Odosielanie #195 – Časť 10 – Život, Smrt a Spása – sekcia 1 – Tatry 2015 Základné Duchovné Fakty
Otázku Života, Smrti a Spásy začneme vidieť a ju chápať jedine vtedy, kedy začneme vidieť a chápať fakt, že Spása je presun človeka z fyzického sveta do duchovného sveta, z fyzickej existencie do duchovnej existencie a to každého človeka, veriaceho či pohana. Celá Spása je duchovná, celý Život je duchovný, celá Smrť je duchovná. Naša bytosť nemusí nijako duševne pociťovať, ani mať žiadne zdanie, či je v procese Spásy alebo nie, či duchovne žije alebo je duchovne mŕtva, ani nemusí rozumieť, čo sa s ňou deje. To môže pociťovať a mať o tom zdanie jedine náš duch. Keď teda nášho ducha nijako nevnímame, potom nevnímame ani našu spásu, ani nič, čo s nami Duch Pánov robí, ako nás vedie. Náš duchovný rast a teda pokrok v našej spáse môžeme badať a posudzovať jedine podľa svojho ovocia.
Aby sme túto základnú otázku našej existencie mohli začať duchovne vnímať, vidieť a chápať, musíme započať od Adama a Evy. Ďalej musíme jasne vidieť a chápať fakt, že smrť je separácia a nie koniec existencie! Teda, ja môžem fyzicky aj duševne žiť a mať život plný radosti, šťastia, bohatstva a prosperity, a súčasne byť duchovne mŕtvy (1Tim. 5:5,6), čo znamená, byť od Boha, ktorý je náš Život, separovaný. Práve tak ja môžem mať môj fyzický aj duševný život plný problémov, útrap, súženia, bolesti aj chudoby a súčasne byť duchovne živý, lebo žijem Život z Boha cez Ducha Božieho (do akejkoľvek miery)! Teda forma, situácia môjho pozemského života nemusí indikovať, či som duchovne živý alebo mŕtvy. Môj fyzický stav môže ale byť indikátorom môjho duchovného stavu! Hoci môj duch a moje telo sú z dvoch totálne odlišných svetov a preto nemajú jeden s druhým nič spoločného, predsa, Pán môže používať moje telo pre vývoj a spásu môjho ducha aj duše. Pre mnohých veriacich s tvrdou, pyšnou, sebeckou, tvrdohlavou, či naivnou dušou, Pán musí mnohokrát použiť buď sanitku a skalpel, alebo samotu, pustatinu, bolesti, beznádejnú situáciu, atď., lebo slovami sa taká duša nenapraví (Pr. 29:19 + 30:12).
Pán má primárny záujem o stav nášho ducha, nie o stav nášho fyzického tela, lebo On bude mať večné spoločenstvo s našim duchom a nie s našim fyzickým telom, ktoré aj tak stratíme a dostaneme nové, duchovné telo. Preto On používa naše fyzické telo, aby čistil a menil nášho ducha na Svoju Podobu. Pán vie, že stav nášho ducha má definitívny vplyv na naše telo. Preto Pán fakticky nikdy neliečil fyzické telo samotné bez toho, aby sa nedotýkal nášho ducha. Keď priniesli pred Ježiša muža porazeného na lôžku, On mu nepovedal, že vylieči jeho telo, ale mu najprv povedal: „Synu, raduj sa, tvoje hriechy sú ti odpustené“. Až potom mu povedal „Vstaň, vezmi svoje lôžko a choď domov“ (Mt. 9:2-7). Teda jeho fyzický stav bol ovplyvnený jeho hriechmi, čiže, stavom jeho ducha. Jeho telo reagovalo na jeho ducha – „nevládny duch“ spôsoboval nevládne telo. Podobný prípad sa udial s človekom, ktorý bol porazený 38 rokov. Jeho prípad je opísaný v Jánovi 5:5-14 a povieme si o ňom viac neskôr. Pán Ježiš ho podobne varuje, aby nehrešil, aby sa mu neprihodilo ešte niečo horšie (Jn. 5:14). Keby sa chorí ľudia alebo invalidi sústreďovali pred Pánom na svojho ducha a pýtali by sa Ho o vyliečenie ich ducha, ich telesné vyzdravenie by, podľa mojej viery, prišlo omnoho rýchlejšie.
Keď Adam v Raji uveril Satanovi a neposlúchol príkaz Boha, on zhrešil a v tom momente bol od Boha separovaný – on duchovne umrel – stratil Boží Život hoci telesne žil, jeho stvorený, prirodzený, humánny život mu zostal! Každý človek počnúc Adamom bol separovaný od Boha a vo svojej prirodzenej náture aj zostáva separovaným a teda zostáva v duchovnej smrti. Duchovná separácia – smrť – je následok hriechu. Preto život a smrť sa vždy vzťahujú na nášho ľudského ducha. Naša duchovná smrť je separácia nášho ľudského ducha od Boha. Naša fyzická smrť je separácia nášho ľudského tela od tohoto fyzického stvorenia v dôsledku separácie duše od tela. Naša duševná smrť je separácia našej duše od Boha a to, u pohanov, v dôsledku smrti ich ducha, alebo, u karnálnych veriacich, Život Boha nemá prístup do ich duše, lebo Boha v srdci nechcú mať. Boh udržuje ľudskú dušu v jej prirodzenom živote u každého človeka (Žm. 66: 9). Keď ale ľudská duša už žije Životom z Boha, to je iný prípad, taká duša je už spasená a nemôže viac umrieť. Keď duša ešte nie je spasená (u karnálnych veriacich), ona je stále schopná priviesť nás zpäť do straty vykúpenia a smrti spáchaním smrteľného hriechu (Mt. 12:31,32/ 1Jn. 5:16) alebo odmietaním premáhať svoju telesnosť, čiže, zvíťaziť (Zj. 3:5).
Väčšina kresťanov nie si je takmer nikdy vedomá duchovného života, duchovnej smrti, ani svojej spásy. Jedná sa hlavne o veriacich karnálnych, ktorých telesnosť im to zamedzuje, hoci Kristus žije v ich duchu Svojim Duchom. Oni nie sú si vedomí ducha v žiadnej forme a preto nemajú k žiadnemu duchu žiadny vzťah. Takíto ale nemôžu ani uctievať Boha lebo „Boh je Duch a tí, čo Ho uctievajú musia Ho uctievať v duchu a v pravde“ (Jn. 4: 24). Boh iné uctievanie neprijíma. Keď sa modlíme v cudzom jazyku, náš ľudský duch sa modlí hoci naša duša tomu nemusí vôbec rozumieť. Ale my sa môžeme modliť v našom duchu aj tomu rozumieť (1Kor. 14:14,15). A ako prvý Adam bolo učinený živou dušou, posledný Adam, čo je Kristus, bol učinený oživujúcim duchom (1Kor. 15:45).
Keď bol prvý Adam separovaný od Boha, on duchovne umrel. On túto separáciu, túto smrť nevnímal, ani jej nerozumel. A ďalej, všetky jeho úžasné duševné schopnosti a sily, ktoré Boh pri jeho stvorení vložil do jeho duše, boli po jeho separácii od Boha tiež separované od Adamovho vnímania a používania. Stali sa latentné, skryté a žiadnemu človeku nebolo dovolené tieto sily a schopnosti používať vo svojom pozemskom živote. Ľudská duša tiež „zomrela“ a stratila poslušnosť voči Bohu, svojmu Stvoriteľovi, a preto stratila aj nárok na tieto úžasné, priam nadprirodzené sily a schopnosti, ktoré mohla používať jedine duša poslušná Bohu. Po našej spáse, duša môže konať podobné nadprirodzené činy cez Krista (Fil. 4:13) a nebude nikdy potrebovať tie duševné sily a schopnosti, ktoré sa v Adamovi stali skorumpovanými a hriešnymi a preto Bohom zakázanými.
Aký má ten horeuvedný odstavec pre nás význam? Obrovský! On obsahuje dve zložky a tie vysvetlíme vo Svetle Pánovom oddelene a nasledovne.
(a) Adam nemal vedomie o svojej duchovnej smrti – o separácii od Boha. Práve tak o tom nemá vedomie žiadny človek, či pohan alebo veriaci. To ale neznamená, že to tak zostane pre každého človeka. Pohani získajú toto vedomie po ich telesnej smrti, veriacim sa môže prihodiť, že toto vedomie sa niekedy môže aspoň nakrátko „prebudiť“ a jeho hrôzy spočinú na takejto duši. Čo to znamená? To nevedomie, alebo „spánok“ vedomia voči duchovnej smrti je úžasná Milosť Božia. Prečo? Lebo DUCHOVNÁ SMRŤ JE PEKLO! Ak chcete naozaj vidieť, okúsiť, pochopiť peklo a duchovnú smrť v ich hĺbke a realite, stačí sa „zobudiť“!… otvoriť im naše vedomie.
Peklo už má svoju permanentnú existenciu v každom pohanovi, v jeho stave, charaktere, pozícii, ale on nemá o tom žiadne vedomie dokiaľ žije na tejto zemi. Takémuto človeku stačí, aby sa on „zobudil“ z tohoto jeho stavu MIMO KRISTA, aby zistil, čo PEKLO A SMRŤ naozaj sú vo svojej realite! To sa mu stane po fyzickej smrti, ak nie skôr.
<><><>
POKRAČOVANIE NA BUDÚCI TÝŽDEN
brat Hanola
…
< Spoj na brožúru Základné duchovné fakty pozemské a nebeské – 2015 >