Odosielanie #86 – Niektoré Fakty Života – Kapitola 3- Časť 9 (A-do-Z)(Slovo ku Cirkvi)

Po našom Vykúpení sme všetci začali z tej istej štarto­va­cej čiary a rozbehli sme sa do naších rôznych smeroch. Keď ste po rokoch skončili ako dobre známi služobníci, s vplyv­nou službou, obdivovaní, nasledovaní, vyhľadávaní mnohý­mi veriacimi, je viac, než len pravdepodobné, že ste sa stali „nafúknutí“. Aj dary Ducha (1Kor. 12:8-10) sú ideálne nielen, aby boli imitované dia­blami, ale tiež používané na nafúknu­tie obdarovaného veriaceho, ktorý ich posluhuje. Potrebuje­te príklady? Dám vám tri typické príklady:

(1)  Keď som bol členom letničného zboru, veľmi skoro som zistil, že bolo jasné v naších mysliach a srdciach, že my sme boli v kresťanstve „špeciálni“, pretože sme hovorili v jazykoch. Nepublikovali sme to, nikdy by sme to navonok neboli pripustili, ale bolo to v naších mysliach a srdciach. Mysleli sme si, že máme vedomosti a výkony, ktoré mnohé zástupy iných veriacich nikdy nemali.

(2) Služobník, ktorý má dar uzdravovania a koná mno­ho „zázrakov“ medzi mnohými ľudmi nemôže nijako ujsť tejto „duchovnej pýche“. Nikdy to neprizná, „všetkú slávu pripíše Pánovi“, ale v mysli a srdci bude „nafúknutý“. Bude si myslieť a bude si vedomý svojich vedomostí a výkonov a bu­de si možno aj často hovieť v pýche svojej mysle pretože to „vyvo­láva dobré pocity“.

(3) Každý úspešný kazateľ, učiteľ, evanjelista alebo iný slu­žob­ník, či teológ, ktorého myseľ dokáže jasne my­slieť a byť si vedomá, čo ona vie, ako uspieva za kazateľ­ňou alebo hocikde inde, je obyčajne zamotaný do duchovnej pýchy. Ak on dokonca slúži aj v rádiových, či TV progra­moch, alebo vyučuje v semi­ná­roch a je teda veľmi dobre známy, jeho „duchovná pýcha“ môže byť len otázkou jej veľ­kosti a hĺbky. A ja ani nehovorím o služobníkoch, ktorí kriesia mŕtvych.

Slovo v Mt. 7:22,23 by teraz malo mať pre nás hlbší a jas­nejší význam. Ale srdcia, ktoré sú v pravde za Pánom budú mať víťazstvo aj v tomto boji.

Ako teda máme vidieť, chápať a vyvarovať sa tejto veľ­kej prekážky v Cirkvi, keď nám nikto nič nepovie? Keď nikto o tom nekáže, ani to nevysvetľuje? Ako môže ktorá­koľ­vek obeť tejto duchovnej pýchy o nej kázať, alebo ju vysvetľo­vať, či varovať iných? To je absolútne nemožné, pre­to­­že dotyčný by musel kázať proti sebe a dávať sám seba ako zlý príklad, ktorý nehodno nasledovať! Či ste už nieke­dy stretli takého kazateľa? Nikdy v živote.

Ja som začal vi­dieť a rozpoznávať devastujúce účinky tejto duchovnej pý­chy iba potom, čo ma Pán uschopnil v pravde „zobrať svoj kríž, zaprieť sám seba a Jeho nasledo­vať“. Inými slovami, každý taký služobník musí byť dosta­toč­ne ukrižovaný a to je skutočne jediná cesta z tejto kliatby duchovnej pýchy.

Čo je výsledkom neznalosti tohto tragického faktu? Nuž, vysledok môže byť šokujúci. Toto je ďalší šok, ktorý musíme absorbovať našou úbohou dušou a priznať, že BEZ LÁSKY niet pravdivého vzdelávania sa pre nikoho v Tele Kristo­vom, a to vo všeobecnom zmysle. A bez tohto druhu vzdelávania sa niet rastu do Krista žiadnou inou cestou!

RÁSŤ DO KRISTA A KONEČNE BYŤ V KRISTOVI JE DOSIA­H­NU­TEĽNÉ JEDINE HOVORENÍM PRAVDY V LÁSKE! (Ef. 4:15)

Je to veľmi pekné Slovo Božie, ale ako Ho máme žiť? Môže byť mnoho veriacich, ktorý dokážu hovoriť, učiť ale­bo kázať pravdu, ale ako desperátne nám v Cirkvi Ježiša Krista chýba pra­vá láska, to si asi nevieme ani predstaviť. Chcem tu opäť citovať z knižky Horsta Schaf­frán­ka „Súd začína v Dome Božom^[18]“ (str. 10), kde on píše:

„Ak chcete byť plní lásky, musíte sa zbaviť nielen svojích hriechov, musíte sa zbaviť samých seba.“

Toto ukazuje, aký naozaj dôležitý je náš kríž a náš duch aj keď hovoríme čistú pravdu. Duch pýchy nedokáže „za­ob­chá­dzať“ s čistou prav­dou tak, aby sa ona stala uži­toč­nou a schop­nou „vás vyslo­bo­diť.“ (Jn. 8:32) Potrebuje to obe „prísady“, prav­du a lás­ku, iba jedna z nich ne­do­ká­že konať túto plnú prácu bez tej druhej. (Jn. 8:36)

My preto opustíme dary Ducha a zameriame sa teraz na OVO­CIE Ducha. Mali by sme si začať uvedomovať v mysli aj v srdci, že…

SLUŽBA DAROV DUCHA V NÁBOŽENSKEJ, NEU­KRI­­ŽO­­VA­NEJ TELESNOSTI BEZ PRAVÉHO OVOCIA DUCHA ALEBO BEZ TOHO, ABY SME BOLI NA TO PRIPRAVENÍ MÔŽE BYŤ VEĽMI NEBEZ­PEČ­NOU ČINNOSŤOU PRE HOCI­KTO­RÉHO VERIACEHO! (Lk. 12:47,48// Mt. 7:21-23// Rim. 12:6-10, atď.)

Ja viem, je to ďalšie neuveriteľné prehlásenie a totálne ne­možné ho prijať, či mu uveriť v srdci. Prosím ale, aby ste si zno­vu prečítali fakty Slová Božie uvedené v rámci hore (v zátvorke) a uvážili ich vo svojej mysli a srdci pred Pánom. Pán je schopný potvr­diť ho­re­uvedené prehlásenie vo vašom duchu a srdci. Prí­pra­va pre hoci­jakú službu zoberie určitý čas. (Rim. 12:6-8⁽²⁶⁾ , slov. text nejasný), ale naša prirodzená horlivosť často nedo­káže vyčkať. Niekedy som počas naších zhromaždení pove­dal novým bratom a ses­trám: „Nebojte sa, najťažších je iba prvých dvadsať rokov.“ Smiali sa, ale po 8-10 rokoch v tom­to Tele Krista súhla­sili, že môj odhad nebol až tak zlý.

Každému veriacemu aj služobníkovi to zoberie čas a ve­­do­mé úsilie začať vidieť a uvedomovať si, že keď on bol mladý veriaci bol tým istým poľutovaniahodným stvorením, ako hocikto iný nemajúci ničoho. A to, čo teraz on má a mô­že konať, dostal ako dar. Aj jeho mentálna znalosť je darom od Pána. Bez Pána ne­môže ani len dýchať a držať si svoj pozemský život, pretože Boh „drží našu dušu pri živote“! (Žm. 66:8,9, slov. text opäť veľmi nepresný,// Job 12:9,10) Čokoľvek máme a akú­koľ­vek službu koná­me, to všetko je nám dané Pánom.

„Lebo kto ťa robí rozdielnym od iného? A čo máš, čo by si nebol dostal? A keď si to dostal, PREČO SA CHVÁLIŠ, ako keby si to nebol dostal (ako keby si to sám vytvoril)? (1Kor. 4:7) Preto…

KAŽDÝ DAR OD PÁNA SA MÔŽE V NAŠEJ RUKE A MYSLI STAŤ NÁSTROJOM NAŠEJ DUCHOVNEJ PÝCHY A TÝM NAŠEJ KLIATBY!… HLAVNE, AK SME V SRDCI SPURNÍ. (Žm. 68:19⁽³³⁾)

Nuž a pre hocijaké neobnovené, nedotknu­té, neukrižo­va­né ľudské srdce je absolútne nemožné pravdi­vo milovať bez ohľadu, koľko vedomostí je nazhromažde­ných v hlave. To je čas zrelý pre Kríž, aby začal pôsobiť, aby rozoral tú úho­ro­vú zem v srdci, aby sa nesialo do tŕnia! (Jer. 4:3,4// Hoz. 10:12,13) My sme schopní niekedy kázať aj toto Slovo iným a mať ten istý úhor vo vlastnom srdci a nebyť si toho vôbec vedomí!

Bol to Kríž, čo zmenil moje srdce a spôsobil, že nemám ne­ná­visť voči nikomu. Nenávidím Satana a jeho sily temna a zla a nenávidím charakter zla v človeku! Iba toho človeka nenávidím, ktorý nenávidí Pána a dobro a miluje seba a zlo. Aj Boh nená­vi­del takých ľudí a my nikdy nesmieme považovať Boha za nespravodlivého! (Rim. 9:13,14)

Ale bol som Pánom cez môj kríž uschopnený mi­lovať aj mojích nepriateľov, žehnať tých, čo ma preklínajú, konať dobro tým, čo ma nenávidia a modliť sa za tých, čo ma pre­na­­sledujú. (Mt. 5:44) To je tá úzka cesta, kde náš starý cha­rak­­ter je ničený. Ako uspievam, to bude Pán po­su­dzo­vať a nie iní. (1Kor. 4:3,4) Niekedy som si ve­do­mý, že padám, nie­kedy nie. Ale som na tejto ceste mnohé roky a prešiel som veľmi dlhú vzdialenosť. Nemám žiad­ny záu­jem obzerať sa doza­du. Pán je mojim Svedkom. (Lk. 9:62)

Zakončím tento bod prehlásením, že to, čo som našiel chý­ba­jú­ce u  mno­­­hých bratov a sestier alebo u duchovných ve­dúcich, ne­bol nedosta­tok vedomostí, horlivosti, či iného úsilia. Vôbec nie. Bol to práve ten duch lásky, príjemnosti, príve­tivosti, otvore­nos­ti (ako opak pokrytectva), pria­teľ­stva, atď., čo som nena­chá­dzal hlavne u vodcov a starších, ktorí sú zodpovední za formova­nie Krista (Gal. 4:19) vo svo­jích „ovečkách“. Ako oni chcú tento úkol vykonávať bez toho, aby vo vlastnej duši mali tieto cnosti Pánovho Ducha je úplne mimo môjho chápania.

Podľa Slova Božieho, mali by za svojich bratov položiť svo­je životy. (1Jn. 3:16) Namiesto toho, pokladajú pre svojich bra­tov pravidlá, nariadenia, zákony prikazujúc im dokonca aj čo môžu čítať a čo nie! Toto robili komunistickí vodcovia svojmu národu pokúšajúc sa dokonca riadiť aj ich myšlien­ky, presvedčenie ba aj svedomie. Lákali ľudí do „svojej komu­nistickej strany“ a všetky iné strany boli zakázané! Pravda? Komunizmus bol z pekla a prá­­ve tak je aj systém takýchto náboženských vodcov. To, že píšem pravdu ich nezaujíma. Ich zaujíma, ako tá pravda ničí ich imidž a ich vlastné plány.

Príliš mnohí náboženskí vodcovia hľa­da­jú svoje vlast­né zále­ži­tosti a veci a nie veci, čo sú Ježiša Krista. (Fil. 2:20,21) Spokoj­nosť a po­te­šenie Pána Neba a Zeme nie je na ich zozname a ani nemusí nikdy byť!

Kedykoľvek hovorím s niektorými vodcami denominá­cií, cítim, že by som mal mať pri sebe advokáta. Akákoľvek počia­toč­ná vľúdnosť sa rýchlo vytratí akonáhle prejdem trochu za tradičnú náboženskú „hantýrku“ a urobím výroky, ktoré oni nie sú schopní „prehltnúť“. Veľmi rýchlo vycítia, že nie som „jed­ným z nich“. Ich telesnosť dokáže byť hlbo­ko dotknutá v rámci nie­koľkých sekúnd. A to je koniec váš­ho spoločenstva a akej­koľ­vek nádeje, že vám oni budú v niečom nápomocní. Za ich ľudskou fasádou niet žiadnej duchovnej cnosti, kto­rej by sa človek mohol dotknúť. Niet ducha pravej lásky, súcitu, milo­sr­den­stva alebo inej cnosti, iba studené a ostré doktri­nálne vedo­mos­ti, seba-spra­vod­li­vosť, pichľavý, ne­učen­li­vý, neohybný, tvrdo­hlavý a pyšný duch a večne-prítomné podo­zrie­vania. Takíto nikdy nežili žiadne Slovo Božie… zvlášť to v Kol. 3:12-16 a mno­hí z ních nemusia byť ani znovu-zrodení.

Oni majú tiež moc nainfikovať svojim jedom iné duše a ob­rá­tiť ich na svoju podobu! (Mt. 23:15) Musím akosi veriť, že v celom ich živo­te neboli oni asi nikdy karhaní, trestaní, trénovaní, káz­­není, disciplinovaní žiadnym skutočne duchovným vod­com. Oni iba napĺňali svoje hlavy vedomosťami a po ukon­če­ní štúdií, alebo len nejakých kurzov a po zložení skúšok boli „vysvätení“, či inak zaradení ich organizáciou do neja­kej ve­dú­­cej pozície. Nikdy nemuseli byť na Páno­vom zo­zna­­me, koho On dal Cirkvi. (Ef. 4:11) Ale mnohí ma nená­vidia iba preto, že im hovorím pravdu. (Gal. 4:16)

t)      Pravá znalosť Pána cez lásku nám tiež dá pravú zna­losť pravej Cirkvi, keďže pravá Cirkev je Jeho Telo a Jeho Plnosť. (Ef. 1:22,23) Touto pravou známosťou nebudeme ni­ko­­ho a nič súdiť nespravodlivo, naopak, budeme súdiť v pravde a spra­vod­li­vo, pretože nebudeme konať svoju vôľu alebo túž­by, ale Vôľu Toho, Kto nás povolal a dal Svojej Cirkvi. Toto je na­skut­ku veľkolepá a úžasná vec obdržať ju od Pána a ju žiť.

Je mnoho uplatnení tejto pravdy. Podelím sa s vami o  jednu z najdôležitejších. My vieme, že v Chráme Božom, alebo Stánku Božom, alebo Dome Božom sú iba dva druhy veriacich:

1)     tí vo Vonkajšej Dvorane a šťastní, že sú tam, a

2)     tí vo Vnútornej Dvorane (Svätyni) alebo boriaci sa a bo­ju­júci dostať sa tam, pretože nie sú spokojní s Von­kajšou Dvoranou.

Tí, čo sa boria a bojujú dostať sa z Vonkajšej Dvorany do Vnútornej Dvorany (Svätyne) sú tí, ktorí „rastú do Krista v kaž­dej veci“. (Ef. 4:15) Oni sú synovia, ktorých „PÁN MILU­JE A KÁZNI A ŠVIHÁ“ tak, ako rodičia majú kázniť a trénovať svo­jích synov – POKIAĽ JE NÁDEJ! (Žid. 12:6// Pr. 19:18⁽²⁷⁾, slov. text je chybný a nejasný)

Inými slovami, oni sa boria a bojujú dos­tať sa z Von­kaj­šej Dvorany Stánku do Vnútornej Dvorany, čo je Sväté Mies­to a Najsvätejšie zo všetkých (Svätyňa svätých), spo­je­né do jedného. Toto spojenie sa udialo, keď Pán zomrel na Krí­ži a Náš Otec Nebeský roztrhol oponu medzi týmito dvo­ma svätyňami zho­ra nadol. (Žid. 9:2-8// Mt. 27:51) Dostať sa do Vnútornej Dvo­­rany, Svätyne, znamená byť konečne V KRISTOVI. Plne ste vy­rástli do Neho, tak ste v Ňom, v  Naj­­­svätejšej Svätyni. Ste Mladuchou a Manželkou Krista, Novým Jeruzale­mom (Zj. 21:9,10) a ste Syn-chlapec (Zj. 12:5)

Tí ostatní sú šťastní vo Vonkajšej Dvorane a nemajú ni­jakého úmyslu niekedy ísť do Vnútornej Dvorany, Svätyne. Žijú v lomoze Vonkajšej Dvorany a veria, že to je to pravé kres­ťan­stvo a že „poznajú“ Pána a nič im nechýba. Nemajú ani potuchy, že im chýba Svätosť Pána práve tak, ako Jeho Božský Charakter, pretože nikdy neprešli za umývadlo a oltár, ktoré stoja, akoby stráž pred vchodom do Vnútornej Dvo­rany, Najsvätejšej Sväty­ne! Pokračujú v „kupovaní a  predá­vaní holubov, či baránkov“, aby ich obetovali na oltári, ale odmietajú položiť na oltár seba samých!

Oni sú reprezentovaní „mesiacom“ na ktorom stojí tá Žena  zo Zj. 12:1 (viď viac neskôr) a sú oni základom pre „ná­ro­dy, čo sa budú prechádzať vo svetle Nového Jeru­zalema“ (Zj. 21:24). Keďže oni boli hlboko zranení, niektorí aj poranení druhou smrťou (Rev. 2:11), budú potrebovať listy Stromu Života pre ich uzdra­vo­va­nie. (Zj. 22:2⁽²⁸⁾, slov. text chybný a nejasný) Ale oni nie sú tým Mestom-Novým Jeruzalemom! (Zj. 21:9-23) Avšak, aj to Mesto aj národy v Ňom sa prechá­dza­jú­ce sú Jedným Telom Krista, ktoré je Jeho Plnosťou! (Ef. 1:23) Ten, kto má srdce na chápanie, nech chápe.

TIETO DVE SKUPINY VERIACICH MAJÚ TOTÁLNE ODLIŠNÉ POTREBY. Podľa toho oni obdržujú odlišnú Milosť, odlišnú Lás­ku a odlišné káznenie od Pána Ježiša Krista. Tí, čo sa bo­ria a bo­ju­jú dostať sa do Najsvätejšej Svätyne, Jeho Sláv­nej Prítomnosti, sú káznení OMNOHO VIAC a tiež OMNOHO PRÍSNEJ­ŠIE, než ktorý­koľvek vo Vonkajšej Dvorane! Toto sa môže zdať neuveriteľné, ba aj nelogické pre mnohých ve­racich. Môžeme sa preto zpýtať otázku, prečo je to tak?

Moja viera je táto: Je to tak, pretože čím bližšie sa chcú do­stať ku Svätému Pánovi, tým svätejšími sa musia sami stať! Toto je fakticky Prikázanie Pánovo! (Zj. 22:11⁽²⁹⁾, slov. text je totálne chybný) Ako ich staré živo­ty horia na oltári, tak oni nado­bú­­da­jú svätosť, ktorá je poža­do­vaná a bez ktorej nemôžu plne vojsť do Svätyne svätých, do Jeho Slávnej Prí­tom­nosti a vidieť Pána! (Žid. 12:14// 1Pet. 1:15,16) Žiadna špi­na­vá duša, žiadna neukri­žo­vaná duša nemôže vstúpiť do Naj­svä­tej­šej Svätyne, ani sa priblížiť Pánovi Slávy! Iba Pán vie, kto má čo prekonať, kedy a ako. My to ne­vieme. Pokiaľ nám Pán nedá definitívne Slovo pre niekto­rých z tých, čo milujú zostať vo Vonkajšej Dvorane, my, ktorí sa boríme smerom do Vnútornej Dvorany, Naj­svä­tej­šej Svätyne, by sme ich mali nechať „na pokoji“.

Aj keď obdržíme Slovo a podáme im Ho a oni budú od­mie­tať, zostanú radšej nevedomí, neodpovedia vám, budú vás igno­ro­vať, obviňovať, kameňovať, nenávidieť… to ne­zna­­me­ná, že Pán o tom nič nevie. Nechajte súd Pánovi a pokra­čujte vo svojích úkoloch a službe bez ohľadu, kto vás počú­va a kto nie, kto poslúcha Jeho Slovo a kto nie. Ko­neč­ný súd a odplata pri­ná­ležia Pánovi. (Žid. 10:28-31// Ez. 2:4,5)

Napokon, „Kristus AKO SYN (je verný) nad Svojím Domom, ktorého Domom sme my, AK až do konca bude­me pevne držať dôveru a radosť nádeje. Preto, ako hovorí Duch Svätý: Dnes keby ste počuli Jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia…“ (Žid. 3:6-8a*)

A tiež, “AK znášate kázeň, Boh s vami jedná ako so SYNMI.” (Žid. 12:7a*, oba slov. texty sú nesprávne)

Je to “prejavenie sa SYNOV Božích”, ktoré konečne pri­ve­die ten opravdivý Dom Boží (Rim. 8:19) a nie prejavenie sa neposluš­ných veriacich. Ale toto prejavenie sa udeje až pri príchode Pána s Jeho Premožiteľmi, aby On ustanovil Kráľov­stvo Nebeské na Zemi. (Zj. 19:11-16)

<><><> 

POKRAČOVANIE NA BUDÚCI TÝŽDEN

brat  Hanola

…

< Spoj na knihu SLOVO ku CIRKVI >