Odosielanie #203 – Časť 11 – Niektoré fakty duchovnej práce – sekcia 7 – Tatry 2015 Základné Duchovné Fakty
n) V Písme sú veriaci nabádaní a vedení ku „jednote“, lebo len v jednote je sila. Každé kráľovstvo, organizácia alebo dom, ktorý je rozdelený, padne, nemôže stáť, je to len otázka času (Mt. 12:25/ Mk. 3:25). Naše telo je organizmus, živý organizmus, a každá jeho časť je napojená na nervový systém, ktorý funguje z hlavy, kde má svoje sídlo a riadiaciu základňu. V Tele Krista tento nervový systém je Duch Svätý, ktorý cíti každú buňku Jeho Tela, rozumie jej situácii a potrieb a vedie ju v správnom smere do správnej aktivity. Tú jednotu členov Jeho Tela, o ktorej Písmo hovorí, je možné dosiahnnuť jedine vtedy, keď členovia Jeho Tela kladne reagujú, sú zodpovední a poslúchajú na každý náznak, každé vedenie Ducha Svätého podľa Vôle Hlavy – Krista. MY povieme, že to je nemožné alebo nedosažiteľné. PÁN hovorí, že túto jednotu môžeme veľmi ľahko pozorovať na vlastnom tele, ktoré On tak stvoril, teda tá jednota možná je!
Keď naša hlava poručí ruke, aby zobrala do prstov pero a začala písať, čo jej hlava bude diktovať, žiadna ruka nezačne špekulovať, či je toho schopná, či má vôbec čas to teraz robiť, ani sa s hlavou nebude škriepiť, ani nebude lenivá sa pohnúť a uchopiť pero a čakať na diktát. Pravda? To je tá pravá Jednota v Duchu Božom. Prečo sa ale naša ruka nebúri proti hlave? Pretože nemá svoju vlastnú vôľu, ktorá je iná, než vôľa našej hlavy. Naša bytosť, telo, duša i duch, má JEDEN ŽIVOT a JEDNU VÔĽU. Preto v našom tele nemáme problémy, ktoré má Kristus vo Svojom Tele! Cirkev je Jeho Telo a On je Jej Hlavou (Ef. 1:22,23). To je teória. Prax je taká, že každý veriaci má svoju vôľu a tá je väčšinou PROTI Vôli Hlavy! Dokázali by sme si predstaviť aspoň na chvíľu, že by každý orgán nášho tela, vonkajší aj vnútorný, mal svoju vlastnú vôľu a naša hlava by musela akceptovať rozhodnutia slobodnej vôle každého orgánu nášho tela tak, ako Pán akceptuje rozhodnutia našej slobodnej vôle? Naša ruka by teda mohla povedať: Neberiem žiadne pero a nebudem nič písať, mám teraz inú prácu. A naše pľúca by mohli povedať: Na druhý týždeň prestávame dýchať, potrebujeme robiť údržbu. A ľavá noha by mohla povedať: Prestávam pokračovať v kráčaní s pravou nohou, lebo ona ma nahnevala! Či by sme sa v niekoľkých minútach totálne nezbláznili? Nuž, teraz možno pochopíme Krista, aké má On problémy so Svojou Cirkvou, teda, so Svojim Telom (Rim. 12:4,5/ 1Kor. 12:12-27). Kde sú riešené všetky tieto problémy efektívne a permanentne? Na Kalvárii!… kde naša vôľa sa poddáva Vôli Krista.
Dnešný svet a naša telesnosť vo všetkých jej formách a výrazoch činia našu duchovnú jednotu nemožnou. Kresťania sú ovplyvnení v ich súdoch, kritériách, porovnávaní, v konceptoch, metódach, prostriedkoch a motiváciách ich myslenia, predstavovania, humanistického presvedčenia, v logických uzáveroch, atď. Teda, sú ovplyvnení „duchom sveta“ alebo „Adamovou náturou“. A v takej situácii je pravdivá duchovná jednota ABSOLÚTNE NEMOŽNÁ. Táto pravá Jednota Ducha má svoj zrod na Kalvárii. Práca separácie je a bude konaná v nás osobne, v našich domoch, v našich lokálnych zboroch a v kresťanstve všeobecne. Všetko bude preosiate tak, ako Pán preosieval aj Dom Izraela (Amos 9:9) a každý dom, ktorý ostane rozdelený – padne. Naša „jednota“ teda nie je na výber, lebo bez nej padneme. Ako chceme počas nášho kresťanského života splniť Slovo Božie, podľa ktorého my máme byť jednej viery, jednej mysle a jednej lásky? (Rim. 12:16/ 2Kor. 13:11/ Fil. 1:27 + 2:2/ 1Pet. 3:8) Na to my musíme byť jedného Ducha. Toto je jeden zo základných znakov Nevesty Kristovej, lebo Ženích a Nevesta budú jedného Ducha, teda aj jednej lásky aj jednej mysle. Ako stojíme na tomto poli? Bez otvoreného srdca my nemôžeme konať žiadne Slovo Božie nech máme koľkokoľvek biblických znalostí!
o) Vy nekarháte, netrescete vášho syna preto, že vás jeho plač alebo aj jeho bolesť potešuje. Karhanie a trestanie je časť výchovy, disciplíny a nikdy to nie je, ani to nemá byť čosi ako zlostná odplata, súd, sankcia, pomsta alebo niečo podobné samo o sebe. Pán netrestal Izraela v pustatine. Pán netrestal Ježiša v pustatine. Pán netresce ani nás v pustatine. Karhanie, ako časť výchovy a disciplíny, je na omnoho vyššej úrovni, než trest, pretože objektom, účelom, cieľom karhania a disciplíny je morálna plnosť, skúsenosť, kapacita a naša spôsobilosť pre večné spolužitie s Bohom Všemohúcim.
Pán nás aj dnes vyučuje cez skúšky pokúšania, zvádzania a vábenia samotným diablom a cez jeho tlaky a úskoky nás učí ceste života. My sa učíme tajomstvám cesty duchovného života, aby nás On mohol ustanoviť služobníkmi Svojmu ľudu vo všetkých otázkach Života proti ktorému diabol tak zúrivo bojuje a snaží sa ho vyhasiť. Aj Pán Ježiš bol pokúšaný v pustatine a tri najhlavnejšie testy sú uvedené v Matúšovi 4:1-10. To nebolo len také hocijaké pokúšanie, ale šlo do samého jadra Ježišovho ducha, duše a vedomia a bolo extrémne nebezpečné, čo sa týka jeho dôsledkov pre Ježiša, pre nás a našu Spásu! Satan sa snažil dostať Ježiša tými istými zbraňami a trikmi, ktorými dostal aj prvého Adama a určite dúfal, že aj Ježiša takto dostane. Človek sa nedokáže vžiť do Ježišovej situácie a hĺbky pokúšania Satanom. Druhé pokúšanie je vo veršoch 5-7, kde sa Satan snaží vziať pôdu pod nohami Ježiša v tom, že sám citoval Slovo Božie a na ňom zakladal svoj trik. Pánova odpoveď bola jednoznačná a pre nás znamená, že MY NIKDY nemáme pochybovať o vernosti Boha a takto s Bohom experimentovať! Prečo?
Zdá sa, že my sa nikdy nedokážeme permanentne dostať za možnosti, kde nikdy nebudeme zpytovať vernosť Pána! To znamená, že z času na čas, všetká evidencia o Jeho vernosti, prítomnosti, o vyplňovaní Jeho sľubov, o Jeho uvedomovaní si našej prekérnej či nebezpečnej situácie, o Jeho ochote pomôcť, keď Ho o to žiadame a v to dúfame, že všetká takáto evidencia zrazu ZMIZNE a Pán sa zrazu akože „stratí z obzoru“! Všetko v oblasti nášho humánneho vedomia, v chápavosti našej duše v nás samotných ZMIZNE. Dokonca aj vedomie a chápanie iných okolo nás cez ktorých by sme našu dôveru, sebadôveru aj istotu mohli posilniť, udržovať, chrániť, ustrážiť alebo zachovať. Aj toto všetko ZMIZNE a my sa cítime akoby ponechaní v pustatine… sami… ako kôl v plote! Už vieme, že pustatina je púšť, suché, neúrodné, dezolátne miesto, kde smrť nikdy nie je ďaleko. A keď ideme cez takéto skúsenosti toho, čo je naozaj pustatina, nikdy nie je ďaleko ani pokušenie zpytovať sa v samých sebe, alebo aj ponosovať sa iným ohľadne vernosti Boha! Začať mať pochybnosti, podozrenia, neistotu ba aj hnev alebo horkosť voči Bohu, ktorý zrazu akože „nepočuje, nevidí, nestára sa o moju situáciu, o môj život“, ktorý Boh ma opustil a nedbá ako to so mnou dopadne a kde skončím. Ako nesmierne ťažké je pre našu humanitu zostať stáť na viere, ktorú sme mali „za dobrých čias pred pustatinou“, alebo obrátiť sa na Slovo Božie (Hab.3:17,18) a citovať ho s istotou a s radosťou.
My všetci veľmi dobre vieme, že dôverovať Bohu a stáť na Jeho vernosti je jednoduché a ľahké, keď všetko ide „ako po masle“, keď nemáme problémy, či ťažkosti, ani sa nemáme v našej situácii čoho obávať. Kedykoľvek sa ale naša situácia náhle zmení, naša dôvera sa môže ľahko „vypariť“. Všemohúci a Vševediaci Boh prestane byť hodný našej dôvery. Taká myšlienka samozrejme neprejde našou hlavou, ale taká situácia môže nastať v našej duši. Čo je takmer neuveriteľné je, ako na to reaguje Náš Pán. On totiž našou ztratou dôvery nie je nijako prekvapený, On ju očakával. A keď začneme pritom aj hrešiť hlúpymi myšlienkami (Pr. 24:9) alebo i slovami (Mt. 12:35-37) alebo rozhodnutiami, On nie je alarmovaný. Práve naopak, On dáva PREDNOSŤ tomu, aby sme HREŠILI a neskôr videli naše hriechy a činili pokánie a boli zmenení v duchu, než aby sme nehrešili a zostali presvedčení, že sme bezúhonní a čistí a nepotrebujeme v sebe žiadnej zmeny! Takto prichádzame do duchovného stavu, kedy naša dôvera v Pána sa stáva permanentná, neotrasiteľná, či máme problémy alebo nemáme, či máme ťažkosti a bolesti alebo nemáme, či sa deje proti nám nespravodlivosť alebo sa nedeje, či naše emócie a túžby sú uspokojené alebo nie sú uspokojené, či sa nám prihodilo nejaké nešťastie alebo sa neprihodilo, či sme získali to, čo sme chceli alebo sme to nezískali, či sme sklamaní alebo sa radujeme, atď. Pretože my teraz VIEME A SME SKÚSILI, ŽE KEĎ NÁŠ PÁN NEDOVOLÍ, ABY SA NÁM NIEČO PRIHODILO, potom sa nám to nikdy nemôže prihodiť! A keď to On dovolí, potom je to jedine a absolútne ku nášmu dobru (Rim. 8:28)… aj keď sa nám to tak nezdá.
<><><>
POKRAČOVANIE NA BUDÚCI TÝŽDEN
brat Hanola
…
< Spoj na brožúru Základné duchovné fakty pozemské a nebeské – 2015 >