Odosielanie #198 – Časť 11 – Niektoré fakty duchovnej práce – sekcia 2 – Tatry 2015 Základné Duchovné Fakty
c) Veľmi dôležitou črtou, vlastnosťou tohoto rastu, zväčšenia, zosilnenia nášho ducha je to, že my vlastne nemáme povedomie o tej zmene, keď sa ona v nás deje. Ten duchovný rast a zväčšenie prichádza tak jemne, potichu, nebadateľne, nepostrehnuteľne, že my ani nevnímame, že sa prenášame, presúvame, premiestňujeme z čohosi starého do čohosi úplne nového, čo sa potom pre nás stáva „normálny duchovný stav“. V tejto našej novej duchovnej pozícii, situácii, stave niet ničoho abnormálneho, otázneho alebo podozrivého. Prišlo to do nášho ducha tak jemne a nežne, hoci sa udiala veľká vec a zmena, ktorú by sme my sami nedokázali vykonať nikdy v živote a to nijakým spôsobom.
Hoci nášmu duchovnému rastu nemusíme vôbec rozumieť, ani ho našimi očami vidieť, jednako, Pán nám chce dať Svetlo aj v tejto sfére a to nasledovne. Celý takýto rast nášho ducha vyúsťuje vo zväčšenom duchovnom poznaní, rozoznávaní a múdrosti, teda v raste nášho duchovného života. My nemusíme chápať ani to, čo to duchovné poznanie vlastne je a ako ho získavame. Duch Svätý si s nami nezasadne do školskej lavice a nezačne nás „vyučovať“, ani nám diktovať Svoje inštrukcie, ani podávať intelektuálne vysvetlenia, ani ich porovnávať s logickými uzávermi, ani nebude robiť nič, čo sa normálne robí, ak si my chceme zvýšiť svoje poznanie niečoho. Práve naopak, Duch Svätý koná niečo, čo by sme si nikdy nepredstavovali ako potrebné pre zvýšenie našich znalostí. On nikdy nepracuje povedľa cesty rozumovania a intelektuálneho chápania – nikdy! On vždy pracuje povedľa cesty zjavenia do nášho ducha, odkiaľ sa to svetlo potom dostane do našej duše, do srdca, ktoré je schopné rozumieť tomu svetlu zjavenia… hoci hlava tomu nerozumie. Toto je napokon tá pravá cesta spásy, zjaveniami a vierou, nikdy nie intelektom. (počítač)
V týchto odstavcoch sa všade dotýkam nášho ducha, a našu dušu akoby som ignoroval, alebo považoval za zlú, neužitočnú, akoby duchovný človek bol vlastne ten, čo svoju dušu „ukrižoval“. Mnohým kresťanom otázky ducha a duše nemusia byť vôbec jasné. Preto pripomínam: Nie je nič zlého, ani nesprávneho pre nás mať našu dušu, veď bez nej by sme vlastne neexistovali! Je veľmi zlé a nesprávne snažiť sa tú „starú dušu“ ukrižovať alebo sa jej nejakým iným spôsobom zbaviť. Dušu nielen, že potrebujeme, ale je to práve DUŠA, ktorá potrebuje byť SPASENÁ! Napokon, naša duša aj duch sú večné – oni sa nedajú zničiť, ani ukrižovať. Podstata Spásy teda nie je v zničení duše, ale AKO DUŠU (myseľ, srdce a vôľu) VYČISTIŤ A DOSTAŤ POD KONTROLU DUCHA SVÄTÉHO – TO JE SPÁSA DUŠE!
Vráťme sa zpäť k duchu. Duch Svätý nás vedie do životných okolností a skúseností, a to nielen príjemných, ale hlavne nepríjemných, problematických aj bolestných, cez ktoré si my začneme uvedomovať duchovné veci a fakty (múdrosť, spravodlivosť, pravdu, svetlo, zlo, dobro) v našom DUCHU! Každá okolnosť, každá udalosť, každý problém, každý konflikt má svoje korene v duchovnom svete a NIE v našom fyzickom svete! Čiže, Duch Svätý nám začne ukazovať duchovný svet, ktorému naša DUŠA nerozumie, ale NÁŠ DUCH ROZUMIE. Čiže, Duch Svätý nevyučuje našu dušu (hlavu, srdce, vôľu), ale vyučuje nášho ducha, ktorý takto získava skúsenosti a znalosti z duchovného sveta a to je druh znalosti, ktorý má skutočnú hodnotu a význam v našom pozemskom živote. Táto znalosť z nás potom robí duchovného veriaceho a duchovnú osobnosť. My sa nezdokonaľujeme cez našu hlavu, lebo ona sama musí byť zdokonalená!
Duchovná osobnosť je človek, ktorý vlastní určité kvality vo svojom ľudskom duchu. Žije v ňom nová osobnosť, rozdielna osobnosť, ktorá žije energiou a životom Ducha a nie energiou a životom duše. Opakujem že náš duch je mimo našich telesných aj duševných vnemov a chápania! On má poznanie, ktoré duša nemá a zo začiatku ani nemôže mať. On rozumie duchovným veciam, rozumie nielen intelektuálnemu, ale aj duchovnému základu a významu Písma, pretože on je teraz cez duchovné znalosti pripojený ku Pánovi Ježišovi Kristovi. A ten, čo je pripojený ku Pánovi je JEDEN DUCH (1Kor. 6:17). Lebo Sám Pán má tie isté duchovné znalosti a teda poznáme jeden druhého a rozumieme jeden druhému. Až potom ja môžem v pravde milovať Krista, pretože nemôžem milovať niekoho, koho ja nepoznám. Preto milujem tiež veriacich v ktorých sa môžem dotýkať a mať spoločenstvo s Duchom Svätým. S ostatnými môžem mať len sociálny styk.
d) Hodnota našej služby Pánovi, ak nejakú máme alebo konáme, je vždy závislá od miery našej duchovnosti. Ak niekto nemá žiadny duchovný život, žiadne duchovné poznanie, potom nemá žiadnu službu, lebo slúžiť Pánovi našou dušou do ktorej Duch Boží nemá prístup je Pánovi neprijateľné a bezhodnotné. Existuje úžasný rozdiel medzi naturálnou silou–pevnosťou a duchovnou silou-pevnosťou, medzi silou našej naturálnej vôle a silou tej vnútornej sily nášho ducha. Tá prvá je studená, neúrodná, jalová a dokáže iba priviesť nákazu aj pohromu do všetkého, čoho sa dotkne. Duchovná sila má v sebe jemnosť a mäkkosť aj sladkosť a hlavne život, a to napriek tomu, že je omnoho pevnejšia, stabilnejšia a silnejšia; ona vzbudzuje tiež dôveru aj definitívny zmysel, že sa na ňu dá spoľahnúť.
Kresťania vo všeobecnosti sú úžasne neduchovní, hoci mnohí z nich sú konzervatívni aj čo do princípov viery, aj doktrín. Existuje ale úžasný rozdiel medzi tými, čo sú konzervatívny v princípoch viery aj v doktrínach a tými, čo sú duchovní. Veľmi často dochádza ku intenzívnym konfliktom medzi týmito dvomi tábormi veriacich. Prečo? Málokto rozumie faktu, že veriaci môže mať zdravé a rozumné názory a doktríny, môže byť dôkladný, až ortodoxný vo svojej viere a učeniach a súčasne byť veľmi neduchovný. Prečo? Lebo jeho rozumné názory i doktríny, jeho viera i učenia prúdia z jeho duše a nie z ducha. Takýto kresťan je teda duševný-karnálny a nie duchovný, kráča po širokej ceste na ktorej duchovný život, večný Život, nikto nedostáva. Duchovní kresťania kráčajú po úzkej ceste, kde Život večný získavajú. Po úzkej ceste ale kráčajú jednotlivci (je ich málo) a nie davy (Mt. 7:14). Každý, kto šliape po tomto úzkom chodníku šliape ho sám pre seba a nie pre druhých. Na tomto chodníku sa naša duša stáva duchovnou – ovládanou Duchom Božím cez nášho ducha.
Austin Sparks sa v jednom zo svojich článkov priznal, že dlhé roky celou svojou bytosťou túžil stretnúť niekoho, ktorý už šiel tým úzkym chodníkom a od neho sa dozvedieť všetko, čo chcel vedieť a poznať, aby sa takto mohol na neho opierať. Avšak Boh úmyseľne spôsobil, že takú „barlu“ nikdy nenašiel. Dôvod? My máme v sebe veľkú náklonnosť opierať sa na iných ľudí, aby nás aspoň za rúčku viedli, ako sa malé deti vedú, a neobdržať od Pána nič z prvej ruky! Avšak, náš život v Duchu musí prameniť a vyvíjať sa z „prvej ruky“… TO JE ORIGINALITA! To neznamená, že my nemôžeme hľadať aj dostať radu od tých, ktorí už kráčali s Pánom v tej sfére, ale nie za účelom, aby sme všetko od nich kopírovali, v pohode za nimi kráčali a vyhýbali sa premáhaniu vo vlastnej duši. To je ako keby niekto kráčal čelom proti víchrici a my by sme stále kráčali za jeho chrbtom, za vetrom. Tiež sa to dá povedať, že my „kráčame o barlách“ lebo tí, o ktorých sa opierame, sú pre nás ako barly. My aj po rokoch nevieme ani stáť, ani kráčať po svojich nohách a keď nás niekto na nohy aj postaví, urobíme pár krokov a znova padneme. A takto to môže pokračovať aj celý náš pozemský život, ak sa nezobudíme a si to neuvedomíme a nespravíme rozhodnutie začať kráčať po vlastných nohách. Pán nás uschopňuje stáť aj kráčať po vlastných nohách.
<><><>
POKRAČOVANIE NA BUDÚCI TÝŽDEN
brat Hanola
…
< Spoj na brožúru Základné duchovné fakty pozemské a nebeské – 2015 >