. Ja sám som dostal túto nádej a povzbudenie iba po určitom čase neistoty a zpytovania sa Pána ohľadne tejto záležitosti.
Je napísané: „Rozhadzuj svoj chlieb na vody, lebo ho nájdeš po mnohých dňoch.“ (Kaz. 11:1)
„Chlieb“ ste VY SAMI a „vody“ sú ľudia, národy. Pán hovorí: „Ja som chlieb…“ (Jn. 6:35) Keď hovorím „vy sami“, tým mienim vašu novú náturu, nové cnosti, hodnoty, ovocie vášho nového života, váš materiál duchovný, aj finančný a tiež vašu vieru. Hneď ďalšie verše (Kaz. 11:4-6) hovoria o siatí a žatve. Siatie tu znamená „siatie seba samého“, pretože vy, ako osoba ste „semenom“, ktoré má silu sa reprodukovať, rozmnožiť a to aj v duchovnom svete.
Keď Pavol hovorí: „A On dal jedných za apoštolov, jedných za prorokov, jedných za evanjelistov, jedných za pastierov a učiteľov…“ (Ef. 4:11), on tým mieni, že Pán dal Svojej Cirkvi dary osôb, ako živých semien schopných reprodukovať svoj život v iných cez Jeho Ducha.
Nanešťastie, dnešná situácia je na zaplakanie, pretože „semená“ sú väčšinou duchovne mŕtve a nie živé! Uvážte pravdu v nasledujúcom citáte od Horsta Schaffránka[18] (strana 8), kde on píše:
„Apoštoli, proroci, evanjelisti, pastori a učitelia sú DNES našou vlastnou stavbou, urobenou podľa naších ídeí. Preto, keď niekto nepasuje do NAŠEJ schémy, zavrhneme ho alebo sa pokúsime zohnúť ho a manipulovať s ním, až dokiaľ nezapadne do NAŠEJ predstavy, aký by mal on byť.“
Je nám radené, aby sme siali „naše semeno“ aj ráno, aj večer, pretože nevieme, ktoré semeno bude prospievať. Ale sme uistení, že „ho“ nájdeme, čo znamená žatvu, po mnohých dňoch, čo znamená, po mnohých rokoch. Aj v tejto oblasti mám živé skúsenosti, ktoré mne svedčia o pravdivosti tohto Slova Božieho. Takže, toto je ďalšie svedectvo z môjho života o pravde Slova Božieho.
Horeuvedená pravda nám jasne hovorí, že my sa nemáme znepokojovať ani o podmienkach, ani výsledkoch našej sejby. Uvidíme ju po mnohých rokoch. Čo sa vlastne odohráva medzičasom, medzi ránom a večerom, to len Boh vie. Človek nemôže objaviť toto dielo Boha, ktoré sa odohráva pod slnkom, hoci sa môže namáhať, nenájde ho. (Kaz. 8:17)
A ďalej, Slovo Božie jasne deklaruje, že „Jeden seje a iný žne.“ Pán iných poslal, aby žali tam, kde oni predtým nepracovali (nesiali). Preto ja sa nemám čo pozerať dozadu, či moja sejba prináša úrodu teraz, alebo nie. Ona nemusí priniesť úrodu ani počas môjho života, pretože Pán môže poslať iných, aby zožali úrodu. Ale my, ktorí dnes sejeme sa budeme tešiť spolu s tými, ktorí budú žať a tiež s tými, ktorí budú zožatí. (Jn. 4:36-38// Zj. 14:14-20)
Tiež by sme mali rozumieť v srdci aj v mysli Písmu, kde Pavol hovorí: „Ja som sadil (sial), Apollo polieval (so Slovom – Ef. 5:26); ale Boh dal vzrast (spôsobil, aby rástlo a dozrelo).“
A Pavol pokračuje hovoriac: „A ten, kto sadí i ten, kto polieva sú jedným; a každý dostane svoju vlastnú mzdu podľa svojej vlastnej práce. Lebo SME SPOLUPRACOVNÍKMI BOHA…“ (1Kor. 3:6-9)
Preto si želám vštepiť do sŕdc a myslí pravých spolupracovníkov, ktorí sadia, či polievajú, že nikdy nemáme pozerať a súdiť naše sadenie, či polievanie podľa ich bezprostredných výsledkov. Iba Sám Boh vie, čo rastie, kde a kedy. On prehlasuje, že je to On Sám, kto je zodpovedný za žatvu a nie my! Je to On Sám, kto vie, ako rastú kosti v delohe tej, ktorá je tehotná a nie matka, ani otec, ktorý zasadil semeno! (Kaz. 11:5)
Nech je to horeuvedené pravdivým duchovným povzbudením, nech veľmi posilní vieru, nádej a lásku všetkých veriacich, pretože, VŠETCI VERIACI SÚ POVOLANÍ SADIŤ A POLIEVAŤ! Pán neodstavil milióny ľudí, aby sedeli v laviciach a pozerali sa, čo niekoľko málo iných robí! Nie, toto nie je Jeho Cirkev, ale je to náboženská organizácia, kde mizivá menšina pracuje a drvivá väčšina dovoľuje tej menšine, aby pracovali. Či vy máte oči na videnie a srdce na chápanie?
p) Základ bol položený – čo je Ježiš Kristus – a my VŠETCI na ňom budujeme! Môžeme budovať zlato, striebro, drahé kamene, drevo, seno alebo slamu. (1Kor. 3:11,12) Zlato predstavuje svätosť, spravodlivosť, pravdu. Striebro predstavuje seba-obetu, utrpenie, kríž. Drahé kamene predstavujú ovocie Ducha a tiež ovocie stromov dobrých na jedenie. (1M. 2:9) Drevo predstavuje hriešnu humanitu a jej činnosť. Seno je ovocím humanistického náboženstva (kázania, učenia a činností založených na humánnych cnostiach a telesnosti) a je to potrava pre dobytok, ale nie pre deti Božie. Slama sa používa ako podstielka pre dobytok a končí na hnojisku.
Apoštol Pavol potom potvrdzuje: „Dielo KAŽDÉHO ČLOVEKA (nielen pastierov, starších, kazateľov, atď.) vyjde najavo… lebo bude zjavené ohňom; a ten oheň bude skúšať DIELO KAŽDÉHO ČLOVEKA, akého je druhu.“ Naša odmena alebo ztrata bude závisieť od toho, čo a ako sme na tom základe budovali. (1Kor. 3:13-15)
Pravá Cirkev je Telo Kristovo, je teda Základom, ktorý bol položený. Môžeme sa preto opýtať samých seba: Aké dielo som doteraz vybudoval v Cirkvi Ježiša Krista? Či ono má nejakú hodnotu v očiach Nášho Pána? Keď bude vložené do ohňa (preverené ohnivými očami Krista – Zj. 1:14), či ono zostane, alebo bude spálené? Čokoľvek konáme Cirkvi a zvlášť tým najmenším z Jeho bratov, konáme Kristovi. (Mt. 25:40)
A ďalej sa môžme opýtať samých seba, či vôbec niečo budujeme na tom Základe? Môžeme sa na chvíľu zastaviť a pozrieť sa na seba v našej náboženskej činnosti? Koľkí veriaci iba prídu na bohoslužby, sadnú si na stoličku, či do lavice a ČAKAJÚ, čo sa bude diať? Kto bude čo hovoriť, kto sa bude čo modliť, kto bude čo robiť? Nemusí im ani na um prísť, že na „bohoslužby“ NEPRINÁŠAJÚ SO SEBOU NIČ! Neprinášajú nič, pretože nedostali nič od Pána. Nedostali nič od Pána, pretože k Nemu nešli. (Jn. 5:40) Nešli k Nemu, pretože nemuseli mať vieru, či ruku, ktorá by ich viedla k Nemu ísť. Je to pravda? Je toto vaša cirkev, váš zbor? Prečo sa vás toto pýtam? Nuž, to nie som ani tak ja, ale Sám Pán, ktorý sa vás cez Svojho apoštola Pavla pýta:
„Ako je to potom, bratia? Keď sa zhromaždíte, KAŽDÝ Z VÁS MÁ žalm, má učenie, má jazyk, má zjavenie, má výklad. Nech sa všetko deje pre vzdelávanie.“ (1Kor. 14:26)
Nuž? Ako ďaleko sme od skutočnosti tohto Slova Božieho naozaj padli? Či máme nejakú nádej, že v rámci budúcich 20-25 rokov sa niečo zmení? Ja silno pochybujem. Chcem, aby ste zo všetkých vecí začali vidieť absolútnu impotenciu terajších „cirkevných systémov“ privádzať veriacich do akejkoľvek dospelosti. My všetci sme mohli mať za kazateľňami tisíce náboženských inštruktorov, ale málo, či žiadnych otcov. (1Kor. 4:15) Nemali sme žiadne možnosti, či vedenie ako rásť, prestať „piť mliečko“ a sami sa stať učiteľmi iným. (Žid. 5:12) Iba sme pokračovali v sedení v laviciach na veky vekov ČAKAJÚCI, čo sa udeje na budúcom mítingu, či zhromaždení, či spoločenstve.
Kongregácie môžu mať želanie prichádzať a počúvať kazateľov na veky vekov… a nerobiť nič s tým, čo obdržali. Kazatelia môžu zase kázať a kázať a kázať, až dokiaľ nevyjdú z tém pre posolstvá a potom možno vymenia kongregácie. Kde sú ale tí, čo by v nás formovali Krista? (Gal. 4:19)
Nemali by sme sa predstaviť pred Pána všetkej Milosti a Moci a pokajať sa Mu za toto kolosálne zlyhanie? Nemali by sme Ho požiadať o vedenie, ako napraviť túto situáciu a byť Ním uschopnení POSKYTNÚŤ POTREBNÉ ASPOŇ PRE TÝCH MÁLO v kongregácií, ktorí v pravde túžia rásť do Krista, dospievať na synov a dcéry Božie a byť pripravení pre Jeho Príchod? Srdcia, čo sú ochotné zpoznávať Krista, otvoriť sa Mu a prijať Jeho káznenie, tréning a duchovnú prácu, ktorá je ešte potrebná pre ich dospievanie by sa mali začať zhromažďovať pred Ním v malých skupinkách (povedzme, 4–12 veriacich) a mali by naliehavo prosiť Ducha Božieho, aby dokonal prácu, ktorú v nich začal. (Fil. 1:6)
[Pán začal takú skupinku siedmych veriacich v mojom dome v máji 1974 a ja som si ani neuvedomoval, že Pán tam bude uskutočňovať aj môj vlastný rast a dospievanie… cez moju službu učenia. Zpočiatku som sa ja, ich učiteľ, od nich učil viac, než oni odomňa! Nuž, aj to je realita práce Ducha Božieho v človeku. Ale ovocie Ducha v nás vybudované je absolútne nad všetko naše očakávanie! Vďaka Ti, Pane.]
Ak nevykonáme aspoň toto, Pán bude musieť vybrať tieto duše VON z naších impotentných náboženských systémov a zoberie ich do Svojej ruky a dá im, čo im žiadna kazateľňa nedá! A ak ich Pán nevyberie von, ich vodcovia sami ich po čase vyhodia alebo „jemne vysunú“ von, pretože sa oni stanú neželateľnými, ba aj rušiacimi elementami v ich vlastnom mŕtvom náboženskom systéme. (3Jn. 10)
Nech je akokoľvek, Pán vždy zariadi, aby ich srdcia dostali, čo potrebujú a po čom túžia. Potom oni tiež budú môcť začať budovať na tom Základe niečo hodnotného pre Pána a Jeho Cirkev, lebo KAŽDÝ VERIACI má budovať a nielen vodcovia. (1Kor. 3:13)
Povedzme si teda stručne nasledovné. Ak vypracovávame s Bohom svätosť, spravodlivosť a pravdu v sebe samom a potom aj v iných dušiach v Cirkvi, potom budujeme na Základe zlato. Ak trpíme kvôli Kristovi, zapierame samých seba, nesieme svoj kríž a nasledujeme Krista, a potom pomáhame a vedieme k tomu aj iných, potom budujeme na Základe striebro. Ak rozosievame medzi veriacimi naše myšlienky, náboženskú psychológiu, humanistické učenia a ídei, ak kážeme, učíme, alebo konáme skutky, ktoré sú proti Písmu, „polo-pravdy“ alebo len sladké pravdy, potom budujeme na Základe drevo, seno a slamu. Ak naše dielo prejde ohňom, budeme odmenení; ak bude ono spálené, utrpíme ztratu, no budeme zachránení, ale tiež, akoby cez ten oheň. (1Kor. 3:14,15)
r) Kedykoľvek sa pripojíte k nejakej kongregácií, domácej skupine alebo k inému spoločenstvu, budete v „poriadku“ až dokiaľ budete spĺňať ich očakávania. Akonáhle sa začnete odchyľovať, padnete do podozrenia, aké asi sú vaše pravé zámery. Ak by vám Sám Pán dal zjavenie, svetlo, pravdu, čokoľvek nového, čo nikdy nebolo kázané, učené alebo inak známe v tom mieste, nájdete sa na hrboľatej ceste! A ak by ste pokračovali a nečinili pokánie z vášho „kacírstva“, nebudete v tom mieste viac vítaní. Mali ste už také skúsenosti?
Nuž, to bola vlastne moja vlastná skúsenosť v mojej prvej kongregácií v jednom letničnom zbore a jeden z dôvodov pre napísanie mojej knihy „Otvorený List…[8]“. Moje skúsenosti a hrboľatú cestu opisujem v jej prvej kapitole.
Druhá kongregácia, kde som zakúsil tú istú vec bola v jednom zbore Apoštolskej cirkvi. Trikrát Pán otvoril moje ústa a ja som im buď porokoval, alebo inak deklaroval Slovo Božie. Tretie Slovo, ktoré som im priniesol, započalo mojím verejným pokánim jednému z ich starších sediacemu na stoličke na pódiu ich zboru. Potom som uzavrel to Slovo Pána povediac: „pokiaľ nebudete činiť podobne, v žiadnom prípade nevojdete do Kráľovstva Nebeského.“ Zatiaľčo moje pokánie privítali s nadšením, tú „horkú“ časť mojej služby akosi nemohli prehltnúť. Tak som bol odtiaľ von.
Tieto skúsenosti iba dokazujú tú istú starú históriu a ten istý starý fakt: Mnohí bratia a sestry a zvlášť ich vodcovia nevidia a nedokážu duchovne rozoznať, či niečo fakticky pochádza od Pána, alebo nie. Nemôžu veriť, že by Pán dal Svoje Slovo pre nich nejakému „cudzincovi“ a nie im! Oni automaticky súdia v akom konflikte to Slovo je s ich vlastnou pozíciou, vlastným chápaním, vlastnými pocitmi a ich vlastnou formou náboženstva. Pozerajú sa a súdia jedine to, či sa niekto snaží „zatriasť ich hniezdom“, kde sú tak komfortne usalašení a napospol leniví učiť sa lietať! (kráčať vierou)
Ale Pán sa zapodieva trasením naších komfortných hniezd a vyhodením nás von z nich, keď príde náš čas, aby sme sa začali učiť lietať. (5M. 32:11(25), slov. text je nejasný) Musím tiež dodať toto: Keď už raz viete lietať, už sa to nikdy viac nemusíte učiť. Pravda?
Oni ani Všemohúcemu Bohu nedovolia, aby sa „miešal do ich afér“! Nedokážu si predstaviť, že by s nimi alebo v ních mohlo byť niečo zlého a že Pán by si fakticky želal niečo napravovať v ních, alebo v ich „perfektnom zbore“! Táto pravda platí jak na veľké kongregácie s početným vodcovstvom, práve tak aj na malé domáce spoločenstvá s jedným vedúcim, alebo žiadnym vedúcim. Bohu jednoducho „nie je dovolené“ akokoľvek zakročovať, či intervenovať! MÔŽETE TOMUTO VERIŤ? A čo stojí Bohu v ceste? Ich telesnosť a pýcha!
Či už tomu veríte alebo nie, je to pravdivá skutočnosť vo veľkej väčšine kongregácií, spoločenstiev, či iných zhromaždení veriacich. Či sa to niekedy zmení? Nuž, NIE DOBROVOĽNE. Vždy to potrebuje nejaký tlak od Pána, aby sa hocičo, hocikde zmenilo. Nezabúdajme, že kde sú dvaja, či traja zhromaždení v Jeho Mene, oni sú najmenšou cirkvou, pretože Pán je v ich strede. (Mt. 18:20) A oni majú problémy, či už majú vodcu, alebo nie, pretože nie sú jednej mysle a jednej viery. Ten ideál jednoty mysle a viery prichádza z naších krížov, a to po mnohých rokoch. Takže, Pán má mnoho, čo korigovať a obnovovať a budovať po mnoho rokov. Či to nie je pre nás pokorujúca pravda?
s) Keď som začal kráčať po úzkej ceste a rásť v Pánovej Milosti dostávajúc od Neho svetlo, pravdu, zjavenia, chápanie a známosti Jeho Samého, Jeho ciest a Jeho súdov, moja duchovná pýcha tiež rástla! Určitý čas som si toho nebol vedomý! Takže, nebolo pre mňa ťažké súdiť hociktorého brata, ktorý nešiel tou istou cestou a nemal to isté svetlo, chápanie a znalosti. Prečo? Pretože…
„VEDOMOSTI NAFUKUJÚ, ALE LÁSKA VZDELÁVA.“ (1Kor. 8:1)
Ajajaj! Ale toto Slovo nie je logické, pravda? Vedomosti predsa vzdelávajú, či nie? Prečo toľko vzdelávame seba aj iných? Len, aby sme boli nafúknutí? Samozrejme, že nie. No, ale Slovo Božie hovorí takú neobyčajnú vec a my musíme pripustiť, že Boh vie lepšie, než my. Naviac, mám živé skúsenosti s týmto Slovom Božím, zažil som Ho v mojom vlastnom živote, takže ja sa nesnažím presvedčovať sám seba. Prinášam túto skutočnosť pre bratov, sestry, priateľov a služobníkov, aby toto uvážili a dostali úžitok z toho, čo im Boh chce ukázať v tomto čase. Toto tiež ukazuje stav Cirkvi a jej služobníkov, ktorí slúžia, či len Cirkvi alebo aj pohanom (evanjelizáciou).
* * *
Nasmerovaný som v tomto bode DUCHOM POKORNÉHO A PONÍŽENÉHO PÁNA, aby som všetkým tým, ktorí posluhujú Cirkvi Jeho Slovom deklaroval nasledovné.
KAŽDÝ SLUŽOBNÍK povolaný Pánom a daný Cirkvi prechádza týmto štádiom duchovnej pýchy! Nikto nie je výnimkou, ani tí prirodzene pokorní. Pokiaľ takí služobníci nie sú dostatočne ukrižovaní vo svojej naturálnej pýche, neprejdú touto veľmi nebezpečnou zónou duchovnej pýchy. V takýchto prípadoch, takíto služobníci zostanú vo svojej naturálnej AJ duchovnej pýche a nikdy sa nestanú pokorní v srdci! (Mt. 11:29// 2Tim. 2:24-26) Pán ich síce môže použiť ako “nástroje”, ale určite nie ako Svojich služobníkov.
Nie je až také ťažké vidieť a rozoznať pyšných služobníkov, ktorí zväčšovaním svojích biblických vedomostí (Jn. 5:39,40) si zväčšujú svoju duchovnú pýchu a stávajú sa menej a menej dostupní Pánovi za účelom korekcie a vedenia. Naviac, zostávajú suchí vo svojom najvnútornejšom človeku a žiadne rieky živej vody z ních nevytekajú. Prečo? Lebo oni NEVERIA V PÁNA, AKO PÍSMO HOVORÍ, ale podľa svojho jednostranného obrazu a veršov, ktoré si sami vybrali z Biblie a ktoré uspokojujú ich vlastné myslenie, cítenie a chápanie. (Jn. 7:38)
Pán radí každému, kto posluhuje Cirkvi Jeho Slovom, aby sa pozrel do svojho vlastného srdca a aby sa dostavil pred Pána na kolenách, aby sa tým uistil, že je on za tým veľkým nebezpečenstvom a je dostatočne alebo aj plne k službám Pánovi.
* * *
My nemusíme presne vedieť, ako ten mechanizmus „nafukovania sa“ funguje, ale môžme ho pozorovať a vzdialiť sa od neho, keď vieme, že existuje. V praktickom živote je možné žiadať nejakého veriaceho, aby prestal robiť nejakú hlúposť, alebo hlúpe rozhodnutia. A keď ich o týždeň alebo o mesiac opakuje, sme užasnutí zabúdajúc, že my sami sme mohli potrebovať 2-3 roky, aby sme prestali robiť tie isté, či podobné hlúposti alebo hlúpe rozhodnutia. Teda, v celej našej úprimnosti my si nemusíme byť vedomí tohto faktu, až dokiaľ nám ho Pán neukáže.
Jednoducho povedané, sme náklonní použiť naše vedomosti voči iným cez našu úzkostlivosť a predčasne a nie Pánovou cestou a v Jeho načasovaní. Zabúdame a nepriznávame si, že Slovo v Iz. 28:10 platí aj na iných, nielen na nás.
Ja verím, že Pánovo svetlo týkajúce sa Jeho vlastného Slova v 1Kor. 8:1b možno vyjadriť nasledovne:
VEDOMOSTI, KTORÉ NAFUKUJÚ SÚ VEDOMOSTI PRINÁŠAJÚCE UVEDOMENIE SI SVOJHO VÝKONU ALEBO SVOJEJ „NADRADENOSTI“, ČO ZVÄČŠUJE EXISTUJÚCU PÝCHU V NAŠEJ STAREJ DUŠI. MY ALE VÔBEC NEMUSÍME BYŤ DOKONALEJŠÍ A PODÁVAŤ SKVELÉ UČENIA, ALE MYSLÍME SI A VERÍME SAMI V SEBE, ŽE SME DOKONALEJŠÍ A ŽE PODÁVAME SKVELÉ UČENIA, ŽE KONÁME SKVELÚ SLUŽBU. PROBLÉM JE TEDA V NAŠOM MYSLENÍ.
Nasledujúce Slovo Božie to ďalej vysvetľuje:
„A ak si niekto MYSLÍ (v hlave, či v srdci), že niečo vie, nevie ešte nič, ako by mal vedieť.“ (1Kor. 8:2)
Takže, čo nás nafukuje je to, ČO SI MYSLÍME, ŽE VIEME A AKÉ VÝKONY PODÁVAME! NAŠA MYSEĽ NÁS OSLAVUJE, ČO UKAZUJE NA JEJ TEMNOTU. Dokonca aj prirodzene „pokorní“ veriaci sa môžu stať vnútorne nafúkanými, keď začnú vidieť, vedieť, byť si vedomí, alebo si myslieť, že vedia viac, než iní, že podávajú lepšie výkony, ako iní alebo, čo iní vôbec nedokážu vykonať.
<><><>
POKRAČOVANIE NA BUDÚCI TÝŽDEN
brat Hanola
…