Pokračujme…
Napísal som list do toho Spoločenstva v Prešove a priložil som tiež moju knižku „Pravda o Spáse[7]“ žiadajúc ich, aby ju prečítali a dali mi svoju vieru a odpoveď. Považoval som túto tému za veľmi dôležitú a tak som dúfal, že aj oni to uvidia; že uvážia Slovo Božie týkajúce sa tejto témy a vyberú dotyčný článok z ich webovej stránky. Moja knižka je dosť stručná a teda som dúfal, že ich odpoveď príde včas.
Po niekoľkých mesiacoch som obdržal stručnú zprávu, kde sa ich starší zpytuje, či som bol „pod silou Pánovho Ducha“, keď som im písal môj list. V liste mi bolo povedané, že som príliš autoritatívny a prichádzajúci k ním „zhora“ a nie „zdola“. Jednoducho povedané „ja som sa pozdvihoval nad nich“. Žiadna zmienka o mojej knižke, či o dôležitej záležitosti ztraty Spásy! Opäť som im napísal, že prichádzajúc „zhora“ neznamená seba-pozdvihovanie. Každý pravdivý sluha daný Pánom Cirkvi bol daný „zhora“ a nikdy nie „zdola“ a vždy mu bola daná potrebná autorita od Pána. Toto je jasné cez celé Písmo a vyžaduje od Cirkvi disciplínu rozoznať a posúdiť dané Slovo. Pravdivý sluha Pána bez autority neexistuje. Naviac, my všetci by sme mali vedieť, akí sluhovia prichádzajú „zdola“.
Potom ich starší odpísal a pripustil, že „Pravdu o Spáse“ vôbec nečítal, že sa nebude o tom vyjadrovať a že podľa toho „ako on chápe Pána“, nebude so mnou komunikovať v dohľadnej dobe! Nuž ale… to je úžasná odpoveď! Tu naozaj zastáva aj ľudský rozum. Pán, ktorého sa ten starší pokúša chápať, hovorí:
„Lebo Boh nám nedal ducha strachu, ale moci a lásky a zdravého rozumu.“ (2Tim. 1:7)
Pýtam sa sám seba jednoduchú otázku: Kde je láska a zdravý rozum toho staršieho, keď dostávam od neho takú duchovne chorú a arogantnú odpoveď? Či my obaja sme boli daní Cirkvi tým istým Pánom a sme Jemu zodpovední? Alebo je on snáď zodpovedný nejakému inému pánovi?
Zdá sa, že Cirkev sa riadi týmto upraveným Slovom Božím: „NOVÉ PRIKÁZANIE VÁM DÁVAM, ABY STE SA NAVZÁJOM CHÁPALI; TAK, AKO SOM VÁS JA CHÁPAL, ABY STE SA TAK AJ VY NAVZÁJOM CHÁPALI… TAKTO KAŽDÝ ZPOZNÁ, ŽE STE MOJI UČENÍCI, ŽE MÁTE MEDZI SEBOU POCHOP!“ (Jn. 13:34?) Ale vzájomný a správny pochop prichádza jedine cez lásku.
Po troch mesiacoch bez odpovede, rozhodol som sa napísať tomu staršiemu môj tretí list, kde som vyjadril vieru, že on nemá rád žiadnu disciplínu, ani autoritu, „či zhora, či zdola“ a že jeho rozhodnutie so mnou nekomunikovať NIE JE OD PÁNA!… (Žid. 13:16) teda muselo ono prísť odinakiaľ. To bolo v máji 2004 a ja neočakávam žiadnu ďalšiu komunikáciu od toho urazeného staršieho. On ale bude mať ťažké chvíle pred Kristom vysvetliť Mu svoje rozhodnutia a podložiť ich Slovom Božím. (Rim. 14:10)
V presvedčení tohoto staršieho BOH NEMÔŽE K NIM HOVORIŤ, KORIGOVAŤ ICH, ŽIADAŤ ICH O NIEČO CEZ NIEKOHO, KOHO SI ON SÁM SUVERÉNNE VYBERÁ! Oni sú „perfektní“ a nepotrebujú žiadnu pomoc, žiadne inštrukcie, žiadne korekcie, žiadnu radu žiadneho druhu. Môžu si dovoliť zanedbať Slovo Božie, Jeho výstrahy, Jeho žiadosť urobiť akýkoľvek potrebný krok a cítiť sa pritom „dobre“. Či je toto možné v živej Cirkvi Ježiša Krista? Ale, samozrejme, že je! Toto je dnes vlastne norma v Cirkvi.
Pán mi dal poznanie, že dotyčný starší nenávidel, keď žena viedla obecenstvo v Košiciach, pretože Slovo Božie je proti tomu! (1Kor. 14:34,35) Preto odišiel z obecenstva. Ja hovorím: Dobre, urobil to so správnym motívom. Ale keď ja podobne a s tým istým správnym motívom nenávidím, keď niekto koná, hovorí alebo píše proti Slovu Božiemu a hovorím mu o tom, považuje ma za pyšného a nie pod mocou Božieho Ducha! Takže, 1Kor. 14:34,35 je Slovo Božie hodné uváženia, ale Zj. 3:5; 20:15; 22:19// Žid. 6:4-6// 2Pet. 2:20-22// Jn. 15:6// Mt. 3:10; 12:31,32// Lk. 13:6-9// 1Jn. 5:16 a mnohé iné verše (viď[7]) nie sú Slovom Božím hodným uváženia!
Či on žije dvojitým štandardom? Jediným vysvetlením je, že prípad s 1Kor. 14:34,35 mohol poraniť jeho pýchu, zatiaľčo Zj. 3:5; 22:19 a ostatné horeuvedené verše ju zjavne neporanili, pretože pýcha sa nezaujíma o hynutie ľudí. PYŠNÉ SRDCE nie je nikdy ochotné odpovedať na Slovo Božie, nikdy neprijíma rady, korekcie, disciplínu alebo autoritu, a to ani Slova Božieho! Pyšné srdce NENÁVIDÍ akékoľvek inštrukcie alebo kázeň, opovrhuje upozorneniami, učením sa novým veciam Pána, učením sa poslušnosti a nikdy nepotrebuje pomoc od nikoho. (Pr. 5:12-14(9))
Pán tu vyslovuje všetkým pyšným starším a vodcom vo Svojej Cirkvi túto jednoduchú pravdu:
POKIAĽ STE SA NENAUČILI BYŤ POD AUTORITOU TÝCH, POD KTORÝCH SOM VÁS JA DAL, POTOM VY SAMI NEMÔŽETE MAŤ AUTORITU NAD NIKÝM INÝM! PYŠNÍ ĽUDIA SÚ NEPODDAJNÍ, TVRDOHLAVÍ, NEPOSLUŠNÍ, PRECITLIVELÍ A NEUSTÁLE HĽADAJÚCI LEN SVOJE VLASTNÉ USPOKOJENIE.
Pyšné srdce je ranené každou maličkosťou. Ja to viem. Moje srdce tiež dostalo rany, ktoré nikdy neočakávalo a ktoré neboli zahojené za 24 hodín. Ale všetky slúžili k môjmu dobru, pretože ja milujem Pána! (Rim. 8:28) Vďaka tým ranám, ktoré mi Pán uštedril som dnes schopný pozastaviť sa a nehodiť do koša všetko, čo sa mi nepáči alebo ma zraňuje. Som schopný obrátiť sa k Pánovi a zpytovať Ho, či Jeho Slovo porušujem alebo zanedbávam, či zastávam pravdu alebo som proti pravde, alebo som len za seba samého. Som uschopnený dodržiavať Jeho Slovo, neblúdiť, neschádzať z Jeho cesty. (Žm. 119:67(41), slov. text nepresný)
Čo myslíte? Je normálne, aby niekto, kto sa nazýva „starším“ v Cirkvi Ježiša Krista totálne zanedbal otázku ztraty Spásy veriaceho? Aby sa k tomu ani nevyjadril? Aby na celosvetovej webovej stránke pokračoval v publikovaní písomností, ktoré sú nebezpečné pre veriacich? Aby odmietol, čo len čítať tieto fakty a odpovedať aspoň vo vlastnej humánnej úprimnosti?
Príliš mnoho kresťanov ztratilo aj svoj zdravý zmysel! Nanešťastie, mnohým sa tento zmysel nevráti a oni sa nepohnú pokiaľ sa Boží oheň nedotkne ich vlastnej kože! A veru sa dotkne… čoskoro! Potom sa rozpamätajú, že Boh si MÔŽE vybrať koho chce a poslať ho „zhora“ a dať mu Svoju Autoritu. Ak kresťania so svojími vedúcimi nedokážu rozoznať tento jednoduchý fakt alebo ho ani pripustiť, budú žať nečakané dôsledky, ako je dostatočne jasné v Slove Boha. Všetci títo zistia pravdu až po svojej smrti… lebo ju odmietli hľadať a prijať za života.
Pravdu možno ukázať aj z nasledovného uhla. Slovo Božie hovorí: „Ale keď príde On, ten Duch pravdy, On vás uvedie do každej pravdy…“ (Jn. 16:13)
Či je toto pre veriacich realita, alebo len sen? Lebo keď oni vidia niečo, počujú niečo, čítajú niečo alebo stoja pred problémom, mnohí z nich sa nikdy neobrátia k Duchu, ktorý v nich žije, alebo by mal žiť, aby ich viedol! Buď konzultujú, či dôverujú vlastnému srdcu a mysli (v ktorom prípade sú blázni – Pr. 28:26), alebo prídu k iným a povedia: „Nuž, čo si vy myslíte o tom…?“ (v ktorom prípade nie sú na tom omnoho lepšie – Žm. 94:11// Jer. 17:5). A ak tí rešpektovaní povedia, že to je zlé, potom sa toho nedotknú, čokoľvek by Duch na to povedal, pretože väčšina rešpektovaných ľudí tiež konzultuje iba svoj rozum a tiež sa neobracia k Duchu a nepreveruje si Slovo Božie. Či to sami nevidíte?
Je vždy veľmi jednoduché pre hociktorého veriaceho povedať „Duch mi ukázal toto… On mi ukázal tamto… On mi povedal toto… Duch ma viedol tam… či hentam…“ Naozaj? V pravde? Koľko viac poslušnosti voči Slovu Božiemu ten Duch vo vás vyprodukoval, alebo cez vás v iných, odkedy vám začal „ukazovať veci“, či hovoriť k vám? Či vás niekedy viedol ku vášmu krížu, vidiac, že váš kríž je pre vás tou najdôležitejšou pravdou? (Mt. 16:24,25) A ak nie, potom je to naozaj veľmi podivný duch, čo vás vedie a čo k vám hovorí. Ale tento druh podvodu môže byť osudný pre vašu budúcnosť a pre budúcnosť tých, ktorých vy vediete alebo im radíte.
Slepota (temnota) karnálnych veriacich nie je prirodzená, ale je nadprirodzená spôsobená diablom, bohom tohto sveta a jeho silami zla a temnoty, ktorý zaslepil mysle tých, čo neveria (pohanov AJ „veriacich, čo neveria“), aby Evanjelium Krista, Slovo Božie, nesvietilo na nich. (2Kor. 4:4)
Zrak (svetlo – Mt.6:22,23// Lk. 11:34-36// Sk. 26:17,18), ktorý Pán dáva je tiež nadprirodzený. Vy môžete mať 20/20 perfektný naturálny zrak a byť totálne slepý v duchovných veciach. Ale tento duchovný zrak k nám neprichádza poľahko, ale pomaly tak, ako dospievame a bojujeme proti silám temnoty. Čokoľvek nám Pán chce ukázať, Satan bude tomu vždy odporovať, takže, vždy to bude sprevádzané konfliktami a bojom. Či naozaj vidíte a veríte týmto faktom?
Ďalšia duchovná realita je tá, že Boh nebude súdiť slepých, lebo nevidia. On bude súdiť tých slepých, ktorí odmietajú vidieť! Bude súdiť slepých, ktorí odmietajú pripustiť, že nevidia a budú trvať na tom, že vidia! Pán hovorí: „Ja som prišiel na tento svet pre SÚD, aby tí, ktorí nevidia (a to pripúšťajú a pýtajú si zrak) videli, a aby tí, ktorí (tvrdia, že) vidia, BOLI UČINENÍ SLEPÝMI.“ (Jn. 9:39(10), slov. text nedáva zmysel)
Pán neprišiel len na to, aby uzdravoval slepých, ale tiež aby činil slepých, aby zavrel oči pyšným a svetsky múdrym, aby nevideli. Tiež prišiel, aby zavrel ich uši a urobil ich srdce tučným – nereagujúcim – pretože nikdy nemali úmysel vnímať a chápať! (Iz. 6:9,10) Ak nemáte túžbu vidieť, pomaly ztratíte schopnosť opäť vidieť! To isté tiež platí o počutí, vnímaní a chápaní. Ak budete pokračovať v nechcení, ztratíte schopnosť, aby ste opäť niekedy chceli.
AK (TERAZ) SEJETE NEOCHOTU, BUDETE (NESKÔR) ŽAŤ NESCHOPNOSŤ. (Gal. 6:7, Lk. 13:24)
A ďalej je tu muž, ktorého som doviedol ku Milostivej Spáse Pána, pokrstil ho vo vode, kŕmil ho Slovom a dal mu moju lásku a podporu. Kedykoľvek som prišiel na Slovensko, cestoval so mnou a ja som mu hradil jeho dovolenku, jedlá, ubytovanie, cestovanie a čokoľvek iné bolo potrebné. Po niekoľkých rokoch, súc usilujúcim sa, dobrým a ochotným bratom, mi jedného dňa napísal list, kde tvrdil, že vraj „aj on mal pravdu“ v nejakej veci, ktorú „vec“ nikdy nešpecifikoval. Preto sa vzdal svojej úlohy nám pomáhať, ale vraj „jeho dvere nám zostávajú otvorené“. Naozaj? V pravde? Napísali sme mu sedem listov v priebehu troch rokoch. Na žiadny z nich neodpovedal! Nuž teda, ktoré dvere to má vlastne otvorené a pre koho?
On tiež býva v Banskej Bystrici a navštevuje ten istý Baptistický zbor, kde som kázal a ktorého starší tiež nikdy neodpovedali na moje listy. Stal sa neverným, nelojálnym a zradným človekom. Prečo? Dolu hlboko v podvedomí on vie! Ale Satan ho drží, aby mlčal. Ale nikto sa nepýta, ako sa Pán díva a súdi, ako sa díva aj na tohoto muža, na jeho rodinu a ich budúcnosť, ak nejaká budúcnosť pre jeho pohanskú rodinu existuje. (2Pet. 2:21) Predsa však, nikdy neztrácam nádej, že Jeho Veľké Milosrdenstvo preváži, aby nezahynuli, ak by snáď Pán započul, čo len slabý šepot v jeho srdci želajúci si pokajať sa Jemu… aj za svoju rodinu.
Ale ja ďakujem Pánovi aj za tohto človeka, hoci teraz vyplňuje Slovo Božie v 2Pet. 2:22. Cez neho a iných jemu podobných ma Pán priviedol do „účasti na Jeho utrpeniach“. A cez tie utrpenia som získal viac Pána a moci Jeho zmŕtvychvstania a som viac prispôsobovaný Jeho smrti. (Fil. 3:10) Pán mu dal štyri roky, aby učinil pokánie, obrátil sa a začal prinášať aspoň nejaké ovocie. A ak nie, Pán ho nechá vyťať zo Svojej „záhrady, kde on bol zasadený“ po svojom krste. (Lk. 13:6-9// Mt. 3:10) Je to srdcelomná vec a táto pravda je pre mňa osobne trpkejšia, než mnohé iné. Hlboké utrpenia prichádzajú iba vtedy, keď hlboká láska je ranená.
Jedna časť „Jeho utrpení“ je tá, keď nám Pán chce pomôcť – ale my odmietame! Keď je On pripravený nám odpustiť, ak by sme len pripustili našu chybu, náš hriech, našu nespravodlivosť – ale my odmietame! Pán sa musí dívať na zlo v našej duši, ako Mu odporuje, ba sa Mu aj smeje do tváre – s našim zvolením! Toto sú Jeho utrpenia, a On ma do nich priviedol.
Mal som tiež možnosti kázať a viesť semináre v Brne. Začiatky boli veľmi sľubné. Po mojej prvej kázni dostal som spontánny aplauz, ktorý som ani v najmenšom nečakal. Bol som natoľko prekvapený, že som ani nevedel, ako ho mám prijať. Aj neskôr, na inom seminári, ľudia boli veľmi priateľskí a časť „otázok-a-odpovedí“ bola tiež veľmi živá. Trikrát som slúžil v Brne a každý krát sme mali užitočné a sľubné obecenstvo. Hlavný organizátor ma bozkal na líco a vyjadril mi svoju lásku. Ale potom, ako je to vo veľa prípadoch, komunikácie sa zrazu zastavili. Mocnostiam temna sa absolútne nepáčilo, čomu boli svedkami. Preto som bol oboma organizátormi obvinený z hlúpych vecí a nikdy viac zpäť nepozvaný. Tí, čo mi tlieskali zmizli za horizontom a typické ticho zaľahlo na ich duchovnú pustatinu. Ich srdcia boli „vedľa cesty“ a nemohli dostať a mať úžitok zo Slova zasiateho do ich srdca. (Lk. 8:11,12)
Jedenkrát som tiež kázal v Pezinku, blízko Bratislavy. Bol tam zhromaždený malý zbor väčšinou žien stredného veku a dobrého srdca a niekoľkých mužov. Potom, pre mňa neočakávane, dostavil sa aj jeden z hlavných starších z ústredia (Bratskej cirkvi) v Bratislave. Posadil sa do prvej rady, nahrávacie zariadenie na kolenách a robil (možno nevedome) hluk počas mojej kázne.
Svoje pravé farby ukázal až po kázni, keď bol ohlásený čas pre otázky a odpovede. Nebolo vlastne ani otázok, ani odpovedí, lebo on ma hneď od začiatku začal bombardovať kritikami mojej knihy[14]. Demonštratívne prevracal stránky držiac knihu takmer nad hlavou hľadajúc hocičo, na čo by ma mohol „obesiť“, alebo čím ma obžalovať. Bolo jasné, že kniha neobsahovala ani jedinú vetu, ktorá by bola bývala užitočná alebo požehnaním pre toho chudáka „špióna“. Ako transparentne sa dokáže diabol, „žalobca bratov“, (Zj. 12:9,10) preukázať v ľudoch.
Duch, ktorý bol prítomný počas kázne zmĺkol, ako ten starší pokračoval hovoriac: „Ja si myslím, že na tejto strane… a myslím si, že toto… a myslím si, že tamto…“ Napokon som mu povedal, že to, čo si on myslí nemá žiadnu hodnotu ani pre Pána, ani pre nikoho z nás a je to márnosť. Pozrel sa na mňa s úžasom. Tak som mu povedal, aby prečítal Žalm 94:11. On ho prečítal a zmĺkol… Pán mu zavrel ústa.
Nebolo v ňom žiadneho zmyslu pre Ducha Božieho, žiadnej duchovnej inteligencie, žiadneho hľadania pravdy, on iba prišiel ako „slon do obchodu s porcelánom“. Naviac, niektoré ženy, s ktorými som sa osobne lúčil mi dôverne povedali, že tento starší bol obzvlášť ješitný a pyšný takže ich to až bolí, kedykoľvek príde do ich zboru.
Toľkoto o tejto mojej skúsenosti, ktorá iba ďalej potvrdzuje mrzký stav vodcovstva tej cirkevnej organizácie.
A potom je tu niekto, čo mal pomôcť MRM Misií na Slovensku a my sme vložili do neho našu dôveru. Hoci bol veriacim dlhé roky, predsa sme vedeli len máličko, čo bolo v jeho srdci. Jeho dom odzrkadľoval obraz jeho srdca, bol špinavý, neudržiavaný a neopravovaný. On sám nemal prácu a nijakú ani vážne nehľadal. Bol lenivý a dával prednosť žiť z vládnej podpory, on, jeho žena (ktorá ale bola usilovná) a šesť detí. (1Tim. 5:8) Nemal chuť do žiadnej usilovnej práce, chcel iba „kázať“ po kostoloch. Neskôr sme zistili, že obrátil našu Misiu na svoju osobnú „dojnú kravu“ účtujúc nám všetko, čo mohol včítane svojich osobných ciest autom. Asi mu nikdy nenapadlo, že rozhadzoval Pánove peniaze.
Takíto veriaci sú jednoducho zabraní do seba samých, plne zamestnaní svojími záujmami a Ducha Pánovho niet. Duch nás však pozná v celej našej bytosti a presne vidí, aké prekážky sú v našom srdci a duši, ktoré Mu znemožňujú viesť nás ďalej, než len po naše základné vykúpenie.
Jeden príklad o jeho duši je tento. V jednom zo svojich listov (7. sept. 1999) mi on napísal: „Drahý môj brat, neviem kto si, ale verím, že si Služobník Boha Najvyššieho a že si Hlasom Božím pre môj život, aby bol vybudovaný k Jeho chvále a Sláve.“ V jednom inom liste napísal, že súc veriacim viac, než 25 rokov, po prvý krát zažil „bič“ Pánov a Jeho káznenie. (Žid. 12:5-8)
Všetko sa zdalo ísť správnou cestou pre toho muža. Ale neskôr, jeho „starý človek“, stará nátura so svojími plánmi, žiadosťami, zámermi, presvedčeniami a zvykmi sa ukázala byť príliš silnou, aby on mohol pokračovať na tejto „úzkej ceste“. Skutočná príčina pre jeho neschopnosť bola tá, že celé jeho náboženstvo bolo v jeho hlave. Jeho viera a všetky jeho presvedčenia boli intelektuálne a NIE V JEHO SRDCI. On tiež trpel veľkou sebeckosťou. Tento fakt platí všeobecne pre každého karnálneho veriaceho.
NAŠE STARÉ „JA“ (STARÝ CHARAKTER) STOJÍ V CESTE BOHU A ON HO NÁSILNE NEODSTRÁNI. Boh často privádza naše „ja“ do hlbokého zúfalstva, veľkých problémov, konfliktov, búrok, utrpení a bolesti, aby mohol v našej duši dokončiť určitú potrebnú prácu. A ak tú prácu neurobí, NAŠE STARÉ „JA“ NÁM VEĽMI EFEKTÍVNE ZABRÁNI OBDRŽAŤ OD BOHA AKÉKOĽVEK ĎALŠIE SVETLO, PRAVDU A POŽEHNANIA.
Nikdy nezabudnime, že náš „starý človek“, stará nátura, NAŠE „JA“ JE CELKOM SCHOPNÉ stať sa nábožensky založeným a úspešným v náboženských kruhoch, modliť sa pekné, aj vyumelkované a atraktívne modlitby, „oslavovať Pána“, keď to dáva dobré pocity alebo, keď sa to od neho očakáva, kázať alebo učiť iných svoje intelektuálne vedomosti Biblie a chovať sa ako „dobrý kresťan“, ba stať sa aj „príkladom“ pre iných. Ako je to možné? Lebo NAŠE „JA“ JE SLEPÉ VOČI SEBE SAMÉMU a tým PODVEDENÉ SAMO V SEBE! LEBO JEHO ZDROJ A ŽIVOT NIE JE BOH! Toto platí na celé zástupy veriacich a tiež na mnohých služobníkov. Naše „ja“ nie je rozdielne od „ja“ v pohanoch, ibaže naše „ja“ šlo s nami do vody pri našom krste… ak sme vôbec boli krstení!
Nuž ale, my rozumieme nášmu bývalému bratovi a tiež jemu podobným. Nebolo to nezvyčajné pre veriacich, aby nás považovali za „bohatú americkú misiu“. Takže, mali sme platiť za všetko, čo oni robili, plánovali alebo o čom snívali. Nikto sa nás nepýtal na našu skutočnosť. Nikto nevie, že my sme teraz iba štyri rodiny a nepoberáme žiadnu podporu od nikoho! Nikdy sme nezháňali žiadne dotácie, či fondy, ani nikdy nebudeme. Napriek tomu, píšeme, editujeme a tlačíme knihy a posielame ich zdarma do 68 krajín sveta! A celú našu službu Cirkvi hradíme z našich platov a penzií! Mali by ste považovať za opravdivý zázrak od Pána, čo práve teraz držíte vo svojej ruke a čítate. Je to v pravde Jeho dar vám (viď tiež str. ii, a 1Kor. 1:26-29).
Zpäť k nášmu mužovi…
Keď bol napokon zbavený svojej funkcie v naše Misií, jeho pýcha bola veľmi ranená a stal sa až nepríčetný. Poslal osobné listy na adresy, ktoré mal z našej Misie obviňujúc nás, že mu dlžíme peniaze a že sme mu odmietli platiť. Rozširoval jed svojej horkosti všade dookola a podarilo sa mu odňať od nás niektorých z našich bývalých „bratov“. Sme si istí pred Pánom, že do dnešného dňa on nemá ani zdania, čo vykonal a že to vykonal svojmu vlastnému Spasiteľovi (ak je on v pravde spasený!) a Jeho vinici. Nerád by som bol v jeho „čižmách“, keď bude stáť pred Sudcom všetkých mŕtvych a živých.
Predsa však, ja sa modlím Nášmu Pánovi, aby milostivo vzhliadol na túto obeť zla a diabla, aby mu milostivo odpustil a zabezpečil, aby nikto z jeho rodiny nezahynul. Amen.
Tragédiou je, že takíto veriaci nie sú ochotní pozastaviť sa, uvážiť veci, pozrieť sa, pripustiť, pokajať sa, prijať odpustenie, byť očistení a oslobodení od síl zla, ktoré ich priviedli konať zlo… a pokračovať k dokonalosti. (Žid. 6:1)
CIRKEV JEŽIŠA KRISTA JE LEN POTIAĽ DOBRÁ, AKO JE DOBRÝ KAŽDÝ INDIVIDUÁLNY KRESŤAN V NEJ. AKÍ SME INDIVIDUÁLNE, TO OVPLYVŇUJE CELÚ CIRKEV – AJ JEJ HLAVU.
Chcem, aby ste videli a chápali vo svojom SRDCI a nielen v mysli, že horeopísané skúsenosti sú vlastne vážne. Oni ukazujú, ako veriaci, bez ohľadu akí sú úprimní, decentní alebo v akej cirkevnej pozícií sa nachádzajú, môžu byť hlboko podvedení, keď ich SRDCE nie je obnovené a očistené Duchom Božím, keď je to iba ich myseľ, ktorá sa snaží chápať, viesť a vládnuť ich náboženskému životu. Tiež som si istý, že mnohí neveria v sily temna a ich vplyv na ich vlastné srdcia a mysle. Pre tú príčinu musím citovať z vynikajúcej knihy „Bitka o Život[3]“ od T. Austina-Sparksa (strana 99):
„Nikdy nemôžete odstrániť, čo rozdeľuje svätých tým, že ich privediete spolu, aby prediskutovali svoje rozdiely a žiadať ich, aby sa nejako dohodli. Jediná cesta, ako jednať s týmito vecami medzi Pánovým ľudom je, kľaknúť si na kolená a jednať s mocnosťami v pozadí. Moc nepriateľa v pozadí takých vecí musí byť zlomená. Nikdy nemôžete zaplátať situáciu iným spôsobom, pretože je diabolská.“
Pán nám ukazuje stav Cirkvi a jej vodcovstva, či už je to kongregácia veľkej denominácie, malé spoločenstvo, domová skupina alebo iné zhromaždenie veriacich. Väčšina jej vodcov, NIE VŠETCI, sú dostatočne seba-spravodliví, aby nepočuli hlas Pána, Jeho želanie alebo súd pre JEHO Cirkev, ktorú ON buduje a nie oni! (Mt. 16:18) Neozvú sa nikomu u koho vidia aj tú najmenšiu známku, žeby on ohrozil ich „imidž“, ich pozície, ich tradície a spôsob robenia vecí!
NAJTRAGICKEJŠÍ FAKT JE, ŽE MNOHÍ SLUŽOBNÍCI NEDBAJÚ NA SLOVO BOŽIE! PRETO SA ONI NEBOJA BOHA! NECH JE IM PÁN MILOSRDNÝ V DEŇ ICH SÚDU. LEBO JE TO ICH TELESNOSŤ, KTOROU SA SNAŽIA BUDOVAŤ JEHO CIRKEV A KONAŤ PRÁCU JEHO DUCHA. V TOMTO ICH ÚSILÍ ONI NIKDY NEUSPEJÚ.
Část 6 pokračování bude příští týden
brat Hanola
…