ZVÁŽENIE HLBOKÝCH DUCHOVNÝCH OTÁZOK – Kapitola 5 – Časť 16 – Odosielanie #156 – TRAGÉDIA a SLÁVA VERIACICH úryvok

Uvážme jeden veľmi dôležitý aspekt našej služby Pánovi, ktorý súčasne platí aj na náš každodenný život. My všetci vieme, že máme hovoriť pravdu a nie lži. Ale my môžeme hovo­riť pravdu v rôznych neprijateľných duchoch a spôsoboch a môžeme ju takto ho­voriť buď zámerne, alebo nevedome. Na to, aby sme vyučovali a budovali akéhokoľvek veriaceho duchovne, musí­me hovoriť pravdu v láske (Ef. 4:15), čo je ovocie Ducha, nie dar Ducha. Nie je to ani naša humánna, a teda, sebecká láska (toto už bolo pre­došle disku­tované). To najjednoduchšie vysvetlenie je v Slove, kde „v Kristovi Ježišovi ani (fyzická) obriezka nemá žiadny význam, ani neo­briezka, ale VIERA KONAJÚCA CEZ LÁSKU“! (Gal. 5:6) Jedine pravá viera hovorená (konaná) cez pravú lásku má moc a potenciál vy­­učovať, živiť a budovať veria­cich do Krista. INEJ CESTY NIET!

Tento fakt je ďalšou hlbokou duchovnou záležitosťou, takže jej budeme venovať potrebný čas a tiež uvážime, čo jej na­še bre­me­ná a žiadostivosti môžu spôsobiť, ak ich „nezložíme“.

Láska a viera sú najdôležitejším ovocím Ducha (Gal. 5:22), ktoré rastie v našom Novom Človeku a sú tiež najžiadanejšie Našim Pánom. Tieto dve sú reprezentované dvomi prsníkmi Panny zo Šulamitu, ktoré sú ako dvoje sŕňat, dvojčatá srny, ktoré sa pasú medzi ľaliami. (P.Šal. 4:5) Mladé sŕnčatá sú veľmi rýchle a obratné v ich bežaní, ale sú tiež plaché a ľahko sa zľaknú, preto musíme našu vieru a lásku strážiť, aby nebola vystavená publiku, ale aby sme si ju podržiavali pre Pána a tých bratov a sestry, kto­rých Pán na to povolal. Byť dvojičkami znamená, že sú rovnakej veľkosti, preto, nemáme mať veľkú lásku a mizivú vieru, alebo veľkú vieru a mizivú lásku. Pasenie medzi ľaliami znamená, žive­nie sa čistými vecami; ľalie tu reprezentujú čistotu a svätosť, bez ktorých nikto Pána neuvidí. (Žid. 12:14)

Čistota a svätosť tiež platia na naše svedomie, pretože pravá viera môže byť jedine držaná v čistom svedomí. (1Tim. 3:9) Keď je naše svedomie znečistené, potom je tam strata viery, aj lásky. Naša pravá viera a pravá láska sú jediné cnosti, medzi ktorými sme schopní si podržať Pána „celú noc“. (P.Šal. 1:13⁽⁴⁰⁾) „Noc“ tu znamená duchovnú temnotu v tomto svete, ktorá potrvá až dokiaľ sa Pán nevráti pre Svoju Mladuchu. Viera a láska sú aj v Novom Zákone považované za rovnako dôležité . (viď tiež 1Tim. 1:5,14// Filemon 5) Zatiaľčo jej malá sestra nemala „žiadne prsia“, Panna zo Šulamitu mala „prsia, ako veže“, tým získala priazeň v očiach Svojho Milovaného. (P.Šal. 8:8,10)

HOVORIŤ PRAVDU JE HOVORIŤ PRAVÚ VIERU, KEĎŽE PRAVÁ VIERA JE SVETLO OD PÁNA A V SKUTOČNOSTI UKAZUJE PRAVDU. PRETO, „HOVORENIE PRAVDY V LÁSKE“ MÔŽE TIEŽ BYŤ PARA­FRÁ­ZOVANÉ, AKO „HOVORENIE PRAVEJ VIERY V LÁSKE“.

Horeuvedené tiež znamená, že ak nemáme pravú lásku, ale máme pravú vieru, môžeme hovoriť pravdu, ale v neprijateľných duchoch, ako je ukázané dolu. Ak máme pravú lásku, ale nie pra­vú vieru, môžeme hovoriť v láske, ale nie pravdu; hovoríme to, čo my chápeme, alebo si predstavujeme ako pravdu. Ani v jednom z horeuvedených prípadov nemôžeme mať úspech vo vyučo­vaní, alebo budovaní veriacich. Často nemusíme mať ani pravú lásku, ani pravú vieru.

Pán si želá, aby sme VIDELI a chápali efekt naších bremien-žiadostivostí na túto veľmi dôležitú duchovnú záležitosť. Ľahko môžeme hovoriť pravdu, alebo skôr čiastočnú pravdu, v rôznych neprijateľných duchoch, napríklad:

a… v pýche – ukazujúc, čo vieme, robiac dojem na ľudí, čo­mu všeličomu rozumieme, alebo čomu sa musia ľudia ešte učiť a získať, aby mohli pokračovať vo svojom kresťanskom živote; získavajúc obdiv, ba aj úctu od naších nasledovníkov, atď. Ale pyš­né osoby nie sú si nikdy tohoto faktu vedomé.

b… v strachu – obávajúc sa o následky nášho hovorenia, tiež že ľudia nebudú rozumieť, alebo náš „imidž“ by utrpel, ale­bo by sme stratili mnoho naších priateľov, alebo že nie sme dostatočne pripravený na takú úlohu, alebo nie sme v správnom duchu, atď.

c… v pochybnostiach – pochybujúc, či naša reč bude prijatá, či bude mať nejaký úžitok, alebo pochybujúc o vlastnej schop­nos­ti učiť, kázať, vysvetľovať, atď.

d… v sebeckosti – my nemusíme kázať, alebo vyučovať lebo milujeme ľudí; možno chceme, aby zostali v zbore a podporovali našu službu, alebo aby nám priniesli nejakú slávu, zväčšili našu kongregáciu; môžeme ľahko nasledovať naše zámery, plány, túžby, ciele, ktoré zo začiatku mohli byť veľmi dobré a žiadúce v našom presvedčení, ale súčasne môžu byť v protiklade s túžba­mi, zámermi a plánmi Nášho Pána, atď.

e… v hneve – možno sme boli neprávom obvinení, či zranení a máme silný pocit, že sa musíme obraňovať, alebo zaútočiť proti niekomu, ktorý tvrdohlavo stojí na svojích presvedčeniach, alebo motívoch, alebo sa snažíme korigovať, kde sme minulý krát zly­hali, alebo sa odplatili za opozíciu niekoho, atď.

f… vo vlastnej viere – môžeme hovoriť pravdu úprimne a poc­tivo dajúc veriacim vodítka, ako sa vyhnúť pádom v ich živote, zbaviť sa prekážok, ako žiť „víťazný kresťanský život“, ako do­siahnuť prosperitu, ako evanjelizovať, pomôcť v nábo­žen­ských aktivitách, všetko toto, ba aj viac bez toho, aby sme ich milovali.

g… tiež môžeme hovoriť pravdu v duchu žiarlivosti, cham­ti­vos­ti, žiadostivosti (1Tim. 3:3), tiež v duchu svojho znechutenia, arogancie, alebo tiež v kombinácií horeuvedených duchov. Keď hovoríme pravdu v ne­prijateľných duchoch, je to vždy čiastočná pravda, lebo takí du­chovia nedokážu zvládnuť čistú vieru. Iba čistá láska dokáže hovoriť a ovládať čistú vieru, ak tú čistú vieru-pravdu máme.

 Takže, my môžeme mať pravú vieru, ale pravú lásku nemu­sí­me mať, alebo opačne. V tomto prípade naše „prsia“ nie sú si rov­na­ké, nie sú dvojičky. (P.Šal. 4:5) Prsník je sídlo výživy a emó­cií. Viera a láska poskytujú pravdivým veriacim správnu duchov­nú výživu a správne du­chovné emócie.

Ak teda hovoríme pravdu v neprijateľnom duchu, nikto du­chov­ne nerastie, duchovne sa nevzdeláva, ani nebuduje. Ľudia môžu byť vykúpení a mohli obdržať základné náboženské vzde­lanie, ale ich proces duchovného dospievania je nemožný. Takíto veriaci nemajú duchovné vedomosti, ani kapacitu napredovať, rozoznávať ich vlastné kráčanie, vlastné skutky a potreby na pre­­máhanie mocností temna a zla. Nikdy, počas ich pozemského života, sa nemusia stať Premožiteľmi, lebo im chýba potrebné duchovné svetlo-viera, sila ich vnútorného človeka a nie sú zako­renení v láske, ani pevne založení. (Ef. 3:16-19 + 4:1-3, atď.)

Dary (Ducha) neplodia ovocie, ktorého semeno je v sebe sa­mom, stromy (ľudia, Duch Boží v ľuďoch) plodí ovocie, ktorého semeno je v sebe samom a podľa ich druhu! (1M. 1:12) Nemôžem siať dary a žať ovocie, ale môžem siať moje ovocie a ono splodí semeno podľa svojho druhu. Keď sejem lásku, žnem lásku a nie nenávisť; keď sejem vieru, budem žať vieru-svetlo a nie temnotu; keď sejem krotkosť, budem žať krotkosť a nie pýchu. Keď sejem telesnosti (žiadostivosti, bremená) budem z telesnoti žať korup­ciu a keď sejem Duchu, budem z Ducha žať Život večný. (Gal. 6: 7,8) Pravda hovorená (siata) v láske plodí semeno podľa svojho druhu v živote, do ktorého bola zasiata (srdce veriaceho). Žiadne iné semeno zo žiadneho iného ducha nikdy nemôže vyproduko­vať to isté ovocie.

Ako môžeme „odložiť“ naše bremená, ktoré nás „tak ľahko ob­kľučujú“ (Žid. 12:1) a vedú do hriechov, robiac nás duchovne neplodných a neúspešných v duchovnom vyučovaní, budovaní a dospievaní veriacich, včítane nás samotných? Je na to iba jedna odpoveď a ak ste čítali predošlé časti tejto knihy s dostatočnou pozornosťou, mali by ste tú odpoveď poznať. My ich všetky môžeme odložiť jedine na našom kríži! A nielen to, ale na našom kríži my produkujeme ovocie PRAVEJ LÁSKY, pretože kríž je jedi­ná vhodná „pôda“ pre toto najzriedkavejšie, ale aj najznameni­tej­šie ovocie na svete.

Aby sme mohli uzavrieť túto tému žiadostivostí-bremien a ich ťahania, vábenia nás do hriechov, zatarasovania našej cesty k dokonalosti a ku posluhovaniu dokonalosti iným, musíme obrátiť našu pozornosť k ďalšiemu Slovu Božiemu, ktoré hovorí:

„Požehnaný je muž, ktorý znáša pokušenie, lebo keď je skú­­ša­ný (a vydrží) obdrží korunu života, ktorú Pán prisľúbil tým, ktorí Ho milujú.“ (Jak. 1:12⁽¹⁴⁾)

Sú dva duchovné fakty, ktoré je potrebné uvážiť s horeuve­de­ným Slovom Božím:

1… Aby sme znášali, vydržali pokušenie a boli takto skúšaní a obdržali Korunu Života (večného), my všetci musíme byť po­kú­šaní! Preto Apoštol Jakub ďalej píše:

„Moji bratia, považujte to za VŠETKÚ RADOSŤ, keď upadáte do rôznych pokušení, vediac to, že skúšanie vašej viery prináša trpezlivosť. Ale nech trpezlivosť dokoná svoju prácu, aby ste mohli byť dokonalí a celiství, nemajúci nedostatku.“ (Jak. 1:2-4)

Až doteraz som nestretol ani jediného veriaceho, ktorý by sa bol naozaj býval radoval, keď bol pokúšaný. Či vy ste stretli neja­kého? Prečo? Pretože v našej prirodzenosti my nevidíme, že za každým pokušením čaká na nás požehnanie a Koruna Života. Keď znášame pokušenie – premáhame sami seba – potom by sme mali vidieť jeho ovocie, vnímať naše požehnanie a tiež vzrast, či prehĺbenie Jeho Života v nás. Možno, že môžeme tiež povedať, že pokušenie je podobné príležitosti, ktorú nevidíme prichádzať, ale ju môžeme jasne vidieť, keď sme ju zmeškali.

2… Ale keď sme pokúšaní a skúšaní, to predsa pokazuje na NÁŠ KRÍŽ, keďže tento proces vždy produkuje rôzne utrpenia v na­šej duši. Poukazuje na náš proces ukrižovania, o ktorom sme už hovorili a ho vysvetlili, čo to vlastne je. Hovoriac o naších bre­me­­nách, môžeme teraz rozšíriť obraz nášho ukrižovania pre­hlá­­sením, že je to tiež ODKLADANIE NAŠÍCH BREMIEN A ICH DRŽA­NIE STRANOU OD NAŠEJ CESTY. Ako?

Kedykoľvek stojíme zoči-voči čomusi, čo začína privádzať našu krv „do varu“, alebo naša hlava sa začne „pariť“, alebo čo nás môže šokovať, zastaviť nás na našej ceste, ohrozovať našu vieru, ba aj naše naj­hlbšie presvedčenia, protiviť sa naším tra­dí­ciám, alebo sa to môže zdať nebezpečným naším budúcim plá­nom, zámerom, môže ohroziť naše ideály, poraniť naše city alebo nás môže doviesť do neočakávaných situácií… jedným slovom… kedykoľvek naše žiadostivosti (bremená) sú ohrozené, alebo vy­burcované, my sa musíme POZASTAVIŤ! (viď Addendum D, strana D2 brožúry „Pravda o Spáse^[9]“).

AK NIE SME SCHOPNÍ, ČI OCHOTNÍ SA POZASTAVIŤ A DAŤ DUCHU BOŽIEMU „ŠANCU“, ABY NÁM V TOM UNIKÁTNOM, PRE­KÉRNOM MOMENTE UKÁZAL PRAVDU O DOTYČNEJ VECI (O KTO­REJ SI VŽDY MYSLÍME, ŽE JU VIEME, ALE JU VÔBEC NEMUSÍME VEDIEŤ), NEMÔŽEME SA STAŤ PREMOŽITEĽMI A NAŠA DUŠA SA NIKDY NEZMENÍ! NAŠE BREMENÁ–ŽIADOSTIVOSTI ZOSTANÚ V NÁS AŽ DOKIAĽ NEZOMRIEME.

Akákoľvek špecifická žiadostivoť v našej bytosti, či už je ona fyzická, intelektuálna, či emocionálna  nielen, že zostane v nás, ale nás zvábi a privedie do hriechu. Takýto hriech nemusí byť lož, vražda, alebo smilstvo a podobne, môže to byť naša hlúposť, či tvrdohlavosť v dôsledku našej pýchy, ktorou odmie­­tame Pravdu Božiu v sebadôvere našej telesnosti, kde my „všetko vieme“ a sme si absolútne istí a nikto nám nemá, čo po­ve­dať. Vo všetkých takýchto prípadoch my s určitosťou spácha­me hriech nespravodlivých súdov v dôsledkku hlúpych myšlie­nok (ktoré samy o sebe sú hriechom – Pr. 24:9⁽²⁹⁾), ak my naozaj zlyhá­me POZASTAVIŤ SA a dať Duchu príležitosť.

Keďže čitatelia nemusia mať k dispozícií našu horecitovanú brožúru^[9], Pán si želá, aby sa patričná časť jej „Addenda D“ tu repro­dukovala. Vaše pozastavenie sa dá Duchu možnosť ukázať vám Jeho Pravdu a Svetlo na patričnú záležitosť a uschopní vás pripustiť vo vlastnej duši a vedomí nasledovné:

a) Nie všetko, ČO ROBÍTE je dokonalé a prijateľné v očiach Bo­žích, mnoho zmien môže byť potrebných. Ak ich Pán pošle cez niekoho – neodmietnite ich, ani im neodporujte.

b) Nie všetko, ČO POČUJETE od druhých je pravdou, alebo spra­­vod­­livé, alebo múdre hlavne, ak je to proti Slovu Božiemu, alebo Jeho Duchu. Pán nás varuje hovoriac: „Buďte na pozore, čo počujete…“. (Mk. 4:24⁽⁴¹⁾) Vždy posudzujte a odmietnite, čo Jeho Slovo ukazuje, ako nepravdivé; vždy, keď nakloníte ucho ku klamstvám a prijmete ich, či už vedome, alebo nevedome, stanete sa luhármi sami v sebe a prídete pod moc diabla, ani neve­diac, že ste boli podvedení. Preto, pozorujte, čo počúvate a čo vaše srdce a myseľ prijímajú. Všetky dôležité a rozhodujúce otázky života sú vo vašom srdci. (Pr. 4:23⁽⁴²⁾)

c) Nie všetko, ČO VERÍTE je pravdou a správne. Mnoho opráv a zmien vo vaších presvedčeniach môže byť potrebných. Keď vám Pán dá Svetlo pre nejakú zmenu, neodmietnite ho len preto, že ono môže k vám prichádzať cestou, ktorú neočakávate, alebo, že ono „zraňuje“ vašu telesnosť.

d) Nie všetko, ČO SI ŽELÁTE vo vašom srdci, alebo mysli je správne a užitočné. (1Kor. 10:23); mnohé veci sa na konci ukážu zraňujúce, ba aj samovražedné; toto tiež zahrňuje pokusy slúžiť Páno­vi vašou cestou obetujúc Mu, akoby, „cudzí oheň“ (3M. 10: 1,2). Uváž­­te svoje túžby pred Pánom predtým, než sa rozhodnete ich nasledovať, lebo Náš Boh je spaľujúcim ohňom! (Žid. 12:29// 5M. 4:24)

e) Nie každá cesta po ktorej KRÁČATE je správna a vedie vás tam, kde by ste radi skončili. Namiesto života, radosti, pokoja, šťastia a úspechu, môžete (neskôr) skončiť v smútku, zmätku, zly­ha­ní, biede a smrti. (Pr. 16:2⁽¹¹⁾)

f) Nie každý veriaci, alebo priateľ ktorého POZNÁTE je prav­divý, poctivý, úprimný, dôveryhodný, dobroprajný, hoci on/ona môže navonok takto vyzerať! Existuje veľa vlkov v ovčom rúchu a keď ich nedokážete rozoznať, môžu vás dostať. Zkúšajte ich na základe viery a svetla, ktoré vám Pán už dal.

g) Nie všetko ČO SI MYSLÍTE je naozaj pravdou, alebo múdre. Myšlienky neobnovenej mysle sú skutočnou príčinou všetkej biedy, ťažkostí, problémov, separácií a smrti! Ak nie ste ochotní premôcť, ovládať tieto myšlienky, nikdy sa nedostanete von z toho myšlienkového kolo­toča zla. Ste v nebezpečí zostať TÝM, čo si myslíte (Pr. 23:7⁽⁴³⁾) – ztelesnením nepravdivých, nespráv­nych, nespravodlivých a nemúdrych myšlienok – fontánou smrti.

<><><>  

POKRAČOVANIE NA BUDÚCI TÝŽDEN

brat  Hanola

…

< Spoj na knihu TRAGÉDIA a SLÁVA VERIACICH >